Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 320/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Kuročkom, advokátska kancelária, Obchodná 2,

Michalovce, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,

Úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gn 166/13/1000-53 z 26. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) upovedomením Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky, Úradu špeciálnej prokuratúry (ďalej len „generálna

prokuratúra“) č. k. VII/2 Gn 166/13/1000-53 z 26. júla 2019 (ďalej aj „napadnuté

upovedomenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že generálna prokuratúra napadnutým

upovedomením vybavila ďalší opakovaný podnet sťažovateľa vo veci podaného trestného

oznámenia zo strany sťažovateľa. Generálna prokuratúra v napadnutom upovedomení

uviedla, že trestné oznámenie sťažovateľa „bolo vybavené policajným zborom“

a opakovaný podnet sťažovateľa „bol odložený generálnym prokurátorom dňa 24. februára

2015“. Vo veci sťažovateľa a jeho následných ďalších podaní generálna prokuratúra

uviedla, že konkrétne „Úrad špeciálnej prokuratúry konal, a keďže na časť podania nebol

vecne príslušný, bolo podanie postúpené netrestnému odboru generálnej prokuratúry dňa

17. apríla 2019“. K ďalším podaniam sťažovateľa (napr. zo 17. júla 2019) generálna

prokuratúra uviedla, že v zmysle „ o prokuratúre

v platnom znení prihliadať nebude“. Generálna prokuratúra vyhodnotila postup Úradu

špeciálnej prokuratúry zo 17. apríla 2019 za „vecne správny, v súlade so zákonom“.

3. Sťažovateľ po chronologickom opise podaných podnetov na generálnu prokuratúru

uvádza, že o odložení jeho podaní rozhodoval nekompetentný orgán prokuratúry. Podľa

sťažovateľa ďalej v upovedomení z 26. júla 2019, ktoré bolo sťažovateľovi doručené

26. júla 2019, sa špeciálny prokurátor podľa mienky sťažovateľa vôbec nezaoberal

povinnosťou v zmysle o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) relevantne sa zaoberať všetkými okolnosťami

rozhodnými pre posúdenie veci, a reagovať tak na namietané protiprávne konanie.

3.1 Podľa sťažovateľa takéto zmätočne konanie prokurátorov Úradu špeciálnej

prokuratúry zakladá stav právnej neistoty, čo nie je akceptovateľné v demokratickom

a právnom štáte.

4. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že:

„Základné ľudské práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 46 ods.(1) a čl. 48 ods.(2)

v spojení s ods. (1) Medzinárodného Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, boli Upovedomením číslo VII/2 Gn 166/13/1000-53

zo dňa 26.7.2019 Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky porušené.

Ústavný súd SR ruší Upovedomenie číslo VII/2 Gn 166/13/1000-53 zo dňa 26.7.2019

Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a jej prikazuje

obnoviť stav pred porušením základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa a prikazuje

Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky konať vo veci

prešetrenia ďalšieho opakovaného podnetu z 17.7.2019 v zmysle osobitných predpisov.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná zaplatiť sťažovateľovi

náhradu trov konania...“

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

6. Podstatou výhrad sťažovateľa je, že orgány prokuratúry sa nedostatočne zaoberali

jeho podnetmi a nezaoberali sa všetkými okolnosťami rozhodnými pre posúdenie veci.

7. Ústavný súd predovšetkým podotýka, že pokiaľ ide vo všeobecnosti o právo

na súdnu ochranu, uvedené právo v obdobných veciach nemôže byť v zásade vôbec

dotknuté. Súčasťou práva na súdnu ochranu totiž nie je právo fyzickej osoby alebo

právnickej osoby, aby na základe podaného trestného oznámenia bol orgán prokuratúry

povinný zahájiť trestné stíhanie, alebo zahájiť trestné stíhanie pre oznamovateľom označený

trestný čin či podať obžalobu voči označeným osobám s právnou kvalifikáciou skutku podľa

predstáv oznamovateľa (porov. , , ,

).

7.1 Ani z čl. 6 dohovoru nevyplýva právo na začatie a vedenie trestného stíhania

proti tretej osobe alebo právo na jej odsúdenie v trestnom konaní pre konkrétny, napr.

poškodenou osobou artikulovaný trestný čin [porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Dziedzic proti Poľsku z 25. 11. 2003, č. 50428/99,

bod 6; rozsudok vo veci Helmers v. Švédsko z 29. 10. 1991, č. 11826/85, bod 29; rozsudok

vo veci Kusmierek v. Poľsko z 21. 9. 2004, č. 10675/02, bod 48].

7.2 Ústavný súd však ďalej dôvodí, že si je vedomý judikatúry ESĽP, ktorú

reflektoval aj vo svojej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej zlyhanie štátu pri vyšetrovaní

niektorých trestných činov môže viesť k porušeniu čl. 2 (pozri medzi mnohými rozsudok

veľkého senátu vo veci McCann a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 27. 9. 1995,

č. 18984/91, bod 161 alebo rozsudok Isayeva, Yusupova a Bazayeva proti Rusku

z 24. 2. 2005, č. 57947/00, body 209 ‒ 213), čl. 3 (rozsudok vo veci Assenov aďalší proti

Bulharsku z 28. 10. 1998, č. 24760/94, bod 102; podobne nález ústavného súdu sp. zn.

z 27. júna 2003), čl. 4 (rozsudok vo veci Rantsev proti Cypru a Rusku

zo 7. 1. 2010, č. 25965/04, bod 288) a výnimočne tiež k sťažovateľom namietanému

porušeniu čl. 8 dohovoru.

7.3 U zásahov do práva zaručeného čl. 8 dohovoru však ESĽP vyžaduje trestne

právnu ochranu len veľmi výnimočne. Pozitívny záväzok štátu viesť účinné vyšetrovanie sa

vzťahuje len na veľmi závažné zásahy do samotnej podstaty tohto práva („where

fundamental values and essential aspects of private life are at stake“ – pozri rozsudok

vo veci X a Y proti Holandsku z 26. 3. 1985, č. 8978/80, bod 27; ďalej napr. rozsudok

vo veci Söderman proti Švédsku z 12. 11. 2013, č. 5786/08, body 82 ‒85). Takými sú

predovšetkým vážne zásahy do fyzickej či psychickej integrity, ako sú napríklad prípady

domáceho násilia (rozhodnutie vo veci M. T. a S. T. proti Slovensku z 29. 5. 2012,

č. 59968/07, body 58 a 64), sexuálneho násilia (pohlavné zneužívanie či znásilnenie, pozri

napr. rozsudok vo veci X a Y proti Holandsku z 26. 3. 1985, č. 8978/80, bod 27), či

fyzického násilia voči skupinám vyžadujúcim špeciálnu ochranu, ako sú napr. deti

(rozsudok vo veci Remetin proti Chorvátsku z 11. 12. 2012, č. 29525/10, bod 91).

V ostatných prípadoch postačí ochrana prostriedkami iných právnych odvetví.

7.4 To, že sťažovateľ nesúhlasí s výsledkom prešetrenia jeho trestného oznámenia

orgánmi činnými v trestnom konaní a orgánmi prokuratúry, nemôže byť v danom prípade

predmetom prieskumu ústavným súdom. Ústavný súd nie je súdom skutkovým či opravnou

inštanciou v rámci trestného konania či trestného súdnictva a v zásade mu neprináleží

preskúmavať to, ako právne kvalifikovali alebo nekvalifikovali konkrétny skutok orgány

činné v trestnom konaní, prokuratúra a súdy. Úloha ústavného súdu sa v rámci trestného

konania (predsúdneho či súdneho) obmedzuje na dohľad nad zachovaním hmotných

a procesných ústavných práv osôb, ktorým či dohovor garantujú v rámci trestného

konania určité subjektívne hmotné a procesné ústavné práva a dohľad na riadnym plnením

pozitívneho záväzku štátu viesť účinné vyšetrovanie, porušenie ktorého by viedlo k veľmi

závažnému zásahu do samotnej podstaty konkrétnych ústavných (zväčša hmotných – pozri

už uvedené) práv. Ústavný súd teda v zásade nie je oprávnený hodnotiť samotné

vyšetrovanie trestného činu alebo právnu kvalifikáciu skutku či váhu jednotlivých dôkazov

v trestnom konaní.

7.5 Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osoby

požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom

podnetu alebo opakovaného podnetu v zmysle § 31 a nasl. zákona o prokuratúre, zodpovedá

povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto

podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšak

súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej

podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (porov. , ,

, , , ).

8. Ústavný súd vo veci sťažovateľa uvádza, že generálna prokuratúra reagovala

na opakovaný podnet sťažovateľa zákonným spôsobom, a teda si riadne plnila svoje

povinnosti vyplývajúce zo zákona o prokuratúre, pričom vybavila opakovaný podnet

sťažovateľa napadnutým upovedomením, ktoré spĺňa náležitosti predpokladané zákonom

o prokuratúre, v ktorom generálna prokuratúra vyjadrila odôvodnený právny názor

na zistený skutkový a právny stav. Generálna prokuratúra reagovala aj na námietky

sťažovateľa týkajúce sa predchádzajúcich podnetov sťažovateľa a ich vybavenia,

a skutočnosť, že právne závery generálnej prokuratúry sú odlišné od záverov sťažovateľa,

nie je dôvodom na spochybňovanie zákonnosti a ústavnosti vybavenia jeho opakovaného

podnetu. Ústavný súd konštatuje, že postupom generálnej prokuratúry v súlade so zákonom

o prokuratúre nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa domáhať sa ochrany svojich

práv podaním podnetu alebo opakovaného podnetu orgánom prokuratúry a právne závery

vyslovené v napadnutom upovedomení generálnej prokuratúry nie sú arbitrárne, extrémne

nelogické ani sa neodchýlili od veci samej, a je nutné považovať ich za výraz autonómneho

prokurátorského rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade

zasahovať.

9. Vzhľadom na dosiaľ prezentované závery ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu