Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 49/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Prima banka

Slovensko, a. s., Hodžova 11, Žilina, IČO 31 575 951, zastúpenej advokátskou kanceláriou

SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. marca 2019 a takto

rozhodol:

1. Základné práva obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., podľa čl. 46

ods. 1 a a právo podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. marca 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. marca 2019 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania

obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., v sume 640,66 € (slovom

šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatšesť centov) na účet advokátskej kancelárie SEDLAČKO &

PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., vo zvyšnej

časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“)

uznesením č. k. -18 zo 4. februára 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú

sťažnosť obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., Hodžova 11, Žilina,

IČO 31 575 951 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. marca 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou doručenou Okresnému súdu

Prešov (ďalej len „okresný súd“) 27. augusta 2015 sa sťažovateľka (žalobkyňa) domáhala,

aby I. M. (ďalej len „žalovaný“) bola uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke istinu

vo výške 3 911,45 €, úrok vo výške 167,70 €, úrok z omeškania vo výške 0,80 €, úrok

vo výške 15,9 % p. a. z nezaplatenej istiny od 2. júla 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania

vo výške 5 % p. a. z nezaplatenej istiny a z nezaplatených úrokov od 2. júla 2015

do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. Svoj nárok sťažovateľka vyvodzovala

z úverovej zmluvy č. z 26. augusta 2014, ktorú uzatvorila

so žalovaným.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -49 z 23. marca 2017 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 3 911,45 € spolu s úrokom z omeškania

vo výške 5 % ročne od 12. júla 2015 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku (1. výrok). V prevyšujúcej časti o zaplatenie úroku vo výške 167,70 €, úroku

z omeškania vo výške 0,80 €, úroku vo výške 15,9 % p. a. z nezaplatenej istiny od 2. júla

2015 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov

od 2. júla 2015 do zaplatenia okresný súd žalobu zamietol s odôvodnením, že v úverovej

zmluve pri údaji o ročnej percentuálnej miere nákladov neboli uvedené všetky predpoklady

na jeho výpočet, následkom čoho je úver bezúročný a bez poplatkov (2. výrok). Žalovaný

bol súčasne povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania v rozsahu 88 % (3. výrok).

4. Proti rozsudku okresného súdu v jeho zamietajúcej časti a v časti závislého výroku

o nároku na náhradu trov konania podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -73 z 10. apríla 2018 potvrdil

rozsudok okresného súdu a žalovanému priznal proti sťažovateľke nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, prípustnosť ktorého

vyvodzovala z a (ďalej aj „“).

Podľa názoru sťažovateľky spočívalo rozhodnutie krajského súdu na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ).

6. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol podľa

ako neprípustné, pretože v danej veci bolo v čase začatia dovolacieho

konania predmetom dovolacieho konania peňažné plnenie vo výške 2 689,72 €, ktoré

predstavuje príslušenstvo pohľadávky – úrok vo výške 167,70 €, úrok z omeškania vo výške

0,80 €, úrok 15,9 % ročne z nezaplatenej istiny od 2. júla 2015 do zaplatenia, úrok

z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov od 2. júla 2015 do zaplatenia.

S ohľadom na skutočnosť, že výška peňažného plnenia v čase začatia dovolacieho konania

neprevyšovala desaťnásobok minimálnej mzdy (3 800 €), prípustnosť dovolania

sťažovateľky bola v zmysle vylúčená. To teda znamená,

že na sťažovateľku, ktorá vystupovala v predmetnom spore v postavení dodávateľa, sa

na prípustnosť jej dovolania vzťahuje (podmienka peňažného

plnenia prevyšujúca desaťnásobok minimálnej mzdy). Najvyšší súd v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia v bode 10 s odkazom na svoju ustálenú rozhodovaciu prax

uviedol: „I keď v preskúmavanej veci išlo o tzv. spotrebiteľsky spor, teda spor s ochranou

́

slabšej strany, pre posúdenie prípustnosti dovolania neprichádzalo do úvahy uplatnenie

nižšieho majetkového cenzu, t. j. dvojnásobku minimálnej mzdy v zmysle § 422 ods. 1

písm. b/ Účelom zníženia majetkového cenzu v sporoch s ochranou slabšej strany je

totiž podľa dôvodovej správy k zvýšená procesná ochrana slabšej strany, ktorou je

v spotrebiteľskom spore spotrebiteľ. Táto zvýšená procesná ochrana spočíva v sprístupnení

dovolania i pri nižšej sume peňažného plnenia. Znížený majetkový cenzus sa teda

v spotrebiteľskom spore uplatní, ak dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ. Pokiaľ je však

dovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania platí majetkový

cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Táto interpretácia neodporuje princípu

rovnosti zbraní, pretože je všeobecne známou skutočnosťou, že rovnosť subjektov je

v určitých sporoch (vzhľadom na postavenie strán) len fikciou, na ktorú zákonodarca

v reagoval tzv. pozitívnou diskrimináciou, t. j. osobitnou právnou úpravou sporov

s ochranou slabšej strany. Za takéto spory sa považujú spotrebiteľské spory,

antidiskriminačné spory a individuálne pracovné spory ( až ), pričom

slabšou stranou v nich je spotrebiteľ, zamestnanec a diskriminovaný. Ochrana slabšej

strany spočíva v tom, že sa jej priznáva viac práv za účelom docielenia rovného postavenia

s druhou stranou sporu, a teda dôsledného naplnenia princípu rovnosti zbraní.“

Na správnosť uvedeného názoru preferujúceho účel (zákona) zníženia majetkového cenzu

v sporoch s ochranou slabšej strany poukazuje v spojitosti s a

aj iné rozhodnutie najvyššieho súdu (sp. zn. ). Najvyšší súd tam vyslovil, že

na rovnakom základe je stanovená aj povinnosť platenia súdneho poplatku, ktorá sa,

zvýrazňujúc uvedený účel, viaže sa na osobné (spotrebiteľa), a nie vecné (konanie

so spotrebiteľom) oslobodenie.

7. Sťažovateľka nesúhlasí s uvedenými závermi najvyššieho súdu a tvrdí, že z jeho

strany došlo k extrémnej interpretácii , v dôsledku čoho boli závažným

spôsobom porušené jej v záhlaví označené práva. Podľa jej názoru zo žiadneho ustanovenia

nevyplýva pre dodávateľa v spotrebiteľských sporoch také

obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že dovolací prieskum pre nesprávne právne

posúdenie (z jeho iniciatívy) je možný iba vtedy, ak hodnota sporu prevyšuje desaťnásobok

minimálnej mzdy. Sťažovateľka sa domnieva, že k záveru prijatému najvyšším súdom

nemožno dospieť žiadnou z tradičných výkladových metód. Na základe jazykového výkladu

možno podľa názoru sťažovateľky vyvodiť, že zákonodarca v sporoch

s ochranou slabšej strany neviaže znížený majetkový cenzus výlučne na slabšiu stranu (t. j.

na subjekt konania), ale na predmet konania ako taký (t. j. konania o splnenie peňažnej

povinnosti s ochranou slabšej strany). Z hľadiska systematického výkladu sťažovateľka

poukazuje na to, že znížený cenzus nie je normovaný v osobitných ustanoveniach o sporoch

s ochranou slabšej strany (druhá hlava, tretia časť ),

ale vo všeobecných ustanoveniach o dovolaní. Takisto záver, že dovolanie je za splnenia

zákonných podmienok prístupné neúspešnému spotrebiteľovi, ako aj neúspešnému

dodávateľovi, žiadnym spôsobom nepopiera zmysel a účel vyjadrený v § 422 ods. 1

písm. b) , ktorým je zvýšená procesná ochrana slabšej strany spočívajúca v sprístupnení

dovolania i pri nižšej sume peňažného plnenia.

8. Sťažovateľka ďalej uvádza, že pokiaľ štát v a

výslovne normuje, že v sporoch s ochranou slabšej strany nie je dovolanie podľa § 421

ods. 1 prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy (na príslušenstvo sa neprihliada), resp. ak je predmetom

dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a jeho výška v čase začatia dovolacieho

konania neprevyšuje túto sumu, nemôže najvyšší súd svojvoľne a benevolentne konštatovať,

že bagateľný cenzus je viazaný na konkrétnu stranu, nie na predmet konania. Odmietnutím

dovolania za daných okolností najvyšší súd nielenže odňal sťažovateľke možnosť konať

pred súdom, a to až na úrovni denegatio iustitiae, ale súčasne jej znemožnil uskutočňovanie

jej procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu jej práv na súdnu ochranu

a spravodlivý proces garantovaných a dohovoru.

9. Reštriktívnym výkladom najvyšší súd podľa sťažovateľky

negoval princíp rovnosti sporových strán a vytvoril medzi nimi hrubý nepomer v rozpore

s požiadavkou spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a princípu rovnosti strán

konania vyjadreného v .

10. Sťažovateľka napokon namieta, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu

jej práva na zákonného sudcu podľa , pretože vec mala byť postúpená

sedemčlennému veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, a teda

o podanom dovolaní nemal podľa sťažovateľky rozhodovať trojčlenný senát najvyššieho

súdu 5 Cdo. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že v inom

spotrebiteľskom spore dovolací súd dovolanie sťažovateľky meritórne prejednal, dokonca

mu uznesením sp. zn. z 22. februára 2018 vyhovel, napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Pritom nešlo

o ojedinelú prax, keďže najvyšší súd podobne rozhodol vo veciach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. . Senát najvyššieho súdu 5 Cdo dospel podľa

sťažovateľky k odlišnému právnemu názoru vo vzťahu k uplatneniu zníženého majetkového

cenzu podľa než iné senáty najvyššieho súdu, a preto za týchto okolností

bolo jeho povinnosťou postupovať podľa a postúpiť vec na prejednanie

veľkému senátu.

11. Na základe už uvedeného sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej základných

práv podľa , a a práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec

vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

II.

Vyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky

12. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. -92,

z 12. februára 2020 vyjadrila podpredsedníčka najvyššieho súdu. V ňom

uviedla, že najvyšší súd vysvetlil použitie majetkového cenzu vo svojom rozhodnutí

uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. 29/2019, v ktorom uviedol, že znížený majetkový cenzus [§ 422 ods. 1

písm. b) ] sa v spotrebiteľskom spore uplatní, ak dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ.

Pokiaľ je však dovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania

platí majetkový cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy (zhodne rozhodol najvyšší

súd aj vo veciach vedených pod sp. zn. , , ,

, a sp. zn. ). V sťažovateľkou uvádzaných

rozhodnutiach (sp. zn. , , ) sa najvyšší súd

právnou otázkou majetkového cenzu nezaoberal, vôbec ju neriešil. Prax najvyššieho súdu je

v tejto otázke jednotná a otázku prípustnosti dovolania v týchto prípadoch vykladá rovnako

a v súlade so záverom, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací

súd, ktorý je ustálenou praxou ústavného súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie

je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by

popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu, rovnosti

účastníkov konania a práva na zákonného sudcu. Najvyšší súd súhlasil s upustením

od ústneho pojednávania.

13. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti listom z 20. februára 2020 zaslaným

doporučene do vlastných rúk upovedomil zúčastnenú osobu s tým, že má právo vyjadriť sa

k nej v lehote 10 dní od doručenia upovedomenia. Poštová zásielka sa ústavnému súdu

28. februára 2020 vrátila s uvedením „adresát neznámy“ a po opakovanom pokuse

o doručenie sa zásielka vrátila 9. apríla 2020 ako neprevzatá v odbernej lehote, a teda

zúčastnená osoba sa k ústavnej sťažnosti nevyjadrila.

14. Na vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu reagovala sťažovateľka

podaním z 20. apríla 2020, v ktorom poukázala na to, že občianskoprávne kolégium

najvyššieho súdu sa uznieslo na publikovaní judikátu č. 29/2019 až 6. júna 2019, t. j. dva

mesiace po vydaní ústavnou sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Sťažovateľka zastáva názor, že arbitrárny záver najvyššieho súdu nemôže legitimizovať

ani údajne jednotná prax dovolacieho súdu v otázke prípustnosti dovolania v týchto

prípadoch. To, že senáty dovolacieho súdu aktuálne zhodne uplatňujú v sporoch s ochranou

slabšej strany znížený majetkový cenzus iba vo vzťahu k neúspešnému spotrebiteľovi,

neznamená, že rozhodujú ústavne konformne. Navyše sťažovateľka nenamieta porušenie

svojich základných práv v nadväznosti na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe.

Viacpočetné identické rozhodovanie dovolacieho súdu v rovnakej právnej otázke nijako

nepredikuje jeho vecnú správnosť. Ústavnoprávna akceptovateľnosť určitého právneho

názoru predstavuje objektívnu kategóriu a musí byť posudzovaná z hľadiska svojho obsahu

a vecne. Pokiaľ má dovolací súd tendenciu presadzovať myšlienku, že uvedené kritériá sú

irelevantné, ak sa identický právny názor vyskytuje opakovane, ide o neprijateľnú

konklúziu, ktorá odporuje samotnej podstate štátneho výkonu spravodlivosti a zákonnosti

prostredníctvom súdnej moci. Poukázala na nálezy ústavného súdu v konaniach vedených

pod sp. zn. a .

15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci ( ).

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

16. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

, ). Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný

súd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,

ktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Len

výnimočne za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný súd

hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak

výlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej

sťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo nedovoľuje.

19. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

20. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy

v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu

a identifikácia jej obsahu (m. m. ). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem

na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej

normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický

postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom

jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému

a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Všeobecný súd

pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný

absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť

v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka

súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152

ods. 4 ). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)

a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m.

). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia

právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a s účelom príslušného

ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad

e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych

orgánov v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj

zmyslom a účelom zákona (). Ústavne konformný výklad je príslušný orgán

verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu k všetkým účastníkom konania a zároveň

garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci

akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z , ako aj

medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská

republika viazaná.

21. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

22. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv

sťažovateľky podľa , a a práva podľa

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca 2019 (bod

6).

23. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

24. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

25. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

26. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

27. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok

aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom

neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto

práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry

ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných

prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie

ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (m. m.

, ).

28. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva

na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [sp. zn. a rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému

kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36].

29. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať

obmedzeniam zo strany štátu. Pri stanovení obmedzení požíva štát určitú mieru voľnej

úvahy. Právo na prístup k súdu nemožno obmedziť takým spôsobom alebo do takej miery,

že to naruší samotnú podstatu daného práva. Európsky súd pre ľudské práva považuje

obmedzenie v prístupe k opravným prostriedkom orgánu najvyššej súdnej moci spočívajúce

v zákonnom stanovení hranice majetkového cenzu (ratione valoris) za legitímnu

a odôvodnenú procesnú požiadavku rešpektujúcu postavenie a úlohy, ktoré plní orgán

najvyššej súdnej moci riešiaci (len) veci požadovanej dôležitosti (Brualla Gómez de la Torre

proti Španielsku, sťažnosť č. 26737/95, rozsudok z 19. 12. 1997, § 36; Kozlica proti

Chorvátsku, sťažnosť č. 29182/03, rozsudok z 2. 11. 2006, § 33). Avšak obmedzenie práva

na prístup k súdu nebude v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 dohovoru

v prípade, že nesleduje legitímny cieľ, a ani v prípade, že medzi použitými prostriedkami

a sledovaným cieľom nie je primeraný vzťah proporcionality (Gréckokatolícka farnosť

Lupeni a iní proti Rumunsku, sťažnosť č. 76943/11, rozsudok z 29. 11. 2016, § 89).

30. Pri preskúmavaní aplikácie zákonného obmedzenia v prístupe k súdu z dôvodu

majetkového cenzu (ratione valoris) ESĽP berie do úvahy aj ďalšie faktory a medzi nimi

(s prihliadnutím na okolnosti tu prejednávaných vecí) je to predovšetkým predvídateľnosť

a nadmerný formalizmus obmedzenia (Garzičić proti Čiernej Hore, sťažnosť č. 17931/07,

rozsudok z 21. 9. 2010, § 30 – § 32; Hasan Tunç a iní proti Turecku, sťažnosť č. 19074/05,

rozsudok z 31. 1. 2017, § 30 – § 34). Okolnosť predvídateľnosti obmedzenia v prístupe

k súdu je splnená, ak je vnútroštátna súdna prax jednotná a aplikácia takejto praxe

konzistentná (Levages Prestations Services proti Francúzsku, sťažnosť č. 21920/93,

rozsudok z 23. 10. 1996, § 42).

31. Pri posúdení toho, či rozhodovanie vnútroštátnych súdov je zaťažené prílišným

či nadmerným formalizmom, bude nevyhnutné prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho

prípadu, pričom k porušeniu práva na prístup k súdu dôjde v prípade, že stanovené pravidlo

prestane slúžiť cieľu právnej istoty a riadnemu výkonu spravodlivosti a stane sa z neho

bariéra znemožňujúca strane sporu prejednať jej spor meritórne pred príslušným súdom

(Kart proti Turecku, sťažnosť č. 8917/05, rozsudok Veľkej komory z 3. 12. 2009, § 79 in

fine).

32. Princíp rovnosti účastníkov konania (resp. strán v spore) tvorí základný definičný

prvok práva na súdnu ochranu podľa a aj nevyhnutnú súčasť každého

právneho štátu, ktorý sa k tomuto princípu hlási prostredníctvom .

Rovnosť účastníkov konania súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností

na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva

v tom, že všetci účastníci civilného konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti,

ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo

diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo

procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom

a ktorý z účastníkov je žalovaný (, , , ,

). Citované ustanovenie teda zaručuje len procedurálnu rovnosť

v určitom konaní, nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého, či dokonca želaného výsledku

pre každého účastníka takéhoto konania.

33. Rovnosť strán v civilnom konaní je v judikatúre ESĽP vyjadriteľná princípom

rovnosti zbraní, ktorý tvorí prvok spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie preto v kontexte princípu rovnosti zbraní

zabezpečuje, aby každá strana sporu mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom

za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. De Haes

a Gijsels proti Belgicku, rozsudok z 24. 2. 1997, sťažnosť č. 19983/92, § 53 alebo Ankerl

proti Švajčiarsku, rozsudok z 23. 10. 1996, sťažnosť č. 17748/91, § 38).

34. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že za zákonného

sudcu podľa zásadne treba považovať toho, kto bol určený

na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti

odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody

uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba

takisto považovať za zákonných sudcov podľa (m. m. ,

, ).

35. Nepredloženie veci súdnemu orgánu oprávnenému riešiť otázku, odpoveď

na ktorú sa v judikatúre súdov rozchádza alebo ktorá súvisí s výkladom a aplikáciou

špeciálnej právnej normy, v prípadoch, keď je príslušný súd povinný tak na základe zákona

(resp. právneho predpisu) urobiť, môže znamenať odňatie veci zákonnému sudcovi podľa

(m. m. , alebo ).

36. Nesprávny procesný postup dovolacieho súdu pri (ne)uplatnení postupu podľa

majúci charakter arbitrárnosti môže v kontexte všeobecne ponímanej

spravodlivosti v konaní ako celku znamenať aj porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie (m. m. ). Rozhodnutie

dovolacieho senátu o tom, že v konkrétnej veci predloží či nepredloží vec veľkému senátu je

vecou jeho úvahy. Z uvedených dôvodov, pokiaľ sú splnené všetky zákonom stanovené

podmienky pre uplatnenie postupu podľa , dovolací senát vec veľkému

senátu predloží bez ohľadu na aktivitu samotnej strany v spore, teda bez ohľadu na to,

či strana v spore uplatnenie postupu podľa požaduje.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

IV.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

37. Sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka, že bez meritórneho prejednania jej

dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 421 ods. 1

písm. b) a c) ho odmietol ako neprípustné. Ústavne nesúladným spôsobom pritom

vyložil tak, že na sťažovateľku (neúspešného dodávateľa) sa aplikuje

majetkový cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy, čím porušil jej základné práva

podľa a a právo podľa dohovoru (body 7 až 9).

38. Podľa dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo

rozhodnutie vydané.

39. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná

rozdielne.

40. Podľa dovolanie podľa nie je prípustné,

ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu

o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len

príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania

neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

41. Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba

tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

42. Charakter dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku nepriamo

determinuje aj postavenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorý nemôže byť

vnímaný ako tretia inštancia s právomocou preskúmavať akékoľvek rozhodnutie

odvolacieho súdu (k tomu pozri napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. ,

a ). Stanovenie majetkového cenzu obmedzujúceho

prípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie na výšku sumy, ktorá má byť

predmetom dovolacieho konania, je pritom tak, ako to už bolo zdôraznené aj s prihliadnutím

na judikatúru ESĽP, v komplexnom ponímaní legitímne a korešponduje postaveniu

a úlohám, ktoré najvyšší súd ako dovolací súd plní.

43. Úlohou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je v prípade, že ním

dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (ako to je aj

v prípade sťažovateľky), riešenie zásadných právnych otázok, ktoré neboli vyriešené

dovolacím súdom v jeho rozhodovacej praxi [ ], prípadne

zjednocovanie judikatúry [ a ]. Aj z týchto dôvodov preto

prípadné rozhodnutie najvyššieho súdu v dovolacom konaní presahuje hranice rozhodnutia

inter partes, keďže má oveľa širší a všeobecnejší dosah pre aplikačnú prax všeobecných

súdov a v konečnom dôsledku aj pre správanie oboch strán v spotrebiteľskom vzťahu ako

takom.

44. Všeobecne je dôvodom zvýšenej ochrany strán v spore potreba dorovnania

procesného postavenia slabšej strany s cieľom zachovania funkčnej procesnej rovnosti.

V záujme vyhnúť sa neodôvodnenému paušálnemu uplatňovaniu nadradeného postavenia

slabšej strany je nevyhnutné uplatňovať princíp ochrany slabšej strany rozumne

a v procesnoprávnych súvislostiach (k tomu pozri aj ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 45 až 46.).

45. Úprava konkrétnych odchýlok od všeobecnej úpravy sporových pravidiel na účel

zaistenia de facto rovnosti, resp. rovnosti šancí (o ktoré v prípade pozitívnej diskriminácie,

na ktorú najvyšší súd v konkrétnych okolnostiach veci poukazuje, ide) pri uplatňovaní

nároku na súde alebo bránení sa proti nárokom druhej strany pri spotrebiteľských sporoch je

predmetom predovšetkým ustanovení prvého dielu druhej hlavy tretej časti Civilného

sporového poriadku. V až zahŕňa vo svojej podstate pravidlá protežujúce

zvýšenú ochranu spotrebiteľa v procesnom štádiu po začatí konania (zastúpenie

spotrebiteľa, poučovacia povinnosť, spojenie vecí, zmena žaloby, dokazovanie, nariadenie

pojednávania, osobitné ustanovenia o rozhodnutiach). Ustanovenia až

pojednávajú o osobitnom konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, ktoré

v súlade s možno začať len na podnet špecificky legitimovaných subjektov

(v súlade s žalobu podľa môže proti dodávateľovi podať iba právnická

osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa a orgán dohľadu podľa osobitného

predpisu).

46. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného

práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné

interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana je už

súčasťou zákonnej normy ako účel právnej normy a už nepotrebuje osobitnú expanzívnu

interpretáciu nad rámec interpretačných štandardov vrátane teleologického výkladu.

Koncept ochrany spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s , ale to

neznamená, že je priamo ústavným princípom (, pozri aj rozsudok Súdneho

dvora Európskej únie vo veci C-42/15 z 9. 11. 2016 vo veci Home Credit Slovakia, a. s.,

proti Kláre Bíróovej).

47. Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zistil,

že základom v ňom prezentovanej interpretácie , ktorá viedla

k odmietnutiu dovolania sťažovateľky pre jeho neprípustnosť, je znenie dôvodovej správy

k , resp. len tej časti dôvodovej správy, ktorá vo vzťahu

k uvedenému ustanoveniu uvádza: „Predkladateľ zavádza jednotné kritérium hodnoty sporu

bez rozdeľovania na občianskoprávne a obchodné spory, ktoré z povahy veci stratilo

zmysel. Tzv. bagateľný cenzus je v sporoch s ochranou slabšej strany stanovený nižšie ako

všeobecné kritérium z dôvodu zvýšenej procesnej ochrany slabšej strany.“ Okrem toho,

že výklad práva podľa dôvodovej správy (tzv. autentický výklad) je iba jedným z možných

spôsobov interpretácie právnej normy, citovaná časť dôvodovej správy ani konkrétne nerieši

prípustnosť, resp. neprípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

vyriešená.

48. „V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z metód

výkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy a jej

účelu... jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad má spoločný

menovateľ vo formách logickej argumentácie. Prvosledovou metódou výkladu a uplatnenia

všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte je metóda

doslovného výkladu. Až tam a vtedy, kde a keď doslovným výkladom nemožno

jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom

právnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy

odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu.“ (DRGONEC, J. Slovenskej

republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 131 a 133.).

49. Účel a v spojení s , ako aj účel

ods. 1 je primárne potrebné hľadať v súlade s ich znením, čo však najvyšší súd

pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku odvolacieho súdu neurobil.

Výlučne a izolovane uprednostnil úmysel zákonodarcu bez náležitého zohľadnenia

jazykového výkladu relevantného ustanovenia. Neprihliadol na charakter dovolacieho

konania a jeho účel. Bližšie neozrejmil, ako sa prejavuje nerovné postavenie spotrebiteľa

a dodávateľa v kontexte dovolacieho konania, ktoré by legitímne odôvodňovalo zvýšenú

procesnú ochranu slabšej strany (uplatnenie majetkového cenzu vo výške dvojnásobku

minimálnej mzdy) a zníženú procesnú ochranu silnejšej strany (uplatnenie majetkového

cenzu vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy). Vzdialil sa tak od jazykového vyjadrenia

právnej normy až do tej miery, že jeho výklad relevantného ustanovenia § 422 ods. 1

písm. b) spôsobil ústavnú nekonformitu. Uprednostnením zvýšenej procesnej ochrany

spotrebiteľa pri prístupe k dovolaniu dostal svoje rozhodnutie do polohy neodôvodneného

a paušálneho uplatňovania nadradeného postavenia slabšej strany, ktoré porušuje princíp

rovnosti zbraní, resp. rovnosti strán v spore, keďže neodôvodnene stavia sťažovateľku ako

dovolateľku do podstatne nevýhodnejšej pozície oproti druhej strane. Najvyšší súd

uvedeným výkladom v konečnom dôsledku zvýšil požiadavky pre prípustnosť dovolania

v sporoch s ochranou slabšej strany nad zrozumiteľne a jasne zákonom vymedzené

podmienky. Urobil tak bez odôvodnenia prítomnosti rozumných a presvedčivých dôvodov

len s poukazom na potrebu ochrany slabšej strany. Paradoxne tak pri argumentovaní

potrebou ochrany slabšej strany neuplatnil podľa skutkového stavu relevantné ustanovenie

, ktoré spor nepochybne zasadzovalo do rámca sporov s ochranou

slabšej strany, ale použil neprináležiaci , posudzujúc spor, ako

keby vôbec nešlo o spor s ochranou slabšej strany. Vychádzal pritom len jednostranne

z kritéria postavenia osoby, ktorá podávala dovolanie (neúspešný dodávateľ), ktoré nebolo

v príslušnej právnej norme uvedené. Svojvoľná interpretácia prezentovaná

najvyšším súdom tak v konečnom dôsledku spôsobuje uplatnenie rozdielnych podmienok

v prístupe k dovolaniu medzi spotrebiteľom a dodávateľom. V dostatočnej miere

nezohľadňuje charakter dovolacieho konania a jeho účel, postavenie najvyššieho súdu

v systéme všeobecného súdnictva.

50. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd

v napadnutom uznesení nezohľadnil citované východiská ochrany základných práv

a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom dovolaní sťažovateľky proti

rozsudku odvolacieho súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu

základných práv zaručených a a práva zaručeného

ods. 1 dohovoru.

51. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základných práv

sťažovateľky podľa a a práva podľa dohovoru,

preto ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa a jemu

zodpovedajúceho a zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).

52. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

53. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa

§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

54. Úlohou najvyššieho súdu preto bude opätovne rozhodnúť o dovolaní

sťažovateľky, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1

dohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také

riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel

a účel príslušných zákonných ustanovení.

55. Aj z a 2 vyplýva, že ochrana ohrozených alebo porušených práv

a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp

právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor

bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;

ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne

očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

IV.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 1 napadnutým uznesením najvyššieho súdu

56. Sťažovateľka namietala, že bolo povinnosťou senátu najvyššieho súdu vec

postúpiť na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu, pretože dovolanie sťažovateľky

v inom spotrebiteľskom spore, predmetom ktorého bolo zaplatenie sumy 2 178,70 €

s príslušenstvom, najvyšší súd meritórne prejednal, dokonca mu vyhovel a uznesením

sp. zn. z 22. februára 2018 zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Pokiaľ tak najvyšší súd v tomto spore

neurobil, porušil základné právo sťažovateľky podľa (bod 10).

57. Podľa ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje

k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený

v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie

veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor.

58. Cieľom právnej úpravy obsiahnutej v je upraviť procesný postup

najvyššieho súdu v prípadoch, keď jeho (trojčlenný) senát dospeje k záveru, že v ním

prejednávanej veci je daný dôvod na zmenu (na odklonenie sa od konštantnej línie

rozhodovania), teda dôvod na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu,

alebo na zmenu právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí trojčlenného senátu

najvyššieho súdu alebo na odklon od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého

senátu. Pokiaľ k takejto situácii dôjde, je senát, ktorý dospeje k záveru, že je dôvod

na zmenu, povinný postúpiť vec veľkému senátu (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 10. novembra 2016 uverejnený v zbierke pod R 17/2017).

59. Nevyhnutným predpokladom na uplatnenie postupu predložiť vec na prejednanie

a rozhodnutie veľkému senátu je teda vôľa senátu najvyššieho súdu odchýliť (odkloniť) sa

od právneho názoru vysloveného v predchádzajúcom rozhodnutí, resp. rozhodnutiach

najvyššieho súdu. Spor o interpretáciu právnej normy je pritom daný, ak sú najmenej

v dvoch rozhodnutiach najvyššieho súdu vyslovené právne názory, ktoré odlišným

spôsobom vykladajú (interpretujú) rovnakú právnu normu (k tomu pozri aj uznesenie

veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. z 18. decembra 2017).

60. Ústavný súd už v minulosti uviedol, že nepredloženie veci súdnemu orgánu

oprávnenému riešiť otázku, odpoveď na ktorú sa v judikatúre súdov rozchádza alebo ktorá

súvisí s výkladom a aplikáciou špeciálnej právnej normy, v prípadoch, keď je príslušný súd

povinný tak na základe zákona (resp. právneho predpisu) urobiť, môže znamenať odňatie

veci zákonnému sudcovi podľa (m. m. ,

alebo ). Nesprávny procesný postup dovolacieho súdu

pri (ne)uplatnení postupu podľa majúci charakter arbitrárnosti môže

v kontexte všeobecne ponímanej spravodlivosti v konaní ako celku znamenať aj porušenie

základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie (m. m.

). Rozhodnutie dovolacieho senátu o tom, že v konkrétnej veci predloží

či nepredloží vec veľkému senátu, je vecou jeho úvahy. Z uvedených dôvodov ak sú splnené

všetky zákonom stanovené podmienky pre uplatnenie postupu podľa ,

dovolací senát vec veľkému senátu predloží bez ohľadu na aktivitu strany v spore, teda

bez ohľadu na to, či strana uplatnenie tohto postupu požaduje. Z uvedeného dôvodu je

pre posúdenie ústavnej udržateľnosti postupu najvyššieho súdu bez právnej relevantnosti

skutočnosť, či v konkrétnom prípade sťažovateľka o predloženie veci veľkému senátu

žiadala.

61. Sťažovateľka na obhajobu svojho tvrdenia o povinnosti dovolacieho senátu

obrátiť sa na veľký senát tvrdí, že otázka zníženého majetkového cenzu a jeho aplikácia

v sporoch s ochranou slabšej strany bola odlišne riešená v jej inej veci (k tomu pozri bod 10

tohto nálezu), v ktorej najvyšší súd za situácie, keď napadnutý výrok odvolacieho súdu

o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevýšil desaťnásobok minimálnej

mzdy, uznesením sp. zn. z 22. februára 2018 dovolanie sťažovateľky ako

prípustné prejednal, rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

62. Ústavný súd v tomto kontexte zdôrazňuje, že súčasťou prvotnej fázy

rozhodovania najvyššieho súdu o dovolaní je nepochybne posúdenie prípustnosti dovolania

podľa príslušných ustanovení procesných kódexov. Najvyšší súd v dovolacom konaní

vedenom pod sp. zn. bezpochyby skúmal podmienky prípustnosti

dovolania, ale z uznesenia z 22. februára 2018 nevyplývajú žiadne úvahy alebo závery

týkajúce sa posúdenia prípustnosti dovolania podľa . Ak aj uvedeným uznesením

najvyššieho súdu bola iná vec sťažovateľky za obdobného skutkového a právneho stavu

riešená odlišne, to samo osebe nezakladá dôvod na predloženie veci veľkému senátu

v posudzovanej veci. Skutočnosť, ktorá v konkrétnych okolnostiach determinuje posúdenie

ústavnosti postupu dovolacieho senátu, ktorý vec sťažovateľky nepredložil veľkému senátu,

spočíva v absencii akéhokoľvek výslovného právneho názoru na aplikáciu majetkového

cenzu v spotrebiteľských sporoch. V spomínanej inej veci na rozdiel od preskúmavaného

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu úplne chýba ratio decidendi k interpretácii

a následnej aplikácii . Podobne je to aj vo veciach sp. zn.

a , v ktorých najvyšší súd vecne prejednal dovolania, čo

podľa sťažovateľky implikuje záver o pôvodnom paušálnom uplatňovaní zníženého

majetkového cenzu v sporoch s ochranou slabšej strany bez ohľadu na osobu dovolateľa.

63. Keďže v spomínanom uznesení najvyššieho súdu sp. zn. úplne

absentovalo posúdenie a vyriešenie otázky prípustnosti dovolania podľa

v spotrebiteľskom spore, keď dovolateľom je neúspešný dodávateľ, nie je možné prijať

záver, že tu existoval spor o interpretáciu právnej normy (k tomu pozri aj argumentáciu

podpredsedníčky najvyššieho súdu obsiahnutú v bode 12 tohto nálezu). Absencia sporu

o právnu otázku podľa názoru ústavného súdu ospravedlňuje postup dovolacieho senátu,

ktorý vec nepredložil veľkému senátu podľa .

64. Konkrétne okolnosti vecí sťažovateľky z už uvedených dôvodov nedovoľujú

ústavnému súdu prijať záver o tom, že neuplatnenie postupu podľa

zo strany najvyššieho súdu v jej veciach má charakter arbitrárnosti a spôsobuje v kontexte

namietaného porušenia zásady predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu právnej

istoty porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa .

65. Jedným zo spôsobov, akým najvyšší súd zabezpečuje jednotný výklad a jednotné

používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, je okrem postupu

podľa aj prijímanie stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňovanie právoplatných súdnych

rozhodnutí zásadného významu [ o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)

a § 23 ods. 1 písm. a) a b) zákona o súdoch].

66. V súlade s § 21 ods. 3 písm. d) zákona o súdoch je prerokovanie a schválenie

návrhov rozhodnutí na uverejnenie v zbierke v právomoci kolégia najvyššieho súdu

a predstavuje preto zovšeobecňujúci názor väčšiny členov kolégia najvyššieho súdu, a tým

aj členov viacerých senátov najvyššieho súdu. Nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu

na rozdiel od publikovaného rozhodnutia najvyššieho súdu vyjadruje názor väčšiny členov

vo veci konajúceho senátu v individuálne ním prejednávanej veci (k tomu pozri aj rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 10. novembra 2016).

67. Aj z uvedených dôvodov sa rozhodnutiu publikovanému zákonom stanoveným

spôsobom v zbierke priznáva osobitný význam, v dôsledku ktorého výklad, ktorý sa podáva

v publikovanom judikáte, síce nie je právne (de iure) záväzný, ale fakticky (de facto) má

vysokú vecnú autoritu. Ipso iure má judikatúra najvyššieho súdu normatívny charakter

vo vertikálnej línii (voči súdom nižších inštancií), ako aj v horizontálnej línii, a to medzi

jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom (k tomu pozri aj rozhodnutia

najvyššieho súdu vo veciach sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

).

68. Aj tieto skutočnosti (existencia výslovnej interpretácie relevantného ustanovenia

citovaná najvyšším súdom v sp. zn. ,

, , , a sp. zn.

, ako aj následná publikácia judikátu R 29/2019 a jeho faktická záväznosť)

sú pre posúdenie ústavnej udržateľnosti postupu najvyššieho súdu pri rozhodovaní vo veci

sťažovateľky v súvislosti s požiadavkou predloženia veci veľkému senátu rozhodujúce.

V konkrétnych okolnostiach veci odôvodňujú v celkovom kontexte námietky sťažovateľky

záver o tom, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je výsledkom takého postupu

najvyššieho súdu, ktorý by bol spôsobilý z dôvodu nesprávneho procesného postupu pri

zaisťovaní jednotnosti interpretácie a aplikácie príslušného ustanovenia Civilného

sporového poriadku ako následok vyvolať porušenie základného práva sťažovateľky na

zákonného sudcu či jej práva na spravodlivé súdne konanie. V danom prípade nič

nenasvedčuje tomu, že o dovolaní sťažovateľky nerozhodol zákonný sudca, resp. senát

určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu.

69. Keďže k porušeniu základného práva zaručeného

napadnutým uznesením najvyššieho súdu z dôvodu nepredloženia veci veľkému senátu

na podklade už uvádzaných skutočností nedošlo, ústavný súd relevantnej časti ústavnej

sťažnosti sťažovateľky nevyhovel tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu

( a contrario).

V.

Trovy konania

70. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov

konania.

71. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

72. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádza z § 1

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za

prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak. Táto podľa

oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2018 predstavovala sumu

980 € a za I. polrok 2019 predstavovala sumu 1 062 € .

73. Ústavný súd v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16

ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume

640,66 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za tri úkony právnej služby (príprava

a prevzatie veci, písomné vyhotovenie ústavnej sťažnosti, stanovisko k vyjadreniu

podpredsedníčky najvyššieho súdu) vykonané v roku 2019 a 2020 v sume 163,33 €, resp.

177 € za jeden úkon, dva režijné paušály v sume 9,80 € za jeden paušál a jeden režijný

paušál v sume 10,62 € spolu s 20 % daňou z pridanej hodnoty, ktorú zaviazal uhradiť

najvyšší súd (bod 3 výroku nálezu).

74. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Miroslav Duriš predseda senátu