Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 96/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátom

JUDr. Michalom Kuročkom, Obchodná 2, Michalovce, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod č. k. Gc 236/17/1000-4 týkajúcom sa prešetrenia privatizácie Obvodného

zdravotného strediska na základe privatizačného projektu č. 2223

schváleného rozhodnutím vlády Slovenskej republiky č. 858/2000 z 25. októbra 2000

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. novembra 2018 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej

len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod č. k. Gc 236/17/1000-4 týkajúcom sa

prešetrenia privatizácie Obvodného zdravotného strediska (ďalej aj

„privatizovaný majetok“) na základe privatizačného projektu č. 2223 schváleného

rozhodnutím vlády Slovenskej republiky č. 858/2000 z 25. októbra 2000 (ďalej len

„privatizačný projekt“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. a bola

pridelená sudcovi spravodajcovi Sergejovi Kohutovi, ktorému uplynulo funkčné obdobie

sudcu ústavného súdu 16. februára 2019. Do tohto dňa nebolo o ústavnej sťažnosti

sťažovateľa rozhodnuté. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1

k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli

nevybavené veci sudcov, ktorých funkčné obdobie uplynulo 16. februára 2019,

prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019, a to náhodným

výberom pomocou technických a programových prostriedkov. Ústavná sťažnosť bola

pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu

práce bola prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav

Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že 5. septembra 2018

sťažovateľ podal na generálnej prokuratúre ďalší opakovaný podnet, v ktorom mal jasne

a zrozumiteľne definovať, čoho sa od generálnej prokuratúry domáha, a tiež požiadal

o potvrdenie prijatia tohto ďalšieho opakovaného podnetu najneskôr do 10 dní, čo sa do dňa

podania ústavnej sťažnosti nestalo. Sťažovateľ zároveň uviedol, že generálna prokuratúra

nereagovala na tento ďalší opakovaný podnet. Sťažovateľ podával opakované podnety v tej

istej veci, pretože bol nespokojný s vybavením jeho predchádzajúcich podnetov týkajúcich

sa privatizácie.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej uviedol, že mu nebol odovzdaný

privatizovaný majetok v zmysle privatizačného projektu, ktorým mala byť štátna

stomatologická ambulancia, čím malo dôjsť k porušeniu

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby“). Namiesto nej bola

sťažovateľovi odovzdaná neštátna stomatologická ambulancia, ktorá podľa jeho názoru

nebola privatizovaným majetkom. Tieto skutočnosti sťažovateľ uviedol v prvom podnete

adresovanom generálnej prokuratúre, ktorým sa dožadoval nápravy a z toho plynúcej

ochrany svojho vlastníckeho práva.

5. Krajská prokuratúra v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorá bola

poverená generálnou prokuratúrou preskúmaním podnetu sťažovateľa týkajúceho sa

privatizovaného majetku, mala podľa neho prípisom sp. zn. Kc 2062/2003 z 12. septembra

2003 tvrdiť, že privatizovaným majetkom bola neštátna stomatologická ambulancia, a tieto

skutočnosti podľa sťažovateľa nepreukázala. Proti tomuto prípisu krajskej prokuratúry

podal sťažovateľ druhý opakovaný podnet, ktorý generálna prokuratúra prípisom č. k.

VI/2 Pz 308/05-17 z 11. októbra 2005 zamietla z dôvodu, že nebolo zistené porušenie

zákona a ani neboli zistené skutočnosti, ktorými by sa krajská prokuratúra nezaoberala,

a teda sa generálna prokuratúra stotožnila v plnom rozsahu s argumentáciou krajskej

prokuratúry.

6. Sťažovateľ upozorňoval generálnu prokuratúru, že „neštátna zubná ambulancia

s neštátnym zubárom, nájomná Zmluva medzi NsP Michalovce a neštátnym zubárom... ako

aj povolenie... na poskytovanie neštátnej zdravotnej starostlivosti, neboli obsahom

privatizačného projektu č. 2223, neboli predmetom predaja v zmysle Vládou schváleného

privatizačného projektu a následne Zmluvy o predaji s FNM SR č. 2068/2001, a svoje

tvrdenia som opieral o Rozhodnutie Vlády SR č. 858/2000 ako aj samotný privatizačný

projekt č. 2223, ktorý to absolútne a nespochybniteľne dokazoval.“. Sťažovateľ tvrdí, že mu

neboli do podania tejto ústavnej sťažnosti predložené dôkazy týkajúce sa tvrdení generálnej

prokuratúry, že neštátna stomatologická ambulancia bola predmetnom privatizácie,

a generálna prokuratúra ani neodôvodnila, akými úvahami sa spravovala pri hodnotení

dôkazov, ktoré viedli k už uvedenému záveru.

7. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné ľudské práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 46 ods.(1), čl. 20 ods. (1)

a ods.(2) v spojení s Dodatkového protokolu a

ods. (1) Medzinárodného Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli

Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky v konaní pod číslom Gc 236/17/1000-4

porušené.

2. Ústavný súd SR vracia vec Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

a prikazuje, aby vo veci konala podľa osobitných predpisov a obnovila stav pred porušením

základných ľudských práva a slobôd sťažovateľa.

3. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná zaplatiť sťažovateľovi

náhradu trov konania pre JUDr. M.K. v celkovej sume 390,50,-Eur. s DPH

(tristodeveťdesiat eur a päťdesiat centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

8. Na základe výzvy ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyjadrila

generálna prokuratúra podaním č. k. 2 GÚp 17/18/1000-3 z 29. novembra 2018.

Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 6. decembra 2018 uviedla okrem iného tieto

skutočnosti:

«Sťažovateľ sa na základe kúpnej zmluvy o predaji časti podniku uzavretej 27. apríla

2001 s Fondom národného majetku Slovenskej republiky stal vlastníkom Obvodného

zdravotného strediska Uzavretiu kúpnej zmluvy predchádzalo

rozhodnutie vlády Slovenskej republiky č. 858/2000 z 25. októbra 2000 o privatizácii časti

zdravotníckeho zariadenia Nemocnice s poliklinikou Štefana Kukuru Michalovce - časť

Obvodné zdravotné stredisko .

Krátko pred týmto rozhodnutím, 11. septembra 2000, vydal Krajský úrad v Košiciach

povolenie na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti

v odbore stomatológia s miestom výkonu činnosti v Obvodnom zdravotnom stredisku

. Následne bola 13. októbra 2000 uzavretá medzi Nemocnicou

s poliklinikou Štefana Kukuru Michalovce a zmluva o nájme

nebytových priestorov a vecného vybavenia pre účely prevádzkovania neštátneho

zdravotníckeho zariadenia v odbore stomatológia.

Sťažovateľ listom z 12. júna 2001 oznámil , okresnému

štátnemu lekárovi Okresného úradu Michalovce, že s

neuzavrie nájomnú zmluvu o poskytovaní zdravotníckej starostlivosti v odbore stomatológia

v Obvodnom zdravotnom stredisku a od 18. júna 2001 už

neumožnil vstup do stomatologickej ambulancie.

Dňa 23. júla 2001 podal na Okresný súd Michalovce žalobu

voči sťažovateľovi, ktorou sa domáhal zdržania sa zásahu do práva zodpovedajúcemu

vecnému bremenu. Po pripustení zmeny petitu Okresný súd Michalovce rozsudkom sp. zn.

z 12. marca 2002 uložil sťažovateľovi povinnosť umožniť

vstup do nebytových priestorov Obvodného zdravotného strediska

za účelom poskytovania neštátnej zdravotnej starostlivosti v týchto priestoroch.

Krajský súd v Košiciach svojím rozhodnutím sp. zn. z 5. novembra 2002

rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Odvolací súd skonštatoval, že nájomná zmluva je

napriek privatizácii objektu naďalej platná, pretože s vlastníckym právom

k privatizovanému majetku prešli na sťažovateľa nielen práva, ale aj záväzky súvisiace

s privatizovaným majetkom.

Sťažovateľ sa svojím podaním z 27. mája 2003 adresovaným generálnej prokuratúre

domáhal podania mimoriadneho dovolania voči právoplatnému súdnemu rozhodnutiu.

Listom Krajskej prokuratúry v Košiciach sp. zn. Kc 2062/03 z 12. septembra 2003

bol sťažovateľ vyrozumený o tom, že neboli zistené dôvody na podanie mimoriadneho

dovolania.

O opakovanom podnete sťažovateľa konala generálna prokuratúra. V liste č. k.

VI/2 Pz 308/05-17 z 11. októbra 2005 uzavrela, že rozhodnutia napádaných súdov boli

vydané v súlade so zákonom, a preto bol opakovaný podnet sťažovateľa na podanie

mimoriadneho dovolania ako nedôvodný odložený.

Ani ďalšiemu opakovanému podnetu sťažovateľa nebolo vyhovené. V liste generálnej

prokuratúry z 29. októbra 2008 sp. zn. VI/3 Gc 219/08 bol sťažovateľ upovedomený o tom,

že podanie mimoriadneho dovolania vzhľadom na uplynutie jedného roka od právoplatnosti

súdneho rozhodnutia už neprichádza do úvahy. Sťažovateľ bol opätovne upozornený, že

vybavovanie jeho ďalších podaní je prípustné len za predpokladu, že obsahujú nové,

doteraz neznáme, skutočnosti.

Na základe žaloby o náhradu škody Okresný súd

Michalovce rozsudkom č. k. -214 z 12. novembra 2014 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach č. k. z 19. januára 2016 uložil sťažovateľovi

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 24 982,04 eur s 13 % ročným úrokom z omeškania

zo sumy 9 128,33 eur od 30. novembra 2002 do 12. septembra 2003 a zo sumy 24 982,04

eur od 13. septembra 2003 do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľ opäť požiadal generálnu prokuratúru o podanie dovolania generálneho

prokurátora voči vyššie citovanému právoplatnému súdnemu rozhodnutiu. Krajská

prokuratúra v Košiciach ho listom č. k. Kc 95/16/8800-10 z 23. augusta 2016 upovedomila

o odložení jeho podnetu, pričom dôvody svojho postupu podrobne analyzovala.

Opakovaným podnetom sťažovateľa sa zaoberala generálna prokuratúra. V liste č. k.

VI/3 Pz 68/17/1000-9 z 12. decembra 2017 mu oznámila, že lehota na podanie dovolania

generálneho prokurátora už uplynula, táto lehota je prekluzívna, jej zmeškanie nemožno

odpustiť, ani ju predĺžiť. Vzhľadom k tejto skutočnosti bol opakovaný podnet sťažovateľa

odložený. Súčasne bol sťažovateľ poučený, že ďalšie jeho podnety v tej istej veci, ak nebudú

obsahovať nové skutočnosti, nebudú vybavované.

Sťažovateľ sa zmeny súdnych rozhodnutí domáhal aj cestou trestných oznámení na

sudcov, prokurátorov a iné osoby podozrievajúc ich z korupcie. Vyšetrovateľ Prezídia

Policajného zboru, národná kriminálna agentúra, národná protikorupčná jednotka,

expozitúra Východ Košice uznesením sp. zn. PPZ-625/NKA-PK-VY-2013 z 30. septembra

2013 odmietol trestné oznámenie sťažovateľa, pretože nezistil skutočnosti nasvedčujúce

prijímaniu úplatku či zneužívaniu právomoci verejného činiteľa. Riadny opravný

prostriedok sťažovateľa bol zamietnutý prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky 30. októbra 2013 pod č. k. VII/2 Gn 166/13-

14. Sťažnosť na ústavný súd podal sťažovateľ oneskorene (uznesenie ústavného súdu č. k.

-13 zo 14. decembra 2016), pretože tretí opakovaný podnet sťažovateľa

adresovaný Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

nepovažoval ústavný súd „za využitie účinného prostriedku nápravy voči namietanému

porušeniu označených práv sťažovateľa“.

Nespokojnosť sťažovateľa s následkami privatizácie v podobe mu vzniknutých

záväzkov voči sa prejavila v množstve jeho podaní

adresovaných nielen generálnej prokuratúre, ale aj Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej

republiky či Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Okrem vyššie uvedených vecí boli jeho

podania na generálnej prokuratúre vybavované pod ďalšími spisovými značkami -

VI/1 Pz 316/03/1000, VI/1 Gd 2366/04/1000, VI/1 Gd 3012/05/1000, VI/1 Pz 293/05/1000,

IV/1 Gn 1052/14/1000, VI/3 Gc 424/14/1000, VI/1 Pz 162/16/1000, VI/3 Gc 211/17/1000,

VI/3 Gc 236/17/1000, VI/3 Gc 444/18/1000. Vo viacerých z nich sťažovateľ trval na využití

inštitútu mimoriadneho dovolania voči právoplatným súdnym rozhodnutiam. V odpovediach

generálna prokuratúra len konštatovala, že zákonná lehota na podanie mimoriadneho

opravného prostriedku generálnym prokurátorom už uplynula. Sťažovateľ bol opakovane

poučovaný o zákonných predpokladoch na vybavovanie jeho ďalších opakovaných

podnetov.

Odhliadnuc od toho, že podania sťažovateľa sú vo všeobecnosti nezrozumiteľné

a zmätočné, obsahujú aj konfrontačný a urážlivý tón voči práci prokurátorov, sudcov

vrátane sudcov ústavného súdu najmä v nadväznosti na jeho rozhodnutie sp. zn.

. Generálna prokuratúra má za to, že sťažovateľ prekročil hranicu

normálnej kritiky, čím dal zreteľne najavo, že nerešpektuje princípy zachovávania úcty tak

k orgánom prokuratúry, ako aj sudcom všeobecných súdov či ústavného súdu.

Nedátumované podanie o počte 49 strán postúpené generálnej prokuratúre

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky 6. júna 2017 sťažovateľ označil ako

„podnet - žiadosť o vyjadrenie sa ku skutočnostiam a okolnostiam nižšie uvedeným“.

Sťažovateľ v podstate prostredníctvom množstva otázok žiadal znovu odpoveď, z akých

dôvodov boli súdne rozhodnutia označené ako zákonné. Listom č. k. VI/3 Gc 236/17/1000-4

z 12. júla 2017 mu bolo oznámené, že pre nezrozumiteľnosť obsahu podania nie je možné

k nemu prijať žiadne prokurátorské opatrenie. Zároveň bolo sťažovateľovi pripomenuté, že

jeho podaniami týkajúcimi sa privatizácie Obvodného zdravotného strediska

a s tým spojenými civilnými súdnymi konaniami sa generálna prokuratúra už

v minulosti opakovane zaoberala.

Sťažovateľ na uvedený list reagoval radom ďalších podaní, a to z 3. augusta 2017,

26. augusta 2017, 26. októbra 2017, 27. októbra 2017 a 5. septembra 2018. Sťažovateľ

citujúc ustanovenia zákona o prokuratúre zdôrazňoval, že aj napriek tomu, že ide o ďalšie

opakované podnety, generálna prokuratúra je povinná vždy prešetriť všetky okolnosti

rozhodné k tomu. Či došlo k porušeniu zákona a vykonať opatrenia na odstránenie

porušenia zákona. Generálna prokuratúra na tieto jeho podania, ktoré neobsahovali žiadne

nové skutočnosti, nereagovala.

Podstatou podaní sťažovateľa adresovaných na generálnu prokuratúru je snaha

zvrátiť súdne rozhodnutie právoplatné ešte v roku 2003. Sťažovateľ odmietol rešpektovať, že

generálny prokurátor mohol iniciovať podanie mimoriadneho dovolania len do jedného

roka od právoplatnosti súdneho rozhodnutia a v súčasnosti nedisponuje už žiadnym

účinným prostriedkom, ktorým by mohol ovplyvniť vyslovený právny záver všeobecných

súdov. Javí sa, že sťažovateľ svoj súkromnoprávny spor s

presunul do roviny sporu s generálnou prokuratúrou.»

9. Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku z 2. februára 2020, ktorým reagoval

na vyjadrenie generálnej prokuratúry, okrem skutočností už uvedených v ústavnej sťažnosti

uviedol, že generálna prokuratúra neodôvodnila, prečo nebol porušený § 45 ods. 3 zákona

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Podľa sťažovateľa „nájomná zmluva

nebola privatizovaným majetkom... tak s ním ani nijako nesúvisela a preto v zmysle § 15

ods. 1 zákona č. 92/1191 Zb... nemohli prejsť práva a záväzky z... nájomnej zmluvy na

môjho klienta. Slovenská republika môjmu klientovi nikdy nepredávala neštátnu zubnú

ambulanciu, na ktorej mal pracovať neštátny zubár na základe... nájomnej zmluvy ako aj

povolenia na poskytovanie neštátnej stomatologickej starostlivosti a môj klient ani takúto

ambulanciu nikdy nekupoval a preto vzťah môjho klienta k celej neštátnej zubnej

ambulancii je právne irelevantný .

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky opätovne ani vo svojom vyjadrení

nepreukázala svoje tvrdenia a nepredložila dôkazy, podľa ktorých môj klient... bol povinný

prevziať v zmysle ods 1. Zb privatizovaný majetok , ktorým podľa

GP SR bola nájomná zmluva... Opätovne môj klient nemá možnosť konfrontácie s týmito

dôkazmi, nemá možnosť sa k nim vyjadriť , hoci má na to právo v zmysle

sr – takto sú mu naďalej odňaté jeho procesné práva - čo zakladá porušenie základného

ľudského práva podľa SR ako aj práva na spravodlivý súdny proces.

Právo na dôkaz patrí do skupiny všeobecných garancii práva na spravodlivý proces, ktoré

sa uplatňujú v justícii civilnej i trestnej a sú považované za nevyhnutné a v demokratickom

a právnom štáte nemajú inú prípustnú alternatívu.“.

II.

Relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,

ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

20. Podľa o prokuratúre v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor neprihliada na podanie,

ktoré je v poradí tretím alebo ďalším podnetom v tej istej veci, ak nadriadený prokurátor

nerozhodne inak.

21. Podľa § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre o skutočnosti, že na podanie sa

neprihliada, netreba jeho podávateľa upovedomiť.

22. Podľa § 36 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet sa vybavuje iba

vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti alebo ak tak rozhodne nadriadený prokurátor. Ďalším

opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a každý ďalší podnet, v ktorom podávateľ

podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej

veci.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

23. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

24. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva a sťažovateľ to sám aj tvrdí, že podal

generálnej prokuratúre ďalší opakovaný podnet 5. septembra 2018. Ústavný súd považuje

z príloh k ústavnej sťažnosti za preukázané, že táto zásielka bola generálnej prokuratúre

doručená 10. septembra 2018.

25. Ako z citovaného § 36 ods. 2 zákona o prokuratúre vyplýva, ďalším opakovaným

podnetom sa rozumie v poradí tretí a každý ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu

prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov. Takýto ďalší

opakovaný podnet sa vybavuje iba vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Zároveň z § 33

ods. 1 písm. d) a § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre vyplýva, že prokurátor neprihliada

na podanie, ktoré je v poradí tretím alebo ďalším podnetom v tej istej veci, ak nadriadený

prokurátor nerozhodne inak a o tejto skutočnosti nie je potrebné podávateľa upovedomiť.

26. Ústavný súd konštatuje, že postupom generálnej prokuratúry nedošlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa (právo na inú právnu ochranu)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivé konanie) iba na základe

skutočnosti, že generálna prokuratúra nereagovala a neupovedomila sťažovateľa o spôsobe

vybavenia jeho ďalšieho opakovaného podnetu za situácie, keď možnosť takého postupu

vyplýva priamo zo zákona. V ďalšom opakovanom podnete z 5. septembra 2018 sťažovateľ

neuviedol žiadne nové skutočnosti a iba sa v ňom dožadoval predloženia dôkazov zo strany

generálnej prokuratúry, ktorými by preukázala svoje tvrdenia týkajúce sa privatizovaného

majetku, o ktorých sa sťažovateľ domnieva, že sú nesprávne.

27. Ústavný súd konštatuje, že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu

podľa je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu

svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo

opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), a pritom tomuto

právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným

postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu

vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány

prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. ,

a ), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno

považovať samu osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu

nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. , ,

atď.). Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu takisto nie je právo sťažovateľa,

aby generálna prokuratúra opakovane odpovedala na ďalšie a ďalšie opakované podnety

sťažovateľa týkajúce sa tej istej veci, v ktorých sťažovateľ neuvádza žiadne nové

skutočnosti, ktorých obsah je navyše nejasný a nezrozumiteľný. Šikanózny výkon práva

totiž nepožíva ústavnú ochranu.

28. Ústavný súd tiež poukazuje na protirečivé tvrdenia sťažovateľa, keď v ústavnej

sťažnosti tvrdí, že sa dožadoval podania mimoriadneho dovolania, ale vo svojom vyjadrení

k vyjadreniu generálnej prokuratúry už tvrdí opak.

29. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že zákonné predpoklady na podanie

mimoriadneho dovolania boli upravené v a nasl. .

Z nich jednoznačne vyplývalo, že išlo o mimoriadny opravný prostriedok, využitie ktorého

patrilo výlučne generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“). Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu

fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistoval

právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniklo právo na jeho akceptovanie,

a teda generálny prokurátor nemal povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Bolo na voľnej

úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá mimoriadne dovolanie. Ústavný

súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania

nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (,

, , , ).

30. Nevyužitím práva generálneho prokurátora podať mimoriadne dovolanie preto

nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na účinný právny poriadok (čl. 13 dohovoru, ktorého

porušenie sťažovateľ ani nenamieta v petite ústavnej sťažnosti) a ani základného práva

na prístup k súdu ( ).

31. Ústavnému súdu sa javí, že obsahom neustále podávaných opakovaných

podnetov sťažovateľom je skôr požiadavka, aby generálna prokuratúra preukázala svoje

tvrdenia, než požiadavka na vykonanie opatrenia generálnou prokuratúrou. Ústavný súd

v tejto súvislosti konštatuje, že sťažovateľ si konanie o podnete podľa § 31 a nasl. zákona

o prokuratúre mýli so súdnym konaním, v ktorom sa okrem iného uplatňuje aj zásada

rovnosti strán, zásada kontradiktórnosti a právo vyjadriť sa k dôkazom. Ústavný súd

poznamenáva, že podávateľ podnetu nemá právny nárok na vykonanie opatrenia zo strany

prokuratúry. Ak prokuratúra nevyhovie podnetu, podľa zákona o prokuratúre jej nevyplýva

povinnosť preukázať svoje tvrdenia dôkazmi. Táto požiadavka sťažovateľa v ďalších

opakovaných podnetoch naznačuje nepochopenie postavenia prokuratúry a jej právomocí,

čo jednoznačne vyplýva z jeho laického pohľadu vo veci privatizácie Obvodného

zdravotného strediska .

Podľa názoru ústavného súdu z nosných námietok sťažovateľa tiež nevyplýva,

že v tomto momente má možnosť žiadať prokuratúru o vykonanie ďalšieho opatrenia, čo je

jednou z náležitostí podnetu podávaného podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre.

Sťažovateľom opakovaná námietka, že generálny prokurátor nepodal v jeho

občianskoprávnej veci mimoriadne dovolanie, nemá v tomto momente už žiadnu právnu

relevanciu, pretože tým nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa (čl. 13 dohovoru a čl. 46

ods. 1 ).

32. Sťažovateľ napriek tomu sústavne podáva ďalšie opakované podnety generálnej

prokuratúre, a pritom ak nebol spokojný s výsledkom privatizácie (t. j. že mu nebol

odovzdaný všetok privatizovaný majetok v zmysle privatizačného projektu), mal možnosť

domáhať sa ochrany svojich práv využitím účinných právnych prostriedkov (konanie

pred všeobecným súdom).

33. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi postupom

generálnej prokuratúry a namietaným porušením sťažovateľom v bode 1 označených práv

neexistuje žiadna príčinná súvislosť, a teda k porušeniu týchto práv sťažovateľa nemohlo

dôjsť. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti (bod 26).

34. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2020

Miroslav Duriš predseda senátu