Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 819/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-69

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť , t. č. Ústav

na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby, ,

zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Martinom Cimrákom, LL.M, Advokátska kancelária

JUDr. Cimrák, s. r. o., Štefánikova 7, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného

práva na inú právnu ochranu podľa , práv podľa

čl. 3, čl. 8, čl. 9 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

porušenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ústavu

na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Ilava v konaní č. 593051/1-2013

a jeho rozhodnutím zo 17. mája 2013, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky v konaní č. IV/2 Gn 84/14/1000-11 a jej oznámením o vybavení opakovaného

podnetu z 27. mája 2015 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti n e v y h o v u j e .

2. Ustanovenému advokátovi JUDr. Ing. Martinovi Cimrákovi, LL.M, p r i z n á v a

úhradu trov právneho zastúpenia v sume 639,58 € (slovom šesťstotridsaťdeväť eur

a päťdesiatosem centov), ktorú j e Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky

p o v i n n á uhradiť na účet advokáta JUDr. Ing. Martina Cimráka, LL.M, Advokátska

kancelária JUDr. Cimrák, s. r. o., Štefánikova 7, Nitra, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 3, čl. 8, čl. 9 a čl. 10 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenia čl. 14

dohovoru postupom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Ilava

(ďalej len „ÚVTOS Ilava“) v konaní č. 593051/1-2013 a jeho rozhodnutím zo 17. mája

2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), ako aj postupom Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní

č. IV/2 Gn 84/14/1000-11 a jej oznámením o vybavení opakovaného podnetu z 27. mája

2015 (ďalej aj „napadnuté oznámenie“).

1.1 Ústavný súd uznesením č. k. -12 zo 4. novembra 2016 prijal

sťažnosť na ďalšie konanie a zároveň uznesením č. k. -24 z 10. novembra

2016 ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 26. apríla 2013 navštívil sťažovateľ ako

osoba vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Ilava spoluväzňa na jeho cele, pričom

sťažovateľ si so sebou zobral aj osobné veci, medzi ktoré patril aj časopis Plus 7 dní,

v ktorom mal nalepené vystrihnuté erotické/pornografické obrázky z bežne predávaných

erotických/pornografických časopisov, ako sú napr. Fontána, Inspirace, OKM, Tabu, České

péčko a iné. Tieto obrázky podľa vyjadrenia sťažovateľa zobrazovali plnoletých mužov

a ženy pri výkone heterosexuálneho pohlavného styku, teda podľa mienky sťažovateľa išlo

o erotiku aj napriek tomu, že zobrazovanie pohlavného styku sa podľa neho nesprávne

nazýva pornografia. Pri kontrole časopisu Plus 7 dní pred sťažovateľovou celou príslušníci

Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej aj „príslušníci zboru“) sťažovateľovi tento časopis

odňali, pričom podľa príslušníkov zboru išlo o zaistenie dôkazového materiálu. Následne

bolo sťažovateľovi oznámené začatie disciplinárneho konania pre porušenie zákazu

prechovávať tlačoviny a predmety, ktoré ohrozujú mravnosť podľa § 40 písm. i) zákona

č. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia slobody“).

2.1 Sťažovateľovi bol rozhodnutím pedagóga ÚVTOS Ilava z 10. mája 2013 uložený

disciplinárny trest – pokarhanie, pre porušenie zákazu prechovávať tlačoviny a predmety

ohrozujúce mravnosť podľa § 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody tým, že

sťažovateľ prechovával časopis s obrázkami s pornografickým obsahom. Proti rozhodnutiu

z 10. mája 2013 sťažovateľ podal sťažnosť, ktorá však bola napadnutým rozhodnutím

zamietnutá z dôvodu, že „spáchanie disciplinárneho previnenia a jeho zavinenie bolo

dostatočne preukázané záznamom o disciplinárnom previnení a výpoveďou svedka.

Vzhľadom na povahu a spôsob spáchania disciplinárneho previnenia, následky a okolnosti,

za ktorých bol spáchaný, mieru zavinenia, pohnútky a doterajší postoj odsúdeného

k plneniu povinností je uložený disciplinárny trest únosný a primeraný závažnosti spáchania

disciplinárneho previnenia.“.

2.2 Proti napadnutému rozhodnutiu sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú ústavný súd

uznesením sp. zn. z 11. decembra 2013 odmietol pre neprípustnosť

z dôvodu, že sťažovateľ má možnosť podať proti napadnutému rozhodnutiu podnet

príslušnej prokuratúre na preskúmanie jeho zákonnosti podľa

o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Sťažovateľ

následne podal Krajskej prokuratúre v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) podnet

z 21. mája 2014 na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Krajská prokuratúra oznámením

č. -19 z 15. júla 2014 podnet ako nedôvodný odložila. Sťažovateľ po

oboznámení sa s oznámením krajskej prokuratúry podal proti napadnutému rozhodnutiu

generálnej prokuratúre opakovaný podnet na preskúmanie zákonnosti napadnutého

rozhodnutia. Prokurátor generálnej prokuratúry v zastúpení generálneho prokurátora

napadnutým oznámením opakovaný podnet ako nedôvodný odložil z dôvodu, že sťažovateľ

vedel o tom, že: „obrázky s pornografickým obsahom sú zakázané a do časopisu Plus 7 dní

boli vlepené z dôvodu, aby sa pri osobnej previerke pred návštevou medzi odsúdenými

nenašli, pretože v opačnom prípade na ich vlepenie do časopisu nebol dôvod. Pornografia

je jedným z atribútov ohrozujúcich mravnosť a prechovávanie takejto tlačoviny je

odsúdenému zakázané s poukazom na o výkone trestu

odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Prokurátorka v liste z 15. júla 2014 jednoznačne uviedla, že Váš podnet ako nedôvodný

odkladá. S jej závermi sa v plnom rozsahu stotožňujem, na tieto zároveň poukazujem,

a preto nie je potrebné ich ďalej rozpisovať. V postupoch Krajskej prokuratúry Trenčín

a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Ilava som nezistil žiadne

porušenie zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu pri vybavovaní

pôvodného podnetu z 21. mája 2014, a preto Váš opakovaný podnet z 24. marca 2015

odkladám ako nedôvodný.“.

3. Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje

za nezákonné a zároveň také, ktoré je namierené proti ľudským právam, pretože sťažovateľ

je plnoletý, má 25 rokov a je jedine jeho osobným rozhodnutím, akú sexuálnu orientáciu

zastáva a ako ju vyjadruje. Mať presvedčenie o správnosti heterosexuálnej orientácie

a zároveň byť heterosexuálne orientovaný považuje za svoje právo, ktoré mu garantuje čl. 9

dohovoru a zároveň mu podľa jeho názoru čl. 10 dohovoru garantuje jeho vyjadrovanie

slovom, písmom či obrazom napr. prostredníctvom fotografií na akomkoľvek médiu,

internetom, televíziou alebo časopisom. V danom prípade išlo podľa sťažovateľa

o vyjadrenie svojho presvedčenia a sexuálnej orientácie vo forme obrázkov, a teda fotografií

nalepených v časopise, ktoré taktiež tvorili jeho súkromie, ktoré je chránené aj čl. 8

dohovoru.

3.1 Podľa sťažovateľa všetky tieto ľudské práva, samozrejme, pripúšťajú určité

obmedzenie zo strany štátnych orgánov, pričom učiniť tak možno iba za splnenia striktne

stanovených podmienok uvedených v druhých odsekoch týchto článkov, z ktorých vyplýva,

že musí byť vykonané v súlade so zákonom (prvá podmienka), teda vnútroštátnym právom,

a zároveň musí takéto obmedzenie byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti (druhá

podmienka). Sťažovateľ zastáva názor, že vnútroštátne právo, teda zákony vôbec

nezakazujú žiadnemu plnoletému občanovi zastávať tento názor k ľudskej prirodzenosti

prostredníctvom vyhľadávania, prechovávania či šírenia materiálov obsahujúcich

a zobrazujúcich heterosexuálne akty, ako napr. súlož dospelých mužov s dospelými ženami,

v akejkoľvek forme, teda zvukovej, obrazovej alebo obrazovo-zvukovej, a to ani občanom,

ktorým bola obmedzená osobná sloboda. Podľa sťažovateľa v jeho prípade nebola splnená

ani len prvá podmienka obmedzenia jeho ľudských práv, a už vôbec nebola splnená

podmienka druhá.

3.2 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľ uviedol, že § 40 písm. i) zákona

o výkone trestu odňatia slobody, ktoré obsahuje z jeho pohľadu spornú formuláciu

„ohrozujúce mravnosť“, nemožno aplikovať na ním prechovávané materiály. Sťažovateľ je

presvedčený, že zákonom myslené materiály, ktoré môžu ohroziť mravnosť, je správne

posúdiť vo vzťahu k prostrediu, na ktoré sa vzťahuje, a teda na koho platí. Nemožno podľa

neho tie isté materiály, ktoré môžu ohroziť mravnosť v prostredí, kde sú deti, napr. v škôlke,

považovať za ohrozujúce mravnosť vo výkone trestu, kde je podľa sťažovateľa najväčšia

koncentrácia zla na meter štvorcový v celej republike.

3.3 Sťažovateľ si na tomto mieste kladie rečnícku otázku ‒aké materiály teda možno

aj vo výkone trestu považovať za ohrozujúce mravnosť? Sťažovateľ ponúka na túto otázku

aj odpoveď ‒ je toho názoru, že pôjde otaké materiály, ktoré definuje

v § 371 ods. 1 (trestný čin ohrozenia mravnosti, pozn.), teda také, ktoré sú pornografické

a ktorými sa prejavuje neúcta k človeku, násilie, styk so zvieraťom. V sťažovateľovom

prípade však o takéto obrázky nešlo, keďže jemu odňaté obrázky zobrazovali bežný

heterosexuálny pohlavný styk dospelých ľudí, ktorý je dostupný celej plnoletej (ale,

žiaľbohu, aj neplnoletej) verejnosti na internete, v televízii či inde. Tieto premenné však

podľa sťažovateľa porušovatelia jeho práv vôbec nerozlišovali. Ním prechovávané

fotografie či obrázky, ktoré sú síce pornografické, keďže zobrazujú súlož ľudí, spojili

porušovatelia jeho práv s pornografiou uvedenou v

a následne s pornografiou podľa , ktorá ohrozuje mravnosť,

a následne s § 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody, čím podľa neho chybne

vydedukovali, že ním držané obrázky ohrozujú mravnosť a sú práve tými, ktorých

prechovávanie vo výkone trestu odňatia slobody je odsúdenému zakázané. Podľa dôvodenia

sťažovateľa však porušovatelia jeho práv opomenuli skutočnosť, že pornografia definovaná

v nie je totožná s tou, ktorú mal on v držbe.

3.4 Sťažovateľ taktiež uviedol, že ustanovenie § 40 písm. i) zákona o výkone trestu

odňatia slobody je v podstate formulované správne, avšak je nesprávne vykladané ÚVTOS

Ilava, a takýto chybný výklad je udržiavaný aj nadriadenými orgánmi, čoho dôkazom je

napadnuté oznámenie generálnej prokuratúry.

3.5 Sťažovateľ pri koncipovaní svojich námietok uvažuje takto:

Podľa sťažovateľa by radový čitateľ mohol konštatovať, že pornografia a jej držanie

spôsobí v mužoch sexuálnu túžbu po žene, a keď túto túžbu nemajú vo výkone trestu ako

uspokojiť, môžu sa pokúsiť o útek alebo budú agresívni a pod. Sťažovateľ však oponuje

a tvrdí, že práve stav, keď je väzneným osobám bránené v pohľade na klasický sexuálny

styk, spôsobuje napätie u niektorých väzňov. Prostredie, v ktorom sa väzeň nachádza, je

špecifické tým, že väzeň je izolovaný od ľudí opačného pohlavia, čo u heterosexuálneho

muža spôsobuje osamelosť a následne spolu s ostatnými okolnosťami aj stres, úzkosť

a u niektorých aj agresivitu, ktorej dôsledkom je násilie vo väzení. Podľa sťažovateľa

pritom jediným neutrálnym, či dokonca pozitívnym kompenzačným prostriedkom na

odbúranie popísaného tlaku je „masturbácia“, ktorá má blahodarné účinky ‒vyplavovanie

endorfínov (tzv. hormónov šťastia), a je podľa sťažovateľa jasné, že najlepším

prostriedkom, ako sa stimulovať, sú práve kvalifikované materiály s pornografickým

obsahom heterosexuálneho charakteru a klasickou sexuálnou tematikou „muž a žena“.

3.6 Sťažovateľ svoju argumentáciu uzavrel konštatovaním, že vzhľadom na uvedené

namieta porušenie v sťažnosti uvedených ľudských práv a slobôd súčasne, a to zásahom

v podobe vydania napadnutého rozhodnutia ÚVTOS Ilava o disciplinárnom potrestaní za

prechovávanie pornografie, lebo tento zásah nebol uskutočnený ani v súlade so zákonom,

a už vôbec nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Sťažovateľ namieta porušenie

svojho práva na slobodu myslenia, slobodu prejavu, práva na súkromie, práva nebyť

diskriminovaný, práva nebyť podrobený neľudskému zaobchádzaniu a trestaniu a práva na

súdnu a inú právnu ochranu, ktorého sa dopustili obidvaja porušovatelia.

3.7 Sťažovateľ v doplnení svojej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 22. decembra

2016 rozšíril svoju argumentáciu a uviedol, že podstatou sťažnosti sťažovateľa je tá

skutočnosť, že zákon o výkone trestu odňatia slobody ani iný vykonávací predpis

vzťahujúci sa k tomuto zákonu neobsahujú definíciu pojmu „tlačoviny alebo predmety

ohrozujúce mravnosť“, pričom je toho názoru, že erotické zobrazovanie heterosexuálneho

pohlavného styku nemôže ohrozovať mravnosť psychicky zdravého človeka. Podľa

sťažovateľa z napadnutého rozhodnutia a napadnutého oznámenia dotknutých orgánov

verejnej moci nie je zrejmé, o aké materiály ohrozujúce mravnosť malo ísť, a rovnako

v nich absentuje náležité odôvodnenie.

3.7.1 Pohľad na hodnotiace kritériá toho, čo je morálne, sa podľa sťažovateľa „mení

v čase a priestore, a to osobitne v období, pre ktoré je charakteristická ďalekosiahla

evolúcia názorov na túto otázku. Vzhľadom na priame a stále kontakty s aktuálnymi trendmi

v svojich krajinách“, majú podľa sťažovateľa štátne orgány v zásade výhodnejšie

postavenie ako medzinárodný súd na to, aby vyslovili názor na presný obsah týchto

požiadaviek, berúc do úvahy práva iných a berúc do úvahy nevyhnutnosť obmedzení

určených na ochranu osôb, ktoré by mohli byť predmetným konaním vážne urazené

vo svojich pocitoch a presvedčení [sťažovateľ odkazuje mutatis mutandis na rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Müller a ostatní proti Švajčiarsku].

3.7.2 Podľa sťažovateľa trestné právo rieši vážnejšie následky konania vo vzťahu

k výrobe, držaniu alebo obchodovaniu s pornografiou. Pritom musí ísť o špecifický prípad

či už násilného konania, alebo skutočného ohrozenia mravnosti prostredníctvom prejavov

neúcty k človeku a násiliu alebo prostredníctvom zobrazovania sexuálneho styku

so zvieraťom alebo iných sexuálne patologických praktík. Ohrozovanie mravnosti

vo vzťahu k sankciám trestnej povahy teda zákonodarca podľa sťažovateľa chápe tak, že

musí ísť o vážnejší spôsob konania. Samotná držba bežnej pornografie nespadá pod oblasť

sankcií trestného práva, a teda ani pod zákonnú definíciu „ohrozovania mravnosti“, na ktorú

poukazuje napadnuté rozhodnutie.

3.7.3 Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje odkaz na , čo

však je podľa názoru sťažovateľa neopodstatnené, keďže trestné právo nerieši držbu bežnej

pornografie, ale oveľa vážnejšiu a pre spoločnosť nebezpečnejšiu trestnú činnosť. Ak by

totiž išlo o definíciu obsiahnutú v , tak logicky by išlo o trestný čin, nie

o disciplinárne previnenie. Analogicky možno využiť iba definíciu pornografie, nie však

definíciu pojmu ohrozovanie mravnosti. Preto odôvodnenie rozhodnutia pedagóga ÚVTOS

Ilava o uložení disciplinárneho trestu č. 593051/1-2013 z 10. mája 2013 je nepreskúmateľné

a v rozpore so zákonom. Rovnako nie je sťažovateľovi zrejmé, akým konaním mala byť

ohrozená mravnosť, resp. koho mravnosť mala byť ohrozená, keďže sa napadnutým

rozhodnutím trestá iba držba, nie rozširovanie pornografie.

3.7.4 Podľa sťažovateľa ÚVTOS Ilava má právomoc hmotnoprávne posúdiť

správanie sťažovateľa vo vzťahu ku skutku kladenému mu za vinu, najmä čo sa týka

ohrozovania mravnosti. Na druhej strane takéto zdôvodnenie musí byť podľa sťažovateľa

ústavne udržateľné aj s ohľadom na už vykonaný zásah do jeho osobnej slobody

prostredníctvom rozsudku príslušného súdu. Pritom treba zohľadniť celkový kontext

výkonu trestu odňatia slobody, ako aj vážnosť možného ohrozenia mravnosti. Sťažovateľ

opätovne zdôrazňuje, že samotná držba pornografie nie je trestná a zákon ju ani nepovažuje

za ohrozenie mravnosti. Rovnako ani zákon o výkone trestu odňatia slobody podľa

sťažovateľa nešpecifikuje pojem ohrozenie mravnosti. Posúdenie, či teda išlo o ohrozenie

mravnosti, alebo nie, je dané na voľnú úvahu príslušného orgánu, ktorý je oprávnený konať

v rámci zákonných možností. Ak držba bežnej pornografie nie je ohrozením mravnosti

u osôb na slobode, nie je podľa sťažovateľa dôvod predpokladať, že by mohlo nastať

ohrozenie mravnosti pri plnoletých psychicky spôsobilých osobách vo výkone trestu odňatia

slobody, pretože týmto výkonom sa osoby nezbavujú základných ľudských práv a ani sa

nestávajú citlivejšími na ohrozenie mravnosti ako osoby na slobode, práve naopak. Zároveň

je podľa sťažovateľa potrebné poukázať na v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody

bežnú existenciu automatov na kondómy, ktoré sú sprístupnené väzňom. Samotný ústav

teda podľa sťažovateľa poskytuje predmety slúžiace výhradne pre sexuálne účely osobám

prevažne heterosexuálne orientovaným, ale pritom fakticky nedovoľuje heterosexuálny

pohlavný styk. Podľa sťažovateľa je teda zjavné, že bežná pornografia nemôže ohroziť

mravnosť vo väzení viac ako poskytovanie kondómov.

3.7.5 Skrátený postup pri ukladaní disciplinárnych trestov v zmysle zákona o výkone

trestu odňatia slobody nemôže podľa sťažovateľa ísť na úkor ochrany základných ľudských

práv a slobôd. Dôkazom o tom je podľa sťažovateľa absencia poučenia vo vzťahu

k možnosti napadnúť právoplatné rozhodnutie zákonným spôsobom prostredníctvom súdu

a rovnako aj to, že nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti sťažovateľa voči konajúcej

prokurátorke krajskej prokuratúry. Otázna je aj celá koncepcia ukladania disciplinárnych

opatrení, ktoré sa zo svojej povahy rovnajú trestu, pričom ale o nich, resp. o opravných

prostriedkoch proti nim nerozhoduje žiaden súd ale prokuratúra, ktorá podľa sťažovateľa

nie je nezávislým orgánom súdnictva.

4. Sťažovateľ súhlasil s upustením od ústneho prerokovania jeho veci pred ústavným

súdom a navrhol vydať tento nález:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa SR, a , , ,

čl. 10, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom ÚVTOS a UVV Ilava v konaní

č. 593051/1-2013 v ktorom jeho rozhodnutím zo dňa 17.5.2013 udelil sťažovateľovi

disciplinárny trest, porušené boli.

2. Základné práva sťažovateľa podľa SR a č1. 3, , č1. 9,

čl. 10, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom Generálnej prokuratúry SR

v konaní č. IV/2 Gn 84/14/1000 v ktorom môj opakovaný podnet listom zo dňa 27.5.2015

odložila ako nedôvodný, porušené boli.

3. Ústavný súd SR list GP SR č. IV/2 Gn 84/14/1000-11 zo dňa 27.5.2015 zrušuje

a vec jej vracia na nové prejednanie a rozhodnutie.

4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerane finančné zadosťučinenie v sume

12000,-eur (slovom dvanásťtisíc eur), ktoré sú mu povinný zaplatiť obidvaja porušovatelia

a to solidárne, teda spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

5. Sťažovateľovi sú povinní nahradiť trovy právneho zastúpenia do troch dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

4.1 Sťažovateľ v doplnení sťažnosti navrhol, aby ústavný súd okrem už uvedeného

zrušil aj pôvodné rozhodnutie pedagóga ÚVTOS Ilava z 10. mája 2013.

II.

Vyjadrenie odporcov a replika sťažovateľa

Vyjadrenie ÚVTOS Ilava

5. K sťažnosti sa listom č. ÚVTOS a ÚVV-22-9-2/11-2016 z 10. januára 2017

doručeným ústavnému súdu 13. januára 2017 vyjadril ÚVTOS Ilava.

5.1 Podľa názoru ÚVTOS Ilava bol predmetný disciplinárny trest uložený v súlade

so zákonom o výkone trestu odňatia slobody, a teda aj v súlade s . Podľa

ÚVTOS Ilava držanie tlačovín s pornografickým obsahom u odsúdených počas výkonu

trestu odňatia slobody je obmedzené v súlade s ustanovením § 4 zákona o výkone trestu

odňatia slobody, podľa ktorého je odsúdený počas výkonu trestu povinný podrobiť sa

obmedzeniam tých základných práv a slobôd, ktorých výkon by bol v rozpore s účelom

výkonu trestu alebo ktoré sa nemôžu vzhľadom na výkon trestu uplatniť. Odsúdený je

obmedzený najmä v práve na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, slobode pohybu

a pobytu, zachovaní listového tajomstva a tajomstva prepravovaných správ a iných

písomností a v práve slobodnej voľby povolania. Osobitne je podľa mienky ÚVTOS Ilava

potrebné poukázať na obmedzenie odsúdeného v práve na nedotknuteľnosť osoby a jej

súkromia, a to s poukázaním na nevyhnutnosť obmedzenia držania tlačovín

s pornografickým obsahom. Vzhľadom na to, že odsúdený nemá vo výkone trestu

zabezpečené súkromie, je podľa ÚVTOS Ilava prakticky nemožné bez rizika ohrozenia

mravnosti a morálky iných odsúdených s rôznymi resocializačnými potrebami,

preferovaním rôznych spoločenských hodnôt, náboženského vierovyznania a uznávaním

rôznych etických hodnôt a postojov umožňovať odsúdeným držanie tlačovín

s pornografickým obsahom. V podmienkach väzenského zariadenia, ktoré je podľa názoru

ÚVTOS Ilava multikultúrnym prostredím a v ktorom nie je možné zabezpečiť súkromie, by

umožnenie držania tlačovín s pornografickým obsahom s ohľadom na už uvedené

heterogénne zloženie odsúdených viedlo nielen k ohrozovaniu mravnosti, ale aj k narúšaniu

interpersonálnych vzťahov a poriadku v ústave.

5.2 Osobitne je potrebné podľa ÚVTOS Ilava zdôrazniť, že držanie tlačovín

s pornografickým obsahom v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody v ústave by

mohlo viesť až k spáchaniu trestného činu ohrozovania mravnosti podľa § 372 ods. 1

písm. a) , ktorým je ponúkanie, prenechávanie alebo predávanie

pornografie dieťaťu. V budove, kde vykonáva trest odňatia slobody sťažovateľ, bývajú

podľa ÚVTOS Ilava totiž bežne umiestnení mladiství obvinení a odsúdení, ktorí sú podľa

deťmi a prax zo zaobchádzania s odsúdenými vo výkone

trestu ukazuje, že časopisy a aj iné predmety si odsúdení navzájom medzi sebou poskytujú

a vymieňajú, a to častokrát skryte a pred personálom ústavu utajene, napríklad tzv.

„koňovaním“, t. j. postupom, keď väznená osoba cez okno spustí osobe umiestnenej v cele

pod jej celou motúz, na ktorý sa pripevní poskytovaný predmet a príjemca si ho týmto

motúzom vytiahne. Takýto nedovolený kontakt medzi väznenými osobami nie je možné

podľa mienky ÚVTOS Ilava vylúčiť aj napriek tomu, že väzenský personál sa ho v rámci

svojich činností snaží odhaľovať a zabraňovať mu. Ak by bolo držanie pornografie

odsúdeným vo výkone trestu povolené, vzniklo by podľa ÚVTOS Ilava nebezpečenstvo, že

sa dostane k dispozícii mladistvým odsúdeným/obvineným, teda deťom. Nakoniec aj

v popisovanom prípade sa podľa vyjadrenia ÚVTOS Ilava pokúsil sťažovateľ preniesť

pornografické tlačoviny inému odsúdenému skryte, čo dokazuje jeho vedomosť o tom, že

držba takýchto tlačovín nie je povolená.

5.3 Z už popísaného dôvodu je podľa ÚVTOS Ilava držanie pornografických

materiálov odsúdenými vo výkone trestu odňatia slobody Zborom väzenskej a justičnej

stráže v súlade s § 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody považované za

nedovolené, pretože sú spôsobilé ohroziť mravnosť spôsobom vyplývajúcim z § 372 ods. 1

písm. a) . Skutočnosť, že držba pornografických materiálov odsúdeným

vo výkone trestu odňatia slobody nenapĺňa skutkovú podstatu trestného činu ohrozovania

mravnosti podľa , je v tomto prípade podľa názoru ÚVTOS Ilava

irelevantná.

5.4 ÚVTOS Ilava ďalej nie je zrejmé, ako nepovolenie držať odsúdenému vo výkone

trestu odňatia slobody pornografické materiály porušuje právo na slobodné vyjadrenie

svojej sexuálnej orientácie a ako je touto skutočnosťou odsúdený nútený, aby svoju vrodenú

sexuálnu orientáciu tajil. Sťažovateľovi nie je v žiadnom prípade vo výkone trestu bránené,

aby svoju heterosexualitu deklaroval, ak to z akéhokoľvek (a ÚVTOS Ilava neznámeho)

dôvodu považuje za potrebné, verbálne alebo písomne, alebo akokoľvek inak, ak tým

nezasiahne do práv iných osôb.

5.5 ÚVTOS Ilava ďalej poukazuje na nepravdivé a absurdné tvrdenia v sťažnosti

sťažovateľa, konkrétne ide o tvrdenie, že ÚVTOS Ilava cenzuruje televízne programy,

o ktorých predpokladá, že tam budú holé prsia. Takúto činnosť ÚVTOS Ilava nevykonáva.

Rovnako ÚVTOS Ilava nevydal žiadny pokyn, aby jeho personál vytrhával z časopisov

odsúdených obrázky s holými ženskými prsiami. Ak by sa takéhoto skutku nejaký člen

personálu ÚVTOS Ilava dopustil, išlo by o porušenie práva odsúdeného, ktorý by sa na

takýto postup mohol sťažovať.

5.6 ÚVTOS Ilava uvádza, že právne predpisy mu neurčujú pôsobnosť poskytovať

v konaní voči odsúdeným vo výkone trestu právnu pomoc, s výnimkou ustanovenia

opatrovníka podľa § 72 ods. 11 zákona o výkone trestu odňatia slobody, t. j. v prípade

pozbavenia alebo obmedzenia spôsobilosti odsúdeného na právne úkony, čo sa sťažovateľa

v tomto prípade netýka. Vzhľadom na nemohol ÚVTOS Ilava

sťažovateľovi v uvedenom konaní právnu pomoc poskytnúť.

5.7 Čo sa týka poučenia o napadnutí napadnutého rozhodnutia prostredníctvom súdu,

poukazuje ÚVTOS Ilava na § 97n ods. 1 zákona o výkone trestu odňatia slobody, ktorý

okrem iného uvádza, že rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu nie je preskúmateľné

súdom; to neplatí, ak ide o rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu za konanie

odsúdeného, ktoré má znaky priestupku. Predmetné konanie znaky priestupku nemalo, preto

nemohlo byť podľa ÚVTOS Ilava súčasťou napadnutého rozhodnutia, do ktorého vyústilo,

poučenie o možnosti jeho preskúmania súdom.

5.8 ÚVTOS Ilava považuje žiadosť o finančné zadosťučinenie sťažovateľa v tejto

veci za neodôvodnenú, pretože neporušil žiadne jeho práva, podmienky na takéto

zadosťučinenie podľa teda nie sú podľa ÚVTOS Ilava naplnené.

5.9 ÚVTOS Ilava žiada, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel, a zároveň

oznámil, že vo veci sťažnosti netrvá na ústnom pojednávaní.

Vyjadrenie generálnej prokuratúry

6. Listom č. 2 GÚp 1/17/1000-6 z 27. januára 2017 doručeným ústavnému súdu

30. januára 2017 sa k sťažnosti vyjadrila generálna prokuratúra.

6.1 Generálna prokuratúra v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ

vykonáva doživotný trest odňatia slobody za závažnú trestnú činnosť. Status sťažovateľa

ako každej inej osoby vo výkone trestu odňatia slobody je podľa generálnej prokuratúry

spojený s právami a povinnosťami, ktoré vymedzila Slovenská republika v súlade

s európskymi väzenskými pravidlami v zákone o výkone trestu odňatia slobody,

vykonávajúcej vyhláške a v jednotlivých väzenských poriadkoch. Generálna prokuratúra

uvádza, že povinnosti a zákazy odsúdených osôb sú vymedzené najmä v ustanovení § 40

zákona o výkone trestu odňatia slobody. Ide o konania, ktoré sú vo výkone trestu odňatia

slobody zakázané. Primárnym cieľom zákazov je podľa generálnej prokuratúry eliminácia

tých konaní odsúdených, ktoré by mohli mať za následok marenie účelu trestu, porušovanie

poriadku, bezpečnosti a zdravia odsúdených a v neposlednom rade aj znevažovanie ľudskej

dôstojnosti. Medzi zákazmi je v ustanovení § 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia

slobody uvedený aj zákaz prechovávať tlačoviny alebo predmety ohrozujúce mravnosť.

Dodržiavanie pravidiel mravnosti v spoločnosti môže byť dôvodom obmedzenia iných práv

a slobôd občanov. Túto zásadu preferuje podľa generálnej prokuratúry i napr. v

ods. 5, čl. 24 ods. 4, čl. 26 ods. 4 a čl. 28 ods. 2. Generálna prokuratúra uvádza, že aj

opakovane chráni kategóriu mravnosti, pretože s ohrozením či porušením

mravnosti sa spájajú viaceré trestné činy, čím štát deklaruje eminentný záujem na

dodržiavaní mravných princípov v spoločnosti.

6.2 Vnímanie pornografie (jej obsahu a hraníc) v spoločnosti z aspektu posudzovania

kategórie mravnosti predstavuje podľa generálnej prokuratúry dlhoročný a neutíchajúci

spor, ktorého riešenie nie je jednoduché a jednoznačné. Podľa odkazu generálnej

prokuratúry vo svete pomerne dlho neexistovala všeobecne akceptovateľná právna definícia

pornografie, ako aj vhodný návod, pomocou ktorého by bolo možné jednoznačnejšie

rozlišovať napr. medzi erotikou a pornografiou alebo medzi pornografickým prejavom

a akýmkoľvek iným umeleckým či iným (vedeckým) stvárnením sexuality. Pornografia

však naďalej predstavuje podľa generálnej prokuratúry svojím obsahom typický neurčitý

pojem s premenným obsahom v čase, ktorého výklad závisí od konkrétnych spoločenských

podmienok. Výklad tohto pojmu sa tak nepochybne môže v jednotlivých štátoch líšiť. Istú

mieru uváženia národným orgánom pri jeho interpretácii ponecháva podľa generálnej

prokuratúry aj samotný ESĽP (generálna prokuratúra odkazuje na rozsudok ESĽP vo veci

Handyside v. Spojené kráľovstvo zo 7. 12. 1976, resp. rozsudok vo veci Müller a ostatní

v. Švajčiarsko z 24. 5. 1988) či Európsky súdny dvor. Generálna prokuratúra dodáva, že

podľa nich je na uvážení každého štátu, aké opatrenia sú nevyhnutné na ochranu morálky

v danom čase a priestore, za špecifických spoločenských a kultúrnych podmienok, lebo tieto

orgány sú v priamom kontakte s realitou svojich krajín a najlepšie vedia posúdiť vhodnosť

prijímaných opatrení (bližšie generálna prokuratúra odkazuje napr. na rozhodnutia vo veci

Colombani a iní v Francúzsko z 25. 6. 2002, Wingrove v. Spojené kráľovstvo

z 25. 11. 1996).

6.3 V Slovenskej republike obsahuje podľa generálnej prokuratúry legálnu definíciu

pornografie ustanovenie . Podľa jeho znenia sa pornografiou

na účely rozumie zobrazenie súlože, iného spôsobu pohlavného styku

alebo iného obdobného sexuálneho styku alebo zobrazenie obnažených pohlavných orgánov

smerujúce k vyvolaniu sexuálneho uspokojenia inej osoby. Z hľadiska trestnoprávnej

zodpovednosti rozlišujeme podľa pripomienky generálnej prokuratúry pornografiu detskú,

„tvrdú“ a „jednoduchú“. Za detskú pornografiu ( ) sa považuje

zobrazenie skutočnej alebo predstieranej súlože, iného spôsobu pohlavného styku alebo

iného obdobného sexuálneho styku s dieťaťom alebo osobou vyzerajúcou ako dieťa alebo

zobrazenie obnažených častí tela dieťaťa alebo osoby vyzerajúcej ako dieťa smerujúce

k vyvolaniu sexuálneho uspokojenia inej osoby. Trestným je jej výroba, rozširovanie

a prechovávanie ( až ). „Tvrdá“ pornografia predstavuje podľa

generálnej prokuratúry pornografiu, v ktorej sa prejavuje neúcta k človeku a násilie alebo

sexuálny styk so zvieraťom alebo iné sexuálne patologické praktiky (napr. nekrofília,

sadizmus, masochizmus, sadomasochizmus), pričom trestným je jej výroba, kupovanie,

dovoz či iné zadovažovanie a jej rozširovanie ( ). Vo vzťahu

k „jednoduchej“ pornografii je trestným len jej ponúkanie, prechovávanie alebo predávanie

či sprístupňovanie, vystavovanie osobám mladším ako 18 rokov ( ).

Výnimkou nie sú podľa generálnej prokuratúry ani priestupky či správne delikty.

6.4 Zákonodarca nevylúčil podľa generálnej prokuratúry ochranu mravnosti ani

v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody, a to prostredníctvom ustanovení § 35 a § 40

písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody.

6.5 Nad rámec všetkých uvedených skutočností generálna prokuratúra poznamenáva,

že je vo výlučnej kompetencii každého zákonodarcu zvoliť si taký model obmedzení práv

odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody, ktorým zabezpečí bezpečnosť, poriadok

a ochranu samotných odsúdených. Týka sa to aj ochrany mravnosti vo výkone trestu odňatia

slobody, do obsahu ktorej slovenské väzenské orgány zahŕňajú aj zákaz držby pornografie.

Tento prístup, ktorý podľa mienky generálnej prokuratúry zodpovedá historickému,

náboženskému, sociálnemu vnímaniu mravnosti v Slovenskej republike ako morálnemu

vedomiu národa, nie je vo svete ojedinelým. Napriek tomu, že v Českej republike nie je

podľa generálnej prokuratúry zákonom o výkone trestu výslovne chránená mravnosť

odsúdených [§ 28 ods. 3 písm. c) zákona č. 169/1999 Sb. o výkonu trestu odnětí svobody

a o změne některých souvisejících zákonů], ochrana pred pornografiou sa premietla do

ustanovení vnútorných poriadkov viacerých väzníc (generálna prokuratúra odkazuje napr.

na čl. 16 ods. 3 Vnitřního řádu Vazební věznice Praha-Ruzyně) alebo do zákazu návštevám

prinášať do väznice pornografiu (generálna prokuratúra uvádza ako príklad Věznice Stráž

pod Ralskem alebo Věznice Nové Sedlo). Generálna prokuratúra dopĺňa, že taktiež v štáte

Michigan v Spojených štátoch amerických odsúdený Kyle Richards sa žalobou na

príslušnom najvyššom súde domáhal zrušenia zákazu pornografie vo väznici. Rozhodnutím

Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických z 30. júna 2014 bola jeho žaloba

zamietnutá. Podľa generálnej prokuratúry zákaz prechovávania pornografie vo väzniciach

platí aj v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody v ďalších štátoch Spojených štátov

amerických. Na druhej strane považuje generálna prokuratúra za potrebné uviesť, že štát,

ktorý odsúhlasil prístup väzňov k pornografickému materiálu, vyvolal následnú negatívnu

odozvu samotného personálu väzníc.

6.6 Majúc na zreteli už uvedené teoretické východiská, generálna prokuratúra zastáva

názor, že napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry z 27. mája 2015 nebolo

zasiahnuté do práv sťažovateľa. Elementárnym dôvodom je skutočnosť, že sťažovateľovi

bol podľa § 52 ods. 1 a ods. 3 písm. a) zákona o výkone trestu odňatia slobody uložený

najmiernejší možný disciplinárny trest, a to pokarhanie. Povaha tohto trestu podľa

generálnej prokuratúry nenasvedčuje tomu, že by jeho uložením mohlo dôjsť k zásahu do

akéhokoľvek práva sťažovateľa v takej intenzite, ktorá je potrebná pre vyslovenie porušenia

práv sťažovateľa. Ako vyplýva z jedného z rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky

(generálna prokuratúra odkazuje bližšie na uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. ), „do základnich práv nebo svobod zaručených ústavním pořádkem

však kázeňský trest vo forme důtky podle § 46 odst. 3 písm. a) zákona o výkonu trestu odnětí

slobody z povahy věci zasáhnout prakticky nikdy nemůže, a ústavní stížnost směřující proti

uložení tohto trestu tudíž nebude prakticky nikdy dosahovat ústavní úrovně...“.

6.7 Podľa generálnej prokuratúry Ústavný súd Českej republiky aj v ďalších svojich

rozhodnutiach poukazuje, že na disciplinárne konanie v ústave na výkon trestu odňatia

slobody nie je možné vzťahovať porovnateľné nároky, aké má na mysli správne konanie

alebo konanie pred súdom. V týchto disciplinárnych konaniach vystupuje významne

požiadavka na pružnosť rozhodovania a snaha udržať poriadok a bezpečnosť vo väzniciach

v primeranom čase (bližšie generálna prokuratúra odkazuje napr. na uznesenia Ústavného

súdu Českej republiky a ). Naopak, k zásahu do rozhodovacej

činnosti väzenskej služby by bola podľa generálnej prokuratúry nutná mimoriadna intenzita

zásahu do ústavne zaručených práv alebo slobôd odsúdeného (bližšie generálna prokuratúra

odkazuje na uznesenie Ústavného súdu Českej republiky ). Bolo by to podľa

presvedčenia generálnej prokuratúry tak v prípade extrémnych excesov týkajúcich sa

porušenia zákazu mučenia a podrobenia krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu

zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa generálnej prokuratúry Ústavný súd Českej republiky sa

zároveň domnieva, že takýto disciplinárny priestupok a uloženie takéhoto trestu

(napomenutie/pokarhanie) rozhodne nespadá pod pojem „trestné obvinenie“, o ktorom by

musel rozhodovať orgán súdneho typu, ako to vyžaduje čl. 6 ods. 1 dohovoru. Generálna

prokuratúra dôvodí, že disciplinárne priestupky väzňov a im ukladané tresty dosahujú nižšiu

intenzitu než trestné sankcie a ich cieľom je zabezpečiť bežný poriadok a disciplínu

v ústave. Jednou z ich hlavných funkcií je podľa generálnej prokuratúry motivácia k plneniu

povinností ustanovených právnymi predpismi a vnútornými poriadkami osobami, ktoré už

boli k obmedzeniu osobnej slobody právoplatne odsúdené riadnym súdom (bližšie generálna

prokuratúra odkazuje na uznesenie Ústavného súdu Českej republiky ).

6.8 Podľa generálnej prokuratúry aj ESĽP je vo svojej judikatúre týkajúcej sa

posudzovania intenzity tvrdených porušení dohovoru pri výkone väzby a výkone trestu

odňatia slobody veľmi zdržanlivý a všeobecne uznáva nutnosť obmedzenia práv a slobôd

obvinených osôb vo väzbe či odsúdených osôb vo výkone trestu odňatia slobody (bližšie

generálna prokuratúra odkazuje na uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

).

6.9 Zásah do práv sťažovateľa uložením disciplinárneho trestu by podľa záverov

generálnej prokuratúry mohol mať vplyv na posúdenie splnenia podmienok na podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody ( ). V tejto

súvislosti však nemožno podľa generálnej prokuratúry ponechať bez povšimnutia tú

skutočnosť, že sťažovateľ disponuje možnosťou požiadať ústav o zahladenie svojho

disciplinárneho postihu.

6.10 Z týchto dôvodov generálna prokuratúra navrhuje, aby bolo nálezom ústavného

súdu vyslovené, že k porušeniu práv sťažovateľa postupom a napadnutým rozhodnutím

ústavu a ani postupom a napadnutým oznámením generálnej prokuratúry nedošlo. Súčasne

generálna prokuratúra oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní.

Replika sťažovateľa

7. Listom č. EO 67/2016 SB zo 14. februára 2017 doručeným ústavnému súdu

20. februára 2017 sa k vyjadreniam odporcov vyjadril replikou sťažovateľ.

7.1 Podľa sťažovateľa z vyjadrenia ÚVTOS Ilava je zrejmé, že v tejto inštitúcii

dochádza k častému porušovaniu zákazu držania tlačoviny obsahujúcej pornografiu. Treba

poukázať na skutočnosť, že v tomto smere je síce odsúdeným obmedzené ich základné

ľudské právo, toto je však realizované neefektívnym spôsobom. Neefektivita realizácie

obmedzenia základných ľudských práv a slobôd sa v tomto smere prejavuje podľa

sťažovateľa tak, že odsúdení sa dostanú k tlačovinám s pornografickým materiálom, a to aj

napriek všetkej snahe pracovníkov ústavu. Z vyjadrenia ÚVTOS Ilava podľa názoru

sťažovateľa nevyplýva, že by na základe držby pornografických tlačovín dochádzalo

k narušovaniu mravnosti u odsúdených. Preto je podľa sťažovateľa na zvážení, či trestanie

odsúdených za držbu pornografických tlačovín sleduje účel obmedzenia ich ústavných práv

a základných ľudských práv a slobôd, najmä ak sa prax v jednotlivých ústavoch na výkon

trestu odňatia slobody a ústavov na výkon väzby diametrálne odlišuje a nie je konzistentná.

7.2 Sťažovateľ rozporuje taktiež tvrdenú skutočnosť, že existuje nebezpečenstvo, že

by sa mohol pornografický časopis dostať do dispozície mladistvých. V prípade

sťažovateľa, ktorý je zaradený do výkonu trestu odňatia slobody na úseku doživotných

trestov, neexistuje žiadna reálna možnosť, aby prišiel do kontaktu s mladistvými, pretože na

tomto úseku sa žiaden mladistvý nenachádza. Ak ústav pripúšťa možnosť odovzdania

takejto tlačoviny „koňovaním“, je to podľa sťažovateľa výsledkom nedostatočného

technického zabezpečenia objektu jednotlivých ciel, čo však neodôvodňuje všeobecný zákaz

podľa § 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody. Základné ľudské práva

a slobody však nemôžu byť podľa sťažovateľa obmedzované len z dôvodu pohodlnosti

zamestnancov ústavu alebo z dôvodu nedostatočného technického zabezpečenia proti

samovoľnému šíreniu pornografických tlačovín.

7.3 Podľa sťažovateľa držbu pornografickej tlačoviny ako manifestáciu slobody

vyjadrenia sexuálnej orientácie odsúdeného je potrebné vykladať v kontexte obdobných

prípadov, najmä vo vzťahu k slobode vierovyznania. Odsúdení sú oprávnení vlastniť

hmotné predmety, ktoré reprezentujú hodnoty ich vierovyznania alebo náboženstva,

napríklad modlitebné koberčeky, jarmulky, krížiky, ružence a pod. V istom zmysle, najmä

v súčasnej dobe, môže viac emócií a agresivity vzbudiť podľa sťažovateľa vlastnenie

takýchto predmetov odsúdenými ako vlastnenie pornografického materiálu v tlačenej

podobe, ktorý zobrazuje prirodzený styk medzi opačnými pohlaviami. Sťažovateľ preto

zastáva názor, že nerušená a nesankcionovaná držba pornografickej tlačoviny ako prejav

slobody sexuálnej orientácie odsúdeného je legitímnym a oprávneným nárokom

odsúdeného.

7.4 Podľa odkazu sťažovateľa generálna prokuratúra polemizuje o mravnosti ako

o podmienke zákazu držby pornografickej tlačoviny podľa § 40 písm. i) zákona o výkone

trestu odňatia slobody. Sťažovateľ je toho názoru, že nie je možné ohroziť mravnosť

samotného odsúdeného tým, že bude vlastniť pornografickú tlačovinu. Vo vzťahu k iným

osobám, t. j. iným odsúdeným, je podľa sťažovateľa nutné uviesť, že aj v súčasnej dobe nie

je pre nich problém zadovážiť si a vymieňať si takéto tlačoviny, a preto obmedzenie

základného ľudského práva a slobody sťažovateľa je podľa jeho presvedčenia v jasnej

disproporcii s reálnym následkom takéhoto obmedzenia, keďže nenapĺňa svoj účel.

7.5 V danom prípade možno podľa sťažovateľa pozorovať neprimeranú represiu

a obmedzovanie základných ľudských práv a slobôd zo strany štátu, pričom existuje

nesporne jednoduchšie riešenie, ktoré tak hrubo nepotláča jeho základné ľudské práva a

slobody. Týmto riešením je netrestať sťažovateľa, ako ani iných odsúdených za držbu

pornografickej tlačoviny, pretože jej držba nemôže ohroziť mravnosť medzi dospelými

spoluodsúdenými, jej držba zníži riziko frustrácie vedúcej k homosexuálnemu styku, je

spôsobilá znížiť mieru agresivity u jednotlivých odsúdených a v neposlednom rade aj jej

držba zníži riziko prenosu pohlavných chorôb medzi ďalšími odsúdenými.

7.6 Podľa sťažovateľa pohľad na hodnotiace kritériá toho, čo je morálne, sa „mení

v čase a priestore, a to osobitne v období, pre ktoré je charakteristická ďalekosiahla

evolúcia názorov na túto otázku. Vzhľadom na priame a stále kontakty s aktuálnymi trendmi

vo svojich krajinách“, majú štátne orgány v zásade výhodnejšie postavenie na to, aby

vyslovili názor na presný obsah týchto požiadaviek, rešpektujúc práva iných a berúc do

úvahy nevyhnutnosť obmedzení určených na ochranu osôb, ktoré by mohli byť predmetným

konaním vážne dotknuté vo svojich pocitoch a presvedčení. Aj pojem „ohrozenie

mravnosti“ je podľa sťažovateľa potrebné posudzovať v kontexte výkonu trestu odňatia

slobody. Je zrejmé, že výkon trestu odňatia slobody musí zo svojej podstaty vychádzať

z určitého obmedzenia bežného spôsobu života za súčasného dodržiavania základných

ľudských práv a slobôd. Uloženie disciplinárneho opatrenia je svojou povahou trest, ktorý je

znásobený tým, že sťažovateľ nemá možnosť s ohľadom na obmedzenie slobody ako tento

trest nevykonať, resp. sa proti výkonu legálnymi prostriedkami brániť. Ide podľa neho preto

v podstate o ďalší nástroj trestania a je otázne, či vôbec takéto trestanie spadá do oblasti

administratívneho trestania a nejde priamo o trestanie prostredníctvom nástrojov trestného

práva, keďže ide o kompetencie dané zákonom o výkone trestu odňatia slobody.

7.7 Držba bežnej pornografie nie je podľa sťažovateľa trestná a zákon ju ani

nepovažuje za ohrozenie mravnosti. Rovnako ani zákon o výkone trestu odňatia slobody

nešpecifikuje pojem ohrozenie mravnosti. Posúdenie, či teda išlo o ohrozenie mravnosti, je

dané na voľnú úvahu príslušného orgánu, ktorý je oprávnený konať v rámci zákonných

možností. Ak držba bežnej pornografie nie je ohrozením mravnosti u osôb na slobode, nie je

podľa presvedčenia sťažovateľa dôvod predpokladať, že by mohlo nastať ohrozenie

mravnosti pri plnoletých psychicky spôsobilých osobách vo výkone trestu odňatia slobody,

keďže týmto výkonom sa osoby nezbavujú základných ľudských práv a ani sa nestávajú

citlivejšími na ohrozenie mravnosti ako osoby na slobode, práve naopak.

III.

Závery ústavného súdu

8. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľa, že ÚVTOS Ilava a generálna

prokuratúra nesprávne interpretovali ustanovenie § 40 písm. i) zákona o výkone trestu

odňatia slobody, dôsledkom čoho bol sťažovateľ nezákonne disciplinárne potrestaný a došlo

tak k zásahu do jeho ústavných práv v zmysle a , , ,

dohovoru, a taktiež k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru postupom

a napadnutým rozhodnutím ÚVTOS Ilava, ako aj postupom a napadnutým oznámením

generálnej prokuratúry, ktorá neposkytla ochranu jeho právam na základe ním podaného

opakovaného podnetu na preskúmanie zákonnosti postupu a napadnutého rozhodnutia

ÚVTOS Ilava.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo

ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 9 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na slobodu myslenia, svedomia

a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie

alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo

presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou,

vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov. Sloboda

prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie môže podliehať len obmedzeniam, ktoré sú

ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej

bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo

zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým

formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú

nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej

celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany

povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority

a nestrannosti súdnej moci.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

10. Ústavný súd úvodom v rámci svojich záverov konštatuje, že sťažovateľ svojou

sťažnosťou prispieva k ústavne relevantnej diskusii týkajúcej sa miery obmedzenia

ľudských práv a slobôd osôb vo výkone trestu odňatia slobody o to viac, ak prichádza

s netradičnou, tabuizovanou, až mierne kontroverznou témou pornografie a jej dostupnosti

pre osoby vo výkone trestu odňatia slobody. Ústavný súd zároveň dodáva, že intenzita

zásahu do ústavných práv sťažovateľa nie je vzhľadom na povahu sankcie, ktorá mu bola

vo výkone trestu odňatia slobody uložená, závažná, avšak vzhľadom na ústavnoprávny

rozmer a špecifickosť veci ústavný súd vec prijal na ďalšie konanie a materiálne vec

posúdil.

10.1 Súdom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody a jeho výkon v ústave na

výkon trestu odňatia slobody predstavuje jeden z najzávažnejších zásahov štátu do

základných práv a slobôd človeka, predovšetkým do osobnej slobody. Štát tak

prostredníctvom orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov legitímne činí

v zmysle ( a 2, a ) a príslušných zákonov na účely ochrany

kvalifikovaných záujmov (napr. ochrana života, zdravia, slobody a ľudskej dôstojnosti,

majetku, verejného poriadku, životného prostredia, kultúrneho dedičstva, bezpečnosti štátu

a pod.) v prípadoch, kde záujem na ich ochrane (v prípade uloženia trestu odňatia slobody

páchateľovi trestného činu ide o generálnu a individuálnu prevenciu, prevýchovu

odsúdeného a ochranu pred opakovaným páchaním trestného činu) prevažuje nad osobným

záujmom (osobnou slobodou) páchateľov trestných činov.

10.2 Je špecifikom nepodmienečného trestu odňatia slobody, že okrem zásahu do

osobnej slobody má tento druh trestu a jeho výkon vplyv a zasahuje aj do iných ústavných

práv a slobôd odsúdeného. Zo samej podstaty spôsobu výkonu trestu odňatia slobody (t. j.

internáciou odsúdeného v ústave na výkon trestu odňatia slobody, v ktorom je umiestnený

v cele alebo izbe pod dohľadom príslušníkov zboru) vyplýva, že zároveň dochádza

predovšetkým k obmedzeniu práva odsúdeného na súkromie, resp. práva na súkromný

a rodinný život ( a ), slobody pohybu a pobytu odsúdeného

( ), zhromažďovacieho práva odsúdeného ( ), práva na

slobodnú voľbu povolania odsúdeného ( ).

10.3 Obmedzenie ďalších ústavných práv a slobôd odsúdeného (napr. zákonom alebo

následne v aplikačnej praxi), ktoré nevyplývajú zo samej podstaty spôsobu výkonu trestu

odňatia slobody (ako napr. ochrana osobnosti, právo vlastniť majetok, právo na informácie),

možno dovoliť len za podmienok predpokladaných alebo dohovorom.

10.4 Zákonný zákaz prechovávať tlačoviny a predmety ohrozujúce mravnosť podľa

§ 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody, kam podľa ÚVTOS Ilava a generálnej

prokuratúry spadajú aj pornografické fotografie, obrázky a časopisy, indikuje potenciálny

zásah (obmedzenie) do práva odsúdeného na súkromie a práva odsúdeného na informácie.

Relevantnou otázkou však je, či pornografia, resp. právo držať pornografiu, spadá do

rozsahu práva na súkromie ( a dohovoru) a práva na

informácie ( a dohovoru). V prípade kladnej odpovede

nasledujú otázky, či pre takéto zákonné obmedzenie práva na súkromie a práva na

informácie v podobe § 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody existuje v ústave

alebo dohovore „licencia“, či pod pojem „tlačovina ohrozujúca mravnosť“ spadá aj

akýkoľvek druh pornografie a či právna úprava umožňuje (príp. prikazuje) orgánom

aplikácie zákonného obmedzenia vyvažovať záujem na ochrane práva na súkromie a práva

na informácie odsúdeného so záujmami, ktoré zákonná úprava obmedzením práva na

súkromie a práva na informácie sleduje, a to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu

a osobu odsúdeného.

1. K namietanému porušeniu čl. 3 a čl. 9 dohovoru

11. Skôr ako ústavný súd odpovie na položené otázky z predchádzajúceho bodu,

musí už na tomto mieste uviesť, že dosiaľ uvedené konklúzie dávajú jasne poznať, že

v sťažovateľovom prípade nemohlo vzhľadom na skutkový stav dôjsť k porušeniu jeho

práva nebyť podrobený neľudskému zaobchádzaniu a trestaniu v zmysle čl. 3 dohovoru

a ani práva na slobodu myslenia podľa čl. 9 dohovoru.

11.1 Čo sa týka výkladu čl. 3 dohovoru vo všeobecnosti, v zmysle judikatúry ESĽP

„zlé zaobchádzanie musí dosahovať minimálnu úroveň závažnosti, aby spadalo do rozsahu

čl. 3 dohovoru. Posúdenie tohto minima je, z podstaty veci, relatívne; závisí na všetkých

okolnostiach prípadu, ako je doba trvania zaobchádzania, jeho fyzické a psychické účinky

a, v niektorých prípadoch, pohlaví, veku a zdravotnom stave obete atď.“ (porov. Írsko v.

Veľká Británia, č. 5310/71, rozsudok ESĽP z 18. 1. 1978, bod 162; Labita v. Taliansko,

č. 26772/95, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 6. 4. 2000, bod 120; z novšej judikatúry

porov. napr. Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP

zo 17. 1. 2012, bod 202). Zlé zaobchádzanie je zakázané bez ohľadu na predchádzajúce

správanie sa obete (porov. už citovaný rozsudok ESĽP vo veci Írsko v. Veľká Británia, bod

163; El-Masri v. Macedónsko, č. 39630/09, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 13. 12. 2012,

bod 195).

11.2 Neľudským zaobchádzaním sa v zmysle čl. 3 dohovoru rozumie zaobchádzanie,

ktoré spôsobí buď priamo ublíženie na zdraví, alebo intenzívne fyzické a psychické utrpenie

(porov. už citovaný rozsudok ESĽP vo veci Írsko v. Veľká Británia, bod 167; Gäfgen v.

Nemecko, č. 22978/05, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 1. 6. 2010, body 89 a 93).

Neľudským trestom podľa čl. 3 dohovoru je trest, ak miera utrpenia a poníženia prekročí

nevyhnutnú mieru utrpenia a poníženia, ktorá je spojená s danou formou legitímne

uloženého trestu (porov. Kudla v. Poľsko, č. 30210/92, rozsudok Veľkej komory ESĽP

z 26. 10. 2000, bod 92).

11.3 Odňatie tlačoviny s pornografickým obsahom odsúdenému vo výkone trestu

odňatia slobody nespadá v zmysle už uvedeného výkladu pod ochranu čl. 3 dohovoru,

keďže odňatie veci uvedeného charakteru sa ani len potenciálne nedotýka zdravia

a zdravotného stavu odsúdeného alebo jeho fyzickej či psychickej integrity. Čo sa týka

disciplinárneho trestu pokarhania, tento nemožno vzhľadom na jeho dopad na osobu

odsúdeného hodnotiť ako trest, ktorý by spôsobil utrpenie, ktoré by bolo možné podradiť

pod neľudské zaobchádzanie alebo trestanie, a nemožno konštatovať takú intenzitu

popísaného trestu, ktorá by bola spôsobilá založiť porušenie čl. 3 dohovoru.

11.4 K slobode myslenia podľa čl. 9 dohovoru a možnosti jej porušenia uložením

disciplinárneho trestu pokarhania za prechovávanie tlačoviny s pornografickým obsahom

vo výkone trestu odňatia slobody je potrebné predovšetkým uviesť, že sloboda myslenia

podľa čl. 9 dohovoru predstavuje vnútornú oblasť názorovej autonómie (forum internum)

jednotlivca (porov. Blumberg v. Nemecko, č. 14618/03, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti

z 18. 3. 2006). Článok 9 dohovoru však nezaručuje za každých okolností právo verejne

vyjadrovať svoje vnútorné presvedčenie (porov. citované rozhodnutie ESĽP vo veci

Blumberg v. Nemecko). Článok 9 dohovoru chráni len takú manifestáciu vnútorného

presvedčenia, ktorá je vyjadrením koherentného presvedčenia týkajúceho sa určitého

fundamentálneho problému (porov. citované rozhodnutie ESĽP vo veci Blumberg v.

Nemecko).

11.5 V sťažovateľovej veci prechovávanie tlačoviny s pornografickým obsahom, hoc

znázorňujúcim heterosexuálny styk, nemožno považovať za manifestáciu heterosexuálneho

presvedčenia sťažovateľa a odňatie takejto tlačoviny a uloženie disciplinárneho trestu

pokarhania v zmysle zákona nemožno považovať za skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá

založiť porušenie čl. 9 dohovoru, keďže popísané prechovávanie tlačoviny

s pornografickým obsahom nespadá pod ochranu čl. 9 dohovoru v zmysle práva

manifestovať svoje vnútorné presvedčenie. Ústavný súd zároveň dodáva, že sťažovateľovi

nebolo napadnutým rozhodnutím a napadnutým oznámením zasiahnuté do jeho vnútornej

oblasti názorovej autonómie a do jeho vnútorného presvedčenia, keďže motívom prijatia

napadnutého rozhodnutia a napadnutého oznámenia nebolo sťažovateľovo heterosexuálne

presvedčenie.

11.6 Ústavný súd, reflektujúc uvedené, nevyhovel sťažnosti v časti namietaného

porušenia práva sťažovateľa nebyť podrobený neľudskému zaobchádzaniu a trestaniu

v zmysle čl. 3 dohovoru a práva na slobodu myslenia podľa čl. 9 dohovoru postupom

a napadnutým rozhodnutím ÚVTOS Ilava a postupom a napadnutým oznámením generálnej

prokuratúry.

2. K namietanému porušeniu čl. 8 a čl. 10 dohovoru

12. V tomto momente logickej výstavby odôvodnenia uznesenia sa ústavný súd

vracia k otázkam položeným v bode 10.4 tohto uznesenia.

12.1 SPADÁ PORNOGRAFIA DO ROZSAHU PRÁVA NA SÚKROMIE (ČL. 8 ODS. 1 DOHOVORU)

A PRÁVA NA INFORMÁCIE (ČL. 10 ODS. 1 DOHOVORU)? Odpoveď je nutné začať výrokom „nie

je pornografia ako pornografia“. Pornografiou vo všeobecnosti rozumieme zobrazenie (pod

pojmom zobrazenie je nutné rozumieť sprístupnenie napr. obrazom, zvukom, písmom

a pod.) súlože, iného spôsobu pohlavného styku alebo iného obdobného sexuálneho styku

alebo zobrazenie obnažených pohlavných orgánov smerujúce k vyvolaniu sexuálneho

uspokojenia inej osoby.

12.2 Ochranu dohovoru (resp. ) alebo dohovoru (resp.

) nepožíva detská pornografia, pornografia zobrazujúca neúctu k človeku alebo

násilie, pornografia zobrazujúca sexuálny styk so zvieraťom alebo pornografia zobrazujúca

sexuálne patologické praktiky. Uvedené typy pornografie, resp. ich výroba, prechovávanie,

rozmnožovanie alebo distribúcia sú navyše trestnými činmi v zmysle § 368 až § 372

.

12.3 Naopak, aj esteticky zvládnuté a kultúrne hodnotné literárne, umelecké či

vedecké audiovizuálne dielo (napr. filmové dielo), fotografické dielo, slovesné dielo (napr.

Guillaume Apollinaire „Les Onze Mille Verges ou les Amours d´un hospodar“; k tomu

pozri Akdas v. Turecko, č. 41056/04 rozsudok ESĽP zo 16. 2. 2010), dielo výtvarného

umenia (napr. maľba ‒ Francisco de Goya „The Nude Maja“, Gustav Klimt „Frau bei der

Selbstbefriedigung“, Pablo Picasso „Les Demoiselles d´Avignon“, Egon Schiele „Reclining

nude“, Gustave Courbet „L´Origine du monde“ a pod.; prípadne socha ‒ Auguste Rodin

„Eternal Idol“) alebo architektonické dielo, ktoré zobrazuje ľudskému pokoleniu

prirodzenú súlož dospelých osôb, prípadne iný spôsob pohlavného styku alebo iný obdobný

sexuálny styk dospelých osôb, alebo zobrazuje nahé telo dospelého jedinca vrátane

pohlavných orgánov, možno formálne hodnotiť ako pornografiu, pričom však výroba,

zadovažovanie, rozširovanie, vystavovanie, verejné sprístupnenie či oboznamovanie sa

s obsahom a formou týchto diel bude požívať ochranu slobody prejavu a práva na

informácie podľa dohovoru (resp. ). Právo na informácie v sebe zahŕňa aj

právo prijímať informácie, ktoré šokujú, sú kontroverzné, lascívne a pre určitú časť

spoločnosti poburujúce alebo v rozpore s ich svetonázorom, pričom je zaručené právo

prijímať tieto informácie aj v obrazovej, vizuálnej podobe. O práve na súkromie (čl. 8

dohovoru a ) konkrétnych subjektov v súvislosti s týmito dielami (napr.

autor diela, vlastník originálu diela alebo jej rozmnoženiny, držiteľ diela, vystavovateľ

diela, príp. adresát diela a pod.) možno hovoriť v prípade, ak sú tieto diela spojené

predovšetkým s intimitou týchto konkrétnych subjektov.

12.4 EXISTUJE PRE ZÁKONNÉ OBMEDZENIE PRÁVA NA SÚKROMIE A PRÁVA NA INFORMÁCIE

V PODOBE § 40 PÍSM. I) ZÁKONA O VÝKONE TRESTU ODŇATIA SLOBODY ÚSTAVNÁ ALEBO

DOHOVOROM PREDVÍDANÁ LICENCIA? Odpoveď nachádzame v druhých odsekoch čl. 8 a čl. 10

dohovoru.

12.5 Štátny orgán nemôže do výkonu práva na súkromie zasahovať okrem prípadov,

keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej

bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania

nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných

(čl. 8 ods. 2 dohovoru). Výkon práva na informácie, pretože zahŕňa aj povinnosti, aj

zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo

sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom

a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu

úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci (čl. 10

ods. 2 dohovoru).

12.6 Ustanovenie § 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody upravuje

zákaz prechovávať tlačoviny a predmety ohrozujúce mravnosť. Po prvé, ide o obmedzenie

zákonom, čiže forma obmedzenia spĺňa požiadavky tak čl. 8 ods. 2 dohovoru, ako aj čl. 10

ods. 2 dohovoru. Po druhé, zákonné obmedzenie sleduje legitímny cieľ predísť ohrozeniu

morálky v priestore výkonu trestu odňatia slobody (bez ohľadu na to, čo sa pod pojmom

„tlačovina a predmet ohrozujúce mravnosť“ myslí) a zároveň tým predísť ohrozeniu

bezpečnosti, nepokojom a zločinnosti v ústave na výkon trestu odňatia slobody, ako aj

zabezpečiť ochranu práv a slobôd odsúdených, a to vzhľadom na špecifickosť prostredia

výkonu trestu odňatia slobody, osôb nachádzajúcich sa v tomto uzavretom prostredí (t. j.

osoby odsúdené za trestnú činnosť) a cieľ, ktorý trest odňatia slobody sleduje (o. i. aj

prevýchovu odsúdených).

12.7 SPADÁ POD POJEM „TLAČOVINA OHROZUJÚCA MRAVNOSŤ“ AKÝKOĽVEK DRUH

PORNOGRAFIE? Odpoveď na otázku bude primárne subjektívna vzhľadom na adresátov, ktorí

sa s konkrétnym pornografickým obsahom (bez ohľadu na formu – tlačovina, audiovizuálne

dielo, dielo výtvarného umenia a pod.) oboznamujú, avšak je potrebné sa pokúsiť o istú

mieru generalizácie.

12.8 Každopádne možno zovšeobecniť, že detská pornografia, pornografia

zobrazujúca neúctu k človeku alebo násilie, pornografia zobrazujúca sexuálny styk

so zvieraťom alebo pornografia zobrazujúca sexuálne patologické praktiky je pornografiou,

ktorá ohrozuje mravnosť (a to aj v širšom ponímaní ako morálne princípy vlastné

civilizovanej spoločnosti) bez ohľadu na okolnosti a adresátov, ktorí sa s týmto druhom

pornografie oboznamujú.

12.9 Pornografické literárne, umelecké či vedecké dielo v zmysle bodu 12.3 tohto

uznesenia je taktiež spôsobilé ohroziť mravnosť, avšak nie vo všeobecnosti, ale s ohľadom

najmä na konkrétnych adresátov, ktorí sa s týmto druhom pornografie oboznamujú,

na prostredie, v ktorom dochádza k oboznamovaniu sa s týmto druhom pornografie, a na

cieľ, ktorý sa oboznamovaním s týmto druhom pornografie sleduje. Inak povedané, možno

hovoriť o prípadoch, kedy (i) bude napr. oboznamovanie sa, prechovávanie alebo šírenie aj

tohto druhu pornografie obmedzené či vylúčené, keďže sa predpokladá ohrozenie mravnosti

(napr. na účely ochrany mladistvých a pod.), ďalej prípadoch, kedy (ii) bude napr.

oboznamovanie sa, prechovávanie alebo šírenie tohto druhu pornografie bez obmedzení

a zásahov, keďže sa nepredpokladá možnosť ohrozenia mravnosti (napr. vystavenie diel

výtvarného umenia v galériách alebo múzeách, vydávanie literárnych diel a pod.), a možno

hovoriť o prípadoch, kedy (iii) bude síce napr. oboznamovanie sa, prechovávanie alebo

šírenie tohto druhu pornografie povolené (resp. zakázané), avšak vzhľadom na konkrétne

okolnosti a konkrétne subjekty môže (musí) oprávnený subjekt v jednotlivých prípadoch

napr. oboznamovanie sa, prechovávanie alebo šírenie tohto druhu pornografie obmedziť, či

zakázať (resp. povoliť), aby vzhľadom na tieto konkrétne okolnosti a konkrétne subjekty

nedošlo k ohrozeniu mravnosti (resp. aby sa nedôvodne neobmedzovalo právo na

informácie). Treba zároveň doplniť, že uvedené tri skupiny nie sú taxatívnym výpočtom

a vzhľadom na konkrétnu zákonnú reguláciu určitých spoločenských vzťahov môže právna

úprava obsahovať prelínanie či vzájomné dopĺňanie sa týchto skupín.

12.10 UMOŽŇUJE (PRÍP. PRIKAZUJE) § 40 PÍSM. I) ZÁKONA O VÝKONE TRESTU ODŇATIA

SLOBODY ORGÁNOM APLIKÁCIE ZÁKONNÉHO OBMEDZENIA VYVAŽOVAŤ ZÁUJEM NA OCHRANE

PRÁVA NA SÚKROMIE A PRÁVA NA INFORMÁCIE ODSÚDENÉHO (POZRI BOD 12.3 TOHTO UZNESENIA)

SO ZÁUJMOM NA ZAISTENÍ MORÁLKY, BEZPEČNOSTI, PREDCHÁDZANIA NEPOKOJOM A ZLOČINNOSTI

V ÚSTAVE NA VÝKON TRESTU ODŇATIA SLOBODY, OCHRANY PRÁV A SLOBÔD ODSÚDENÝCH

VZHĽADOM NA KONKRÉTNE OKOLNOSTI PRÍPADU A OSOBU ODSÚDENÉHO? Inak povedané, je

možné (potrebné) skúmať vždy nevyhnutnosť zákazu prechovávania tlačoviny

s pornografickým obsahom vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu a osobu odsúdeného?

12.11 Ako prvé je potrebné ustáliť, či vzhľadom na skutkový stav a osobu

sťažovateľa mohlo dôjsť k zásahu do práva sťažovateľa na súkromie, keďže, ako ústavný

súd v bode 12.3 konštatoval, o práve na súkromie ( dohovoru a )

konkrétnych subjektov v súvislosti s tam vymenovanými dielami možno hovoriť

predovšetkým v prípade, ak sú tieto diela spojené s intimitou týchto konkrétnych subjektov.

Sťažovateľ nepreukázal, že jemu odňatá tlačovina s pornografickým obsahom bola spojená

s jeho intimitou. Sťažovateľ netvrdil, nepreukázal a nedoložil, že by jemu odňatá tlačovina

s pornografickým obsahom zobrazovala jeho osobu, príp. osobu, s ktorou bol v intímnom

vzťahu alebo zobrazovala intímnu situáciu, ktorá by bola spojená s jeho osobou alebo

osobou jemu blízkou. Ústavný súd zároveň dopĺňa, že sťažovateľovi odňatá tlačovina

nesúvisela ani so sťažovateľovým obydlím či rodinným životom. V tomto prípade nemožno

dospieť k záveru, že odňatie tlačoviny s pornografickým obsahom a uloženie

disciplinárneho trestu pokarhania by bolo čo i len schopné zasiahnuť do práva odsúdeného

na súkromie.

12.12 Je nutné však konštatovať, že odňatím tlačoviny s pornografickým obsahom,

ktorá spadá pod pornografické dielo v zmysle bodu 12.3 tohto uznesenia (t. j.

v sťažovateľovej veci išlo o odňatie fotografického diela, ktoré zobrazovalo ľudskému

pokoleniu prirodzenú súlož dospelých osôb) a uložením disciplinárneho trestu pokarhania

došlo k obmedzeniu práva sťažovateľa na informácie, a to na podklade zákonného

obmedzenia práva na informácie v podobe zákazu prechovávať tlačoviny a predmety

ohrozujúce mravnosť. Ustanovenie § 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody je

pomerne všeobecné a výslovne neupravuje možnosť orgánov aplikácie tohto ustanovenia

prihliadať na okolnosti prípadu a osobu odsúdeného. Uvedené nabáda prijať záver, že

prechovávanie tlačoviny s pornografickým obsahom (bez ohľadu na to, o aký druh

pornografie pôjde) odsúdeným v priestore ústavu na výkon trestu odňatia slobody samo

osebe ohrozuje morálku, bezpečnosť, predchádzanie nepokojom a zločinnosti v ústave na

výkon trestu odňatia slobody, ako aj ochranu práv a slobôd odsúdených, a je teda

nevyhnutné, aby bolo vždy jej prechovávanie odsúdenému zakázané, a tým sa absolútne

preferuje záujem na zaistení morálky, bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti

v ústave na výkon trestu odňatia slobody, ochrany práv a slobôd odsúdených pred právom

odsúdeného na informácie (tzn. pôjde o prvú alternatívu artikulovanú v bode 12.9).

12.13 Ústavný súd však nemôže takýto záver prijať bez jeho riadneho odôvodnenia.

Podotázka, ktorú je v tejto súvislosti potrebné zodpovedať, je formulovaná nasledovne: JE

AJ TLAČOVINA S PORNOGRAFICKÝM OBSAHOM, KTORÁ SPADÁ POD PORNOGRAFICKÉ DIELO

V ZMYSLE BODU 12.3, SCHOPNÁ ZA KAŽDÝCH OKOLNOSTÍ OHROZIŤ MORÁLKU, BEZPEČNOSŤ,

VYVOLAŤ NEPOKOJE A ZLOČINNOSŤ V ÚSTAVE NA VÝKON TRESTU ODŇATIA SLOBODY, AKO AJ

OHROZIŤ PRÁVA A SLOBODY ODSÚDENÝCH, ALEBO JE VZHĽADOM NA TENTO DRUH PORNOGRAFIE

POTREBNÉ PRIHLIADAŤ NA KONKRÉTNE OKOLNOSTI PRÍPADU A OSOBU ODSÚDENÉHO A PRÍPADNE

UPREDNOSTNIŤ V JEDNOTLIVÝCH PRÍPADOCH PRÁVO ODSÚDENÉHO NA INFORMÁCIE? Inak

formulované, pôjde pri aplikácii § 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody o

tretiu alternatívu artikulovanú v bode 12.9?

12.14 Špecifikom prostredia ústavu na výkon trestu odňatia slobody je izolácia

odsúdeného od osoby opačného pohlavia, v širšom ponímaní izolácia od vonkajšej

spoločnosti tvorenej určitým množstvom ľudí navzájom prevažne neznámych, ktorí medzi

sebou nadväzujú povrchnejšie či významnejšie kontakty a vzťahy, je ďalej odopretie

sexuálneho styku a možnosti prežívať intímne chvíle s ďalšou osobou, ako aj uzavretosť

až asketickosť prostredia. Človek je však bytosť, ktorú definuje aj sexualita a prirodzené

pudy vedúce k rozmnožovaniu a zachovaniu ľudského druhu (porov. Freud S. Za princípom

slasti. Bratislava: Kalligram, 2005). Pornografia vo všeobecnosti môže pre odsúdeného

vo výkone trestu odňatia slobody slúžiť jednak ako stimulant k autoerotike, avšak

v kombinácii s už popísanými špecifikami prostredia ústavu na výkon trestu odňatia slobody

a ľudom prirodzenými pudmi môže podnecovať k sexuálnym alebo násilným deliktom

páchaným napr. na spoluväzňoch.

12.15 Či v skupine odsúdených nachádzajúcich sa v konkrétnom ústave na výkon

trestu odňatia slobody prístup k pornografii slúži majoritne ako stimulant k autoerotike

alebo naopak, je príčinou poklesu morálky, páchania deliktov v ústave na výkon trestu

odňatia slobody, je otázkou vyžadujúcou expertné posúdenie a ústavný súd nie je povolaný

vyriešiť túto otázku pri rozhodovaní o individuálnej sťažnosti sťažovateľa. V tomto smere je

potrebné dôverovať racionálnemu zákonodarcovi, že pri úprave zákazu prechovávať

tlačoviny ohrozujúce mravnosť vychádzal z expertných poznatkov o prevažujúcom

negatívnom vplyve prístupu odsúdených k pornografii. Áno, ústavný súd si je vedomý, že

medzi odsúdenými bude štatisticky skupina odsúdených, pre ktorých pornografia a jej

prechovávanie nebude stimulom k páchaniu deliktov. Avšak preukázať, že takáto skupina

zásadne prevažuje v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody, je vec výskumu

a pozorovania, ktorými sa môže zaoberať napr. príslušné ministerstvo a následne

zákonodarca. Správa ústavu na výkon trestu odňatia slobody nemá možnosti, ako

posudzovať túto otázku pri jednotlivých odsúdených, nemôže skúmať jednotlivo napr.

psychický stav každého odsúdeného a vyhodnocovať okolnosti pre povolenie konkrétnemu

odsúdenému prechovávať tlačoviny s pornografickým obsahom a predvídať možný vplyv

pornografie na mravnosť a správanie konkrétneho odsúdeného. Ústavný súd preto pri

platnej a účinnej formulácii § 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobody nemôže

správe ústavu na výkon trestu odňatia slobody prostredníctvom judikatúry prikázať, aby

plošný zákaz prechovávať tlačoviny ohrozujúce mravnosť podľa § 40 písm. i) zákona

o výkone trestu odňatia slobody vykladala v zmysle vyvažovania záujmov, ktoré sa

zákazom chránia na jednej strane a právom odsúdeného na informácie na strane druhej.

Preto je v rámci interpretácie a aplikácie zákonnej úpravy § 40 písm. i) zákona o výkone

trestu odňatia slobody z ústavného hľadiska udržateľné absolútne preferovanie záujmu na

ochrane morálky, bezpečnosti, predchádzaní nepokojom a zločinnosti v ústave na výkon

trestu odňatia slobody, ako aj ochrany práv a slobôd odsúdených oproti právu na informácie

odsúdených v podobe prístupu k tlačovine s pornografickým obsahom, t. j. túto zákonnú

úpravu je potrebné aplikovať bez vyvažovania a ohľadu na konkrétneho odsúdeného a treba

ju považovať (kým sa nepreukáže napr. v konaní podľa opak)

za nevyhnutný prostriedok ochrany morálky, bezpečnosti, predchádzania nepokojom

a zločinnosti v ústave na výkon trestu odňatia slobody, ako aj ochrany práv a slobôd

odsúdených.

12.16 Vzhľadom na odpovede komunikované naprieč celým bodom 12 tohto nálezu

ústavný súd nevyhovel sťažnosti v časti namietaného porušenia čl. 8 a čl. 10 dohovoru

postupom a napadnutým rozhodnutím ÚVTOS Ilava a postupom a napadnutým oznámením

generálnej prokuratúry.

3. K namietanému porušeniu

13. Na základe uvedeného tak nemožno dospieť ani k záveru o porušení práva na inú

právnu ochranu podľa , keďže ÚVTOS Ilava, ako aj generálna

prokuratúra postupovali striktne v zmysle príslušných zákonov a v zmysle už ustálených

záverov neporušili hmotné ústavné práva sťažovateľa.

13.1 Po formálnej stránke bol postup týchto orgánov súladný so zákonom

predpísaným postupom jednak pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho trestu odsúdenému

(t. j. v súlade so zákonom o výkone trestu odňatia slobody), ale aj pri vybavovaní

opakovaného podnetu (t. j. v súlade so zákonom o prokuratúre).

13.2 K materiálnej stránke postupu ÚVTOS Ilava pri vydávaní napadnutého

rozhodnutia a práva na inú právnu ochranu ústavný súd uvádza, že ÚVTOS Ilava pri

rozhodovaní o právach a právom chránených záujmoch sťažovateľa neporušil

sťažovateľove ústavné práva a nerozhodol arbitrárne, zjavne nelogicky, či v rozpore so

zákonom alebo . Taktiež odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nemožno hodnotiť

(vzhľadom aj na už uvedené závery ústavného súdu k hmotným ústavným právam

sťažovateľa) ako nepresvedčivé vzhľadom na ustálený skutkový stav alebo nepodložené

konkrétnymi dôkazmi. K napadnutému oznámeniu generálnej prokuratúry ústavný súd

pripomína právny názor, že právu dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv

príslušné orgány prokuratúry zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry

zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho

vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšak súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj

právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej

predstavami (porov. , , ). V postupe a záveroch

generálnej prokuratúry ústavný súd nenašiel nič, čo by nasvedčovalo porušeniu čl. 46 ods. 1

.

13.3 Ústavný súd tak nevyhovel sťažnosti ani v časti namietaného porušenia čl. 46

ods. 1 postupom a napadnutým rozhodnutím ÚVTOS Ilava a postupom

a napadnutým oznámením generálnej prokuratúry.

4. K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru

14. Sťažovateľ namietal taktiež porušenie zákazu diskriminácie upraveného čl. 14

dohovoru.

14.1 Ustanovenie čl. 14 dohovoru možno označiť za ustanovenie v rámci úpravy

ľudských práv a základných slobôd v zmysle dohovoru, ktoré má charakter ústavného

princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade

a uplatňovaní dohovoru. Toto ustanovenie dohovoru je implicitnou súčasťou rozhodovania

ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa (porov.

mutatis mutandis napr. , , , ).

14.2 Ustanovenie čl. 14 dohovoru však nemá charakter základného práva a slobody,

resp. ľudského práva a základnej slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne

domáhať pred ústavným súdom. Jeho aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na

porušenie individuálne určeného ústavného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto

požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 14 dohovoru bez vzťahu ku konkrétnemu

ústavnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. mutatis

mutandis , , , z novšej judikatúry ,

, ).

14.3 Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa

, prípadne podľa , , a dohovoru postupom

a napadnutým rozhodnutím ÚVTOS Ilava a postupom a napadnutým oznámením generálnej

prokuratúry, neprichádzalo do úvahy vyslovenie porušenia čl. 14 dohovoru, a preto

nevyhovel sťažnosti ani v tejto časti.

14.4 Nad rámec ústavný súd uvádza, že klasický prístup k diskriminácii je založený

na komponentoch akcesority (porov. , , ,

, , , , ) a kvalifikovaného

kritéria – zakázaného dôvodu (porov. ), a teda pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk,

náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie. V európskej konštitucionalistike

sa občas ustupuje z týchto pozícií a súdy ústavného typu preskúmavajú aj skutočnosť, či

nedošlo k porušeniu rovnosti bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo či

nedošlo k porušeniu rovnosti na základe iného než kvalifikovaného kritéria. Súdy tak

vlastne skúmajú napadnuté rozhodnutia a postupy v kontexte rýdzeho princípu rovnosti.

Napadnuté rozhodnutie ÚVTOS Ilava a napadnuté oznámenie generálnej prokuratúry by

však prešli aj takýmto intenzívnym testom rovnosti, pretože zákonné obmedzenie

prechovávať tlačoviny a predmety ohrozujúce mravnosť podľa § 40 písm. i) zákona

o výkone trestu odňatia slobody sa vzťahujú na každého odsúdeného bez rozdielu a ohľadu

na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie,

národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo

iné postavenie odsúdeného a ústavný súd nemal za preukázané, že by správa ÚVTOS Ilava

alebo generálna prokuratúra pristupovali v sťažovateľovej veci k sťažovateľovi rozdielne

z dôvodu jeho pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, náboženstva, politického alebo iného

zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej menšine,

majetku, rodu alebo iného postavenia, oproti iným odsúdeným.

IV.

Trovy právneho zastúpenia

15. Ústavný súd napokon rozhodol podľa v spojení

s a o tarifnej odmene a náhrade hotových výdavkov

ustanoveného právneho zástupcu advokáta JUDr. Ing. Martina Cimráka, LL.M (ďalej len

„právny zástupca“), v súvislosti s jeho právnym zastupovaním sťažovateľa v konaní pred

ústavným súdom (bod 2 výroku).

15.1 Ústavný súd pri priznaní tarifnej odmeny a náhrady hotových výdavkov

vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 16 a § 17 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

15.2 Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových

výdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2016 (prevzatie a príprava právneho

zastúpenia a doplnenie sťažnosti) a za 1 úkon právnej služby v roku 2017 (zaslanie repliky).

Ústavný súd taktiež priznal právnemu zástupcovi uplatnenú úhradu cestovných výdavkov

a náhradu za stratu času.

15.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2015 (§ 1

ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 858 eur

(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 143 eur a jedna stotina

v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,58 eur). Podľa Štatistického úradu

Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2016 (§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná

mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 884 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11

ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 147,33 eur a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa

rovná sume 8,84 eur).

15.4 Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových

výdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2016 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume

286 eur (2 x 143 eur) a 2 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume

17,16 eur (2 x 8,58 eur). Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu

a náhradu hotových výdavkov za jeden úkon právnej služby v roku 2016 v zmysle § 11

ods. 3 vyhlášky v sume 147,33 eur a 1 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu

v sume 8,84 eur. Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej

hodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky je Advokátska

kancelária JUDr. Cimrák, s. r. o., Štefánikova 7, Nitra, v rámci ktorej pôsobí právny

zástupca, subjektom registrovaným pre DPH (IČ DPH ). Tarifná odmena

a náhrada hotových výdavkov v zmysle už vypočítaného činí 551,20 eur (459,33 eur + 20 %

DPH).

15.5 V rámci náhrady hotových výdavkov je potrebné zohľadniť aj právnym

zástupcom uplatnenú a riadne vypočítanú a uplatnenú úhradu cestovných výdavkov (36,90

eur) a aj náhradu za stratu času (51,48 eur) v sume 88,38 eur.

15.6 Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových

výdavkov spolu v sume 639,58 eur.

16. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2017