Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 156/2020
PDF · 180.12 KB
No categories available
I. ÚS 156/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Kuročkom, Obchodná 2, Michalovce, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo 16. decembra 2019 vydaným
v konaní vedenom pod sp. zn. VI/3 GC 161/19/1000 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť sťažovateľa o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) zo 16. decembra 2019 (ďalej len „oznámenie“) vydaným v konaní vedenom
pod sp. zn. VI/3 GC 161/19/1000.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že na základe zmluvy
o predaji časti podniku uzavretej medzi Fondom národného majetku Slovenskej republiky
(ďalej len „Fond národného majetku“) ako predávajúcim a sťažovateľom ako kupujúcim
podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prevode majetku štátu“) sa sťažovateľ stal novým
vlastníkom privatizovaného majetku – štátnej zubnej ambulancie „privatizovaného OZS
“. Podľa tvrdení sťažovateľa však k prevodu majetku štátu, ktorým mala
byť štátna zubná ambulancia s 2 zamestnancami, nedošlo, hoci sťažovateľ riadne a včas
zaplatil za privatizovaný majetok, čím došlo k porušeniu zákona o prevode majetku štátu.
3. Sťažovateľ uvádza, že predmetnou privatizáciou sa generálna prokuratúra
zaoberala opakovane, prešetrovala ju, a to v piatich konaniach „sp. zn. Kc/95/16/8800-10,
GP SR pod č. VI/1 Pz 162/16/1000, VI/1 Pz 316/2003, VI/2 Pz 308/2005 a pod VI/1 Pz
293/2005“.
Podnety sťažovateľa z 13. apríla 2019, 18. júla 2019 a 27. septembra 2019, ktoré sám
sťažovateľ označil ako opakované podnety a v ktorých mal sťažovateľ predostrieť
argumenty k tvrdenému nezákonnému porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok
tým, že sa nestal vlastníkom štátnej stomatologickej ambulancie, vybavila generálna
prokuratúra napadnutým oznámením č. k. VI/3 GC 161/09/1000-12 zo 16. decembra 2019.
V tomto oznámení generálna prokuratúra vyhodnotila podania sťažovateľa ako ďalšie
opakované podnety v zmysle ustanovenia § 36 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), a preto na
nich v súlade s § 33 ods. 1 písm. d) zákona o prokuratúre neprihliadla. Zároveň generálna
prokuratúra sťažovateľa opakovane upozornila na skutočnosť, že lehota na podanie
mimoriadneho opravného prostriedku generálneho prokurátora vo veci sťažovateľa už
uplynula.
4. Sťažovateľ namieta, že postupom generálnej prokuratúry, ktorý bol podľa neho
svojvoľný, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
pretože racionálne neodôvodnila, prečo nebol porušený zákon o prevode majetku štátu, keď
k prevodu majetku štátu, teda štátnej stomatologickej ambulancie, na sťažovateľa nedošlo.
Týmto postupom mala podľa sťažovateľa generálna prokuratúra priznať „práva tomu, kto
ich nikdy nemal a odňala majetkové práva sťažovateľovi, ktorý ich má legitímne a mu
patria v zmysle zákonnej vnútroštátnej a komunitárnej nadnárodnej právnej úpravy“.
Sťažovateľ považuje postup generálnej prokuratúry za arbitrárny a vágny, keďže
nezdôvodnila, prečo nezistila porušenie zákona o prevode majetku štátu, a zároveň
zdôrazňuje, že sa nikdy nedomáhal podania mimoriadneho opravného prostriedku, hoci
sa k možnosti jeho podania generálna prokuratúra v oznámení vyjadruje.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto nálezom
rozhodol:
„1. Základné ľudské práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky, boli vydaním Oznámenia porušovateľky číslo VI/3 GC 161/19/1000-12 zo dňa
16. decembra 2019 porušené.
2. Ústavný súd SR ruší Oznámenie porušovateľky číslo VI/3 GC 161/19/1000-12
zo dňa 16. decembra 2019 a jej prikazuje obnoviť stav pred porušením základných ľudských
práv a slobôd sťažovateľa a opätovne konať vo veci prešetrenia Privatizácie Obvodného
zdravotného strediska na základe privatizačného Projektu číslo
schváleného Rozhodnutím Vlady SR číslo 858/2000 zo dňa 25.10.2000 podľa výstupného
formulára č. F1(A)5 a následne uzavretej Kúpnej zmluvy o predaji časti podniku číslo
zo dňa 27.04.2001 s FNM SR č.2068/2001 v zmysle zákona.
3. Porušovateľka je povinná zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pre
Advokátskou kancelária JUDr. Michala Kuročku, advokáta - právneho zástupcu
sťažovateľa v celkovej sume 450,28,-Eur. s DPH (štyristopäťdesiat eur a dvadsaťosem
centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Relevantné ustanovenia právnych prepisov
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
10. Podľa § 31 ods. 4 zákona o prokuratúre každé podanie posudzuje prokurátor
podľa obsahu, aj keď je nesprávne označené.
11. Podľa § 33 ods. 1 písm. d) zákona o prokuratúre prokurátor neprihliada
na podanie, ktoré je v poradí tretím alebo ďalším podnetom v tej istej veci, ak nadriadený
prokurátor nerozhodne inak.
12. Podľa § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre o skutočnosti, že na podanie
sa neprihliada, netreba jeho podávateľa upovedomiť.
13. Podľa § 36 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet sa vybavuje iba
vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti alebo ak tak rozhodne nadriadený prokurátor. Ďalším
opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a každý ďalší podnet, v ktorom podávateľ
podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej
veci.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
14. Podstatu ústavnej sťažnosti sťažovateľa predstavuje jeho nesúhlas so spôsobom
ako generálna prokuratúra vybavila jeho podnety z 13. apríla 2019, 18. júla 2019
a 27. septembra 2019. Postup generálnej prokuratúry považuje za arbitrárny a vágny, keďže
nevysvetlila, prečo nedošlo k porušeniu zákona o prevode majetku štátu v prípade
privatizácie štátnej stomatologickej ambulancie, ktorej vlastníkom sa mal stať sťažovateľ.
Uvedeným postupom mala generálna prokuratúra porušiť základné právo sťažovateľa
na majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
15. Z obsahu ústavnej sťažnosti sťažovateľa, v ktorej sťažovateľ definuje aj obsah
vlastníckeho práva s odkazom na čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktoré malo byť oznámením generálnej prokuratúry
porušené, podľa ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného
práva na ochranu vlastníctva v rozsahu čl. 20 ods. 1 ústavy.
16. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
17. Ústavný súd považuje za nevyhnutné v prvom rade uviesť, že postup generálnej
prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/3 GC 161/19/1000 a jeho oznámenie
zo 16. decembra 2019 boli už predmetom konania o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
vedenom pod sp. zn. I. ÚS 76/2020, avšak z dôvodu sťažovateľom namietaného porušenia
čl. 46 ods. 1 ústavy, a teda jeho práva na súdnu ochranu. V tomto konaní ústavný súd
rozhodol uznesením č. k. I. ÚS 76/2020-11 zo 4. februára 2020 tak, že sťažnosť sťažovateľa
ako zjavne neopodstatnenú odmietol.
18. Ústavný súd zároveň konštatuje, že argumentácia sťažovateľa v ústavnej
sťažnosti, ktorou sa už ústavný súd zaoberal a o ktorej rozhodol v konaní vedenom pod
sp. zn. I. ÚS 76/2020, je totožná s argumentáciou a dôvodmi ústavnej sťažnosti, o ktorej
ústavný súd rozhoduje v tomto prípade s jediným rozdielom. Kým v prvej ústavnej
sťažnosti sťažovateľ namietal, že oznámením generálnej prokuratúry zo 16. decembra 2019
a postupom, ktorý mu predchádzal, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v ústavnej sťažnosti, ktorá je predmetom
konania v tomto prípade, je tvrdenie sťažovateľa, že tým istým oznámením generálnej
prokuratúry došlo k porušeniu jeho základného práva na majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
avšak bez toho, aby tejto zmene korešpondovala zmena právnej argumentácie.
19. V napadnutom oznámení generálna prokuratúra vyhodnotila podania sťažovateľa
ako ďalšie opakované podnety, a z toho dôvodu na nich podľa § 33 ods. 1 písm. d) zákona
o prokuratúre konajúci prokurátor neprihliadol. Skutočnosť, že ide o ďalšie opakované
podnety, sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ani nijak nerozporoval. S dôvodmi ústavnej
sťažnosti, tak ako ich sťažovateľ uvádza v ústavnej sťažnosti, sa ústavný súd už vysporiadal
v uznesení č. k. I. ÚS 57/2020-11 zo 4. februára 2020, keď uviedol, že „generálna
prokuratúra reagovala na podnet sťažovateľa zákonným spôsobom, opierajúc sa
o konkrétne ustanovenia príslušného právneho predpisu, ktoré v oznámení citovala, a teda
riadne plnila svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona o prokuratúre. Nad rámec ustanovenia
§ 33 ods. 2 zákona o prokuratúre sťažovateľovi v oznámení prijatý záver jasne
a zrozumiteľne odôvodnila. Jej postupom v súlade s relevantnou právnou úpravou tak
nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa na inú právnu ochranu, a preto ho nemožno
hodnotiť ani ako arbitrárny či neprípustný.“.
20. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj právny názor, podľa ktorého
postup orgánu verejnej moci v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako
porušovanie základných práv garantovaných ústavou a ani práv garantovaných dohovorom
či inou kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00), a zároveň zdôrazňuje, že aj keď je
prokuratúre v zmysle čl. 149 ústavy zverená funkcia chrániť práva a zákonom chránené
záujmy fyzických osôb a právnických osôb, nemôže plniť túto funkciu nad rámec, či
dokonca v rozpore so zákonom, pretože aj na ňu sa vzťahuje čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa
ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
21. K rovnakému záveru preto ústavný súd dospel aj v súvislosti so sťažovateľom
namietaným porušením jeho základného práva na majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Generálna prokuratúra napadnutým oznámením reagovala na opakované ďalšie podnety
sťažovateľa, ktoré už boli opakovane predmetom prieskumu zo strany rôznych stupňov
prokuratúry, čo aj sám sťažovateľ v sťažnosti uvádza. Generálna prokuratúra nerozhodovala
o vlastníckom práve sťažovateľa, preto jej postupom a napadnutým oznámením ani nemohla
sťažovateľovi odňať jeho majetkové práva, tak ako to sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí.
Rozhodovanie o existencii či neexistencii vlastníckeho práva, prípadne o neplatnosti zmluvy
o prevode majetku prináleží do právomoci všeobecných súdov a generálny prokurátor má
v tomto procese možnosť využiť len mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie sám
sťažovateľ podľa vlastných tvrdení ani nepožadoval. Vzhľadom na uvedené dospel ústavný
súd k záveru, že medzi namietaným oznámením generálnej prokuratúry a sťažovateľom
označeným základným právom na majetok, ktorého porušenie namieta, neexistuje
v okolnostiach tohto prípadu a v rozsahu námietok sťažovateľa žiadna príčinná súvislosť.
22. Ústavný súd preto v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
odmietol sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť.
23. V závere ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ (zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom) sa už v minulosti v konaniach pred ústavným súdom viackrát (napr.
II. ÚS 280/2015, III. ÚS 63/2016, II. ÚS 902/2016, III. ÚS 719/2017, I. ÚS 472/2017,
I. ÚS 430/2019, II. ÚS 320/2019, III. ÚS 22/2020, III. ÚS 24/2020, I. ÚS 25/2020,
IV. ÚS 30/2020) neúspešne domáhal vyslovenia porušenia jeho základných práv (najmä
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) obdobnými ústavnými sťažnosťami smerujúcimi proti generálnej
prokuratúre v súvislosti s vybavením jeho opakovaných podnetov v rovnakej alebo veľmi
podobnej veci. Sťažovateľ takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je,
resp. musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom
na rovnaký alebo veľmi podobný spôsob ich vybavenia v predošlých prípadoch úspešné,
a ktorých spracovanie sťažuje ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú
pozornosť, dokonca i jeho zásah.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu