Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 233/2018
PDF · 252.19 KB
No categories available
I. ÚS 233/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o.,
Račianska 184/B, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou LEGAL & CORP s. r. o.,
Gajova 11, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Tomáš Dujčík, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Sžf 24/2016 z 30. mája 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o. o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. septembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS –
ROZBORA s. r. o., Račianska 184/B, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžf 24/2016
z 30. mája 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že Daňový úrad Bratislava (ďalej len „daňový
úrad“) u nej vykonal daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za obdobie
január – december 2007, január – december 2008, január – december 2009, január 2010,
marec – december 2010. Protokol z daňovej kontroly bol sťažovateľke doručený 2. apríla
2013. Daňový úrad po ukončení vyrubovacieho konania vydal rozhodnutie
č. 9104405/5/4412386/2013/Sia z 2. októbra 2013 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“),
ktorým vyrubil sťažovateľke rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie marec 2010 vo výške
95 000,19 eur. Proti prvostupňovému rozhodnutiu daňového úradu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len
„finančné riaditeľstvo“ alebo „žalovaný“) rozhodnutím č. 1100302/1/4625/2014/1042
z 8. januára 2014 (ďalej len „rozhodnutie finančného riaditeľstva“), ktorým potvrdilo
rozhodnutie daňového úradu. Následne sťažovateľka podala Krajskému súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorou žiadala o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
finančného riaditeľstva. Krajský súd o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 2 S 57/2014-72
z 30. septembra 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozhodnutie finančného
riaditeľstva v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vec vrátil žalovanému na
ďalšie konanie. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu
zamietol.
3. Sťažovateľka v úvode ústavnej sťažnosti rekapituluje priebeh konania
pred správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi. Následne poukazuje na relevantnú
judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“, rozhodnutie C-80/11
z 21. 6. 2012 vo veci Mahagében a Dávid, C-285/11 zo 6. 12. 2012 vo veci Bonik
a rozhodnutie C-18/13 z 13.2.2014 vo veci Maks Pen) a zhŕňa jej závery. Z rozhodnutia C-
285/11 zo 6. decembra 2012 vo veci Bonik podľa sťažovateľky vyplýva, že „na
odpočítanie je potrebné, aby dotknutá osoba bola jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto
smernice a jednak, aby zdaniteľná osoba využívala uvedené tovary a služby zakladajúce
toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení a na vstupe musia
byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou (rozsudok Bonik, bod 29). Ak
sú tieto podmienky splnené, právo na odpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté.“.
Podľa názoru sťažovateľky v jej prípade podmienky splnené boli, keďže predmet plnenia
bol jednoznačne preukázateľný a zistiteľný, čo preukazovala listinnými dôkazmi,
predovšetkým faktúrami, zmluvami, preberacím protokolom. Plnenie bolo poskytnuté
spoločnosťou PHOTOART, s. r. o., čo bolo doložené listinnými dôkazmi. V posudzovanom
prípade navyše dodávateľ sťažovateľky, ako aj následní subdodávatelia potvrdili, že k
dodaniu došlo tak, ako bolo deklarované a preukázané sťažovateľkou. Nesplnenie si
daňovej povinnosti iného subjektu, navyše subjektu, s ktorým sťažovateľka ani nebola v
priamom zmluvnom vzťahu, nemôže byť sťažovateľke ako daňovému subjektu na ťarchu.
Sťažovateľka taktiež nemá zákonnú možnosť sledovať alebo overovať plnenie si daňových
povinností svojich dodávateľov či dokonca následných subdodávateľov. Obstaranie stavby
cez generálneho dodávateľa, ktorý si následne zabezpečuje čiastkové dodávky ďalšími
subdodávateľmi, predstavuje bežnú prax v oblasti stavebníctva, a nie je technicky ani
právne možné, aby sťažovateľka ako objednávateľ kontrolovala personálne alebo technické
kapacity týchto subjektov. Pre sťažovateľku ako objednávateľa je podstatné, či dielo bolo
zhotovené riadne a včas, t. j. v zmysle podmienok zmluvy o dielo, a či následne zaplatila
zhotoviteľovi, s ktorým má uzatvorenú zmluvu o dielo, dojednanú cenu diela. Obe tieto
skutočnosti sa preukázateľne stali. Sťažovateľka ďalej poukazuje na rozhodnutie C-80/11 z
21. júna 2012 vo veci Mahagében a Dávid, z ktorého podľa nej vyplýva, že „daňový orgán
nie je oprávnený zamietnuť právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba
neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa
požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že
disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť
podať daňové priznanie a uhradiť DPH, alebo z dôvodu, že uvedené zdaniteľná osoba nemá
okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené
podmienky boli splnené, (bod. 51)“. Pokiaľ ide o doklady predložené správcovi dane zo
strany sťažovateľky, tieto sú podľa nej po právnej stránke perfektné, teda spĺňajúce všetky
podstatné náležitosti, ktoré právny poriadok pre tento typ dokumentov vyžaduje. Samotná
jednoduchosť zmluvy alebo absencia stavebných denníkov, na ktorú poukazoval správca
dane, nepredstavuje dôkaz, usvedčujúci sťažovateľku z protiprávneho konania. Napokon z
rozhodnutia C-18/13 z 13. februára 2014 vo veci Maks Pen podľa sťažovateľky vyplýva, že
„zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených
dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené - čo v tomto prípade
preukázateľne bolo, no v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho
subdodávateľom, avšak až za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že: 1) táto
skutočnosť predstavuje podvodné konanie a 2) preukáže sa, že vzhľadom na objektívne
skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že
uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom
prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť“. V posudzovanom prípade podľa
sťažovateľky nedošlo k preukázaniu ani jednej z týchto podmienok, pričom tieto podmienky
nielenže neboli preukázané, ale neboli ani v rámci správneho konania posudzované.
V osobitnom podaní doručenom ústavnému súdu 26. februára 2018 sťažovateľka na
podporu svojich argumentov poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej
republiky č. k. 5 Afs 60/2017-60 z 30. januára 2018, ktorý vychádza z právnych predpisov
Európskej únie a právne záväznej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.
Aj v prípade odpočítania dane v sume 33 630,19 eur z faktúry č. FO1002009, pri
ktorej išlo o dodávku zariadenia pizzerie Tesco Martin na základe kúpnej zmluvy, došlo
podľa sťažovateľky k neodôvodnenému spochybneniu dodávok, a to napriek tomu, že
„dodávateľ sťažovateľa, ako aj jeho subdodávateľ potvrdili dodávku plnenia tak, ako bola
deklarovaná sťažovateľom“, a rovnako aj „neskorší vlastník zariadenia pizzerie Tesco
Martin odvodzoval svoje vlastnícke právo od kúpy tohto zariadenia práve od sťažovateľa“.
Ak dodávateľ sťažovateľky vystupoval ako vlastník predmetných zariadení a ako vlastník
podpísal kúpnu zmluvu so sťažovateľkou, v rámci obchodného styku bolo sťažovateľke
umožnené nadobudnúť vlastnícke právo k hnuteľnému tovaru aj od nevlastníka za
predpokladu, že kupujúci je v čase nadobudnutia vlastníctva dobromyseľný (§ 446
Obchodného zákonníka). Keďže dobromyseľnosť sťažovateľky nebola vyvrátená,
oprávneným vlastníkom predmetného zariadenia sa stala sťažovateľka, a preto sťažovateľka
z titulu kúpnej zmluvy zaplatila faktúru dodávateľovi a ako platiteľka dane vykonala
odpočítanie z dane z pridanej hodnoty.
4. K zásahu do práv sťažovateľky podľa jej názoru došlo v dôsledku arbitrárnosti
a svojvoľnosti napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd podľa nej neaplikoval právne závery
vyplývajúce z rozsudkov Súdneho dvora, na ktoré v priebehu konania poukázala,
na skutkový stav, a to napriek tomu, že právne otázky riešené v tomto konaní (právo
na odpočet a nevyhnutné predpoklady na jeho vznik, dôkazné bremeno na strane správcu
dane pri preukazovaní miery účasti zdaniteľnej osoby na daňovom podvode) boli
jednoznačne zodpovedané už citovanou judikatúrou Súdneho dvora. Takýto odmietavý
prístup k aplikácii rozhodovacej praxe Súdneho dvora najvyšší súd odôvodnil
nepreukázaním existencie stavieb, čo však nebolo v konaní sporné, pretože sťažovateľka
ich existenciu preukázala početnými listinnými dôkazmi. Takýto extrémny nesúlad
právnych záverov najvyššieho súdu so skutkovými zisteniami krajského súdu a výklad,
ktorý je v značnom nesúlade s obsahom súdnej praxe (odklon od ustálenej judikatúry
Súdneho dvora), bez toho, aby boli dostatočne odôvodnené dôvody, na základe ktorých
najvyšší súd odmietol stabilizovanú výkladovú prax, považuje sťažovateľka za prejav
arbitrárnosti zo strany najvyššieho súdu, ktorá zakladá nepreskúmateľnosť, a teda
i protiústavnosť vydaného rozhodnutia. Ďalej podotýka, že najvyšší súd tým, že zmenil
rozsudok krajského súdu na základe odlišného hodnotenia dôkazov vykonaných krajským
súdom, a to bez toho, že by ho sám zopakoval, porušil zásadu ústnosti a priamosti, v zmysle
ktorej vykonáva dokazovanie súd, ktorý rozhoduje vo veci, a to na pojednávaní, na ktoré
predvolá účastníkov. Porušil tiež zásadu zákazu prekvapivého rozhodnutia, keďže
sťažovateľka nebola oboznámená s predbežným názorom odvolacieho súdu.
5. Sťažovateľka žiada v závere ústavnej sťažnosti o odklad vykonateľnosti
rozhodnutia, keďže existuje hrozba, že správca dane vyrubenú daň v blízkej budúcnosti
začne vymáhať prostredníctvom exekučného konania. Súčasne je toho názoru, že správca
dane ani žiadny iný subjekt nebude odkladom vykonateľnosti rozsudku nijakým spôsobom
dotknutý, zatiaľ čo výkon exekúcie môže negatívne zasiahnuť do výkonu jej podnikateľskej
činnosti.
6. S ohľadom na už uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí veci na
ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv (bod 1)
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov konania vo výške
374,80 eur na účet jej právneho zástupcu.
7. Keďže ústavnému súdu bol spolu so sťažnosťou doručený napadnutý rozsudok
v nekompletnom znení, výzvou z 11. októbra 2017 vyzval ústavný súd právneho zástupcu
sťažovateľky na doručenie predmetnej prílohy sťažnosti v úplnom znení. Až na základe
opakovanej výzvy ústavného súdu z 30. mája 2018 bol ústavnému súdu 6. júna 2018
doručený napadnutý rozsudok v kompletnom znení.
8. Podaním doručeným ústavnému súdu 15. februára 2018 predložila sťažovateľka
zvukový záznam z pojednávaní vedených na krajskom súde pod sp. zn. 5 S 54/2014
a sp. zn. 5 S 56/2014, ktoré majú preukazovať skutočnosť, že medzi sťažovateľkou
a žalovaným nebolo nikdy sporným to, že by materiálne neexistoval predmet zdaniteľného
plnenia. Sťažovateľka poukazuje na novú právnu úpravu, ktorá neumožňuje súdom
posudzovať to, čo je medzi žalobcom a žalovaným nesporné (§ 25 Správneho súdneho
poriadku v spojení s § 3, § 151 ods. 1 a § 171 ods. 1 CSP).
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porovnaj napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
IV. ÚS 35/02). Za zjavne neopodstatnený v už uvedenom zmysle považoval ústavný súd
aj návrh sťažovateľky.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu,
pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide
o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,
ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov, či právneho
posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným
súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08,
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
14. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vznáša dve skupiny námietok. Po prvé tvrdí,
že najvyšší súd sa neodôvodnene odklonil od stabilnej judikatúry Súdneho dvora, čo činí
jeho rozhodnutie arbitrárnym, a teda protiústavným. Po druhé mal najvyšší súd porušiť
zásadu priamosti a ústnosti rozhodovania tým, že vyhodnotil dôkazy odlišne od krajského
súdu, pričom tieto dôkazy nezopakoval, pričom jeho rozhodnutie je zároveň prekvapivým,
keďže sťažovateľka nemohla jeho náhľad na vec očakávať.
15. Sťažovateľka sa v konaní dožadovala aplikácie právnych záverov Súdneho dvora,
podľa ktorých v prípade, že bolo zdaniteľné plnenie preukázateľne uskutočnené,
no v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom ani subdodávateľom, môže byť nárok
na odpočet zamietnutý len za podmienky, že sa preukáže, že išlo o súčasť podvodného
jednania, o čom zdaniteľná osoba vedela alebo mala vzhľadom na okolnosti vedieť.
To v jej prípade dokázané nebolo. Ako jej však ozrejmil odvolací orgán, ako aj najvyšší súd,
v tomto prípade neboli uvedené závery aplikovateľné. Pre ich aplikáciu totiž musí byť
najprv splnená hypotéza, že bolo uskutočnenie zdaniteľného plnenia (teda v tomto prípade
realizácia stavby a dodávka zariadenia pizzerie) preukázané. Najvyšší súd k tomu uviedol,
že „doktrínu zneužitia práva je v zmysle citovaného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci
Max Pen (sp. zn. C-18/13, marginálny bod č. 22) možné v súdnom konaní aplikovať iba
v prípade, ak je preukázané, že zdaniteľné obchody prebehli a ich materiálne výsledky
reálne existujú. Avšak v preskúmavanej veci žalobca relevantne v realite nepreukázal, ktorá
z existujúcich nehnuteľností na adrese Račianska ulica č. 184/B, Bratislava bola
predmetom zdaniteľného obchodu s jeho dodávateľom.“. K rovnakému záveru dospeli aj
finančné orgány. Pokiaľ teda sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že existencia
predmetu plnenia bola jednoznačne preukázaná listinnými dôkazmi, predovšetkým
faktúrami, zmluvami, preberacím protokolom a výsluchmi dodávateľa a subdodávateľov,
ide o jej pohľad na vec, ktorý však nebol rozhodujúcimi orgánmi akceptovaný. Spomínané
listinné podklady neboli s ohľadom na ich spochybnenie zo strany finančných orgánov
dostačujúce, pričom sťažovateľka nepredložila ďalšie relevantné dôkazy. Finančné orgány a
následne aj najvyšší súd teda dospeli k záveru, že sťažovateľka v tomto smere neuniesla
svoje dôkazné bremeno, teda nepreukázala existenciu predmetu zdaniteľného plnenia.
V tomto smere je potom možné aj následnú argumentáciu sťažovateľky o nespornosti
materiálnej existencii predmetu zdaniteľného plnenia považovať za zjavne účelovú.
Námietky sťažovateľky uplatnené v ústavnej sťažnosti teda nie je možné hodnotiť inak, než
že sa sťažovateľka po ústavnom súde dožaduje prehodnotenia skutkových zistení, ku
ktorým dospeli finančné orgány a s ktorými sa stotožnil aj najvyšší súd. Tým však stavia
ústavný súd do role ďalšej prieskumnej inštancie, ktorá mu neprislúcha.
16. Z napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že správne orgány, ako aj najvyšší súd sa
otázkou unesenia dôkazného bremena riadne zaoberali a svoje závery podrobne odôvodnili.
Východisko ich argumentácie, podľa ktorého v prípade správcom dane preukázaných
pochybností o uskutočnení zdaniteľných plnení prechádza dôkazné bremeno na daňový
subjekt, je možné považovať za ústavne konformné. Takýto zásah do autonómie jednotlivca
je totiž odôvodnený verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane.
Rozhodujúce orgány pritom v posudzovanom prípade neprekročili medze, ktoré pre výber
daní stanoví zákon. Na daňový subjekt nekládli príliš reštriktívne požiadavky, keďže
od sťažovateľky požadovali preukázanie výlučne tých skutočností, ktoré sa viazali
na jej daňovú povinnosť (teda preukázanie skutočností, ktoré sama v daňovom konaní
tvrdila). Ako najvyšší súd v tejto súvislosti poznamenal, „je nielen logické ale aj celkom
legitímne (prirodzené), že žalobca ako stavebník bude disponovať odbornou ako aj úradnou
stavebnou dokumentáciou a znalosťou, kde a ako sa dotknuté stavebné činnosti vykonávali“.
Rovnako vo vzťahu k zdaniteľnému plneniu vo forme dodávky zariadenia pizzerie najvyšší
súd uviedol, že „je logické a nepochybné, že predaj zariadenia pizzerie je v zmysle režimu
DPH spojený s podnikateľským zámerom a v zmysle § 71 ods. 2 písm. f) zák. č. 222/2004
Z. z. s evidenciou majetku u kupujúceho, na ktorú nadväzuje inventúrne preverovanie
majetku vo vzťahu k splneniu zásady verného a pravdivého zobrazenia v zmysle § 7 ods. 2
v spojení s § 6 ods. 3 a § 30 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve. Žalobca ako účtovná
jednotka mal tiež povinnosť viesť evidenciu svojho majetku s tým, že ho mal zaradiť
v zmysle daňových predpisov do odpisových skupín, resp. jednorázovo odpísať majetok do
nákladov. Práve tieto účtovné doklady mohol žalobca počas daňovej kontroly (predložiť) na
potvrdenie realizácie svojho práva.“. Ani ústavný súd nepovažuje závery správnych
orgánov odobrené najvyšším súdom za svojvoľné či inak vybočujúce z ústavne právnych
limitov. Uvedené závery neboli v rozpore ani so sťažovateľkou citovanou judikatúrou
Súdneho dvora, keďže pre ich aplikáciu neboli v danej veci naplnené všetky hypotézy.
17. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, že jej nemôže byť na ujmu nesplnenie si
daňovej povinnosti iného subjektu (v tomto prípade subdodávateľských spoločností), v tom
je možné dať jej za pravdu. Avšak k takejto situácii v posudzovanej veci nedošlo.
Sťažovateľke bolo pripísané na ťarchu jedine neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu
k existencii uplatneného zdaniteľného plnenia (stavby a dodávky zariadenia pizzerie).
Z rozhodnutí vyplýva, že zistenie o nesplnení daňovej povinnosti subdodávateľských
spoločností bolo len jednou z indícií, ktorá viedla k spochybneniu sťažovateľkinho tvrdenia,
že k zdaniteľnému plneniu došlo spôsobom uvedeným na faktúrach, a následnému prenosu
dôkazného bremena. Ani táto námietka teda nemá potenciál akokoľvek (tým menej
v ústavnej rovine) spochybniť napadnuté rozhodnutie.
18. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že najvyšší súd porušil zásadu ústnosti a priamosti,
v zmysle ktorej vykonáva dokazovanie na pojednávaní súd, ktorý rozhoduje vo veci, a tiež
zásadu zákazu prekvapivého rozhodnutia. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje
na špecifickú povahu správneho súdnictva, ktorého účelom je kontrola verejnej správy,
a nie nahrádzanie jej rozhodovania. Pri definovaní role súdu v oblasti zisťovania
skutkového stavu je potrebné mať na pamäti princíp deľby moci medzi výkonnou mocou (v
tomto prípade stelesnenou správnymi orgánmi) a súdnou mocou. Nie je možné, aby súd
v správnom súdnictve „viedol dokazovanie v obvykle chápanom zmysle, totiž ako
prostriedok zistenia skutkového stavu v správnej veci, takto vykonané dôkazy (popr. spolu
s dôkazmi už vykonanými v konaní pred správnym orgánom) by sám hodnotil a vyvodzoval
z takto zisteného skutkového stavu právne úvahy, ktoré by viedli k rozhodnutiu o veci
samej. Súd by tak rozhodoval o právach a povinnostiach fyzických či právnických osôb vo
veciach, ktoré sú kompetenčným zákonodarstvom zverené orgánom exekutív; pri existencii
generálnej prieskumnej klauzuly by sa tak stala deľba moci medzi justíciou a exekutívou
iluzórna.“ (Mazanec, M. Ještě k otázkám přezkumu správních rozhodnutí soudy, Bulletin
advokacie č. 1/1998, s. 8, slovenský preklad ústavný súd, pozn.). Konanie na správnom súde
nie je pokračovaním správneho konania. Súd teda vykonáva dokazovanie iba veľmi
výnimočne, a to najmä s cieľom verifikovať dôkazy vykonané v správnom konaní (pozri
napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 150/2009 z 28. januára 2010). Správny súd sa
pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v zásade obmedzí na otázku,
či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú pochybné a či umožňujú
učiniť skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel (rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Sžo 133/2007 z 1. augusta 2008).
19. V posudzovanom prípade dospel krajský súd k záveru, že správnymi orgánmi
zhromaždené dôkazy neumožňovali vyvodiť skutkové a následne právne závery, ku ktorým
tieto orgány dospeli. V dôsledku toho zrušil rozhodnutie odvolacieho finančného orgánu
pre nepreskúmateľnosť a uložil mu povinnosť doplniť dokazovanie v naznačenom smere.
Krajský súd pritom vychádzal z právneho názoru, podľa ktorého mal správca dane
povinnosť dokázať neexistenciu zdaniteľného plnenia. Najvyšší súd sa s týmto názorom
nestotožnil, pričom dal za pravdu odvolaciemu finančnému orgánu. Podľa názoru
najvyššieho súdu nebol správny orgán zaťažený inkvizičnou povinnosťou v realite zisťovať,
ktorá z existujúcich nehnuteľností bola deklarovanými zdaniteľnými obchodmi
sťažovateľky dotknutá (pozri bod 60 napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu). Podľa
názoru najvyššieho súdu to bola sťažovateľka, ktorá bola povinná preukázať, že
k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo, pričom toto úspešne nepreukázala. Najvyšší súd
považoval v tomto smere rozhodnutie správnych orgánov za preskúmateľné. V závere
rozhodnutia uviedol, že vo veci nebolo potrebné vykonať dokazovanie, keďže vychádzal
z informácií administratívneho spisu. Ani z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by si
najvyšší súd pre svoje rozhodnutie vyžiadal, zadovážil a vykonal dôkaz, ktorý nebol
súčasťou administratívneho spisu. Sťažovateľka ani na žiaden takýto konkrétny dôkaz
nepoukázala, vo svojej sťažnosti sa obmedzila len na všeobecné konštatovanie, že najvyšší
súd „vykonával dokazovanie“. Už uvedené pre rozhodnutie podstatné závery najvyššieho
súdu však nevyplynuli z dokazovania v konaní pred týmto súdom, ale z právneho
hodnotenia obsahu administratívneho spisu v rámci prieskumného konania. Pokiaľ ide
o tvrdenú ,,prekvapivosť“ rozhodnutia, ani tu ústavný súd nemôže dať za pravdu
sťažovateľke. Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil so závermi správnych
orgánov, s ktorými bola sťažovateľka počas konania nepochybne oboznámená. Aj tieto
námietky sťažovateľky sú preto zjavne neopodstatnené.
20. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“), podľa ktorej uvedené ustanovenie nie je aplikovateľné na rozhodovanie
vo veciach daňových, pretože tieto tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (pozri rozsudky
Veľkej komory ESĽP vo veciach Jussila proti Fínsku z 23. 11. 2006, č. 73053/01, bod 29,
alebo Ferrazzini proti Taliansku z 12. 7. 2001, č. 44759/98, body 24 – 25). Výnimku tvoria
konania v takých daňových veciach, ktoré je možné považovať za trestné (ide o prípady,
kde má uložená daňová povinnosť sankčný charakter – napr. vo forme sankčného navýšenia
dane – porovnaj Jussila proti Fínsku, body 34 – 35). V posudzovanej veci správne orgány
sťažovateľke neuložili sankciu za porušenie právnej povinnosti, ale vyrubili jej daň, ktorú
bola povinná platiť na základe platných právnych predpisov. Nedošlo teda k uloženiu
sankcie preventívno-represívneho charakteru, v dôsledku čoho nie je naplnená požiadavka
druhého z troch tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať
vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1
dohovoru (Engel a ďalší proti Holandsku, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976, č. 5100/71,
5101/71, 5102/71, 5354/72 a 5370/72, bod 82). Ústavný súd teda dospel k záveru
o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru v danej veci, a preto aj túto časť ústavnej
sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
21. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupe
a v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne
nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti,
odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu
zaoberať sa návrhom sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko
sudca Milan Ľalík.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júla 2018