Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 90/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2005

predbežne prerokoval sťažnosť T., spol. s r. o., N., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., so

sídlom B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

upraveného v a práva na spravodlivé a verejné

prejednanie jej záležitosti nezávislým a nestranným súdom upraveného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a následne postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T., spol. s r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára

2005 doručená sťažnosť T., spol. s r. o., so sídlom N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej

advokátom JUDr. M. Š., so sídlom B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu upraveného v (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé a verejné prejednanie jej záležitosti nezávislým a

nestranným súdom upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a následne postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ doručil 31. mája 2004 krajskému súdu žalobu

o zdržanie sa nekalosúťažného konania a návrh na vydanie predbežného opatrenia proti

žalovanému – S. B., G. (ďalej len „žalovaný“).

Krajský súd uznesením č. k. -33 z 15. júna 2004 konanie zastavil.

Zastavenie konania krajský súd odôvodnil s poukazom na čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 66

ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o súdnej právomoci, uznávaní

a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie Rady (ES)

č. 44/2001“), ktoré má podľa čl. 189 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho

spoločenstva všeobecnú platnosť a je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo

všetkých členských štátoch, podľa ktorých nie je v danej právnej veci daná právomoc súdov

Slovenskej republiky.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie s odôvodnením, že

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku). Sťažovateľ v odvolaní argumentoval, že krajský súd opomenul

aplikovať na vec čl. 5 bod 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001, podľa ktorého je daná

alternatívna právomoc súdu miesta, kde nastala alebo môže nastať škodná udalosť, a to vo

veciach týkajúcich sa protiprávneho konania, deliktov a kvázi-deliktov. Sťažovateľ

v odvolaní zároveň žiadal, aby odvolací súd „zvážil a posúdil možnosť požiadať ESD

o prejudiciálne posúdenie tejto otázky vo forme výkladu čl. 5 bod 3 nariadenia rady (ES)

č. 44/2001 v súvislosti s predmetnou právnou vecou.“. Sťažovateľ žiadal, aby odvolací súd

uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. z 26. októbra 2004

uznesenie krajského súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa označenými uzneseniami a postupom krajského súdu

a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu

garantovaného a práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Porušenie uvedených práv vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd

a následne najvyšší súd „nerozhodovali podľa relevantnej normy (t. j. podľa nariadenia) vo

všetkých jeho častiach – aj s posúdením možnosti určenia alternatívnej právomoci podľa čl.

5 ods. 3 nariadenia, ktorá navyše mala základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky...

...v posudzovanom prípade tak nemohlo dôjsť k reálnemu poskytnutiu súdnej

ochrany, nakoľko Krajský súd v Bratislave a následne aj Najvyšší súd Slovenskej republiky

síce správne určili, ktorá právna norma sa má na daný prípad posudzovať, ale nesprávne,

resp. neúplne ju aplikovali a interpretovali. Na nariadenie, priamo aplikovateľný právny

akt v Slovenskej republike ako v členskom štáte, nebolo v celom jeho obsahu a všetkých jeho

častiach prihliadnuté, čo zakladá porušenie práva na súdnu ochranu, príp. práva na

spravodlivé súdne konanie na strane sťažovateľa a na jeho úkor.“.

K porušeniu označených práv sťažovateľa podľa jeho názoru prispela aj skutočnosť,

že krajský súd a následne najvyšší súd nevyužili možnosť požiadať v danej veci ESD

o výklad podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci

vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané SR,

ako aj právo na spravodlivé súdne a verejné prejednanie ich záležitosti nezávislým

a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd boli postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn.

a následne postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn.

porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 06. 2004, č. k. -33,

ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 10. 2004, sp. zn. 5 Obo

220/04 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z textu vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Uvedené právne názory aplikoval ústavný súd na sťažnosť sťažovateľa a dospel

k nasledovným záverom:

1. V časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a jeho práva podľa Dohovoru postupom krajského súdu ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa pre

nedostatok svojej právomoci.

Tento záver odôvodnil ústavný súd skutočnosťou, že podľa príslušných ustanovení

(ďalej len „OSP“) proti rozhodnutiu krajského súdu možno

podať odvolanie, o ktorom je oprávnený rozhodnúť odvolací súd, ktorým je v tomto prípade

najvyšší súd. V danom prípade príslušnosť najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu.

2. V časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a jeho práva podľa Dohovoru postupom najvyššieho súdu ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou

() dospel k záveru, že v danom prípade súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru poskytujú všeobecné súdy na základe dostupných právnych

prostriedkov nápravy, ktoré súčasne možno považovať za účinné právne prostriedky

ochrany pred namietaným porušením ich označeného základného práva.

Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že proti namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu

sťažovateľ nevyužil dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl.

v znení neskorších predpisov. Dovolanie možno považovať v súlade s

ods. 1 za účinný právny prostriedok nápravy namietaného porušenia základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru (podobne ústavný súd už rozhodol

vo veciach sp. zn. , , ).

Podľa „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“ Právomoc ústavného súdu poskytnúť

fyzickej osobe alebo právnickej osobe právnu ochranu je však daná len vtedy, ak tieto osoby

nemajú k dispozícii účinný právny prostriedok (opravný alebo iný) v systéme všeobecných

súdov. Súčasťou účinných právnych prostriedkov v systéme všeobecných súdov proti

zastaveniu konania, a tým odňatiu možnosti konať pred súdom ( ), je

podanie dovolania. Sťažovateľ preto mohol a aj mal využiť tento prostriedok ochrany

svojich základných práv v systéme všeobecných súdov. Subsidiarita ústavného súdu

vo vzťahu k všeobecným súdom však vylučuje právomoc ústavného súdu aj vtedy, keď

sťažovateľ inštitút dovolania nevyužil.

Z uvedeného vyplýva, že ochranu proti porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 a dohovoru v danom prípade poskytuje

najvyšší súd v dovolacom konaní, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu (čl. 127 ods.

1 , ). Opierajúc sa o citované ústavný súd konštatoval,

že aj v tejto časti je potrebné odmietnuť sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2005