Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 233/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o.,

Račianska 184/B, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou LEGAL & CORP s. r. o.,

Gajova 11, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Tomáš Dujčík, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. mája 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o. o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. septembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS –

ROZBORA s. r. o., Račianska 184/B, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. mája 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že Daňový úrad Bratislava (ďalej len „daňový

úrad“) u nej vykonal daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za obdobie

január – december 2007, január – december 2008, január – december 2009, január 2010,

marec – december 2010. Protokol z daňovej kontroly bol sťažovateľke doručený 2. apríla

2013. Daňový úrad po ukončení vyrubovacieho konania vydal rozhodnutie

č. 9104405/5/4412386/2013/Sia z 2. októbra 2013 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“),

ktorým vyrubil sťažovateľke rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie marec 2010 vo výške

95 000,19 eur. Proti prvostupňovému rozhodnutiu daňového úradu podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len

„finančné riaditeľstvo“ alebo „žalovaný“) rozhodnutím č. 1100302/1/4625/2014/1042

z 8. januára 2014 (ďalej len „rozhodnutie finančného riaditeľstva“), ktorým potvrdilo

rozhodnutie daňového úradu. Následne sťažovateľka podala Krajskému súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorou žiadala o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

finančného riaditeľstva. Krajský súd o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. -72

z 30. septembra 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozhodnutie finančného

riaditeľstva v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vec vrátil žalovanému na

ďalšie konanie. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu

zamietol.

3. Sťažovateľka v úvode ústavnej sťažnosti rekapituluje priebeh konania

pred správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi. Následne poukazuje na relevantnú

judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“, rozhodnutie C-80/11

z 21. 6. 2012 vo veci Mahagében a Dávid, C-285/11 zo 6. 12. 2012 vo veci Bonik

a rozhodnutie C-18/13 z 13.2.2014 vo veci Maks Pen) a zhŕňa jej závery. Z rozhodnutia C-

285/11 zo 6. decembra 2012 vo veci Bonik podľa sťažovateľky vyplýva, že „na

odpočítanie je potrebné, aby dotknutá osoba bola jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto

smernice a jednak, aby zdaniteľná osoba využívala uvedené tovary a služby zakladajúce

toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení a na vstupe musia

byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou (rozsudok Bonik, bod 29). Ak

sú tieto podmienky splnené, právo na odpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté.“.

Podľa názoru sťažovateľky v jej prípade podmienky splnené boli, keďže predmet plnenia

bol jednoznačne preukázateľný a zistiteľný, čo preukazovala listinnými dôkazmi,

predovšetkým faktúrami, zmluvami, preberacím protokolom. Plnenie bolo poskytnuté

spoločnosťou PHOTOART, s. r. o., čo bolo doložené listinnými dôkazmi. V posudzovanom

prípade navyše dodávateľ sťažovateľky, ako aj následní subdodávatelia potvrdili, že k

dodaniu došlo tak, ako bolo deklarované a preukázané sťažovateľkou. Nesplnenie si

daňovej povinnosti iného subjektu, navyše subjektu, s ktorým sťažovateľka ani nebola v

priamom zmluvnom vzťahu, nemôže byť sťažovateľke ako daňovému subjektu na ťarchu.

Sťažovateľka taktiež nemá zákonnú možnosť sledovať alebo overovať plnenie si daňových

povinností svojich dodávateľov či dokonca následných subdodávateľov. Obstaranie stavby

cez generálneho dodávateľa, ktorý si následne zabezpečuje čiastkové dodávky ďalšími

subdodávateľmi, predstavuje bežnú prax v oblasti stavebníctva, a nie je technicky ani

právne možné, aby sťažovateľka ako objednávateľ kontrolovala personálne alebo technické

kapacity týchto subjektov. Pre sťažovateľku ako objednávateľa je podstatné, či dielo bolo

zhotovené riadne a včas, t. j. v zmysle podmienok zmluvy o dielo, a či následne zaplatila

zhotoviteľovi, s ktorým má uzatvorenú zmluvu o dielo, dojednanú cenu diela. Obe tieto

skutočnosti sa preukázateľne stali. Sťažovateľka ďalej poukazuje na rozhodnutie C-80/11 z

21. júna 2012 vo veci Mahagében a Dávid, z ktorého podľa nej vyplýva, že „daňový orgán

nie je oprávnený zamietnuť právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba

neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa

požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že

disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť

podať daňové priznanie a uhradiť DPH, alebo z dôvodu, že uvedené zdaniteľná osoba nemá

okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené

podmienky boli splnené, (bod. 51)“. Pokiaľ ide o doklady predložené správcovi dane zo

strany sťažovateľky, tieto sú podľa nej po právnej stránke perfektné, teda spĺňajúce všetky

podstatné náležitosti, ktoré právny poriadok pre tento typ dokumentov vyžaduje. Samotná

jednoduchosť zmluvy alebo absencia stavebných denníkov, na ktorú poukazoval správca

dane, nepredstavuje dôkaz, usvedčujúci sťažovateľku z protiprávneho konania. Napokon z

rozhodnutia C-18/13 z 13. februára 2014 vo veci Maks Pen podľa sťažovateľky vyplýva, že

„zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených

dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené - čo v tomto prípade

preukázateľne bolo, no v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho

subdodávateľom, avšak až za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že: 1) táto

skutočnosť predstavuje podvodné konanie a 2) preukáže sa, že vzhľadom na objektívne

skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že

uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom

prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť“. V posudzovanom prípade podľa

sťažovateľky nedošlo k preukázaniu ani jednej z týchto podmienok, pričom tieto podmienky

nielenže neboli preukázané, ale neboli ani v rámci správneho konania posudzované.

V osobitnom podaní doručenom ústavnému súdu 26. februára 2018 sťažovateľka na

podporu svojich argumentov poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej

republiky č. k. -60 z 30. januára 2018, ktorý vychádza z právnych predpisov

Európskej únie a právne záväznej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

Aj v prípade odpočítania dane v sume 33 630,19 eur z faktúry č. FO1002009, pri

ktorej išlo o dodávku zariadenia pizzerie Tesco Martin na základe kúpnej zmluvy, došlo

podľa sťažovateľky k neodôvodnenému spochybneniu dodávok, a to napriek tomu, že

„dodávateľ sťažovateľa, ako aj jeho subdodávateľ potvrdili dodávku plnenia tak, ako bola

deklarovaná sťažovateľom“, a rovnako aj „neskorší vlastník zariadenia pizzerie Tesco

Martin odvodzoval svoje vlastnícke právo od kúpy tohto zariadenia práve od sťažovateľa“.

Ak dodávateľ sťažovateľky vystupoval ako vlastník predmetných zariadení a ako vlastník

podpísal kúpnu zmluvu so sťažovateľkou, v rámci obchodného styku bolo sťažovateľke

umožnené nadobudnúť vlastnícke právo k hnuteľnému tovaru aj od nevlastníka za

predpokladu, že kupujúci je v čase nadobudnutia vlastníctva dobromyseľný (§ 446

). Keďže dobromyseľnosť sťažovateľky nebola vyvrátená,

oprávneným vlastníkom predmetného zariadenia sa stala sťažovateľka, a preto sťažovateľka

z titulu kúpnej zmluvy zaplatila faktúru dodávateľovi a ako platiteľka dane vykonala

odpočítanie z dane z pridanej hodnoty.

4. K zásahu do práv sťažovateľky podľa jej názoru došlo v dôsledku arbitrárnosti

a svojvoľnosti napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd podľa nej neaplikoval právne závery

vyplývajúce z rozsudkov Súdneho dvora, na ktoré v priebehu konania poukázala,

na skutkový stav, a to napriek tomu, že právne otázky riešené v tomto konaní (právo

na odpočet a nevyhnutné predpoklady na jeho vznik, dôkazné bremeno na strane správcu

dane pri preukazovaní miery účasti zdaniteľnej osoby na daňovom podvode) boli

jednoznačne zodpovedané už citovanou judikatúrou Súdneho dvora. Takýto odmietavý

prístup k aplikácii rozhodovacej praxe Súdneho dvora najvyšší súd odôvodnil

nepreukázaním existencie stavieb, čo však nebolo v konaní sporné, pretože sťažovateľka

ich existenciu preukázala početnými listinnými dôkazmi. Takýto extrémny nesúlad

právnych záverov najvyššieho súdu so skutkovými zisteniami krajského súdu a výklad,

ktorý je v značnom nesúlade s obsahom súdnej praxe (odklon od ustálenej judikatúry

Súdneho dvora), bez toho, aby boli dostatočne odôvodnené dôvody, na základe ktorých

najvyšší súd odmietol stabilizovanú výkladovú prax, považuje sťažovateľka za prejav

arbitrárnosti zo strany najvyššieho súdu, ktorá zakladá nepreskúmateľnosť, a teda

i protiústavnosť vydaného rozhodnutia. Ďalej podotýka, že najvyšší súd tým, že zmenil

rozsudok krajského súdu na základe odlišného hodnotenia dôkazov vykonaných krajským

súdom, a to bez toho, že by ho sám zopakoval, porušil zásadu ústnosti a priamosti, v zmysle

ktorej vykonáva dokazovanie súd, ktorý rozhoduje vo veci, a to na pojednávaní, na ktoré

predvolá účastníkov. Porušil tiež zásadu zákazu prekvapivého rozhodnutia, keďže

sťažovateľka nebola oboznámená s predbežným názorom odvolacieho súdu.

5. Sťažovateľka žiada v závere ústavnej sťažnosti o odklad vykonateľnosti

rozhodnutia, keďže existuje hrozba, že správca dane vyrubenú daň v blízkej budúcnosti

začne vymáhať prostredníctvom exekučného konania. Súčasne je toho názoru, že správca

dane ani žiadny iný subjekt nebude odkladom vykonateľnosti rozsudku nijakým spôsobom

dotknutý, zatiaľ čo výkon exekúcie môže negatívne zasiahnuť do výkonu jej podnikateľskej

činnosti.

6. S ohľadom na už uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí veci na

ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv (bod 1)

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov konania vo výške

374,80 eur na účet jej právneho zástupcu.

7. Keďže ústavnému súdu bol spolu so sťažnosťou doručený napadnutý rozsudok

v nekompletnom znení, výzvou z 11. októbra 2017 vyzval ústavný súd právneho zástupcu

sťažovateľky na doručenie predmetnej prílohy sťažnosti v úplnom znení. Až na základe

opakovanej výzvy ústavného súdu z 30. mája 2018 bol ústavnému súdu 6. júna 2018

doručený napadnutý rozsudok v kompletnom znení.

8. Podaním doručeným ústavnému súdu 15. februára 2018 predložila sťažovateľka

zvukový záznam z pojednávaní vedených na krajskom súde pod sp. zn.

a sp. zn. , ktoré majú preukazovať skutočnosť, že medzi sťažovateľkou

a žalovaným nebolo nikdy sporným to, že by materiálne neexistoval predmet zdaniteľného

plnenia. Sťažovateľka poukazuje na novú právnu úpravu, ktorá neumožňuje súdom

posudzovať to, čo je medzi žalobcom a žalovaným nesporné (§ 25 Správneho súdneho

poriadku v spojení s , a ).

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porovnaj napr. , , ,

). Za zjavne neopodstatnený v už uvedenom zmysle považoval ústavný súd

aj návrh sťažovateľky.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide

o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov, či právneho

posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným

súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. , , ,

, , , ).

14. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vznáša dve skupiny námietok. Po prvé tvrdí,

že najvyšší súd sa neodôvodnene odklonil od stabilnej judikatúry Súdneho dvora, čo činí

jeho rozhodnutie arbitrárnym, a teda protiústavným. Po druhé mal najvyšší súd porušiť

zásadu priamosti a ústnosti rozhodovania tým, že vyhodnotil dôkazy odlišne od krajského

súdu, pričom tieto dôkazy nezopakoval, pričom jeho rozhodnutie je zároveň prekvapivým,

keďže sťažovateľka nemohla jeho náhľad na vec očakávať.

15. Sťažovateľka sa v konaní dožadovala aplikácie právnych záverov Súdneho dvora,

podľa ktorých v prípade, že bolo zdaniteľné plnenie preukázateľne uskutočnené,

no v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom ani subdodávateľom, môže byť nárok

na odpočet zamietnutý len za podmienky, že sa preukáže, že išlo o súčasť podvodného

jednania, o čom zdaniteľná osoba vedela alebo mala vzhľadom na okolnosti vedieť.

To v jej prípade dokázané nebolo. Ako jej však ozrejmil odvolací orgán, ako aj najvyšší súd,

v tomto prípade neboli uvedené závery aplikovateľné. Pre ich aplikáciu totiž musí byť

najprv splnená hypotéza, že bolo uskutočnenie zdaniteľného plnenia (teda v tomto prípade

realizácia stavby a dodávka zariadenia pizzerie) preukázané. Najvyšší súd k tomu uviedol,

že „doktrínu zneužitia práva je v zmysle citovaného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci

Max Pen (sp. zn. C-18/13, marginálny bod č. 22) možné v súdnom konaní aplikovať iba

v prípade, ak je preukázané, že zdaniteľné obchody prebehli a ich materiálne výsledky

reálne existujú. Avšak v preskúmavanej veci žalobca relevantne v realite nepreukázal, ktorá

z existujúcich nehnuteľností na adrese Račianska ulica č. 184/B, Bratislava bola

predmetom zdaniteľného obchodu s jeho dodávateľom.“. K rovnakému záveru dospeli aj

finančné orgány. Pokiaľ teda sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že existencia

predmetu plnenia bola jednoznačne preukázaná listinnými dôkazmi, predovšetkým

faktúrami, zmluvami, preberacím protokolom a výsluchmi dodávateľa a subdodávateľov,

ide o jej pohľad na vec, ktorý však nebol rozhodujúcimi orgánmi akceptovaný. Spomínané

listinné podklady neboli s ohľadom na ich spochybnenie zo strany finančných orgánov

dostačujúce, pričom sťažovateľka nepredložila ďalšie relevantné dôkazy. Finančné orgány a

následne aj najvyšší súd teda dospeli k záveru, že sťažovateľka v tomto smere neuniesla

svoje dôkazné bremeno, teda nepreukázala existenciu predmetu zdaniteľného plnenia.

V tomto smere je potom možné aj následnú argumentáciu sťažovateľky o nespornosti

materiálnej existencii predmetu zdaniteľného plnenia považovať za zjavne účelovú.

Námietky sťažovateľky uplatnené v ústavnej sťažnosti teda nie je možné hodnotiť inak, než

že sa sťažovateľka po ústavnom súde dožaduje prehodnotenia skutkových zistení, ku

ktorým dospeli finančné orgány a s ktorými sa stotožnil aj najvyšší súd. Tým však stavia

ústavný súd do role ďalšej prieskumnej inštancie, ktorá mu neprislúcha.

16. Z napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že správne orgány, ako aj najvyšší súd sa

otázkou unesenia dôkazného bremena riadne zaoberali a svoje závery podrobne odôvodnili.

Východisko ich argumentácie, podľa ktorého v prípade správcom dane preukázaných

pochybností o uskutočnení zdaniteľných plnení prechádza dôkazné bremeno na daňový

subjekt, je možné považovať za ústavne konformné. Takýto zásah do autonómie jednotlivca

je totiž odôvodnený verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane.

Rozhodujúce orgány pritom v posudzovanom prípade neprekročili medze, ktoré pre výber

daní stanoví zákon. Na daňový subjekt nekládli príliš reštriktívne požiadavky, keďže

od sťažovateľky požadovali preukázanie výlučne tých skutočností, ktoré sa viazali

na jej daňovú povinnosť (teda preukázanie skutočností, ktoré sama v daňovom konaní

tvrdila). Ako najvyšší súd v tejto súvislosti poznamenal, „je nielen logické ale aj celkom

legitímne (prirodzené), že žalobca ako stavebník bude disponovať odbornou ako aj úradnou

stavebnou dokumentáciou a znalosťou, kde a ako sa dotknuté stavebné činnosti vykonávali“.

Rovnako vo vzťahu k zdaniteľnému plneniu vo forme dodávky zariadenia pizzerie najvyšší

súd uviedol, že „je logické a nepochybné, že predaj zariadenia pizzerie je v zmysle režimu

DPH spojený s podnikateľským zámerom a v zmysle

Z. z. s evidenciou majetku u kupujúceho, na ktorú nadväzuje inventúrne preverovanie

majetku vo vzťahu k splneniu zásady verného a pravdivého zobrazenia v zmysle § 7 ods. 2

v spojení s a o účtovníctve. Žalobca ako účtovná

jednotka mal tiež povinnosť viesť evidenciu svojho majetku s tým, že ho mal zaradiť

v zmysle daňových predpisov do odpisových skupín, resp. jednorázovo odpísať majetok do

nákladov. Práve tieto účtovné doklady mohol žalobca počas daňovej kontroly (predložiť) na

potvrdenie realizácie svojho práva.“. Ani ústavný súd nepovažuje závery správnych

orgánov odobrené najvyšším súdom za svojvoľné či inak vybočujúce z ústavne právnych

limitov. Uvedené závery neboli v rozpore ani so sťažovateľkou citovanou judikatúrou

Súdneho dvora, keďže pre ich aplikáciu neboli v danej veci naplnené všetky hypotézy.

17. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, že jej nemôže byť na ujmu nesplnenie si

daňovej povinnosti iného subjektu (v tomto prípade subdodávateľských spoločností), v tom

je možné dať jej za pravdu. Avšak k takejto situácii v posudzovanej veci nedošlo.

Sťažovateľke bolo pripísané na ťarchu jedine neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu

k existencii uplatneného zdaniteľného plnenia (stavby a dodávky zariadenia pizzerie).

Z rozhodnutí vyplýva, že zistenie o nesplnení daňovej povinnosti subdodávateľských

spoločností bolo len jednou z indícií, ktorá viedla k spochybneniu sťažovateľkinho tvrdenia,

že k zdaniteľnému plneniu došlo spôsobom uvedeným na faktúrach, a následnému prenosu

dôkazného bremena. Ani táto námietka teda nemá potenciál akokoľvek (tým menej

v ústavnej rovine) spochybniť napadnuté rozhodnutie.

18. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že najvyšší súd porušil zásadu ústnosti a priamosti,

v zmysle ktorej vykonáva dokazovanie na pojednávaní súd, ktorý rozhoduje vo veci, a tiež

zásadu zákazu prekvapivého rozhodnutia. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje

na špecifickú povahu správneho súdnictva, ktorého účelom je kontrola verejnej správy,

a nie nahrádzanie jej rozhodovania. Pri definovaní role súdu v oblasti zisťovania

skutkového stavu je potrebné mať na pamäti princíp deľby moci medzi výkonnou mocou (v

tomto prípade stelesnenou správnymi orgánmi) a súdnou mocou. Nie je možné, aby súd

v správnom súdnictve „viedol dokazovanie v obvykle chápanom zmysle, totiž ako

prostriedok zistenia skutkového stavu v správnej veci, takto vykonané dôkazy (popr. spolu

s dôkazmi už vykonanými v konaní pred správnym orgánom) by sám hodnotil a vyvodzoval

z takto zisteného skutkového stavu právne úvahy, ktoré by viedli k rozhodnutiu o veci

samej. Súd by tak rozhodoval o právach a povinnostiach fyzických či právnických osôb vo

veciach, ktoré sú kompetenčným zákonodarstvom zverené orgánom exekutív; pri existencii

generálnej prieskumnej klauzuly by sa tak stala deľba moci medzi justíciou a exekutívou

iluzórna.“ (Mazanec, M. Ještě k otázkám přezkumu správních rozhodnutí soudy, Bulletin

advokacie č. 1/1998, s. 8, slovenský preklad ústavný súd, pozn.). Konanie na správnom súde

nie je pokračovaním správneho konania. Súd teda vykonáva dokazovanie iba veľmi

výnimočne, a to najmä s cieľom verifikovať dôkazy vykonané v správnom konaní (pozri

napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 28. januára 2010). Správny súd sa

pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v zásade obmedzí na otázku,

či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú pochybné a či umožňujú

učiniť skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel (rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 1. augusta 2008).

19. V posudzovanom prípade dospel krajský súd k záveru, že správnymi orgánmi

zhromaždené dôkazy neumožňovali vyvodiť skutkové a následne právne závery, ku ktorým

tieto orgány dospeli. V dôsledku toho zrušil rozhodnutie odvolacieho finančného orgánu

pre nepreskúmateľnosť a uložil mu povinnosť doplniť dokazovanie v naznačenom smere.

Krajský súd pritom vychádzal z právneho názoru, podľa ktorého mal správca dane

povinnosť dokázať neexistenciu zdaniteľného plnenia. Najvyšší súd sa s týmto názorom

nestotožnil, pričom dal za pravdu odvolaciemu finančnému orgánu. Podľa názoru

najvyššieho súdu nebol správny orgán zaťažený inkvizičnou povinnosťou v realite zisťovať,

ktorá z existujúcich nehnuteľností bola deklarovanými zdaniteľnými obchodmi

sťažovateľky dotknutá (pozri bod 60 napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu). Podľa

názoru najvyššieho súdu to bola sťažovateľka, ktorá bola povinná preukázať, že

k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo, pričom toto úspešne nepreukázala. Najvyšší súd

považoval v tomto smere rozhodnutie správnych orgánov za preskúmateľné. V závere

rozhodnutia uviedol, že vo veci nebolo potrebné vykonať dokazovanie, keďže vychádzal

z informácií administratívneho spisu. Ani z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by si

najvyšší súd pre svoje rozhodnutie vyžiadal, zadovážil a vykonal dôkaz, ktorý nebol

súčasťou administratívneho spisu. Sťažovateľka ani na žiaden takýto konkrétny dôkaz

nepoukázala, vo svojej sťažnosti sa obmedzila len na všeobecné konštatovanie, že najvyšší

súd „vykonával dokazovanie“. Už uvedené pre rozhodnutie podstatné závery najvyššieho

súdu však nevyplynuli z dokazovania v konaní pred týmto súdom, ale z právneho

hodnotenia obsahu administratívneho spisu v rámci prieskumného konania. Pokiaľ ide

o tvrdenú ,,prekvapivosť“ rozhodnutia, ani tu ústavný súd nemôže dať za pravdu

sťažovateľke. Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil so závermi správnych

orgánov, s ktorými bola sťažovateľka počas konania nepochybne oboznámená. Aj tieto

námietky sťažovateľky sú preto zjavne neopodstatnené.

20. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“), podľa ktorej uvedené ustanovenie nie je aplikovateľné na rozhodovanie

vo veciach daňových, pretože tieto tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (pozri rozsudky

Veľkej komory ESĽP vo veciach Jussila proti Fínsku z 23. 11. 2006, č. 73053/01, bod 29,

alebo Ferrazzini proti Taliansku z 12. 7. 2001, č. 44759/98, body 24 – 25). Výnimku tvoria

konania v takých daňových veciach, ktoré je možné považovať za trestné (ide o prípady,

kde má uložená daňová povinnosť sankčný charakter – napr. vo forme sankčného navýšenia

dane – porovnaj Jussila proti Fínsku, body 34 – 35). V posudzovanej veci správne orgány

sťažovateľke neuložili sankciu za porušenie právnej povinnosti, ale vyrubili jej daň, ktorú

bola povinná platiť na základe platných právnych predpisov. Nedošlo teda k uloženiu

sankcie preventívno-represívneho charakteru, v dôsledku čoho nie je naplnená požiadavka

druhého z troch tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať

vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1

dohovoru (Engel a ďalší proti Holandsku, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976, č. 5100/71,

5101/71, 5102/71, 5354/72 a 5370/72, bod 82). Ústavný súd teda dospel k záveru

o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru v danej veci, a preto aj túto časť ústavnej

sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

21. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupe

a v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne

nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti,

odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

zaoberať sa návrhom sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu.

Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko

sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júla 2018