Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 126/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2006

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., K., vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa , , a ,

čl. 8 a čl. 10 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu justičnej a kriminálnej

polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. a Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky, vo veci trestného oznámenia z 22. marca 2004 týkajúceho sa podozrenia zo

spáchania trestného činu ohovárania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 19. augusta

2005 doručená sťažnosť Ing. V. K., K. (ďalej len „sťažovateľ”), ktorou namietal porušenie

svojich základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava”), práv podľa čl. 8 a čl. 10 Všeobecnej deklarácie

ľudských práv (ďalej len „všeobecná deklarácia“), ako aj podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K.

a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej aj „generálna prokuratúra“), vo veci

trestného oznámenia z 22. marca 2004 týkajúceho sa trestného činu ohovárania.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 22. marca 2004

Okresnej prokuratúre K. (ďalej aj „okresná prokuratúra“) trestné oznámenie na JUDr. I. S.

pre podozrenie zo spáchania trestného činu krivého obvinenia a ohovárania. V časti „krivé

obvinenie“ bola vec právoplatne skončená odmietnutím. V časti „ohováranie“ bolo

sťažovateľovi doručené upovedomenie zo 14. júna 2004 sp. zn. ČVS: ORP-3041/1-K2-2004

o tom, že vec bola postúpená Odboru skráteného vyšetrovania K.

Dňa 8. decembra 2004 sťažovateľ požiadal okresnú prokuratúru o preskúmanie

postupu vyšetrovateľa Policajného zboru. Na túto sťažnosť nedostal odpoveď.

Z iných odpovedí okresnej prokuratúry (napr. z 21. marca 2005) sťažovateľ usudzuje,

že jeho podnet podaný Okresnej prokuratúre K. z 22. marca 2004 vo veci podozrenia zo

spáchania trestného činu ohovárania, ktorý zopakoval 13. decembra 2004, nebol vybavený.

Sťažovateľ si je vedomý toho, že nápravy pochybení v postupe orgánov činných

v trestnom konaní by sa mal domáhať podnetom podľa

o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), avšak toto

právo, ako aj právo podať opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre, mu

bolo podľa jeho názoru odňaté oznámením generálnej prokuratúry z 11. júla 2005. V tomto

oznámení, hoci je odpoveďou na iný sťažovateľov podnet a v inej veci, generálna

prokuratúra oznámila sťažovateľovi, že odpoveďou z 11. júla 2005 považuje za všetky

zákonné možnosti preverovania akýchkoľvek podaní sťažovateľa týkajúcich sa trestných

oznámení na správkyňu konkurznej podstaty JUDr. I. S. za vyčerpané.

Porušenie svojich práv podľa sťažovateľ vidí v tom, že

prokuratúra na žiadosť sťažovateľa z 8. decembra 2004 o preskúmanie postupu

vyšetrovateľa reagovala fiktívnym zamietavým rozhodnutím, a tiež v tom, že mu bola

odňatá možnosť obrátiť sa vo svojej veci na prokuratúru s podnetom na preskúmanie

zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní, ako aj právo na opakovaný podnet

v tej istej veci v súlade s ustanoveniami § 31 – 36 zákona o prokuratúre.

Za porušenie základného práva podľa sťažovateľ považuje

skutočnosť, že zákonom ustanovený orgán v jeho veci nepostupoval v súlade s ustanovením

.

Porušenie základného práva podľa sťažovateľ vidí v tom, že

s jeho oznámením skutočností nasvedčujúcich tomu, že konaním JUDr. S. mohlo dôjsť

k naplneniu podmienok skutkovej podstaty trestného činu ohovárania nepostupoval

vyšetrovateľ bez zbytočných prieťahov, čo podľa neho vyplýva z oznámení Okresnej

prokuratúry K. z 21. marca 2005.

Porušenie namieta sťažovateľ z dôvodu, že rozhodnutím Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky z 11. júla 2005 bolo oznámené, že Generálna prokuratúra

Slovenskej republiky už nebude reagovať na akýkoľvek jeho prípadný ďalší podnet

v akejkoľvek ďalšej veci a sťažovateľ z toho usúdil, že sa to týka aj trestného činu

ohovárania.

Porušenie svojich práv podľa čl. 8 a čl. 10 všeobecnej deklarácie vidí sťažovateľ

v tom, že „konaním vyšetrovateľa s prieťahmi, neodstránením vád v postupe vyšetrovateľa

prokurátorom a vadným postupom a rozhodnutím prokuratúry vo veci sťažovateľovho

práva na opravné prostriedky vo forme podnetu podľa Zákona o prokuratúre vznikla

situácia, že sťažovateľova vec ani po sedemnástich mesiacoch od tvrdeného spáchania

trestného činu proti jeho osobe, nedospela do štádia podania obžaloby, čím je

sťažovateľovi bránené, aby bol vo veci trestného činu proti jeho osobe verejne vypočutý

nestranným a nezávislým súdom“.

Porušenie základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodnil

identicky ako pri námietke porušovania základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

a a všeobecnej deklarácie.

Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 13 dohovoru došlo

tým, že „na dosiahnutie nápravy porušení svojich práv ust. §§ 31-36 Zákona o prokuratúre,

kvôli vadnému rozhodnutiu Generálnej prokuratúry SR v jej podaní zo dňa 11. 7. 2005,

ktorým rozhodnutím prokuratúra sťažovateľovi toto právo, bez akéhokoľvek právneho

dôvodu, odňala“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:

„Vo veci trestného oznámenia sťažovateľa zo dňa 22. 3. 2004, týkajúceho sa

podozrenia zo spáchania trestného činu ohovárania jeho osoby, došlo postupom Okresného

riaditeľstva Policajného zboru K., úradu justičnej a kriminálnej polície, k porušeniu

základných práv a ľudských práv a základných slobôd sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

SR a SR v spojení s SR, a

Všeobecnej deklarácie ľudských práv a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd vo vzťahu k sťažovateľovi.

Vo veci trestného oznámenia sťažovateľa zo dňa 22. 3. 2004, týkajúceho sa

podozrenia zo spáchania trestného činu ohovárania jeho osoby, došlo postupom Generálnej

prokuratúry SR k porušeniu základných práv a ľudských práv a základných slobôd

sťažovateľa podľa SR v spojení s SR,

SR, čl. 8 a čl. 10 Všeobecnej deklarácie ľudských práv vo vzťahu k sťažovateľovi a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k sťažovateľovi.

Ústavný súd prikazuje, aby Okresné riaditeľstvo Policajného zboru K., úrad justičnej

a kriminálnej polície, vo veci trestného oznámenia sťažovateľa zo dňa 22. 3. 2004

týkajúceho sa namietaného ohovárania jeho osoby, konal a predmetnú trestnú vec ukončil

bez ďalších prieťahov.

Ústavný súd prikazuje, aby Generálna prokuratúra SR umožnila sťažovateľovi

uplatnenie jeho práva na podanie podnetu a prípadne aj opakovaného podnetu podľa

príslušných ustanovení zákona č. 1530/2001 Z. z. o prokuratúre, vo veci týkajúcej sa jeho

trestného oznámenia pre trestný čin ohovárania jeho osoby zo dňa 22. 3. 2004, najmä, aby

takýto sťažovateľov prípadný podnet/podnety vybavila riadne, včas a úplne, v súlade

s príslušnými zákonnými ustanoveniami a aby prvé dva takéto prípadné podnety neodmietla

s poukázaním na ust. Par. 34 ods. 2 o prokuratúre.

Okresné riaditeľstvo Policajného zboru K., úrad justičnej a kriminálnej polície je

povinný zaplatiť Ing. V. K. za ujmy nemajetkovej povahy primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 50 000.-Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Generálna prokuratúra SR je povinná zaplatiť Ing. V. K. za ujmy nemajetkovej

povahy primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000.-Sk do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto

možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, ).

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. (...)

Podľa prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom

chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

1. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 8 a čl. 10 všeobecnej deklarácie

postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru

K., vo veci trestného oznámenia sťažovateľa z 22. marca 2004

Ústavný súd vo svojej judikatúre už vyslovil, že všeobecná deklarácia nebola

vyhlásená spôsobom upraveným v a v a zákona Národnej rady

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a má len povahu politického dokumentu.

Predmetom konania pred ústavným súdom preto nemôže byť sťažnosť alebo časť sťažnosti

namietajúca porušenie práva priznaného všeobecnou deklaráciou (mutatis mutandis

II. ÚS , , ).

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť v tejto časti musel odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú .

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a a práv podľa a dohovoru postupom Úradu justičnej

a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. a Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky vo veci trestného oznámenia z 22. marca 2004

K porušeniu označených práv došlo podľa sťažovateľa tým, že sa policajný orgán

nezaoberal jeho trestným oznámením z 22. marca 2004, ktorým oznámil skutočnosti

nasvedčujúce tomu, že konaním JUDr. I. S. mohlo dôjsť k naplneniu podmienok pre

spáchanie trestného činu ohovárania. Generálnej prokuratúre vyčítal odňatie práva na

podanie podnetu a opakovaného podnetu. Dôsledkom týchto skutočností je podľa

sťažovateľa situácia, že jeho vec nedospela do štádia podania obžaloby, čím mu je bránené,

aby bol vo veci trestného činu ohovárania verejne vypočutý nezávislým a nestranným

súdom, ktorý môže rozhodnúť o jeho právach priznaním náhrady škody a ktorý môže

rozhodnúť o osobe vinníka.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že v rámci svojej judikatúry už uviedol, že

právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe

podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy

a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd.

().

Ústavný súd tiež vyslovil, že súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho podnetu bol orgán prokuratúry

povinný podať obžalobu voči označeným osobám. Takéto základné právo nie je upravené

ani v ústave, ani v , ani v zákone o prokuratúre (,

).

Ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na „trestnom

obvinení“ inej osoby) poškodenému nevyplýva v trestnom konaní právo na začatie

a vedenie trestného stíhania proti niekomu (rozhodnutie ESĽP vec Helmers v. Švédsko

z 29. októbra 1991 a vec Perez v. Francúzsko z 12. februára 2004).

Právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby

voči nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva sťažovateľa

podľa a ani za súčasť práva podľa dohovoru, preto

k porušeniu týchto práv postupom označených subjektov vo veci trestného oznámenia

z 22. marca 2004 týkajúceho sa ohovárania nemohlo dôjsť. O porušení vyššie označených

práv by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by orgány činné v trestnom konaní

nevenovali trestnému oznámeniu sťažovateľa pozornosť, ktorú vyžaduje zákon

().

Podľa zistenia ústavného súdu na základe trestného oznámenia sťažovateľa

z 22. marca 2004 bolo uznesením Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného

riaditeľstva Policajného zboru K., odboru skráteného vyšetrovania K., sp. zn. ČVS: ORP-

3357/2-OSV-K1-2006 z 15. júla 2004 začaté trestné stíhanie pre trestný čin ohovárania

podľa Po vyhodnotení vykonaných dôkazov však

policajný orgán dospel k záveru, že v danej veci neboli naplnené všetky znaky skutkovej

podstaty trestného činu ohovárania, preto uznesením z 8. marca 2006 trestné stíhanie

zastavil. Proti tomuto uzneseniu bola prípustná sťažnosť, preto vzhľadom na princíp

subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného , ústavný súd nemá právomoc

preskúmavať postup a rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru K., pretože

jeho predmetné rozhodnutie mohol ešte preskúmať nadriadený orgán v dôsledku sťažnosti

sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k námietke porušenia jeho základného

práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru z dôvodu

zbytočných prieťahov a neprimeranej lehoty na prerokovanie veci posúdil ako zjavne

neopodstatnenú z dôvodu, že nezistil, že by orgány činné v trestnom konaní nevenovali

pozornosť trestnému oznámeniu sťažovateľa z 22. marca 2004 a namietaný postup

Policajného zboru vzhľadom na celkovú dobu jeho trvania (necelé dva roky od trestného

oznámenia až do zastavenia konania), vykonané úkony (dňa 15. júla 2004 bolo vznesené

obvinenie, v dňoch 7. júna 2004, 7. septembra 2004 a 25. októbra 2005 boli vo veci

vypočutí svedkovia a boli zadovážené listinné dôkazy) a celkové okolnosti daného prípadu

nemožno považovať za porušenie práva garantovaného v a podľa

ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sa otázka, či v konkrétnom

prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov v zmysle , skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka

konania a postup súdu (napr. ). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že

nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(pozri napr. rozhodnutie sp. zn. z 25. júna 2003 a v ňom cit. predchádzajúcu

judikatúru ústavného súdu).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti

považovať namietaný postup Policajného zboru za taký, ktorý by bolo možné po jej prijatí

na ďalšie konanie kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle citovaného článku ,

preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

V rámci preskúmavania opodstatnenosti sťažovateľovej námietky porušenia jeho

základných práv generálnou prokuratúrou vo veci jeho trestného oznámenia z 22. marca

2004 ústavný súd konštatuje, že generálna prokuratúra sa v konaní, ktoré označil

sťažovateľ, vedenom pod sp. zn. , zaoberala opakovaným podnetom

sťažovateľa, ktorým poukázal na formálne nedostatky a pochybenia vyšetrovateľa

a prokurátorov Okresnej prokuratúry K. a Krajskej prokuratúry v K.. Generálna prokuratúra

tento podnet vyhodnotila tak, že 11. júla 2005 sťažovateľovi oznámila, že „v súvislosti

s trestnými oznámeniami na správkyňu konkurznej podstaty JUDr. S. vyčerpala všetky

zákonné možnosti preverovania podnetov Ing. K., Ing. K. a spoločnosti F., s. r. o., ktorých

obsahom sú skutočnosti uvádzané v doteraz podaných podnetoch, námietkach,

sťažnostiach, prípadne inak označených podaniach. Preto pokiaľ by obsahovali už známe

skutočnosti, nebude na takéto podania reagované“.

Sťažovateľ na základe tohto prípisu iba predpokladá, že generálna prokuratúra by sa

nezaoberala jeho prípadným podnetom, napríklad vo veci trestného oznámenia z 22. marca

2004 týkajúceho sa trestného činu ohovárania. Toto samotné, sťažovateľom predpokladané

porušenie jeho základných práv postupom generálnej prokuratúry je hypotetické, a ako také

nemôže byť predmetom konania pred ústavným súdom, ktorý podľa

preskúmava iba porušenie základných práv a slobôd, ku ktorým už došlo.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ktoré neodôvodňujú ani možnosť porušenia práva

podľa čl. 13 dohovoru, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti toho rozhodnutia a vzhľadom k tejto

skutočnosti bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie

právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2006