Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 269/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. H., B., zastúpenej JUDr. G. H., pre namietané porušenie

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -49

z 2. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2011

doručená sťažnosť J. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -49 z 2. apríla 2009 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. októbra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva:

«Dňa 18. 08. 1997 bola spoločenskou zmluvou založená verejná obchodná

spoločnosť T. v. o. s., B., ktorá bola dňa 29. 10. 1997 zapísaná do Obchodného registra

Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sr, vložka č.: 385/B (ďalej len „spoločnosť“ alebo

„T.“). Ako štatutárny orgán spoločnosti bola zapísaná pani J. H... Pani J. H. bola zároveň

poverená aj obchodným vedením tejto spoločnosti...

Na podnet spoločníkov spoločnosti – M. a E. Š. boli v roku 2007 zrealizované sporné

zápisy spoločnosti v obchodnom registri. Konkrétne dňa 5. 9. 2007 bol vykonaný nezákonný

zápis zmeny štatutára spoločnosti (v zmysle údajného uznesenia valného zhromaždenia

spoločnosti uvedených spoločníkov spoločnosti zo dňa 28. 8. 2007), pričom dňa 21. 12.

2007 bolo vykonaný ďalší nezákonný zápis (na základe uznesenia údajného valného

zhromaždenia uvedených spoločníkov spoločnosti zo dňa 13. 12. 2007), a to ohľadom

zmeny spôsobu konania štatutára spoločnosti. S poukazom na skutočnosť, že nebola platne

zmenená spoločenská zmluva spoločnosti, nemohla byť ani platne odvolaná sťažovateľka

z pozície štatutárneho orgánu spoločnosti rozhodnutím údajného valného zhromaždenia

spoločnosti zo dňa 28. 8. 2007. Uvedené sa analogicky vzťahuje aj na zmenu spôsobu

konania štatutárneho orgánu spoločnosti, ktorá bola vykonaná zase uznesením M. a E. Š. zo

dňa 21. 12. 2007. Jediným podkladom pre zmenu tak v osobe štatutára spoločnosti, ako aj

v spôsobe konania štatutára spoločnosti je platná zmena existujúcej spoločenskej zmluvy

spoločnosti, a to súhlasom všetkých troch spoločníkov spoločnosti, čo však jednoznačne

nebolo splnené. Preto sa sťažovateľka podaním zo dňa 9. 11. 2007, doplneným podaniami

z 12. 12. 2007, 7. 1. 2008 domáhala začať konanie vo veci dosiahnutia zhody zápisu údajov

v obchodnom registri so skutočným stavom, a to konkrétne údajov týkajúcich sa

štatutárneho orgánu a spôsobu jeho konania za spoločnosť T. v. o. s...

Súd prvého stupňa potom čo uznesením zo dňa 11. 4. 2008 začal konanie

o dosiahnutie zhody zápisu v obchodnom registri so skutočným stavom pri spoločnosti

T. v. o. s., následne svojím uznesením č. k. -31, Sr 385/B, zo dňa 17. 9.

2008 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol tak, že pri obchodnej spoločnosti

T... sa vymazáva z obchodného registra štatutárny orgán M. Š..., vznik funkcie 28. 8. 2007,

ako aj sa vymazáva spôsob konania M. Š. v mene verejnej obchodnej spoločnosti a zapisuje

sa do obchodného registra:

Štatutárny orgán: spoločník: J. H... , vznik funkcie: 1. 1. 1998

Spôsob konania v mene verejnej obchodnej spoločnosti: V mene spoločnosti koná

a podpisuje štatutárny orgán J. H. samostatne s výnimkou záväzkov, ktorých celková

hodnota je vyššia ako 50 000,- Sk, v uvedenom prípade je nutné splnomocnenie ostatných

spoločníkov...

Prvostupňový súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že do dnešného dňa nedošlo

k zmene pôvodnej spoločenskej zmluvy spoločnosti zo dňa 18. 8. 1997, a preto je potrebné

zosúladiť stav zápisu štatutárneho orgánu spoločnosti a spôsob jeho konania v obchodnom

registri so skutočnosťou. Štatutárnym orgánom spoločnosti je v zmysle prvostupňového

rozhodnutia J. H., keďže touto funkciou ju poverila existujúca a nateraz platná spoločenská

zmluva spoločnosti. Spoločenská zmluva môže byť zmenená len so súhlasom všetkých

spoločníkov spoločnosti...

Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal M. Š. ako údajný štatutárny orgán

spoločnosti odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) svojím

uznesením zo dňa 2. 4. 2009, č. k. -49, rozhodol tak, že uznesenie

Okresného súdu Bratislava I, č. k. -31, Sr 385/B, zo dňa 17. 9. 2008 zrušil

a konanie zastavil, pričom tiež rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu

trov konania...

Voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 9. 2008 bolo zo strany

sťažovateľa podané dňa 21. 5. 2009 dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Najvyšší súd rozhodol o tomto dovolaní uznesením zo dňa 28. 10. 2010 tak, že dovolanie

voči napadnutému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zamietol, žiadnemu z účastníkov

konania nepriznal právo na náhradu trov dovolacieho konania, pričom v odôvodnení

svojho rozhodnutia sa stotožnil s názorom Krajského súdu v Bratislave.»

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd rozhodol „v rozpore s ust. , ktoré

oprávňuje odvolací súd rozhodnutie zrušiť a konanie zastaviť iba v taxatívne vymedzenom

okruhu prípadov...“, a „... týmto konaním a rozhodnutím súdu bolo porušené ústavné právo

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

a taktiež porušené právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 6 ods. 1 dohovoru.“

Okrem toho „došlo aj k procesnému pochybeniu a nesprávnemu právnemu posúdeniu celej

veci zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Krajský súd v Bratislave

protizákonne rozhodol, že na základe zápisnice údajného valného zhromaždenia verejnej

obchodnej spoločnosti, na ktorej neboli prítomní všetci spoločníci a nedošlo na ňom ani k

zmene spoločenskej zmluvy, na ktorú by podľa zákona boli oprávnení iba všetci spoločníci,

bola sťažovateľka v priamom rozpore s ustanoveniami o verejných

obchodných spoločnostiach a taktiež v rozpore s platnou spoločenskou zmluvou odvolaná

z funkcie štatutárneho orgánu, napriek tomu, že sa na predmetných valných

zhromaždeniach nezúčastnila a tým pádom je jednoznačné, že nemohlo dôjsť ani k platnej

zmene spoločenskej zmluvy, ktorou by bola z funkcie štatutárneho orgánu tejto verejnej

obchodnej spoločnosti odvolaná. Najvyšší súd Slovenskej republiky však toto rozhodnutie

Krajského súdu v Bratislave, ktoré je v priamom rozpore s ustanoveniami Obchodného

zákonníka týkajúcimi sa verejných obchodných spoločností, potvrdil a dovolanie

sťažovateľa zamietol, pričom podľa nášho názoru došlo k opätovnému porušeniu práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a a porušovaniu práva

na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 6 ods. 1 dohovoru, nakoľko zákonom

ustanovená povinnosť orgánov verejnej moci zistiť správne a v dostatočnom rozsahu

skutkový stav v nimi rozhodovanej veci – bez ohľadu na jej prípadnú obtiažnosť –

predstavuje nielen jednu zo základných podmienok pre zákonu zodpovedajúce rozhodnutie,

ale je tiež jedným zo základných znakov ústavne ustanoveného postupu ( )

a ochrany práv. Preto prílišná formálnosť alebo povrchnosť dôkazného konania je

v rozpore s ústavnými princípmi právneho a demokratického štátu.

Nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky nevyhodnotil konanie Krajského súdu

v Bratislave ako protiprávne, zaujal týmto konaním chybný právny názor a svojím

uznesením o zamietnutí nášho dovolania potvrdil protiprávnosť rozhodnutia Krajského

súdu v Bratislave, čím jasne porušil sťažovateľovo právo na súdnu a inú právnu ochranu

ako aj právo na spravodlivé súdne konanie.“.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd právoplatným uznesením Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 2. 4. 2009, sp. zn. -49 a právoplatným uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 10. 2010, sp. zn. ,

porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. 4. 2009, sp. zn. -49

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 10. 2010, sp. zn.

, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade považoval

za potrebné ustáliť, porušenie akých základných práv a slobôd sťažovateľka namieta.

Sťažovateľka námietku porušenia základného práva zaručeného do

návrhu na rozhodnutie (petitu), ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde viazaný, nezahrnula a ani osobitne neodôvodnila, preto sa ústavný súd

touto námietkou nezaoberal a prerokoval len námietku porušenia jej základného práva

podľa a práva podľa dohovoru.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv uznesením krajského súdu č. k.

-49 z 2. apríla 2009, ústavný súd dospel k záveru, že jeho preskúmaniu

bráni princíp subsidiarity zakotvený v .

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

V danom prípade sa sťažovateľka ochrany svojich základných práv a slobôd vo

vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu domáhala podaním dovolania, o ktorom

najvyšší súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol aj sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka

namietala porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. októbra 2010.

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, že najvyšší súd ako dovolací súd

v konaní podľa (ďalej len „OSP“) o dosiahnutie

zhody medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom spoločnosti T., v. o. s.,

„nevyhodnotil konanie Krajského súdu v Bratislave ako protiprávne, zaujal týmto konaním

chybný právny názor a svojím uznesením o zamietnutí nášho dovolania potvrdil

protiprávnosť rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, čím jasne porušil sťažovateľovo

právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj právo na spravodlivé súdne konanie“.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne

závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa

stali základom na ich rozhodnutie.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, a iné).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo

strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli neodôvodnené alebo arbitrárne

a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (, a iné).

Podľa ustanovenia dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na

všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Dovolací súd sa stotožnil s právnym záverom odvolacieho súdu, že v priebehu

konania o zhode neboli ex offo zistené ani predložené žiadne nové skutočnosti, ktoré by

nastali po vykonaní resp. zapísaní zmeny uznesením sp. zn. 9 4. septembra

2007 a rozhodnutia zo 14. decembra 2007, sp. zn. .

Navrhovateľka nepreukázala na súde I. stupňa a ani v odvolacom konaní splnenie

podmienky začatia konania o zhode v zmysle ust. , t. j., že sa má dosiahnuť

zhoda medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom, keďže po právoplatnosti

rozhodnutí registrového súdu sp. zn. zo 4. 9. 2007 a rozhodnutia sp. zn.

5 zo 14. 12. 2007 nedošlo ku žiadnym právnym skutočnostiam, ktoré by

vyžadovali podanie návrhu resp. podnetu na konanie o zhode v zmysle ust.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie zamietol, keďže v predmetnej veci

nie sú dané dôvody dovolania a nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné

napadnuté rozhodnutie zrušiť a to podľa “

Ústavný súd zároveň vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. , , ).

Dôvody odmietnutia dovolania sú v napadnutom uznesení najvyššieho súdu formulované

stručne, ale sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutočnosti, že neboli

splnené podmienky dovolania tak, ako to predpokladá § 237 v spojení s § 241 ods. 2

písm. c) , k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (obdobne , ). Najvyšší súd neodmietol sťažovateľke

poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a pri skúmaní prípustnosti dovolania dospel

k záveru, že v posudzovanom prípade absentujú predpoklady prípustnosti súdneho

prieskumu na základe tohto mimoriadneho opravného prostriedku.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už

ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do detailov uvádzaných účastníkmi konania (m. m. ,

).

Ústavný súd vzhľadom na uvedené odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľkou, ktoré sa vzťahujú

na rozhodnutie vo veci samej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011