Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)III. ÚS 63/2016
PDF · 241.87 KB
No categories available
III. ÚS 63/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016
prerokoval sťažnosti , ,
zastúpeného advokátom , , vo veci
namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
oznámeniami Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 Gn 1052/14/1000-10
z 9. februára 2015, č. k. VI/3 Gc 424/14/1000-9 zo 16. februára 2015 (Rvp 3517/2015)
a č. k. VII/2 Gn 166/13/1000-24 z 24. februára 2015 (Rvp 4634/2015) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti vedené pod spisovými značkami Rvp 3517/2015
a Rvp 4634/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. marca 2015
a 1. apríla 2015 doručené sťažnosti ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oznámeniami
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)
č. k. IV/1 Gn 1052/14/1000-10 z 9. februára 2015, č. k. VI/3 Gc 424/14/1000-9
zo 16. februára 2015 a č. k. VII/2 Gn 166/13/1000-24 z 24. februára 2015.
Z obsahu sťažností a ich príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa na základe rozhodnutia
Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky č. 858/2000
z 25. októbra 2000 o privatizácii časti zdravotníckeho zariadenia „NsP
- časť Obvodné zdravotné stredisko “ a na základe
kúpnej zmluvy „o predaji časti podniku č. 2068/2001“ uzatvorenej 27. apríla 2001
s Fondom národného majetku Slovenskej republiky stal s účinnosťou od 1. mája 2001
vlastníkom „OZS “.
Krajský úrad v Košiciach vydal 11. septembra 2000 pod č. 2000/08797 povolenie
na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti v odbore stomatológie
a určil ako miesto výkonu činnosti neštátne zdravotnícke zariadenie „ObZS
“. Následne bola 13. októbra 2000 uzavretá „Zmluva o nájme nebytových
priestorov a vecného vybavenia č. 187/2000 medzi NsP
a “ pre účely prevádzkovania neštátneho zdravotníckeho zariadenia
v odbore stomatológie.
Podľa názoru sťažovateľa na základe kúpnej zmluvy z 27. apríla 2001
„platnosť zmluvy o nájme nebytových priestorov medzi NsP
a skončila k termínu 1. 5. 2001 v zmysle § 36 OZ.
prestal k uvedenému dátumu disponovať priestormi na poskytovanie zdravotníckej
starostlivosti a prestal spĺňať podmienky ustanovenia § 32 ods.(3) písm. h, zák. č. 277/1994
Z. z.
Zmluva o nájme nebytových priestorov a vecného vybavenia č. 187/2000 uzavretá
medzi NsP a ako aj Povolenie na poskytovanie
zdravotníckej starostlivosti v odbore stomatológia v NZZ pod číslom 2000/08797 zo dňa
11. 9. 2000 neboli súčasťou schváleného privatizačného projektu časti zdravotníckeho
zariadenia NsP - časť Obvodné zdravotné stredisko
.
Dňa 27. 4. 2001 bola podpísaná kúpna zmluva o predaji časti podniku č. 2068/2001
s účinnosťou od 1. 5. 2001 a novým vlastníkom OZS sa stal ,
ktorý v zmysle § 17 zákona č.92/1991 Zb. prevzal práva a povinnosti podniku
z pracovnoprávnych vzťahov k zamestnancom pracujúcim v jeho organizačnej zložke
ktorých sa privatizácia týka a prechádzajú na nadobúdateľa / /, teda
sa stal zamestnancom .
neuzatvoril novú nájomnú zmluvu s novým vlastníkom objektu
OZS - .“
V ďalšej časti oboch obsahovo takmer zhodných sťažností sťažovateľ poukazuje
na skutočnosť, že „protiprávne nezákonným spôsobom odcudzil vec, ktorá
mu legitímne nepatrí“, a to „zdravotnú dokumentáciu zo sprivatizovaného zdravotníckeho
zariadenia“. Túto skutočnosť majú potvrdzovať aj vyjadrenia , ktoré učinil
12. júna 2013 na súdnom pojednávaní v sťažovateľom bližšie neoznačenom súdnom konaní
pred Okresným súdom Michalovce. Tieto vyjadrenia ako dôkazy o trestnej činnosti
sťažovateľ poskytol generálnej prokuratúre a sú aj súčasťou spisovej dokumentácie nižších
stupňov prokuratúry.
Sťažovateľ vo vzťahu k oznámeniu generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn
1052/14/1000-10 z 9. februára 2015 uviedol, že „nakoľko sú splnené zákonné znaky
trváceho prečinu krádeže, porušovateľ Generálna prokuratúra SR svojim nekonaním –
opomenutím porušila moje ústavné právo na inú právnu ochranu“.
Vo vzťahu k oznámeniu č. k. VI/3 Gc 424/14/1000-9 zo 16. februára 2015 uviedol,
že «v čase na to príhodnom mali nižšie zložky prokuratúry v zmysle zákona o prokuratúre
uplatniť svoje administratívne opatrenia „Upozornenie“ eventuálne „Protest“ prokuratúra
v zákonnej trojročnej lehote», prípadne podať návrh na začatie konania podľa „§ 35 (1)
písmena f) O. s. p.».
Navyše boli podľa sťažovateľa „naplnené dôvody § 243e O. s. p. v čase na to
príhodnom a nižšie zložky prokuratúry boli povinné na to pohotovo reagovať a podať návrh
na mimoriadne dovolanie generálnemu prokurátorovi proti nezákonnému rozhodnutiu
Okresného súdu v Michalovciach. Aj v netrestnej oblasti porušovateľ Generálna
prokuratúra SR svojím nekonaním - opomenutím porušila moje ústavné právo na inú
právnu ochranu“.
Napokon k namietanému oznámeniu č. k. VII/2 Gn 166/13/1000-24 z 24. februára
2015 sťažovateľ namieta, že „nadriadený prokurátor mal povinnosť konkrétne vydať úlohu
pokynom svojim podriadeným prokurátorom, a preskúmať celý skutkový stav
po trestnoprávnej línií dotknutých orgánov a vyvodiť osobnú zodpovednosť osôb, ktoré
participovali na nezákonnom postupe dotknutých orgánov nie len prokuratúry, ale aj iných
dotknutých osôb pre ich nekonanie v zmysle platnej legislatívy“.
Vo vzťahu ku všetkým namietaným oznámeniam generálnej prokuratúry sťažovateľ
konštatuje, že nezákonným postupom mu bol odňatý majetok, ktorý „nadobudol na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 27. 4. 2001 o predaji časti podniku č.2068/2001 s účinnosťou
od 1. 5. 2001 uzavretej s FNM SR“, čím došlo „k porušeniu nielen môjho práva na majetok,
ale aj práva na ochranu môjho majetku v zmysle čl. 20 odsek (1) Ústavy Slovenskej
republiky“.
Podľa názoru sťažovateľa „... správnosť postupu pri vybavovaní mojich
predchádzajúcich podnetov nižšími zložkami prokuratúry, Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky sústredene nepreskúmala. Takto mi bolo odňaté moje subjektívne
právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované mi § 31-§ 36 zákona číslo 153/2001 Z.
z. o prokuratúre v spojení s § 26 ods.(1) zákona číslo 154/2001 Z. z. O prokurátoroch“.
V petite svojich sťažností sťažovateľ navrhol vysloviť porušenie jeho označených
základných práv namietanými oznámeniami generálnej prokuratúry a namietané oznámenia
zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie generálnej prokuratúre. Sťažovateľ tiež žiadal priznať
náhradu trov konania jeho právnemu zástupcovi.
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K rozhodnutiu o spojení vecí na spoločné konanie
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými
značkami Rvp 3517/2015 a Rvp 4634/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľa
a generálnej prokuratúry, proti ktorej sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení
na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa
oznámeniami generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 1052/14/1000-10 z 9. februára
2015, č. k. VI/3 Gc 424/14/1000-9 zo 16. februára 2015 a č. k. VII/2 Gn 166/13/1000-24
z 24. februára 2015
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy oznámeniami generálnej prokuratúry
č. k. IV/1 Gn 1052/14/1000-10 z 9. februára 2015, č. k. VI/3 Gc 424/14/1000-9
zo 16. februára 2015 a č. k. VII/2 Gn 166/13/1000-24 z 24. februára 2015, ktorými bol
sťažovateľ upovedomený o spôsobe vybavenia jeho opakovaných podnetov.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, resp. iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
V oznámení o vybavení opakovaného podnetu sťažovateľa č. k.
IV/1 Gn 1052/14/1000-10 z 9. februára 2015 generálna prokuratúra uviedla:
«V opakovanom podnete žiadate preskúmať postup prokurátora Krajskej
prokuratúry Košice pri vybavovaní Vášho podnetu. Namietate nesprávne právne posúdenie
skutkového stavu a upovedomenie z „30. októbra 2013“ (správne má byť 31. októbra 2013)
považujete za nepresvedčivé a vágne. V ďalšej časti žiadate preskúmať celú genézu týkajúcu
sa „privatizačného projektu ...“ z roku 2000 a pripojiť k tomu všetky relevantné
listiny a dokumenty.
Po preskúmaní spisového materiálu predloženého GP SR Krajskou prokuratúrou
Košice, som v predmetnej veci nezistil pochybenia, ktoré by si vyžadovali prijatie
príslušných zákonných opatrení. Stotožnil som sa so závermi prokurátora Krajskej
prokuratúry Košice oznámené Vám v prípise zo dňa 31. októbra 2013 pod sp. zn.
1 Kn 410/13-2, ktorým bol odložený Váš podnet zo dňa 7. júna 2013 v časti týkajúcej sa
podozrenia z krádeže zdravotnej dokumentácie privatizovanej zubnej ambulancie
na sprivatizovanom OZS , ktorej sa mal dopustiť
. Vzhľadom na existujúce dostupné listiny a podklady, prokurátor krajskej
prokuratúry správne posúdil ďalšie zákonné možnosti konania v tejto veci, čo Vám
aj zodpovedajúcim spôsobom oznámil.
Zistil som však, že vo zvyšnej časti podnetu, spolu s obsahom Vášho opakovaného
podnetu z 19. novembra 2014, je potrebné posúdiť Vami namietané skutočnosti v rámci
konania na netrestnom úseku činnosti prokuratúry. Preto som pri vybavovaní opakovaného
podnetu odstúpil Vaše podania zo dňa 7. júna 2013, ako aj zo dňa 19. novembra 2014
netrestnému odboru Generálnej prokuratúry SR na ďalšie opatrenia.
Vychádzajúc z preskúmania veci v časti Vami namietanej krádeže zdravotnej
dokumentácie je zrejmé, že neexistujú dostatočné zákonné podklady pre postup podľa § 199
odsek 1 Trestného poriadku (začatie trestného stíhania) a preto bolo odmietnutie veci, ku
ktorému došlo uznesením Policajného orgánu Obvodného oddelenia PZ v
č. ORP-ČVS-143/PA-2002 zo dňa 31. 10. 2002 podľa § 159 odsek 1 písm. c)
Trestného poriadku (vtedy účinného) jediným zákonne možným rozhodnutím. Rovnako
zákonným je aj uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Michalovce sp. zn.
Pn 2309/2002-6 zo dňa 19. 11. 2002, ktorým zamietol ako nedôvodnú Vašu sťažnosť
podanú proti citovanému uzneseniu Policajného orgánu.
Vzhľadom k tomu, že opätovným preskúmaním veci neboli zistené také skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali zo strany GP SR prijatie opatrení, ktoré by viedli k zmene stanoviska
Krajskej prokuratúry Košice vyjadrené v prípise sp. zn. 1 Kn 410/13-2 zo dňa 31. októbra
2013, Váš opakovaný podnet zo dňa 19. novembra 2014, v uvedenej časti odkladám.
Súčasne Vám oznamujem, že Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky boli
týmto vyčerpané všetky zákonné možnosti opätovného preskúmania Vašich podnetov v tejto
ich časti a preto s poukazom na znenie ustanovenie § 34 odsek 2 Zákona o prokuratúre
Vaše prípadné ďalšie podnety týkajúce sa tejto veci budú vybavené iba vtedy, ak budú
obsahovať nové skutočnosti.»
V oznámení č. k. VI/3 Gc 424/14/1000-9 zo 16. februára 2015, ktorým generálna
prokuratúra vybavila časť opakovaného podnetu sťažovateľa, ktorá bola na vybavenie
odstúpená netrestnému úseku generálnej prokuratúry, sa uvádza:
„Trestným odborom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky bolo 12. februára
2015 netrestnému odboru odovzdané Vaše podanie z 19. novembra 2014 na prípadné
využitie oprávnení prokuratúry v netrestnej oblasti ...
Po preskúmaní obsahu Vášho podania z 19. novembra 2014-som zistil, že je
v podstatnej miere totožné s Vašim podaním z 28. októbra 2014, ktoré bolo Generálnej
prokuratúre Slovenskej republiky doručené 5. novembra 2014. Podanie z 19. novembra
2014 neobsahuje žiadne nové okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali odchylný spôsob
vybavenia ako Vám bol oznámený listom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
z 18. decembra 2014 č. k. VI/3 Gc 424/14/1000-6. Týmto považujem vec na netrestnom
odbore Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky za vybavenú.“
V oznámení č. k. VII/2 Gn 166/13/1000-24 z 24. februára 2015 generálna
prokuratúra k opakovanému podnetu sťažovateľa uviedla:
„Na základe Vášho opakovaného podnetu som preskúmal spôsob vybavenia Vášho
trestného zoznámenia z 05. 06. 2013 uznesením vyšetrovateľa PZ z 30. 09. 2013 sp. zn.
ČVS: PPZ-625/NKA-PK-VY-2013 o odmietnutí veci a uznesením prokurátora Úradu
špeciálnej prokuratúry GP SR z 30. 10. 2013 sp. zn. VII/2 Gn 166/13-14 o zamietnutí Vašej
sťažnosti. Oboznámil som sa tiež so stanoviskom špeciálneho prokurátora uvedeným v jeho
liste z 03. 12. 2014 sp. zn. VII/2 Gn 166/13/1000-17. Vychádzal som pritom z obsahu
vyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ-625/NKA-PK-VY-2013. Dospel som k jednoznačnému
stanovisku, že Vaše trestné oznámenie bolo vybavené zákonným spôsobom, pretože neboli
zistené žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že osoby označené vo Vašom
trestnom oznámení spáchali či už korupčnú trestnú činnosť alebo trestný čin zneužívania
právomoci verejného činiteľa. Vaše subjektívne hodnotenie zákonnosti postupov
a rozhodnutí uvedených osôb takouto skutočnosťou nie je.
Je potrebné uviesť, že Vašimi početnými podaniami, podnetmi a trestnými
oznámeniami sa v minulosti zaoberali viaceré orgány prokuratúry, vrátane príslušných
organizačných zložiek Generálnej prokuratúry SR, ktoré Vaše podnety opakovane vybavili
odložením pre ich nedôvodnosť. Iné zákonné prostriedky na dosiahnutie zmeny už nemáte
k dispozícii.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Váš opakovaný podnet odkladám ako
nedôvodný. Súčasne Vám oznamujem, že prípadné ďalšie podnety v tejto veci bez uvedenia
nových relevantných skutočností už nebudú v zmysle ustanovenia § 34 ods. 2 zákona
o prokuratúre na prokuratúre vybavované a nebude na ne reagované.“
Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať
o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo
opakovaného podnetu [§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“)], pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa
takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť.
Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry
jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06),
t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samu osebe
skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv
jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia podnetom sa rozumie
písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej
osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti,
najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby
vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie
je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ďalší opakovaný podnet
v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje
nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet,
v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich
podnetov v tej istej veci.
Po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa a namietaného oznámenia generálnej
prokuratúry je ústavný súd toho názoru, že generálna prokuratúra sa opakovanými podnetmi
sťažovateľa v napadnutých konaniach náležite zaoberala a o spôsobe preskúmania riadne
sťažovateľa aj vyrozumela. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj právny
názor, podľa ktorého postup orgánu verejnej moci v súlade s platným a účinným zákonom
nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv garantovaných ústavou a ani práv
garantovaných Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd či inou
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
Ústavný súd vo vzťahu k namietaným oznámeniam považuje za potrebné poukázať
aj na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej právo fyzickej osoby na začatie trestného
konania voči určitej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi
základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého
zo základných práv alebo slobôd, príp. ľudských práv a základných slobôd podľa Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (m. m. napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 28/06,
Ústavný súd preto dospel k záveru, že namietanými oznámeniami generálnej
prokuratúry nedošlo k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy namietanými oznámeniami generálnej prokuratúry, ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti neodôvodnil,
v čom vidí porušenie uvedeného článku ústavy, resp. porušenie ktorých jeho atribútov
namieta, a preto je sťažnosť v tejto časti nepreskúmateľná. Nepreskúmateľnosť sťažnosti
v tejto časti neumožňuje ústavnému súdu dospieť k záveru o príčinnej súvislosti medzi
označeným základným právom na jednej strane a namietaným rozhodnutím na strane druhej
(m. m. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07, I. ÚS 256/08).
Uvedené závery boli so zreteľom na obsah sťažností základom pre záver ústavného
súdu, že obe sťažnosti sťažovateľa odmietol už pri ich predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde) pre ich zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2016