Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 7/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2004

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., bytom G., vo veci porušenia jeho základných

práv podľa a rozsudkom Okresného súdu

v Rožňave č. k. -114 z 23. apríla 2002, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

č. k. -133 z 25. marca 2003 a stanoviskom Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky č. k. VI/2 Pz 340/03-7 z 23. októbra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra

2003 doručená sťažnosť JUDr. M. B., bytom G. (ďalej len sťažovateľ), vo veci porušenia

jeho základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Okresného súdu v Rožňave (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-114 z 23. apríla 2002, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -133 z 25. marca 2003 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)

a stanoviskom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 340/03-7 z 23. októbra 2003 (ďalej len „napadnuté stanovisko“).

Sťažovateľ ďalej žiadal, aby ústavný súd napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského

súdu zrušil, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a vyslovil, že napadnuté

stanovisko generálnej prokuratúry je v rozpore s § 243e a § 243f ods. 1 písm. d)

(ďalej len „OSP“).

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti rozsudku okresného súdu, ktorým žalobu

sťažovateľa zamietol, podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd, ktorý

rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, že napadnutý rozsudok okresného

súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 20. mája 2003

a napokon že napadnuté stanovisko generálnej prokuratúry, ktorým táto opakovaný podnet

sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania podľa odložila z dôvodu, že

rozhodnutia „súdu sú správne a v súlade so zákonom“, bolo sťažovateľovi doručené

31. októbra 2003. Sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa označených

článkov vo vzťahu k všeobecným súdom z dôvodu, že okresný súd a následne

krajský súd ako odvolací súd v občianskom súdnom konaní o zaplatenie úrokov za

oneskorené zaplatenie dodávateľských faktúr vec nesprávne posúdili, neprihliadli na dôkazy

na strane sťažovateľa (v konaní v procesnom postavení žalobcu) „zodpovedne a v súlade

so zákonom“. Vo vzťahu ku generálnej prokuratúre sťažovateľ namietal „nesprávne

osvojenie stanoviska oboch súdov“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“)].

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na

také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

1. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre

prijatie sťažnosti podľa na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej

v , t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom zákon

o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr.

, ).

Vzhľadom na to, že sťažnosťou napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského

súdu nadobudli právoplatnosť 20. mája 2003, bola predmetná sťažnosť podaná v čase

(23. decembra 2003), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v sťažnosti

uvedených voči rozhodnutiam všeobecných súdov. Podnet na podanie mimoriadneho

dovolania generálnym prokurátorom ( až 243j ) nemožno totiž z hľadiska

ods. 1 považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je

predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku

, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie

sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať (napr. , ).

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa smerujúcu voči rozhodnutiam

všeobecných súdov odmietnuť podľa ako návrh podaný

oneskorene.

Nad rámec tohto záveru ústavný súd konštatuje, že podstatou predmetnej sťažnosti je

preskúmanie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska ich „zákonnosti“

a v konečnom dôsledku ich zrušenie. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na konštantnú

judikatúru ústavného súdu (napr. , , ), podľa ktorej

z citovaného vyplýva, že ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory

všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

2. Zjavná neopodstatnenosť bola dôvodom na odmietnutie sťažnosti v časti, v ktorej

sťažovateľ napadol stanovisko generálnej prokuratúry, ktorým mu táto oznámila, že

nevyhovela jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. Predpoklady pre podanie

mimoriadneho dovolania sú upravené v ustanoveniach a nasl. . Z týchto

ustanovení je nad všetky pochybnosti zrejmé, že ide o mimoriadny opravný prostriedok ako

procesný inštitút, využitie ktorého patrí generálnemu prokurátorovi. Nejde teda o právo

sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod ustanovenie , podľa

ktorého „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky“.

Okrem toho právo sťažovateľa na podanie podnetu ( ) ani nebolo

postupom generálnej prokuratúry sťažovateľovi odňaté, keď podľa tohto stanoviska

napadnuté rozsudky „súdu sú správne a v súlade so zákonom“. Napadnutým postupom

generálnej prokuratúry teda nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa

v zmysle cit. ani v prípade jeho aplikovateľnosti na situáciu, na ktorú sa

sťažovateľ sťažoval.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie pre zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, resp. nezistenie žiadnej možnosti porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2004