Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 96/2020
PDF · 274.08 KB
No categories available
IV. ÚS 96/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátom
JUDr. Michalom Kuročkom, Obchodná 2, Michalovce, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod č. k. Gc 236/17/1000-4 týkajúcom sa prešetrenia privatizácie Obvodného
zdravotného strediska na základe privatizačného projektu č. 2223
schváleného rozhodnutím vlády Slovenskej republiky č. 858/2000 z 25. októbra 2000
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. novembra 2018 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej
len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod č. k. Gc 236/17/1000-4 týkajúcom sa
prešetrenia privatizácie Obvodného zdravotného strediska (ďalej aj
„privatizovaný majetok“) na základe privatizačného projektu č. 2223 schváleného
rozhodnutím vlády Slovenskej republiky č. 858/2000 z 25. októbra 2000 (ďalej len
„privatizačný projekt“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. Rvp 2254/2018 a bola
pridelená sudcovi spravodajcovi Sergejovi Kohutovi, ktorému uplynulo funkčné obdobie
sudcu ústavného súdu 16. februára 2019. Do tohto dňa nebolo o ústavnej sťažnosti
sťažovateľa rozhodnuté. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1
k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli
nevybavené veci sudcov, ktorých funkčné obdobie uplynulo 16. februára 2019,
prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019, a to náhodným
výberom pomocou technických a programových prostriedkov. Ústavná sťažnosť bola
pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu
práce bola prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav
Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že 5. septembra 2018
sťažovateľ podal na generálnej prokuratúre ďalší opakovaný podnet, v ktorom mal jasne
a zrozumiteľne definovať, čoho sa od generálnej prokuratúry domáha, a tiež požiadal
o potvrdenie prijatia tohto ďalšieho opakovaného podnetu najneskôr do 10 dní, čo sa do dňa
podania ústavnej sťažnosti nestalo. Sťažovateľ zároveň uviedol, že generálna prokuratúra
nereagovala na tento ďalší opakovaný podnet. Sťažovateľ podával opakované podnety v tej
istej veci, pretože bol nespokojný s vybavením jeho predchádzajúcich podnetov týkajúcich
sa privatizácie.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej uviedol, že mu nebol odovzdaný
privatizovaný majetok v zmysle privatizačného projektu, ktorým mala byť štátna
stomatologická ambulancia, čím malo dôjsť k porušeniu zákona č. 92/1991 Zb.
o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby“). Namiesto nej bola
sťažovateľovi odovzdaná neštátna stomatologická ambulancia, ktorá podľa jeho názoru
nebola privatizovaným majetkom. Tieto skutočnosti sťažovateľ uviedol v prvom podnete
adresovanom generálnej prokuratúre, ktorým sa dožadoval nápravy a z toho plynúcej
ochrany svojho vlastníckeho práva.
5. Krajská prokuratúra v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorá bola
poverená generálnou prokuratúrou preskúmaním podnetu sťažovateľa týkajúceho sa
privatizovaného majetku, mala podľa neho prípisom sp. zn. Kc 2062/2003 z 12. septembra
2003 tvrdiť, že privatizovaným majetkom bola neštátna stomatologická ambulancia, a tieto
skutočnosti podľa sťažovateľa nepreukázala. Proti tomuto prípisu krajskej prokuratúry
podal sťažovateľ druhý opakovaný podnet, ktorý generálna prokuratúra prípisom č. k.
VI/2 Pz 308/05-17 z 11. októbra 2005 zamietla z dôvodu, že nebolo zistené porušenie
zákona a ani neboli zistené skutočnosti, ktorými by sa krajská prokuratúra nezaoberala,
a teda sa generálna prokuratúra stotožnila v plnom rozsahu s argumentáciou krajskej
prokuratúry.
6. Sťažovateľ upozorňoval generálnu prokuratúru, že „neštátna zubná ambulancia
s neštátnym zubárom, nájomná Zmluva medzi NsP Michalovce a neštátnym zubárom... ako
aj povolenie... na poskytovanie neštátnej zdravotnej starostlivosti, neboli obsahom
privatizačného projektu č. 2223, neboli predmetom predaja v zmysle Vládou schváleného
privatizačného projektu a následne Zmluvy o predaji s FNM SR č. 2068/2001, a svoje
tvrdenia som opieral o Rozhodnutie Vlády SR č. 858/2000 ako aj samotný privatizačný
projekt č. 2223, ktorý to absolútne a nespochybniteľne dokazoval.“. Sťažovateľ tvrdí, že mu
neboli do podania tejto ústavnej sťažnosti predložené dôkazy týkajúce sa tvrdení generálnej
prokuratúry, že neštátna stomatologická ambulancia bola predmetnom privatizácie,
a generálna prokuratúra ani neodôvodnila, akými úvahami sa spravovala pri hodnotení
dôkazov, ktoré viedli k už uvedenému záveru.
7. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné ľudské práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 46 ods.(1), čl. 20 ods. (1)
a čl. 48 ods.(2) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu a čl. 6
ods. (1) Medzinárodného Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli
Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky v konaní pod číslom Gc 236/17/1000-4
porušené.
2. Ústavný súd SR vracia vec Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
a prikazuje, aby vo veci konala podľa osobitných predpisov a obnovila stav pred porušením
základných ľudských práva a slobôd sťažovateľa.
3. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná zaplatiť sťažovateľovi
náhradu trov konania pre JUDr. M.K. v celkovej sume 390,50,-Eur. s DPH
(tristodeveťdesiat eur a päťdesiat centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
8. Na základe výzvy ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyjadrila
generálna prokuratúra podaním č. k. 2 GÚp 17/18/1000-3 z 29. novembra 2018.
Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 6. decembra 2018 uviedla okrem iného tieto
skutočnosti:
«Sťažovateľ sa na základe kúpnej zmluvy o predaji časti podniku uzavretej 27. apríla
2001 s Fondom národného majetku Slovenskej republiky stal vlastníkom Obvodného
zdravotného strediska Uzavretiu kúpnej zmluvy predchádzalo
rozhodnutie vlády Slovenskej republiky č. 858/2000 z 25. októbra 2000 o privatizácii časti
zdravotníckeho zariadenia Nemocnice s poliklinikou Štefana Kukuru Michalovce - časť
Obvodné zdravotné stredisko .
Krátko pred týmto rozhodnutím, 11. septembra 2000, vydal Krajský úrad v Košiciach
povolenie na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti
v odbore stomatológia s miestom výkonu činnosti v Obvodnom zdravotnom stredisku
. Následne bola 13. októbra 2000 uzavretá medzi Nemocnicou
s poliklinikou Štefana Kukuru Michalovce a zmluva o nájme
nebytových priestorov a vecného vybavenia pre účely prevádzkovania neštátneho
zdravotníckeho zariadenia v odbore stomatológia.
Sťažovateľ listom z 12. júna 2001 oznámil , okresnému
štátnemu lekárovi Okresného úradu Michalovce, že s
neuzavrie nájomnú zmluvu o poskytovaní zdravotníckej starostlivosti v odbore stomatológia
v Obvodnom zdravotnom stredisku a od 18. júna 2001 už
neumožnil vstup do stomatologickej ambulancie.
Dňa 23. júla 2001 podal na Okresný súd Michalovce žalobu
voči sťažovateľovi, ktorou sa domáhal zdržania sa zásahu do práva zodpovedajúcemu
vecnému bremenu. Po pripustení zmeny petitu Okresný súd Michalovce rozsudkom sp. zn.
8C 800/2001 z 12. marca 2002 uložil sťažovateľovi povinnosť umožniť
vstup do nebytových priestorov Obvodného zdravotného strediska
za účelom poskytovania neštátnej zdravotnej starostlivosti v týchto priestoroch.
Krajský súd v Košiciach svojím rozhodnutím sp. zn. 14Co 281/2002 z 5. novembra 2002
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Odvolací súd skonštatoval, že nájomná zmluva je
napriek privatizácii objektu naďalej platná, pretože s vlastníckym právom
k privatizovanému majetku prešli na sťažovateľa nielen práva, ale aj záväzky súvisiace
s privatizovaným majetkom.
Sťažovateľ sa svojím podaním z 27. mája 2003 adresovaným generálnej prokuratúre
domáhal podania mimoriadneho dovolania voči právoplatnému súdnemu rozhodnutiu.
Listom Krajskej prokuratúry v Košiciach sp. zn. Kc 2062/03 z 12. septembra 2003
bol sťažovateľ vyrozumený o tom, že neboli zistené dôvody na podanie mimoriadneho
dovolania.
O opakovanom podnete sťažovateľa konala generálna prokuratúra. V liste č. k.
VI/2 Pz 308/05-17 z 11. októbra 2005 uzavrela, že rozhodnutia napádaných súdov boli
vydané v súlade so zákonom, a preto bol opakovaný podnet sťažovateľa na podanie
mimoriadneho dovolania ako nedôvodný odložený.
Ani ďalšiemu opakovanému podnetu sťažovateľa nebolo vyhovené. V liste generálnej
prokuratúry z 29. októbra 2008 sp. zn. VI/3 Gc 219/08 bol sťažovateľ upovedomený o tom,
že podanie mimoriadneho dovolania vzhľadom na uplynutie jedného roka od právoplatnosti
súdneho rozhodnutia už neprichádza do úvahy. Sťažovateľ bol opätovne upozornený, že
vybavovanie jeho ďalších podaní je prípustné len za predpokladu, že obsahujú nové,
doteraz neznáme, skutočnosti.
Na základe žaloby o náhradu škody Okresný súd
Michalovce rozsudkom č. k. 6C 77/2012-214 z 12. novembra 2014 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Co 82/2015 z 19. januára 2016 uložil sťažovateľovi
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 24 982,04 eur s 13 % ročným úrokom z omeškania
zo sumy 9 128,33 eur od 30. novembra 2002 do 12. septembra 2003 a zo sumy 24 982,04
eur od 13. septembra 2003 do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Sťažovateľ opäť požiadal generálnu prokuratúru o podanie dovolania generálneho
prokurátora voči vyššie citovanému právoplatnému súdnemu rozhodnutiu. Krajská
prokuratúra v Košiciach ho listom č. k. Kc 95/16/8800-10 z 23. augusta 2016 upovedomila
o odložení jeho podnetu, pričom dôvody svojho postupu podrobne analyzovala.
Opakovaným podnetom sťažovateľa sa zaoberala generálna prokuratúra. V liste č. k.
VI/3 Pz 68/17/1000-9 z 12. decembra 2017 mu oznámila, že lehota na podanie dovolania
generálneho prokurátora už uplynula, táto lehota je prekluzívna, jej zmeškanie nemožno
odpustiť, ani ju predĺžiť. Vzhľadom k tejto skutočnosti bol opakovaný podnet sťažovateľa
odložený. Súčasne bol sťažovateľ poučený, že ďalšie jeho podnety v tej istej veci, ak nebudú
obsahovať nové skutočnosti, nebudú vybavované.
Sťažovateľ sa zmeny súdnych rozhodnutí domáhal aj cestou trestných oznámení na
sudcov, prokurátorov a iné osoby podozrievajúc ich z korupcie. Vyšetrovateľ Prezídia
Policajného zboru, národná kriminálna agentúra, národná protikorupčná jednotka,
expozitúra Východ Košice uznesením sp. zn. PPZ-625/NKA-PK-VY-2013 z 30. septembra
2013 odmietol trestné oznámenie sťažovateľa, pretože nezistil skutočnosti nasvedčujúce
prijímaniu úplatku či zneužívaniu právomoci verejného činiteľa. Riadny opravný
prostriedok sťažovateľa bol zamietnutý prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky 30. októbra 2013 pod č. k. VII/2 Gn 166/13-
14. Sťažnosť na ústavný súd podal sťažovateľ oneskorene (uznesenie ústavného súdu č. k.
II. ÚS 902/2016-13 zo 14. decembra 2016), pretože tretí opakovaný podnet sťažovateľa
adresovaný Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
nepovažoval ústavný súd „za využitie účinného prostriedku nápravy voči namietanému
porušeniu označených práv sťažovateľa“.
Nespokojnosť sťažovateľa s následkami privatizácie v podobe mu vzniknutých
záväzkov voči sa prejavila v množstve jeho podaní
adresovaných nielen generálnej prokuratúre, ale aj Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky či Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Okrem vyššie uvedených vecí boli jeho
podania na generálnej prokuratúre vybavované pod ďalšími spisovými značkami -
VI/1 Pz 316/03/1000, VI/1 Gd 2366/04/1000, VI/1 Gd 3012/05/1000, VI/1 Pz 293/05/1000,
IV/1 Gn 1052/14/1000, VI/3 Gc 424/14/1000, VI/1 Pz 162/16/1000, VI/3 Gc 211/17/1000,
VI/3 Gc 236/17/1000, VI/3 Gc 444/18/1000. Vo viacerých z nich sťažovateľ trval na využití
inštitútu mimoriadneho dovolania voči právoplatným súdnym rozhodnutiam. V odpovediach
generálna prokuratúra len konštatovala, že zákonná lehota na podanie mimoriadneho
opravného prostriedku generálnym prokurátorom už uplynula. Sťažovateľ bol opakovane
poučovaný o zákonných predpokladoch na vybavovanie jeho ďalších opakovaných
podnetov.
Odhliadnuc od toho, že podania sťažovateľa sú vo všeobecnosti nezrozumiteľné
a zmätočné, obsahujú aj konfrontačný a urážlivý tón voči práci prokurátorov, sudcov
vrátane sudcov ústavného súdu najmä v nadväznosti na jeho rozhodnutie sp. zn.
III. ÚS 63/2016. Generálna prokuratúra má za to, že sťažovateľ prekročil hranicu
normálnej kritiky, čím dal zreteľne najavo, že nerešpektuje princípy zachovávania úcty tak
k orgánom prokuratúry, ako aj sudcom všeobecných súdov či ústavného súdu.
Nedátumované podanie o počte 49 strán postúpené generálnej prokuratúre
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky 6. júna 2017 sťažovateľ označil ako
„podnet - žiadosť o vyjadrenie sa ku skutočnostiam a okolnostiam nižšie uvedeným“.
Sťažovateľ v podstate prostredníctvom množstva otázok žiadal znovu odpoveď, z akých
dôvodov boli súdne rozhodnutia označené ako zákonné. Listom č. k. VI/3 Gc 236/17/1000-4
z 12. júla 2017 mu bolo oznámené, že pre nezrozumiteľnosť obsahu podania nie je možné
k nemu prijať žiadne prokurátorské opatrenie. Zároveň bolo sťažovateľovi pripomenuté, že
jeho podaniami týkajúcimi sa privatizácie Obvodného zdravotného strediska
a s tým spojenými civilnými súdnymi konaniami sa generálna prokuratúra už
v minulosti opakovane zaoberala.
Sťažovateľ na uvedený list reagoval radom ďalších podaní, a to z 3. augusta 2017,
26. augusta 2017, 26. októbra 2017, 27. októbra 2017 a 5. septembra 2018. Sťažovateľ
citujúc ustanovenia zákona o prokuratúre zdôrazňoval, že aj napriek tomu, že ide o ďalšie
opakované podnety, generálna prokuratúra je povinná vždy prešetriť všetky okolnosti
rozhodné k tomu. Či došlo k porušeniu zákona a vykonať opatrenia na odstránenie
porušenia zákona. Generálna prokuratúra na tieto jeho podania, ktoré neobsahovali žiadne
nové skutočnosti, nereagovala.
Podstatou podaní sťažovateľa adresovaných na generálnu prokuratúru je snaha
zvrátiť súdne rozhodnutie právoplatné ešte v roku 2003. Sťažovateľ odmietol rešpektovať, že
generálny prokurátor mohol iniciovať podanie mimoriadneho dovolania len do jedného
roka od právoplatnosti súdneho rozhodnutia a v súčasnosti nedisponuje už žiadnym
účinným prostriedkom, ktorým by mohol ovplyvniť vyslovený právny záver všeobecných
súdov. Javí sa, že sťažovateľ svoj súkromnoprávny spor s
presunul do roviny sporu s generálnou prokuratúrou.»
9. Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku z 2. februára 2020, ktorým reagoval
na vyjadrenie generálnej prokuratúry, okrem skutočností už uvedených v ústavnej sťažnosti
uviedol, že generálna prokuratúra neodôvodnila, prečo nebol porušený § 45 ods. 3 zákona
o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Podľa sťažovateľa „nájomná zmluva
nebola privatizovaným majetkom... tak s ním ani nijako nesúvisela a preto v zmysle § 15
ods. 1 zákona č. 92/1191 Zb... nemohli prejsť práva a záväzky z... nájomnej zmluvy na
môjho klienta. Slovenská republika môjmu klientovi nikdy nepredávala neštátnu zubnú
ambulanciu, na ktorej mal pracovať neštátny zubár na základe... nájomnej zmluvy ako aj
povolenia na poskytovanie neštátnej stomatologickej starostlivosti a môj klient ani takúto
ambulanciu nikdy nekupoval a preto vzťah môjho klienta k celej neštátnej zubnej
ambulancii je právne irelevantný .
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky opätovne ani vo svojom vyjadrení
nepreukázala svoje tvrdenia a nepredložila dôkazy, podľa ktorých môj klient... bol povinný
prevziať v zmysle § 15 ods 1. Zákona č. 92/1991 Zb privatizovaný majetok , ktorým podľa
GP SR bola nájomná zmluva... Opätovne môj klient nemá možnosť konfrontácie s týmito
dôkazmi, nemá možnosť sa k nim vyjadriť , hoci má na to právo v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy
sr – takto sú mu naďalej odňaté jeho procesné práva - čo zakladá porušenie základného
ľudského práva podľa čl.48 ods.2 Ústavy SR ako aj práva na spravodlivý súdny proces.
Právo na dôkaz patrí do skupiny všeobecných garancii práva na spravodlivý proces, ktoré
sa uplatňujú v justícii civilnej i trestnej a sú považované za nevyhnutné a v demokratickom
a právnom štáte nemajú inú prípustnú alternatívu.“.
II.
Relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
13. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,
ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
20. Podľa § 33 ods. 1 písm. d) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor neprihliada na podanie,
ktoré je v poradí tretím alebo ďalším podnetom v tej istej veci, ak nadriadený prokurátor
nerozhodne inak.
21. Podľa § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre o skutočnosti, že na podanie sa
neprihliada, netreba jeho podávateľa upovedomiť.
22. Podľa § 36 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet sa vybavuje iba
vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti alebo ak tak rozhodne nadriadený prokurátor. Ďalším
opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a každý ďalší podnet, v ktorom podávateľ
podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej
veci.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
23. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
24. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva a sťažovateľ to sám aj tvrdí, že podal
generálnej prokuratúre ďalší opakovaný podnet 5. septembra 2018. Ústavný súd považuje
z príloh k ústavnej sťažnosti za preukázané, že táto zásielka bola generálnej prokuratúre
doručená 10. septembra 2018.
25. Ako z citovaného § 36 ods. 2 zákona o prokuratúre vyplýva, ďalším opakovaným
podnetom sa rozumie v poradí tretí a každý ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu
prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov. Takýto ďalší
opakovaný podnet sa vybavuje iba vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Zároveň z § 33
ods. 1 písm. d) a § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre vyplýva, že prokurátor neprihliada
na podanie, ktoré je v poradí tretím alebo ďalším podnetom v tej istej veci, ak nadriadený
prokurátor nerozhodne inak a o tejto skutočnosti nie je potrebné podávateľa upovedomiť.
26. Ústavný súd konštatuje, že postupom generálnej prokuratúry nedošlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (právo na inú právnu ochranu)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivé konanie) iba na základe
skutočnosti, že generálna prokuratúra nereagovala a neupovedomila sťažovateľa o spôsobe
vybavenia jeho ďalšieho opakovaného podnetu za situácie, keď možnosť takého postupu
vyplýva priamo zo zákona. V ďalšom opakovanom podnete z 5. septembra 2018 sťažovateľ
neuviedol žiadne nové skutočnosti a iba sa v ňom dožadoval predloženia dôkazov zo strany
generálnej prokuratúry, ktorými by preukázala svoje tvrdenia týkajúce sa privatizovaného
majetku, o ktorých sa sťažovateľ domnieva, že sú nesprávne.
27. Ústavný súd konštatuje, že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu
svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo
opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), a pritom tomuto
právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným
postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu
vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány
prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03
a III. ÚS 133/06), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno
považovať samu osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu
nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06
atď.). Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu takisto nie je právo sťažovateľa,
aby generálna prokuratúra opakovane odpovedala na ďalšie a ďalšie opakované podnety
sťažovateľa týkajúce sa tej istej veci, v ktorých sťažovateľ neuvádza žiadne nové
skutočnosti, ktorých obsah je navyše nejasný a nezrozumiteľný. Šikanózny výkon práva
totiž nepožíva ústavnú ochranu.
28. Ústavný súd tiež poukazuje na protirečivé tvrdenia sťažovateľa, keď v ústavnej
sťažnosti tvrdí, že sa dožadoval podania mimoriadneho dovolania, ale vo svojom vyjadrení
k vyjadreniu generálnej prokuratúry už tvrdí opak.
29. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že zákonné predpoklady na podanie
mimoriadneho dovolania boli upravené v § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.
Z nich jednoznačne vyplývalo, že išlo o mimoriadny opravný prostriedok, využitie ktorého
patrilo výlučne generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“). Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu
fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistoval
právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniklo právo na jeho akceptovanie,
a teda generálny prokurátor nemal povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Bolo na voľnej
úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá mimoriadne dovolanie. Ústavný
súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania
nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01,
II. ÚS 176/03, II. ÚS 14/04, I. ÚS 7/04, II. ÚS 407/06).
30. Nevyužitím práva generálneho prokurátora podať mimoriadne dovolanie preto
nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na účinný právny poriadok (čl. 13 dohovoru, ktorého
porušenie sťažovateľ ani nenamieta v petite ústavnej sťažnosti) a ani základného práva
na prístup k súdu (čl. 46 ods. 1 ústavy).
31. Ústavnému súdu sa javí, že obsahom neustále podávaných opakovaných
podnetov sťažovateľom je skôr požiadavka, aby generálna prokuratúra preukázala svoje
tvrdenia, než požiadavka na vykonanie opatrenia generálnou prokuratúrou. Ústavný súd
v tejto súvislosti konštatuje, že sťažovateľ si konanie o podnete podľa § 31 a nasl. zákona
o prokuratúre mýli so súdnym konaním, v ktorom sa okrem iného uplatňuje aj zásada
rovnosti strán, zásada kontradiktórnosti a právo vyjadriť sa k dôkazom. Ústavný súd
poznamenáva, že podávateľ podnetu nemá právny nárok na vykonanie opatrenia zo strany
prokuratúry. Ak prokuratúra nevyhovie podnetu, podľa zákona o prokuratúre jej nevyplýva
povinnosť preukázať svoje tvrdenia dôkazmi. Táto požiadavka sťažovateľa v ďalších
opakovaných podnetoch naznačuje nepochopenie postavenia prokuratúry a jej právomocí,
čo jednoznačne vyplýva z jeho laického pohľadu vo veci privatizácie Obvodného
zdravotného strediska .
Podľa názoru ústavného súdu z nosných námietok sťažovateľa tiež nevyplýva,
že v tomto momente má možnosť žiadať prokuratúru o vykonanie ďalšieho opatrenia, čo je
jednou z náležitostí podnetu podávaného podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre.
Sťažovateľom opakovaná námietka, že generálny prokurátor nepodal v jeho
občianskoprávnej veci mimoriadne dovolanie, nemá v tomto momente už žiadnu právnu
relevanciu, pretože tým nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa (čl. 13 dohovoru a čl. 46
ods. 1 ústavy).
32. Sťažovateľ napriek tomu sústavne podáva ďalšie opakované podnety generálnej
prokuratúre, a pritom ak nebol spokojný s výsledkom privatizácie (t. j. že mu nebol
odovzdaný všetok privatizovaný majetok v zmysle privatizačného projektu), mal možnosť
domáhať sa ochrany svojich práv využitím účinných právnych prostriedkov (konanie
pred všeobecným súdom).
33. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi postupom
generálnej prokuratúry a namietaným porušením sťažovateľom v bode 1 označených práv
neexistuje žiadna príčinná súvislosť, a teda k porušeniu týchto práv sťažovateľa nemohlo
dôjsť. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (bod 26).
34. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2020
Miroslav Duriš predseda senátu