Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 269/2011
PDF · 201.16 KB
No categories available
III. ÚS 269/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. H., B., zastúpenej JUDr. G. H., pre namietané porušenie
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob/289/2008-49
z 2. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Obdo/21/2009 z 28. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2011
doručená sťažnosť J. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob/289/2008-49 z 2. apríla 2009 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obdo/21/2009
z 28. októbra 2010.
Zo sťažnosti vyplýva:
«Dňa 18. 08. 1997 bola spoločenskou zmluvou založená verejná obchodná
spoločnosť T. v. o. s., B., ktorá bola dňa 29. 10. 1997 zapísaná do Obchodného registra
Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sr, vložka č.: 385/B (ďalej len „spoločnosť“ alebo
„T.“). Ako štatutárny orgán spoločnosti bola zapísaná pani J. H... Pani J. H. bola zároveň
poverená aj obchodným vedením tejto spoločnosti...
Na podnet spoločníkov spoločnosti – M. a E. Š. boli v roku 2007 zrealizované sporné
zápisy spoločnosti v obchodnom registri. Konkrétne dňa 5. 9. 2007 bol vykonaný nezákonný
zápis zmeny štatutára spoločnosti (v zmysle údajného uznesenia valného zhromaždenia
spoločnosti uvedených spoločníkov spoločnosti zo dňa 28. 8. 2007), pričom dňa 21. 12.
2007 bolo vykonaný ďalší nezákonný zápis (na základe uznesenia údajného valného
zhromaždenia uvedených spoločníkov spoločnosti zo dňa 13. 12. 2007), a to ohľadom
zmeny spôsobu konania štatutára spoločnosti. S poukazom na skutočnosť, že nebola platne
zmenená spoločenská zmluva spoločnosti, nemohla byť ani platne odvolaná sťažovateľka
z pozície štatutárneho orgánu spoločnosti rozhodnutím údajného valného zhromaždenia
spoločnosti zo dňa 28. 8. 2007. Uvedené sa analogicky vzťahuje aj na zmenu spôsobu
konania štatutárneho orgánu spoločnosti, ktorá bola vykonaná zase uznesením M. a E. Š. zo
dňa 21. 12. 2007. Jediným podkladom pre zmenu tak v osobe štatutára spoločnosti, ako aj
v spôsobe konania štatutára spoločnosti je platná zmena existujúcej spoločenskej zmluvy
spoločnosti, a to súhlasom všetkých troch spoločníkov spoločnosti, čo však jednoznačne
nebolo splnené. Preto sa sťažovateľka podaním zo dňa 9. 11. 2007, doplneným podaniami
z 12. 12. 2007, 7. 1. 2008 domáhala začať konanie vo veci dosiahnutia zhody zápisu údajov
v obchodnom registri so skutočným stavom, a to konkrétne údajov týkajúcich sa
štatutárneho orgánu a spôsobu jeho konania za spoločnosť T. v. o. s...
Súd prvého stupňa potom čo uznesením zo dňa 11. 4. 2008 začal konanie
o dosiahnutie zhody zápisu v obchodnom registri so skutočným stavom pri spoločnosti
T. v. o. s., následne svojím uznesením č. k. 36 Exre/250/2007-31, Sr 385/B, zo dňa 17. 9.
2008 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol tak, že pri obchodnej spoločnosti
T... sa vymazáva z obchodného registra štatutárny orgán M. Š..., vznik funkcie 28. 8. 2007,
ako aj sa vymazáva spôsob konania M. Š. v mene verejnej obchodnej spoločnosti a zapisuje
sa do obchodného registra:
Štatutárny orgán: spoločník: J. H... , vznik funkcie: 1. 1. 1998
Spôsob konania v mene verejnej obchodnej spoločnosti: V mene spoločnosti koná
a podpisuje štatutárny orgán J. H. samostatne s výnimkou záväzkov, ktorých celková
hodnota je vyššia ako 50 000,- Sk, v uvedenom prípade je nutné splnomocnenie ostatných
spoločníkov...
Prvostupňový súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že do dnešného dňa nedošlo
k zmene pôvodnej spoločenskej zmluvy spoločnosti zo dňa 18. 8. 1997, a preto je potrebné
zosúladiť stav zápisu štatutárneho orgánu spoločnosti a spôsob jeho konania v obchodnom
registri so skutočnosťou. Štatutárnym orgánom spoločnosti je v zmysle prvostupňového
rozhodnutia J. H., keďže touto funkciou ju poverila existujúca a nateraz platná spoločenská
zmluva spoločnosti. Spoločenská zmluva môže byť zmenená len so súhlasom všetkých
spoločníkov spoločnosti...
Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal M. Š. ako údajný štatutárny orgán
spoločnosti odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) svojím
uznesením zo dňa 2. 4. 2009, č. k. 3 Cob 289/2008-49, rozhodol tak, že uznesenie
Okresného súdu Bratislava I, č. k. 36 Exre/250/2007-31, Sr 385/B, zo dňa 17. 9. 2008 zrušil
a konanie zastavil, pričom tiež rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania...
Voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 9. 2008 bolo zo strany
sťažovateľa podané dňa 21. 5. 2009 dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Najvyšší súd rozhodol o tomto dovolaní uznesením zo dňa 28. 10. 2010 tak, že dovolanie
voči napadnutému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zamietol, žiadnemu z účastníkov
konania nepriznal právo na náhradu trov dovolacieho konania, pričom v odôvodnení
svojho rozhodnutia sa stotožnil s názorom Krajského súdu v Bratislave.»
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd rozhodol „v rozpore s ust. § 221 OSP, ktoré
oprávňuje odvolací súd rozhodnutie zrušiť a konanie zastaviť iba v taxatívne vymedzenom
okruhu prípadov...“, a „... týmto konaním a rozhodnutím súdu bolo porušené ústavné právo
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a taktiež porušené právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 6 ods. 1 dohovoru.“
Okrem toho „došlo aj k procesnému pochybeniu a nesprávnemu právnemu posúdeniu celej
veci zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Krajský súd v Bratislave
protizákonne rozhodol, že na základe zápisnice údajného valného zhromaždenia verejnej
obchodnej spoločnosti, na ktorej neboli prítomní všetci spoločníci a nedošlo na ňom ani k
zmene spoločenskej zmluvy, na ktorú by podľa zákona boli oprávnení iba všetci spoločníci,
bola sťažovateľka v priamom rozpore s ustanoveniami Obchodného zákonníka o verejných
obchodných spoločnostiach a taktiež v rozpore s platnou spoločenskou zmluvou odvolaná
z funkcie štatutárneho orgánu, napriek tomu, že sa na predmetných valných
zhromaždeniach nezúčastnila a tým pádom je jednoznačné, že nemohlo dôjsť ani k platnej
zmene spoločenskej zmluvy, ktorou by bola z funkcie štatutárneho orgánu tejto verejnej
obchodnej spoločnosti odvolaná. Najvyšší súd Slovenskej republiky však toto rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave, ktoré je v priamom rozpore s ustanoveniami Obchodného
zákonníka týkajúcimi sa verejných obchodných spoločností, potvrdil a dovolanie
sťažovateľa zamietol, pričom podľa nášho názoru došlo k opätovnému porušeniu práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a porušovaniu práva
na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 6 ods. 1 dohovoru, nakoľko zákonom
ustanovená povinnosť orgánov verejnej moci zistiť správne a v dostatočnom rozsahu
skutkový stav v nimi rozhodovanej veci – bez ohľadu na jej prípadnú obtiažnosť –
predstavuje nielen jednu zo základných podmienok pre zákonu zodpovedajúce rozhodnutie,
ale je tiež jedným zo základných znakov ústavne ustanoveného postupu (čl. 46 ods. 1 ústavy)
a ochrany práv. Preto prílišná formálnosť alebo povrchnosť dôkazného konania je
v rozpore s ústavnými princípmi právneho a demokratického štátu.
Nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky nevyhodnotil konanie Krajského súdu
v Bratislave ako protiprávne, zaujal týmto konaním chybný právny názor a svojím
uznesením o zamietnutí nášho dovolania potvrdil protiprávnosť rozhodnutia Krajského
súdu v Bratislave, čím jasne porušil sťažovateľovo právo na súdnu a inú právnu ochranu
ako aj právo na spravodlivé súdne konanie.“.
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd právoplatným uznesením Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 2. 4. 2009, sp. zn. 3 Cob/289/2008-49 a právoplatným uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 10. 2010, sp. zn. 6 Obdo/21/2009,
porušené boli.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. 4. 2009, sp. zn. 3 Cob/289/2008-49
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 10. 2010, sp. zn.
6Obdo/21/2009, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade považoval
za potrebné ustáliť, porušenie akých základných práv a slobôd sťažovateľka namieta.
Sťažovateľka námietku porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy do
návrhu na rozhodnutie (petitu), ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde viazaný, nezahrnula a ani osobitne neodôvodnila, preto sa ústavný súd
touto námietkou nezaoberal a prerokoval len námietku porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv uznesením krajského súdu č. k.
3 Cob/289/2008-49 z 2. apríla 2009, ústavný súd dospel k záveru, že jeho preskúmaniu
bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
V danom prípade sa sťažovateľka ochrany svojich základných práv a slobôd vo
vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu domáhala podaním dovolania, o ktorom
najvyšší súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol aj sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka
namietala porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo/21/2009
z 28. októbra 2010.
Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, že najvyšší súd ako dovolací súd
v konaní podľa § 200a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) o dosiahnutie
zhody medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom spoločnosti T., v. o. s.,
„nevyhodnotil konanie Krajského súdu v Bratislave ako protiprávne, zaujal týmto konaním
chybný právny názor a svojím uznesením o zamietnutí nášho dovolania potvrdil
protiprávnosť rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, čím jasne porušil sťažovateľovo
právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj právo na spravodlivé súdne konanie“.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne
závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa
stali základom na ich rozhodnutie.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (II. ÚS 231/04, I. ÚS 4/00 a iné).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo
strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli neodôvodnené alebo arbitrárne
a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. US 13/00, IV. ÚS 43/04 a iné).
Podľa ustanovenia § 132 OSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia okrem iného uviedol:
„Dovolací súd sa stotožnil s právnym záverom odvolacieho súdu, že v priebehu
konania o zhode neboli ex offo zistené ani predložené žiadne nové skutočnosti, ktoré by
nastali po vykonaní resp. zapísaní zmeny uznesením sp. zn. 9 Re/1308/2007 4. septembra
2007 a rozhodnutia zo 14. decembra 2007, sp. zn. 5 Re/1516/2007.
Navrhovateľka nepreukázala na súde I. stupňa a ani v odvolacom konaní splnenie
podmienky začatia konania o zhode v zmysle ust. § 200a O. s. p., t. j., že sa má dosiahnuť
zhoda medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom, keďže po právoplatnosti
rozhodnutí registrového súdu sp. zn. 9 Re/1308/2007 zo 4. 9. 2007 a rozhodnutia sp. zn.
5 Re/1516/2007 zo 14. 12. 2007 nedošlo ku žiadnym právnym skutočnostiam, ktoré by
vyžadovali podanie návrhu resp. podnetu na konanie o zhode v zmysle ust. § 200a O. s. p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie zamietol, keďže v predmetnej veci
nie sú dané dôvody dovolania a nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné
napadnuté rozhodnutie zrušiť a to podľa § 243b ods. 1 O. s. p.“
Ústavný súd zároveň vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,
a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 31/07, I. ÚS 145/2010, II. ÚS 103/09).
Dôvody odmietnutia dovolania sú v napadnutom uznesení najvyššieho súdu formulované
stručne, ale sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutočnosti, že neboli
splnené podmienky dovolania tak, ako to predpokladá § 237 v spojení s § 241 ods. 2
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (obdobne III. ÚS 286/08, I. ÚS 258/09). Najvyšší súd neodmietol sťažovateľke
poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a pri skúmaní prípustnosti dovolania dospel
k záveru, že v posudzovanom prípade absentujú predpoklady prípustnosti súdneho
prieskumu na základe tohto mimoriadneho opravného prostriedku.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už
ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.
Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do detailov uvádzaných účastníkmi konania (m. m. III. ÚS 222/08,
Ústavný súd vzhľadom na uvedené odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľkou, ktoré sa vzťahujú
na rozhodnutie vo veci samej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2011