Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 269/2010
PDF · 137.85 KB
No categories available
III. ÚS 269/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2010
predbežne prerokoval sťažnosť D. Š. a E. Š., B. B., zastúpených advokátkou JUDr. D. Š.,
B., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 264/2009 a Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici
v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 236/09 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. Š. a E. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2010
doručená sťažnosť D. Š. a E. Š. (ďalej len „sťažovatelia“) pre namietané porušenie ich
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 264/2009 a Krajskej prokuratúry
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Kc 236/09.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia doručili Okresnému súdu Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie predbežného opatrenia pred začatím súdneho
konania proti spoločnosti B., s. r. o., B. (ďalej len „odporkyňa“). Vo svojom návrhu
poukázali na skutočnosť, že pokiaľ odporkyňa zriadi záložné právo k bytu, ktorý
sťažovatelia užívajú, nebudú môcť voči odporkyni uplatniť svoje predkupné právo v zmysle
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve
bytov“), čím sa dlhodobo ocitnú v stave právnej neistoty.
Okresný súd o návrhu sťažovateľov rozhodol uznesením sp. zn. 20 C/124/2009
z 11. augusta 2009 tak, že ich návrhu vyhovel a zakázal odporkyni nakladať
s nehnuteľnosťou, ktorú užívajú sťažovatelia, a uložil sťažovateľom, aby do 30 dní odo dňa
tohto uznesenia podali návrh na súd na začatie konania vo veci samej.
Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podala odporkyňa odvolanie, v ktorom
uznala, že je obchodnou spoločnosťou s účasťou obce, avšak napriek tomu sa na ňu
nevzťahuje povinnosť previesť do vlastníctva nájomcu byt za regulovanú cenu podľa § 18
ods. 1 až 4 zákona o vlastníctve bytov, pretože podľa jej názoru byt, ktorý užívajú
sťažovatelia, nadobudla v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) zákona o vlastníctve bytov.
O podanom odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co/264/2009
z 30. septembra 2009, ktorý zmenil rozhodnutie okresného súdu a návrh na vydanie
predbežného opatrenia zamietol. Z toho dôvodu podaním z 13. novembra 2009 sťažovatelia
podľa § 243e Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) podali podnet na podanie
mimoriadneho dovolania, ktorým sa domáhali zrušenia právoplatného uznesenia krajského
súdu.
Krajská prokuratúra oznámením č. k. Kc 236/09-6 z 18. januára 2010 uvedený
podnet odložila z dôvodu, že nebolo zistené porušenie zákona spôsobom, ktorý predpokladá
ustanovenie § 243e a nasl. OSP.
Sťažovatelia sú toho názoru, že uvedeným postupom krajského súdu a krajskej
prokuratúry bolo porušené ich „základné právo upravené čl. 46 ústavy“, a preto žiadajú,
aby ústavný súd v náleze vyslovil porušenie označeného práva a aby im priznal primerané
finančné zadosťučinenie v sume 5 312 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume
398,68 €.
II.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sa pri prerokovaní sťažnosti v prvom rade vysporiadal s nedostatočným
označením základného práva v sťažnosti a v samotnom jej petite, kde ho sťažovatelia bližšie
nešpecifikovali, pričom ustálil vychádzajúc z obsahu celej sťažnosti, že sťažovatelia
namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Zo spisu okresného súdu, z podanej sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že
uznesenie okresného súdu sp. zn. 20 C 124/2009 z 11. augusta 2009 spolu s uznesením
krajského súdu sp. zn. 17 Co 264/2009 z 30. septembra 2009 nadobudlo právoplatnosť
29. októbra 2009 a sťažnosť bola na ústavnom súde podaná 8. apríla 2010, z čoho teda
jednoznačne vyplýva, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bola na ústavnom súde
podaná po uplynutí dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo dôjsť
k porušeniu základných práv sťažovateľov.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04,
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.
Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom odmietnutia sťažnosti ako podanej oneskorene
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Z uvedeného vyplýva, že lehota ustanovená pre tento druh konania pred ústavným
súdom sťažovateľom bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, ako podali túto sťažnosť,
preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2
V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy oznámením krajskej prokuratúry
č. k. Kc 236/09-6 z 18. januára 2010 o odložení ich podnetu na podanie mimoriadneho
dovolania.
Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené
v ustanoveniach § 243e a nasl. OSP. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide
o mimoriadny opravný prostriedok, využitie ktorého ako procesného inštitútu patrí výlučne
generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).
To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľov, ktoré by bolo možné zahrnúť pod
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických
osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,
t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,
a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej
úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne
dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie
mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, II. ÚS 14/04, I. ÚS 7/04, II. ÚS 407/06).
Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitím práva
generálneho prokurátora podať proti uvedenému uzneseniu krajského súdu mimoriadne
dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľov, keďže
platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľom právo (právny nárok) na vyhovenie ich
podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu (sťažnosti) hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Keďže v danom prípade nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti
označenému uzneseniu krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd ich sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2010