Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 686/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. až sp.

zn. vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 27.

marca 2013, sp. zn. z 27. februára 2013, sp. zn. z 28. februára

2013, sp. zn. z 27. marca 2013, sp. zn. z 28. februára 2013,

sp. zn. z 27. februára 2013, sp. zn. z 27. marca 2013, sp. zn.

z 27. februára 2013, ako aj postupom a uzneseniami Okresného súdu Žilina

sp. zn. zo 6. augusta 2012, sp. zn. zo 7. augusta 2012, sp.

zn. z 19. septembra 2012, sp. zn. z 1. augusta 2012, sp. zn.

z 1. augusta 2012, sp. zn. z 1. augusta 2012, sp. zn. 18 Er

1088/2004 zo 6. augusta 2012 a sp. zn. zo 7. augusta 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. až

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. júna 2013

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod

sp. zn. až sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojich práv

podľa a (ďalej len „“), práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia

a dohovoru postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. marca 2013, sp. zn. z

27. februára 2013, sp. zn. z 28. februára 2013, sp. zn. z 27.

marca 2013, sp. zn. z 28. februára 2013, sp. zn. z 27.

februára 2013, sp. zn. z 27. marca 2013, sp. zn. z 27.

februára 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s postupom a

uzneseniami Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 6.

augusta 2012, sp. zn. zo 7. augusta 2012, sp. zn. z 19.

septembra 2012, sp. zn. z 1. augusta 2012, sp. zn. z 1.

augusta 2012, sp. zn. z 1. augusta 2012, sp. zn. zo 6.

augusta 2012, sp. zn. zo 7. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutia okresného súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla

na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa

podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolo účastníkmi

zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že v prípade, ak dlžníci neplnia svoje

povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má

povahu exekučného titulu. Tieto zápisnice boli exekučnými titulmi na vykonanie exekúcie.

Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon

rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučných konaní okresný súd svojimi

rozhodnutiami zastavil exekúcie. Krajský súd na základe odvolaní sťažovateľky svojimi

napadnutými rozhodnutiami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia

ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej

činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska

právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych

predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd a krajský súd svoje

rozhodnutia formulovali na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej

aplikácie a interpretácie, za súbežného porušenia viacerých procesných pravidiel

spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci; b) svojím postupom

odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; c) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležite dokazovanie...d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...“.

Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych

predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď uviedla, že „Základnou vlastnosťou

notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa

nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd nedisponuje právomocou (takúto právomoc

nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto

garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny... Súdna

prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného

zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený

potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie

bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk

zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako

aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú

správnosť... notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.“.

Sťažovateľka za relevantné pochybenie v postupe a rozhodovaní krajského súdu ako

aj okresného súdu považuje predovšetkým skutočnosť, že o neprípustnosti uvedených

exekučných konaní a o ich zastavení bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtým účastníci

exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a mali možnosť sa k nej

vyjadriť, čím bola sťažovateľka ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa, aby všeobecné

súdy konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s touto neprijateľnosťou

podmienky, a teda ovplyvniť výsledok exekučného konania. Uvedeným postupom

krajského súdu a okresného súdu došlo podľa sťažovateľky k porušeniu práva

na spravodlivý súdny proces a základného práva na súdnu ochranu.

Krajský súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného práva

z dôvodu, že mal exekučné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie predložiť prejudiciálnu otázku v znení: „Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty

základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu , ktoré aplikujúc vnútroštátne

procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni

vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12

ods. 2 a dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu

a krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti

na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami

okresného súdu a krajského súdu.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom

pod sp. zn. až sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu

právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky a krajského súdu, ako aj okresného súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l

výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených práv vo veci vedenej

pod sp. zn.

Podľa návrh nie je prípustný, ak ústavný súd

v tej istej veci koná.

Porovnaním sťažnosti vedenej pod sp. zn. a sťažnosti vedenej

pod sp. zn. ústavný súd zistil, že nimi sťažovateľka namieta totožné

uznesenie a postup krajského súdu, ako aj okresného súdu, žiada v nej vysloviť porušenie

tých istých základných práv a iných práv, priznať rovnakú sumu finančného zadosťučinenia

a priznať úhradu trov konania.

Ústavný súd konštatuje, že začatie konania pod sp. zn. bráni tomu,

aby vo veci prebiehalo ďalšie konanie vedené pod sp. zn. . Uvedené

zistenie odôvodňuje odmietnutie sťažnosti vedenej pod sp. zn. ako

neprípustnej podľa , keďže tým došlo k naplneniu

dôvodu neprípustnosti zakotvenému v .

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými

zneseniami okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo

potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.D K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým okresný súd rozhodol o neprípustnosti exekúcie

a o jej zastavení, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica.

Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu k notárskej

zápisnici, ktorá bola exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad na začatie

exekučného konania voči dlžníkovi, a správne ju vyhodnotil, že nie je spôsobilým

exekučným titulom.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal

v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté rozhodnutia

okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd

má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred

udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu

exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného

titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred vydaním

poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli

ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov

závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný

súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,

aby sa exekučný titul stal vykonateľným podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku,

alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je

podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo

neúčinným podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom

exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo podľa

§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil

za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa § 57

ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať

zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania,

a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely

zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku

sp. zn. z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna

exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke

formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj

napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu

zastavená.“.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe

krajského súdu spočíva najmä v tom, že rozhodol o odvolaní sťažovateľky bez toho, aby

predtým podal žiadosť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)

na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,

ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. -16

zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd

sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky

súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za

následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa (m. m.

)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového

ústavného súdu , sp. zn. zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra

2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07.

Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor

vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné

(bližšie napr. ) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke

ústavný súd nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu

krajského súdu v napadnutých konaniach.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že

obsahom práva na súdnu ochranu podľa a práva spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

II.E K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj

majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu

a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto

ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby

upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní

alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu

a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským

súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť

nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

vlastniť majetok podľa a do práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom

prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom

a uzneseniami krajského súdu (tak aj uzneseniami okresného súdu vzhľadom na ich

potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20

ods. 1 a právom podľa dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj

v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.F K namietanému porušeniu a dohovoru

napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv

a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej

na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické

alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej

menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je

potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ().

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú

nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

Porušenie a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v

dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným súdom

výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez jej

vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov a dohovoru

sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru), ktorého porušenie

však ústavný súd v postupe a uznesení krajského súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať

ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného a dohovoru,

a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi namietaným

porušením označených článkov a dohovoru a namietaným postupom a uzneseniami

krajského súdu. Z tohto dôvodu sú sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich ostatnej časti zjavne

neopodstatnené ( ).

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2013