Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 78 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (83)I. ÚS 126/06
PDF · 221.52 KB
No categories available
I. ÚS 126/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 126/06-23
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2006
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., K., vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 8 a čl. 10 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu justičnej a kriminálnej
polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. a Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky, vo veci trestného oznámenia z 22. marca 2004 týkajúceho sa podozrenia zo
spáchania trestného činu ohovárania a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Ing. V. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 19. augusta
2005 doručená sťažnosť Ing. V. K., K. (ďalej len „sťažovateľ”), ktorou namietal porušenie
svojich základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava”), práv podľa čl. 8 a čl. 10 Všeobecnej deklarácie
ľudských práv (ďalej len „všeobecná deklarácia“), ako aj podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K.
a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej aj „generálna prokuratúra“), vo veci
trestného oznámenia z 22. marca 2004 týkajúceho sa trestného činu ohovárania.
Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 22. marca 2004
Okresnej prokuratúre K. (ďalej aj „okresná prokuratúra“) trestné oznámenie na JUDr. I. S.
pre podozrenie zo spáchania trestného činu krivého obvinenia a ohovárania. V časti „krivé
obvinenie“ bola vec právoplatne skončená odmietnutím. V časti „ohováranie“ bolo
sťažovateľovi doručené upovedomenie zo 14. júna 2004 sp. zn. ČVS: ORP-3041/1-K2-2004
o tom, že vec bola postúpená Odboru skráteného vyšetrovania K.
Dňa 8. decembra 2004 sťažovateľ požiadal okresnú prokuratúru o preskúmanie
postupu vyšetrovateľa Policajného zboru. Na túto sťažnosť nedostal odpoveď.
Z iných odpovedí okresnej prokuratúry (napr. z 21. marca 2005) sťažovateľ usudzuje,
že jeho podnet podaný Okresnej prokuratúre K. z 22. marca 2004 vo veci podozrenia zo
spáchania trestného činu ohovárania, ktorý zopakoval 13. decembra 2004, nebol vybavený.
Sťažovateľ si je vedomý toho, že nápravy pochybení v postupe orgánov činných
v trestnom konaní by sa mal domáhať podnetom podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), avšak toto
právo, ako aj právo podať opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre, mu
bolo podľa jeho názoru odňaté oznámením generálnej prokuratúry z 11. júla 2005. V tomto
oznámení, hoci je odpoveďou na iný sťažovateľov podnet a v inej veci, generálna
prokuratúra oznámila sťažovateľovi, že odpoveďou z 11. júla 2005 považuje za všetky
zákonné možnosti preverovania akýchkoľvek podaní sťažovateľa týkajúcich sa trestných
oznámení na správkyňu konkurznej podstaty JUDr. I. S. za vyčerpané.
Porušenie svojich práv podľa čl. 2 ods. 2 ústavy sťažovateľ vidí v tom, že
prokuratúra na žiadosť sťažovateľa z 8. decembra 2004 o preskúmanie postupu
vyšetrovateľa reagovala fiktívnym zamietavým rozhodnutím, a tiež v tom, že mu bola
odňatá možnosť obrátiť sa vo svojej veci na prokuratúru s podnetom na preskúmanie
zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní, ako aj právo na opakovaný podnet
v tej istej veci v súlade s ustanoveniami § 31 – 36 zákona o prokuratúre.
Za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ považuje
skutočnosť, že zákonom ustanovený orgán v jeho veci nepostupoval v súlade s ustanovením
§ 158 ods. 1 Trestného poriadku.
Porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ vidí v tom, že
s jeho oznámením skutočností nasvedčujúcich tomu, že konaním JUDr. S. mohlo dôjsť
k naplneniu podmienok skutkovej podstaty trestného činu ohovárania nepostupoval
vyšetrovateľ bez zbytočných prieťahov, čo podľa neho vyplýva z oznámení Okresnej
prokuratúry K. z 21. marca 2005.
Porušenie čl. 149 ústavy namieta sťažovateľ z dôvodu, že rozhodnutím Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky z 11. júla 2005 bolo oznámené, že Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky už nebude reagovať na akýkoľvek jeho prípadný ďalší podnet
v akejkoľvek ďalšej veci a sťažovateľ z toho usúdil, že sa to týka aj trestného činu
ohovárania.
Porušenie svojich práv podľa čl. 8 a čl. 10 všeobecnej deklarácie vidí sťažovateľ
v tom, že „konaním vyšetrovateľa s prieťahmi, neodstránením vád v postupe vyšetrovateľa
prokurátorom a vadným postupom a rozhodnutím prokuratúry vo veci sťažovateľovho
práva na opravné prostriedky vo forme podnetu podľa Zákona o prokuratúre vznikla
situácia, že sťažovateľova vec ani po sedemnástich mesiacoch od tvrdeného spáchania
trestného činu proti jeho osobe, nedospela do štádia podania obžaloby, čím je
sťažovateľovi bránené, aby bol vo veci trestného činu proti jeho osobe verejne vypočutý
nestranným a nezávislým súdom“.
Porušenie základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodnil
identicky ako pri námietke porušovania základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 8 a čl. 10 všeobecnej deklarácie.
Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 13 dohovoru došlo
tým, že „na dosiahnutie nápravy porušení svojich práv ust. §§ 31-36 Zákona o prokuratúre,
kvôli vadnému rozhodnutiu Generálnej prokuratúry SR v jej podaní zo dňa 11. 7. 2005,
ktorým rozhodnutím prokuratúra sťažovateľovi toto právo, bez akéhokoľvek právneho
dôvodu, odňala“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:
„Vo veci trestného oznámenia sťažovateľa zo dňa 22. 3. 2004, týkajúceho sa
podozrenia zo spáchania trestného činu ohovárania jeho osoby, došlo postupom Okresného
riaditeľstva Policajného zboru K., úradu justičnej a kriminálnej polície, k porušeniu
základných práv a ľudských práv a základných slobôd sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 8 a čl. 10
Všeobecnej deklarácie ľudských práv a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd vo vzťahu k sťažovateľovi.
Vo veci trestného oznámenia sťažovateľa zo dňa 22. 3. 2004, týkajúceho sa
podozrenia zo spáchania trestného činu ohovárania jeho osoby, došlo postupom Generálnej
prokuratúry SR k porušeniu základných práv a ľudských práv a základných slobôd
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 149 Ústavy
SR, čl. 8 a čl. 10 Všeobecnej deklarácie ľudských práv vo vzťahu k sťažovateľovi a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k sťažovateľovi.
Ústavný súd prikazuje, aby Okresné riaditeľstvo Policajného zboru K., úrad justičnej
a kriminálnej polície, vo veci trestného oznámenia sťažovateľa zo dňa 22. 3. 2004
týkajúceho sa namietaného ohovárania jeho osoby, konal a predmetnú trestnú vec ukončil
bez ďalších prieťahov.
Ústavný súd prikazuje, aby Generálna prokuratúra SR umožnila sťažovateľovi
uplatnenie jeho práva na podanie podnetu a prípadne aj opakovaného podnetu podľa
príslušných ustanovení zákona č. 1530/2001 Z. z. o prokuratúre, vo veci týkajúcej sa jeho
trestného oznámenia pre trestný čin ohovárania jeho osoby zo dňa 22. 3. 2004, najmä, aby
takýto sťažovateľov prípadný podnet/podnety vybavila riadne, včas a úplne, v súlade
s príslušnými zákonnými ustanoveniami a aby prvé dva takéto prípadné podnety neodmietla
s poukázaním na ust. Par. 34 ods. 2 zákona č. 151/2001 Z. z. o prokuratúre.
Okresné riaditeľstvo Policajného zboru K., úrad justičnej a kriminálnej polície je
povinný zaplatiť Ing. V. K. za ujmy nemajetkovej povahy primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 50 000.-Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Generálna prokuratúra SR je povinná zaplatiť Ing. V. K. za ujmy nemajetkovej
povahy primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000.-Sk do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto
možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. (...)
Podľa čl. 149 ústavy prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom
chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
1. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 8 a čl. 10 všeobecnej deklarácie
postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru
K., vo veci trestného oznámenia sťažovateľa z 22. marca 2004
Ústavný súd vo svojej judikatúre už vyslovil, že všeobecná deklarácia nebola
vyhlásená spôsobom upraveným v čl. 11 ústavy a v § 1 a § 4 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a má len povahu politického dokumentu.
Predmetom konania pred ústavným súdom preto nemôže byť sťažnosť alebo časť sťažnosti
namietajúca porušenie práva priznaného všeobecnou deklaráciou (mutatis mutandis
II. ÚS II. ÚS 28/96, II. ÚS 18/97, III. ÚS 16/06).
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť v tejto časti musel odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú .
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 a čl. 149 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom Úradu justičnej
a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. a Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky vo veci trestného oznámenia z 22. marca 2004
K porušeniu označených práv došlo podľa sťažovateľa tým, že sa policajný orgán
nezaoberal jeho trestným oznámením z 22. marca 2004, ktorým oznámil skutočnosti
nasvedčujúce tomu, že konaním JUDr. I. S. mohlo dôjsť k naplneniu podmienok pre
spáchanie trestného činu ohovárania. Generálnej prokuratúre vyčítal odňatie práva na
podanie podnetu a opakovaného podnetu. Dôsledkom týchto skutočností je podľa
sťažovateľa situácia, že jeho vec nedospela do štádia podania obžaloby, čím mu je bránené,
aby bol vo veci trestného činu ohovárania verejne vypočutý nezávislým a nestranným
súdom, ktorý môže rozhodnúť o jeho právach priznaním náhrady škody a ktorý môže
rozhodnúť o osobe vinníka.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že v rámci svojej judikatúry už uviedol, že
právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe
podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy
ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd.
(II. ÚS 42/00).
Ústavný súd tiež vyslovil, že súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho podnetu bol orgán prokuratúry
povinný podať obžalobu voči označeným osobám. Takéto základné právo nie je upravené
ani v ústave, ani v Trestnom poriadku, ani v zákone o prokuratúre (I ÚS 64/96,
Ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na „trestnom
obvinení“ inej osoby) poškodenému nevyplýva v trestnom konaní právo na začatie
a vedenie trestného stíhania proti niekomu (rozhodnutie ESĽP vec Helmers v. Švédsko
z 29. októbra 1991 a vec Perez v. Francúzsko z 12. februára 2004).
Právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby
voči nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani za súčasť práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto
k porušeniu týchto práv postupom označených subjektov vo veci trestného oznámenia
z 22. marca 2004 týkajúceho sa ohovárania nemohlo dôjsť. O porušení vyššie označených
práv by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by orgány činné v trestnom konaní
nevenovali trestnému oznámeniu sťažovateľa pozornosť, ktorú vyžaduje zákon
Podľa zistenia ústavného súdu na základe trestného oznámenia sťažovateľa
z 22. marca 2004 bolo uznesením Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného
riaditeľstva Policajného zboru K., odboru skráteného vyšetrovania K., sp. zn. ČVS: ORP-
3357/2-OSV-K1-2006 z 15. júla 2004 začaté trestné stíhanie pre trestný čin ohovárania
podľa § 206 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov však
policajný orgán dospel k záveru, že v danej veci neboli naplnené všetky znaky skutkovej
podstaty trestného činu ohovárania, preto uznesením z 8. marca 2006 trestné stíhanie
zastavil. Proti tomuto uzneseniu bola prípustná sťažnosť, preto vzhľadom na princíp
subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc
preskúmavať postup a rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru K., pretože
jeho predmetné rozhodnutie mohol ešte preskúmať nadriadený orgán v dôsledku sťažnosti
sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k námietke porušenia jeho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu
zbytočných prieťahov a neprimeranej lehoty na prerokovanie veci posúdil ako zjavne
neopodstatnenú z dôvodu, že nezistil, že by orgány činné v trestnom konaní nevenovali
pozornosť trestnému oznámeniu sťažovateľa z 22. marca 2004 a namietaný postup
Policajného zboru vzhľadom na celkovú dobu jeho trvania (necelé dva roky od trestného
oznámenia až do zastavenia konania), vykonané úkony (dňa 15. júla 2004 bolo vznesené
obvinenie, v dňoch 7. júna 2004, 7. septembra 2004 a 25. októbra 2005 boli vo veci
vypočutí svedkovia a boli zadovážené listinné dôkazy) a celkové okolnosti daného prípadu
nemožno považovať za porušenie práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sa otázka, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka
konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že
nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom cit. predchádzajúcu
judikatúru ústavného súdu).
Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti
považovať namietaný postup Policajného zboru za taký, ktorý by bolo možné po jej prijatí
na ďalšie konanie kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle citovaného článku ústavy,
preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
V rámci preskúmavania opodstatnenosti sťažovateľovej námietky porušenia jeho
základných práv generálnou prokuratúrou vo veci jeho trestného oznámenia z 22. marca
2004 ústavný súd konštatuje, že generálna prokuratúra sa v konaní, ktoré označil
sťažovateľ, vedenom pod sp. zn. IV Gn 3034/03, zaoberala opakovaným podnetom
sťažovateľa, ktorým poukázal na formálne nedostatky a pochybenia vyšetrovateľa
a prokurátorov Okresnej prokuratúry K. a Krajskej prokuratúry v K.. Generálna prokuratúra
tento podnet vyhodnotila tak, že 11. júla 2005 sťažovateľovi oznámila, že „v súvislosti
s trestnými oznámeniami na správkyňu konkurznej podstaty JUDr. S. vyčerpala všetky
zákonné možnosti preverovania podnetov Ing. K., Ing. K. a spoločnosti F., s. r. o., ktorých
obsahom sú skutočnosti uvádzané v doteraz podaných podnetoch, námietkach,
sťažnostiach, prípadne inak označených podaniach. Preto pokiaľ by obsahovali už známe
skutočnosti, nebude na takéto podania reagované“.
Sťažovateľ na základe tohto prípisu iba predpokladá, že generálna prokuratúra by sa
nezaoberala jeho prípadným podnetom, napríklad vo veci trestného oznámenia z 22. marca
2004 týkajúceho sa trestného činu ohovárania. Toto samotné, sťažovateľom predpokladané
porušenie jeho základných práv postupom generálnej prokuratúry je hypotetické, a ako také
nemôže byť predmetom konania pred ústavným súdom, ktorý podľa čl. 127 ústavy
preskúmava iba porušenie základných práv a slobôd, ku ktorým už došlo.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ktoré neodôvodňujú ani možnosť porušenia práva
podľa čl. 13 dohovoru, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti toho rozhodnutia a vzhľadom k tejto
skutočnosti bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie
právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. apríla 2006