Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)II. ÚS 819/2016
PDF · 591.56 KB
No categories available
II. ÚS 819/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť , t. č. Ústav
na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby, ,
zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Martinom Cimrákom, LL.M, Advokátska kancelária
JUDr. Cimrák, s. r. o., Štefánikova 7, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného
práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa
čl. 3, čl. 8, čl. 9 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
porušenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ústavu
na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Ilava v konaní č. 593051/1-2013
a jeho rozhodnutím zo 17. mája 2013, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky v konaní č. IV/2 Gn 84/14/1000-11 a jej oznámením o vybavení opakovaného
podnetu z 27. mája 2015 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti n e v y h o v u j e .
2. Ustanovenému advokátovi JUDr. Ing. Martinovi Cimrákovi, LL.M, p r i z n á v a
úhradu trov právneho zastúpenia v sume 639,58 € (slovom šesťstotridsaťdeväť eur
a päťdesiatosem centov), ktorú j e Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky
p o v i n n á uhradiť na účet advokáta JUDr. Ing. Martina Cimráka, LL.M, Advokátska
kancelária JUDr. Cimrák, s. r. o., Štefánikova 7, Nitra, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 3, čl. 8, čl. 9 a čl. 10 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenia čl. 14
dohovoru postupom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Ilava
(ďalej len „ÚVTOS Ilava“) v konaní č. 593051/1-2013 a jeho rozhodnutím zo 17. mája
2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), ako aj postupom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní
č. IV/2 Gn 84/14/1000-11 a jej oznámením o vybavení opakovaného podnetu z 27. mája
2015 (ďalej aj „napadnuté oznámenie“).
1.1 Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 819/2016-12 zo 4. novembra 2016 prijal
sťažnosť na ďalšie konanie a zároveň uznesením č. k. II. ÚS 819/2016-24 z 10. novembra
2016 ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 26. apríla 2013 navštívil sťažovateľ ako
osoba vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Ilava spoluväzňa na jeho cele, pričom
sťažovateľ si so sebou zobral aj osobné veci, medzi ktoré patril aj časopis Plus 7 dní,
v ktorom mal nalepené vystrihnuté erotické/pornografické obrázky z bežne predávaných
erotických/pornografických časopisov, ako sú napr. Fontána, Inspirace, OKM, Tabu, České
péčko a iné. Tieto obrázky podľa vyjadrenia sťažovateľa zobrazovali plnoletých mužov
a ženy pri výkone heterosexuálneho pohlavného styku, teda podľa mienky sťažovateľa išlo
o erotiku aj napriek tomu, že zobrazovanie pohlavného styku sa podľa neho nesprávne
nazýva pornografia. Pri kontrole časopisu Plus 7 dní pred sťažovateľovou celou príslušníci
Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej aj „príslušníci zboru“) sťažovateľovi tento časopis
odňali, pričom podľa príslušníkov zboru išlo o zaistenie dôkazového materiálu. Následne
bolo sťažovateľovi oznámené začatie disciplinárneho konania pre porušenie zákazu
prechovávať tlačoviny a predmety, ktoré ohrozujú mravnosť podľa § 40 písm. i) zákona
č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia slobody“).
2.1 Sťažovateľovi bol rozhodnutím pedagóga ÚVTOS Ilava z 10. mája 2013 uložený
disciplinárny trest – pokarhanie, pre porušenie zákazu prechovávať tlačoviny a predmety
ohrozujúce mravnosť podľa § 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody tým, že
sťažovateľ prechovával časopis s obrázkami s pornografickým obsahom. Proti rozhodnutiu
z 10. mája 2013 sťažovateľ podal sťažnosť, ktorá však bola napadnutým rozhodnutím
zamietnutá z dôvodu, že „spáchanie disciplinárneho previnenia a jeho zavinenie bolo
dostatočne preukázané záznamom o disciplinárnom previnení a výpoveďou svedka.
Vzhľadom na povahu a spôsob spáchania disciplinárneho previnenia, následky a okolnosti,
za ktorých bol spáchaný, mieru zavinenia, pohnútky a doterajší postoj odsúdeného
k plneniu povinností je uložený disciplinárny trest únosný a primeraný závažnosti spáchania
disciplinárneho previnenia.“.
2.2 Proti napadnutému rozhodnutiu sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú ústavný súd
uznesením sp. zn. I. ÚS 732/2013 z 11. decembra 2013 odmietol pre neprípustnosť
z dôvodu, že sťažovateľ má možnosť podať proti napadnutému rozhodnutiu podnet
príslušnej prokuratúre na preskúmanie jeho zákonnosti podľa § 18 zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Sťažovateľ
následne podal Krajskej prokuratúre v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) podnet
z 21. mája 2014 na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Krajská prokuratúra oznámením
č. 3 Kn 127/14/3300-19 z 15. júla 2014 podnet ako nedôvodný odložila. Sťažovateľ po
oboznámení sa s oznámením krajskej prokuratúry podal proti napadnutému rozhodnutiu
generálnej prokuratúre opakovaný podnet na preskúmanie zákonnosti napadnutého
rozhodnutia. Prokurátor generálnej prokuratúry v zastúpení generálneho prokurátora
napadnutým oznámením opakovaný podnet ako nedôvodný odložil z dôvodu, že sťažovateľ
vedel o tom, že: „obrázky s pornografickým obsahom sú zakázané a do časopisu Plus 7 dní
boli vlepené z dôvodu, aby sa pri osobnej previerke pred návštevou medzi odsúdenými
nenašli, pretože v opačnom prípade na ich vlepenie do časopisu nebol dôvod. Pornografia
je jedným z atribútov ohrozujúcich mravnosť a prechovávanie takejto tlačoviny je
odsúdenému zakázané s poukazom na § 40 písm. i) zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu
odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Prokurátorka v liste z 15. júla 2014 jednoznačne uviedla, že Váš podnet ako nedôvodný
odkladá. S jej závermi sa v plnom rozsahu stotožňujem, na tieto zároveň poukazujem,
a preto nie je potrebné ich ďalej rozpisovať. V postupoch Krajskej prokuratúry Trenčín
a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Ilava som nezistil žiadne
porušenie zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu pri vybavovaní
pôvodného podnetu z 21. mája 2014, a preto Váš opakovaný podnet z 24. marca 2015
odkladám ako nedôvodný.“.
3. Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje
za nezákonné a zároveň také, ktoré je namierené proti ľudským právam, pretože sťažovateľ
je plnoletý, má 25 rokov a je jedine jeho osobným rozhodnutím, akú sexuálnu orientáciu
zastáva a ako ju vyjadruje. Mať presvedčenie o správnosti heterosexuálnej orientácie
a zároveň byť heterosexuálne orientovaný považuje za svoje právo, ktoré mu garantuje čl. 9
dohovoru a zároveň mu podľa jeho názoru čl. 10 dohovoru garantuje jeho vyjadrovanie
slovom, písmom či obrazom napr. prostredníctvom fotografií na akomkoľvek médiu,
internetom, televíziou alebo časopisom. V danom prípade išlo podľa sťažovateľa
o vyjadrenie svojho presvedčenia a sexuálnej orientácie vo forme obrázkov, a teda fotografií
nalepených v časopise, ktoré taktiež tvorili jeho súkromie, ktoré je chránené aj čl. 8
dohovoru.
3.1 Podľa sťažovateľa všetky tieto ľudské práva, samozrejme, pripúšťajú určité
obmedzenie zo strany štátnych orgánov, pričom učiniť tak možno iba za splnenia striktne
stanovených podmienok uvedených v druhých odsekoch týchto článkov, z ktorých vyplýva,
že musí byť vykonané v súlade so zákonom (prvá podmienka), teda vnútroštátnym právom,
a zároveň musí takéto obmedzenie byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti (druhá
podmienka). Sťažovateľ zastáva názor, že vnútroštátne právo, teda zákony vôbec
nezakazujú žiadnemu plnoletému občanovi zastávať tento názor k ľudskej prirodzenosti
prostredníctvom vyhľadávania, prechovávania či šírenia materiálov obsahujúcich
a zobrazujúcich heterosexuálne akty, ako napr. súlož dospelých mužov s dospelými ženami,
v akejkoľvek forme, teda zvukovej, obrazovej alebo obrazovo-zvukovej, a to ani občanom,
ktorým bola obmedzená osobná sloboda. Podľa sťažovateľa v jeho prípade nebola splnená
ani len prvá podmienka obmedzenia jeho ľudských práv, a už vôbec nebola splnená
podmienka druhá.
3.2 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľ uviedol, že § 40 písm. i) zákona
o výkone trestu odňatia slobody, ktoré obsahuje z jeho pohľadu spornú formuláciu
„ohrozujúce mravnosť“, nemožno aplikovať na ním prechovávané materiály. Sťažovateľ je
presvedčený, že zákonom myslené materiály, ktoré môžu ohroziť mravnosť, je správne
posúdiť vo vzťahu k prostrediu, na ktoré sa vzťahuje, a teda na koho platí. Nemožno podľa
neho tie isté materiály, ktoré môžu ohroziť mravnosť v prostredí, kde sú deti, napr. v škôlke,
považovať za ohrozujúce mravnosť vo výkone trestu, kde je podľa sťažovateľa najväčšia
koncentrácia zla na meter štvorcový v celej republike.
3.3 Sťažovateľ si na tomto mieste kladie rečnícku otázku ‒aké materiály teda možno
aj vo výkone trestu považovať za ohrozujúce mravnosť? Sťažovateľ ponúka na túto otázku
aj odpoveď ‒ je toho názoru, že pôjde otaké materiály, ktoré definuje Trestný zákon
v § 371 ods. 1 (trestný čin ohrozenia mravnosti, pozn.), teda také, ktoré sú pornografické
a ktorými sa prejavuje neúcta k človeku, násilie, styk so zvieraťom. V sťažovateľovom
prípade však o takéto obrázky nešlo, keďže jemu odňaté obrázky zobrazovali bežný
heterosexuálny pohlavný styk dospelých ľudí, ktorý je dostupný celej plnoletej (ale,
žiaľbohu, aj neplnoletej) verejnosti na internete, v televízii či inde. Tieto premenné však
podľa sťažovateľa porušovatelia jeho práv vôbec nerozlišovali. Ním prechovávané
fotografie či obrázky, ktoré sú síce pornografické, keďže zobrazujú súlož ľudí, spojili
porušovatelia jeho práv s pornografiou uvedenou v § 132 ods. 3 Trestného zákona
a následne s pornografiou podľa § 371 ods. 1 Trestného zákona, ktorá ohrozuje mravnosť,
a následne s § 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody, čím podľa neho chybne
vydedukovali, že ním držané obrázky ohrozujú mravnosť a sú práve tými, ktorých
prechovávanie vo výkone trestu odňatia slobody je odsúdenému zakázané. Podľa dôvodenia
sťažovateľa však porušovatelia jeho práv opomenuli skutočnosť, že pornografia definovaná
v Trestnom zákone nie je totožná s tou, ktorú mal on v držbe.
3.4 Sťažovateľ taktiež uviedol, že ustanovenie § 40 písm. i) zákona o výkone trestu
odňatia slobody je v podstate formulované správne, avšak je nesprávne vykladané ÚVTOS
Ilava, a takýto chybný výklad je udržiavaný aj nadriadenými orgánmi, čoho dôkazom je
napadnuté oznámenie generálnej prokuratúry.
3.5 Sťažovateľ pri koncipovaní svojich námietok uvažuje takto:
Podľa sťažovateľa by radový čitateľ mohol konštatovať, že pornografia a jej držanie
spôsobí v mužoch sexuálnu túžbu po žene, a keď túto túžbu nemajú vo výkone trestu ako
uspokojiť, môžu sa pokúsiť o útek alebo budú agresívni a pod. Sťažovateľ však oponuje
a tvrdí, že práve stav, keď je väzneným osobám bránené v pohľade na klasický sexuálny
styk, spôsobuje napätie u niektorých väzňov. Prostredie, v ktorom sa väzeň nachádza, je
špecifické tým, že väzeň je izolovaný od ľudí opačného pohlavia, čo u heterosexuálneho
muža spôsobuje osamelosť a následne spolu s ostatnými okolnosťami aj stres, úzkosť
a u niektorých aj agresivitu, ktorej dôsledkom je násilie vo väzení. Podľa sťažovateľa
pritom jediným neutrálnym, či dokonca pozitívnym kompenzačným prostriedkom na
odbúranie popísaného tlaku je „masturbácia“, ktorá má blahodarné účinky ‒vyplavovanie
endorfínov (tzv. hormónov šťastia), a je podľa sťažovateľa jasné, že najlepším
prostriedkom, ako sa stimulovať, sú práve kvalifikované materiály s pornografickým
obsahom heterosexuálneho charakteru a klasickou sexuálnou tematikou „muž a žena“.
3.6 Sťažovateľ svoju argumentáciu uzavrel konštatovaním, že vzhľadom na uvedené
namieta porušenie v sťažnosti uvedených ľudských práv a slobôd súčasne, a to zásahom
v podobe vydania napadnutého rozhodnutia ÚVTOS Ilava o disciplinárnom potrestaní za
prechovávanie pornografie, lebo tento zásah nebol uskutočnený ani v súlade so zákonom,
a už vôbec nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Sťažovateľ namieta porušenie
svojho práva na slobodu myslenia, slobodu prejavu, práva na súkromie, práva nebyť
diskriminovaný, práva nebyť podrobený neľudskému zaobchádzaniu a trestaniu a práva na
súdnu a inú právnu ochranu, ktorého sa dopustili obidvaja porušovatelia.
3.7 Sťažovateľ v doplnení svojej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 22. decembra
2016 rozšíril svoju argumentáciu a uviedol, že podstatou sťažnosti sťažovateľa je tá
skutočnosť, že zákon o výkone trestu odňatia slobody ani iný vykonávací predpis
vzťahujúci sa k tomuto zákonu neobsahujú definíciu pojmu „tlačoviny alebo predmety
ohrozujúce mravnosť“, pričom je toho názoru, že erotické zobrazovanie heterosexuálneho
pohlavného styku nemôže ohrozovať mravnosť psychicky zdravého človeka. Podľa
sťažovateľa z napadnutého rozhodnutia a napadnutého oznámenia dotknutých orgánov
verejnej moci nie je zrejmé, o aké materiály ohrozujúce mravnosť malo ísť, a rovnako
v nich absentuje náležité odôvodnenie.
3.7.1 Pohľad na hodnotiace kritériá toho, čo je morálne, sa podľa sťažovateľa „mení
v čase a priestore, a to osobitne v období, pre ktoré je charakteristická ďalekosiahla
evolúcia názorov na túto otázku. Vzhľadom na priame a stále kontakty s aktuálnymi trendmi
v svojich krajinách“, majú podľa sťažovateľa štátne orgány v zásade výhodnejšie
postavenie ako medzinárodný súd na to, aby vyslovili názor na presný obsah týchto
požiadaviek, berúc do úvahy práva iných a berúc do úvahy nevyhnutnosť obmedzení
určených na ochranu osôb, ktoré by mohli byť predmetným konaním vážne urazené
vo svojich pocitoch a presvedčení [sťažovateľ odkazuje mutatis mutandis na rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Müller a ostatní proti Švajčiarsku].
3.7.2 Podľa sťažovateľa trestné právo rieši vážnejšie následky konania vo vzťahu
k výrobe, držaniu alebo obchodovaniu s pornografiou. Pritom musí ísť o špecifický prípad
či už násilného konania, alebo skutočného ohrozenia mravnosti prostredníctvom prejavov
neúcty k človeku a násiliu alebo prostredníctvom zobrazovania sexuálneho styku
so zvieraťom alebo iných sexuálne patologických praktík. Ohrozovanie mravnosti
vo vzťahu k sankciám trestnej povahy teda zákonodarca podľa sťažovateľa chápe tak, že
musí ísť o vážnejší spôsob konania. Samotná držba bežnej pornografie nespadá pod oblasť
sankcií trestného práva, a teda ani pod zákonnú definíciu „ohrozovania mravnosti“, na ktorú
poukazuje napadnuté rozhodnutie.
3.7.3 Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje odkaz na Trestný zákon, čo
však je podľa názoru sťažovateľa neopodstatnené, keďže trestné právo nerieši držbu bežnej
pornografie, ale oveľa vážnejšiu a pre spoločnosť nebezpečnejšiu trestnú činnosť. Ak by
totiž išlo o definíciu obsiahnutú v Trestnom zákone, tak logicky by išlo o trestný čin, nie
o disciplinárne previnenie. Analogicky možno využiť iba definíciu pornografie, nie však
definíciu pojmu ohrozovanie mravnosti. Preto odôvodnenie rozhodnutia pedagóga ÚVTOS
Ilava o uložení disciplinárneho trestu č. 593051/1-2013 z 10. mája 2013 je nepreskúmateľné
a v rozpore so zákonom. Rovnako nie je sťažovateľovi zrejmé, akým konaním mala byť
ohrozená mravnosť, resp. koho mravnosť mala byť ohrozená, keďže sa napadnutým
rozhodnutím trestá iba držba, nie rozširovanie pornografie.
3.7.4 Podľa sťažovateľa ÚVTOS Ilava má právomoc hmotnoprávne posúdiť
správanie sťažovateľa vo vzťahu ku skutku kladenému mu za vinu, najmä čo sa týka
ohrozovania mravnosti. Na druhej strane takéto zdôvodnenie musí byť podľa sťažovateľa
ústavne udržateľné aj s ohľadom na už vykonaný zásah do jeho osobnej slobody
prostredníctvom rozsudku príslušného súdu. Pritom treba zohľadniť celkový kontext
výkonu trestu odňatia slobody, ako aj vážnosť možného ohrozenia mravnosti. Sťažovateľ
opätovne zdôrazňuje, že samotná držba pornografie nie je trestná a zákon ju ani nepovažuje
za ohrozenie mravnosti. Rovnako ani zákon o výkone trestu odňatia slobody podľa
sťažovateľa nešpecifikuje pojem ohrozenie mravnosti. Posúdenie, či teda išlo o ohrozenie
mravnosti, alebo nie, je dané na voľnú úvahu príslušného orgánu, ktorý je oprávnený konať
v rámci zákonných možností. Ak držba bežnej pornografie nie je ohrozením mravnosti
u osôb na slobode, nie je podľa sťažovateľa dôvod predpokladať, že by mohlo nastať
ohrozenie mravnosti pri plnoletých psychicky spôsobilých osobách vo výkone trestu odňatia
slobody, pretože týmto výkonom sa osoby nezbavujú základných ľudských práv a ani sa
nestávajú citlivejšími na ohrozenie mravnosti ako osoby na slobode, práve naopak. Zároveň
je podľa sťažovateľa potrebné poukázať na v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody
bežnú existenciu automatov na kondómy, ktoré sú sprístupnené väzňom. Samotný ústav
teda podľa sťažovateľa poskytuje predmety slúžiace výhradne pre sexuálne účely osobám
prevažne heterosexuálne orientovaným, ale pritom fakticky nedovoľuje heterosexuálny
pohlavný styk. Podľa sťažovateľa je teda zjavné, že bežná pornografia nemôže ohroziť
mravnosť vo väzení viac ako poskytovanie kondómov.
3.7.5 Skrátený postup pri ukladaní disciplinárnych trestov v zmysle zákona o výkone
trestu odňatia slobody nemôže podľa sťažovateľa ísť na úkor ochrany základných ľudských
práv a slobôd. Dôkazom o tom je podľa sťažovateľa absencia poučenia vo vzťahu
k možnosti napadnúť právoplatné rozhodnutie zákonným spôsobom prostredníctvom súdu
a rovnako aj to, že nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti sťažovateľa voči konajúcej
prokurátorke krajskej prokuratúry. Otázna je aj celá koncepcia ukladania disciplinárnych
opatrení, ktoré sa zo svojej povahy rovnajú trestu, pričom ale o nich, resp. o opravných
prostriedkoch proti nim nerozhoduje žiaden súd ale prokuratúra, ktorá podľa sťažovateľa
nie je nezávislým orgánom súdnictva.
4. Sťažovateľ súhlasil s upustením od ústneho prerokovania jeho veci pred ústavným
súdom a navrhol vydať tento nález:
„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy SR, a čl. 3, čl. 8, čl. 9,
čl. 10, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom ÚVTOS a UVV Ilava v konaní
č. 593051/1-2013 v ktorom jeho rozhodnutím zo dňa 17.5.2013 udelil sťažovateľovi
disciplinárny trest, porušené boli.
2. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy SR a č1. 3, čl. 8, č1. 9,
čl. 10, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom Generálnej prokuratúry SR
v konaní č. IV/2 Gn 84/14/1000 v ktorom môj opakovaný podnet listom zo dňa 27.5.2015
odložila ako nedôvodný, porušené boli.
3. Ústavný súd SR list GP SR č. IV/2 Gn 84/14/1000-11 zo dňa 27.5.2015 zrušuje
a vec jej vracia na nové prejednanie a rozhodnutie.
4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerane finančné zadosťučinenie v sume
12000,-eur (slovom dvanásťtisíc eur), ktoré sú mu povinný zaplatiť obidvaja porušovatelia
a to solidárne, teda spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
5. Sťažovateľovi sú povinní nahradiť trovy právneho zastúpenia do troch dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
4.1 Sťažovateľ v doplnení sťažnosti navrhol, aby ústavný súd okrem už uvedeného
zrušil aj pôvodné rozhodnutie pedagóga ÚVTOS Ilava z 10. mája 2013.
II.
Vyjadrenie odporcov a replika sťažovateľa
Vyjadrenie ÚVTOS Ilava
5. K sťažnosti sa listom č. ÚVTOS a ÚVV-22-9-2/11-2016 z 10. januára 2017
doručeným ústavnému súdu 13. januára 2017 vyjadril ÚVTOS Ilava.
5.1 Podľa názoru ÚVTOS Ilava bol predmetný disciplinárny trest uložený v súlade
so zákonom o výkone trestu odňatia slobody, a teda aj v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy. Podľa
ÚVTOS Ilava držanie tlačovín s pornografickým obsahom u odsúdených počas výkonu
trestu odňatia slobody je obmedzené v súlade s ustanovením § 4 zákona o výkone trestu
odňatia slobody, podľa ktorého je odsúdený počas výkonu trestu povinný podrobiť sa
obmedzeniam tých základných práv a slobôd, ktorých výkon by bol v rozpore s účelom
výkonu trestu alebo ktoré sa nemôžu vzhľadom na výkon trestu uplatniť. Odsúdený je
obmedzený najmä v práve na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, slobode pohybu
a pobytu, zachovaní listového tajomstva a tajomstva prepravovaných správ a iných
písomností a v práve slobodnej voľby povolania. Osobitne je podľa mienky ÚVTOS Ilava
potrebné poukázať na obmedzenie odsúdeného v práve na nedotknuteľnosť osoby a jej
súkromia, a to s poukázaním na nevyhnutnosť obmedzenia držania tlačovín
s pornografickým obsahom. Vzhľadom na to, že odsúdený nemá vo výkone trestu
zabezpečené súkromie, je podľa ÚVTOS Ilava prakticky nemožné bez rizika ohrozenia
mravnosti a morálky iných odsúdených s rôznymi resocializačnými potrebami,
preferovaním rôznych spoločenských hodnôt, náboženského vierovyznania a uznávaním
rôznych etických hodnôt a postojov umožňovať odsúdeným držanie tlačovín
s pornografickým obsahom. V podmienkach väzenského zariadenia, ktoré je podľa názoru
ÚVTOS Ilava multikultúrnym prostredím a v ktorom nie je možné zabezpečiť súkromie, by
umožnenie držania tlačovín s pornografickým obsahom s ohľadom na už uvedené
heterogénne zloženie odsúdených viedlo nielen k ohrozovaniu mravnosti, ale aj k narúšaniu
interpersonálnych vzťahov a poriadku v ústave.
5.2 Osobitne je potrebné podľa ÚVTOS Ilava zdôrazniť, že držanie tlačovín
s pornografickým obsahom v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody v ústave by
mohlo viesť až k spáchaniu trestného činu ohrozovania mravnosti podľa § 372 ods. 1
písm. a) Trestného zákona, ktorým je ponúkanie, prenechávanie alebo predávanie
pornografie dieťaťu. V budove, kde vykonáva trest odňatia slobody sťažovateľ, bývajú
podľa ÚVTOS Ilava totiž bežne umiestnení mladiství obvinení a odsúdení, ktorí sú podľa
§ 127 ods. 1 Trestného zákona deťmi a prax zo zaobchádzania s odsúdenými vo výkone
trestu ukazuje, že časopisy a aj iné predmety si odsúdení navzájom medzi sebou poskytujú
a vymieňajú, a to častokrát skryte a pred personálom ústavu utajene, napríklad tzv.
„koňovaním“, t. j. postupom, keď väznená osoba cez okno spustí osobe umiestnenej v cele
pod jej celou motúz, na ktorý sa pripevní poskytovaný predmet a príjemca si ho týmto
motúzom vytiahne. Takýto nedovolený kontakt medzi väznenými osobami nie je možné
podľa mienky ÚVTOS Ilava vylúčiť aj napriek tomu, že väzenský personál sa ho v rámci
svojich činností snaží odhaľovať a zabraňovať mu. Ak by bolo držanie pornografie
odsúdeným vo výkone trestu povolené, vzniklo by podľa ÚVTOS Ilava nebezpečenstvo, že
sa dostane k dispozícii mladistvým odsúdeným/obvineným, teda deťom. Nakoniec aj
v popisovanom prípade sa podľa vyjadrenia ÚVTOS Ilava pokúsil sťažovateľ preniesť
pornografické tlačoviny inému odsúdenému skryte, čo dokazuje jeho vedomosť o tom, že
držba takýchto tlačovín nie je povolená.
5.3 Z už popísaného dôvodu je podľa ÚVTOS Ilava držanie pornografických
materiálov odsúdenými vo výkone trestu odňatia slobody Zborom väzenskej a justičnej
stráže v súlade s § 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody považované za
nedovolené, pretože sú spôsobilé ohroziť mravnosť spôsobom vyplývajúcim z § 372 ods. 1
písm. a) Trestného zákona. Skutočnosť, že držba pornografických materiálov odsúdeným
vo výkone trestu odňatia slobody nenapĺňa skutkovú podstatu trestného činu ohrozovania
mravnosti podľa § 371 Trestného zákona, je v tomto prípade podľa názoru ÚVTOS Ilava
irelevantná.
5.4 ÚVTOS Ilava ďalej nie je zrejmé, ako nepovolenie držať odsúdenému vo výkone
trestu odňatia slobody pornografické materiály porušuje právo na slobodné vyjadrenie
svojej sexuálnej orientácie a ako je touto skutočnosťou odsúdený nútený, aby svoju vrodenú
sexuálnu orientáciu tajil. Sťažovateľovi nie je v žiadnom prípade vo výkone trestu bránené,
aby svoju heterosexualitu deklaroval, ak to z akéhokoľvek (a ÚVTOS Ilava neznámeho)
dôvodu považuje za potrebné, verbálne alebo písomne, alebo akokoľvek inak, ak tým
nezasiahne do práv iných osôb.
5.5 ÚVTOS Ilava ďalej poukazuje na nepravdivé a absurdné tvrdenia v sťažnosti
sťažovateľa, konkrétne ide o tvrdenie, že ÚVTOS Ilava cenzuruje televízne programy,
o ktorých predpokladá, že tam budú holé prsia. Takúto činnosť ÚVTOS Ilava nevykonáva.
Rovnako ÚVTOS Ilava nevydal žiadny pokyn, aby jeho personál vytrhával z časopisov
odsúdených obrázky s holými ženskými prsiami. Ak by sa takéhoto skutku nejaký člen
personálu ÚVTOS Ilava dopustil, išlo by o porušenie práva odsúdeného, ktorý by sa na
takýto postup mohol sťažovať.
5.6 ÚVTOS Ilava uvádza, že právne predpisy mu neurčujú pôsobnosť poskytovať
v konaní voči odsúdeným vo výkone trestu právnu pomoc, s výnimkou ustanovenia
opatrovníka podľa § 72 ods. 11 zákona o výkone trestu odňatia slobody, t. j. v prípade
pozbavenia alebo obmedzenia spôsobilosti odsúdeného na právne úkony, čo sa sťažovateľa
v tomto prípade netýka. Vzhľadom na čl. 2 ods. 2 ústavy nemohol ÚVTOS Ilava
sťažovateľovi v uvedenom konaní právnu pomoc poskytnúť.
5.7 Čo sa týka poučenia o napadnutí napadnutého rozhodnutia prostredníctvom súdu,
poukazuje ÚVTOS Ilava na § 97n ods. 1 zákona o výkone trestu odňatia slobody, ktorý
okrem iného uvádza, že rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu nie je preskúmateľné
súdom; to neplatí, ak ide o rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu za konanie
odsúdeného, ktoré má znaky priestupku. Predmetné konanie znaky priestupku nemalo, preto
nemohlo byť podľa ÚVTOS Ilava súčasťou napadnutého rozhodnutia, do ktorého vyústilo,
poučenie o možnosti jeho preskúmania súdom.
5.8 ÚVTOS Ilava považuje žiadosť o finančné zadosťučinenie sťažovateľa v tejto
veci za neodôvodnenú, pretože neporušil žiadne jeho práva, podmienky na takéto
zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy teda nie sú podľa ÚVTOS Ilava naplnené.
5.9 ÚVTOS Ilava žiada, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel, a zároveň
oznámil, že vo veci sťažnosti netrvá na ústnom pojednávaní.
Vyjadrenie generálnej prokuratúry
6. Listom č. 2 GÚp 1/17/1000-6 z 27. januára 2017 doručeným ústavnému súdu
30. januára 2017 sa k sťažnosti vyjadrila generálna prokuratúra.
6.1 Generálna prokuratúra v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ
vykonáva doživotný trest odňatia slobody za závažnú trestnú činnosť. Status sťažovateľa
ako každej inej osoby vo výkone trestu odňatia slobody je podľa generálnej prokuratúry
spojený s právami a povinnosťami, ktoré vymedzila Slovenská republika v súlade
s európskymi väzenskými pravidlami v zákone o výkone trestu odňatia slobody,
vykonávajúcej vyhláške a v jednotlivých väzenských poriadkoch. Generálna prokuratúra
uvádza, že povinnosti a zákazy odsúdených osôb sú vymedzené najmä v ustanovení § 40
zákona o výkone trestu odňatia slobody. Ide o konania, ktoré sú vo výkone trestu odňatia
slobody zakázané. Primárnym cieľom zákazov je podľa generálnej prokuratúry eliminácia
tých konaní odsúdených, ktoré by mohli mať za následok marenie účelu trestu, porušovanie
poriadku, bezpečnosti a zdravia odsúdených a v neposlednom rade aj znevažovanie ľudskej
dôstojnosti. Medzi zákazmi je v ustanovení § 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia
slobody uvedený aj zákaz prechovávať tlačoviny alebo predmety ohrozujúce mravnosť.
Dodržiavanie pravidiel mravnosti v spoločnosti môže byť dôvodom obmedzenia iných práv
a slobôd občanov. Túto zásadu preferuje podľa generálnej prokuratúry i ústava napr. v čl. 20
ods. 5, čl. 24 ods. 4, čl. 26 ods. 4 a čl. 28 ods. 2. Generálna prokuratúra uvádza, že aj
Trestný zákon opakovane chráni kategóriu mravnosti, pretože s ohrozením či porušením
mravnosti sa spájajú viaceré trestné činy, čím štát deklaruje eminentný záujem na
dodržiavaní mravných princípov v spoločnosti.
6.2 Vnímanie pornografie (jej obsahu a hraníc) v spoločnosti z aspektu posudzovania
kategórie mravnosti predstavuje podľa generálnej prokuratúry dlhoročný a neutíchajúci
spor, ktorého riešenie nie je jednoduché a jednoznačné. Podľa odkazu generálnej
prokuratúry vo svete pomerne dlho neexistovala všeobecne akceptovateľná právna definícia
pornografie, ako aj vhodný návod, pomocou ktorého by bolo možné jednoznačnejšie
rozlišovať napr. medzi erotikou a pornografiou alebo medzi pornografickým prejavom
a akýmkoľvek iným umeleckým či iným (vedeckým) stvárnením sexuality. Pornografia
však naďalej predstavuje podľa generálnej prokuratúry svojím obsahom typický neurčitý
pojem s premenným obsahom v čase, ktorého výklad závisí od konkrétnych spoločenských
podmienok. Výklad tohto pojmu sa tak nepochybne môže v jednotlivých štátoch líšiť. Istú
mieru uváženia národným orgánom pri jeho interpretácii ponecháva podľa generálnej
prokuratúry aj samotný ESĽP (generálna prokuratúra odkazuje na rozsudok ESĽP vo veci
Handyside v. Spojené kráľovstvo zo 7. 12. 1976, resp. rozsudok vo veci Müller a ostatní
v. Švajčiarsko z 24. 5. 1988) či Európsky súdny dvor. Generálna prokuratúra dodáva, že
podľa nich je na uvážení každého štátu, aké opatrenia sú nevyhnutné na ochranu morálky
v danom čase a priestore, za špecifických spoločenských a kultúrnych podmienok, lebo tieto
orgány sú v priamom kontakte s realitou svojich krajín a najlepšie vedia posúdiť vhodnosť
prijímaných opatrení (bližšie generálna prokuratúra odkazuje napr. na rozhodnutia vo veci
Colombani a iní v Francúzsko z 25. 6. 2002, Wingrove v. Spojené kráľovstvo
z 25. 11. 1996).
6.3 V Slovenskej republike obsahuje podľa generálnej prokuratúry legálnu definíciu
pornografie ustanovenie § 132 ods. 3 Trestného zákona. Podľa jeho znenia sa pornografiou
na účely Trestného zákona rozumie zobrazenie súlože, iného spôsobu pohlavného styku
alebo iného obdobného sexuálneho styku alebo zobrazenie obnažených pohlavných orgánov
smerujúce k vyvolaniu sexuálneho uspokojenia inej osoby. Z hľadiska trestnoprávnej
zodpovednosti rozlišujeme podľa pripomienky generálnej prokuratúry pornografiu detskú,
„tvrdú“ a „jednoduchú“. Za detskú pornografiu (§ 132 ods. 4 Trestného zákona) sa považuje
zobrazenie skutočnej alebo predstieranej súlože, iného spôsobu pohlavného styku alebo
iného obdobného sexuálneho styku s dieťaťom alebo osobou vyzerajúcou ako dieťa alebo
zobrazenie obnažených častí tela dieťaťa alebo osoby vyzerajúcej ako dieťa smerujúce
k vyvolaniu sexuálneho uspokojenia inej osoby. Trestným je jej výroba, rozširovanie
a prechovávanie (§ 368 až § 370 Trestného zákona). „Tvrdá“ pornografia predstavuje podľa
generálnej prokuratúry pornografiu, v ktorej sa prejavuje neúcta k človeku a násilie alebo
sexuálny styk so zvieraťom alebo iné sexuálne patologické praktiky (napr. nekrofília,
sadizmus, masochizmus, sadomasochizmus), pričom trestným je jej výroba, kupovanie,
dovoz či iné zadovažovanie a jej rozširovanie (§ 371 Trestného zákona). Vo vzťahu
k „jednoduchej“ pornografii je trestným len jej ponúkanie, prechovávanie alebo predávanie
či sprístupňovanie, vystavovanie osobám mladším ako 18 rokov (§ 372 Trestného zákona).
Výnimkou nie sú podľa generálnej prokuratúry ani priestupky či správne delikty.
6.4 Zákonodarca nevylúčil podľa generálnej prokuratúry ochranu mravnosti ani
v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody, a to prostredníctvom ustanovení § 35 a § 40
písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody.
6.5 Nad rámec všetkých uvedených skutočností generálna prokuratúra poznamenáva,
že je vo výlučnej kompetencii každého zákonodarcu zvoliť si taký model obmedzení práv
odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody, ktorým zabezpečí bezpečnosť, poriadok
a ochranu samotných odsúdených. Týka sa to aj ochrany mravnosti vo výkone trestu odňatia
slobody, do obsahu ktorej slovenské väzenské orgány zahŕňajú aj zákaz držby pornografie.
Tento prístup, ktorý podľa mienky generálnej prokuratúry zodpovedá historickému,
náboženskému, sociálnemu vnímaniu mravnosti v Slovenskej republike ako morálnemu
vedomiu národa, nie je vo svete ojedinelým. Napriek tomu, že v Českej republike nie je
podľa generálnej prokuratúry zákonom o výkone trestu výslovne chránená mravnosť
odsúdených [§ 28 ods. 3 písm. c) zákona č. 169/1999 Sb. o výkonu trestu odnětí svobody
a o změne některých souvisejících zákonů], ochrana pred pornografiou sa premietla do
ustanovení vnútorných poriadkov viacerých väzníc (generálna prokuratúra odkazuje napr.
na čl. 16 ods. 3 Vnitřního řádu Vazební věznice Praha-Ruzyně) alebo do zákazu návštevám
prinášať do väznice pornografiu (generálna prokuratúra uvádza ako príklad Věznice Stráž
pod Ralskem alebo Věznice Nové Sedlo). Generálna prokuratúra dopĺňa, že taktiež v štáte
Michigan v Spojených štátoch amerických odsúdený Kyle Richards sa žalobou na
príslušnom najvyššom súde domáhal zrušenia zákazu pornografie vo väznici. Rozhodnutím
Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických z 30. júna 2014 bola jeho žaloba
zamietnutá. Podľa generálnej prokuratúry zákaz prechovávania pornografie vo väzniciach
platí aj v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody v ďalších štátoch Spojených štátov
amerických. Na druhej strane považuje generálna prokuratúra za potrebné uviesť, že štát,
ktorý odsúhlasil prístup väzňov k pornografickému materiálu, vyvolal následnú negatívnu
odozvu samotného personálu väzníc.
6.6 Majúc na zreteli už uvedené teoretické východiská, generálna prokuratúra zastáva
názor, že napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry z 27. mája 2015 nebolo
zasiahnuté do práv sťažovateľa. Elementárnym dôvodom je skutočnosť, že sťažovateľovi
bol podľa § 52 ods. 1 a ods. 3 písm. a) zákona o výkone trestu odňatia slobody uložený
najmiernejší možný disciplinárny trest, a to pokarhanie. Povaha tohto trestu podľa
generálnej prokuratúry nenasvedčuje tomu, že by jeho uložením mohlo dôjsť k zásahu do
akéhokoľvek práva sťažovateľa v takej intenzite, ktorá je potrebná pre vyslovenie porušenia
práv sťažovateľa. Ako vyplýva z jedného z rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky
(generálna prokuratúra odkazuje bližšie na uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. I. ÚS 3688/14), „do základnich práv nebo svobod zaručených ústavním pořádkem
však kázeňský trest vo forme důtky podle § 46 odst. 3 písm. a) zákona o výkonu trestu odnětí
slobody z povahy věci zasáhnout prakticky nikdy nemůže, a ústavní stížnost směřující proti
uložení tohto trestu tudíž nebude prakticky nikdy dosahovat ústavní úrovně...“.
6.7 Podľa generálnej prokuratúry Ústavný súd Českej republiky aj v ďalších svojich
rozhodnutiach poukazuje, že na disciplinárne konanie v ústave na výkon trestu odňatia
slobody nie je možné vzťahovať porovnateľné nároky, aké má na mysli správne konanie
alebo konanie pred súdom. V týchto disciplinárnych konaniach vystupuje významne
požiadavka na pružnosť rozhodovania a snaha udržať poriadok a bezpečnosť vo väzniciach
v primeranom čase (bližšie generálna prokuratúra odkazuje napr. na uznesenia Ústavného
súdu Českej republiky III. ÚS 1480/15 a I. ÚS 2878/15). Naopak, k zásahu do rozhodovacej
činnosti väzenskej služby by bola podľa generálnej prokuratúry nutná mimoriadna intenzita
zásahu do ústavne zaručených práv alebo slobôd odsúdeného (bližšie generálna prokuratúra
odkazuje na uznesenie Ústavného súdu Českej republiky IV. ÚS 3177/15). Bolo by to podľa
presvedčenia generálnej prokuratúry tak v prípade extrémnych excesov týkajúcich sa
porušenia zákazu mučenia a podrobenia krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa generálnej prokuratúry Ústavný súd Českej republiky sa
zároveň domnieva, že takýto disciplinárny priestupok a uloženie takéhoto trestu
(napomenutie/pokarhanie) rozhodne nespadá pod pojem „trestné obvinenie“, o ktorom by
musel rozhodovať orgán súdneho typu, ako to vyžaduje čl. 6 ods. 1 dohovoru. Generálna
prokuratúra dôvodí, že disciplinárne priestupky väzňov a im ukladané tresty dosahujú nižšiu
intenzitu než trestné sankcie a ich cieľom je zabezpečiť bežný poriadok a disciplínu
v ústave. Jednou z ich hlavných funkcií je podľa generálnej prokuratúry motivácia k plneniu
povinností ustanovených právnymi predpismi a vnútornými poriadkami osobami, ktoré už
boli k obmedzeniu osobnej slobody právoplatne odsúdené riadnym súdom (bližšie generálna
prokuratúra odkazuje na uznesenie Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 1785/08).
6.8 Podľa generálnej prokuratúry aj ESĽP je vo svojej judikatúre týkajúcej sa
posudzovania intenzity tvrdených porušení dohovoru pri výkone väzby a výkone trestu
odňatia slobody veľmi zdržanlivý a všeobecne uznáva nutnosť obmedzenia práv a slobôd
obvinených osôb vo väzbe či odsúdených osôb vo výkone trestu odňatia slobody (bližšie
generálna prokuratúra odkazuje na uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
6.9 Zásah do práv sťažovateľa uložením disciplinárneho trestu by podľa záverov
generálnej prokuratúry mohol mať vplyv na posúdenie splnenia podmienok na podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody (§ 67 ods. 2 Trestného zákona). V tejto
súvislosti však nemožno podľa generálnej prokuratúry ponechať bez povšimnutia tú
skutočnosť, že sťažovateľ disponuje možnosťou požiadať ústav o zahladenie svojho
disciplinárneho postihu.
6.10 Z týchto dôvodov generálna prokuratúra navrhuje, aby bolo nálezom ústavného
súdu vyslovené, že k porušeniu práv sťažovateľa postupom a napadnutým rozhodnutím
ústavu a ani postupom a napadnutým oznámením generálnej prokuratúry nedošlo. Súčasne
generálna prokuratúra oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní.
Replika sťažovateľa
7. Listom č. EO 67/2016 SB zo 14. februára 2017 doručeným ústavnému súdu
20. februára 2017 sa k vyjadreniam odporcov vyjadril replikou sťažovateľ.
7.1 Podľa sťažovateľa z vyjadrenia ÚVTOS Ilava je zrejmé, že v tejto inštitúcii
dochádza k častému porušovaniu zákazu držania tlačoviny obsahujúcej pornografiu. Treba
poukázať na skutočnosť, že v tomto smere je síce odsúdeným obmedzené ich základné
ľudské právo, toto je však realizované neefektívnym spôsobom. Neefektivita realizácie
obmedzenia základných ľudských práv a slobôd sa v tomto smere prejavuje podľa
sťažovateľa tak, že odsúdení sa dostanú k tlačovinám s pornografickým materiálom, a to aj
napriek všetkej snahe pracovníkov ústavu. Z vyjadrenia ÚVTOS Ilava podľa názoru
sťažovateľa nevyplýva, že by na základe držby pornografických tlačovín dochádzalo
k narušovaniu mravnosti u odsúdených. Preto je podľa sťažovateľa na zvážení, či trestanie
odsúdených za držbu pornografických tlačovín sleduje účel obmedzenia ich ústavných práv
a základných ľudských práv a slobôd, najmä ak sa prax v jednotlivých ústavoch na výkon
trestu odňatia slobody a ústavov na výkon väzby diametrálne odlišuje a nie je konzistentná.
7.2 Sťažovateľ rozporuje taktiež tvrdenú skutočnosť, že existuje nebezpečenstvo, že
by sa mohol pornografický časopis dostať do dispozície mladistvých. V prípade
sťažovateľa, ktorý je zaradený do výkonu trestu odňatia slobody na úseku doživotných
trestov, neexistuje žiadna reálna možnosť, aby prišiel do kontaktu s mladistvými, pretože na
tomto úseku sa žiaden mladistvý nenachádza. Ak ústav pripúšťa možnosť odovzdania
takejto tlačoviny „koňovaním“, je to podľa sťažovateľa výsledkom nedostatočného
technického zabezpečenia objektu jednotlivých ciel, čo však neodôvodňuje všeobecný zákaz
podľa § 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody. Základné ľudské práva
a slobody však nemôžu byť podľa sťažovateľa obmedzované len z dôvodu pohodlnosti
zamestnancov ústavu alebo z dôvodu nedostatočného technického zabezpečenia proti
samovoľnému šíreniu pornografických tlačovín.
7.3 Podľa sťažovateľa držbu pornografickej tlačoviny ako manifestáciu slobody
vyjadrenia sexuálnej orientácie odsúdeného je potrebné vykladať v kontexte obdobných
prípadov, najmä vo vzťahu k slobode vierovyznania. Odsúdení sú oprávnení vlastniť
hmotné predmety, ktoré reprezentujú hodnoty ich vierovyznania alebo náboženstva,
napríklad modlitebné koberčeky, jarmulky, krížiky, ružence a pod. V istom zmysle, najmä
v súčasnej dobe, môže viac emócií a agresivity vzbudiť podľa sťažovateľa vlastnenie
takýchto predmetov odsúdenými ako vlastnenie pornografického materiálu v tlačenej
podobe, ktorý zobrazuje prirodzený styk medzi opačnými pohlaviami. Sťažovateľ preto
zastáva názor, že nerušená a nesankcionovaná držba pornografickej tlačoviny ako prejav
slobody sexuálnej orientácie odsúdeného je legitímnym a oprávneným nárokom
odsúdeného.
7.4 Podľa odkazu sťažovateľa generálna prokuratúra polemizuje o mravnosti ako
o podmienke zákazu držby pornografickej tlačoviny podľa § 40 písm. i) zákona o výkone
trestu odňatia slobody. Sťažovateľ je toho názoru, že nie je možné ohroziť mravnosť
samotného odsúdeného tým, že bude vlastniť pornografickú tlačovinu. Vo vzťahu k iným
osobám, t. j. iným odsúdeným, je podľa sťažovateľa nutné uviesť, že aj v súčasnej dobe nie
je pre nich problém zadovážiť si a vymieňať si takéto tlačoviny, a preto obmedzenie
základného ľudského práva a slobody sťažovateľa je podľa jeho presvedčenia v jasnej
disproporcii s reálnym následkom takéhoto obmedzenia, keďže nenapĺňa svoj účel.
7.5 V danom prípade možno podľa sťažovateľa pozorovať neprimeranú represiu
a obmedzovanie základných ľudských práv a slobôd zo strany štátu, pričom existuje
nesporne jednoduchšie riešenie, ktoré tak hrubo nepotláča jeho základné ľudské práva a
slobody. Týmto riešením je netrestať sťažovateľa, ako ani iných odsúdených za držbu
pornografickej tlačoviny, pretože jej držba nemôže ohroziť mravnosť medzi dospelými
spoluodsúdenými, jej držba zníži riziko frustrácie vedúcej k homosexuálnemu styku, je
spôsobilá znížiť mieru agresivity u jednotlivých odsúdených a v neposlednom rade aj jej
držba zníži riziko prenosu pohlavných chorôb medzi ďalšími odsúdenými.
7.6 Podľa sťažovateľa pohľad na hodnotiace kritériá toho, čo je morálne, sa „mení
v čase a priestore, a to osobitne v období, pre ktoré je charakteristická ďalekosiahla
evolúcia názorov na túto otázku. Vzhľadom na priame a stále kontakty s aktuálnymi trendmi
vo svojich krajinách“, majú štátne orgány v zásade výhodnejšie postavenie na to, aby
vyslovili názor na presný obsah týchto požiadaviek, rešpektujúc práva iných a berúc do
úvahy nevyhnutnosť obmedzení určených na ochranu osôb, ktoré by mohli byť predmetným
konaním vážne dotknuté vo svojich pocitoch a presvedčení. Aj pojem „ohrozenie
mravnosti“ je podľa sťažovateľa potrebné posudzovať v kontexte výkonu trestu odňatia
slobody. Je zrejmé, že výkon trestu odňatia slobody musí zo svojej podstaty vychádzať
z určitého obmedzenia bežného spôsobu života za súčasného dodržiavania základných
ľudských práv a slobôd. Uloženie disciplinárneho opatrenia je svojou povahou trest, ktorý je
znásobený tým, že sťažovateľ nemá možnosť s ohľadom na obmedzenie slobody ako tento
trest nevykonať, resp. sa proti výkonu legálnymi prostriedkami brániť. Ide podľa neho preto
v podstate o ďalší nástroj trestania a je otázne, či vôbec takéto trestanie spadá do oblasti
administratívneho trestania a nejde priamo o trestanie prostredníctvom nástrojov trestného
práva, keďže ide o kompetencie dané zákonom o výkone trestu odňatia slobody.
7.7 Držba bežnej pornografie nie je podľa sťažovateľa trestná a zákon ju ani
nepovažuje za ohrozenie mravnosti. Rovnako ani zákon o výkone trestu odňatia slobody
nešpecifikuje pojem ohrozenie mravnosti. Posúdenie, či teda išlo o ohrozenie mravnosti, je
dané na voľnú úvahu príslušného orgánu, ktorý je oprávnený konať v rámci zákonných
možností. Ak držba bežnej pornografie nie je ohrozením mravnosti u osôb na slobode, nie je
podľa presvedčenia sťažovateľa dôvod predpokladať, že by mohlo nastať ohrozenie
mravnosti pri plnoletých psychicky spôsobilých osobách vo výkone trestu odňatia slobody,
keďže týmto výkonom sa osoby nezbavujú základných ľudských práv a ani sa nestávajú
citlivejšími na ohrozenie mravnosti ako osoby na slobode, práve naopak.
III.
Závery ústavného súdu
8. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľa, že ÚVTOS Ilava a generálna
prokuratúra nesprávne interpretovali ustanovenie § 40 písm. i) zákona o výkone trestu
odňatia slobody, dôsledkom čoho bol sťažovateľ nezákonne disciplinárne potrestaný a došlo
tak k zásahu do jeho ústavných práv v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 3, čl. 8, čl. 9, čl. 10
dohovoru, a taktiež k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru postupom
a napadnutým rozhodnutím ÚVTOS Ilava, ako aj postupom a napadnutým oznámením
generálnej prokuratúry, ktorá neposkytla ochranu jeho právam na základe ním podaného
opakovaného podnetu na preskúmanie zákonnosti postupu a napadnutého rozhodnutia
ÚVTOS Ilava.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva
zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu
krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo
ochrany práv a slobôd iných.
Podľa čl. 9 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na slobodu myslenia, svedomia
a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie
alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo
presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou,
vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov. Sloboda
prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie môže podliehať len obmedzeniam, ktoré sú
ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej
bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo
zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez
zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby
vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým
formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej
celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany
povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority
a nestrannosti súdnej moci.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
10. Ústavný súd úvodom v rámci svojich záverov konštatuje, že sťažovateľ svojou
sťažnosťou prispieva k ústavne relevantnej diskusii týkajúcej sa miery obmedzenia
ľudských práv a slobôd osôb vo výkone trestu odňatia slobody o to viac, ak prichádza
s netradičnou, tabuizovanou, až mierne kontroverznou témou pornografie a jej dostupnosti
pre osoby vo výkone trestu odňatia slobody. Ústavný súd zároveň dodáva, že intenzita
zásahu do ústavných práv sťažovateľa nie je vzhľadom na povahu sankcie, ktorá mu bola
vo výkone trestu odňatia slobody uložená, závažná, avšak vzhľadom na ústavnoprávny
rozmer a špecifickosť veci ústavný súd vec prijal na ďalšie konanie a materiálne vec
posúdil.
10.1 Súdom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody a jeho výkon v ústave na
výkon trestu odňatia slobody predstavuje jeden z najzávažnejších zásahov štátu do
základných práv a slobôd človeka, predovšetkým do osobnej slobody. Štát tak
prostredníctvom orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov legitímne činí
v zmysle ústavy (čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50) a príslušných zákonov na účely ochrany
kvalifikovaných záujmov (napr. ochrana života, zdravia, slobody a ľudskej dôstojnosti,
majetku, verejného poriadku, životného prostredia, kultúrneho dedičstva, bezpečnosti štátu
a pod.) v prípadoch, kde záujem na ich ochrane (v prípade uloženia trestu odňatia slobody
páchateľovi trestného činu ide o generálnu a individuálnu prevenciu, prevýchovu
odsúdeného a ochranu pred opakovaným páchaním trestného činu) prevažuje nad osobným
záujmom (osobnou slobodou) páchateľov trestných činov.
10.2 Je špecifikom nepodmienečného trestu odňatia slobody, že okrem zásahu do
osobnej slobody má tento druh trestu a jeho výkon vplyv a zasahuje aj do iných ústavných
práv a slobôd odsúdeného. Zo samej podstaty spôsobu výkonu trestu odňatia slobody (t. j.
internáciou odsúdeného v ústave na výkon trestu odňatia slobody, v ktorom je umiestnený
v cele alebo izbe pod dohľadom príslušníkov zboru) vyplýva, že zároveň dochádza
predovšetkým k obmedzeniu práva odsúdeného na súkromie, resp. práva na súkromný
a rodinný život (čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy), slobody pohybu a pobytu odsúdeného
(čl. 23 ods. 1 ústavy), zhromažďovacieho práva odsúdeného (čl. 28 ods. 1 ústavy), práva na
slobodnú voľbu povolania odsúdeného (čl. 35 ods. 1 ústavy).
10.3 Obmedzenie ďalších ústavných práv a slobôd odsúdeného (napr. zákonom alebo
následne v aplikačnej praxi), ktoré nevyplývajú zo samej podstaty spôsobu výkonu trestu
odňatia slobody (ako napr. ochrana osobnosti, právo vlastniť majetok, právo na informácie),
možno dovoliť len za podmienok predpokladaných ústavou alebo dohovorom.
10.4 Zákonný zákaz prechovávať tlačoviny a predmety ohrozujúce mravnosť podľa
§ 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody, kam podľa ÚVTOS Ilava a generálnej
prokuratúry spadajú aj pornografické fotografie, obrázky a časopisy, indikuje potenciálny
zásah (obmedzenie) do práva odsúdeného na súkromie a práva odsúdeného na informácie.
Relevantnou otázkou však je, či pornografia, resp. právo držať pornografiu, spadá do
rozsahu práva na súkromie (čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru) a práva na
informácie (čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru). V prípade kladnej odpovede
nasledujú otázky, či pre takéto zákonné obmedzenie práva na súkromie a práva na
informácie v podobe § 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody existuje v ústave
alebo dohovore „licencia“, či pod pojem „tlačovina ohrozujúca mravnosť“ spadá aj
akýkoľvek druh pornografie a či právna úprava umožňuje (príp. prikazuje) orgánom
aplikácie zákonného obmedzenia vyvažovať záujem na ochrane práva na súkromie a práva
na informácie odsúdeného so záujmami, ktoré zákonná úprava obmedzením práva na
súkromie a práva na informácie sleduje, a to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu
a osobu odsúdeného.
1. K namietanému porušeniu čl. 3 a čl. 9 dohovoru
11. Skôr ako ústavný súd odpovie na položené otázky z predchádzajúceho bodu,
musí už na tomto mieste uviesť, že dosiaľ uvedené konklúzie dávajú jasne poznať, že
v sťažovateľovom prípade nemohlo vzhľadom na skutkový stav dôjsť k porušeniu jeho
práva nebyť podrobený neľudskému zaobchádzaniu a trestaniu v zmysle čl. 3 dohovoru
a ani práva na slobodu myslenia podľa čl. 9 dohovoru.
11.1 Čo sa týka výkladu čl. 3 dohovoru vo všeobecnosti, v zmysle judikatúry ESĽP
„zlé zaobchádzanie musí dosahovať minimálnu úroveň závažnosti, aby spadalo do rozsahu
čl. 3 dohovoru. Posúdenie tohto minima je, z podstaty veci, relatívne; závisí na všetkých
okolnostiach prípadu, ako je doba trvania zaobchádzania, jeho fyzické a psychické účinky
a, v niektorých prípadoch, pohlaví, veku a zdravotnom stave obete atď.“ (porov. Írsko v.
Veľká Británia, č. 5310/71, rozsudok ESĽP z 18. 1. 1978, bod 162; Labita v. Taliansko,
č. 26772/95, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 6. 4. 2000, bod 120; z novšej judikatúry
porov. napr. Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP
zo 17. 1. 2012, bod 202). Zlé zaobchádzanie je zakázané bez ohľadu na predchádzajúce
správanie sa obete (porov. už citovaný rozsudok ESĽP vo veci Írsko v. Veľká Británia, bod
163; El-Masri v. Macedónsko, č. 39630/09, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 13. 12. 2012,
bod 195).
11.2 Neľudským zaobchádzaním sa v zmysle čl. 3 dohovoru rozumie zaobchádzanie,
ktoré spôsobí buď priamo ublíženie na zdraví, alebo intenzívne fyzické a psychické utrpenie
(porov. už citovaný rozsudok ESĽP vo veci Írsko v. Veľká Británia, bod 167; Gäfgen v.
Nemecko, č. 22978/05, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 1. 6. 2010, body 89 a 93).
Neľudským trestom podľa čl. 3 dohovoru je trest, ak miera utrpenia a poníženia prekročí
nevyhnutnú mieru utrpenia a poníženia, ktorá je spojená s danou formou legitímne
uloženého trestu (porov. Kudla v. Poľsko, č. 30210/92, rozsudok Veľkej komory ESĽP
z 26. 10. 2000, bod 92).
11.3 Odňatie tlačoviny s pornografickým obsahom odsúdenému vo výkone trestu
odňatia slobody nespadá v zmysle už uvedeného výkladu pod ochranu čl. 3 dohovoru,
keďže odňatie veci uvedeného charakteru sa ani len potenciálne nedotýka zdravia
a zdravotného stavu odsúdeného alebo jeho fyzickej či psychickej integrity. Čo sa týka
disciplinárneho trestu pokarhania, tento nemožno vzhľadom na jeho dopad na osobu
odsúdeného hodnotiť ako trest, ktorý by spôsobil utrpenie, ktoré by bolo možné podradiť
pod neľudské zaobchádzanie alebo trestanie, a nemožno konštatovať takú intenzitu
popísaného trestu, ktorá by bola spôsobilá založiť porušenie čl. 3 dohovoru.
11.4 K slobode myslenia podľa čl. 9 dohovoru a možnosti jej porušenia uložením
disciplinárneho trestu pokarhania za prechovávanie tlačoviny s pornografickým obsahom
vo výkone trestu odňatia slobody je potrebné predovšetkým uviesť, že sloboda myslenia
podľa čl. 9 dohovoru predstavuje vnútornú oblasť názorovej autonómie (forum internum)
jednotlivca (porov. Blumberg v. Nemecko, č. 14618/03, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti
z 18. 3. 2006). Článok 9 dohovoru však nezaručuje za každých okolností právo verejne
vyjadrovať svoje vnútorné presvedčenie (porov. citované rozhodnutie ESĽP vo veci
Blumberg v. Nemecko). Článok 9 dohovoru chráni len takú manifestáciu vnútorného
presvedčenia, ktorá je vyjadrením koherentného presvedčenia týkajúceho sa určitého
fundamentálneho problému (porov. citované rozhodnutie ESĽP vo veci Blumberg v.
Nemecko).
11.5 V sťažovateľovej veci prechovávanie tlačoviny s pornografickým obsahom, hoc
znázorňujúcim heterosexuálny styk, nemožno považovať za manifestáciu heterosexuálneho
presvedčenia sťažovateľa a odňatie takejto tlačoviny a uloženie disciplinárneho trestu
pokarhania v zmysle zákona nemožno považovať za skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá
založiť porušenie čl. 9 dohovoru, keďže popísané prechovávanie tlačoviny
s pornografickým obsahom nespadá pod ochranu čl. 9 dohovoru v zmysle práva
manifestovať svoje vnútorné presvedčenie. Ústavný súd zároveň dodáva, že sťažovateľovi
nebolo napadnutým rozhodnutím a napadnutým oznámením zasiahnuté do jeho vnútornej
oblasti názorovej autonómie a do jeho vnútorného presvedčenia, keďže motívom prijatia
napadnutého rozhodnutia a napadnutého oznámenia nebolo sťažovateľovo heterosexuálne
presvedčenie.
11.6 Ústavný súd, reflektujúc uvedené, nevyhovel sťažnosti v časti namietaného
porušenia práva sťažovateľa nebyť podrobený neľudskému zaobchádzaniu a trestaniu
v zmysle čl. 3 dohovoru a práva na slobodu myslenia podľa čl. 9 dohovoru postupom
a napadnutým rozhodnutím ÚVTOS Ilava a postupom a napadnutým oznámením generálnej
prokuratúry.
2. K namietanému porušeniu čl. 8 a čl. 10 dohovoru
12. V tomto momente logickej výstavby odôvodnenia uznesenia sa ústavný súd
vracia k otázkam položeným v bode 10.4 tohto uznesenia.
12.1 SPADÁ PORNOGRAFIA DO ROZSAHU PRÁVA NA SÚKROMIE (ČL. 8 ODS. 1 DOHOVORU)
A PRÁVA NA INFORMÁCIE (ČL. 10 ODS. 1 DOHOVORU)? Odpoveď je nutné začať výrokom „nie
je pornografia ako pornografia“. Pornografiou vo všeobecnosti rozumieme zobrazenie (pod
pojmom zobrazenie je nutné rozumieť sprístupnenie napr. obrazom, zvukom, písmom
a pod.) súlože, iného spôsobu pohlavného styku alebo iného obdobného sexuálneho styku
alebo zobrazenie obnažených pohlavných orgánov smerujúce k vyvolaniu sexuálneho
uspokojenia inej osoby.
12.2 Ochranu čl. 8 dohovoru (resp. čl. 16 ods. 1 ústavy) alebo čl. 10 dohovoru (resp.
čl. 26 ústavy) nepožíva detská pornografia, pornografia zobrazujúca neúctu k človeku alebo
násilie, pornografia zobrazujúca sexuálny styk so zvieraťom alebo pornografia zobrazujúca
sexuálne patologické praktiky. Uvedené typy pornografie, resp. ich výroba, prechovávanie,
rozmnožovanie alebo distribúcia sú navyše trestnými činmi v zmysle § 368 až § 372
12.3 Naopak, aj esteticky zvládnuté a kultúrne hodnotné literárne, umelecké či
vedecké audiovizuálne dielo (napr. filmové dielo), fotografické dielo, slovesné dielo (napr.
Guillaume Apollinaire „Les Onze Mille Verges ou les Amours d´un hospodar“; k tomu
pozri Akdas v. Turecko, č. 41056/04 rozsudok ESĽP zo 16. 2. 2010), dielo výtvarného
umenia (napr. maľba ‒ Francisco de Goya „The Nude Maja“, Gustav Klimt „Frau bei der
Selbstbefriedigung“, Pablo Picasso „Les Demoiselles d´Avignon“, Egon Schiele „Reclining
nude“, Gustave Courbet „L´Origine du monde“ a pod.; prípadne socha ‒ Auguste Rodin
„Eternal Idol“) alebo architektonické dielo, ktoré zobrazuje ľudskému pokoleniu
prirodzenú súlož dospelých osôb, prípadne iný spôsob pohlavného styku alebo iný obdobný
sexuálny styk dospelých osôb, alebo zobrazuje nahé telo dospelého jedinca vrátane
pohlavných orgánov, možno formálne hodnotiť ako pornografiu, pričom však výroba,
zadovažovanie, rozširovanie, vystavovanie, verejné sprístupnenie či oboznamovanie sa
s obsahom a formou týchto diel bude požívať ochranu slobody prejavu a práva na
informácie podľa čl. 10 dohovoru (resp. čl. 26 ústavy). Právo na informácie v sebe zahŕňa aj
právo prijímať informácie, ktoré šokujú, sú kontroverzné, lascívne a pre určitú časť
spoločnosti poburujúce alebo v rozpore s ich svetonázorom, pričom je zaručené právo
prijímať tieto informácie aj v obrazovej, vizuálnej podobe. O práve na súkromie (čl. 8
dohovoru a čl. 16 ods. 1 ústavy) konkrétnych subjektov v súvislosti s týmito dielami (napr.
autor diela, vlastník originálu diela alebo jej rozmnoženiny, držiteľ diela, vystavovateľ
diela, príp. adresát diela a pod.) možno hovoriť v prípade, ak sú tieto diela spojené
predovšetkým s intimitou týchto konkrétnych subjektov.
12.4 EXISTUJE PRE ZÁKONNÉ OBMEDZENIE PRÁVA NA SÚKROMIE A PRÁVA NA INFORMÁCIE
V PODOBE § 40 PÍSM. I) ZÁKONA O VÝKONE TRESTU ODŇATIA SLOBODY ÚSTAVNÁ ALEBO
DOHOVOROM PREDVÍDANÁ LICENCIA? Odpoveď nachádzame v druhých odsekoch čl. 8 a čl. 10
dohovoru.
12.5 Štátny orgán nemôže do výkonu práva na súkromie zasahovať okrem prípadov,
keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania
nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných
(čl. 8 ods. 2 dohovoru). Výkon práva na informácie, pretože zahŕňa aj povinnosti, aj
zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo
sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom
a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu
úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci (čl. 10
ods. 2 dohovoru).
12.6 Ustanovenie § 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody upravuje
zákaz prechovávať tlačoviny a predmety ohrozujúce mravnosť. Po prvé, ide o obmedzenie
zákonom, čiže forma obmedzenia spĺňa požiadavky tak čl. 8 ods. 2 dohovoru, ako aj čl. 10
ods. 2 dohovoru. Po druhé, zákonné obmedzenie sleduje legitímny cieľ predísť ohrozeniu
morálky v priestore výkonu trestu odňatia slobody (bez ohľadu na to, čo sa pod pojmom
„tlačovina a predmet ohrozujúce mravnosť“ myslí) a zároveň tým predísť ohrozeniu
bezpečnosti, nepokojom a zločinnosti v ústave na výkon trestu odňatia slobody, ako aj
zabezpečiť ochranu práv a slobôd odsúdených, a to vzhľadom na špecifickosť prostredia
výkonu trestu odňatia slobody, osôb nachádzajúcich sa v tomto uzavretom prostredí (t. j.
osoby odsúdené za trestnú činnosť) a cieľ, ktorý trest odňatia slobody sleduje (o. i. aj
prevýchovu odsúdených).
12.7 SPADÁ POD POJEM „TLAČOVINA OHROZUJÚCA MRAVNOSŤ“ AKÝKOĽVEK DRUH
PORNOGRAFIE? Odpoveď na otázku bude primárne subjektívna vzhľadom na adresátov, ktorí
sa s konkrétnym pornografickým obsahom (bez ohľadu na formu – tlačovina, audiovizuálne
dielo, dielo výtvarného umenia a pod.) oboznamujú, avšak je potrebné sa pokúsiť o istú
mieru generalizácie.
12.8 Každopádne možno zovšeobecniť, že detská pornografia, pornografia
zobrazujúca neúctu k človeku alebo násilie, pornografia zobrazujúca sexuálny styk
so zvieraťom alebo pornografia zobrazujúca sexuálne patologické praktiky je pornografiou,
ktorá ohrozuje mravnosť (a to aj v širšom ponímaní ako morálne princípy vlastné
civilizovanej spoločnosti) bez ohľadu na okolnosti a adresátov, ktorí sa s týmto druhom
pornografie oboznamujú.
12.9 Pornografické literárne, umelecké či vedecké dielo v zmysle bodu 12.3 tohto
uznesenia je taktiež spôsobilé ohroziť mravnosť, avšak nie vo všeobecnosti, ale s ohľadom
najmä na konkrétnych adresátov, ktorí sa s týmto druhom pornografie oboznamujú,
na prostredie, v ktorom dochádza k oboznamovaniu sa s týmto druhom pornografie, a na
cieľ, ktorý sa oboznamovaním s týmto druhom pornografie sleduje. Inak povedané, možno
hovoriť o prípadoch, kedy (i) bude napr. oboznamovanie sa, prechovávanie alebo šírenie aj
tohto druhu pornografie obmedzené či vylúčené, keďže sa predpokladá ohrozenie mravnosti
(napr. na účely ochrany mladistvých a pod.), ďalej prípadoch, kedy (ii) bude napr.
oboznamovanie sa, prechovávanie alebo šírenie tohto druhu pornografie bez obmedzení
a zásahov, keďže sa nepredpokladá možnosť ohrozenia mravnosti (napr. vystavenie diel
výtvarného umenia v galériách alebo múzeách, vydávanie literárnych diel a pod.), a možno
hovoriť o prípadoch, kedy (iii) bude síce napr. oboznamovanie sa, prechovávanie alebo
šírenie tohto druhu pornografie povolené (resp. zakázané), avšak vzhľadom na konkrétne
okolnosti a konkrétne subjekty môže (musí) oprávnený subjekt v jednotlivých prípadoch
napr. oboznamovanie sa, prechovávanie alebo šírenie tohto druhu pornografie obmedziť, či
zakázať (resp. povoliť), aby vzhľadom na tieto konkrétne okolnosti a konkrétne subjekty
nedošlo k ohrozeniu mravnosti (resp. aby sa nedôvodne neobmedzovalo právo na
informácie). Treba zároveň doplniť, že uvedené tri skupiny nie sú taxatívnym výpočtom
a vzhľadom na konkrétnu zákonnú reguláciu určitých spoločenských vzťahov môže právna
úprava obsahovať prelínanie či vzájomné dopĺňanie sa týchto skupín.
12.10 UMOŽŇUJE (PRÍP. PRIKAZUJE) § 40 PÍSM. I) ZÁKONA O VÝKONE TRESTU ODŇATIA
SLOBODY ORGÁNOM APLIKÁCIE ZÁKONNÉHO OBMEDZENIA VYVAŽOVAŤ ZÁUJEM NA OCHRANE
PRÁVA NA SÚKROMIE A PRÁVA NA INFORMÁCIE ODSÚDENÉHO (POZRI BOD 12.3 TOHTO UZNESENIA)
SO ZÁUJMOM NA ZAISTENÍ MORÁLKY, BEZPEČNOSTI, PREDCHÁDZANIA NEPOKOJOM A ZLOČINNOSTI
V ÚSTAVE NA VÝKON TRESTU ODŇATIA SLOBODY, OCHRANY PRÁV A SLOBÔD ODSÚDENÝCH
VZHĽADOM NA KONKRÉTNE OKOLNOSTI PRÍPADU A OSOBU ODSÚDENÉHO? Inak povedané, je
možné (potrebné) skúmať vždy nevyhnutnosť zákazu prechovávania tlačoviny
s pornografickým obsahom vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu a osobu odsúdeného?
12.11 Ako prvé je potrebné ustáliť, či vzhľadom na skutkový stav a osobu
sťažovateľa mohlo dôjsť k zásahu do práva sťažovateľa na súkromie, keďže, ako ústavný
súd v bode 12.3 konštatoval, o práve na súkromie (čl. 8 dohovoru a čl. 16 ods. 1 ústavy)
konkrétnych subjektov v súvislosti s tam vymenovanými dielami možno hovoriť
predovšetkým v prípade, ak sú tieto diela spojené s intimitou týchto konkrétnych subjektov.
Sťažovateľ nepreukázal, že jemu odňatá tlačovina s pornografickým obsahom bola spojená
s jeho intimitou. Sťažovateľ netvrdil, nepreukázal a nedoložil, že by jemu odňatá tlačovina
s pornografickým obsahom zobrazovala jeho osobu, príp. osobu, s ktorou bol v intímnom
vzťahu alebo zobrazovala intímnu situáciu, ktorá by bola spojená s jeho osobou alebo
osobou jemu blízkou. Ústavný súd zároveň dopĺňa, že sťažovateľovi odňatá tlačovina
nesúvisela ani so sťažovateľovým obydlím či rodinným životom. V tomto prípade nemožno
dospieť k záveru, že odňatie tlačoviny s pornografickým obsahom a uloženie
disciplinárneho trestu pokarhania by bolo čo i len schopné zasiahnuť do práva odsúdeného
na súkromie.
12.12 Je nutné však konštatovať, že odňatím tlačoviny s pornografickým obsahom,
ktorá spadá pod pornografické dielo v zmysle bodu 12.3 tohto uznesenia (t. j.
v sťažovateľovej veci išlo o odňatie fotografického diela, ktoré zobrazovalo ľudskému
pokoleniu prirodzenú súlož dospelých osôb) a uložením disciplinárneho trestu pokarhania
došlo k obmedzeniu práva sťažovateľa na informácie, a to na podklade zákonného
obmedzenia práva na informácie v podobe zákazu prechovávať tlačoviny a predmety
ohrozujúce mravnosť. Ustanovenie § 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody je
pomerne všeobecné a výslovne neupravuje možnosť orgánov aplikácie tohto ustanovenia
prihliadať na okolnosti prípadu a osobu odsúdeného. Uvedené nabáda prijať záver, že
prechovávanie tlačoviny s pornografickým obsahom (bez ohľadu na to, o aký druh
pornografie pôjde) odsúdeným v priestore ústavu na výkon trestu odňatia slobody samo
osebe ohrozuje morálku, bezpečnosť, predchádzanie nepokojom a zločinnosti v ústave na
výkon trestu odňatia slobody, ako aj ochranu práv a slobôd odsúdených, a je teda
nevyhnutné, aby bolo vždy jej prechovávanie odsúdenému zakázané, a tým sa absolútne
preferuje záujem na zaistení morálky, bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti
v ústave na výkon trestu odňatia slobody, ochrany práv a slobôd odsúdených pred právom
odsúdeného na informácie (tzn. pôjde o prvú alternatívu artikulovanú v bode 12.9).
12.13 Ústavný súd však nemôže takýto záver prijať bez jeho riadneho odôvodnenia.
Podotázka, ktorú je v tejto súvislosti potrebné zodpovedať, je formulovaná nasledovne: JE
AJ TLAČOVINA S PORNOGRAFICKÝM OBSAHOM, KTORÁ SPADÁ POD PORNOGRAFICKÉ DIELO
V ZMYSLE BODU 12.3, SCHOPNÁ ZA KAŽDÝCH OKOLNOSTÍ OHROZIŤ MORÁLKU, BEZPEČNOSŤ,
VYVOLAŤ NEPOKOJE A ZLOČINNOSŤ V ÚSTAVE NA VÝKON TRESTU ODŇATIA SLOBODY, AKO AJ
OHROZIŤ PRÁVA A SLOBODY ODSÚDENÝCH, ALEBO JE VZHĽADOM NA TENTO DRUH PORNOGRAFIE
POTREBNÉ PRIHLIADAŤ NA KONKRÉTNE OKOLNOSTI PRÍPADU A OSOBU ODSÚDENÉHO A PRÍPADNE
UPREDNOSTNIŤ V JEDNOTLIVÝCH PRÍPADOCH PRÁVO ODSÚDENÉHO NA INFORMÁCIE? Inak
formulované, pôjde pri aplikácii § 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody o
tretiu alternatívu artikulovanú v bode 12.9?
12.14 Špecifikom prostredia ústavu na výkon trestu odňatia slobody je izolácia
odsúdeného od osoby opačného pohlavia, v širšom ponímaní izolácia od vonkajšej
spoločnosti tvorenej určitým množstvom ľudí navzájom prevažne neznámych, ktorí medzi
sebou nadväzujú povrchnejšie či významnejšie kontakty a vzťahy, je ďalej odopretie
sexuálneho styku a možnosti prežívať intímne chvíle s ďalšou osobou, ako aj uzavretosť
až asketickosť prostredia. Človek je však bytosť, ktorú definuje aj sexualita a prirodzené
pudy vedúce k rozmnožovaniu a zachovaniu ľudského druhu (porov. Freud S. Za princípom
slasti. Bratislava: Kalligram, 2005). Pornografia vo všeobecnosti môže pre odsúdeného
vo výkone trestu odňatia slobody slúžiť jednak ako stimulant k autoerotike, avšak
v kombinácii s už popísanými špecifikami prostredia ústavu na výkon trestu odňatia slobody
a ľudom prirodzenými pudmi môže podnecovať k sexuálnym alebo násilným deliktom
páchaným napr. na spoluväzňoch.
12.15 Či v skupine odsúdených nachádzajúcich sa v konkrétnom ústave na výkon
trestu odňatia slobody prístup k pornografii slúži majoritne ako stimulant k autoerotike
alebo naopak, je príčinou poklesu morálky, páchania deliktov v ústave na výkon trestu
odňatia slobody, je otázkou vyžadujúcou expertné posúdenie a ústavný súd nie je povolaný
vyriešiť túto otázku pri rozhodovaní o individuálnej sťažnosti sťažovateľa. V tomto smere je
potrebné dôverovať racionálnemu zákonodarcovi, že pri úprave zákazu prechovávať
tlačoviny ohrozujúce mravnosť vychádzal z expertných poznatkov o prevažujúcom
negatívnom vplyve prístupu odsúdených k pornografii. Áno, ústavný súd si je vedomý, že
medzi odsúdenými bude štatisticky skupina odsúdených, pre ktorých pornografia a jej
prechovávanie nebude stimulom k páchaniu deliktov. Avšak preukázať, že takáto skupina
zásadne prevažuje v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody, je vec výskumu
a pozorovania, ktorými sa môže zaoberať napr. príslušné ministerstvo a následne
zákonodarca. Správa ústavu na výkon trestu odňatia slobody nemá možnosti, ako
posudzovať túto otázku pri jednotlivých odsúdených, nemôže skúmať jednotlivo napr.
psychický stav každého odsúdeného a vyhodnocovať okolnosti pre povolenie konkrétnemu
odsúdenému prechovávať tlačoviny s pornografickým obsahom a predvídať možný vplyv
pornografie na mravnosť a správanie konkrétneho odsúdeného. Ústavný súd preto pri
platnej a účinnej formulácii § 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody nemôže
správe ústavu na výkon trestu odňatia slobody prostredníctvom judikatúry prikázať, aby
plošný zákaz prechovávať tlačoviny ohrozujúce mravnosť podľa § 40 písm. i) zákona
o výkone trestu odňatia slobody vykladala v zmysle vyvažovania záujmov, ktoré sa
zákazom chránia na jednej strane a právom odsúdeného na informácie na strane druhej.
Preto je v rámci interpretácie a aplikácie zákonnej úpravy § 40 písm. i) zákona o výkone
trestu odňatia slobody z ústavného hľadiska udržateľné absolútne preferovanie záujmu na
ochrane morálky, bezpečnosti, predchádzaní nepokojom a zločinnosti v ústave na výkon
trestu odňatia slobody, ako aj ochrany práv a slobôd odsúdených oproti právu na informácie
odsúdených v podobe prístupu k tlačovine s pornografickým obsahom, t. j. túto zákonnú
úpravu je potrebné aplikovať bez vyvažovania a ohľadu na konkrétneho odsúdeného a treba
ju považovať (kým sa nepreukáže napr. v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy opak)
za nevyhnutný prostriedok ochrany morálky, bezpečnosti, predchádzania nepokojom
a zločinnosti v ústave na výkon trestu odňatia slobody, ako aj ochrany práv a slobôd
odsúdených.
12.16 Vzhľadom na odpovede komunikované naprieč celým bodom 12 tohto nálezu
ústavný súd nevyhovel sťažnosti v časti namietaného porušenia čl. 8 a čl. 10 dohovoru
postupom a napadnutým rozhodnutím ÚVTOS Ilava a postupom a napadnutým oznámením
generálnej prokuratúry.
3. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy
13. Na základe uvedeného tak nemožno dospieť ani k záveru o porušení práva na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže ÚVTOS Ilava, ako aj generálna
prokuratúra postupovali striktne v zmysle príslušných zákonov a v zmysle už ustálených
záverov neporušili hmotné ústavné práva sťažovateľa.
13.1 Po formálnej stránke bol postup týchto orgánov súladný so zákonom
predpísaným postupom jednak pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho trestu odsúdenému
(t. j. v súlade so zákonom o výkone trestu odňatia slobody), ale aj pri vybavovaní
opakovaného podnetu (t. j. v súlade so zákonom o prokuratúre).
13.2 K materiálnej stránke postupu ÚVTOS Ilava pri vydávaní napadnutého
rozhodnutia a práva na inú právnu ochranu ústavný súd uvádza, že ÚVTOS Ilava pri
rozhodovaní o právach a právom chránených záujmoch sťažovateľa neporušil
sťažovateľove ústavné práva a nerozhodol arbitrárne, zjavne nelogicky, či v rozpore so
zákonom alebo ústavou. Taktiež odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nemožno hodnotiť
(vzhľadom aj na už uvedené závery ústavného súdu k hmotným ústavným právam
sťažovateľa) ako nepresvedčivé vzhľadom na ustálený skutkový stav alebo nepodložené
konkrétnymi dôkazmi. K napadnutému oznámeniu generálnej prokuratúry ústavný súd
pripomína právny názor, že právu dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv
príslušné orgány prokuratúry zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry
zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho
vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšak súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj
právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej
predstavami (porov. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06). V postupe a záveroch
generálnej prokuratúry ústavný súd nenašiel nič, čo by nasvedčovalo porušeniu čl. 46 ods. 1
13.3 Ústavný súd tak nevyhovel sťažnosti ani v časti namietaného porušenia čl. 46
ods. 1 ústavy postupom a napadnutým rozhodnutím ÚVTOS Ilava a postupom
a napadnutým oznámením generálnej prokuratúry.
4. K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru
14. Sťažovateľ namietal taktiež porušenie zákazu diskriminácie upraveného čl. 14
dohovoru.
14.1 Ustanovenie čl. 14 dohovoru možno označiť za ustanovenie v rámci úpravy
ľudských práv a základných slobôd v zmysle dohovoru, ktoré má charakter ústavného
princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade
a uplatňovaní dohovoru. Toto ustanovenie dohovoru je implicitnou súčasťou rozhodovania
ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy (porov.
mutatis mutandis napr. I. ÚS 26/2010, I. ÚS 686/2013, II. ÚS 550/2013, IV. ÚS 214/2011).
14.2 Ustanovenie čl. 14 dohovoru však nemá charakter základného práva a slobody,
resp. ľudského práva a základnej slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne
domáhať pred ústavným súdom. Jeho aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na
porušenie individuálne určeného ústavného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto
požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 14 dohovoru bez vzťahu ku konkrétnemu
ústavnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. mutatis
mutandis I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01, II. ÚS 167/04, z novšej judikatúry I. ÚS 509/2012,
III. ÚS 87/2011, IV. ÚS 281/2012).
14.3 Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne podľa čl. 3, čl. 8, čl. 9 a čl. 10 dohovoru postupom
a napadnutým rozhodnutím ÚVTOS Ilava a postupom a napadnutým oznámením generálnej
prokuratúry, neprichádzalo do úvahy vyslovenie porušenia čl. 14 dohovoru, a preto
nevyhovel sťažnosti ani v tejto časti.
14.4 Nad rámec ústavný súd uvádza, že klasický prístup k diskriminácii je založený
na komponentoch akcesority (porov. PL. ÚS 14/98, PL. ÚS 4/97, PL. ÚS 18/97,
PL. ÚS 4/00, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 10/02, PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 38/04) a kvalifikovaného
kritéria – zakázaného dôvodu (porov. PL. ÚS 8/04), a teda pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk,
náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie. V európskej konštitucionalistike
sa občas ustupuje z týchto pozícií a súdy ústavného typu preskúmavajú aj skutočnosť, či
nedošlo k porušeniu rovnosti bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo či
nedošlo k porušeniu rovnosti na základe iného než kvalifikovaného kritéria. Súdy tak
vlastne skúmajú napadnuté rozhodnutia a postupy v kontexte rýdzeho princípu rovnosti.
Napadnuté rozhodnutie ÚVTOS Ilava a napadnuté oznámenie generálnej prokuratúry by
však prešli aj takýmto intenzívnym testom rovnosti, pretože zákonné obmedzenie
prechovávať tlačoviny a predmety ohrozujúce mravnosť podľa § 40 písm. i) zákona
o výkone trestu odňatia slobody sa vzťahujú na každého odsúdeného bez rozdielu a ohľadu
na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie,
národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo
iné postavenie odsúdeného a ústavný súd nemal za preukázané, že by správa ÚVTOS Ilava
alebo generálna prokuratúra pristupovali v sťažovateľovej veci k sťažovateľovi rozdielne
z dôvodu jeho pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, náboženstva, politického alebo iného
zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej menšine,
majetku, rodu alebo iného postavenia, oproti iným odsúdeným.
IV.
Trovy právneho zastúpenia
15. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 553 ods. 2 a 3 Trestného poriadku o tarifnej odmene a náhrade hotových výdavkov
ustanoveného právneho zástupcu advokáta JUDr. Ing. Martina Cimráka, LL.M (ďalej len
„právny zástupca“), v súvislosti s jeho právnym zastupovaním sťažovateľa v konaní pred
ústavným súdom (bod 2 výroku).
15.1 Ústavný súd pri priznaní tarifnej odmeny a náhrady hotových výdavkov
vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 16 a § 17 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
15.2 Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových
výdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2016 (prevzatie a príprava právneho
zastúpenia a doplnenie sťažnosti) a za 1 úkon právnej služby v roku 2017 (zaslanie repliky).
Ústavný súd taktiež priznal právnemu zástupcovi uplatnenú úhradu cestovných výdavkov
a náhradu za stratu času.
15.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2015 (§ 1
ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 858 eur
(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 143 eur a jedna stotina
v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,58 eur). Podľa Štatistického úradu
Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2016 (§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná
mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 884 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11
ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 147,33 eur a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa
rovná sume 8,84 eur).
15.4 Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových
výdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2016 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume
286 eur (2 x 143 eur) a 2 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume
17,16 eur (2 x 8,58 eur). Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu
a náhradu hotových výdavkov za jeden úkon právnej služby v roku 2016 v zmysle § 11
ods. 3 vyhlášky v sume 147,33 eur a 1 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu
v sume 8,84 eur. Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej
hodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky je Advokátska
kancelária JUDr. Cimrák, s. r. o., Štefánikova 7, Nitra, v rámci ktorej pôsobí právny
zástupca, subjektom registrovaným pre DPH (IČ DPH ). Tarifná odmena
a náhrada hotových výdavkov v zmysle už vypočítaného činí 551,20 eur (459,33 eur + 20 %
DPH).
15.5 V rámci náhrady hotových výdavkov je potrebné zohľadniť aj právnym
zástupcom uplatnenú a riadne vypočítanú a uplatnenú úhradu cestovných výdavkov (36,90
eur) a aj náhradu za stratu času (51,48 eur) v sume 88,38 eur.
15.6 Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových
výdavkov spolu v sume 639,58 eur.
16. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2017