Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 7/2021

SLOVENSKÁ R EPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o., Račianska 184/B, Bratislava,

IČO 35 918 519, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou LEGAL & CORP s. r. o.,

Gajova 11, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Tomáš Dujčík, vo veci

namietaného porušenia a , a 2,

Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 , práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. , ako aj jeho rozsudkom

sp. zn. z 25. augusta 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o. o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. decembra 2020 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA

s. r. o., Račianska 184/B, Bratislava, IČO 35 918 519 (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie a , a 2,

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa a základného

práva na zákonného sudcu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), čl. 14 dohovoru, ako aj práva na pokojné užívanie svojho majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní pod sp. zn. , ako aj jeho rozsudkom

sp. zn. z 25. augusta 2020 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (žalobkyňa) sa žalobou

doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 18. marca 2014 domáhala

proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica

(ďalej len „žalovaný“), preskúmania zákonnosti právoplatného rozhodnutia žalovaného

(odvolacieho finančného orgánu) č. 1100302/1/4733/2014/1042 z 8. januára 2014

(ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), ktorým bolo rozhodnutie Daňového úradu Bratislava

(ďalej len „správca dane“) č. 9104405/5/4412579/2013/Sia z 2. októbra 2013

(ďalej len „rozhodnutie správcu dane“) o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty

(ďalej len „DPH“) sťažovateľke za zdaňovacie obdobie mesiaca júl roku 2010 v sume

8 075 € na základe jej odvolania podaného proti nemu ako vecne správne potvrdené.

3. Žaloba bola rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 5. decembra 2017

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zamietnutá ako nedôvodná s tým, že sťažovateľke

sa proti žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

4. Sťažovateľka následne podala proti rozsudku krajského súdu riadne a včas kasačnú

sťažnosť, ktorá bola rozsudkom najvyššieho súdu rovnako zamietnutá. Zároveň najvyšší súd

rozhodol, že účastníci nemajú nárok na náhradu trov kasačného konania. Rozsudok

najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 9. októbra 2020.

5. Sťažovateľka nosnú argumentáciu svojej ústavnej sťažnosti založila na rozsudku

Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) z 21. júna 2012 v spojenej veci

(Mahagében Kft) pod C-80/11 a (Péter Dávid) pod C-142/11, podľa výroku ktorého:

1. «... „Článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a), článok 220

ods. 1 a článok 226 smernice Rady 2006/112 z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme

dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi,

v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej

alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty dane z pridanej

hodnoty z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby

alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán

objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť,

že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu

zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu

dodávateľského reťazca.“...»,

2. «... „článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a) a článok 273 smernice

2006/112 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle

ktorej daňový orgán zamietne právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba

neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe

ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej

osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju

povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty, alebo z dôvodu,

že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha

by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené, napriek tomu, že vecné a formálne

podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112 boli

splnené a že zdaniteľná osoba nedisponovala informáciou, ktorá by ju oprávňovala

predpokladať vznik nezákonností alebo daňového podvodu na strane uvedeného vystaviteľa

faktúry.“...» (ďalej len „doktrína zneužitia práva“).

6. Sťažovateľka v nadväznosti na už uvedenú nosnú argumentáciu vo svojej ústavnej

sťažnosti namieta najmä, že

- krajský súd sa s jej argumentáciou predostretou v rámci žalobného bodu (pozri

bod 5) podstatnou pre rozhodnutie o veci nijako nevysporiadal, resp. s touto sa vysporiadal

až najvyšší súd,

- rozsudok najvyššieho súdu je v protiklade so skorším rozsudkom (toho istého

senátu, pozn.) najvyššieho súdu sp. zn. z 30. mája 2017 v inej veci

sťažovateľky na takmer rovnakom skutkovom a právnom základe, podľa ktorého doktrínu

zneužitia daňového práva nemožno aplikovať, ak daňový subjekt „nepreukázal samotnú

existenciu zdaniteľného obchodu“, pretože v tu preskúmavanej veci existencia predmetu

zdaniteľného obchodu nebola vôbec sporná,

- rozsudok najvyššieho súdu je v rozpore aj s ustálenou rozhodovacou praxou

najvyššieho (kasačného) súdu týkajúcou sa uplatňovania doktríny zneužitia práva, pokiaľ

v tu preskúmavanej veci napriek splneniu formálnych a vecných podmienok pre vznik

a vykonanie práva odpočtu DPH doktrína zneužitia práva nebola uplatnená,

pričom v ústavnej sťažnosti poukazuje na tam označené rozsudky SDEÚ, Európskeho

súdneho dvora, Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ďalšie rozsudky

najvyššieho súdu, označený rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky

a na právny rozbor Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,

- najvyšší súd relevantné právne normy neinterpretoval eurokonformne,

keď dôkazné bremeno, čo sa týka hodnoverného preukázania schopností a možností tretej

osoby (dodávateľa) predmet zdaniteľného obchodu dodať, ktoré zaťažovalo správcu dane,

pričítal sťažovateľke,

- najvyšší súd napriek tomu, že na to nebol oprávnený, hodnotil skutkové zistenia

správcu dane a tiež nahrádzal, resp. dopĺňal jeho správnu úvahu,

- najvyšší súd pri rozhodovaní neprihliadol na rozsudok Okresného súdu Žilina

sp. zn. (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým bol zo skutku právne

kvalifikovaného ako zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 4 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

konateľ sťažovateľky spod obžaloby oslobodený,

- senát najvyššieho súdu „1Sžfk“, resp. najvyšší súd, nevyhovejúc návrhu

sťažovateľky, vec nepostúpil veľkému senátu najvyššieho súdu na rozhodnutie a nepodal

ani návrh na začatie prejudiciálneho konania pred SDEÚ,

- rozsudok najvyššieho súdu nebol verejne vyhlásený a senát najvyššieho súdu

bol nesprávne obsadený.

7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie a , a 2, , základného práva

vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , základného práva na zákonného sudcu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 14 dohovoru, ako aj práva

na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom

najvyššieho súdu a tomuto predchádzajúcim postupom, rozsudok najvyššieho súdu žiada

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a tiež priznať primerané finančné zadosťučinenie

v sume 30 000 €. Zároveň si uplatňuje náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom

alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (, , ).

12. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

13. Podľa . ods. 2 Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,

ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe

takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu.

Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť

pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú

implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

14. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

15. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho

nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

16. Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí

dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

17. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

21. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí

byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

22. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 1 , práva podľa dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho

súdu

23. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v je umožniť každému reálny prístup

k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ

ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia

veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom

a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. , , ,

, , , ).

24. Ústavný súd tak argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súd

v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal, resp. nesprávne vysporiadal s jej podstatnými

námietkami v kasačnej sťažnosti, nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú

udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je plne

v súlade s v spojení s

v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „SSP“) a podľa názoru ústavného súdu

je presvedčivé, zrozumiteľné, konanie nevykazuje znaky podstatných pochybení procesného

charakteru, preto ústavný súd nevidí žiadny relevantný dôvod na prehodnocovanie záverov

najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

25. Podľa názoru ústavného súdu už krajský súd dal jasnú, zrozumiteľnú

a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, keď medzi inými s akcentom na zásadu poctivého

obchodného styku v spojení s povinnosťou štatutárneho orgánu sťažovateľky postupovať

pri podnikaní s primeranou odbornou starostlivosťou a s poukazom na to, že sťažovateľka

žiadnymi relevantnými dôkaznými prostriedkami (napr. projektovou dokumentáciou,

stavebným povolením, rozpisom stavebného materiálu, preukázaním nákladov spojených

s jeho prepravou na stavenisko, certifikátmi použitých vybraných stavebných materiálov

a iných komponentov, stavebným denníkom, kolaudačným rozhodnutím atď.) nepreukázala,

že by jej predmet zdaniteľného obchodu (stavbu – multifunkčný dvojsklad) dodala práve

, (ďalej len „

“), rovnako ako žalovaný a správca dane uzavrel, že sťažovateľke v zmysle § 49

ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na o dani z pridanej

hodnoty v znení účinnom v rozhodujúcom období nevzniklo právo na základe

touto spoločnosťou vystaveného daňového dokladu (faktúry) z 9. júla 2010 (príloha 5

daňového spisu, pozn.) bez špecifikácie druhu a rozsahu plnení si uplatniť odpočet DPH

v sume 8 075 € (pozri odôvodnenie rozsudku krajského súdu v bodoch 42 až 73).

26. V nadväznosti na závery krajského súdu najvyšší súd v súvislosti s rozsudkom

SDEÚ z 21. júna 2012 v spojenej veci (Mahagében Kft) pod C-80/11 a (Péter Dávid)

pod C-142/11, na závery ktorého (pozri argumentáciu v 5. bode tohto uznesenia)

sa sťažovateľka vo svojej kasačnej sťažnosti odvolávala, uviedol, že «... pozornosti

sťažovateľa zrejme uniklo, že tento názor Súdny dvor vyslovil aj v iných svojich

rozhodnutiach s podmienkou (conditio sine qua non), že neexitujú pochybnosti o tom,

že služby boli dodávateľovi vystaviteľom faktúry, t. j. aj takto označeným dodávateľom

priamo alebo nepriamo (subdodávateľsky) skutočne dodané. Toto vyjadril Súdny dvor

v prvom výroku formuláciou „ktoré boli poskytnuté“ a v druhom výroku formuláciou,

že vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v smernici

2006/112 boli splnené... Súdny dvor... zdôraznil, že mu z predpokladov vnútroštátneho súdu

vyplýva, že položené prejudiciálne otázky sa zakladajú na predpoklade, podľa ktorého

po prvé sa uvedené plnenie, ktoré zakladá nárok na odpočet dane, uskutočnilo

tak ako to vyplýva z príslušnej faktúry a po druhé táto faktúra obsahuje všetky údaje

požadované smernicou 2006/112, takže v nej upravené vecné a formálne podmienky vzniku

a výkonu práva na odpočet boli splnené...», čo však v tu preskúmavanej veci sťažovateľky

nebolo preukázané (pozri odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v bodoch 61 až 63).

Zároveň z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľka

nepreukázala na účely uplatnenia odpočtu DPH nielen uskutočnenie zdaniteľného obchodu

medzi ňou a spočívajúceho v dodaní stavby,

ale ani jej následné využívanie na podnikateľské účely, resp. jej používanie

na svoje ďalšie dodávky tovarov a služieb ako platiteľky (pozri odôvodnenie rozsudku

najvyššieho súdu v bode 75, bodoch 77 a 80).

27. Najvyšší súd zároveň dodal, že keďže v tu preskúmavanej veci, rovnako

ako v ostatných veciach sťažovateľky označených v bode 55 odôvodnenia rozsudku

krajského súdu a tiež vo veci pôvodne vedenej na najvyššom súde pod sp. zn.

(pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 8. júna 2017) uskutočnenie

zdaniteľného obchodu medzi sťažovateľkou a

preukázané nebolo (zmluva o dielo zo 16. februára 2010 uzavretá medzi nimi a preberajúci

protokol z 26. novembra 2010 už ani podľa správcu dane na jeho preukázanie

nepostačovali, pozn.), najvyšší súd na svojich dosiaľ tam vyslovených záveroch zotrval

(pozri body 69 až 82 odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu).

Pokiaľ ide o rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 30. mája 2017

v inej veci sťažovateľky na takmer rovnakom skutkovom a právnom základe,

na ktorého závery sa sťažovateľka v ústavnej sťažnosti odvoláva, tvrdiac, že tieto

sú v protiklade so závermi najvyššieho súdu v tu preskúmavanej veci, ústavný súd tvrdenú

nekonzistentnosť zistil vo vzťahu k záverom rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 30. septembra 2015, s ktorými sa však najvyšší súd v tom čase v rámci odvolacieho

prieskumu nestotožnil, keď uviedol, že „Doktrínu zneužitia práva je možné v súdnom

konaní aplikovať iba v prípade, ak je preukázané, že zdaniteľné obchody prebehli

a ich materiálne výsledky existujú. Avšak v preskúmavanej veci žalobca v realite

nepreukázal, ktorá z existujúcich nehnuteľností na adrese

bola predmetom zdaniteľného obchodu s jeho dodávateľom...“ (pozri 60.

bod odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 30. mája 2017),

na základe čoho najvyšší súd tento rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu

sťažovateľky proti žalovanej zamietol. Sťažovateľkou namietaná rozdielnosť rozhodovania

toho istého senátu najvyššieho súdu na rovnakom skutkovom a právnom základe,

t. j. vo veci vedenej pod sp. zn. oproti veci vedenej pod sp. zn. ,

je bez akéhokoľvek opodstatnenia. Tu ústavný súd dodáva, že rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. mája 2017 bol na základe ústavnej sťažnosti sťažovateľky taktiež

podrobený ústavnoprávnemu prieskumu podľa a uznesením ústavného súdu

sp. zn. z 18. júla 2018 bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako zjavne

neopodstatnená (porovnaj tiež , , ).

28. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd

v tu preskúmavanej veci nerešpektoval už ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho

(kasačného) súdu, čo sa týka uplatnenia doktríny zneužitia práva, ústavný súd uvádza,

že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí pozitívne a súčasne aj negatívne vymedzil,

čo sa rozumie pod ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu. Dôvodom

na neuplatniteľnosť odpočtu DPH sťažovateľkou bolo nepreukázanie uskutočnenia

samotného zdaniteľného obchodu (nie existencie predmetu zdaniteľného obchodu, pozn.),

t. j. toho, že „boli poskytnuté“ plnenia zakladajúce nárok

na odpočet DPH, a teda, že „vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet

DPH upravené v smernici 2006/112 boli splnené“ (čo je inak práve predpokladom

pre prípadné uplatnenie doktríny zneužitia práva, pozn.), a nie preukázanie (správcom dane)

toho, že sťažovateľka vedela alebo mohla vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať

na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom (pozri odôvodnenie rozsudku najvyššieho

súdu v bodoch 83 až 87). Inými slovami, kým nie je preukázané uskutočnenie samotného

zdaniteľného obchodu, uplatnenie doktríny zneužitia práva vôbec neprichádza do úvahy.

V okolnostiach preskúmavanej veci nemožno hovoriť o nerešpektovaní rozhodovacej praxe

najvyššieho (kasačného) súdu, pokiaľ ide o uplatňovanie doktríny zneužitia práva,

a tak ani o tom, že by bol najvyšší súd dôkazné bremeno zaťažujúce správcu dane pričítal

sťažovateľke.

29. Právne závery rozsudku najvyššieho súdu a rovnako aj rozsudku krajského súdu

vychádzajú podľa zo skutkových zistení správcu dane a žalovaného,

podľa ktorých sťažovateľka uskutočnenie zdaniteľného obchodu medzi ňou a

nepreukázala, a z právnej argumentácie najvyššieho súdu,

ktorou reagoval na podstatné námietky sťažovateľky vznesené v kasačnej sťažnosti,

čím súčasne zdôraznil správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Rovnako

aj rozhodnutia žalovaného a tiež rozhodnutia správcu dane nemožno podľa názoru

ústavného súdu považovať za nahradenie správnej úvahy správcu dane. Napokon

podľa rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, ktoré orgán verejnej správy

(správca dane) vydal alebo vykonal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny

súd preskúmava len v prípade, ak také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah vybočili

z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.

Najvyšší súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia náležite vysporiadal

aj s dôvodmi, pre ktoré neprihliadol na rozsudok okresného súdu o oslobodení konateľa

sťažovateľky spod obžaloby pre zločin neodvedenia dane a poistného

podľa a , keď uviedol, že podľa je síce správny

súd tiež viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin

a kto ho spáchal, avšak podľa sa toto ustanovenie na konanie na kasačnom

súde použije iba primerane (pozri bod 93 odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu).

30. Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľky, ktorou namieta,

že vec nebola postúpená na rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu s cieľom

zjednocovania jeho rozhodovacej činnosti, a tiež, že najvyšší súd nepodal návrh na začatie

prejudiciálneho konania pred SDEÚ, dodáva, že dôvod, pre ktorý senát najvyššieho súdu

podľa , resp. najvyšší súd podľa

nepovažoval za potrebné vec postúpiť veľkému senátu najvyššieho súdu na rozhodnutie,

ako ani podať návrh na začatie prejudiciálneho konania pred SDEÚ [t. j. že jeho právny

záver v tu preskúmavanej veci nepredstavuje odklon od ustálenej rozhodovacej praxe

najvyššieho (kasačného) súdu, ako ani od ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry) SDEÚ

(pozri body 35, 39, 96 až 100 odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu)], aj v kontexte

ostatnej rozsiahlej právnej argumentácie (pozri už napísané) považuje za plne ústavne

akceptovateľný.

Ústavný súd pre úplnosť veci poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia

č. k. -16 zo 7. júna 2012 vo veci inej ústavnej sťažnosti, v ktorom ústavný

súd podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky SDEÚ,

ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(m. m. )“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie

Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. zo 6. mája 2008 a rozhodnutie

ESĽP vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011 (sťažnosti

č. 3989/07 a č. 38353/07).

31. Sťažnostná argumentácia sťažovateľky teda nie je spôsobilá spochybniť ústavnú

udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom

aplikovaný postup pri hodnotení skutkového stavu veci zisteného už správcom dane

a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127

ods. 2 .

32. Poukazujúc na podrobné a presvedčivé odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu,

ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje závery najvyššieho súdu za svojvoľné

či arbitrárne. Naopak, najvyšší súd sa dostatočným a ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými pre posúdenie argumentácie

sťažovateľky v kasačnej sťažnosti a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení na daný

prípad relevantným spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd príslušné relevantné právne normy

aplikoval a interpretoval v súlade s ich znením, obsahom i účelom a jeho závery obsiahnuté

v rozsudku najvyššieho súdu je následne potrebné považovať za výraz jeho autonómneho

rozhodovania.

33. Požiadavka na verejné vyhlásenie rozsudku v zmysle

vychádza z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

preto jej podstata a účel sa nemôžu zásadne odlišovať od definície podanej v kontexte

týchto zmlúv, napr. EĽSP. zaručuje nie teoretické a iluzórne práva, ale konkrétne

a účinné, preto požiadavku verejného vyhlásenia rozsudku možno považovať za splnenú

len vtedy, ak má verejnosť možnosť získať informácie o dátume a mieste vyhlásenia

rozsudku tak, aby pri takomto zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek,

kto má o to záujem, pričom vo vzťahu k účastníkom konania sa musí vychádzať

z prezumpcie tohto záujmu (). Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vyjadruje

pochybnosť, či bol rozsudok najvyššieho súdu verejne vyhlásený, na preukázanie

ktorej k ústavnej sťažnosti pripojila zápisnicu o vyhlásení rozhodnutia pred kasačným

súdom vo veci vedenej pod sp. zn. z 25. augusta 2020 a zápisnicu

o vyhlásení rozhodnutia pred kasačným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. ,

t. j. v preskúmavanej veci, z 25. augusta 2020.

Aj keď je pravdou, že podľa obsahu týchto zápisníc mali byť rozhodnutia v obidvoch

označených veciach vyhlásené v ten istý čas, t. j. o 9.35 h (čo je zrejme iba zjavná

nesprávnosť v písaní, pozn.), nemožno prehliadnuť, že obidve veci sa týkali sťažovateľky

zastúpenej tým istým právnym zástupcom a žalovaného, t. j. tých istých účastníkov,

avšak napriek tomu, že termín vyhlásenia rozhodnutí bol podľa riadne

a včas oznámený na webovej stránke najvyššieho súdu, ako aj na jeho úradnej tabuli

19. augusta 2020, čo sťažovateľka nijako nenamieta, sťažovateľka ani jej právny zástupca,

rovnako ako žalovaný sa vyhlásenia týchto rozhodnutí nezúčastnili: „Pri verejnom

vyhlásení rozsudku má len ten účastník, ktorý bol riadne oboznámený s časom a miestom

verejného vyhlásenia, možnosť uplatniť svoje procesné práva priznávané

mu pri tomto procesnom úkone súdu. Obsahom procesného oprávnenia účastníka

pri kontrole súdu vyhlasujúceho rozsudok je predovšetkým jeho oprávnenie preveriť,

či bol rozsudok v jeho veci vôbec vyhlásený (to má význam z hľadiska účastníkovej

vedomosti, či je súd rozsudkom viazaný, a ak áno, akým rozsudkom – akými konkrétnymi

výrokmi). Neprehliadnuteľným oprávnením účastníka je tu právo účastníka oboznámiť

sa s tým, v akom zložení súd vyhlásil rozsudok ... a s akým odôvodnením“ (pozri uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 12. júla 2012). Ak sťažovateľka,

ako aj jej právny zástupca napriek tomu, že termín a čas vyhlásenia rozsudku najvyššieho

súdu boli riadne a včas oznámené, sa jeho vyhlásenia nezúčastnili, pričom netvrdili,

že by im v účasti na verejnom vyhlásení rozsudku najvyššieho súdu bránila akákoľvek

prekážka, nemôžu ex post s úspechom namietať porušenie tých procesných práv,

ktoré svojou neúčasťou na verejnom vyhlásení rozsudku z vlastného rozhodnutia nevyužili.

Vyhlásením rozsudku v neprítomnosti účastníka inak s termínom jeho vyhlásenia náležitým

spôsobom oboznámeného nedošlo k žiadnemu takému nesprávnemu procesnému postupu,

ktorý by účastníkovi konania znemožňoval, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

34. Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48

ods. 1 je zabrániť, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť,

bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom

za účelový. Toto základné právo je konkretizované v procesných kódexoch,

pre posudzovaný prípad v , a v predpisoch upravujúcich organizáciu

súdnictva a postavenie sudcov.

35. Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát zložený

zo sudcov príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci. Ústavnej zásade

neodňateľnosti zákonného sudcu nezodpovedá tak prípad, ak zákonní sudcovia senátu,

ktorým bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, boli menení bez splnenia

zákonných predpokladov na vykonanie takýchto zmien neskoršie vydaným rozvrhom práce

ako riadiacim aktom predsedu súdu (prípadne jeho zmenami a doplneniami).

K zmene v zložení senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie

by malo dochádzať v zásade len výnimočne a za vopred stanovených pravidiel (nie ex post),

ktoré umožňujú predvídať túto zmenu (pozri nález ústavného súdu sp. zn.

z 31. augusta 2017).

36. Ústavný súd vlastnou činnosťou zistil, že podľa osobitnej časti rozvrhu práce

najvyššieho súdu na rok 2018 v znení opatrení 1 a 2 (ďalej len „rozvrh práce“) v čase

začatia konania o kasačnej sťažnosti sťažovateľky bola vec pridelená do senátu

„1S“ tvoreného sudcami 1. JUDr. Ing. Miroslavom Gavalcom, PhD. – predsedom senátu,

2. JUDr. Igorom Belkom – predsedom senátu, 3. JUDr. Mariánom Trenčanom – členom

senátu, ktorý rozhodoval aj v agende zapisovanej do registrov Szak, Sžak, Sžk, Sžfk, Asan,

Sžik, Sžrk, pričom podľa čl. II ods. 14 všeobecnej časti rozvrhu práce ak má v senáte viac

sudcov funkciu predsedu senátu, riadiacim predsedom senátu je predseda senátu uvedený

v osobitnej časti rozvrhu práce na prvom mieste, t. j. JUDr. Ing. Miroslav Gavalec, PhD.

Ako to aj zo záhlavia rozsudku najvyššieho súdu a tiež aj zo zápisnice o vyhlásení

rozhodnutia pred kasačným súdom z 25. augusta 2020 zjavne vyplýva

(a niet o tom žiadnych pochýb), preskúmavaná vec sťažovateľky bola prerokovaná

a rozhodnutá v senáte zloženom zo sudcov najvyššieho súdu, ktorí tvorili tento senát v čase

pridelenia veci. Navyše predseda najvyššieho súdu uznesením sp. zn.

zo 17. júla 2020 rozhodol, že predseda senátu „1 S“ JUDr. Ing. Miroslav Gavalec, PhD.,

nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania v preskúmavanej veci (pozri bod 41

odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu). Ústavný súd teda na tomto základe nemôže

konštatovať ani porušenie základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 .

37. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP, podľa ktorej uvedené

ustanovenie nie je aplikovateľné na rozhodovanie vo veciach daňových, pretože tieto tvoria

súčasť jadra výsad verejnej moci (pozri rozsudky Veľkej komory ESĽP vo veciach Jussila

proti Fínsku z 23. 11. 2006, č. 73053/01, bod 29 alebo Ferrazzini proti Taliansku

z 12. 7. 2001, č. 44759/98, body 24 a 25). Výnimku tvoria konania v takých daňových

veciach, ktoré je možné považovať za trestné (ide o prípady, kde má uložená daňová

povinnosť sankčný charakter – napr. vo forme sankčného navýšenia dane – porovnaj Jussila

proti Fínsku, body 34 a 35). V posudzovanej veci správne orgány sťažovateľke neuložili

sankciu za porušenie právnej povinnosti, ale vyrubili jej daň, ktorú bola povinná platiť

na základe platných právnych predpisov. Nedošlo teda k uloženiu sankcie preventívno-

represívneho charakteru, v dôsledku čoho nie je naplnená požiadavka druhého z troch

tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne

konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru

(Engel a ďalší proti Holandsku, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976, č. 5100/71, 5101/71,

5102/71, 5354/72 a 5370/72, bod 82). Ústavný súd teda dospel k záveru

o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru v danej veci.

38. S odvolaním sa na už uvedené skutočnosti a právne závery ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 56

ods. 2 písm. g) odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa 20 ods. 1 , práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom najvyššieho súdu

39. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu,

ústavný súd v zmysle svojej konštantnej judikatúry opakovane uvádza, že všeobecný súd

v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného

charakteru (kam patria aj označené práva), ak toto porušenie nevyplynie z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46

až (). Novšia judikatúra ústavného súdu už však smeruje

aj k posudzovaniu hmotných práv v rozhodnutí všeobecného súdu, a to aj bez toho,

aby sťažovateľ musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné

princípy postupu vyplývajúce z až (, ,

, a pod.).

40. V súvislosti s tvrdeným zásahom do označených práv však ústavný súd

konštatuje, že vzhľadom na záver najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľke

tým, že neuniesla dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní uskutočnenia zdaniteľného

obchodu medzi ňou a , ani len nevzniklo právo

na odpočet DPH, čo je inak základným predpokladom pre prípadné uplatnenie doktríny

zneužitia práva spočívajúceho v možnosti zamietnutia práva na odpočet DPH,

iba ak by správca dane uniesol dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní, že sťažovateľka

vedela alebo mala vedieť, že plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou

daňového podvodu zo strany alebo iného tejto spoločnosti

predchádzajúceho subjektu, nemožno uvažovať o zásahu do týchto práv. Totiž, ak najvyšší

súd (zhodne s krajským súdom) ústavne konformným a akceptovateľným spôsobom dospel

k záveru, že z dôvodu nepreukázania uskutočnenia zdaniteľného obchodu

medzi sťažovateľkou a k zásahu do práva sťažovateľky

na odpočet DPH nedošlo, pričom vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu

nie je možné uplatniť doktrínu zneužitia práva, na základe čoho je sťažovateľka povinná

zaplatiť DPH za zdaňovacie obdobie mesiaca júl 2010 v sume 8 075 €, a tento jeho názor

nebol ústavným súdom vyhodnotený ako svojvoľný (a teda ústavne neudržateľný),

je zjavné, že absentuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi rozsudkom najvyššieho súdu

a označenými právami.

41. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľka vo svojej

ústavnej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť ich porušenia, reálnosť

ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

42. Pokiaľ totiž sťažovateľka porušenie svojho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu odvíja od porušenia práv

podľa a a tiež dohovoru, vzhľadom

na to, že ústavný súd nedospel k porušeniu uvedených práv, je celkom prirodzené,

že nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

43. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky

aj v tejto časti podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 7 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13

ods. 4 a dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu

44. K sťažovateľkou namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 7 ods. 2, čl. 12

ods. 1 a 2, , ako aj dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho

súdu je potrebné uviesť, že označené články a dohovoru neupravujú základné ľudské

práva a slobody, ktorých ochrany by bolo možné domáhať sa samostatne v konaní

podľa .

Ústavný súd v danom kontexte podotýka, že nepredpokladá prieskum

ústavných princípov a zásad podľa označených článkov a dohovoru v konaní

o ústavnej sťažnosti podľa , ktorých obsahom nie sú základné

ľudské práva a slobody, a preto nie sú priamo aplikovateľné v konaní o ústavnej sťažnosti

podľa .

45. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť aj v tejto časti

pri predbežnom prerokovaní podľa odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

46. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších návrhoch

sťažovateľky formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu

a vrátenie mu veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,

ako aj rozhodnutie o náhrade trov konania) nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2021

Peter Molnár

predseda senátu