Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 320/2019
PDF · 161.7 KB
No categories available
II. ÚS 320/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára
a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Kuročkom, advokátska kancelária, Obchodná 2,
Michalovce, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,
Úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gn 166/13/1000-53 z 26. júla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) upovedomením Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky, Úradu špeciálnej prokuratúry (ďalej len „generálna
prokuratúra“) č. k. VII/2 Gn 166/13/1000-53 z 26. júla 2019 (ďalej aj „napadnuté
upovedomenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že generálna prokuratúra napadnutým
upovedomením vybavila ďalší opakovaný podnet sťažovateľa vo veci podaného trestného
oznámenia zo strany sťažovateľa. Generálna prokuratúra v napadnutom upovedomení
uviedla, že trestné oznámenie sťažovateľa „bolo vybavené policajným zborom“
a opakovaný podnet sťažovateľa „bol odložený generálnym prokurátorom dňa 24. februára
2015“. Vo veci sťažovateľa a jeho následných ďalších podaní generálna prokuratúra
uviedla, že konkrétne „Úrad špeciálnej prokuratúry konal, a keďže na časť podania nebol
vecne príslušný, bolo podanie postúpené netrestnému odboru generálnej prokuratúry dňa
17. apríla 2019“. K ďalším podaniam sťažovateľa (napr. zo 17. júla 2019) generálna
prokuratúra uviedla, že v zmysle „§ 31 ods. 5 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v platnom znení prihliadať nebude“. Generálna prokuratúra vyhodnotila postup Úradu
špeciálnej prokuratúry zo 17. apríla 2019 za „vecne správny, v súlade so zákonom“.
3. Sťažovateľ po chronologickom opise podaných podnetov na generálnu prokuratúru
uvádza, že o odložení jeho podaní rozhodoval nekompetentný orgán prokuratúry. Podľa
sťažovateľa ďalej v upovedomení z 26. júla 2019, ktoré bolo sťažovateľovi doručené
26. júla 2019, sa špeciálny prokurátor podľa mienky sťažovateľa vôbec nezaoberal
povinnosťou v zmysle § 36a zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) relevantne sa zaoberať všetkými okolnosťami
rozhodnými pre posúdenie veci, a reagovať tak na namietané protiprávne konanie.
3.1 Podľa sťažovateľa takéto zmätočne konanie prokurátorov Úradu špeciálnej
prokuratúry zakladá stav právnej neistoty, čo nie je akceptovateľné v demokratickom
a právnom štáte.
4. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že:
„Základné ľudské práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 46 ods.(1) a čl. 48 ods.(2)
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. (1) Medzinárodného Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, boli Upovedomením číslo VII/2 Gn 166/13/1000-53
zo dňa 26.7.2019 Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky porušené.
Ústavný súd SR ruší Upovedomenie číslo VII/2 Gn 166/13/1000-53 zo dňa 26.7.2019
Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a jej prikazuje
obnoviť stav pred porušením základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa a prikazuje
Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky konať vo veci
prešetrenia ďalšieho opakovaného podnetu z 17.7.2019 v zmysle osobitných predpisov.
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná zaplatiť sťažovateľovi
náhradu trov konania...“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
6. Podstatou výhrad sťažovateľa je, že orgány prokuratúry sa nedostatočne zaoberali
jeho podnetmi a nezaoberali sa všetkými okolnosťami rozhodnými pre posúdenie veci.
7. Ústavný súd predovšetkým podotýka, že pokiaľ ide vo všeobecnosti o právo
na súdnu ochranu, uvedené právo v obdobných veciach nemôže byť v zásade vôbec
dotknuté. Súčasťou práva na súdnu ochranu totiž nie je právo fyzickej osoby alebo
právnickej osoby, aby na základe podaného trestného oznámenia bol orgán prokuratúry
povinný zahájiť trestné stíhanie, alebo zahájiť trestné stíhanie pre oznamovateľom označený
trestný čin či podať obžalobu voči označeným osobám s právnou kvalifikáciou skutku podľa
predstáv oznamovateľa (porov. I. ÚS 126/06, II. ÚS 526/2013, III. ÚS 16/06,
7.1 Ani z čl. 6 dohovoru nevyplýva právo na začatie a vedenie trestného stíhania
proti tretej osobe alebo právo na jej odsúdenie v trestnom konaní pre konkrétny, napr.
poškodenou osobou artikulovaný trestný čin [porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Dziedzic proti Poľsku z 25. 11. 2003, č. 50428/99,
bod 6; rozsudok vo veci Helmers v. Švédsko z 29. 10. 1991, č. 11826/85, bod 29; rozsudok
vo veci Kusmierek v. Poľsko z 21. 9. 2004, č. 10675/02, bod 48].
7.2 Ústavný súd však ďalej dôvodí, že si je vedomý judikatúry ESĽP, ktorú
reflektoval aj vo svojej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej zlyhanie štátu pri vyšetrovaní
niektorých trestných činov môže viesť k porušeniu čl. 2 (pozri medzi mnohými rozsudok
veľkého senátu vo veci McCann a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 27. 9. 1995,
č. 18984/91, bod 161 alebo rozsudok Isayeva, Yusupova a Bazayeva proti Rusku
z 24. 2. 2005, č. 57947/00, body 209 ‒ 213), čl. 3 (rozsudok vo veci Assenov aďalší proti
Bulharsku z 28. 10. 1998, č. 24760/94, bod 102; podobne nález ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 70/01 z 27. júna 2003), čl. 4 (rozsudok vo veci Rantsev proti Cypru a Rusku
zo 7. 1. 2010, č. 25965/04, bod 288) a výnimočne tiež k sťažovateľom namietanému
porušeniu čl. 8 dohovoru.
7.3 U zásahov do práva zaručeného čl. 8 dohovoru však ESĽP vyžaduje trestne
právnu ochranu len veľmi výnimočne. Pozitívny záväzok štátu viesť účinné vyšetrovanie sa
vzťahuje len na veľmi závažné zásahy do samotnej podstaty tohto práva („where
fundamental values and essential aspects of private life are at stake“ – pozri rozsudok
vo veci X a Y proti Holandsku z 26. 3. 1985, č. 8978/80, bod 27; ďalej napr. rozsudok
vo veci Söderman proti Švédsku z 12. 11. 2013, č. 5786/08, body 82 ‒85). Takými sú
predovšetkým vážne zásahy do fyzickej či psychickej integrity, ako sú napríklad prípady
domáceho násilia (rozhodnutie vo veci M. T. a S. T. proti Slovensku z 29. 5. 2012,
č. 59968/07, body 58 a 64), sexuálneho násilia (pohlavné zneužívanie či znásilnenie, pozri
napr. rozsudok vo veci X a Y proti Holandsku z 26. 3. 1985, č. 8978/80, bod 27), či
fyzického násilia voči skupinám vyžadujúcim špeciálnu ochranu, ako sú napr. deti
(rozsudok vo veci Remetin proti Chorvátsku z 11. 12. 2012, č. 29525/10, bod 91).
V ostatných prípadoch postačí ochrana prostriedkami iných právnych odvetví.
7.4 To, že sťažovateľ nesúhlasí s výsledkom prešetrenia jeho trestného oznámenia
orgánmi činnými v trestnom konaní a orgánmi prokuratúry, nemôže byť v danom prípade
predmetom prieskumu ústavným súdom. Ústavný súd nie je súdom skutkovým či opravnou
inštanciou v rámci trestného konania či trestného súdnictva a v zásade mu neprináleží
preskúmavať to, ako právne kvalifikovali alebo nekvalifikovali konkrétny skutok orgány
činné v trestnom konaní, prokuratúra a súdy. Úloha ústavného súdu sa v rámci trestného
konania (predsúdneho či súdneho) obmedzuje na dohľad nad zachovaním hmotných
a procesných ústavných práv osôb, ktorým ústava či dohovor garantujú v rámci trestného
konania určité subjektívne hmotné a procesné ústavné práva a dohľad na riadnym plnením
pozitívneho záväzku štátu viesť účinné vyšetrovanie, porušenie ktorého by viedlo k veľmi
závažnému zásahu do samotnej podstaty konkrétnych ústavných (zväčša hmotných – pozri
už uvedené) práv. Ústavný súd teda v zásade nie je oprávnený hodnotiť samotné
vyšetrovanie trestného činu alebo právnu kvalifikáciu skutku či váhu jednotlivých dôkazov
v trestnom konaní.
7.5 Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osoby
požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom
podnetu alebo opakovaného podnetu v zmysle § 31 a nasl. zákona o prokuratúre, zodpovedá
povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto
podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšak
súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej
podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (porov. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,
III. ÚS 133/06, II. ÚS 595/2014, II. ÚS 819/2016, III. ÚS 57/2018).
8. Ústavný súd vo veci sťažovateľa uvádza, že generálna prokuratúra reagovala
na opakovaný podnet sťažovateľa zákonným spôsobom, a teda si riadne plnila svoje
povinnosti vyplývajúce zo zákona o prokuratúre, pričom vybavila opakovaný podnet
sťažovateľa napadnutým upovedomením, ktoré spĺňa náležitosti predpokladané zákonom
o prokuratúre, v ktorom generálna prokuratúra vyjadrila odôvodnený právny názor
na zistený skutkový a právny stav. Generálna prokuratúra reagovala aj na námietky
sťažovateľa týkajúce sa predchádzajúcich podnetov sťažovateľa a ich vybavenia,
a skutočnosť, že právne závery generálnej prokuratúry sú odlišné od záverov sťažovateľa,
nie je dôvodom na spochybňovanie zákonnosti a ústavnosti vybavenia jeho opakovaného
podnetu. Ústavný súd konštatuje, že postupom generálnej prokuratúry v súlade so zákonom
o prokuratúre nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa domáhať sa ochrany svojich
práv podaním podnetu alebo opakovaného podnetu orgánom prokuratúry a právne závery
vyslovené v napadnutom upovedomení generálnej prokuratúry nie sú arbitrárne, extrémne
nelogické ani sa neodchýlili od veci samej, a je nutné považovať ich za výraz autonómneho
prokurátorského rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade
zasahovať.
9. Vzhľadom na dosiaľ prezentované závery ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť
sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu