Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 244/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2009

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť R. N., B., zastúpeného advokátkou JUDr. M. I., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s prvou vetou v konaní vedenom

Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo R. N. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 prvou

vetou .

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -62 z 24. februára

2009 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. R. N. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom

dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov), ktorú je Krajský súd v Banskej Bystrici

povinný vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. M. I. do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -7 z 11. júna 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť R. N., B. (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s prvou vetou (ďalej len

„ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 1. augusta

2009 a zároveň aj krajský súd v stanovisku z 10. júla 2009 vyslovili súhlas, aby sa upustilo

od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca doručil Okresnému súdu Banská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 14. marca 2008 žalobu proti bývalej manželke J. N.

(ďalej len „žalovaná“) o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po

rozvode. Konanie o tejto žalobe bolo vedené pod sp. zn. . Rovnako 14. marca

2008 podala okresnému súdu žalobu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva aj

žalovaná. Jej žaloba bola vedená pod sp. zn. . Obe žaloby boli podané

v predposledný deň zákonnej trojročnej lehoty na vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov. Uznesením okresného súdu č. k. -4 z 18. marca

2008 bolo konanie začaté z iniciatívy žalovanej zastavené z dôvodu prekážky litispendencie.

Žalovaná podala síce proti uzneseniu odvolanie, avšak neskôr ho vzala späť, v dôsledku

čoho uznesením krajského súdu č. k. -13 z 30. apríla 2008 bolo odvolacie

konanie zastavené. Podaním doručeným okresnému súdu 6. júna 2008 vzal sťažovateľ

prostredníctvom svojho právneho zástupcu svoju žalobu v súlade s ustanovením § 96 ods. 1

a 3 späť v celom rozsahu a vzhľadom na to, že do tejto doby

nebolo nariadené vo veci ani jedno pojednávanie, žiadal konanie zastaviť. Uznesením

okresného súdu č. k. -23 zo 6. júna 2008 bolo konanie zastavené. Na základe

odvolania žalovanej uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. septembra 2008

bolo uznesenie okresného súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie s odôvodnením, že

vychádzajúc z nálezu ústavného súdu sp. zn. z 20. decembra 2001 procesným

postupom okresného súdu sa žalovanej nezaručilo základné ľudské právo vlastniť majetok,

ako aj základné právo na súdnu ochranu podľa a .

Vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu a s konštatovaním, že zastavením konania

v danej veci by mohlo dôjsť na strane žalovanej k porušeniu jej základných práv

garantovaných uznesením okresného súdu č. k. -45 zo 17. decembra

2008, sa rozhodlo, že späťvzatie žaloby sa nepripúšťa a konanie vo veci sa nezastavuje.

Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu odvolanie, v ktorom poukázal na to, že späťvzatie

návrhu realizoval v štádiu, keď ešte nebolo nariadené ani jedno pojednávanie, v dôsledku

čoho prípadný nesúhlas žalovanej so späťvzatím žaloby je v danej fáze konania právne

neúčinný vzhľadom na ustanovenie a . Navyše,

späťvzatím žaloby realizoval sťažovateľ ako žalobca svoje ústavné právo na autonómiu vôle

podľa prvej vety v spojení s , ktorého procesnoprávnym

aspektom je dispozičné právo účastníka konania obsahujúce v sebe oprávnenie slobodne

disponovať hmotnými a procesnými právami v občianskom súdnom konaní. Uznesením

krajského súdu č. k. -62 z 24. februára 2009 bolo uznesenie okresného súdu

potvrdené.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označených

článkov , keďže v danom štádiu konania pred všeobecnými súdmi ku späťvzatiu

žaloby nebol potrebný súhlas žalovanej, pričom ustanovenie § 96 Občianskeho súdneho

poriadku neposkytuje taký priestor pre jeho výklad a uplatnenie, aby konajúci krajský súd

za daného stavu podmienil a zákonom garantované dispozičné právo sťažovateľa

súhlasom žalovanej.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov . Požaduje tiež, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia krajského

súdu č. k. -62 z 24. februára 2009 a uložil okresnému súdu, aby v konaní

nepokračoval až do vynesenia konečného rozhodnutia ústavného súdu.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu z 10. júla 2009 doručeného ústavnému súdu

16. júla 2009 a opierajúceho sa o vyjadrenie predsedu senátu 16 Co vyplýva, že krajský súd

so sťažnosťou nesúhlasí. Sťažovateľ doručil návrh na začatie konania okresnému súdu

14. marca 2008. Toho istého dňa, ale o jeden a pol hodiny neskôr, doručila návrh na začatie

konania okresnému súdu aj žalovaná. Po zistení, že už prebieha konanie na návrh

sťažovateľa, vzala žalovaná svoj návrh na začatie konania späť. Napriek tomu z opatrnosti

podala proti zastavujúcemu uzneseniu okresného súdu odvolanie v záujme ochrany svojich

práv a v snahe predísť špekuláciám sťažovateľa v tom zmysle, že tento podaný návrh vezme

späť. Tým by totiž došlo k uplynutiu trojročnej lehoty na vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov. Keď potom konanie o návrhu sťažovateľa pokračovalo po

zaplatení súdneho poplatku, žalovaná vzala svoje odvolanie proti zastavujúcemu uzneseniu

späť a konanie na jej návrh bolo skončené zastavením. Následne vzal späť návrh aj

sťažovateľ a žiadal, aby okresný súd konanie zastavil. Podľa názoru krajského súdu

procesným postupom okresného súdu, ale aj zákonným využitím ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku účastníkom konania (sťažovateľom) sa žalovanej nezaručilo základné

právo vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa a .

Krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal najmä z nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 20. decembra 2001. Vyslovil tiež, že ústavná zásada rovnakej ochrany

vlastníckeho práva sa v občianskom súdnom konaní transformuje do zásady rovnosti

účastníkov konania ( ) a vzťahuje sa na všetky materiálne a procesné

zákony a na každého. Rovnosť strán v občianskom súdnom konaní nemôže byť

ovplyvniteľná tým, ktorý z účastníkov je navrhovateľom a ktorý odporcom. Krajský súd

taktiež vyslovil, že okresný súd konanie začaté na základe návrhu žalovanej zastavil

z dôvodu litispendencie bez toho, aby prihliadol na to, aké dôsledky toto jeho rozhodnutie

môže mať s ohľadom na súvisiace hmotné a procesné predpisy (§ 149 ods. 4 Občianskeho

zákonníka a a ) na vlastnícke právo žalovanej

k tým veciam, ktoré boli predmetom bezpodielového spoluvlastníctva, o vyporiadanie

ktorého žalovaná okresný súd požiadala. V prípade, že každý z bývalých manželov podal

samostatný návrh na začatie konania vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva

súdnym rozhodnutím, musí všeobecný súd pri rozhodovaní o zastavení konania o návrhu

navrhovateľa z dôvodu litispendencie podľa prihliadať

aj na to, aké dôsledky môže mať toto jeho rozhodnutie s ohľadom na súvisiace hmotné

a procesné predpisy a na vlastnícke právo účastníkov konania k veciam, ktoré boli

predmetom bezpodielového spoluvlastníctva. Zásada iura novit curia totiž neznamená len

to, že súd pozná právo, ale aj to, že si je vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v akej ho

súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu

nositeľa práva na súdnu ochranu. Následne okresný súd uznesením č. k. -45

zo 17. decembra 2008 rozhodol tak, že späťvzatie návrhu sťažovateľa nepripustil a konanie

vo veci nezastavil. Pri rozhodovaní vychádzal z právneho názoru vysloveného krajským

súdom v skoršom uznesení sp. zn. z 9. septembra 2008 a z nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 20. decembra 2001. Proti tomuto uzneseniu podal

sťažovateľ odvolanie, pričom uznesením krajského súdu č. k. -62 z 24. februára

2009 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené vychádzajúc zo skoršie deklarovaného

právneho názoru. Krajský súd teda dôsledne prihliadal na to, aké následky môže mať

zastavenie konania v dôsledku späťvzatia návrhu sťažovateľom s ohľadom na hmotné

a procesné predpisy na vlastnícke právo účastníkov konania k veciam patriacim do ich

bezpodielového spoluvlastníctva. Krajský súd naďalej trvá na týchto právnych záveroch

a nemá dôvod sa od nich odchýliť. Zásada rovnosti strán má prednosť pred dispozičným

právom sťažovateľa vziať návrh na začatie konania späť, ak by tým bola odňatá žalovanej

možnosť konať pred súdom.

Z repliky sťažovateľa z 1. augusta 2009 doručenej ústavnému súdu 11. augusta 2009

vyplýva, že sťažovateľ trvá na svojej sťažnosti. Požaduje zároveň náhradu trov právneho

zastúpenia za dva úkony právnej služby v sume 231,80 € a za dva režijné paušály v sume

13,90 €.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

vyjadrenie krajského súdu a repliku sťažovateľa aj žalovanej s tým, aby sa aj ona mohla

vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutá vo svojich

právach.

Z vyjadrenia žalovanej z 24. augusta 2009 doručeného ústavnému súdu 27. augusta

2009 vyplýva, že žiada sťažnosti nevyhovieť. Po právoplatnom rozvode manželstva

so sťažovateľom sa žalovaná domáhala vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva

dohodou, o čo usiluje doteraz. Toto jej právo je však zo strany sťažovateľa odmietané.

On podal okresnému súdu návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

a nevediac o tom podala návrh aj žalovaná, avšak ďalší postup ovplyvnila prekážka

litispendencie. Žalovaná bola toho názoru, že konanie bude normálne prebiehať. Keď

sťažovateľ zistil, že konanie o návrhu žalovanej okresný súd zastavil, vzal svoj návrh späť

a žiadal konanie zastaviť. Tým sa žalovanej znemožnilo domáhať sa práva. Všeobecné súdy

správne rozhodli tak, aby o toto právo neprišla. Nevie pochopiť konanie sťažovateľa, ktorý

na jednej strane včas podal návrh okresnému súdu na vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva, no následne sa dožaduje práva na to, aby sa vo veci nekonalo. Žalovaná by

tým bola hmotnoprávne a morálne poškodená. Správanie sťažovateľa sa prieči dobrým

mravom. Ak by boli všeobecné súdy rozhodli v neprospech žalovanej, čím by sa jej

znemožnilo dožadovať sa práv, došlo by k porušeniu základných práv na jej strane bez

ďalších možností nápravy, pričom takýto stav zavinil výlučne sťažovateľ, ktorý sa ešte sám

cíti byť poškodený. Po skutkovej a právnej stránke vykonal krajský súd vo vyjadrení

podrobný rozbor, s obsahom ktorého sa žalovaná plne stotožňuje. Dodáva, že procesná

dispozičná zásada slobodného rozhodovania o vlastnom návrhu nemôže byť absolútna, a to

najmä vtedy, keď sa javí špekulatívnou s hmotnoprávnymi následkami pre iného účastníka,

ktorý je rovnakým nositeľom ústavných práv a oprávnených záujmov.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -62 z 24. februára 2009 vyplýva, že ním

bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -45 zo 17. decembra 2008

o nepripustení späťvzatia žaloby sťažovateľa a nezastavení konania. V prerokúvanej veci

bola predmetom odvolacieho konania otázka, ktorú krajský súd riešil už skôr v odvolacom

konaní vedenom pod sp. zn. , keď rozhodoval o odvolaní žalovanej proti

uzneseniu okresného súdu č. k. -23 zo 6. júna 2008, ktorým bolo konanie

zastavené. Už v tomto konaní krajský súd aplikujúc nález ústavného súdu sp. zn.

z 20. decembra 2001 ustálil, že žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho

poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred všeobecným súdom tak, aby

niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo

aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní veci. Keďže právo na

vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva patrí obom bývalým manželom (a obaja

bývalí manželia ho i využili podaním žaloby o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov), žalovaná má, tak ako sťažovateľ, rovnaké právo na jeho

vyporiadanie všeobecným súdom. Je nutné mať na zreteli, že jednotlivé ustanovenia

nemožno abstrahovať a vykladať rigorózne procesne, ale

treba prihliadať aj na to, aké dôsledky môže mať takéto rozhodnutie s ohľadom na

hmotnoprávne predpisy, konkrétne v danom prípade na vlastnícke právo k veciam, ktoré

boli predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Krajský súd sa s poukazom na

uvedené v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uznesenia okresného súdu a konštatuje

správnosť týchto dôvodov. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1. apríla 2009.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti

i v právach.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa , a navrhovateľ môže vziať za

konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom,

súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. Súd

konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí; v takom

prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní. Nesúhlas odporcu

so späťvzatím návrhu nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo

pojednávanie, alebo ak ide o späťvzatie návrhu na rozvod, neplatnosť manželstva alebo

určenie, či tu manželstvo je, alebo nie je.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

„Žiadne ustanovenie nemožno vykladať a uplatňovať

v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého

účastníka pri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní

a rozhodovaní vecí.

V prípade, že každý z bývalých manželov podal samostatný návrh na začatie konania

vo veci vyporiadania ich bezpodielového spoluvlastníctva súdnym rozhodnutím, musí súd

pri rozhodovaní o zastavení konania o návrhu takéhoto navrhovateľa z dôvodu

litispendencie podľa prihliadať aj na to, aké dôsledky

toto jeho rozhodnutie môže mať s ohľadom na súvisiace hmotné (§ 149 ods. 4 Občianskeho

zákonníka) a procesné predpisy ( a ) a na jeho

vlastnícke právo k veciam, ktoré boli predmetom bezpodielového spoluvlastníctva. Zásada

iura novit curia totiž neznamená len to, že súd pozná právo, ale aj to, že si je zároveň

vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu

k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu

svojich práv“ ().

Podľa sťažovateľa boli splnené všetky zákonné a ústavné podmienky na to, aby ako

žalobca mohol podanou žalobou voľne disponovať. Preto, pokiaľ mu to všeobecné súdy

neumožnili, porušili tým označené články .

Krajský súd a žalovaná sú presvedčení, že v danom prípade bolo nevyhnutné

sťažovateľovo právo na voľnú dispozíciu žalobou obmedziť v záujme zachovania práv

žalovanej. Opierajú sa pritom o nález ústavného súdu sp. zn. .

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať, že žalovaná potom,

ako okresný súd uznesením č. k. -4 z 18. marca 2008 konanie o jej (neskoršie

podanej) žalobe zastavil z dôvodu litispendencie, podala síce proti uzneseniu odvolanie,

avšak neskôr ho vzala späť s vedomím, že uznesenie nadobudne právoplatnosť. Žiadne

ďalšie právne kroky vo vzťahu k zastaveniu konania o tejto žalobe už nepodnikla. Naproti

tomu sa sťažovateľ snažil dôsledne presadiť, aby konanie o jeho (skôr podanej) žalobe bolo

v dôsledku späťvzatia zastavené.

Z už citovaného ustanovenia vyplýva, že za

existujúceho skutkového stavu (keď ku späťvzatiu žaloby došlo pred začatím prvého

pojednávania) nie je daná iná možnosť, ako konanie z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom

zastaviť. Toto ustanovenie totiž neposkytuje taký priestor pre jeho výklad a uplatnenie,

ktorý by s odkazom na potrebu ústavne konformného výkladu ( )

umožňoval rozhodnúť opačne, teda späťvzatie žaloby nepripustiť a v konaní pokračovať

(mutatis mutandis ).

Zovšeobecnene vyjadrené, ústavne konformný výklad právnej normy, resp. výklad

právnej normy vôbec nemôže siahať tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu so znením, resp.

so zmyslom vykladaného normatívneho textu. V takomto prípade by totiž už nešlo o výklad,

ale o faktickú novelizáciu právnej normy.

Možno konštatovať, že právny názor krajského súdu týkajúci sa výkladu § 96

zašiel tak ďaleko, že sa dostal do rozporu s jeho

jednoznačným znením, resp. zmyslom. Paradoxné pritom je, že krajský súd dospel

k takémuto výkladovému záveru na základe nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 20. decembra 2001.

Pri správnej aplikácii citovaného nálezu ústavného súdu bolo treba dospieť

k opačnému záveru, než aký vyjadril krajský súd.

Právna vec riešená ústavným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. bola

síce do značnej miery analogická s vecou sťažovateľa, lebo i tam šlo o prípad, keď obaja

bývalí manželia podali žalobu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, pričom

konanie o neskoršej žalobe bolo zastavené pre litispendenciu, avšak (na rozdiel od

predmetnej veci) došlo aj k právoplatnému zastaveniu konania o skôr podanej žalobe

z dôvodu jej späťvzatia. Podnet podaný ústavnému súdu smeroval proti obom konaniam,

resp. proti obom zastavujúcim uzneseniam. Ústavný súd dospel k záveru, podľa ktorého mal

všeobecný súd v konaní o neskoršie podanej žalobe postupovať tak, že ešte pred zastavením

konania z dôvodu litispendencie sa mal postarať o to, aby sa v konaní o skôr podanej žalobe

uskutočnilo prvé pojednávanie. Iba potom mal konanie o neskoršej žalobe zastaviť. Pri

takomto postupe by totiž žalobca už nemohol automaticky dosiahnuť zastavenie konania

o skôr podanej žalobe bez súhlasu žalovanej strany.

Možno zhrnúť, že ústavný súd vo veci sp. zn. našiel priestor pre ústavne

konformný výklad sporných ustanovení v rámci neskoršie

začatého konania, ktoré má byť zastavené pre litispendenciu. Riešenie v rámci skôr

začatého konania, ktoré má byť zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby, totiž nie je

priechodné, lebo znenie ustanovenia želaný ústavne

konformný výklad neumožňuje. Vzhľadom na to bolo v danom prípade v záujme žalovanej

uplatniť všetky dostupné prostriedky obrany proti uzneseniu okresného súdu č. k.

-4 z 18. marca 2008. Znamená to tiež, že realizáciu práv žalovanej v súvislosti

s vyporiadaním bezpodielového spoluvlastníctva ohrozil okresný súd v neskoršom konaní

sp. zn. (teda nie v skoršom konaní sp. zn. ), pričom žalovaná sa na

tom podieľala tým, že nepodnikla možné právne kroky k náprave chyby, ktorej sa v jej

neprospech okresný súd dopustil. Žalovaná a krajský súd sa teda odvolávajú na právny

názor vyslovený v náleze ústavného súdu, avšak bez toho, aby sami postupovali v jeho

intenciách.

Na základe dosiaľ uvedených úvah sa dá urobiť záver, že výkladom ustanovenia § 96

sa krajský súd natoľko odchýlil od jeho znenia, že tým

zásadne poprel jeho účel a význam. Postup krajského súdu vrátane jeho uznesenia treba

preto považovať za arbitrárny. Preto došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa (bod 1 výroku nálezu).

Keďže sťažovateľ späťvzatím svojej žaloby o začatie konania uplatnil svoje ústavné

právo na autonómiu vôle strán (účastníkov konania) podľa čl. 12 ods. 1 prvej vety v spojení

s , ktorého procesnoprávnym aspektom je dispozičné právo účastníka

konania obsahujúce v sebe oprávnenie slobodne disponovať hmotnými a procesnými

právami v občianskom súdnom konaní (, resp. ), a keďže krajský

súd toto právo nerešpektoval, došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 1 prvej vety v spojení s čl. 46

ods. 1 (bod 1 výroku nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu

č. k. -62 z 24. februára 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu). Stalo sa tak i napriek tomu, že sťažovateľ zrušenie uznesenia a vrátenie veci na

ďalšie konanie nepožadoval, pretože v zmysle citovaných ustanovení je ústavný súd

oprávnený takto postupovať aj bez návrhu. V ďalšom bude povinnosťou krajského súdu

riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľ požiadal ďalej aj o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v celkovej

sume 245,70 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi celú požadovanú sumu 245,70 €, a to za dva

úkony právnych služieb v roku 2009 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) po

115,90 € a za dva režijné paušály po 6,95 € (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009