Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)I. ÚS 686/2013
PDF · 237.59 KB
No categories available
I. ÚS 686/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 17003/2013 až sp.
zn. Rvp 17011/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 CoE 201/2012 z 27.
marca 2013, sp. zn. 7 CoE 81/2012 z 27. februára 2013, sp. zn. 9 CoE 2/2013 z 28. februára
2013, sp. zn. 2 CoE 209/2012 z 27. marca 2013, sp. zn. 6 CoE 81/2012 z 28. februára 2013,
sp. zn. 7 CoE 30/2013 z 27. februára 2013, sp. zn. 2 CoE 200/2012 z 27. marca 2013, sp. zn.
7 CoE 2/2013 z 27. februára 2013, ako aj postupom a uzneseniami Okresného súdu Žilina
sp. zn. 18 Er 874/2004 zo 6. augusta 2012, sp. zn. 18 Er 378/2006 zo 7. augusta 2012, sp.
zn. 20 Er 1237/2004 z 19. septembra 2012, sp. zn. 18 Er 330/2005 z 1. augusta 2012, sp. zn.
18 Er 1086/2004 z 1. augusta 2012, sp. zn. 18 Er 25/2005 z 1. augusta 2012, sp. zn. 18 Er
1088/2004 zo 6. augusta 2012 a sp. zn. 20 Er 2051/2006 zo 7. augusta 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 17003/2013 až
sp. zn. Rvp 17011/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. júna 2013
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod
sp. zn. Rvp 17003/2013 až sp. zn. Rvp 17011/2013, ktorými namieta porušenie svojich práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia
čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoE 201/2012 z 27. marca 2013, sp. zn. 7 CoE 81/2012 z
27. februára 2013, sp. zn. 9 CoE 2/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 2 CoE 209/2012 z 27.
marca 2013, sp. zn. 6 CoE 81/2012 z 28. februára 2013, sp. zn. 7 CoE 30/2013 z 27.
februára 2013, sp. zn. 2 CoE 200/2012 z 27. marca 2013, sp. zn. 7 CoE 2/2013 z 27.
februára 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s postupom a
uzneseniami Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 Er 874/2004 zo 6.
augusta 2012, sp. zn. 18 Er 378/2006 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 20 Er 1237/2004 z 19.
septembra 2012, sp. zn. 18 Er 330/2005 z 1. augusta 2012, sp. zn. 18 Er 1086/2004 z 1.
augusta 2012, sp. zn. 18 Er 25/2005 z 1. augusta 2012, sp. zn. 18 Er 1088/2004 zo 6.
augusta 2012, sp. zn. 20 Er 2051/2006 zo 7. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutia okresného súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolo účastníkmi
zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že v prípade, ak dlžníci neplnia svoje
povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má
povahu exekučného titulu. Tieto zápisnice boli exekučnými titulmi na vykonanie exekúcie.
Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon
rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučných konaní okresný súd svojimi
rozhodnutiami zastavil exekúcie. Krajský súd na základe odvolaní sťažovateľky svojimi
napadnutými rozhodnutiami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia
ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej
činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska
právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych
predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd a krajský súd svoje
rozhodnutia formulovali na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej
aplikácie a interpretácie, za súbežného porušenia viacerých procesných pravidiel
spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci; b) svojím postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; c) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležite dokazovanie...d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...“.
Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych
predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď uviedla, že „Základnou vlastnosťou
notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa
nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd nedisponuje právomocou (takúto právomoc
nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto
garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny... Súdna
prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného
zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený
potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie
bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk
zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako
aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú
správnosť... notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.“.
Sťažovateľka za relevantné pochybenie v postupe a rozhodovaní krajského súdu ako
aj okresného súdu považuje predovšetkým skutočnosť, že o neprípustnosti uvedených
exekučných konaní a o ich zastavení bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtým účastníci
exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a mali možnosť sa k nej
vyjadriť, čím bola sťažovateľka ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa, aby všeobecné
súdy konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s touto neprijateľnosťou
podmienky, a teda ovplyvniť výsledok exekučného konania. Uvedeným postupom
krajského súdu a okresného súdu došlo podľa sťažovateľky k porušeniu práva
na spravodlivý súdny proces a základného práva na súdnu ochranu.
Krajský súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného práva
z dôvodu, že mal exekučné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predložiť prejudiciálnu otázku v znení: „Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty
základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu , ktoré aplikujúc vnútroštátne
procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu
a krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti
na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami
okresného súdu a krajského súdu.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 17003/2013 až sp. zn. Rvp 17011/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, ako aj okresného súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených práv vo veci vedenej
pod sp. zn. Rvp 17011/2013
Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd
v tej istej veci koná.
Porovnaním sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 17005/2013 a sťažnosti vedenej
pod sp. zn. Rvp 17011/2013 ústavný súd zistil, že nimi sťažovateľka namieta totožné
uznesenie a postup krajského súdu, ako aj okresného súdu, žiada v nej vysloviť porušenie
tých istých základných práv a iných práv, priznať rovnakú sumu finančného zadosťučinenia
a priznať úhradu trov konania.
Ústavný súd konštatuje, že začatie konania pod sp. zn. Rvp 17005/2013 bráni tomu,
aby vo veci prebiehalo ďalšie konanie vedené pod sp. zn. Rvp 17011/2013. Uvedené
zistenie odôvodňuje odmietnutie sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 17011/2013 ako
neprípustnej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže tým došlo k naplneniu
dôvodu neprípustnosti zakotvenému v § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.
II.C K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými
zneseniami okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté uznesenia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.D K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým okresný súd rozhodol o neprípustnosti exekúcie
a o jej zastavení, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica.
Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu k notárskej
zápisnici, ktorá bola exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad na začatie
exekučného konania voči dlžníkovi, a správne ju vyhodnotil, že nie je spôsobilým
exekučným titulom.
Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal
v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté rozhodnutia
okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd
má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred
udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu
exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného
titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred vydaním
poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli
ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov
závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,
aby sa exekučný titul stal vykonateľným podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku,
alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je
podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo
neúčinným podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom
exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo podľa
§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil
za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa § 57
ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania,
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku
sp. zn. 3 Cdo 164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj
napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu
zastavená.“.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe
krajského súdu spočíva najmä v tom, že rozhodol o odvolaní sťažovateľky bez toho, aby
predtým podal žiadosť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)
na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,
ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16
zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd
sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky
súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za
následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m.
II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového
ústavného súdu BVerfG, sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra
2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07.
Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor
vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné
(bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke
ústavný súd nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu
krajského súdu v napadnutých konaniach.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že
obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.E K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby
upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní
alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu
a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským
súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť
nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom
prípade ustanovenia Exekučného poriadku).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom
a uzneseniami krajského súdu (tak aj uzneseniami okresného súdu vzhľadom na ich
potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj
v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.F K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
napadnutými uzneseniami krajského súdu
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv
a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej
na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické
alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej
menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné
rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je
potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).
Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné
hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú
nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené
ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).
Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14
dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným súdom
výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez jej
vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy a dohovoru
sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie
však ústavný súd v postupe a uznesení krajského súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať
ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru,
a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi namietaným
porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom a uzneseniami
krajského súdu. Z tohto dôvodu sú sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich ostatnej časti zjavne
neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. novembra 2013