Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 299/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. I. L.,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a a Listiny základných práv a slobôd,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -64 zo 7. decembra 2011 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv zaručených v a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -64 zo 7. decembra 2011 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z rozhodnutí k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka je podľa

rozhodcovského rozsudku (rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 03055/11 z 18. mája 2011)

vydaného Stálym rozhodcovským súdom obchodnej spoločnosti Slovenská rozhodcovská,

a. s. (ďalej len „rozhodcovský súd“), v spotrebiteľských veciach v postavení oprávnenej

a povinnou je M. I. (ďalej len „povinná“). Povinná podala Okresnému súdu Skalica (ďalej

len „okresný súd“) žalobu o zrušenie označeného rozhodcovského rozsudku.

Po preskúmaní miestnej príslušnosti postúpil okresný súd vec Okresnému súdu

Bratislava IV v zmysle ustanovenia § 88 ods. 2 poslednej vety v spojitosti s § 105 zákona

č. v znení rozhodujúcom pre konanie vo veci (ďalej

aj „OSP“). Podľa poslednej vety je na konanie o zrušení rozhodcovského

rozsudku však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského

konania.

Okresný súd Bratislava IV s postúpením veci nesúhlasil s poukazom na prednosť

práva Európskej únie (ďalej len „európske právo“ alebo „právo EÚ“, v citovanom texte aj

„komunitárne právo“) a na , podľa ktorého popri všeobecnom súde

odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide

o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Na základe uvedeného vec predložil na rozhodnutie

krajskému súdu ako svojmu nadriadenému súdu v súlade s .

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. -64 zo 7. decembra 2011

rozhodol, že na konanie je miestne príslušný okresný súd.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka ústavnému súdu

sťažnosť podľa a domáha sa ňou, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie

konanie a aby vo veci samej nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením krajského súdu

došlo k porušeniu jej základných práv zaručených v a a

a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň aby zrušil toto uznesenie a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka tiež žiada priznať úhradu trov

konania pred ústavným súdom.

Napadnuté uznesenie krajského súdu je odôvodnené úvahou, že vzhľadom na vplyv

práva EÚ, najmä smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách [mim. vyd. Ú. v. kap. 15, zv. 2, s. 288  293 (ďalej len

„smernica č. 93/13/EHS“)], tak ako je vykladané Súdnym dvorom Európskej únie [predtým

aj Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len „súdny dvor“, v citáciách aj „ESD“)], sa

na určovanie miestnej príslušnosti súdov na konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku

nemá prednostne použiť posledná veta , podľa ktorej na konanie o zrušení

rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto

rozhodcovského konania, ale miestna príslušnosť môže byť založená aj na základe § 87

písm. f) , podľa ktorého popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd,

v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Podľa

napadnutého uznesenia je na konanie o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku miestne

príslušný okresný súd podľa bydliska spotrebiteľa, ak spotrebiteľ tomuto súdu podal žalobu.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že takýto záver krajského súdu sa odkláňa od

doterajšej rozhodovacej praxe a nemožno ho vyvodiť ani z práva EÚ. Podľa sťažovateľky

nemožno pristúpiť ani k priamemu účinku práva EÚ  smernice č. 93/13/EHS, ktorá nemôže

mať v prípadoch týchto tzv. horizontálnych vzťahov priamy účinok, a nepriamy účinok

predmetnej smernice (povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade s cieľom a účelom

smernice) sa taktiež nemôže aplikovať, keďže ustanovenie vnútroštátneho právneho

predpisu ( posledná veta ) takýto výklad neumožňuje a takýto výklad v

súlade s uvedenou smernicou by preto nevyhnutne musel predstavovať porušenie zákazu

výkladu contra legem.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

Sťažovateľka namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré

malo viesť k tomu, že v tejto veci nerozhodoval miestne príslušný súd, a teda že vo veci

nekonal zákonný sudca. V tejto súvislosti namieta porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa a listiny a namieta tiež porušenie

základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa a

ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa a listiny nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že medzi obsahom

základného práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z týchto dôvodov ústavný súd pri

posudzovaní prerokúvanej veci sťažovateľky prihliadal aj na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Námietky k napadnutému uzneseniu krajského súdu týkajúce sa nesprávnych

právnych záverov súvisiacich s aplikáciou práva EÚ

Kľúčové námietky sťažovateľky smerujú proti spôsobu, akým krajský súd

v napadnutom uznesení aplikoval právo EÚ, ako aj proti záveru, ktorý krajský súd z práva

EÚ vo vzťahu k vnútroštátnemu právu v napadnutom uznesení vyvodil.

Je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie

zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti

veci nevyhnutnosť rozhodnutia súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku

vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré súdnemu dvoru položí (napr. ,

), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci

o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho

práva EÚ a judikatúry súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť

prejuduciálnu otázku, konkrétne ak (pozri Mazák, J., Jánošíková, M.: Základy práva

Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: Iura Edition, 2009, s. 420):

a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená súdnym

dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre súdneho dvora bez zreteľa

na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti

o výsledku (princíp „acte clair“).

V prípade ak sú tieto podmienky  vzhľadom na okolnosti daného prípadu to budú

podmienky sub b) a c)  splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať právo EÚ, resp.

musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu prameňa, v ktorom je predmetné

pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou otázkou na súdny dvor.

Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky

za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia

všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (pozri aj body 19 a 20 uznesenia

Spolkového ústavného súdu , sp. zn. zo 6. mája 2008) a ani v otázke

nesprávnej aplikácie práva EÚ.

Podľa ESĽP rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje

nepredloženie prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru, nie je porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru

(rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti

č. 3989/07 a č. 38353/07).

Z toho dôvodu len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní

o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať vo svojvoľnom, či na prvý

pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru v prípade,

keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má

za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne

konanie, keďže týmto spôsobom by bola svojvoľne popretá právomoc súdneho dvora

(, porovnaj aj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu , 159

a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 30. júna 2008).

Kritérium svojvoľnosti, resp. zjavnej celkovej nesprávnosti rozhodnutia

o nepredložení prejudiciálnej otázky alebo zjavnej neodôvodnenosti tohto rozhodnutia sa

vzťahuje aj na posúdenie odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu (v tomto prípade

odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu) vo vzťahu k už uvedeným

podmienkam, za splnenia ktorých vnútroštátny súd nemusí predložiť prejudiciálnu otázku

súdnemu dvoru. Samotný názor všeobecného súdu, že výklad určitej normy práva EÚ

považuje za jasný a nepochybný, nemožno pokladať za dostatočné odôvodnenie, a to najmä

nie vtedy, ak účastník konania takému názoru oponuje. Rovnako je nedostatočné také

odôvodnenie, v ktorom všeobecný súd riadne nevysvetlí, ako a prečo riešenie zvolené týmto

súdom zodpovedá účelu právnej normy práva EÚ (pozri nález ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. z 8. januára 2009 „Pfizer“; a tiež Bobek, M., Bříza, P.,

Komárek, J.: Vnitostátní aplikace práva Evropské unie. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 475

a nasl., obdobne o svojvoľnej alebo zjavne neodôvodnenej aplikácii noriem práva EÚ aj

nález ústavného súdu sp. zn. ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Ústavný súd musel preto posúdiť, či odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského

súdu spĺňa uvedené ústavné požiadavky, a na základe toho posúdiť, či je konformné

so základným právom na súdnu ochranu podľa .

Ústavný súd pritom musel zohľadniť, že námietky sťažovateľky nesmerujú voči

tomu, že krajský súd nepredložil prejudiciálnu otázku o výklade predmetných ustanovení

smernice č. 93/13/EHS. Podľa názoru sťažovateľky ani z predmetnej smernice a ani

z judikatúry súdneho dvora nevyplýva záver, ku ktorému dospel krajský súd. Taktiež je

sťažovateľka toho názoru, že ustanovenia týkajúce sa

miestnej príslušnosti v konaniach o zrušení rozhodcovského rozsudku sú formulované

natoľko jasne a jednoznačne, že nepripúšťajú výklad v prospech smernice č. 93/13/EHS.

Z týchto dôvodov podľa sťažovateľky odporuje napadnuté uznesenie krajského súdu zákazu

„smernicokonformného výkladu“ vnútroštátneho práva contra legem (Bobek, M., Bříza, P.,

Komárek, J.: Vnitostátní aplikace práva Evropské unie. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 162

a nasl.). Smernica č. 93/13/EHS nemá podľa sťažovateľky v tomto prípade ani priamy

účinok, a preto nemôže byť v konaní použitá takým spôsobom, aby vylúčila aplikáciu

pravidla vnútroštátneho práva.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že uvedenú smernicu nemožno vykladať tak, ako to

urobil v napadnutom uznesení krajský súd, a navyše, aj keby bol takýto výklad prípustný,

tak by predmetné ustanovenie vnútroštátneho práva ( posledná veta )

neumožňovalo výklad v súlade so smernicou č. 93/13/EHS (resp. v súlade s tým, ako

uvedenú smernicu vykladá krajský súd). Preto mala byť miestna príslušnosť súdu

príslušného na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku určená v zmysle § 88 ods. 2

poslednej vety .

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ak sťažovateľka svojimi námietkami

spochybňuje to, ako krajský súd vyložil ustanovenia práva EÚ, a vzhľadom na skutočnosť,

že na autoritatívny výklad práva EÚ je príslušný súdny dvor prostredníctvom prejudiciálnej

otázky iniciovanej vnútroštátnym všeobecným súdom, na ktorom prebieha konanie o veci

samej, mala k dispozícii osobitný právny mechanizmus na využitie tohto cieľa (t. j. možnosť

navrhnúť vydanie uznesenia o predložení prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru), ktorého

nevyužitie obmedzuje možnosť ústavného súdu preskúmavať závery súdu o nepredložení

prejudiciálnej otázky.

Ústavný súd už rozhodol, že nepredložením prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru

môže byť porušené základné právo na zákonného sudcu zaručené v , čo

za určitých podmienok mohlo byť právnym základom dovolania ako mimoriadneho

opravného prostriedku (, ), a teda sťažnosť by v takýchto

prípadoch bola prípustná až po vyčerpaní tohto prostriedku možnej nápravy. Aj keby bolo

dovolanie v okolnostiach daného prípadu vzhľadom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní proti rozhodnutiam

krajského súdu o miestnej príslušnosti ako súdu nadriadeného podľa

(napríklad uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 23. novembra 2010)

neprípustné, účastník konania má vždy možnosť navrhnúť vydanie uznesenia o predložení

prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru a následne za splnenia ustanovených podmienok

v zmysle podať proti uzneseniu odvolacieho súdu v tejto veci

dovolanie a pokúsiť sa dosiahnuť tak nápravu prípadných porušení jeho práv ešte pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Vychádzajúc aj z uvedenej judikatúry musí ústavný súd preskúmať, či krajský súd

dostatočne odôvodnil, prečo a ako aplikoval pravidlá práva EÚ bez toho, aby musel

predložiť prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru, a teda to, či napadnuté uznesenie krajského

súdu nevykazuje znaky svojvoľnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti.

2. Námietky k napadnutému uzneseniu krajského súdu č. k. -64

zo 7. decembra 2011

Podľa napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. -64

zo 7. decembra 2011 «Z ustálenej rozhodovacej činnosti Európskeho súdneho dvora a aj

vnútroštátnych súdov je zrejmé, že súdy Slovenskej republiky nemajú uplatňovať § 88 ods.

2, posledná veta v „spotrebiteľských konaniach“, vzhľadom na rozpor tohto

ustanovenia s komunitárnym právom a článkom 169 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie. Vzhľadom na záväznosť komunitárneho práva a jeho nadradenosti právu

vnútroštátnemu, eurokonformný výklad vnútroštátneho práva umožňuje neaplikovať

ustanovenia vnútroštátneho poriadku, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom.

Z uvedeného dôvodu Okresný súd Skalica nemal použiť ust. § 88 ods. 2, posledná

veta a postúpiť vec Okresnému súdu Bratislava IV v Bratislave, ale mal vo veci

konať sám.».

Ústavný súd v nadväznosti na to uvádza, že krajský súd v napadnutom uznesení č. k.

-64 zo 7. decembra 2011 síce stručne, ale vzhľadom na procesné štádium 

rozhodovanie o miestnej príslušnosti súdu  dostatočne rekapituloval skutkový stav,

klasifikáciu uplatneného právneho nároku žalobkyne, uviedol rozhodujúce právne normy

vzťahujúce sa na posúdenie miestnej príslušnosti, ako aj dôvody (osobitne čl. 6 smernice

č. 93/13/EHS), ktoré ho viedli k záveru o priorite pravidla formulovaného v § 87 písm. f)

pred pravidlom výlučnej miestnej príslušnosti podľa poslednej vety .

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že odôvodnenie uznesenia krajského

súdu č. k. -64 zo 7. decembra 2011 je vzhľadom na nároky formulované

ústavným súdom nepochybne minimalistické. Ústavný súd ale zároveň dodáva, že nie je

jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v danom prípade aplikovaných

právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie so zámerom vylepšiť

jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť ústavnú konformitu záverov

napadnutého rozsudku s (, , ).

V danom prípade aj s ohľadom na možnosť názoru o ústavnej konformite záveru

prijatého napadnutým uznesením krajského súdu možno predpokladať, že aj prípadné

pozitívne rozhodnutie o sťažnosti v tejto časti, ktorým by bolo uznesenie krajského súdu

č. k. -64 zo 7. decembra 2011 zrušené, by mohlo viesť iba k ďalšiemu

vylepšeniu jeho odôvodnenia krajským súdom v následnom konaní. Navyše, napadnuté

uznesenie krajského súdu bolo prijaté v procesnej fáze zisťovania miestnej príslušnosti

a zrušenie tohto rozhodnutia s predpokladom vylepšenia jeho odôvodnenia by viedlo

k zbytočnému predlžovaniu súdneho konania. V takomto prípade neindikuje námietka

porušenia v sťažnosti označených základných práv takú intenzitu pochybenia, ktorá by

umožnila ústavnému súdu po prijatí sťažnosti vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k.

-64 zo 7. decembra 2011 na ďalšie konanie rozhodnúť o ich porušení

týmto uznesením krajského súdu. Nemožno preto ani vo vzťahu k tejto námietke prijať

názor sťažovateľky o arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti napadnutého uznesenia

krajského súdu č. k. -64 zo 7. decembra 2011. Vzhľadom na to bolo

potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Námietky k napadnutému uzneseniu krajského súdu týkajúcemu sa odklonu

od doterajšej rozhodovacej činnosti

Sťažovateľka v sťažnosti taktiež namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu sa

odkláňa od iných rozhodnutí všeobecných súdov posudzujúcich tú istú otázku  miestnu

príslušnosť súdov v konaní o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov

v spotrebiteľských veciach, z ktorých malo vyplývať, že na konanie vo veci sú príslušné

súdy podľa poslednej vety , a nie podľa (na rôznych miestach

sťažnosti poukazuje sťažovateľka na uznesenie krajského súdu č. k. -20

z 30. novembra 2010, uznesenie krajského súdu č. k. -33 z 11. augusta

2010, uznesenie krajského súdu č. k. -19 z 28. februára 2011, uznesenie

krajského súdu č. k. -23 z 30. mája 2011, uznesenie krajského súdu č. k.

-23 z 31. mája 2011 a uznesenie krajského súdu č. k. -34

z 30. januára 2012).

V súvislosti s uvedenou námietkou ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť

svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho

štátu zaručeného podľa je aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho

štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. ,

a , , ). Ústavný súd vo vzťahu k danému prípadu

dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach

vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po

určitú dobu, nie však ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež

automaticky neznamená, že sa judikatúra nemôže vyvíjať (). Najmä

v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva EÚ je pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej

judikatúry. Názor ústavného súdu o ústavnej konformite záverov, ktoré krajský súd

v napadnutých uzneseniach vyvodil z práva EÚ, považuje ústavný súd za postačujúci aj na

vysporiadanie sa s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa jej výhrad k odklonu od doterajšej

rozhodovacej činnosti v podobných prípadoch. Ani táto námietka preto neindikuje možnosť

porušenia základného práva sťažovateľky podľa z hľadiska takej

intenzity pochybenia krajského súdu, ktorá by umožňovala prijať sťažnosť v tejto časti na

ďalšie konanie. Sťažnosť je preto aj vzťahu k tejto námietke zjavne neopodstatnená.

4. Námietky k porušeniu základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi

podľa a listiny

Podľa sťažovateľky nesprávnym napadnutým uznesením krajského súdu o miestnej

príslušnosti okresného súdu na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku došlo aj

k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1

a listiny.

základné právo na zákonného sudcu upravuje v , podľa ktorého

nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; príslušnosť súdu ustanoví zákon (podobne

aj listiny). Zákonom, na ktorý sa v citovanom článku odkazuje, je

. ustanovuje, ktorý súd je vecne,

miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom na určenie

zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie

so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté

so sústavou súdov, ktorú upravuje o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v okolnostiach prípadu zákon

č. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov platný v čase začatia

konania o návrhu, t. j. 27. februára 1997). So sústavou súdov priamo súvisí aj príslušnosť

súdu o veci rozhodnúť upravená , a tým aj osoba

zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce

vecne a miestne príslušného súdu (, , ). Nevyhnutným

predpokladom na to, aby účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je

rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona ()

na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný ().

Zákonom ustanovené pravidlá miestnej príslušnosti vytvárajú rámec na určenie

zákonného sudcu, a tým aj na realizáciu základného práva podľa a

ods. 1 listiny.

Ústavný súd už vyjadril názor, že ak sa účastník konania domnieva, že o jeho veci

koná miestne nepríslušný súd, a teda z tohto dôvodu by mal byť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi, je na ňom, aby námietku porušenia ústavnej ochrany vyplývajúcu

z ústavnoprocesného princípu o zákonnom sudcovi ( ) uplatnil

na všeobecnom súde podaním mimoriadneho opravného prostriedku  dovolania podľa

(). V prípade nepodania dovolania by tak mohla byť

sťažnosť odmietnutá ako neprípustná. V súlade s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu,

podľa ktorej je na posúdenie prípustnosti dovolania zásadne príslušný dovolací súd (napr.

, , , ), a vzhľadom na judikatúru

najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní proti rozhodnutiam krajského súdu o miestnej

príslušnosti ako súdu nadriadeného podľa (napríklad uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 23. novembra 2010), ako aj na okolnosti daného

prípadu nepristúpil ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti, ale

skúmal, či sú dôvody, ktoré by bránili jej prijatiu na ďalšie konanie.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého

uznesenia krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach daných

vecí nemohlo napadnutým uznesením krajského súdu dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a listiny ani

základného práva na zákonného sudcu podľa a listiny.

Podľa názoru ústavného súdu nemôže ústavne konformná aplikácia pravidiel o miestnej

príslušnosti krajským súdom predstavovať porušenie základného práva na zákonného sudcu

podľa a podľa listiny.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu

svojimi vlastnými. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že neskorší vývoj legislatívy sa ubral

smerom vytýčeným napadnutým uznesením krajského súdu. Novelizáciou Občianskeho

súdneho poriadku (, ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú

niektoré zákony) bola s účinnosťou od 1. januára 2012 zmenená právna úprava pravidla

miestnej príslušnosti v poslednej vete takto: „Na konanie o zrušení

rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto

rozhodcovského konania; ak je navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd,

v obvode ktorého má bydlisko.“

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25

ods. 2 o odmietnutí sťažnosti ako celku tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky

obsiahnutými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2012