Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 7/2021
PDF · 575.87 KB
No categories available
II. ÚS 7/2021
SLOVENSKÁ R EPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o., Račianska 184/B, Bratislava,
IČO 35 918 519, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou LEGAL & CORP s. r. o.,
Gajova 11, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Tomáš Dujčík, vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 7 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 1 Sžfk 8/2019, ako aj jeho rozsudkom
sp. zn. 1 Sžfk 8/2019 z 25. augusta 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o. o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. decembra 2020 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA
s. r. o., Račianska 184/B, Bratislava, IČO 35 918 519 (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 7 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), čl. 14 dohovoru, ako aj práva na pokojné užívanie svojho majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní pod sp. zn. 1 Sžfk 8/2019, ako aj jeho rozsudkom
sp. zn. 1 Sžfk 8/2019 z 25. augusta 2020 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (žalobkyňa) sa žalobou
doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 18. marca 2014 domáhala
proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica
(ďalej len „žalovaný“), preskúmania zákonnosti právoplatného rozhodnutia žalovaného
(odvolacieho finančného orgánu) č. 1100302/1/4733/2014/1042 z 8. januára 2014
(ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), ktorým bolo rozhodnutie Daňového úradu Bratislava
(ďalej len „správca dane“) č. 9104405/5/4412579/2013/Sia z 2. októbra 2013
(ďalej len „rozhodnutie správcu dane“) o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty
(ďalej len „DPH“) sťažovateľke za zdaňovacie obdobie mesiaca júl roku 2010 v sume
8 075 € na základe jej odvolania podaného proti nemu ako vecne správne potvrdené.
3. Žaloba bola rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 S 56/2014 z 5. decembra 2017
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zamietnutá ako nedôvodná s tým, že sťažovateľke
sa proti žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
4. Sťažovateľka následne podala proti rozsudku krajského súdu riadne a včas kasačnú
sťažnosť, ktorá bola rozsudkom najvyššieho súdu rovnako zamietnutá. Zároveň najvyšší súd
rozhodol, že účastníci nemajú nárok na náhradu trov kasačného konania. Rozsudok
najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 9. októbra 2020.
5. Sťažovateľka nosnú argumentáciu svojej ústavnej sťažnosti založila na rozsudku
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) z 21. júna 2012 v spojenej veci
(Mahagében Kft) pod C-80/11 a (Péter Dávid) pod C-142/11, podľa výroku ktorého:
1. «... „Článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a), článok 220
ods. 1 a článok 226 smernice Rady 2006/112 z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi,
v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej
alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty dane z pridanej
hodnoty z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby
alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán
objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť,
že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu
zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu
dodávateľského reťazca.“...»,
2. «... „článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a) a článok 273 smernice
2006/112 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle
ktorej daňový orgán zamietne právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba
neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe
ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej
osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju
povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty, alebo z dôvodu,
že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha
by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené, napriek tomu, že vecné a formálne
podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112 boli
splnené a že zdaniteľná osoba nedisponovala informáciou, ktorá by ju oprávňovala
predpokladať vznik nezákonností alebo daňového podvodu na strane uvedeného vystaviteľa
faktúry.“...» (ďalej len „doktrína zneužitia práva“).
6. Sťažovateľka v nadväznosti na už uvedenú nosnú argumentáciu vo svojej ústavnej
sťažnosti namieta najmä, že
- krajský súd sa s jej argumentáciou predostretou v rámci žalobného bodu (pozri
bod 5) podstatnou pre rozhodnutie o veci nijako nevysporiadal, resp. s touto sa vysporiadal
až najvyšší súd,
- rozsudok najvyššieho súdu je v protiklade so skorším rozsudkom (toho istého
senátu, pozn.) najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžf 24/2016 z 30. mája 2017 v inej veci
sťažovateľky na takmer rovnakom skutkovom a právnom základe, podľa ktorého doktrínu
zneužitia daňového práva nemožno aplikovať, ak daňový subjekt „nepreukázal samotnú
existenciu zdaniteľného obchodu“, pretože v tu preskúmavanej veci existencia predmetu
zdaniteľného obchodu nebola vôbec sporná,
- rozsudok najvyššieho súdu je v rozpore aj s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyššieho (kasačného) súdu týkajúcou sa uplatňovania doktríny zneužitia práva, pokiaľ
v tu preskúmavanej veci napriek splneniu formálnych a vecných podmienok pre vznik
a vykonanie práva odpočtu DPH doktrína zneužitia práva nebola uplatnená,
pričom v ústavnej sťažnosti poukazuje na tam označené rozsudky SDEÚ, Európskeho
súdneho dvora, Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ďalšie rozsudky
najvyššieho súdu, označený rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky
a na právny rozbor Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,
- najvyšší súd relevantné právne normy neinterpretoval eurokonformne,
keď dôkazné bremeno, čo sa týka hodnoverného preukázania schopností a možností tretej
osoby (dodávateľa) predmet zdaniteľného obchodu dodať, ktoré zaťažovalo správcu dane,
pričítal sťažovateľke,
- najvyšší súd napriek tomu, že na to nebol oprávnený, hodnotil skutkové zistenia
správcu dane a tiež nahrádzal, resp. dopĺňal jeho správnu úvahu,
- najvyšší súd pri rozhodovaní neprihliadol na rozsudok Okresného súdu Žilina
sp. zn. 28 T 199/2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým bol zo skutku právne
kvalifikovaného ako zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 4 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
konateľ sťažovateľky spod obžaloby oslobodený,
- senát najvyššieho súdu „1Sžfk“, resp. najvyšší súd, nevyhovejúc návrhu
sťažovateľky, vec nepostúpil veľkému senátu najvyššieho súdu na rozhodnutie a nepodal
ani návrh na začatie prejudiciálneho konania pred SDEÚ,
- rozsudok najvyššieho súdu nebol verejne vyhlásený a senát najvyššieho súdu
bol nesprávne obsadený.
7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 7 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4 ústavy, základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 14 dohovoru, ako aj práva
na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom
najvyššieho súdu a tomuto predchádzajúcim postupom, rozsudok najvyššieho súdu žiada
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a tiež priznať primerané finančné zadosťučinenie
v sume 30 000 €. Zároveň si uplatňuje náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom
alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
12. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
13. Podľa čl. 7. ods. 2 ústavy Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe
takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu.
Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť
pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
14. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
15. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho
nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
16. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí
dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
17. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
21. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí
byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
22. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho
súdu
23. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup
k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. I. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ
ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,
ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia
veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom
a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08,
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
24. Ústavný súd tak argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súd
v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal, resp. nesprávne vysporiadal s jej podstatnými
námietkami v kasačnej sťažnosti, nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú
udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je plne
v súlade s § 463 v spojení s § 139 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „SSP“) a podľa názoru ústavného súdu
je presvedčivé, zrozumiteľné, konanie nevykazuje znaky podstatných pochybení procesného
charakteru, preto ústavný súd nevidí žiadny relevantný dôvod na prehodnocovanie záverov
najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
25. Podľa názoru ústavného súdu už krajský súd dal jasnú, zrozumiteľnú
a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, keď medzi inými s akcentom na zásadu poctivého
obchodného styku v spojení s povinnosťou štatutárneho orgánu sťažovateľky postupovať
pri podnikaní s primeranou odbornou starostlivosťou a s poukazom na to, že sťažovateľka
žiadnymi relevantnými dôkaznými prostriedkami (napr. projektovou dokumentáciou,
stavebným povolením, rozpisom stavebného materiálu, preukázaním nákladov spojených
s jeho prepravou na stavenisko, certifikátmi použitých vybraných stavebných materiálov
a iných komponentov, stavebným denníkom, kolaudačným rozhodnutím atď.) nepreukázala,
že by jej predmet zdaniteľného obchodu (stavbu – multifunkčný dvojsklad) dodala práve
, (ďalej len „
“), rovnako ako žalovaný a správca dane uzavrel, že sťažovateľke v zmysle § 49
ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení účinnom v rozhodujúcom období nevzniklo právo na základe
touto spoločnosťou vystaveného daňového dokladu (faktúry) z 9. júla 2010 (príloha 5
daňového spisu, pozn.) bez špecifikácie druhu a rozsahu plnení si uplatniť odpočet DPH
v sume 8 075 € (pozri odôvodnenie rozsudku krajského súdu v bodoch 42 až 73).
26. V nadväznosti na závery krajského súdu najvyšší súd v súvislosti s rozsudkom
SDEÚ z 21. júna 2012 v spojenej veci (Mahagében Kft) pod C-80/11 a (Péter Dávid)
pod C-142/11, na závery ktorého (pozri argumentáciu v 5. bode tohto uznesenia)
sa sťažovateľka vo svojej kasačnej sťažnosti odvolávala, uviedol, že «... pozornosti
sťažovateľa zrejme uniklo, že tento názor Súdny dvor vyslovil aj v iných svojich
rozhodnutiach s podmienkou (conditio sine qua non), že neexitujú pochybnosti o tom,
že služby boli dodávateľovi vystaviteľom faktúry, t. j. aj takto označeným dodávateľom
priamo alebo nepriamo (subdodávateľsky) skutočne dodané. Toto vyjadril Súdny dvor
v prvom výroku formuláciou „ktoré boli poskytnuté“ a v druhom výroku formuláciou,
že vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v smernici
2006/112 boli splnené... Súdny dvor... zdôraznil, že mu z predpokladov vnútroštátneho súdu
vyplýva, že položené prejudiciálne otázky sa zakladajú na predpoklade, podľa ktorého
po prvé sa uvedené plnenie, ktoré zakladá nárok na odpočet dane, uskutočnilo
tak ako to vyplýva z príslušnej faktúry a po druhé táto faktúra obsahuje všetky údaje
požadované smernicou 2006/112, takže v nej upravené vecné a formálne podmienky vzniku
a výkonu práva na odpočet boli splnené...», čo však v tu preskúmavanej veci sťažovateľky
nebolo preukázané (pozri odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v bodoch 61 až 63).
Zároveň z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľka
nepreukázala na účely uplatnenia odpočtu DPH nielen uskutočnenie zdaniteľného obchodu
medzi ňou a spočívajúceho v dodaní stavby,
ale ani jej následné využívanie na podnikateľské účely, resp. jej používanie
na svoje ďalšie dodávky tovarov a služieb ako platiteľky (pozri odôvodnenie rozsudku
najvyššieho súdu v bode 75, bodoch 77 a 80).
27. Najvyšší súd zároveň dodal, že keďže v tu preskúmavanej veci, rovnako
ako v ostatných veciach sťažovateľky označených v bode 55 odôvodnenia rozsudku
krajského súdu a tiež vo veci pôvodne vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Sžf 59/2016
(pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžf 59/2016 z 8. júna 2017) uskutočnenie
zdaniteľného obchodu medzi sťažovateľkou a
preukázané nebolo (zmluva o dielo zo 16. februára 2010 uzavretá medzi nimi a preberajúci
protokol z 26. novembra 2010 už ani podľa správcu dane na jeho preukázanie
nepostačovali, pozn.), najvyšší súd na svojich dosiaľ tam vyslovených záveroch zotrval
(pozri body 69 až 82 odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu).
Pokiaľ ide o rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžf 24/2016 z 30. mája 2017
v inej veci sťažovateľky na takmer rovnakom skutkovom a právnom základe,
na ktorého závery sa sťažovateľka v ústavnej sťažnosti odvoláva, tvrdiac, že tieto
sú v protiklade so závermi najvyššieho súdu v tu preskúmavanej veci, ústavný súd tvrdenú
nekonzistentnosť zistil vo vzťahu k záverom rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 S 57/2014
z 30. septembra 2015, s ktorými sa však najvyšší súd v tom čase v rámci odvolacieho
prieskumu nestotožnil, keď uviedol, že „Doktrínu zneužitia práva je možné v súdnom
konaní aplikovať iba v prípade, ak je preukázané, že zdaniteľné obchody prebehli
a ich materiálne výsledky existujú. Avšak v preskúmavanej veci žalobca v realite
nepreukázal, ktorá z existujúcich nehnuteľností na adrese
bola predmetom zdaniteľného obchodu s jeho dodávateľom...“ (pozri 60.
bod odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžf 24/2016 z 30. mája 2017),
na základe čoho najvyšší súd tento rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu
sťažovateľky proti žalovanej zamietol. Sťažovateľkou namietaná rozdielnosť rozhodovania
toho istého senátu najvyššieho súdu na rovnakom skutkovom a právnom základe,
t. j. vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Sžfk 8/2019 oproti veci vedenej pod sp. zn. 1 Sžf 24/2016,
je bez akéhokoľvek opodstatnenia. Tu ústavný súd dodáva, že rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Sžf 24/2016 z 30. mája 2017 bol na základe ústavnej sťažnosti sťažovateľky taktiež
podrobený ústavnoprávnemu prieskumu podľa čl. 127 ústavy a uznesením ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 233/2018 z 18. júla 2018 bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako zjavne
neopodstatnená (porovnaj tiež I. ÚS 480/2017, II. ÚS 714/2017, II. ÚS 705/2017).
28. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd
v tu preskúmavanej veci nerešpektoval už ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho
(kasačného) súdu, čo sa týka uplatnenia doktríny zneužitia práva, ústavný súd uvádza,
že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí pozitívne a súčasne aj negatívne vymedzil,
čo sa rozumie pod ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu. Dôvodom
na neuplatniteľnosť odpočtu DPH sťažovateľkou bolo nepreukázanie uskutočnenia
samotného zdaniteľného obchodu (nie existencie predmetu zdaniteľného obchodu, pozn.),
t. j. toho, že „boli poskytnuté“ plnenia zakladajúce nárok
na odpočet DPH, a teda, že „vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet
DPH upravené v smernici 2006/112 boli splnené“ (čo je inak práve predpokladom
pre prípadné uplatnenie doktríny zneužitia práva, pozn.), a nie preukázanie (správcom dane)
toho, že sťažovateľka vedela alebo mohla vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať
na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom (pozri odôvodnenie rozsudku najvyššieho
súdu v bodoch 83 až 87). Inými slovami, kým nie je preukázané uskutočnenie samotného
zdaniteľného obchodu, uplatnenie doktríny zneužitia práva vôbec neprichádza do úvahy.
V okolnostiach preskúmavanej veci nemožno hovoriť o nerešpektovaní rozhodovacej praxe
najvyššieho (kasačného) súdu, pokiaľ ide o uplatňovanie doktríny zneužitia práva,
a tak ani o tom, že by bol najvyšší súd dôkazné bremeno zaťažujúce správcu dane pričítal
sťažovateľke.
29. Právne závery rozsudku najvyššieho súdu a rovnako aj rozsudku krajského súdu
vychádzajú podľa § 119 SSP zo skutkových zistení správcu dane a žalovaného,
podľa ktorých sťažovateľka uskutočnenie zdaniteľného obchodu medzi ňou a
nepreukázala, a z právnej argumentácie najvyššieho súdu,
ktorou reagoval na podstatné námietky sťažovateľky vznesené v kasačnej sťažnosti,
čím súčasne zdôraznil správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Rovnako
aj rozhodnutia žalovaného a tiež rozhodnutia správcu dane nemožno podľa názoru
ústavného súdu považovať za nahradenie správnej úvahy správcu dane. Napokon
podľa § 27 ods. 2 SSP rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, ktoré orgán verejnej správy
(správca dane) vydal alebo vykonal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny
súd preskúmava len v prípade, ak také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah vybočili
z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.
Najvyšší súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia náležite vysporiadal
aj s dôvodmi, pre ktoré neprihliadol na rozsudok okresného súdu o oslobodení konateľa
sťažovateľky spod obžaloby pre zločin neodvedenia dane a poistného
podľa § 277 ods. 1 a 4 Trestného zákona, keď uviedol, že podľa § 131 SSP je síce správny
súd tiež viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin
a kto ho spáchal, avšak podľa § 452 ods. 1 SSP sa toto ustanovenie na konanie na kasačnom
súde použije iba primerane (pozri bod 93 odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu).
30. Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľky, ktorou namieta,
že vec nebola postúpená na rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu s cieľom
zjednocovania jeho rozhodovacej činnosti, a tiež, že najvyšší súd nepodal návrh na začatie
prejudiciálneho konania pred SDEÚ, dodáva, že dôvod, pre ktorý senát najvyššieho súdu
podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP, resp. najvyšší súd podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP
nepovažoval za potrebné vec postúpiť veľkému senátu najvyššieho súdu na rozhodnutie,
ako ani podať návrh na začatie prejudiciálneho konania pred SDEÚ [t. j. že jeho právny
záver v tu preskúmavanej veci nepredstavuje odklon od ustálenej rozhodovacej praxe
najvyššieho (kasačného) súdu, ako ani od ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry) SDEÚ
(pozri body 35, 39, 96 až 100 odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu)], aj v kontexte
ostatnej rozsiahlej právnej argumentácie (pozri už napísané) považuje za plne ústavne
akceptovateľný.
Ústavný súd pre úplnosť veci poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia
č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej ústavnej sťažnosti, v ktorom ústavný
súd podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky SDEÚ,
ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie
Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008 a rozhodnutie
ESĽP vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011 (sťažnosti
č. 3989/07 a č. 38353/07).
31. Sťažnostná argumentácia sťažovateľky teda nie je spôsobilá spochybniť ústavnú
udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom
aplikovaný postup pri hodnotení skutkového stavu veci zisteného už správcom dane
a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu
do rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127
ods. 2 ústavy.
32. Poukazujúc na podrobné a presvedčivé odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu,
ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje závery najvyššieho súdu za svojvoľné
či arbitrárne. Naopak, najvyšší súd sa dostatočným a ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými pre posúdenie argumentácie
sťažovateľky v kasačnej sťažnosti a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení na daný
prípad relevantným spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd príslušné relevantné právne normy
aplikoval a interpretoval v súlade s ich znením, obsahom i účelom a jeho závery obsiahnuté
v rozsudku najvyššieho súdu je následne potrebné považovať za výraz jeho autonómneho
rozhodovania.
33. Požiadavka na verejné vyhlásenie rozsudku v zmysle čl. 142 ods. 3 ústavy
vychádza z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,
preto jej podstata a účel sa nemôžu zásadne odlišovať od definície podanej v kontexte
týchto zmlúv, napr. EĽSP. Ústava zaručuje nie teoretické a iluzórne práva, ale konkrétne
a účinné, preto požiadavku verejného vyhlásenia rozsudku možno považovať za splnenú
len vtedy, ak má verejnosť možnosť získať informácie o dátume a mieste vyhlásenia
rozsudku tak, aby pri takomto zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek,
kto má o to záujem, pričom vo vzťahu k účastníkom konania sa musí vychádzať
z prezumpcie tohto záujmu (I. ÚS 5/02). Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vyjadruje
pochybnosť, či bol rozsudok najvyššieho súdu verejne vyhlásený, na preukázanie
ktorej k ústavnej sťažnosti pripojila zápisnicu o vyhlásení rozhodnutia pred kasačným
súdom vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Sžfk 73/2019 z 25. augusta 2020 a zápisnicu
o vyhlásení rozhodnutia pred kasačným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Sžfk 8/2019,
t. j. v preskúmavanej veci, z 25. augusta 2020.
Aj keď je pravdou, že podľa obsahu týchto zápisníc mali byť rozhodnutia v obidvoch
označených veciach vyhlásené v ten istý čas, t. j. o 9.35 h (čo je zrejme iba zjavná
nesprávnosť v písaní, pozn.), nemožno prehliadnuť, že obidve veci sa týkali sťažovateľky
zastúpenej tým istým právnym zástupcom a žalovaného, t. j. tých istých účastníkov,
avšak napriek tomu, že termín vyhlásenia rozhodnutí bol podľa § 137 ods. 4 SSP riadne
a včas oznámený na webovej stránke najvyššieho súdu, ako aj na jeho úradnej tabuli
19. augusta 2020, čo sťažovateľka nijako nenamieta, sťažovateľka ani jej právny zástupca,
rovnako ako žalovaný sa vyhlásenia týchto rozhodnutí nezúčastnili: „Pri verejnom
vyhlásení rozsudku má len ten účastník, ktorý bol riadne oboznámený s časom a miestom
verejného vyhlásenia, možnosť uplatniť svoje procesné práva priznávané
mu pri tomto procesnom úkone súdu. Obsahom procesného oprávnenia účastníka
pri kontrole súdu vyhlasujúceho rozsudok je predovšetkým jeho oprávnenie preveriť,
či bol rozsudok v jeho veci vôbec vyhlásený (to má význam z hľadiska účastníkovej
vedomosti, či je súd rozsudkom viazaný, a ak áno, akým rozsudkom – akými konkrétnymi
výrokmi). Neprehliadnuteľným oprávnením účastníka je tu právo účastníka oboznámiť
sa s tým, v akom zložení súd vyhlásil rozsudok ... a s akým odôvodnením“ (pozri uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Cdo 16/2011 z 12. júla 2012). Ak sťažovateľka,
ako aj jej právny zástupca napriek tomu, že termín a čas vyhlásenia rozsudku najvyššieho
súdu boli riadne a včas oznámené, sa jeho vyhlásenia nezúčastnili, pričom netvrdili,
že by im v účasti na verejnom vyhlásení rozsudku najvyššieho súdu bránila akákoľvek
prekážka, nemôžu ex post s úspechom namietať porušenie tých procesných práv,
ktoré svojou neúčasťou na verejnom vyhlásení rozsudku z vlastného rozhodnutia nevyužili.
Vyhlásením rozsudku v neprítomnosti účastníka inak s termínom jeho vyhlásenia náležitým
spôsobom oboznámeného nedošlo k žiadnemu takému nesprávnemu procesnému postupu,
ktorý by účastníkovi konania znemožňoval, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
34. Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48
ods. 1 ústavy je zabrániť, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť,
bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom
za účelový. Toto základné právo je konkretizované v procesných kódexoch,
pre posudzovaný prípad v Trestnom poriadku, a v predpisoch upravujúcich organizáciu
súdnictva a postavenie sudcov.
35. Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát zložený
zo sudcov príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci. Ústavnej zásade
neodňateľnosti zákonného sudcu nezodpovedá tak prípad, ak zákonní sudcovia senátu,
ktorým bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, boli menení bez splnenia
zákonných predpokladov na vykonanie takýchto zmien neskoršie vydaným rozvrhom práce
ako riadiacim aktom predsedu súdu (prípadne jeho zmenami a doplneniami).
K zmene v zložení senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie
by malo dochádzať v zásade len výnimočne a za vopred stanovených pravidiel (nie ex post),
ktoré umožňujú predvídať túto zmenu (pozri nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 249/2017
z 31. augusta 2017).
36. Ústavný súd vlastnou činnosťou zistil, že podľa osobitnej časti rozvrhu práce
najvyššieho súdu na rok 2018 v znení opatrení 1 a 2 (ďalej len „rozvrh práce“) v čase
začatia konania o kasačnej sťažnosti sťažovateľky bola vec pridelená do senátu
„1S“ tvoreného sudcami 1. JUDr. Ing. Miroslavom Gavalcom, PhD. – predsedom senátu,
2. JUDr. Igorom Belkom – predsedom senátu, 3. JUDr. Mariánom Trenčanom – členom
senátu, ktorý rozhodoval aj v agende zapisovanej do registrov Szak, Sžak, Sžk, Sžfk, Asan,
Sžik, Sžrk, pričom podľa čl. II ods. 14 všeobecnej časti rozvrhu práce ak má v senáte viac
sudcov funkciu predsedu senátu, riadiacim predsedom senátu je predseda senátu uvedený
v osobitnej časti rozvrhu práce na prvom mieste, t. j. JUDr. Ing. Miroslav Gavalec, PhD.
Ako to aj zo záhlavia rozsudku najvyššieho súdu a tiež aj zo zápisnice o vyhlásení
rozhodnutia pred kasačným súdom z 25. augusta 2020 zjavne vyplýva
(a niet o tom žiadnych pochýb), preskúmavaná vec sťažovateľky bola prerokovaná
a rozhodnutá v senáte zloženom zo sudcov najvyššieho súdu, ktorí tvorili tento senát v čase
pridelenia veci. Navyše predseda najvyššieho súdu uznesením sp. zn. 1 Sžfk 8/2019
zo 17. júla 2020 rozhodol, že predseda senátu „1 S“ JUDr. Ing. Miroslav Gavalec, PhD.,
nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania v preskúmavanej veci (pozri bod 41
odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu). Ústavný súd teda na tomto základe nemôže
konštatovať ani porušenie základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy.
37. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP, podľa ktorej uvedené
ustanovenie nie je aplikovateľné na rozhodovanie vo veciach daňových, pretože tieto tvoria
súčasť jadra výsad verejnej moci (pozri rozsudky Veľkej komory ESĽP vo veciach Jussila
proti Fínsku z 23. 11. 2006, č. 73053/01, bod 29 alebo Ferrazzini proti Taliansku
z 12. 7. 2001, č. 44759/98, body 24 a 25). Výnimku tvoria konania v takých daňových
veciach, ktoré je možné považovať za trestné (ide o prípady, kde má uložená daňová
povinnosť sankčný charakter – napr. vo forme sankčného navýšenia dane – porovnaj Jussila
proti Fínsku, body 34 a 35). V posudzovanej veci správne orgány sťažovateľke neuložili
sankciu za porušenie právnej povinnosti, ale vyrubili jej daň, ktorú bola povinná platiť
na základe platných právnych predpisov. Nedošlo teda k uloženiu sankcie preventívno-
represívneho charakteru, v dôsledku čoho nie je naplnená požiadavka druhého z troch
tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne
konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru
(Engel a ďalší proti Holandsku, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976, č. 5100/71, 5101/71,
5102/71, 5354/72 a 5370/72, bod 82). Ústavný súd teda dospel k záveru
o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru v danej veci.
38. S odvolaním sa na už uvedené skutočnosti a právne závery ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva podľa 20 ods. 1 ústavy, práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom najvyššieho súdu
39. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ústavný súd v zmysle svojej konštantnej judikatúry opakovane uvádza, že všeobecný súd
v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného
charakteru (kam patria aj označené práva), ak toto porušenie nevyplynie z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy (II. ÚS 78/05). Novšia judikatúra ústavného súdu už však smeruje
aj k posudzovaniu hmotných práv v rozhodnutí všeobecného súdu, a to aj bez toho,
aby sťažovateľ musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné
princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (IV. ÚS 360/09, III. ÚS 196/08,
II. ÚS 111/08, I. ÚS 131/09 a pod.).
40. V súvislosti s tvrdeným zásahom do označených práv však ústavný súd
konštatuje, že vzhľadom na záver najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľke
tým, že neuniesla dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní uskutočnenia zdaniteľného
obchodu medzi ňou a , ani len nevzniklo právo
na odpočet DPH, čo je inak základným predpokladom pre prípadné uplatnenie doktríny
zneužitia práva spočívajúceho v možnosti zamietnutia práva na odpočet DPH,
iba ak by správca dane uniesol dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní, že sťažovateľka
vedela alebo mala vedieť, že plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou
daňového podvodu zo strany alebo iného tejto spoločnosti
predchádzajúceho subjektu, nemožno uvažovať o zásahu do týchto práv. Totiž, ak najvyšší
súd (zhodne s krajským súdom) ústavne konformným a akceptovateľným spôsobom dospel
k záveru, že z dôvodu nepreukázania uskutočnenia zdaniteľného obchodu
medzi sťažovateľkou a k zásahu do práva sťažovateľky
na odpočet DPH nedošlo, pričom vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu
nie je možné uplatniť doktrínu zneužitia práva, na základe čoho je sťažovateľka povinná
zaplatiť DPH za zdaňovacie obdobie mesiaca júl 2010 v sume 8 075 €, a tento jeho názor
nebol ústavným súdom vyhodnotený ako svojvoľný (a teda ústavne neudržateľný),
je zjavné, že absentuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi rozsudkom najvyššieho súdu
a označenými právami.
41. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom
najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľka vo svojej
ústavnej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť ich porušenia, reálnosť
ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
42. Pokiaľ totiž sťažovateľka porušenie svojho základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu odvíja od porušenia práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a tiež čl. 6 ods. 1 dohovoru, vzhľadom
na to, že ústavný súd nedospel k porušeniu uvedených práv, je celkom prirodzené,
že nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
43. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky
aj v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 7 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13
ods. 4 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu
44. K sťažovateľkou namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 7 ods. 2, čl. 12
ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4 ústavy, ako aj čl. 14 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho
súdu je potrebné uviesť, že označené články ústavy a dohovoru neupravujú základné ľudské
práva a slobody, ktorých ochrany by bolo možné domáhať sa samostatne v konaní
Ústavný súd v danom kontexte podotýka, že ústava nepredpokladá prieskum
ústavných princípov a zásad podľa označených článkov ústavy a dohovoru v konaní
o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorých obsahom nie sú základné
ľudské práva a slobody, a preto nie sú priamo aplikovateľné v konaní o ústavnej sťažnosti
45. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť aj v tejto časti
pri predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
46. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších návrhoch
sťažovateľky formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu
a vrátenie mu veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,
ako aj rozhodnutie o náhrade trov konania) nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2021
Peter Molnár
predseda senátu