Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 525/2011
PDF · 135.77 KB
No categories available
III. ÚS 525/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť S. V., P. V. a K. V., všetci bytom B., a P. V., H.,
zastúpených advokátkou Mgr. L. P., B., pre namietané porušenie ich základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. 24 C 86/2005-236 z 24. septembra 2008
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 314/2008-331 z 19. októbra 2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. V., P. V., K. V. a P. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra
2011 doručená a 16. novembra 2011 doplnená sťažnosť S. V., P. V. a K. V., všetci bytom
B., a P. V., H. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou Mgr. L. P., B.,
pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 24 C 86/2005-236
z 24. septembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 5 Co 314/2008-331 z 19. októbra 2010.
Sťažovatelia v sťažnosti podrobne opísali skutkový a právny stav konania o vrátenie
daru a určenie spoluvlastníctva vedeného okresným súdom pod sp. zn. 24 C 86/2005, ktoré
skončilo zamietnutím návrhu navrhovateľov – G. V. a S. V. rozsudkom č. k. 24 C 86/2005-
236 z 24. septembra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 314/2008-331
z 19. októbra 2010; tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 30. decembra 2010. Keďže
sa sťažovatelia uvedenými rozhodnutiami všeobecných súdov cítili poškodení, 15. februára
2011 podali podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý bol listom Krajskej
prokuratúry v B. č. k. Kc 49/11-9 z 31. marca 2011 odložený. Rovnako bol odložený aj ich
opakovaný podnet zo 4. júla 2011, a to listom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
(ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 512/11-7 z 23. augusta 2011.
Sťažovatelia tvrdia, že uvedenými rozhodnutiami všeobecných súdov nebola
zabezpečená spravodlivá ochrana ich práv a oprávnených záujmov ako účastníkov
občianskeho súdneho konania, a tým došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Z tohto dôvodu žiadajú, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv
rozsudkom okresného súdu č. k. 24 C 86/2005-236 z 24. septembra 2008 a rozsudkom
krajského súdu č. k. 5 Co 314/2008-331 z 19. októbra 2010, aby uvedené rozhodnutia zrušil
a vec vrátil všeobecným súdom na ďalšie konanie a aby im priznal náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 24 C 86/2005-236 z 24. septembra 2008
a rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 314/2008-331 z 19. októbra 2010.
1. V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavným príkazom pre
každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie
svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu
ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci
ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Sťažovatelia sa ochrany svojich základných práv vo vzťahu k rozsudku okresného
súdu č. k. 24 C 86/2005-236 z 24. septembra 2008 domáhali podaním opravného
prostriedku (odvolania), o ktorom krajský súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie.
2. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo
inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu
dozvedieť.
Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť,
pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje
(napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03, III. ÚS 200/2011).
Z doložky právoplatnosti vyznačenej na sťažovateľmi predloženom rozsudku
okresného súdu č. k. 24 C 86/2005-236 z 24. septembra 2008 vyplýva, že tento v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 314/2008-331 z 19. októbra 2010 nadobudol
právoplatnosť 30. decembra 2010.
Sťažnosť sťažovateľov, ktorou namietali porušenie označených práv rozhodnutiami
všeobecných súdov, však bola doručená ústavnému súdu až 26. októbra 2011, teda zjavne
po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti ustanovenej zákonom o ústavnom súde.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02).
Keďže sťažovatelia sa ústavnej ochrany označených práv domáhali nepochybne až
po uplynutí zákonnej lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd
ich sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
oneskorene podanú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľov v nej uvedených nerozhodoval.
Nad rámec uvedeného ústavný súd však považoval za potrebné odkázať na svoju
konštantnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo
dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už
prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov), pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa
takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť.
Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry
jeho podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).
Na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho
dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo
na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto
podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá,
alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že
oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je
poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, II. ÚS 14/04, I. ÚS 7/04,
II. ÚS 407/06, III. ÚS 146/2010).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2011