Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 30/2020
PDF · 384.43 KB
No categories available
IV. ÚS 30/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátom
JUDr. Michalom Kuročkom, Obchodná 2, Michalovce, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci prešetrenia privatizácie Obvodného
zdravotného strediska Pavlovce nad Uhom na základe privatizačného projektu č. 2223
schváleného rozhodnutím vlády Slovenskej republiky č. 858/2000 z 25. októbra 2000
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci prešetrenia privatizácie
Obvodného zdravotného strediska Pavlovce nad Uhom na základe privatizačného
projektu č. 2223 schváleného rozhodnutím vlády Slovenskej republiky č. 858/2000
z 25. októbra 2000 (ďalej len „privatizačný projekt“).
2. Ústavná sťažnosť po jej doručení ústavnému súdu nebola pridelená sudcovi
spravodajcovi. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra
2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli
v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli
prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená
sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola
prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že 5. novembra 2018
sťažovateľ podal na generálnej prokuratúre ďalší opakovaný podnet, ktorým prejavil
nespokojnosť s vybavovaním jeho predošlých podnetov týkajúcich sa privatizácie
Obvodného zdravotného strediska Pavlovce nad Uhom a zároveň požiadal o preskúmanie
zákonnosti predchádzajúceho stanoviska generálnej prokuratúry v tejto veci.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že do dňa podania ústavnej sťažnosti mu
generálna prokuratúra nepotvrdila prijatie podnetu podľa § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001
Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“).
Sťažovateľ tiež namieta, že jeho ďalší opakovaný podnet nebol v lehote dvoch mesiacov
generálnou prokuratúrou vybavený.
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej uviedol, že mu nebol odovzdaný
privatizovaný majetok v zmysle privatizačného projektu, ktorým mala byť štátna
stomatologická ambulancia, čím malo dôjsť k porušeniu zákona č. 92/1991 Zb.
o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov. Namiesto
nej bola sťažovateľovi odovzdaná neštátna stomatologická ambulancia, ktorá nebola
privatizovaným majetkom. V predchádzajúcom stanovisku generálnej prokuratúry malo byť
sťažovateľovi oznámené, že neštátna stomatologická ambulancia mala byť predmetnom
privatizácie. Sťažovateľ sa preto dožadoval predloženia dôkazov zo strany generálnej
prokuratúry, ktorými by preukázala tieto svoje tvrdenia (tieto skutočnosti sťažovateľ
uviedol aj v ďalšom opakovanom podnete z 5. novembra 2018).
6. Sťažovateľ sa domnieva, že postupom generálnej prokuratúry, ktorá nereagovala
na jeho ďalší opakovaný podnet, nepredložila mu ním požadované dôkazy súvisiace
s privatizačným projektom a neodpovedala na ním položené otázky, došlo teda k porušeniu
jeho v bode 1 uvedených práv, ktoré ale bližšie neodôvodnil.
7. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto nálezom
rozhodol:
„1. Základné ľudské práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 46 ods.(1) a čl. 48 ods.(2)
Ústavy Slovenskej republiky v spojení a čl. 6 ods. (1) Medzinárodného Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, boli Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky
porušené.
2. Ústavný súd SR prikazuje Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, aby vo
veci konala podľa osobitných predpisov a obnovila stav pred porušením základných
ľudských práva a slobôd sťažovateľa.
3. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná zaplatiť sťažovateľovi
náhradu trov konania pre JUDr. M.K. v celkovej sume 415,51,-Eur. s DPH (štyristopätnásť
eur a päťdesiatjeden centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Relevantné ustanovenia právnych prepisov
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. Podľa § 33 ods. 1 písm. d) zákona o prokuratúre prokurátor neprihliada
na podanie, ktoré je v poradí tretím alebo ďalším podnetom v tej istej veci, ak nadriadený
prokurátor nerozhodne inak.
Podľa § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre o skutočnosti, že na podanie sa neprihliada,
netreba jeho podávateľa upovedomiť.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet sa vybavuje iba
vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti alebo ak tak rozhodne nadriadený prokurátor. Ďalším
opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a každý ďalší podnet, v ktorom podávateľ
podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej
veci.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr.
I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
17. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva a sťažovateľ to sám aj tvrdí, že podal
generálnej prokuratúre ďalší opakovaný podnet. Uvedené bezpochyby vyplýva
aj zo samotného textu ďalšieho opakovaného podnetu z 5. novembra 2018, ktorého kópiu
sťažovateľ priložil k ústavnej sťažnosti ako jej prílohu.
18. Ako z citovaného § 36 ods. 2 zákona o prokuratúre vyplýva, ďalším opakovaným
podnetom sa rozumie v poradí tretí a každý ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu
prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov. Takýto ďalší
opakovaný podnet sa vybavuje iba vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Zároveň z § 33
ods. 1 písm. d) a § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre vyplýva, že prokurátor neprihliada
na podanie, ktoré je v poradí tretím alebo ďalším podnetom v tej istej veci, ak nadriadený
prokurátor nerozhodne inak, a o tejto skutočnosti nie je potrebné podávateľa upovedomiť.
19. Ústavný súd konštatuje, že postupom generálnej prokuratúry nedošlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (právo na inú právnu ochranu)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivé konanie) iba na základe tej
skutočnosti, že generálna prokuratúra nereagovala a neupovedomila sťažovateľa o spôsobe
vybavenia jeho ďalšieho opakovaného podnetu za situácie, keď táto zákonná možnosť
postupu vyplýva generálnej prokuratúre priamo zo zákona. V ďalšom opakovanom podnete
z 5. novembra 2018 sťažovateľ neuviedol žiadne nové skutočnosti a iba sa v ňom dožadoval
predloženia dôkazov zo strany generálnej prokuratúry, ktorými by preukázala svoje tvrdenia
týkajúce sa privatizovaného majetku, o ktorých sa sťažovateľ domnieva, že sú nesprávne.
20. Napadnutým postupom generálnej prokuratúry zároveň nedošlo ani k porušeniu
čl. 48 ods. 2 ústavy (právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pretože
generálna prokuratúra, ktorá postupovala v súlade so zákonom o prokuratúre, sa ani
nedostala do žiadneho omeškania, nemala povinnosť upovedomiť sťažovateľa o tom,
že na jeho ďalší opakovaný podnet neprihliada, teda k žiadnemu zásahu do základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy z jej strany nedošlo.
21. Ďalej v uznesení ústavného súdu č. k. I. ÚS 472/2017-8 z 20. septembra 2017
(ďalej len „uznesenie ústavného súdu“), na ktoré sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje,
bolo uvedené, že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné
orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31
ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), a pritom tomuto právu zodpovedá povinnosť
príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom
(podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť.
22. V uznesení ústavného súdu bolo tiež uvedené, že súčasťou tohto práva dotknutej
osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli
(m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06), t. j. za porušenie základného práva
na inú právnu ochranu nemožno považovať samu osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu,
resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02,
II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).
23. Ústavný súd uvádza, že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu takisto
nie je právo sťažovateľa, aby generálna prokuratúra opakovane odpovedala na ďalšie
a ďalšie opakované podnety sťažovateľa týkajúce sa tej istej veci, v ktorých sťažovateľ
neuvádza žiadne nové skutočnosti, ktorých obsah je navyše nejasný a nezrozumiteľný.
Šikanózny výkon práva totiž nepožíva ústavnú ochranu.
24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi postupom
generálnej prokuratúry a namietaným porušením sťažovateľom v bode 1 označených práv
neexistuje žiadna príčinná súvislosť, a teda k porušeniu týchto základných práv sťažovateľa
nemohlo dôjsť. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa
pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (bod 16).
25. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2020
Miroslav Duriš predseda senátu