Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 472/2017
PDF · 134.02 KB
No categories available
I. ÚS 472/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. septembra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom , , vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/3 Gc 236/17/1000-4
z 12. júla 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. augusta 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
„generálna prokuratúra“) č. k. VI/3 Gc 236/17/1000-4 z 12. júla 2017 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplynulo, že sťažovateľovi bolo 21. júla 2017
doručené napadnuté rozhodnutie, ktorým generálna prokuratúra reagovala na opätovné
podanie sťažovateľa jej doručené 30. júna 2017. V napadnutom rozhodnutí generálna
prokuratúra v podstatnom uvádza, že toto opätovné podanie „z hľadiska obsahu posúdené
ako podanie, ktoré nie je podnetom, nakoľko z neho nie je zrejmé čoho sa zo strany
prokuratúry z hľadiska jej pôsobnosti domáhate... z hľadiska netrestného výkonu činnosti
prokuratúry nie je možné k Vášmu opätovnému nezrozumiteľnému podaniu prijať žiadne
prokurátorské opatrenia.
Obdobné nezrozumiteľné podanie už bolo tunajšiemu odboru postúpené Úradom
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR, a to dňa 31. mája 2017, pričom toto
bolo v súlade s § 31 ods. 3 písm. b) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre skončené
postupom podľa § 33 ods. 1 a 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.
Šetrením bolo zistené, že prokuratúra Slovenskej republiky sa Vašim prípadom
spojeným s privatizáciu Obvodného zdravotného strediska v Pavlovciach n/Uhom a s tým
spojenými civilnými súdnymi konaniami zaoberala, a to Krajská prokuratúra Košice
pod sp. zn. Kc 95/16/8800-10, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky
pod č. k. VI/1 Pz 162/16/1000, VI/1 Pz 316/2003, VI/2 Pz 308/2005 a pod VI/1 Pz 293/2005.
Na základe zistených skutočností vec končím postupom podľa § 33 zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, t. j. bez meritórneho posúdenia Vášho ďalšieho
nezrozumiteľného podania.“.
3. Podľa názoru sťažovateľa (jeho právneho zástupcu) prokurátor nepostupoval
legitímne a poukázal na ustanovenia § 6, § 32 a § 36b zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) a na čl. 46
ods. 1 ústavy, iné neuviedol.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1), boli Generálnou prokuratúrou
Slovenskej republiky v konaní číslo VI/3 Gc 236/17/1000-4 porušené.
2. Ústavný súd SR zrušuje oznámenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
číslo VI/3 Gc 236/17/1000-4 zo dňa 12.07.2017 a vec jej vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd zakazuje Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky pokračovať
v porušovaní základného práva a slobody sťažovateľa a jej prikazuje obnoviť stav pred
porušením základného práva a slobody sťažovateľa.
4. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná zaplatiť sťažovateľovi
náhradu trov konania pre v celkovej sume 374,80,-Eur. s DPH... do dvoch
mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím generálnej prokuratúry.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, resp. iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
10. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takým
orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať
o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo
opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto
právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným
postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu
vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány
prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03
a III. ÚS 133/06), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno
považovať samu osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu
nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06
atď.).
11. Po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa a namietaného oznámenia generálnej
prokuratúry (bod 2) je ústavný súd toho názoru, že generálna prokuratúra sa podnetom
sťažovateľa v napadnutom konaní náležite zaoberala a o spôsobe preskúmania riadne
sťažovateľa aj vyrozumela. Generálna prokuratúra postupovala pri vybavovaní ďalšieho
opakovaného podnetu sťažovateľa ústavne konformným spôsobom, keď ho vybavila
namietaným prípisom, okrem iného konštatujúc jeho nezrozumiteľnosť a neurčitosť.
Namietané oznámenie generálnej prokuratúry považuje ústavný súd za zákonné
a dostatočne odôvodnené.
12. Nad rámec odôvodnenia ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie sťažnosti
koncipované advokátom ako kvalifikovaným právnym zástupcom je nejasné
a nezrozumiteľné, najmä pokiaľ ide o opísanie skutkového a právneho stavu prípadu
sťažovateľa, z ktorého nie je zrejmé ani len to, čo je obsahom podľa sťažovateľa
nezákonných rozhodnutí všeobecných súdov (Okresného súdu Michalovce a Krajského
súdu v Košiciach), ktorých sa návrh na podanie mimoriadneho dovolania týka, resp. čo bolo
predmetom týchto napadnutých konaní. Z obsahu sťažnosti nie je zrejmé ani to, v čom
podľa sťažovateľa spočíva nezákonnosť napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov.
13. V neposlednom rade ústavný súd poukazuje na obdobné veci sťažovateľa
(II. ÚS 280/2015, III. ÚS 63/2016 a II. ÚS 902/2016), aj v rámci ktorých bolo napr.
konštatované:
„... ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie sťažnosti koncipované advokátom
ako kvalifikovaným právnym zástupcom je nejasné a nezrozumiteľné, najmä pokiaľ ide
o opísanie skutkového a právneho stavu prípadu sťažovateľa, z ktorého nie je zrejmé ani len
to, čo je obsahom podľa sťažovateľa nezákonných rozhodnutí..., ktorých sa návrh... týka,
resp. čo bolo predmetom týchto napadnutých konaní. Z obsahu sťažnosti nie je zrejmé ani
to, v čom podľa sťažovateľa spočíva nezákonnosť napadnutých rozhodnutí...“
Uvedené konštatovanie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na teraz posudzovanú vec (bod 3).
14. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľa
v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017