Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 129/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. novembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa

Mészárosa o prijatej sťažnosti L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska

kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 11. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z

2. júna 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. augusta

2009 takto

rozhodol:

1. Základné právo L. na súdnu ochranu zaručené v Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. júna 2009, v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 2. júna 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp

15/2009 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 2. júna

2009, sp. zn. z 11. júna 2009, sp. zn. z 2. júna 2009, sp. zn.

z 2. júna 2009 a sp. zn. z 27. augusta 2009 sa z r u š u j ú

a veci sa mu v r a c a j ú na ďalšie konania.

3. L. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 828,85 € (slovom

osemstodvadsaťosem eur a osemdesiatpäť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., Advokátska

kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra

2009 doručená sťažnosť L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009. Sťažnosť bola na ústavnom súde

vedená pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti spoločnosti P., s. r. o., o povolenie výnimky z podmienok ochrany

chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej

republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo“) rozhodnutím sp. zn.

2.1/KD z 21. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister životného

prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutím sp. zn. . z

26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie

ministerstva.

Následne sa sťažovateľ žalobou podanou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra, ako aj rozhodnutia

ministerstva ako prvostupňového správneho orgánu, pričom sa domáhal

zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom

č. k. -75 z 9. januára 2009 žalobu sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku

sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu

trov konania.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2009, ako

aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1

, ako aj jeho právo zaručené v dohovoru z dôvodu, že v tejto veci

postupoval a rozhodol odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na najvyššom súde

pod sp. zn. , konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším súdom prerušené

z dôvodu podania návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ďalej len „súdny

dvor“) na posúdenie predbežných otázok nevyhnutných na rozhodnutie veci.

2. Ústavnému súdu bola 25. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,

ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. júna

2009. Sťažnosť bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn. (pôvodne pod

sp. zn. ).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti P. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3422/2008-2.1/KD z

22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím sp. zn.

32/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté

rozhodnutie ministerstva.

Následne sa sťažovateľ žalobou podanou krajskému súdu domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia ministra, ako aj rozhodnutia ministerstva ako prvostupňového

správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na

ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom č. k. -75 z 13. januára 2009 žalobu

sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 11. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského

súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 11. júna 2009, ako

aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1

, ako aj jeho právo zaručené v dohovoru z dôvodu, že v tejto veci

postupoval a rozhodol odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na najvyššom súde

pod sp. zn. , konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším súdom prerušené

z dôvodu podania návrhu súdnemu dvoru na posúdenie predbežných otázok nevyhnutných

na rozhodnutie veci.

3. Ústavnému súdu bola 30. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,

ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna

2009. Sťažnosť bola dosiaľ na ústavnom súde vedená pod sp. zn. (pôvodne

pod sp. zn. ).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti R. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3644/2008-2.1/KD z

21. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím sp. zn.

46/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté

rozhodnutie ministerstva.

Následne sa sťažovateľ žalobou podanou krajskému súdu domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia ministra, ako aj rozhodnutia ministerstva ako prvostupňového

správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na

ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom č. k. -73 z 10. decembra 2008 žalobu

sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského

súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2009, ako

aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1

, ako aj jeho právo zaručené v dohovoru z dôvodu, že v tejto veci

postupoval a rozhodol odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na najvyššom súde

pod sp. zn. , konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším súdom prerušené

z dôvodu podania návrhu súdnemu dvoru na posúdenie predbežných otázok nevyhnutných

na rozhodnutie veci.

4. Ústavnému súdu bola 30. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,

ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z

2. júna 2009. Sťažnosť bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn. (pôvodne

sp. zn. ).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti a. s. S. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3527/2008-2.1/KD z 22.

apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím sp. zn.

86/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté

rozhodnutie ministerstva.

Následne sa sťažovateľ žalobou podanou krajskému súdu domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia ministra, ako aj rozhodnutia ministerstva ako prvostupňového

správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na

ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom č. k. -71 z 10. decembra 2008 žalobu

sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského

súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2009, ako

aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1

, ako aj jeho právo zaručené v dohovoru z dôvodu, že v tejto veci

postupoval a rozhodol odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na najvyššom súde

pod sp. zn. , konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším súdom prerušené

z dôvodu podania návrhu súdnemu dvoru na posúdenie predbežných otázok nevyhnutných

na rozhodnutie veci.

5. Ústavnému súdu bola 15. októbra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,

ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. z 27. augusta 2009. Sťažnosť

bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn. (pôvodne pod sp. zn.

).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti P. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3480/2008-2.1/KD z

21. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím sp. zn.

103/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté

rozhodnutie ministerstva.

Následne sa sťažovateľ žalobou podanou krajskému súdu domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia ministra, ako aj rozhodnutia ministerstva ako prvostupňového

správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na

ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom č. k. -72 z 10. decembra 2008 žalobu

sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 27. augusta 2009 potvrdil rozsudok

krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 27. augusta 2009,

ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho právo zaručené v dohovoru z dôvodu, že v tejto veci

postupoval a rozhodol odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na najvyššom súde

pod sp. zn. , konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším súdom prerušené

z dôvodu podania návrhu súdnemu dvoru na posúdenie predbežných otázok nevyhnutných

na rozhodnutie veci.

Sťažovateľ v súvislosti s konaním o všetkých piatich už uvedených sťažnostiach

totožnými podaniami doručenými ústavnému súdu 9. decembra 2009 upozornil na

skutočnosť, že najvyšší súd rovnako ako vo veci vedenej pod sp. zn.

postupoval aj v ďalších identických 25 konaniach, ktoré 5. novembra 2009 spojil na

spoločné konanie vedené pod sp. zn. a ktoré následne prerušil až do

rozhodnutia súdneho dvora o predbežných otázkach, ktoré mu najvyšší súd predložil vo veci

vedenej pod sp. zn. .

Sťažovateľ svoj názor o porušení ním označeného základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu

sp. zn. z 2. júna 2009, sp. zn. z 11. júna 2009, sp. zn.

z 2. júna 2009, sp. zn. z 2. júna 2009 a sp. zn.

z 27. augusta 2009 vo všetkých už uvedených sťažnostiach argumentačne identicky

zdôvodnil takto:

«Dňa 29. 6. 2009 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou,

v ktorej vydaný rozsudok Najvyššieho súdu je predmetom tejto sťažnosti. Uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie

o odvolaní žalobcu (sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

-74 zo dňa 20. 1. 2009, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu

(sťažovateľa), ktorým sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného – Ministerstva

životného prostredia, ktorým žalovaný rozhodol o nepriznaní postavenia účastníka

správneho konania žalobcovi – sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane

prírody a krajiny.

Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach...

Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom

tejto sťažnosti, zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci. Z rozhodnutia

o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20. 1. 2009 vyplýva, že

Najvyšší súd SR postupoval podľa článku 234 poslednej vety (Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva

musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie

je prípustný opravný prostriedok (v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na výraz „bol

nútený konať“ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto súvislosti

sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR

nie je prípustný opravný prostriedok podľa a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou

inštanciou v konaní správneho súdnictva. Pokiaľ ide o odôvodnenie odlišného postupu

Najvyššieho súdu SR, tak ako na to poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,

ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním komunitárneho rozmeru posudzovanej

veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní

sťažovateľa vo veci sp. zn. a . Sťažovateľ predkladá v prílohe

tohto podania tak odvolanie a podanie, ktorým bolo odvolanie doplnené vo veci, ktorá je

predmetom tohto konania, tak odvolanie a podanie, ktorým bolo doplnené vo veci

. Z obsahu týchto podaní sťažovateľa je zrejmé, že tieto sú s výnimkou

spisových značiek a dátumov identické. Postup sťažovateľa v odvolacom konaní teda nebol

dôvodom na zásadne odlišný postup Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických

konaniach, v ktorých je sťažovateľ účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý

predchádzal vydaniu rozhodnutia napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto

rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1

SR, ktoré zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak

Najvyšší súd SR sa cítil byť viazaný povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je

predmetom tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2

ods. 2 SR v spojení s zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.»

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd uznesením prijal jeho

sťažnosti (pôvodne vedené sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. ) na ďalšie konanie a aby vo veci samej nálezom

vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v označených konaniach, ako aj rozsudkami

v týchto konaniach došlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného v dohovoru, aby zrušil tieto rozsudky, vrátil

najvyššiemu súdu tieto veci na ďalšie konanie a zakázal mu pokračovať v porušovaní jeho

práv. Sťažovateľ vo všetkých uvedených konaniach žiada tiež úhradu trov konania pred

ústavným súdom.

Sťažnosti pôvodne vedené ústavným súdom pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. boli

uznesením ústavného súdu č. k. -16 z 18. marca 2010 prijaté na ďalšie

konanie a spojené na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. , pričom

toto konanie bolo zároveň prerušené podľa

(ďalej aj „OSP“) v spojení s Z.

z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vzhľadom na

skutočnosť, že Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na základe uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. júna 2009, ktorým bol predložený návrh na

začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva

(ďalej len „Zmluva o ES“; v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, pozn.),

riešil v konaní vedenom pod sp. zn. C-240/09 otázku, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Súdny dvor

v predmetnej veci vyhlásil rozsudok č. C-240/09 8. marca 2011, čím v zmysle § 111 ods. 2

v spojení s odpadla prekážka, pre ktorú ústavný súd

konanie vedené pod sp. zn. prerušil, a preto v ňom aj bez návrhu

pokračoval.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: najvyšší súd listom č. k. -40 z 26. júla 2011 a právna zástupkyňa

sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu listom z 19. augusta

2011.

Vyjadrenie najvyššieho súdu pozostávalo z vyjadrení predsedov senátov najvyššieho

súdu „3 Sžp“ a „5 Sžp“.

Predseda senátu „3 Sžp“ vo svojom vyjadrení uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s upustením od ústneho pojednávania

o prijatej sťažnosti...

Najvyšší súd poukazuje na to, že sťažovateľ urobil predmetom ústavnej sťažnosti

právnu otázku judikatúrnych posunov vo vzťahu k právu na súdnu a inú právnu ochranu

podľa SR a právu na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru. Ide

pritom o zásadnú právnu otázku, či judikatúrne posuny už ipso facto predstavujú porušenie

uvedených práv. V tom prípade nastáva pre najvyšší súd ďalšia právna otázka, spočívajúca

v tom, ako zabezpečiť rozvoj judikatúry bez porušenia požiadaviek SR a Dohovoru

na koherentnosť rozhodovacej činnosti. Judikatúrny posun totiž znamená, že v dôsledku

vývoja súdnej praxe, poznatkov a náhľadov sudcov najvyššieho súdu, ich diskusií na

ustálenú právnu prax dochádza k jej zmene. Ide o tzv. overruling.

Dôvodom judikatúrneho posunu bol v tomto prípade eurokonformný výklad.

Základným problémom bolo identifikovať právny predpis, ktorý by sťažovateľovi priznával

postavenie účastníka konania. Sťažovateľ identifikoval, že týmto predpisom je Aarhuský

dohovor. Ako široko diskutovaná sa riešila predbežná otázka, či Aarhuský dohovor má

priamy účinok. Pokiaľ by bol Aarhuský dohovor mal priamy účinok v právnom poriadku

Slovenskej republiky, bolo by zrejmé, že právny základ postavenia účastníka konania je

daný Dohovorom a súdy by sťažovateľovi postavenie účastníka konania priznali (čl. 2 ods.2

SR). V skutočnosti, právna otázka priameho účinku Aarhuského dohovoru bola viac

ako sporná. Pritom z premisy priameho účinku Aarhuského dohovoru vychádzal sťažovateľ

i najvyšší súd, ktorý predbežnú otázku v konaní sp. zn. . Súdny dvor Európskej

únie v danom prípade však určil povinnosť euro konformného výkladu pre vnútroštátny súd

mimo priameho účinku Aarhuského dohovoru. Najvyšší súd má za to, že takýto spôsob

výkladu môžu uskutočňovať iba tzv. equity courts medzi ktoré patrí Súdny dvor EU, ESĽP

a ústavné súdy. Tie môžu vziať do úvahy hodnotové hľadisko z primárneho práva a fakticky

konštitutívne ho sformulovať spôsobom ako to urobil Súdny dvor EU, aj mimo

normatívneho textu, s prihliadnutím na cieľ a účel Aarhuského dohovoru.

V prejednávanej veci pred najvyšším súdom bola spornou procesná otázka,

či žalobca ako združenie, ktorého cieľom je ochrana životného prostredia môže mať

procesné práva v rozsahu účastníka správneho konania, v správnom konaní týkajúcom sa

udelenia výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého. Tohto

procesného postavenia sa žalobca domáhal na základe tvrdeného priameho účinku

Aarhuského dohovoru, keď dikcia , v znení účinnom do

30. 04. 2010, mu priznávala iba postavenie zúčastnenej osoby. Žalobca právo vyvodzoval

z Aarhuského dohovoru (Oznámenie MZV SR č. ) a tvrdil, že

mu ho zaručuje na základe priameho účinku.

Senát v rámci svojej rozhodovacej činnosti vychádzal z tohto, že Aarhuský dohovor

nemá priamy účinok napr. rozsudok 3 [L.] publikovaný v ASPI JUD34577SK.

Za účelom deklarovania svojej právnej praxe senát publikoval rozsudok s právnou vetou,

podľa ktorej „Aarhuský dohovor v ním neuvedených činnostiach nezakladá právo účasti

zainteresovanej verejnosti vo forme účastníka správneho konania“. Vec Súdnemu dvoru

Európskej únie na rozhodnutie o predbežnej otázke nepredložil, keďže v priebehu

odvolacieho konania piaty senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5

zo dňa 22. 06. 2009 v druhovo rovnakej veci predložil Súdnemu dvoru

Európskej únie podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva... predbežné

otázky...

Senát 3 S preto konanie vo vlastnej veci podľa , prerušil

až do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o položenej predbežnej otázke.

Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 [L.] zo dňa 08. 03. 2011 rozhodol,

že „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na

rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia

schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17.

februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby

poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť

na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej

možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej

súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu

životného prostredia, akou je L., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho

konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“

Súdny dvor Európskej únie v bodoch 45 až 50 rozsudku uviedol:

„Je potrebné konštatovať, že ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

neobsahujú žiadnu jasnú a presnú povinnosť takej povahy, že by sa ňou priamo musela

riadiť právna situácia jednotlivcov. Keďže práva stanovené v článku 9 ods. 3 majú

„členovia verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú

nejaké“, znamená to, že toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo jeho

účinkov tomu, že dôjde k vydaniu neskoršieho aktu.

Je však potrebné uviesť, že cieľom týchto ustanovení, hoci sú formulované

všeobecne, je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia.

V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží právnemu

poriadku každého členského štátu upraviť procesné podmienky žalôb určených na

zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú

z práva Únie, v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú

v každom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä

rozsudok z 15. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. s. 1-2483, body 44 a 45).

V tejto súvislosti, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, procesné podmienky žalôb

určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci

vyplývajú z práva Únie, nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce sa

podobných žalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemožniť

alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity)

(rozsudok Impact, už citovaný, bod 46 a citovaná judikatúra).

Nemožno si preto predstaviť, že by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva

Únie v oblasti životného prostredia, bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemožnosť alebo veľkú obtiažnosť

výkonu práv zverených právom Únie.

Z toho vyplýva, že keď ide o druh chránený právom Únie a najmä smernicou

o biotopoch, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby s cieľom zabezpečiť účinnú súdnu ochranu

v oblastiach, ktoré patria do práva Únie týkajúceho sa práva životného prostredia, poskytol

taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade s cieľmi

stanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.“

Senát pre ďalší procesný postup v iných druhovo rovnakých veciach napr. ,

32, 33, 34, 35, 36/2009 rozhodovaciu činnosť zmenil a z rozsudku Súdneho dvora EU si

stanovil nasledovné závery.

1. Čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priame účinky. Nemohol byť preto

právnym základom pre založenie postavenia účastníka správneho konania pre žalobcu tak,

ako to tvrdil v žalobe a v ústavnej sťažnosti. Senát konštatuje, že až do tohto okamihu

východiská krajského súdu i najvyššieho súdu boli správne, pretože vnútroštátne súdy

vychádzali z názoru, že postavenie účastníka konania pre žalobcu môže byť iba ako

dôsledok priamej aplikovateľnosti Aarhuského dohovoru.

2. Súdny dvor však mimo priameho účinku Aarhuského dohovoru jasne povedal, že

ide o otázku výkladu národných procesných predpisov, ktoré musia byť vykladané tak, aby

bola zabezpečená realizácia hmotného práva Európske únie, v tomto prípade smernice

Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich

živočíchov a rastlín (ďalej len „smernica o biotopoch“). Smernica bola transponovaná do

o ochrane prírody a krajiny... Aplikácie tejto smernice sa žalobca

v žalobe počas konania nedovolával. Krajský súd v Bratislave uskutočňoval súdny prieskum

zákonnosti v súlade s len v medziach žaloby (v rozsahu a z dôvodov

uvedených v žalobe). Z rozsudku Súdneho dvora však implicitne vyplýva, že ak ide

o aplikáciu práva EU, resp. eurokonformný výklad práva, „medze žaloby“ sa na takýto

prípad nevzťahujú (poznámka: obdobne ako je to v iných prípadoch pomenovaných v ust.

250j ods. 3 , na ktoré skutočnosti prihliada národný súd ex offo).

Záver o povinnosti eurokonformného výkladu národným súdom je podľa senátu pre

ďalšie konanie určujúci. V tomto prípade sa zjavne prejavuje, že eurokonformný výklad má

prednosť pred výkladom založeným na právnom normativizme ( SR).

Relativizuje dikciu vnútroštátnej právnej normy tak, že jej dáva v danom prípade širší obsah

a extenzívnym výkladom pojem zúčastnenej osoby v

rozširuje až na úroveň fikcie, respektíve nevyvrátiteľnej domnienky.

Združenie ako zúčastnená osoba, ktorej cieľom je ochrana životného prostredia

v správnom konaní týkajúcom sa udelenia výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha - medveďa hnedého sa považuje za účastníka správneho konania na základe

povinnosti eurokonformného výkladu pre národný súd, vyplývajúcej z odpovede na

predbežnú otázku rozsudkom Súdneho dvora C-240/09 [L.] zo dňa 08. 03. 2011...

Vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dna 08. 03. 2011

senát odvolacieho súdu extenzívnym eurokonformným výkladom až na úroveň

nevyvrátiteľnej domnienky priznal žalobcovi, ako zúčastnenej osobe rovnaký rozsah práv

ako by mal v postavení účastníka konania. Účastník konania podľa § 14 ods. 1 správneho

poriadku je osoba, ktorá je nositeľom zákonného práva, právom chráneného záujmu alebo

povinnosti (ktoré vyplýva z hmotnoprávneho predpisu) a o takomto práve, právom

chránenom záujme alebo povinnosti je oprávnený rozhodovať správny orgán. Vnútroštátny

orgán aplikácie práva sa vždy musí usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva

(výklad v súlade s komunitárnym právom). Vnútroštátny súd môže prostredníctvom

eurokonformnej interpretácie vyplniť medzery vnútroštátneho právneho predpisu. Napriek

tomu, že Súdny dvor Európskej únie vyslovil, že článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá

priamy účinok v práve Európskej únie, bolo potrebné extenzívnym výkladom rozšíriť vyššie

uvedenú definíciu účastníka správneho konania a rovnaký rozsah práv, ako má účastník

konania...

Najvyšší súd konštatuje, že judikatúry posun na základe rozsudku SDEU C-240/09

v právoplatne neskončených veciach realizoval. Z hľadiska ústavnej sťažnosti ide

o retrospektívny účinok judikatúry SDEU, za ktorý by najvyššiemu súdu nemala byť

pripisovaná zodpovednosť v podobe náhrady trov konania.»

Predseda senátu „5 Sžp“ najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol:

„... je nutné konštatovať, že na základe... požiadavky Ústavného súdu Slovenskej

republiky a konkrétneho adresáta tejto výzvy ako aj s prihliadnutím na zásadu obsiahnutú

v ustanovení v interpretačnom spojení s o viazanosti konajúceho

súdu rozsudkom po jeho vyhlásení, nie je možné požadovať, aby sa vo veci konajúci senát

k jeho zákonnosti, či už v jeho výrokovej časti alebo jeho odôvodnenia, vôbec vyjadroval.

Na druhej strane však vo vzťahu k problematike aplikácie čl. 234 (v súčasnosti už

267) Zmluvy o Európskom spoločenstve slovenskými súdmi, čo je podľa argumentácie

sťažovateľa základom jeho sťažnosti, ako predseda vo veci konajúceho senátu cítim potrebu

objasniť dôvody, ktoré viedli v priebehu rozhodovania o cca 100 obdobných veciach

konajúci senát k nutnosti uprednostniť judikatúrny posun medzi rozsudkami

a pri rozhodovaní o obdobných veciach pred zotrvávaním na pôvodne

vyslovenom právnom názore.

Práve iniciatíva senátu, spočívajúca v predložení prejudiciálnych otázok

Európskemu súdnemu dvoru počas rozhodovania o zvyšných veciach (viď napríklad str. 7

ústavnej sťažnosti) vo vzťahu k doterajším rozsudkom 5 Sžp , sa javí byť

príčinou nesúhlasu sťažovateľa s citovanými rozsudkami Najvyššieho súdu vydanými ku dňu

02. júna 2009.

Základom časového judikatúrneho posunu sa stali poznatky členov senátu 5 S

nadobudnuté počas individuálneho vzdelávania sa v oblasti komunitárnej ochrany práva

životného prostredia ako aj počas neformálnej výmeny názorov medzi senátmi na

prejednávané veci s obdobnou problematikou. Uvedený postup kontinuálneho zvyšovania

kvalifikácie a prehlbovania doterajších vedomostí pri časovo postupnom vybavovaní

značného počtu obdobných vecí sa nevylučuje, tzn. je celkom logický a aj legitímne

očakávaný pri napĺňaní práva na súdnu a inú ochranu v zmysle a nasl.

Slovenskej republiky.

Uvedené poznatky členov senátu viedli k vzniku situácie, kedy konajúci senát musel z

vlastnej iniciatívy začať zvažovať vplyv, poprípade nutnosť aplikácie komunitárnych

predpisov na prejednávanú vec, a to, že tieto poznatky nemali jednoznačne negatívny

výstup, osvedčuje napríklad zásadná a protikladná argumentácia zúčastnených členských

štátov na strane jednej a generálnej advokátky a Súdneho dvora na strane druhej v konaní

o predložených prejudiciálnych otázkach. Predovšetkým je nutné zdôrazniť dlhotrvajúcu

polemiku o tom, či predmetné prejudiciálne otázky je vôbec možné riešiť na komunitárnej

úrovni, ktorú ukončil až rozsudok Súdneho dvora C-240/09.

Hoci žalobca neinicioval a ani nenaznačil snahu zapojiť do riešenia svojho právneho

problému systém súdov Európskej únie, nebolo za tejto situácie možné zo strany konajúceho

senátu prehliadnuť princíp lojality Slovenskej republiky ako členského štátu vrátane

orgánov jej súdnej moci zakotveného v čl. 10 Zmluvy o Európskej únii.

Uvedený princíp pre účely komunitárneho práva vykonáva základné pravidlo

medzinárodného práva verejného: povinnosť štátu dodržiavať ním prevzaté právne záväzky

a vymedzuje princíp lojality členských štátov tak po stránke pozitívnej ako aj negatívnej.

Podľa tohto sú členské štáty zaviazané na jednej strane rešpektovať a uľahčovať plnenie

záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy o Európskom spoločenstve; a na strane druhej zdržať sa

konania, ktoré by mohlo ohroziť naplnenie jej cieľov.

Ustanovenie článku 234 Zmluvy o Európskom spoločenstve ukladá povinnosť

Najvyššiemu súdu pri hypotéze, že ak vznikne potreba aplikácie práva ES/EÚ v konaní pred

súdom členského štátu, ktorého rozhodnutie nie je prípustné napadnúť opravnými

prostriedkami podľa vnútroštátneho práva, potom sa musí zapojiť do systému justičnej

spolupráce prostredníctvom zaslania prejudiciálnej otázky, s výnimkou jednoznačných

prípadov definovaných vo veci C- 283/81 CILFIT.

Navyše takýto postup priamo favorizuje aj vnútroštátna úprava obsiahnutá v čl. 7

ods. 2 v spojení s . Preto, vzhľadom na existenciu

právne nejasnej situácie v prejednávaných veciach a zákonnú nutnosť jej odstránenia, bolo

konajúcim senátom Najvyššieho súdu pristúpené k sformulovaniu prejudiciálnych otázok

a s prihliadnutím na zákonný postup boli otázky zaslané na Európsky súdny dvor, ktorý ich

ako nevhodné neodmietol, ale naopak prijal na ďalšie konanie.

Samotný priebeh a dĺžka prejudiciálneho konania, počet a obsah pripomienok

členských štátov, ako aj samotný spôsob rozhodovania Súdneho dvora EÚ (o predložených

prejudiciálnych otázkach výnimočne sa ho ujala veľká komora) naznačuje, že išlo o zložité

otázky zásadného významu (viď čl. 44 ods. 3 Rokovacieho poriadku SD EÚ) a ich finálne

riešenie nebolo takmer možné vopred predvídať.

Až na základe výsledku prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ, tzn.

vydaného rozsudku C-240/09, došlo k judikatúrnemu posunu v rozhodovacej činnosti

konajúceho senátu s tým, že sťažovateľovi bolo v správnom súdnictve počnúc rozsudkom

sp. zn. vyhovené v plnom rozsahu. Nakoľko je Najvyšší súd svojimi

doterajšími rozsudkami vydanými pod sp. zn. 5 Sžp (ktorými v minulosti

nevyhovel sťažovateľovi) viazaný, je právom sťažovateľa, aby sa o ich nápravu domáhal

zákonnými prostriedkami na príslušných štátnych orgánoch.

Záverom za konajúci senát uvádzam, že v danej situácii nie je potrebná osobná účasť

na pojednávaní Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovisku z 19. augusta 2011 k vyjadreniam

najvyššieho súdu uviedla:

„Sťažovateľ súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania

o prijatých sťažnostiach. Je toho názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci...

Sťažovateľ sa v sťažnostiach, ktoré sú predmetom tohto konania domáhal vyslovenia

porušenia svojho práva označeného v sťažnosti dôvodiac tým, že najvyšší súd v rozsudkoch,

proti ktorým sťažnosti smerujú porušil namietané práva sťažovateľa a to tým, že napriek

tomu, že zásadnou právnou otázkou v predmetných veciach bol výklad čl. 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru.

Ako vyplýva aj z vyjadrenia najvyššieho súdu Aarhuský dohovor je prameňom práva

v Slovenskej republike z dvoch dôvodov. Stranou dohovoru je tak Slovenská republika ako

aj Európska únia. Aarhuský dohovor sa tým, že sa jednou z jeho zmluvných strán stala

Európska únia (v predmetnom čase Európske spoločenstvo) stal súčasťou komunitárneho

práva. Z tohto dôvodu bol najvyšší súd povinný uvažovať o výklade čl. 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru nie len so zreteľom na vnútroštátnu právnu úpravu, ale aj so zreteľom na

Aarhuský dohovor, ako normu komunitárneho práva.

Ako vyplýva zo samotného vyjadrenia najvyššieho súdu otázka výkladu čl. 9 ods. 3

bola predmetom širokej diskusie a neumožňovala jednoznačný záver tak, ako ho prijal

najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach napadnutých touto sťažnosťou.

Aj v čase rozhodovania najvyššieho súdu bolo povinnosťou súdu v súlade s čl. 234

Zmluvy o Európskom spoločenstve (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)

predložiť vec na posúdenie Európskemu súdnemu dvoru (teraz Súdny dvor Európskej únie).

Na koniec najvyšší súd v obidvoch sťažovateľovi predložených stanoviskách poukazuje

práve na túto povinnosť.

Určiť pochybnosti o dôvodnosti sťažovateľovej sťažnosti by bolo možné pripustiť len

vtedy ak by Súdny dvor Európskej únie vyslovil, že nemá právomoc v predmetných otázkach

vydať nález. Takáto situácia však nenastala. Ako na to poukazuje aj najvyšší súd, Súdny

dvor Európskej únie vo svojom rozsudku tak skonštatoval a odôvodnil, že je v jeho

právomoci vydať rozsudok v predmetnej veci ako aj posúdenie veci samotnej. Vzhľadom na

to, že najvyšší súd sa v svojich vyjadreniach pomerne široko zaoberá obsahom tohto

rozsudku sťažovateľ poukazuje na tieto vyjadrenia.

Podľa názoru sťažovateľa pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti sťažovateľa je

podstatné, že aj v konaniach, v ktorých najvyšší súd vydal rozsudky napadnuté sťažnosťami,

o ktorých sa vedie toto konanie pred ústavným súdom sa riešili druhovo identické otázky

a to otázka postavenia občianskych združení, ktorých predmetom činnosti je ochrana

prírody v konaniach podľa Zákona o ochrane prírody.

Pokiaľ najvyšší súd poznamenáva, že sa sťažovateľ nedomáhal použitia Smernice

o biotopoch pri posudzovaní jeho žalôb, v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že

táto. bola do práva Slovenskej republiky transponovaná Zákonom o ochrane prírody

a nebolo potrebné osobitne poukazovať na túto skutočnosť.

Ako vyplýva z vyjadrenia najvyššieho súdu, jeho senátu 5 S, ktoré bolo sťažovateľovi

doručené, sťažovateľ nemá inú možnosť a ani v čase podania sťažnosti nemal, ako sa

domôcť zrušenia právoplatných rozhodnutí najvyššieho súdu ako podaním sťažnosti na

ústavný súd. So zreteľom na vyjadrenie najvyššieho súdu, senátu 3 S sťažovateľ opätovne

poukazuje na to, že predmetom ústavnej sťažnosti je taký postup najvyššieho súdu, ktorý

rozhodujúc o použití Aarhuského dohovoru, ktorý je aj prameňom komunitárneho práva,

neobrátil sa na Európsky súdny dvor, napriek tomu, že samotný najvyšší súd v uznesení

zo dňa 22. 6. 2009 vyslovil presvedčenie, že požiadať Európsky súdny dvor

o vydanie predbežného nálezu bol povinný.

So zreteľom na vyššie uvedené navrhujem v mene sťažovateľa, aby ústavný súd jeho

sťažnostiam vyhovel a priznal mu náhradu trov konania.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn.

(teda konanie, v ktorom najvyšší súd Súdnemu dvoru položil prejudiciálnu

otázku, pozn.) a konania vedené najvyšším súdom pod sp. zn. , sp. zn. 3 Sžp

6/2009, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , t. j. konania,

o ktorých ústavnosti ústavný súd rozhoduje v tomto konaní, sú z vecného hľadiska

a zásadných právnych otázok, ku ktorým treba zaujať stanovisko, v zásade totožné, týkajú

sa právneho postavenia sťažovateľa (ako občianskeho združenia zameraného na ochranu

životného prostredia, pozn.) v správnych konaniach, ktorých predmetom bolo rozhodovanie

o povolení výnimky z podmienok ochrany chránených živočíchov, resp. o povolení

výnimky a vydanie súhlasu na aplikáciu chemických látok na chránenom území.

Z obsahu sťažností vyplýva, že ich podstatou je námietka sťažovateľa proti

„odlišnému“ postupu najvyššieho súdu v obsahovo identických konaniach v súvislosti

s (ne) uplatnením jeho oprávnenia predložiť návrh na začatie konania o prejudiciálnej

otázke Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené

v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s .

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodnutí riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ).

Podľa čl. 234 zmluvy o ES (v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, pozn.)

Súdny dvor má „právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov orgánov Spoločenstva a ECB;

c) výkladu štatútov orgánov zriadených aktom Rady, ak to tak tieto štatúty stanovia.

Ak je takáto otázka predložená niektorému súdu členského štátu a tento súd usúdi, že

rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia, môže požiadať Súdny

dvor, aby o nej vydal nález.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento

súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže

sa obrátiť na Súdny dvor, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je

tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor.“.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným

znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. ),

ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri

opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu

o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju

nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. ,

, ).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z týchto dôvodov ústavný súd pri posudzovaní

sťažovateľových vecí prihliadal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku rozpornej rozhodovacej

činnosti najvyššieho súdu.

Rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom

systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou

pôsobnosťou. Podľa názoru ESĽP je v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý

v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu,

situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám

zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, Baranowski

v. Poľsko). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak

v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém (m. m.

Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP).

Zo zistení ústavného súdu, rovnako ako aj z vyjadrenia predsedu senátu najvyššieho

súdu „3 Sžp“ vyplýva, že najvyšší súd konanie vedené pod sp. zn. prerušil

svojím uznesením z 22. júna 2009 a uplatnením svojej právomoci podľa čl. 234 Zmluvy

o ES predložil Súdnemu dvoru nasledujúce predbežné otázky:

«1. Je možné článku 9 Aarhurského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3,

s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša

klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj

verejnosti, resp. zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok („self-executing

effect“) medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17. 02. 2005

pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis

vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?

2. Je možné článku 9 Aarhurského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa

stal súčasťou komunitárneho práva priznať účinok priamej aplikovateľnoti alebo priameho

účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?

3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3

Aarhurského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou

zmluvou, že pod pojem „úkony orgánu verejnej správy“ je nutné zahrnúť aj úkon

spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn. že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu

v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého

nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie?»

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného

práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu

ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (pozri , ).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorá má základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky vrátane medzinárodných zmlúv, ktorými je

Slovenská republika viazaná a ktoré sú súčasťou jej právneho poriadku (m. m.

).

V súlade s judikatúrou ústavného súdu účastník konania má právo na to, aby každý

spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho

a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého právneho základu však po vstupe

Slovenskej republiky do Európskej únie je aj výklad komunitárneho práva (podľa

v súčasnosti platnej terminológie „práva EÚ“, pozn.) podľa čl. 234 Zmluvy o ES

(v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, pozn.) v konaní o prejudiciálnej otázke.

V takom prípade tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť

právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. ).

Predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu už boli sťažnosti, v ktorých

sťažovatelia namietali porušenie garantovaného základného práva na súdnu

ochranu podľa , príp. základného práva na zákonného sudcu podľa

ods. 1 v súvislosti s nepredložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru zo strany

všeobecného súdu (pozri , , ). V tejto súvislosti je

potrebné uviesť, že v označených veciach sťažovatelia vystupovali v postavení účastníkov

konaní pred všeobecnými súdmi, v ktorých sa „dožadovali“ predloženia prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru. Predmetom sťažností v tomto konaní pred ústavným súdom je

sťažovateľom namietaná rozdielna rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu týkajúca sa

procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením prejudiciálnej otázky vo vecne a právne

(v zásade) identických konaniach, v ktorých sa však sťažovateľ sám predloženia

prejudiciálnej otázky „nedožadoval“. V konečnom dôsledku však podľa názoru ústavného

súdu [vychádzajúc z v judikatúre ústavného súdu všeobecne akceptovanej zásady iura novit

curia (m. m. ), podľa ktorej súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý

účinkov, ktoré právo v podobe, v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu

k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu]

táto skutočnosť nemá pre spochybnenie povinnosti všeobecného súdu predložiť

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru za splnenia ostatných podmienok významnejšiu

právnu relevanciu.

Ústavný súd ďalej pripomína, že ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť (nielen možnosť tak urobiť),

potom to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť členského štátu za porušenie

komunitárneho práva (práva EÚ) postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri

napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike,

C-224/01).

V zmysle už uvedenej judikatúry je preto nevyhnutné, aby sa ústavný súd zameral na

posúdenie skutočnosti, či vnútroštátny súd (v okolnostiach prípadu najvyšší súd, pozn.) bol

povinný prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru predložiť a či bol výklad práva EÚ

uskutočnený Súdnym dvorom na základe predložených prejudiciálnych otázok v konečnom

dôsledku nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci samej.

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej

judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade

práva EÚ. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o ES (v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní

EÚ, pozn.) je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je

vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne

rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku

o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok,

ktoré položí Súdnemu dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť,

pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006,

Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES

(resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom

poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého

rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného

prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa

otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na a 4 a ,

pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa v spojení s

zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (m. m.

).

Všeobecný súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok,

je súdom, ktorý, ak sú splnené predpoklady na predloženie prejudiciálnej otázky,

nemá inú možnosť, ako prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru predložiť. V

okolnostiach sťažovateľom namietaných prípadov ide o oblasť správneho súdnictva, v

rámci ktorého najvyšší súd rozhoduje v súlade s V. časťou Občianskeho súdneho

poriadku ako súd odvolací, v ktorom preskúmava rozsudok krajského súdu, ktorý

rozhodoval v prvom stupni o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho

orgánu (v daných prípadoch ministerstva, pozn.). Vzhľadom na ustálenú judikatúru

ústavného súdu o neprípustnosti dovolania v správnom súdnictve (porovnaj napr.

) je nepochybné, že v okolnostiach namietaných prípadov rozhodnutia

najvyššieho súdu sú (boli) rozhodnutiami všeobecného súdu, proti ktorým nie sú

prípustné opravné prostriedky.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú

z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať

prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo

viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená

Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez

zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne

rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

Súdny dvor vo svojom rozsudku č. C-240/09 z 8. marca 2011 predovšetkým

konštatoval, že na najvyšším súdom predložené prejudiciálne otázky týkajúce sa sféry práva

EÚ „je potrebné odpovedať na prvú a druhú položenú otázku tak, že článok 9 ods. 3

Aarhurského dohovoru nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu

súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je

potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo

najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj

s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia

na ochranu životného prostredia, akou je zoskupenie V., napadnúť na súde rozhodnutie

prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozopre s právom Únie v oblasti

životného prostredia.“.

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na časť

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 12. apríla 2011, v ktorom najvyšší

súd prihliadol na právne závery uvedené v rozsudku Súdneho dvora č. k.

z 8. marca 2011:

«Ako posledný, avšak nemenej významný právny prameň Najvyšší súd uvádza

rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 08. marca 2011, ktorý je

v zmysle a Zmluvy o Európskej únii významným zdrojom poznania

komunitárneho práva pre orgány členského štátu.

Podľa článku 7 ods. 2 veta prvá a druhá Slovenská

republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na

Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev

a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa článku 4 ods. 3 [pôvodne čl. 10] Zmluvy o Európskej únii podľa zásady

lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú

pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.

Členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby

zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.

Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré

by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.

Ako už bolo hore uvedené, Súdny dvor Európskej únie pri skúmaní obsahu

položených predbežných otázok sa predovšetkým zaoberal možnosťou účinku „self-

executing“ ustanovenia čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, pričom vyslovil úvodný názor

o jeho podmienenosti v tom (bod 45), že „práva stanovené v uvedenom článku 9 ods. 3 majú

„členovia verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené v[o] vnútroštátnom práve, ak

sú nejaké“, znamená to, že toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo

jeho účinkov tomu, že dôjde k vydaniu neskoršieho aktu“.

Ďalej však Súdny dvor svoj názor doplnil o myšlienku (bod 47), že „v prípade

neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží právnemu poriadku každého

členského štátu upraviť procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv,

ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, v predmetnom

prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú v každom prípade

zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä rozsudok z 15.

apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. S. 1-2483, body 44 a 45).“

Súčasne Súdny dvor v svojich predchádzajúcich názoroch pokračoval tak (bod 49),

že „Nemožno si preto predstaviť, že by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva

Únie v oblasti životného prostredia, bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemožnosť alebo veľkú obtiažnosť

výkonu práv zverených právom Únie.“

Až na základe takto sformulovaných právnych záverov vyslovil Súdny dvor svoju

odpoveď (bod 51): „Prináleží preto vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad

procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho

opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý v čo najväčšej možnej miere zohľadní ciele

článku 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru, ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv

poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou

je Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo

byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia (pozri v tomto zmysle rozsudky

z 13. marca 2007, Unibet, C-432/05, Zb. s. 1-2271, bod 44, a Impact, už citovaný, bod 54).“

Pre Najvyšší súd je nepochybné, že ciele Aarhurského dohovoru sú predovšetkým

definované v jeho preambule (kde, podľa Najvyššieho súdu, sú z hľadiska prejednávanej

veci najvýznamnejšie myšlienky vyjadrené v 5., 6., 7., 8., 10. a 17 odseku) a ďalej v článku 1

Aarhurského dohovoru s podnadpisom rubriky „Cieľ“.

Podľa preambule

5. zdôrazňujúc potrebu chrániť, zachovávať a zlepšovať stav životného prostredia

a zabezpečovať trvalo udržateľný a z hľadiska životného prostredia bezproblémový rozvoj,

6. uznávajúc, že zodpovedajúca starostlivosť o životné prostredie je nevyhnutná na

dosiahnutie blahobytu ľudstva a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane práva na

život ako taký,

7. uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je

primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou

každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech

súčasných i budúcich generácií,

8. uznávajúc, že zlepšený prístup k informáciám a účasť verejnosti na rozhodovacom

procese v otázkach životného prostredia posilňujú kvalitu a následné uplatňovanie

rozhodnutí, prispievajú k environmentálnemu povedomiu obyvateľstva, dávajú verejnosti

možnosť vyjadriť svoje záujmy a umožňujú orgánom verejnej moci náležite tieto záujmy

zohľadniť,

10. s cieľom podporiť zodpovednosť a transparentnosť rozhodovania a posilniť

verejnú podporu rozhodnutí týkajúcich sa životného prostredia,

17. zohľadňujúc to, že pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné

súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy,

Podľa článku 1 Aarhurského dohovoru každá Strana zaručí práva na prístup

k informáciám, účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti

v záležitostiach životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru s cieľom

prispieť k ochrane práva každého človeka, príslušníka tejto i budúcich generácií, žiť

v životnom prostredí, ktoré je primerané pre zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie

blahobytu.

Je nepochybné, že cieľom týchto ustanovení Aarhurského dohovoru, hoci sú

formulované všeobecne, je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia. Aj toto

vyzdvihol Súdny dvor v citovanom rozsudku (bod 46). Na tomto mieste Najvyšší súd preto

vyzdvihuje všeobecný imperatív Aarhurského dohovoru obsiahnutý v 17. recitáli: pre

verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli

chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy, nepochybne nasmerovaný

k zmluvným štátom.

Na vnútroštátnej úrovni právo na priaznivé životné prostredie a ochrana životného

prostredia patrí v zmysle systematiky Druhej hlavy do skupiny základných práv

a slobôd.

Podľa článku 44 ods. 1 má každý právo na priaznivé

životné prostredie.

Podľa článku 44 ods. 2 každý je povinný chrániť

a zveľaďovať životné prostredie [a kultúrne dedičstvo].

Podľa článku 44 ods. 5 podrobnosti o právach

a povinnostiach podľa odsekov 1 až 4 ustanoví zákon.

Podľa článku 152 ods. 4 výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť

v súlade s touto .

Najvyšší súd vychádzal pri výklade rozsahu a obsahu hore uvedeného práva na

priaznivé životné prostredie najmä zo samotného pojmu životné prostredie a nutnosti jeho

ochrany pri využití nasledujúcich všeobecných úvah.

Pokiaľ hovoríme o životnom prostredí, potom máme na mysli všetko, čo na Zemi

obklopuje a najmä po stránke biologickej stability ovplyvňuje prirodzené podmienky života

človeka spolu s existenciou rozmanitých druhov organizmov. Je nepochybné, že

predovšetkým pod pojmom životné prostredie je nutné mať na pamäti jeho zložkovú

definíciu ( ), tzn. že zložkami životného prostredia sú najmä ovzdušie,

voda, horniny, pôda, organizmy. Samotný citovaný o životnom

prostredí bol zákonodarcom prijatý pri zdôraznení práva na priaznivé životné prostredie

ako jedného zo základných práv človeka.

Avšak, ak hovoríme o životnom prostredí, nehovoríme o podmienkach, ktoré robia

život jednotlivca alebo spoločnosti znesiteľnejším, lepším alebo technicky komfortnejším,

ale hovoríme o neopakovateľnom a nenahraditeľnom stave, bez ktorého by život jednotlivca

nebol možný takmer alebo vôbec.

Potom na právo na priaznivé životné prostredie nie je možné nazerať ako na typické

subjektívne právo jednotlivca, ktorého sa môže človek v rámci svojej právnej subjektivity

dovolávať a na jeho základe si niečo, tzn. samotné životné prostredie nárokovať,

prisvojovať alebo požadovať. Vzhľadom na bezprostrednú odozvu dopadu negatívnych

ľudských činností na životné prostredie ako celok, ktoré neakceptuje ani štátnu suverenitu,

ani hranice štátov ani normatívne zákazy a príkazy - je to trvalé benefícium, resp. trvalý

kolektívny záujem, ktorý, najmä vo vzťahu k občanom v zmysle právno-filozofickej teórie

spoločenskej zmluvy z konca 18. storočia priamo zaťažuje štát - v prenesenom zmysle

obdobne ako právo na život bez vojnového nebezpečenstva alebo životu nebezpečných

chorôb, a ktoré musí existovať bez toho, aby jednotlivec chcel, mohol alebo s jeho

existenciou spojenú vôľu právne prejaviť mal,

- lebo bez jeho existencie už svoju vôľu neprejaví,

- lebo bez jeho existencie nie je možné blahobyt ľudstva dosiahnuť vôbec

a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane garantovaného práva na život je

nemysliteľné.

Vzhľadom na prirodzenú vzájomnú závislosť človeka a ostatných organizmov

nachádzajúcich sa v prírode, a to najmä v krajine, a s uvedomením si povinnosť vyvažovať

právo človeka pretvárať prírodu v súlade s princípom trvalo udržateľného rozvoja, Najvyšší

súd nemôže prehliadnuť základné smerovanie Z. jednotlivcov združených za účelom

naplnenia svojho základného práva na priaznivé životné prostredie. Tým, že toto právo

žalobca dal za základ existencie svojho združenia a v tomto konaní od neho odvodzuje svoje

postavenie účastníka, naplnil žalobca podľa Najvyššieho súdu záver vyslovený v hore

citovanom ústavnom náleze č. k. -52.

Za tohto stavu by potom v prejednávanej veci bolo v rozpore s ústavným imperatívom

„každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie“ ( )

brániť hore uvedenému združeniu v ich výslovne prejavenej snahe, aby prostredníctvom

legálne dostupných mechanizmov vnútroštátnej právnej ochrany, medzi ktoré nepochybne

patrí aj súdny prieskum rozhodnutí správnych orgánov týkajúcich sa životného prostredia,

naplňovalo svoj cieľ.

Je nepochybné, že komunitárne právo prostredníctvom smernice Rady 92/43/EHS

z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín

(Ú. v. ES L 206, s. 7; Mimoriadne vydanie 15/002, s. 102) ukladá v súvislosti so záujmami

Spoločenstva na ochrane životného prostredia veľké množstvo povinností členským štátom.

Najmä článok 16 ods. 1 uvedenej smernice o biotopoch stanovuje: „Za predpokladu, že

neexistuje uspokojivá alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie stavu ochrany populácie

príslušného druhu na území jeho prirodzeného výskytu, členské štáty môžu udeliť výnimku

zo systému prísnej ochrany živočíšnych druhov uvedených v prílohe IV písm. a), tzn. najmä

zo zákazu všetkých foriem úmyselného odchytávania alebo usmrcovania týchto druhov

vo voľnej prírode.“

Je nepochybné, že vzhľadom aj na niektoré ďalšie medzinárodno-právne dokumenty

(Dohovor o hodnotení vplyvu na životné prostredie presahujúce štátne hranice

z 25. februára 1991 - oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky

č. ) ako aj na niektoré právne akty Európskej únie (najmä Smernica Rady

z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov niektorých verejných alebo súkromných projektov na

životné prostredie /č. 85/357/EHS/) sa pri procesoch posudzovania vplyvov zámerov stavieb

(činností) na životné prostredie verejnosťou realizuje základné právo na informácie

o životnom prostredí, a preto je nutné zobrať do úvahy aj to, že zmyslom tohto základného

práva jednotlivca je znášať spoluzodpovednosť za zachovanie priaznivého stupňa životného

prostredia a tiež sa spolupodieľať sa na kontrole krokov, ktoré tento stav životného

prostredia nielen v súčasnosti ale aj v budúcnosti môžu reálne ovplyvniť.

Bez ohľadu na to, že žalobca bol až do 30. novembra 2007 v zmysle § 82 ods. 3 zák.

č. týmto osobitným zákonom uznaný v zmysle 4. definície za účastníka

správneho konania a že toto postavenie stratil od 01.12.2007 na základe zákona č.

, Najvyšší súd vzhľadom na hore uvedené vnútroštátne a medzinárodné

právne pramene uvádza, že procesné predpisy o účastníctve je nutné v prejednávanej veci

vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na priaznivé životné

prostredie.

Je tiež jednoznačné, že žalobca nespĺňa podmienky 1. definície účastníka, ktorým je

v prejednávanej veci osoba podávajúca žiadosť o povolenie výnimky z podmienok ochrany

chráneného živočícha (tzn. P. P.).

Je tiež jednoznačné, že ustanovenie čl. 9 Aarhurského dohovoru (najmä ods. 2 a 3)

neobsahuje jednoznačne koncipované základné právo ani slobodu, ktoré by bolo orgánmi

verejnej moci priamo aplikovateľné v zmysle medzinárodnoprávnej teórie „self-executing“.

Avšak hore analyzované medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky týkajúce

sa akceptovaného zabezpečenia práva verejnosti na životné prostredie majú

v konečnom dôsledku ten dopad, že narúšajú klasickú koncepciu aktívnej legitimácie

jednotlivcov v konaní pred správnymi orgánmi tým, že priznávajú postavenie účastníka

konania aj verejnosti, resp. v niektorých prípadoch iba verejnosti zainteresovanej na

ochrane životného prostredia.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru platí, že navyše bez toho, aby boli dotknuté

procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené

podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali

prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov

a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej

vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Vzhľadom na hore uvedené závery je potom celkom logické konštatovanie, že

Slovenská republika okrem iného prevzala na seba medzinárodný záväzok zabezpečiť

v zmysle čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru prístup verejnosti k správnym a súdnym

konaniam, a pokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc nevykonala príslušné normotvorné

(všeobecne záväzné) kroky k vytvoreniu vhodných podmienok na implementáciu tohto

subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom právnom poriadku, potom súdna moc na

základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho práva ( ) a zásady

lojálnej spolupráce (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii) a rešpektovania princípu

právneho štátu ( ) musí v prípade jednotlivca dovolávajúceho sa

v konkrétne prejednávanej veci na právo prístupu verejnosti k správnym a súdnym

konaniam toto právo mu v individuálnej veci priznať.

Uvedená myšlienka zabezpečenia procesného prístupu verejnosti ku konaniam a ich

nezastupiteľnej úlohy ako už bolo skôr uvedené, je už zdôraznená v 7. a 8. recitálu

preambule k Aarhurského dohovoru, kde je jednoznačne uvedené, že každá zmluvná strana

(tzn. aj Slovenská republika v zmysle svojho záväzku ako signatára zmluvy):

7. uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je

primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou

každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech

súčasných i budúcich generácií,

8. s ohľadom na to, že na zabezpečenie tohto práva a na splnenie tejto povinnosti

občania musia mať prístup k informáciám, musia mať právo podieľať sa na rozhodovacom

procese a musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v tomto

smere, uznávajúc, že občania môžu potrebovať pomoc pri vykonávaní svojich práv,

Preto v procese transpozície tohto práva do slovenského právneho poriadku nie je

možné sa uspokojiť iba s odkazom na existujúce nepriame formy právnej ochrany

(napríklad procesné podania na Prokuratúru Slovenskej republiky alebo Verejného

ochrancu práv), ktoré síce môžu smerovať aj k vyvolaniu súdneho konania (napríklad

žaloba prokurátora v prípade nevyhoveniu jeho protestu), ale je nutné v konaní podľa

aplikačne uprednostniť cieľ sledovaný článkom 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru pred úpravou procesného postavenia žalobcu ako združenia s právnou

subjektivitou obsiahnutého v , ktorá sa na základe hore

prijatých záverov javí ako nedostatočná.

Potom iba takýmto výkladom procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je

potrebné splniť na podanie správnej žaloby, sa v čo najväčšej možnej miere zohľadnia ciele

článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv

poskytovaných komunitárnym právom za účelom, aby organizácia na ochranu životného

prostredia, akou je nepochybne žalobca, mohla v súdnom prieskume napadnúť rozhodnutie

prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s komunitárnym právom

v oblasti životného prostredia.

Najvyšší súd si je vedomý tej skutočnosti, že vyslovením uvedeného záveru došlo

k judikatúrnemu posunu v jeho ustálenej súdnej praxi (najmä predchádzajúce rozsudky

Najvyššieho súdu vydané v rovnakých veciach pod sp. zn. až ),

ale tento posun ospravedlňuje nutnosť zobrať na vedomie záväzky súvisiace, resp. vyvolané

pristúpením Slovenskej republiky k Aarhurskému dohovoru s platnosťou od 05. 03. 2006

v spojení s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 08. marca 2011.»

V nadväznosti na dosiaľ uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé nepredloženie

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré je v rozpore s právom EÚ, musí mať

automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Len zásadné

a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré

môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal

pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na

súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (porovnaj rozhodnutie Spolkového ústavného

súdu , 159; uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 30. júna 2008).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ak najvyšší súd

v okolnostiach posudzovaných vecí (s poukazom na už uvedené predbežné závery

ústavného súdu) mal povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru

a v namietaných konaniach tak neurobil, pričom nesplnenie tejto povinnosti malo zároveň

zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej (namietané rozsudky najvyššieho súdu,

ktorými sa sťažovateľovým odvolaniam nevyhovelo, pozn.), tak tým „zbavil“ sťažovateľa

práva, aby sa súčasťou právneho základu pre meritórne rozhodnutie v namietaných

konaniach stal výklad práva Európskej únie uskutočnený Súdnym dvorom. Takýmto

postupom najvyššieho súdu v namietaných konaniach a v nich vydanými rozsudkami došlo

preto podľa názoru ústavného súdu k porušeniu sťažovateľovho práva na súdnu ochranu

zaručeného v a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

nálezu.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo

ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil

stav pred porušením.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

S prihliadnutím na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v a jeho práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu

v namietaných konaniach a jeho rozsudkami sp. zn. z 2. júna 2009,

sp. zn. z 11. júna 2009, sp. zn. z 2. júna 2009,

sp. zn. z 2. júna 2009 a sp. zn. z 27. augusta 2009 z dôvodu

nepredloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, bolo potrebné zároveň zrušiť označené

rozsudky a tiež veci vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Najvyšší súd bude po vrátení vecí na ďalšie konanie povinný opätovne rozhodnúť

v súlade s výkladom práva EÚ podaným Súdnym dvorom v rozsudku č. C-240/09

z 8. marca 2011. Táto povinnosť vyplýva zo všeobecných účinkov rozsudkov Súdneho

dvora o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa výkladu práva EÚ (pozri rozsudky Súdneho

dvora vo veci Blaizot č. C-24/86 z 2. februára 1988, bod 27, a vo veci Kühne a Heitz

č. C-453 z 13. januára 2004, bod 21), podľa ktorých je výklad práva EÚ záväzný s účinkami

ex tunc pre všetky vnútroštátne súdy od momentu, kedy sa uvedené pravidlo, ktoré bolo

predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora EÚ, stalo záväzným.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

advokátkou JUDr. I. R., K. (bod 3 výroku tohto nálezu). Sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný

súd priznal úhradu trov konania v sume 2 583,13 €.

Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že sťažovateľ nemá

obligatórny nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom, t. j. ústavný súd môže

úhradu trov konania účastníkovi konania úplne alebo sčasti priznať podľa svojho uváženia

zohľadňujúc pritom konkrétne okolnosti daného prípadu.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon

právnej služby uskutočnený v roku 2009 je 115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95 €.

Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2011 je 123,50 €

a hodnota režijného paušálu je 7,41 €.

V danom prípade bolo ústavnému súdu doručených päť sťažností, pričom v každej

z nich bol sťažovateľ právne zastúpený tou istou advokátkou. Predmetné sťažnosti ústavný

súd uznesením č. k. -16 z 18. marca 2011 spojil na spoločné konanie, keďže

sa týkali porovnateľných konaní pred najvyšším súdom a boli obsahovo v zásade totožné.

Táto skutočnosť v podstatnej miere znížila podľa názoru ústavného súdu nároky tak na

prípravu zastupovania, ako aj spísanie sťažností (identický obsah), čo ústavný súd zohľadnil

pri rozhodovaní o úhrade trov konania.

Vychádzajúc z tejto skutočnosti, ako aj z oprávnenia priznať úhradu trov konania

účastníkovi konania len sčasti, ústavný súd rozhodol o priznaní úhrady trov konania za

úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009 v sume požadovanej úhrady len za jednu

sťažnosť, t. j. za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania, podanie

ústavnému súdu a podanie ústavnému súdu z 9. decembra 2009), t. j. 438,57 € vrátane

19 % DPH.

Sťažovateľ si ďalej uplatnil úhradu trov konania v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky za

úkon právnej služby uskutočnený po spojení prijatých sťažností, t. j. v roku 2011; a to

konkrétne za vyjadrenie z 19. augusta 2011. Ústavný súd úhradu za tento úkon právnej

služby priznal v požadovanej sume, t. j. 390,28 € vrátane 20 % DPH.

Celková úhrada trov konania spolu s paušálnou náhradou výdavkov predstavuje teda

sumu 828,85 € vrátane DPH. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd uložil najvyššiemu

súdu povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právnej zástupkyne

v sume uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011