Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 280/2015
PDF · 409.95 KB
No categories available
II. ÚS 280/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom ,
, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky č. k. VI/3 Gc 424/14/1000 4 z 18. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2015 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oznámením Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/3 Gc 424/14/1000 4
z 18. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a z jej prílohy vyplynulo, že sťažovateľ sa na základe rozhodnutia
Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky č. 858/2000
z 25. októbra 2000 o privatizácii časti zdravotníckeho zariadenia „NsP
– časť Obvodné zdravotné stredisko “ a na základe
kúpnej zmluvy „o predaji časti podniku č. 2068/2001“ uzatvorenej 27. apríla 2001
s Fondom národného majetku Slovenskej republiky stal s účinnosťou od 1. mája 2001
vlastníkom „OZS “.
Krajský úrad v Košiciach vydal 11. septembra 2000 pod č. 2000/08797 povolenie
na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti v odbore stomatológia
a určil ako miesto výkonu činnosti neštátne zdravotnícke zariadenie „ObZS
“. Následne bola 13. októbra 2000 uzavretá „Zmluva o nájme nebytových priestorov
a vecného vybavenia č. 187/2000 medzi NsP a
“ pre účely prevádzkovania neštátneho zdravotníckeho zariadenia v odbore
stomatológia.
Podľa názoru sťažovateľa na základe kúpnej zmluvy z 27. apríla 2001 „platnosť
zmluvy o nájme nebytových priestorov medzi NsP
a skončila k termínu 1.5.2001 v zmysle § 36 OZ.
prestal k uvedenému dátumu disponovať priestormi na poskytovanie zdravotníckej
starostlivosti a prestal spĺňať podmienky ustanovenia § 32 ods.(3) pís h, zák.č. 277/1994
Z.z...
Zmluva o nájme nebytových priestorov a vecného vybavenia č. 187/2000 uzavretá
medzi NsP a ako aj Povolenie na poskytovanie
zdravotníckej starostlivosti v odbore stomatológia v NZZ pod číslom 2000/08797 zo dňa
11.9.2000 neboli súčasťou schváleného privatizačného projektu časti zdravotníckeho
zariadenia NsP časť Obvodné zdravotné stredisko
.
Dňa 27.4.2001 bola podpísaná kúpna zmluva o predaji časti podniku č.2068/2001
s účinnosťou od 1.5.2001 a novým vlastníkom OZS sa stal ,
ktorý v zmysle § 17 zákona č.92/1991 Zb. prevzal práva a povinnosti podniku
z pracovnoprávnych vzťahov k zamestnancom pracujúcim v jeho organizačnej zložke
ktorých sa privatizácia týka a prechádzajú na nadobúdateľa / /, teda
sa stal zamestnancom .
neuzatvoril novú nájomnú zmluvu s novým vlastníkom objektu OZS
.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na vyjadrenia , ktoré
učinil 12. júna 2013 na súdnom pojednávaní v sťažovateľom bližšie neoznačenom súdnom
konaní pred Okresným súdom Michalovce. Tieto vyjadrenia ako dôkazy sťažovateľ poskytol
generálnej prokuratúre pre účely rozhodovania o jeho ďalšom opakovanom podnete
v namietanom konaní a sú súčasťou spisovej dokumentácie nižších stupňov prokuratúry.
Podľa názoru sťažovateľa „... aj napriek tomu správnosť postupu pri vybavovaní
mojich predchádzajúcich podnetov nižšími zložkami prokuratúry, Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky nepreskúmala, čo sama tvrdí vo svojom napadnutom opatrení
v druhom odseku posledná veta.
Takto mi bolo odňaté moje subjektívne právo na súdnu a inú právnu ochranu
garantované mi § 31 §36 zákona číslo 153/2001 Z. z. O prokuratúre v spojení s § 26 ods.(1)
zákona číslo 154/2001 Z. z. O prokurátoroch. Nadriadený prokurátor mal povinnosť
konkrétne vydať úlohu pokynom svojim podriadeným prokurátorom, a preskúmať celý
skutkový stav nielen po občiansko právnej ale aj po trestnoprávne línií dotknutých orgánov
a vyvodiť osobnú zodpovednosť osôb, ktoré participovali na nezákonnom postupe
dotknutých orgánov.
Takýmto nezákonným postupom mi bol odňatý môj majetok, ktorý som nadobudol na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 27.4.2001 o predaji časti podniku č.2068/2001 s účinnosťou
od 1.5.2001 uzavretej s FNM SR a za ktorý som riadne zaplatil.
Takto došlo k porušeniu nielen môjho práva na majetok, ale aj práva na ochranu
môjho majetku v zmysle čl. 20 odsek (1) Ústavy Slovenskej republiky.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1), čl. 48 ods. 2) Ústavy Slovenskej
republiky boli opatrením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky číslo
VI/3 Gc 424/14/1000 4 zo dňa 18. decembra 2014 porušené.
2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o organizácií ústavného
súdu zrušuje opatrenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky číslo
VI/3 Gc 424/14/1000 4 zo dňa 18. decembra 2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná zaplatiť sťažovateľovi
náhradu trov konania pre JUDr. M.K. v celkovej sume 355,72 s DPH... do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl.
46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy oznámením generálnej prokuratúry č. k.
VI/3 Gc 424/14/1000 4 z 18. decembra 2014, ktorým bol sťažovateľ upovedomený
o spôsobe vybavenia jeho ďalšieho opakovaného podnetu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,
resp. iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Vo vybavení ďalšieho opakovaného podnetu sťažovateľa č. k. VI/3 Gc 424/14/1000 4
z 18. decembra 2014 generálna prokuratúra uviedla:
„Podaním doručeným Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky 5. novembra
2014 žiadate o opakované preskúmanie zákonnosti procesného postupu pri vybavovaní
Vašich podnetov na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom
Slovenskej republiky. Vaše podnety sa týkali preskúmania zákonnosti rozsudku Okresného
súdu Michalovce z 12. marca 2002 č. k. 8C 800/01 87 a rozsudku Krajského súdu v
Košiciach z 5. novembra 2012 (správne má byť z 5. novembra 2002, pozn.). Uvedené
rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 14. januára 2003.
V súlade so závermi prokurátorov vybavujúcich Vaše predchádzajúce podnety
(naposledy č. k. VI/3 Gc 219/08 4 z 29. októbra 2009), je nutné konštatovať, že jednoročná
lehota na podanie mimoriadneho dovolania (§ 243g OSP) už uplynula. Keďže
od nadobudnutia právoplatnosti označených rozhodnutí súdov už uplynul viac ako rok,
podanie mimoriadneho dovolania v danej veci je neprípustné. Vzhľadom na uplynutie
jednoročnej lehoty a nemožnosti podania mimoriadneho dovolania, som dôvodnosť Vašich
námietok proti týmto rozhodnutiam ani správnosť postupu prokuratúry pri vybavovaní
Vašich predchádzajúcich podnetov neskúmal.
Týmto považujem vec na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky za vybavenú.“
Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takým
orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať
o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo
opakovaného podnetu [§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“)], pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa
takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť.
Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej
podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06), t. j.
za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samu osebe
skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv
jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia podnetom sa rozumie
písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej
osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti,
najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby
vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je
podľa zákona oprávnený.
Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o
preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ďalší opakovaný podnet
v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje
nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet,
v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich
podnetov v tej istej veci.
Po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa a namietaného oznámenia generálnej
prokuratúry je ústavný súd toho názoru, že generálna prokuratúra sa podnetom sťažovateľa v
napadnutom konaní náležite zaoberala a o spôsobe preskúmania riadne sťažovateľa aj
vyrozumela. Generálna prokuratúra postupovala pri vybavovaní ďalšieho opakovaného
podnetu sťažovateľa ústavne konformným spôsobom, keď ho vzhľadom na nemožnosť
podania mimoriadneho dovolania z dôvodu uplynutia zákonnej lehoty vybavila namietaným
prípisom bez vecného preskúmania námietok sťažovateľa a správnosti postupu orgánov
prokuratúry pri vybavovaní predchádzajúcich podnetov sťažovateľa v jeho veci. Namietané
oznámenie generálnej prokuratúry č. k. VI/3 Gc 424/14/1000 4 z 18. decembra 2014
považuje ústavný súd za zákonné a dostatočne odôvodnené.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj právny názor, podľa ktorého
postup orgánu verejnej moci v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako
porušovanie základných práv garantovaných ústavou a ani práv garantovaných Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd či inou kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
II. ÚS 81/00), a zároveň zdôrazňuje, že aj keď je prokuratúre v zmysle čl. 149 ústavy
zverená funkcia chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických
osôb, nemôže plniť túto funkciu nad rámec, či dokonca v rozpore so zákonom, pretože aj
na ňu sa vzťahuje čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že nadriadený prokurátor mal povinnosť
„preskúmať celý skutkový stav nielen po občiansko právnej ale aj po trestnoprávne línii
dotknutých orgánov a vyvodiť osobnú zodpovednosť osôb“, ústavný súd konštatuje, že ak
podľa sťažovateľa okolnosti jeho prípadu nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin,
sťažovateľ mal/má možnosť obrátiť sa na orgány činné v trestnom konaní s trestným
oznámením podľa § 196 Trestného poriadku.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že oznámením generálnej prokuratúry č. k.
VI/3 Gc 424/14/1000 4 z 18. decembra 2014 nedošlo k porušeniu označeného základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy namietaným oznámením generálnej prokuratúry, ústavný súd konštatuje, že
sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti neodôvodnil, v čom
vidí porušenie uvedeného článku ústavy, resp. porušenie ktorých jeho atribútov namieta,
a preto je sťažnosť v tejto časti nepreskúmateľná. Nepreskúmateľnosť sťažnosti v tejto časti
neumožňuje ústavnému súdu dospieť k záveru o príčinnej súvislosti medzi označeným
základným právom na jednej strane a namietaným rozhodnutím na strane druhej (m. m.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07, I. ÚS 256/08).
Uvedené závery boli so zreteľom na obsah sťažnosti základom pre záver ústavného
súdu, že sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Nad rámec odôvodnenia ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie sťažnosti
koncipované advokátom ako kvalifikovaným právnym zástupcom je nejasné
a nezrozumiteľné, najmä pokiaľ ide o opísanie skutkového a právneho stavu prípadu
sťažovateľa, z ktorého nie je zrejmé ani len to, čo je obsahom podľa sťažovateľa
nezákonných rozhodnutí všeobecných súdov (Okresného súdu Michalovce a Krajského
súdu v Košiciach), ktorých sa návrh na podanie mimoriadneho dovolania týka, resp. čo bolo
predmetom týchto napadnutých konaní. Z obsahu sťažnosti nie je zrejmé ani to, v čom podľa
sťažovateľa spočíva nezákonnosť napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov.
Ústavný súd podotýka, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži
inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a
presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej
uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2015