Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 304/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária..., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj namietaného porušenia a Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. januára 2012

a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 16. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), ako aj porušenie a dohovoru postupom Okresného

súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. mája 2012 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere č. 5370534 uzavretej 17. februára 2006 (ďalej len „zmluva“) poskytla sťažovateľka

P. Z. (ďalej len „dlžník“) úver v sume 464,71 €, ktorý sa dlžník zaviazal splácať v zmluvne

dohodnutých splátkach. Keďže dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa

do omeškania, v dôsledku čoho sa stal úver okamžite splatným. Sťažovateľka v súlade

s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi ňou a dlžníkom začala rozhodcovské konanie

pred rozhodcovským súdom zriadeným S., a. s., B. (ďalej len „rozhodcovský súd“), a dlžník

bol rozhodcovským nálezom právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy.

Sťažovateľka podala 5. januára 2007 návrh na vykonanie exekúcie na podklade

vykonateľného rozsudku rozhodcovského súdu. Súdny exekútor na základe poverenia

udeleného okresným súdom 12. januára 2007 začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu).

Okresný súd v priebehu výkonu exekúcie uznesením sp. zn. z 30. januára 2012

rozhodol ex offo tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto

rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. zo 16. mája 2012 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako

vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii namietala právne závery okresného

a krajského súdu vyslovené v napadnutých rozhodnutiach, ktorým vytkla ich nesprávnosť

z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných

právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd a krajský

súd „... svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia

a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých

procesných pravidiel spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej

právomoci; b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; c)

svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; d) rozhodol na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“.

Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych

predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď uviedla: „Zákonodarca priznal

všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba

v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho,

uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov

rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských

rozhodnutí... prijatý... Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené

vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov... Súdna prax

je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre

poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá

tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

o jeho vykonateľnosti,... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci

tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku

všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“

Napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľka vyčíta aj nedostatok

odôvodnenia, pretože „Porušovateľ v druhom rade v odôvodnení uznesenia prakticky

prevzal závery a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však z obsahu tohto

uznesenia nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom

k reálnemu preskúmaniu rozhodujúcich otázok. Odvolací súd vôbec neprihliadol

k odvolacím dôvodom, ktoré uviedol sťažovateľ vo svojom odvolaní.“.

V závere svojej argumentácie sťažovateľka zdôraznila, že „Exekúcia bola začatá

zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej

existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu

exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania

exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové

právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12

ods. 2 a dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti

na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu, ako aj porušenie a dohovoru postupom a napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

II.A

K namietanému porušeniu označených práv postupom a napadnutým rozhodnutím

okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu a postup, ktorý mu predchádzal,

ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu

bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila),

a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného

súdu podľa .

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je podľa stabilnej judikatúry

ústavného súdu (, , , ) súčasťou

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský

rozsudok rozhodcovského súdu, ktoré konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo

na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkom v zmluve.

Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi

napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za

neprípustnú a jej zastavení podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku založil

na právnom závere o absencii vykonateľného exekučného titulu z dôvodu, že rozhodcovský

rozsudok vydaný vo veci sťažovateľky je nulitným aktom. Okresný súd posúdil právny

vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne

vychádzajúc z príslušných ustanovení a Občiansky

zákonník v platnom znení (ďalej len „“) v nadväznosti na ustanovenia

smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva. Ako rozporné

s týmito právami následne vyhodnotil ustanovenia zmluvy o úvere zakladajúce právomoc

rozhodcovského súdu na konanie z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ako

absolútne neplatnej zmluvnej podmienke, ktorej účinky spôsobujú značnú nerovnováhu

medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa, ako

aj z dôvodu nedodržania písomnej formy rozhodcovskej doložky. Pokiaľ je teda právomoc

rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je

nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore

so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by

oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom

konaní.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn.

zo 16. mája 2012 na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného

súdu ďalej uviedol:

„Odvolací súd vo vzťahu k odvolaniu oprávneného, čo do vyhlásenia exekúcie

za neprípustnú a zastavenia exekúcie konštatuje správnosť dôvodov napadnutého

rozhodnutia, pričom na zdôraznenie správnosti dopĺňa, že dojednaná rozhodcovská doložka

je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a teda je neplatná,

pričom nekalý charakter tejto rozhodcovskej doložky aj odvolací súd videl v tom, že aj keď

bola daná možnosť riešiť spory aj v riadnom súdnom konaní, zároveň z rozhodcovskej

doložky vyplynula ustanovená podmienka, ktorá zároveň túto možnosť vylučuje, pričom je

to práve veriteľ, kto podal žalobu proti spotrebiteľovi ako prvý, takže ustanovenie o

možnosti podať žalobu aj na súde (rozumnej všeobecnom) je pre spotrebiteľa prakticky

irelevantná, keď po podaní žaloby veriteľom na rozhodcovskom súde spotrebiteľ stráca

možnosť (podľa dojednanej rozhodcovskej doložky) žalovať protistranu na riadnom súde.

Spotrebiteľ (povinný) fakticky tak stráca právo brániť sa voči nárokom zo zmluvy na

riadnom súde v mieste svojho bydliska. Uvedené vyplýva priamo z čl. 17 Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru. Je potrebné skonštatovať, že za neprijateľné treba považovať

už riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner (veriteľ - oprávnený) prakticky nanúti

podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými spôsobmi riešenia

sporu) vykonávaného zmluvným partnerom spotrebiteľa a už takáto možnosť spôsobuje

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Rovnako stále platí, že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré

prakticky rovno - cennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad

záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v takom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne

sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Krajský súd v Žiline

poukazuje na to, že sa nestotožňuje ani s námietkou odvolateľa, že exekučný súd nie je

oprávnený opätovne preskúmavať exekučný titul, resp. že nemá právomoc opätovne

preskúmavať exekučný titul s poukazom na dôvody uvedené v odvolaní, túto námietku

vyhodnotil za nedôvodnú. Odvolateľ namieta, že exekučný súd nie je oprávnený

uskutočňovať revíziu exekučného titulu postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

pričom súd však poukazuje na to, že o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zároveň jej

zastavení rozhodoval podľa § 57 ods. pís. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Dôvody

pre ktoré vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň zastavil sú zrejmé. Zároveň odvolateľ

žiadal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) a podať návrh na súlad ust. § 44 ods. 2

veta prvá a druhá Exekučného poriadku s ods. I SR. Súd k tomuto udáva, že

v danom prípade prvostupňový súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie, ale rozhodoval o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zároveň

zastavení exekúcie postupom podľa ustanovení § 58 ods. 1 a § 57 ods. 1 písm. g)

Exekučného poriadku. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s vysloveným právnym

názorom prvostupňového súdu, že exekučný súd je povinný ex offo v každom štádiu

exekučného konania skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie a pokiaľ

zistí, že exekúcia je neprípustná, je potrebné exekúciu zastaviť. Správne prvostupňový súd

konštatoval, že pokiaľ teda bude exekúcia vedená na podklade exekučného titulu, ktorý je

v rozpore so zákonom, musí byť v každom štádiu konania aj bez návrhu zastavená. Uvedené

skutočnosti vyplývajú priamo z dikcie ustanovení § 57 ods. 1 pís. g) a § 58 ods. 1

Exekučného poriadku.“

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda

preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté

rozhodnutie okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že

exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu

konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek

v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného

titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním

poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli

ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov

závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný

súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,

aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo

v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom

na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57

ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí,

že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného

poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,

pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné

konanie, ak to vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto

právnym predpisom bol v okolnostiach posudzovanej právnej veci sťažovateľky

nepochybne o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov,

ktorý vo svojom ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) v spojení s ustanovením § 45 ods. 2

zaväzuje súd na zastavenie prebiehajúceho exekučného konania, ak rozhodcovský rozsudok

zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať

zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania

a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely

zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci

vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený

rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania,

pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek spravodlivého procesu, ako je

kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých porušenie sťažovateľka namietala. Podľa

názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu v danej veci je zdôvodnený

dostatočným spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný. Zo záverov

krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Krajský súd ako súd odvolací teda napadnutým rozhodnutím poskytol náležitú ochranu

právu sťažovateľky a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ktoré

bolo vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a judikatúrou

formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , ), ústavný súd sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

II.C

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu

(v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutia okresného súdu) dospel k záveru, že z jeho

odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť

k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa

a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy

v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali

príslušné právne normy (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom

a rozhodnutím krajského súdu a základným právom podľa a právom

podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala

možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku

čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

II.D

K namietanému porušeniu a dohovoru postupom

a napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je

potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ().

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú

nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

Porušenie a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v

dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným súdom

výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Z uvedeného vyplýva, že

porušenie označených článkov a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho

základného práva na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivé súdne

konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí

okresného súdu nezistil. Ústavný súd preto nemohol konštatovať ani porušenie zákazu

diskriminácie zaručeného a dohovoru, a to z dôvodu absencie

akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi namietaným porušením označených

článkov a dohovoru a namietaným postupom a uznesením okresného súdu. Z tohto

dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2012