Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 277 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (282)IV. ÚS 299/2012
PDF · 255.95 KB
No categories available
IV. ÚS 299/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. I. L.,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 NcC/41/2011-64 zo 7. decembra 2011 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 NcC/41/2011-64 zo 7. decembra 2011 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z rozhodnutí k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka je podľa
rozhodcovského rozsudku (rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 03055/11 z 18. mája 2011)
vydaného Stálym rozhodcovským súdom obchodnej spoločnosti Slovenská rozhodcovská,
a. s. (ďalej len „rozhodcovský súd“), v spotrebiteľských veciach v postavení oprávnenej
a povinnou je M. I. (ďalej len „povinná“). Povinná podala Okresnému súdu Skalica (ďalej
len „okresný súd“) žalobu o zrušenie označeného rozhodcovského rozsudku.
Po preskúmaní miestnej príslušnosti postúpil okresný súd vec Okresnému súdu
Bratislava IV v zmysle ustanovenia § 88 ods. 2 poslednej vety v spojitosti s § 105 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení rozhodujúcom pre konanie vo veci (ďalej
aj „OSP“). Podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP je na konanie o zrušení rozhodcovského
rozsudku však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského
konania.
Okresný súd Bratislava IV s postúpením veci nesúhlasil s poukazom na prednosť
práva Európskej únie (ďalej len „európske právo“ alebo „právo EÚ“, v citovanom texte aj
„komunitárne právo“) a na § 87 písm. f) OSP, podľa ktorého popri všeobecnom súde
odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide
o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Na základe uvedeného vec predložil na rozhodnutie
krajskému súdu ako svojmu nadriadenému súdu v súlade s § 105 ods. 3 OSP.
Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 15 NcC/41/2011-64 zo 7. decembra 2011
rozhodol, že na konanie je miestne príslušný okresný súd.
Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka ústavnému súdu
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a domáha sa ňou, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie
konanie a aby vo veci samej nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením krajského súdu
došlo k porušeniu jej základných práv zaručených v čl. 46 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 36
a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň aby zrušil toto uznesenie a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka tiež žiada priznať úhradu trov
konania pred ústavným súdom.
Napadnuté uznesenie krajského súdu je odôvodnené úvahou, že vzhľadom na vplyv
práva EÚ, najmä smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách [mim. vyd. Ú. v. kap. 15, zv. 2, s. 288 293 (ďalej len
„smernica č. 93/13/EHS“)], tak ako je vykladané Súdnym dvorom Európskej únie [predtým
aj Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len „súdny dvor“, v citáciách aj „ESD“)], sa
na určovanie miestnej príslušnosti súdov na konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku
nemá prednostne použiť § 88 ods. 2 posledná veta OSP, podľa ktorej na konanie o zrušení
rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto
rozhodcovského konania, ale miestna príslušnosť môže byť založená aj na základe § 87
písm. f) OSP, podľa ktorého popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd,
v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Podľa
napadnutého uznesenia je na konanie o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku miestne
príslušný okresný súd podľa bydliska spotrebiteľa, ak spotrebiteľ tomuto súdu podal žalobu.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že takýto záver krajského súdu sa odkláňa od
doterajšej rozhodovacej praxe a nemožno ho vyvodiť ani z práva EÚ. Podľa sťažovateľky
nemožno pristúpiť ani k priamemu účinku práva EÚ smernice č. 93/13/EHS, ktorá nemôže
mať v prípadoch týchto tzv. horizontálnych vzťahov priamy účinok, a nepriamy účinok
predmetnej smernice (povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade s cieľom a účelom
smernice) sa taktiež nemôže aplikovať, keďže ustanovenie vnútroštátneho právneho
predpisu (§ 88 ods. 2 posledná veta OSP) takýto výklad neumožňuje a takýto výklad v
súlade s uvedenou smernicou by preto nevyhnutne musel predstavovať porušenie zákazu
výkladu contra legem.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05,
Sťažovateľka namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré
malo viesť k tomu, že v tejto veci nerozhodoval miestne príslušný súd, a teda že vo veci
nekonal zákonný sudca. V tejto súvislosti namieta porušenie svojho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a namieta tiež porušenie
základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38
ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že medzi obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z týchto dôvodov ústavný súd pri
posudzovaní prerokúvanej veci sťažovateľky prihliadal aj na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.
1. Námietky k napadnutému uzneseniu krajského súdu týkajúce sa nesprávnych
právnych záverov súvisiacich s aplikáciou práva EÚ
Kľúčové námietky sťažovateľky smerujú proti spôsobu, akým krajský súd
v napadnutom uznesení aplikoval právo EÚ, ako aj proti záveru, ktorý krajský súd z práva
EÚ vo vzťahu k vnútroštátnemu právu v napadnutom uznesení vyvodil.
Je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie
zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti
veci nevyhnutnosť rozhodnutia súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku
vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré súdnemu dvoru položí (napr. II. ÚS 129/2010,
II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci
o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho
práva EÚ a judikatúry súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť
prejuduciálnu otázku, konkrétne ak (pozri Mazák, J., Jánošíková, M.: Základy práva
Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: Iura Edition, 2009, s. 420):
a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená súdnym
dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre súdneho dvora bez zreteľa
na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak
c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti
o výsledku (princíp „acte clair“).
V prípade ak sú tieto podmienky vzhľadom na okolnosti daného prípadu to budú
podmienky sub b) a c) splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať právo EÚ, resp.
musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu prameňa, v ktorom je predmetné
pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou otázkou na súdny dvor.
Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej
otázky súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky
za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia
všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (pozri aj body 19 a 20 uznesenia
Spolkového ústavného súdu BVerfG, sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008) a ani v otázke
nesprávnej aplikácie práva EÚ.
Podľa ESĽP rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje
nepredloženie prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru, nie je porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru
(rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti
č. 3989/07 a č. 38353/07).
Z toho dôvodu len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní
o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať vo svojvoľnom, či na prvý
pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru v prípade,
keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má
za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie, keďže týmto spôsobom by bola svojvoľne popretá právomoc súdneho dvora
(II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGE 82, 159
a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).
Kritérium svojvoľnosti, resp. zjavnej celkovej nesprávnosti rozhodnutia
o nepredložení prejudiciálnej otázky alebo zjavnej neodôvodnenosti tohto rozhodnutia sa
vzťahuje aj na posúdenie odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu (v tomto prípade
odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu) vo vzťahu k už uvedeným
podmienkam, za splnenia ktorých vnútroštátny súd nemusí predložiť prejudiciálnu otázku
súdnemu dvoru. Samotný názor všeobecného súdu, že výklad určitej normy práva EÚ
považuje za jasný a nepochybný, nemožno pokladať za dostatočné odôvodnenie, a to najmä
nie vtedy, ak účastník konania takému názoru oponuje. Rovnako je nedostatočné také
odôvodnenie, v ktorom všeobecný súd riadne nevysvetlí, ako a prečo riešenie zvolené týmto
súdom zodpovedá účelu právnej normy práva EÚ (pozri nález ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. II. ÚS 1009/08 z 8. januára 2009 „Pfizer“; a tiež Bobek, M., Bříza, P.,
Komárek, J.: Vnitostátní aplikace práva Evropské unie. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 475
a nasl., obdobne o svojvoľnej alebo zjavne neodôvodnenej aplikácii noriem práva EÚ aj
nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 501/2010).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,
Ústavný súd musel preto posúdiť, či odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského
súdu spĺňa uvedené ústavné požiadavky, a na základe toho posúdiť, či je konformné
so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd pritom musel zohľadniť, že námietky sťažovateľky nesmerujú voči
tomu, že krajský súd nepredložil prejudiciálnu otázku o výklade predmetných ustanovení
smernice č. 93/13/EHS. Podľa názoru sťažovateľky ani z predmetnej smernice a ani
z judikatúry súdneho dvora nevyplýva záver, ku ktorému dospel krajský súd. Taktiež je
sťažovateľka toho názoru, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku týkajúce sa
miestnej príslušnosti v konaniach o zrušení rozhodcovského rozsudku sú formulované
natoľko jasne a jednoznačne, že nepripúšťajú výklad v prospech smernice č. 93/13/EHS.
Z týchto dôvodov podľa sťažovateľky odporuje napadnuté uznesenie krajského súdu zákazu
„smernicokonformného výkladu“ vnútroštátneho práva contra legem (Bobek, M., Bříza, P.,
Komárek, J.: Vnitostátní aplikace práva Evropské unie. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 162
a nasl.). Smernica č. 93/13/EHS nemá podľa sťažovateľky v tomto prípade ani priamy
účinok, a preto nemôže byť v konaní použitá takým spôsobom, aby vylúčila aplikáciu
pravidla vnútroštátneho práva.
Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že uvedenú smernicu nemožno vykladať tak, ako to
urobil v napadnutom uznesení krajský súd, a navyše, aj keby bol takýto výklad prípustný,
tak by predmetné ustanovenie vnútroštátneho práva (§ 88 ods. 2 posledná veta OSP)
neumožňovalo výklad v súlade so smernicou č. 93/13/EHS (resp. v súlade s tým, ako
uvedenú smernicu vykladá krajský súd). Preto mala byť miestna príslušnosť súdu
príslušného na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku určená v zmysle § 88 ods. 2
poslednej vety OSP.
Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ak sťažovateľka svojimi námietkami
spochybňuje to, ako krajský súd vyložil ustanovenia práva EÚ, a vzhľadom na skutočnosť,
že na autoritatívny výklad práva EÚ je príslušný súdny dvor prostredníctvom prejudiciálnej
otázky iniciovanej vnútroštátnym všeobecným súdom, na ktorom prebieha konanie o veci
samej, mala k dispozícii osobitný právny mechanizmus na využitie tohto cieľa (t. j. možnosť
navrhnúť vydanie uznesenia o predložení prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru), ktorého
nevyužitie obmedzuje možnosť ústavného súdu preskúmavať závery súdu o nepredložení
prejudiciálnej otázky.
Ústavný súd už rozhodol, že nepredložením prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru
môže byť porušené základné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, čo
za určitých podmienok mohlo byť právnym základom dovolania ako mimoriadneho
opravného prostriedku (III. ÚS 207/09, IV. ÚS 206/08), a teda sťažnosť by v takýchto
prípadoch bola prípustná až po vyčerpaní tohto prostriedku možnej nápravy. Aj keby bolo
dovolanie v okolnostiach daného prípadu vzhľadom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní proti rozhodnutiam
krajského súdu o miestnej príslušnosti ako súdu nadriadeného podľa § 105 ods. 3 OSP
(napríklad uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 243/2010 z 23. novembra 2010)
neprípustné, účastník konania má vždy možnosť navrhnúť vydanie uznesenia o predložení
prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru a následne za splnenia ustanovených podmienok
v zmysle § 239 ods. 1 písm. b) OSP podať proti uzneseniu odvolacieho súdu v tejto veci
dovolanie a pokúsiť sa dosiahnuť tak nápravu prípadných porušení jeho práv ešte pred
podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Vychádzajúc aj z uvedenej judikatúry musí ústavný súd preskúmať, či krajský súd
dostatočne odôvodnil, prečo a ako aplikoval pravidlá práva EÚ bez toho, aby musel
predložiť prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru, a teda to, či napadnuté uznesenie krajského
súdu nevykazuje znaky svojvoľnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti.
2. Námietky k napadnutému uzneseniu krajského súdu č. k. 15 NcC/41/2011-64
zo 7. decembra 2011
Podľa napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 15 NcC/41/2011-64
zo 7. decembra 2011 «Z ustálenej rozhodovacej činnosti Európskeho súdneho dvora a aj
vnútroštátnych súdov je zrejmé, že súdy Slovenskej republiky nemajú uplatňovať § 88 ods.
2, posledná veta O. s. p. v „spotrebiteľských konaniach“, vzhľadom na rozpor tohto
ustanovenia s komunitárnym právom a článkom 169 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie. Vzhľadom na záväznosť komunitárneho práva a jeho nadradenosti právu
vnútroštátnemu, eurokonformný výklad vnútroštátneho práva umožňuje neaplikovať
ustanovenia vnútroštátneho poriadku, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom.
Z uvedeného dôvodu Okresný súd Skalica nemal použiť ust. § 88 ods. 2, posledná
veta O. s. p. a postúpiť vec Okresnému súdu Bratislava IV v Bratislave, ale mal vo veci
konať sám.».
Ústavný súd v nadväznosti na to uvádza, že krajský súd v napadnutom uznesení č. k.
15 NcC/41/2011-64 zo 7. decembra 2011 síce stručne, ale vzhľadom na procesné štádium
rozhodovanie o miestnej príslušnosti súdu dostatočne rekapituloval skutkový stav,
klasifikáciu uplatneného právneho nároku žalobkyne, uviedol rozhodujúce právne normy
vzťahujúce sa na posúdenie miestnej príslušnosti, ako aj dôvody (osobitne čl. 6 smernice
č. 93/13/EHS), ktoré ho viedli k záveru o priorite pravidla formulovaného v § 87 písm. f)
OSP pred pravidlom výlučnej miestnej príslušnosti podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že odôvodnenie uznesenia krajského
súdu č. k. 15 NcC/41/2011-64 zo 7. decembra 2011 je vzhľadom na nároky formulované
ústavným súdom nepochybne minimalistické. Ústavný súd ale zároveň dodáva, že nie je
jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v danom prípade aplikovaných
právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie so zámerom vylepšiť
jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto
nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť ústavnú konformitu záverov
napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010, III. ÚS 165/2012).
V danom prípade aj s ohľadom na možnosť názoru o ústavnej konformite záveru
prijatého napadnutým uznesením krajského súdu možno predpokladať, že aj prípadné
pozitívne rozhodnutie o sťažnosti v tejto časti, ktorým by bolo uznesenie krajského súdu
č. k. 15 NcC/41/2011-64 zo 7. decembra 2011 zrušené, by mohlo viesť iba k ďalšiemu
vylepšeniu jeho odôvodnenia krajským súdom v následnom konaní. Navyše, napadnuté
uznesenie krajského súdu bolo prijaté v procesnej fáze zisťovania miestnej príslušnosti
a zrušenie tohto rozhodnutia s predpokladom vylepšenia jeho odôvodnenia by viedlo
k zbytočnému predlžovaniu súdneho konania. V takomto prípade neindikuje námietka
porušenia v sťažnosti označených základných práv takú intenzitu pochybenia, ktorá by
umožnila ústavnému súdu po prijatí sťažnosti vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k.
15 NcC/41/2011-64 zo 7. decembra 2011 na ďalšie konanie rozhodnúť o ich porušení
týmto uznesením krajského súdu. Nemožno preto ani vo vzťahu k tejto námietke prijať
názor sťažovateľky o arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti napadnutého uznesenia
krajského súdu č. k. 15 NcC/41/2011-64 zo 7. decembra 2011. Vzhľadom na to bolo
potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
3. Námietky k napadnutému uzneseniu krajského súdu týkajúcemu sa odklonu
od doterajšej rozhodovacej činnosti
Sťažovateľka v sťažnosti taktiež namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu sa
odkláňa od iných rozhodnutí všeobecných súdov posudzujúcich tú istú otázku miestnu
príslušnosť súdov v konaní o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov
v spotrebiteľských veciach, z ktorých malo vyplývať, že na konanie vo veci sú príslušné
súdy podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP, a nie podľa § 87 OSP (na rôznych miestach
sťažnosti poukazuje sťažovateľka na uznesenie krajského súdu č. k. 6 NcC 33/2010-20
z 30. novembra 2010, uznesenie krajského súdu č. k. 14 NcC 18/2010-33 z 11. augusta
2010, uznesenie krajského súdu č. k. 11 NcC/7/2011-19 z 28. februára 2011, uznesenie
krajského súdu č. k. 14 NcC 10/2011-23 z 30. mája 2011, uznesenie krajského súdu č. k.
9 NcC 30/11-23 z 31. mája 2011 a uznesenie krajského súdu č. k. 3 Ncb/2/2012-34
z 30. januára 2012).
V súvislosti s uvedenou námietkou ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť
svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho
štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho
štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95
a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06, IV. ÚS 75/09). Ústavný súd vo vzťahu k danému prípadu
dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach
vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po
určitú dobu, nie však ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež
automaticky neznamená, že sa judikatúra nemôže vyvíjať (IV. ÚS 126/2012). Najmä
v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva EÚ je pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej
judikatúry. Názor ústavného súdu o ústavnej konformite záverov, ktoré krajský súd
v napadnutých uzneseniach vyvodil z práva EÚ, považuje ústavný súd za postačujúci aj na
vysporiadanie sa s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa jej výhrad k odklonu od doterajšej
rozhodovacej činnosti v podobných prípadoch. Ani táto námietka preto neindikuje možnosť
porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy z hľadiska takej
intenzity pochybenia krajského súdu, ktorá by umožňovala prijať sťažnosť v tejto časti na
ďalšie konanie. Sťažnosť je preto aj vzťahu k tejto námietke zjavne neopodstatnená.
4. Námietky k porušeniu základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny
Podľa sťažovateľky nesprávnym napadnutým uznesením krajského súdu o miestnej
príslušnosti okresného súdu na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku došlo aj
k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1
ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.
Ústava základné právo na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1, podľa ktorého
nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; príslušnosť súdu ustanoví zákon (podobne
aj čl. 38 ods. 1 listiny). Zákonom, na ktorý sa v citovanom článku ústavy odkazuje, je
Občiansky súdny poriadok. Občiansky súdny poriadok ustanovuje, ktorý súd je vecne,
miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom na určenie
zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie
so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté
so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v okolnostiach prípadu zákon
č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov platný v čase začatia
konania o návrhu, t. j. 27. februára 1997). So sústavou súdov priamo súvisí aj príslušnosť
súdu o veci rozhodnúť upravená Občianskym súdnym poriadkom, a tým aj osoba
zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce
vecne a miestne príslušného súdu (I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01, III. ÚS 116/06). Nevyhnutným
predpokladom na to, aby účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je
rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona (Občiansky súdny poriadok)
na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný (IV. ÚS 161/08).
Zákonom ustanovené pravidlá miestnej príslušnosti vytvárajú rámec na určenie
zákonného sudcu, a tým aj na realizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38
ods. 1 listiny.
Ústavný súd už vyjadril názor, že ak sa účastník konania domnieva, že o jeho veci
koná miestne nepríslušný súd, a teda z tohto dôvodu by mal byť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi, je na ňom, aby námietku porušenia ústavnej ochrany vyplývajúcu
z ústavnoprocesného princípu o zákonnom sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy) uplatnil
na všeobecnom súde podaním mimoriadneho opravného prostriedku dovolania podľa
§ 237 písm. g) OSP (IV. ÚS 161/08). V prípade nepodania dovolania by tak mohla byť
sťažnosť odmietnutá ako neprípustná. V súlade s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu,
podľa ktorej je na posúdenie prípustnosti dovolania zásadne príslušný dovolací súd (napr.
IV. ÚS 238/07, II. ÚS 60/09, I. ÚS 481/2010, IV. ÚS 499/2011), a vzhľadom na judikatúru
najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní proti rozhodnutiam krajského súdu o miestnej
príslušnosti ako súdu nadriadeného podľa § 105 ods. 3 OSP (napríklad uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 243/2010 z 23. novembra 2010), ako aj na okolnosti daného
prípadu nepristúpil ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti, ale
skúmal, či sú dôvody, ktoré by bránili jej prijatiu na ďalšie konanie.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého
uznesenia krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach daných
vecí nemohlo napadnutým uznesením krajského súdu dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.
Podľa názoru ústavného súdu nemôže ústavne konformná aplikácia pravidiel o miestnej
príslušnosti krajským súdom predstavovať porušenie základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto
názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu
svojimi vlastnými. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že neskorší vývoj legislatívy sa ubral
smerom vytýčeným napadnutým uznesením krajského súdu. Novelizáciou Občianskeho
súdneho poriadku (zákon č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony) bola s účinnosťou od 1. januára 2012 zmenená právna úprava pravidla
miestnej príslušnosti v § 88 ods. 2 poslednej vete OSP takto: „Na konanie o zrušení
rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto
rozhodcovského konania; ak je navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd,
v obvode ktorého má bydlisko.“
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti ako celku tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky
obsiahnutými v petite nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júna 2012