Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 526/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., LL.M., R., zastúpeného advokátom Mgr. M.

B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného

v , základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s vybavením oznámenia o skutočnostiach,

že bol spáchaný trestný čin, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. K., LL.M., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2013

doručená sťažnosť JUDr. M. K., LL.M., R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručených v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s vybavením oznámenia o skutočnostiach,

že bol spáchaný trestný čin (ďalej len „trestné oznámenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vyjadruje svoju nespokojnosť

s postupom orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s vybavením jeho trestného

oznámenia z 13. novembra 2006, ktoré podal ako poškodený na Generálnej prokuratúre

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pre dôvodné podozrenie

zo spáchania viacerých ním označených trestných činov pri predaji nehnuteľností

špecifikovaných v trestnom oznámení pôvodne vo výlučnom vlastníctve sťažovateľa

(predávajúceho) nezaplatením zvyšku kúpnej ceny kupujúcimi podľa kúpnej zmluvy

z 18. apríla 2005, čím mu mala byť spôsobená škoda v sume 3 040 000 Sk.

Vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V, Úradu justičnej

a kriminálnej polície, potom čo mu bolo trestné oznámenie sťažovateľa postúpené na

vybavenie a 10. januára 2007 spísané (doplnené, pozn.) priamo do zápisnice toto trestné

oznámenie uznesením ČVS: ORP -207/OEK-B5-2007 TF z 27. februára 2007 podľa

ustanovenia v znení

účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „“) odmietol. Sťažovateľ podal

proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok – sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej

prokuratúry Bratislava V uznesením sp. zn. Pn 2697/2006 z 5. apríla 2007 ako nedôvodnú

zamietol.

Na základe písomného upovedomenia prokurátora generálnej prokuratúry pod

č. IV/1 Gn 3101/06-20 z 11. júla 2007 o vybavení už opakovaného podnetu sťažovateľa

z 28. mája 2007 podľa o prokuratúre v znení účinnom

v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon prokuratúre“) týkajúceho sa preskúmania

zákonnosti vybavenia jeho trestného oznámenia odmietnutím [podnet sťažovateľa

z 23. apríla 2007 prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská

prokuratúra“) listom (upovedomením) pod č. -18 z 22. mája 2007 ako

nedôvodný odložil, pozn.], resp. jeho záverov, bolo uznesením (bez uvedenia spisovej

značky, pozn.) vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava-okolie,

odboru kriminálnej polície, oddelenia všeobecnej polície, z 5. novembra 2007 začaté trestné

stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 písm.

b) účinného do 31. decembra 2005.

V danej trestnej veci však následne vyšetrovateľka Okresného riaditeľstva

Policajného zboru Pezinok, odboru kriminálnej polície, uznesením (bez uvedenia spisovej

značky, pozn.) zo 4. augusta 2008 trestné stíhanie podľa ustanovenia § 215 ods. 1 písm. a)

zastavila, keďže bola nepochybne toho názoru, že skutok, pre ktorý sa

trestné stíhanie viedlo, sa nestal. Sťažovateľ síce proti tomuto uzneseniu 20. augusta 2008

podal sťažnosť, avšak túto prokurátorka Okresnej prokuratúry Pezinok uznesením (bez

uvedenia spisovej značky, pozn.) z 12. septembra 2008 ako nedôvodnú zamietla.

Keďže prokurátor krajskej prokuratúry 27. januára 2009 na základe podnetu

sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti postupu prokurátorky Okresnej prokuratúry Pezinok

vo veci vybavenia trestného oznámenia sťažovateľa dospel k záveru, že trestné stíhanie bolo

zastavené predčasne, uznesením vyšetrovateľky (bez uvedenia bližšej identifikácie a

spisovej značky, pozn.) zo 4. marca 2009 bolo pre podozrenie zo spáchania trestného činu

podvodu opäť vydané uznesenie o začatí trestného stíhania.

V danej trestnej veci bolo trestné stíhanie vedené na Okresnom riaditeľstve

Policajného zboru Senec, odbore kriminálnej polície pod ČVS: ORP-346/OJP-SC-2010.

V tomto čase podľa zistenia ústavného súdu však prebieha trestné konanie už na Okresnom

riaditeľstve Policajného zboru Bratislava III pod ČVS: ORP-501/OEK-B3-2012.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje okrem iného najmä takto:

„... od podania trestného oznámenia uplynulo 7 rokov, vo veci nebolo meritórne

rozhodnuté, striedajú sa vyšetrovatelia, okresné policajné riaditeľstvá, ktoré vo veci majú

konať, sami vyšetrovatelia konštatujú prieťahy v konaní, ktoré konštatuje aj Okresná

prokuratúra Bratislava III listom -13 zo dňa 30. 5. 2013 popísala priebeh

konania, ale žiadny relevantný záver, respektíve pozitívne ukončenie vo veci nie je

zaistené...

... Proti postupu orgánov činných v trestnom konaní v... trestnej veci v procesnom

postavení ako poškodeného, ako bolo uvedené v texte, sťažovateľ adresoval niekoľko podaní

Generálnej prokuratúre SR, v ktorých sa domáhal odstránenia zásahu do jeho základných

ľudských práv a slobôd, ktorých porušenie namieta touto ústavnou sťažnosťou. Nebolo

učinené adekvátne opatrenie, aby bola vec právoplatne ukončená, má sťažovateľ za to, že

príslušný na rozhodovanie danej sťažnosti, predmetom ktorej je namietame porušených

základných ľudských práv alebo slobôd je práve Ústavný súd Slovenskej republiky.

Sťažovateľ má za to, že sú účelovo zvýhodňované dôkazy v neprospech sťažovateľa

vytváraním účelových prieťahov, ktoré v konečnom dôsledku konštatujú aj orgány

prokuratúry SR...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie vyplávajúce z čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

postupom OČTK v trestnej veci sťažovateľa bližšie špecifikovaným v texte návrhu porušené

bolo.

2. Základné právo sťažovateľa, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote

vyplývajúcej z Dohovoru a SR postupom orgánov činných

v trestnom konaní v trestnej veci sťažovateľa bližšie špecifikovanom v texte návrhu

porušené bolo.

3. Ministerstvo vnútra SR je povinné do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu SR zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 4.000.-

€ na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd z petitu sťažnosti, ako aj z jej ostatného obsahu zistil, že sťažovateľ

namieta porušenie základných práv na inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie

zaručených v a práva zaručeného v dohovoru, ako aj

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručených v a v

dohovoru postupom orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s vybavením jeho

trestného oznámenia.

1. K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru

V zmysle každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že v zásade nie

je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ,

).

Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také

rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného

práva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo

postupom, ktorý vydaniu samotného rozhodnutia predchádzal. Skutkové a právne závery

príslušného orgánu verejnej moci môžu byť predmetom kontroly len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , , ).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ v postavení

oznamovateľa a zároveň poškodeného podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania

viacerých ním označených trestných činov. Na základe tohto trestného oznámenia podľa

zistenia ústavného súdu aj v tomto čase prebieha trestné stíhanie na Okresnom riaditeľstve

Policajného zboru Bratislava III pod ČVS: ORP-501/OEK-B3-2012, pričom dosiaľ žiadnej

osobe nebolo vznesené obvinenie.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že

v obdobných prípadoch, ako je aj vec sťažovateľa, už viackrát vyslovil právny názor,

v zmysle ktorého právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe

podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom

nie je súčasťou základného práva sťažovateľa podľa (napr. ,

, ). Uvedený článok garantuje ochranu pred

protiústavným postupom orgánov verejnej moci v konaniach, v ktorých sa rozhoduje

o subjektívnych právach fyzických osôb alebo právnických osôb.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného práva na inú

právnu ochranu podľa je právo dotknutej osoby požiadať o ochranu

svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo

opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre), čo sťažovateľ aj

využil, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry

zákonom ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom

zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej

osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp. opakovanému

podnetu vyhoveli (m. m. napr. , , , ),

t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať tú

skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv

jeho pisateľa (napr. , , atď.).

Ústavný súd nespochybňuje, že po podaní trestného oznámenia sťažovateľovi vznikli

práva na ochranu vyplývajúce mu zo základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru. Hoci podľa stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu mu z tejto ochrany nevyplývalo subjektívne právo na trestné

stíhanie iného, bol oprávnený, aby orgány činné v trestnom konaní venovali jeho trestnému

oznámeniu riadnu pozornosť zodpovedajúcu ich zákonným povinnostiam. Orgány činné

v trestnom konaní sú povinné trestné oznámenie oznamovateľa trestného činu riadne

prešetriť a rozhodnúť o ňom. To sa vo veci sťažovateľa aj stalo, keď bolo rozhodnuté

o začatí trestného stíhania.

Ústavný súd v tejto súvislosti aj v nadväznosti na svoju konštantnú judikatúru

dodáva, že ak orgány činné v trestnom konaní (vyšetrovateľ Policajného zboru a prokurátor)

po zvážení všetkých okolností prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom

trestného oznámenia sťažovateľa, nemohli porušiť jeho zákonom ani chránené

práva. Nikto totiž nemá právny nárok a už vôbec nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho

podaniu (v prípade sťažovateľa trestnému oznámeniu) bolo vyhovené. Ak vykonané

dôkazy, resp. zistenia orgánov činných v trestnom konaní nedávajú podklad na vznesenie

obvinenia, nemôže príslušný orgán činný v trestnom konaní o vznesení obvinenia

rozhodnúť. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu má zákonné právo domáhať sa len

toho, aby sa s jeho oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá

však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (m. m. napr.

).

Ústavný súd taktiež v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. napr.

, ) zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu

podľa , ako aj práva podľa dohovoru nie je ani oprávnenie

„každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) bol orgán prokuratúry povinný podať

obžalobu voči označeným osobám. Takéto základné právo „každého“ nie je upravené ani

v ústave, ani v a ani v zákone o prokuratúre (, ).

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom

prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu

zaručeného v , resp. práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže orgány činné v trestnom konaní sa zákonom ustanoveným

spôsobom s trestným oznámením sťažovateľa, ako aj s týmto oznámením súvisiacimi

podnetmi sťažovateľa (aj opakovaným podnetom) zaoberali a aj v tomto čase na základe

trestného oznámenia sťažovateľa ešte prebieha trestné stíhanie.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že z právneho poriadku Slovenskej

republiky, ako aj z právnych poriadkov väčšiny členských krajín Európskej únie možno

vyvodiť, že jedným z charakteristických znakov moderného právneho štátu je aj skutočnosť,

že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi

štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa

pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom

tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana

celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych práv

oznamovateľa trestného činu (m. m. ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Doterajšia judikatúra ústavného súdu (napr. , )

vychádzajúca z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len

„ESĽP“) rozhodnutie ESĽP vo veci Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005],

ktorá sa týka základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 v prípadoch, keď jeho porušenie namieta osoba, ktorá tvrdí, že v dôsledku

protiprávneho konania jej bola spôsobená škoda, sa ustálila v tom, že taká osoba sa v rámci

trestného konania v predmetnej veci bez vznesenia obvinenia (konkrétnej osobe) nemôže

domáhať vyslovenia porušenia označeného základného práva (napr. ,

, ). Až vznesenie obvinenia konkrétnej osobe je teda tým

momentom, ktorý dáva poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu

proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z neho robí „vec“, na

prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle .

V namietanom trestnom konaní, v rámci ktorého nedošlo ku vzneseniu obvinenia

konkrétnej osobe, je sťažovateľ v procesnom postavení svedka – poškodeného, a preto

s poukazom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu a ESĽP nemohol v relevantnom čase

„profitovať“ zo záruk podľa .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a vychádzajúc z podstaty a účelu základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného , ako

aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ústavný súd aj túto časť sťažnosti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, a preto ju z tohto

dôvodu podľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietol

(obdobne napr. , , , ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2013