Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)IV. ÚS 49/2020
PDF · 664.38 KB
No categories available
IV. ÚS 49/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Prima banka
Slovensko, a. s., Hodžova 11, Žilina, IČO 31 575 951, zastúpenej advokátskou kanceláriou
SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 158/2018
z 28. marca 2019 a takto
rozhodol:
1. Základné práva obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 158/2018 z 28. marca 2019 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 158/2018
z 28. marca 2019 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania
obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., v sume 640,66 € (slovom
šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatšesť centov) na účet advokátskej kancelárie SEDLAČKO &
PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4. Ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., vo zvyšnej
časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5
zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
uznesením č. k. IV. ÚS 49/2020-18 zo 4. februára 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú
sťažnosť obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., Hodžova 11, Žilina,
IČO 31 575 951 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 158/2018 z 28. marca 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou doručenou Okresnému súdu
Prešov (ďalej len „okresný súd“) 27. augusta 2015 sa sťažovateľka (žalobkyňa) domáhala,
aby I. M. (ďalej len „žalovaný“) bola uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke istinu
vo výške 3 911,45 €, úrok vo výške 167,70 €, úrok z omeškania vo výške 0,80 €, úrok
vo výške 15,9 % p. a. z nezaplatenej istiny od 2. júla 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania
vo výške 5 % p. a. z nezaplatenej istiny a z nezaplatených úrokov od 2. júla 2015
do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. Svoj nárok sťažovateľka vyvodzovala
z úverovej zmluvy č. z 26. augusta 2014, ktorú uzatvorila
so žalovaným.
3. Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 357/2015-49 z 23. marca 2017 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 3 911,45 € spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne od 12. júla 2015 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku (1. výrok). V prevyšujúcej časti o zaplatenie úroku vo výške 167,70 €, úroku
z omeškania vo výške 0,80 €, úroku vo výške 15,9 % p. a. z nezaplatenej istiny od 2. júla
2015 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov
od 2. júla 2015 do zaplatenia okresný súd žalobu zamietol s odôvodnením, že v úverovej
zmluve pri údaji o ročnej percentuálnej miere nákladov neboli uvedené všetky predpoklady
na jeho výpočet, následkom čoho je úver bezúročný a bez poplatkov (2. výrok). Žalovaný
bol súčasne povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania v rozsahu 88 % (3. výrok).
4. Proti rozsudku okresného súdu v jeho zamietajúcej časti a v časti závislého výroku
o nároku na náhradu trov konania podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 10 Co 50/2017-73 z 10. apríla 2018 potvrdil
rozsudok okresného súdu a žalovanému priznal proti sťažovateľke nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
5. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, prípustnosť ktorého
vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. b) a c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).
Podľa názoru sťažovateľky spočívalo rozhodnutie krajského súdu na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
6. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol podľa
§ 447 písm. c) CSP ako neprípustné, pretože v danej veci bolo v čase začatia dovolacieho
konania predmetom dovolacieho konania peňažné plnenie vo výške 2 689,72 €, ktoré
predstavuje príslušenstvo pohľadávky – úrok vo výške 167,70 €, úrok z omeškania vo výške
0,80 €, úrok 15,9 % ročne z nezaplatenej istiny od 2. júla 2015 do zaplatenia, úrok
z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov od 2. júla 2015 do zaplatenia.
S ohľadom na skutočnosť, že výška peňažného plnenia v čase začatia dovolacieho konania
neprevyšovala desaťnásobok minimálnej mzdy (3 800 €), prípustnosť dovolania
sťažovateľky bola v zmysle § 422 ods. 1 písm. c) CSP vylúčená. To teda znamená,
že na sťažovateľku, ktorá vystupovala v predmetnom spore v postavení dodávateľa, sa
na prípustnosť jej dovolania vzťahuje § 422 ods. 1 písm. a) CSP (podmienka peňažného
plnenia prevyšujúca desaťnásobok minimálnej mzdy). Najvyšší súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia v bode 10 s odkazom na svoju ustálenú rozhodovaciu prax
uviedol: „I keď v preskúmavanej veci išlo o tzv. spotrebiteľsky spor, teda spor s ochranou
́
slabšej strany, pre posúdenie prípustnosti dovolania neprichádzalo do úvahy uplatnenie
nižšieho majetkového cenzu, t. j. dvojnásobku minimálnej mzdy v zmysle § 422 ods. 1
písm. b/ C.s.p. Účelom zníženia majetkového cenzu v sporoch s ochranou slabšej strany je
totiž podľa dôvodovej správy k C.s.p. zvýšená procesná ochrana slabšej strany, ktorou je
v spotrebiteľskom spore spotrebiteľ. Táto zvýšená procesná ochrana spočíva v sprístupnení
dovolania i pri nižšej sume peňažného plnenia. Znížený majetkový cenzus sa teda
v spotrebiteľskom spore uplatní, ak dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ. Pokiaľ je však
dovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania platí majetkový
cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Táto interpretácia neodporuje princípu
rovnosti zbraní, pretože je všeobecne známou skutočnosťou, že rovnosť subjektov je
v určitých sporoch (vzhľadom na postavenie strán) len fikciou, na ktorú zákonodarca
v C.s.p. reagoval tzv. pozitívnou diskrimináciou, t. j. osobitnou právnou úpravou sporov
s ochranou slabšej strany. Za takéto spory sa považujú spotrebiteľské spory,
antidiskriminačné spory a individuálne pracovné spory (§ 290 až § 323 C.s.p.), pričom
slabšou stranou v nich je spotrebiteľ, zamestnanec a diskriminovaný. Ochrana slabšej
strany spočíva v tom, že sa jej priznáva viac práv za účelom docielenia rovného postavenia
s druhou stranou sporu, a teda dôsledného naplnenia princípu rovnosti zbraní.“
Na správnosť uvedeného názoru preferujúceho účel (zákona) zníženia majetkového cenzu
v sporoch s ochranou slabšej strany poukazuje v spojitosti s čl. 3 CSP a čl. 152 ods. 4 ústavy
aj iné rozhodnutie najvyššieho súdu (sp. zn. 7 Cdo 256/2018). Najvyšší súd tam vyslovil, že
na rovnakom základe je stanovená aj povinnosť platenia súdneho poplatku, ktorá sa,
zvýrazňujúc uvedený účel, viaže sa na osobné (spotrebiteľa), a nie vecné (konanie
so spotrebiteľom) oslobodenie.
7. Sťažovateľka nesúhlasí s uvedenými závermi najvyššieho súdu a tvrdí, že z jeho
strany došlo k extrémnej interpretácii § 422 ods. 1 CSP, v dôsledku čoho boli závažným
spôsobom porušené jej v záhlaví označené práva. Podľa jej názoru zo žiadneho ustanovenia
Civilného sporového poriadku nevyplýva pre dodávateľa v spotrebiteľských sporoch také
obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že dovolací prieskum pre nesprávne právne
posúdenie (z jeho iniciatívy) je možný iba vtedy, ak hodnota sporu prevyšuje desaťnásobok
minimálnej mzdy. Sťažovateľka sa domnieva, že k záveru prijatému najvyšším súdom
nemožno dospieť žiadnou z tradičných výkladových metód. Na základe jazykového výkladu
§ 422 ods. 1 CSP možno podľa názoru sťažovateľky vyvodiť, že zákonodarca v sporoch
s ochranou slabšej strany neviaže znížený majetkový cenzus výlučne na slabšiu stranu (t. j.
na subjekt konania), ale na predmet konania ako taký (t. j. konania o splnenie peňažnej
povinnosti s ochranou slabšej strany). Z hľadiska systematického výkladu sťažovateľka
poukazuje na to, že znížený cenzus nie je normovaný v osobitných ustanoveniach o sporoch
s ochranou slabšej strany (druhá hlava, tretia časť Civilného sporového poriadku),
ale vo všeobecných ustanoveniach o dovolaní. Takisto záver, že dovolanie je za splnenia
zákonných podmienok prístupné neúspešnému spotrebiteľovi, ako aj neúspešnému
dodávateľovi, žiadnym spôsobom nepopiera zmysel a účel vyjadrený v § 422 ods. 1
písm. b) CSP, ktorým je zvýšená procesná ochrana slabšej strany spočívajúca v sprístupnení
dovolania i pri nižšej sume peňažného plnenia.
8. Sťažovateľka ďalej uvádza, že pokiaľ štát v § 422 ods. 1 písm. b) a c) CSP
výslovne normuje, že v sporoch s ochranou slabšej strany nie je dovolanie podľa § 421
ods. 1 CSP prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy (na príslušenstvo sa neprihliada), resp. ak je predmetom
dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a jeho výška v čase začatia dovolacieho
konania neprevyšuje túto sumu, nemôže najvyšší súd svojvoľne a benevolentne konštatovať,
že bagateľný cenzus je viazaný na konkrétnu stranu, nie na predmet konania. Odmietnutím
dovolania za daných okolností najvyšší súd nielenže odňal sťažovateľke možnosť konať
pred súdom, a to až na úrovni denegatio iustitiae, ale súčasne jej znemožnil uskutočňovanie
jej procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu jej práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
9. Reštriktívnym výkladom § 422 ods. 1 CSP najvyšší súd podľa sťažovateľky
negoval princíp rovnosti sporových strán a vytvoril medzi nimi hrubý nepomer v rozpore
s požiadavkou spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a princípu rovnosti strán
konania vyjadreného v čl. 47 ods. 3 ústavy.
10. Sťažovateľka napokon namieta, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu
jej práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože vec mala byť postúpená
sedemčlennému veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, a teda
o podanom dovolaní nemal podľa sťažovateľky rozhodovať trojčlenný senát najvyššieho
súdu 5 Cdo. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že v inom
spotrebiteľskom spore dovolací súd dovolanie sťažovateľky meritórne prejednal, dokonca
mu uznesením sp. zn. 3 Cdo 146/2017 z 22. februára 2018 vyhovel, napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Pritom nešlo
o ojedinelú prax, keďže najvyšší súd podobne rozhodol vo veciach vedených pod sp. zn.
4 Cdo 65/2018 a sp. zn. 5 Cdo 132/2017. Senát najvyššieho súdu 5 Cdo dospel podľa
sťažovateľky k odlišnému právnemu názoru vo vzťahu k uplatneniu zníženého majetkového
cenzu podľa § 422 ods. 1 CSP než iné senáty najvyššieho súdu, a preto za týchto okolností
bolo jeho povinnosťou postupovať podľa § 48 ods. 1 CSP a postúpiť vec na prejednanie
veľkému senátu.
11. Na základe už uvedeného sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej základných
práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec
vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
II.
Vyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky
12. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 3/2020-92,
Cpj 35/2020 z 12. februára 2020 vyjadrila podpredsedníčka najvyššieho súdu. V ňom
uviedla, že najvyšší súd vysvetlil použitie majetkového cenzu vo svojom rozhodnutí
uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. 29/2019, v ktorom uviedol, že znížený majetkový cenzus [§ 422 ods. 1
písm. b) CSP] sa v spotrebiteľskom spore uplatní, ak dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ.
Pokiaľ je však dovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania
platí majetkový cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy (zhodne rozhodol najvyšší
súd aj vo veciach vedených pod sp. zn. 6 Cdo 191/2018, 6 Cdo 42/2018, 4 Cdo 186/2018,
7 Cdo 216/2018, 1 Cdo 263/2018 a sp. zn. 5 Cdo 158/2018). V sťažovateľkou uvádzaných
rozhodnutiach (sp. zn. 3 Cdo 146/2017, 4 Cdo 65/2018, 5 Cdo 132/2017) sa najvyšší súd
právnou otázkou majetkového cenzu nezaoberal, vôbec ju neriešil. Prax najvyššieho súdu je
v tejto otázke jednotná a otázku prípustnosti dovolania v týchto prípadoch vykladá rovnako
a v súlade so záverom, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací
súd, ktorý je ustálenou praxou ústavného súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie
je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by
popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu, rovnosti
účastníkov konania a práva na zákonného sudcu. Najvyšší súd súhlasil s upustením
od ústneho pojednávania.
13. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti listom z 20. februára 2020 zaslaným
doporučene do vlastných rúk upovedomil zúčastnenú osobu s tým, že má právo vyjadriť sa
k nej v lehote 10 dní od doručenia upovedomenia. Poštová zásielka sa ústavnému súdu
28. februára 2020 vrátila s uvedením „adresát neznámy“ a po opakovanom pokuse
o doručenie sa zásielka vrátila 9. apríla 2020 ako neprevzatá v odbernej lehote, a teda
zúčastnená osoba sa k ústavnej sťažnosti nevyjadrila.
14. Na vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu reagovala sťažovateľka
podaním z 20. apríla 2020, v ktorom poukázala na to, že občianskoprávne kolégium
najvyššieho súdu sa uznieslo na publikovaní judikátu č. 29/2019 až 6. júna 2019, t. j. dva
mesiace po vydaní ústavnou sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Sťažovateľka zastáva názor, že arbitrárny záver najvyššieho súdu nemôže legitimizovať
ani údajne jednotná prax dovolacieho súdu v otázke prípustnosti dovolania v týchto
prípadoch. To, že senáty dovolacieho súdu aktuálne zhodne uplatňujú v sporoch s ochranou
slabšej strany znížený majetkový cenzus iba vo vzťahu k neúspešnému spotrebiteľovi,
neznamená, že rozhodujú ústavne konformne. Navyše sťažovateľka nenamieta porušenie
svojich základných práv v nadväznosti na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe.
Viacpočetné identické rozhodovanie dovolacieho súdu v rovnakej právnej otázke nijako
nepredikuje jeho vecnú správnosť. Ústavnoprávna akceptovateľnosť určitého právneho
názoru predstavuje objektívnu kategóriu a musí byť posudzovaná z hľadiska svojho obsahu
a vecne. Pokiaľ má dovolací súd tendenciu presadzovať myšlienku, že uvedené kritériá sú
irelevantné, ak sa identický právny názor vyskytuje opakovane, ide o neprijateľnú
konklúziu, ktorá odporuje samotnej podstate štátneho výkonu spravodlivosti a zákonnosti
prostredníctvom súdnej moci. Poukázala na nálezy ústavného súdu v konaniach vedených
pod sp. zn. I. ÚS 332/2019 a I. ÚS 382/2019.
15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho
pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci (§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
16. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
17. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných
práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné
súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný
súd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,
ktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Len
výnimočne za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný súd
hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak
výlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej
sťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo ústava nedovoľuje.
19. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
20. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy
v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu
a identifikácia jej obsahu (m. m. II. ÚS 171/05). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem
na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej
normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický
postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom
jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému
a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Všeobecný súd
pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný
absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť
v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou
súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152
ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)
a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m.
III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia
právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a s účelom príslušného
ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad
e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych
orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú
nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.
Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj
zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07). Ústavne konformný výklad je príslušný orgán
verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu k všetkým účastníkom konania a zároveň
garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci
akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj
medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská
republika viazaná.
21. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
22. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 158/2018 z 28. marca 2019 (bod
6).
23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
24. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
25. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
26. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
27. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.
Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok
aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom
neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto
práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry
ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných
prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie
ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (m. m.
28. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva
na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [sp. zn. III. ÚS 875/2016 a rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému
kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36].
29. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať
obmedzeniam zo strany štátu. Pri stanovení obmedzení požíva štát určitú mieru voľnej
úvahy. Právo na prístup k súdu nemožno obmedziť takým spôsobom alebo do takej miery,
že to naruší samotnú podstatu daného práva. Európsky súd pre ľudské práva považuje
obmedzenie v prístupe k opravným prostriedkom orgánu najvyššej súdnej moci spočívajúce
v zákonnom stanovení hranice majetkového cenzu (ratione valoris) za legitímnu
a odôvodnenú procesnú požiadavku rešpektujúcu postavenie a úlohy, ktoré plní orgán
najvyššej súdnej moci riešiaci (len) veci požadovanej dôležitosti (Brualla Gómez de la Torre
proti Španielsku, sťažnosť č. 26737/95, rozsudok z 19. 12. 1997, § 36; Kozlica proti
Chorvátsku, sťažnosť č. 29182/03, rozsudok z 2. 11. 2006, § 33). Avšak obmedzenie práva
na prístup k súdu nebude v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 dohovoru
v prípade, že nesleduje legitímny cieľ, a ani v prípade, že medzi použitými prostriedkami
a sledovaným cieľom nie je primeraný vzťah proporcionality (Gréckokatolícka farnosť
Lupeni a iní proti Rumunsku, sťažnosť č. 76943/11, rozsudok z 29. 11. 2016, § 89).
30. Pri preskúmavaní aplikácie zákonného obmedzenia v prístupe k súdu z dôvodu
majetkového cenzu (ratione valoris) ESĽP berie do úvahy aj ďalšie faktory a medzi nimi
(s prihliadnutím na okolnosti tu prejednávaných vecí) je to predovšetkým predvídateľnosť
a nadmerný formalizmus obmedzenia (Garzičić proti Čiernej Hore, sťažnosť č. 17931/07,
rozsudok z 21. 9. 2010, § 30 – § 32; Hasan Tunç a iní proti Turecku, sťažnosť č. 19074/05,
rozsudok z 31. 1. 2017, § 30 – § 34). Okolnosť predvídateľnosti obmedzenia v prístupe
k súdu je splnená, ak je vnútroštátna súdna prax jednotná a aplikácia takejto praxe
konzistentná (Levages Prestations Services proti Francúzsku, sťažnosť č. 21920/93,
rozsudok z 23. 10. 1996, § 42).
31. Pri posúdení toho, či rozhodovanie vnútroštátnych súdov je zaťažené prílišným
či nadmerným formalizmom, bude nevyhnutné prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho
prípadu, pričom k porušeniu práva na prístup k súdu dôjde v prípade, že stanovené pravidlo
prestane slúžiť cieľu právnej istoty a riadnemu výkonu spravodlivosti a stane sa z neho
bariéra znemožňujúca strane sporu prejednať jej spor meritórne pred príslušným súdom
(Kart proti Turecku, sťažnosť č. 8917/05, rozsudok Veľkej komory z 3. 12. 2009, § 79 in
fine).
32. Princíp rovnosti účastníkov konania (resp. strán v spore) tvorí základný definičný
prvok práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj nevyhnutnú súčasť každého
právneho štátu, ktorý sa k tomuto princípu hlási prostredníctvom čl. 1 ods. 1 ústavy.
Rovnosť účastníkov konania súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností
na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva
v tom, že všetci účastníci civilného konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti,
ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo
procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom
a ktorý z účastníkov je žalovaný (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02, II. ÚS 135/05,
IV. ÚS 126/09). Citované ustanovenie ústavy teda zaručuje len procedurálnu rovnosť
v určitom konaní, nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého, či dokonca želaného výsledku
pre každého účastníka takéhoto konania.
33. Rovnosť strán v civilnom konaní je v judikatúre ESĽP vyjadriteľná princípom
rovnosti zbraní, ktorý tvorí prvok spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie preto v kontexte princípu rovnosti zbraní
zabezpečuje, aby každá strana sporu mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom
za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. De Haes
a Gijsels proti Belgicku, rozsudok z 24. 2. 1997, sťažnosť č. 19983/92, § 53 alebo Ankerl
proti Švajčiarsku, rozsudok z 23. 10. 1996, sťažnosť č. 17748/91, § 38).
34. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že za zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zásadne treba považovať toho, kto bol určený
na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti
odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody
uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba
takisto považovať za zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 119/02,
III. ÚS 90/02, III. ÚS 295/08).
35. Nepredloženie veci súdnemu orgánu oprávnenému riešiť otázku, odpoveď
na ktorú sa v judikatúre súdov rozchádza alebo ktorá súvisí s výkladom a aplikáciou
špeciálnej právnej normy, v prípadoch, keď je príslušný súd povinný tak na základe zákona
(resp. právneho predpisu) urobiť, môže znamenať odňatie veci zákonnému sudcovi podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 270/2012, IV. ÚS 299/2012 alebo IV. ÚS 206/08).
36. Nesprávny procesný postup dovolacieho súdu pri (ne)uplatnení postupu podľa
§ 48 ods. 1 CSP majúci charakter arbitrárnosti môže v kontexte všeobecne ponímanej
spravodlivosti v konaní ako celku znamenať aj porušenie základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie (m. m. II. ÚS 332/2018). Rozhodnutie
dovolacieho senátu o tom, že v konkrétnej veci predloží či nepredloží vec veľkému senátu je
vecou jeho úvahy. Z uvedených dôvodov, pokiaľ sú splnené všetky zákonom stanovené
podmienky pre uplatnenie postupu podľa § 48 ods. 1 CSP, dovolací senát vec veľkému
senátu predloží bez ohľadu na aktivitu samotnej strany v spore, teda bez ohľadu na to,
či strana v spore uplatnenie postupu podľa § 48 ods. 1 CSP požaduje.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
IV.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
37. Sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka, že bez meritórneho prejednania jej
dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 421 ods. 1
písm. b) a c) CSP ho odmietol ako neprípustné. Ústavne nesúladným spôsobom pritom
vyložil § 422 ods. 1 CSP tak, že na sťažovateľku (neúspešného dodávateľa) sa aplikuje
majetkový cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy, čím porušil jej základné práva
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (body 7 až 9).
38. Podľa § 424 CSP dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané.
39. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná
rozdielne.
40. Podľa § 422 ods. 1 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné,
ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu
o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len
príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania
neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
41. Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba
tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
42. Charakter dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku nepriamo
determinuje aj postavenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorý nemôže byť
vnímaný ako tretia inštancia s právomocou preskúmavať akékoľvek rozhodnutie
odvolacieho súdu (k tomu pozri napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 165/2017,
3 Cdo 14/2017 a 4 Cdo 157/2017). Stanovenie majetkového cenzu obmedzujúceho
prípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie na výšku sumy, ktorá má byť
predmetom dovolacieho konania, je pritom tak, ako to už bolo zdôraznené aj s prihliadnutím
na judikatúru ESĽP, v komplexnom ponímaní legitímne a korešponduje postaveniu
a úlohám, ktoré najvyšší súd ako dovolací súd plní.
43. Úlohou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je v prípade, že ním
dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (ako to je aj
v prípade sťažovateľky), riešenie zásadných právnych otázok, ktoré neboli vyriešené
dovolacím súdom v jeho rozhodovacej praxi [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP], prípadne
zjednocovanie judikatúry [§ 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP]. Aj z týchto dôvodov preto
prípadné rozhodnutie najvyššieho súdu v dovolacom konaní presahuje hranice rozhodnutia
inter partes, keďže má oveľa širší a všeobecnejší dosah pre aplikačnú prax všeobecných
súdov a v konečnom dôsledku aj pre správanie oboch strán v spotrebiteľskom vzťahu ako
takom.
44. Všeobecne je dôvodom zvýšenej ochrany strán v spore potreba dorovnania
procesného postavenia slabšej strany s cieľom zachovania funkčnej procesnej rovnosti.
V záujme vyhnúť sa neodôvodnenému paušálnemu uplatňovaniu nadradeného postavenia
slabšej strany je nevyhnutné uplatňovať princíp ochrany slabšej strany rozumne
a v procesnoprávnych súvislostiach (k tomu pozri aj ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 45 až 46.).
45. Úprava konkrétnych odchýlok od všeobecnej úpravy sporových pravidiel na účel
zaistenia de facto rovnosti, resp. rovnosti šancí (o ktoré v prípade pozitívnej diskriminácie,
na ktorú najvyšší súd v konkrétnych okolnostiach veci poukazuje, ide) pri uplatňovaní
nároku na súde alebo bránení sa proti nárokom druhej strany pri spotrebiteľských sporoch je
predmetom predovšetkým ustanovení prvého dielu druhej hlavy tretej časti Civilného
sporového poriadku. V § 290 až § 300 CSP zahŕňa vo svojej podstate pravidlá protežujúce
zvýšenú ochranu spotrebiteľa v procesnom štádiu po začatí konania (zastúpenie
spotrebiteľa, poučovacia povinnosť, spojenie vecí, zmena žaloby, dokazovanie, nariadenie
pojednávania, osobitné ustanovenia o rozhodnutiach). Ustanovenia § 301 až § 306 CSP
pojednávajú o osobitnom konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, ktoré
v súlade s § 302 CSP možno začať len na podnet špecificky legitimovaných subjektov
(v súlade s § 302 CSP žalobu podľa § 301 môže proti dodávateľovi podať iba právnická
osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa a orgán dohľadu podľa osobitného
predpisu).
46. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného
práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné
interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana je už
súčasťou zákonnej normy ako účel právnej normy a už nepotrebuje osobitnú expanzívnu
interpretáciu nad rámec interpretačných štandardov vrátane teleologického výkladu.
Koncept ochrany spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s ústavou, ale to
neznamená, že je priamo ústavným princípom (PL. ÚS 11/2016, pozri aj rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-42/15 z 9. 11. 2016 vo veci Home Credit Slovakia, a. s.,
proti Kláre Bíróovej).
47. Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zistil,
že základom v ňom prezentovanej interpretácie § 422 ods. 1 CSP, ktorá viedla
k odmietnutiu dovolania sťažovateľky pre jeho neprípustnosť, je znenie dôvodovej správy
k Civilnému sporovému poriadku, resp. len tej časti dôvodovej správy, ktorá vo vzťahu
k uvedenému ustanoveniu uvádza: „Predkladateľ zavádza jednotné kritérium hodnoty sporu
bez rozdeľovania na občianskoprávne a obchodné spory, ktoré z povahy veci stratilo
zmysel. Tzv. bagateľný cenzus je v sporoch s ochranou slabšej strany stanovený nižšie ako
všeobecné kritérium z dôvodu zvýšenej procesnej ochrany slabšej strany.“ Okrem toho,
že výklad práva podľa dôvodovej správy (tzv. autentický výklad) je iba jedným z možných
spôsobov interpretácie právnej normy, citovaná časť dôvodovej správy ani konkrétne nerieši
prípustnosť, resp. neprípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená.
48. „V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z metód
výkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť
k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy a jej
účelu... jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad má spoločný
menovateľ vo formách logickej argumentácie. Prvosledovou metódou výkladu a uplatnenia
všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte je metóda
doslovného výkladu. Až tam a vtedy, kde a keď doslovným výkladom nemožno
jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom
právnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy
odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu.“ (DRGONEC, J. Ústava Slovenskej
republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 131 a 133.).
49. Účel § 421 ods. 1 písm. b) a c) v spojení s § 432 ods. 1 CSP, ako aj účel § 422
ods. 1 CSP je primárne potrebné hľadať v súlade s ich znením, čo však najvyšší súd
pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku odvolacieho súdu neurobil.
Výlučne a izolovane uprednostnil úmysel zákonodarcu bez náležitého zohľadnenia
jazykového výkladu relevantného ustanovenia. Neprihliadol na charakter dovolacieho
konania a jeho účel. Bližšie neozrejmil, ako sa prejavuje nerovné postavenie spotrebiteľa
a dodávateľa v kontexte dovolacieho konania, ktoré by legitímne odôvodňovalo zvýšenú
procesnú ochranu slabšej strany (uplatnenie majetkového cenzu vo výške dvojnásobku
minimálnej mzdy) a zníženú procesnú ochranu silnejšej strany (uplatnenie majetkového
cenzu vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy). Vzdialil sa tak od jazykového vyjadrenia
právnej normy až do tej miery, že jeho výklad relevantného ustanovenia § 422 ods. 1
písm. b) CSP spôsobil ústavnú nekonformitu. Uprednostnením zvýšenej procesnej ochrany
spotrebiteľa pri prístupe k dovolaniu dostal svoje rozhodnutie do polohy neodôvodneného
a paušálneho uplatňovania nadradeného postavenia slabšej strany, ktoré porušuje princíp
rovnosti zbraní, resp. rovnosti strán v spore, keďže neodôvodnene stavia sťažovateľku ako
dovolateľku do podstatne nevýhodnejšej pozície oproti druhej strane. Najvyšší súd
uvedeným výkladom v konečnom dôsledku zvýšil požiadavky pre prípustnosť dovolania
v sporoch s ochranou slabšej strany nad zrozumiteľne a jasne zákonom vymedzené
podmienky. Urobil tak bez odôvodnenia prítomnosti rozumných a presvedčivých dôvodov
len s poukazom na potrebu ochrany slabšej strany. Paradoxne tak pri argumentovaní
potrebou ochrany slabšej strany neuplatnil podľa skutkového stavu relevantné ustanovenie
§ 422 ods. 1 písm. b) CSP, ktoré spor nepochybne zasadzovalo do rámca sporov s ochranou
slabšej strany, ale použil neprináležiaci § 422 ods. 1 písm. a) CSP, posudzujúc spor, ako
keby vôbec nešlo o spor s ochranou slabšej strany. Vychádzal pritom len jednostranne
z kritéria postavenia osoby, ktorá podávala dovolanie (neúspešný dodávateľ), ktoré nebolo
v príslušnej právnej norme uvedené. Svojvoľná interpretácia § 422 ods. 1 CSP prezentovaná
najvyšším súdom tak v konečnom dôsledku spôsobuje uplatnenie rozdielnych podmienok
v prístupe k dovolaniu medzi spotrebiteľom a dodávateľom. V dostatočnej miere
nezohľadňuje charakter dovolacieho konania a jeho účel, postavenie najvyššieho súdu
v systéme všeobecného súdnictva.
50. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd
v napadnutom uznesení nezohľadnil citované východiská ochrany základných práv
a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom dovolaní sťažovateľky proti
rozsudku odvolacieho súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu
základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru.
51. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základných práv
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
preto ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu
zodpovedajúceho § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).
52. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
53. Podľa § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa
§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.
54. Úlohou najvyššieho súdu preto bude opätovne rozhodnúť o dovolaní
sťažovateľky, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1
dohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také
riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel
a účel príslušných zákonných ustanovení.
55. Aj z čl. 2 ods. 1 a 2 CSP vyplýva, že ochrana ohrozených alebo porušených práv
a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp
právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;
ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
IV.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu
56. Sťažovateľka namietala, že bolo povinnosťou senátu najvyššieho súdu vec
postúpiť na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu, pretože dovolanie sťažovateľky
v inom spotrebiteľskom spore, predmetom ktorého bolo zaplatenie sumy 2 178,70 €
s príslušenstvom, najvyšší súd meritórne prejednal, dokonca mu vyhovel a uznesením
sp. zn. 3 Cdo 146/2017 z 22. februára 2018 zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Pokiaľ tak najvyšší súd v tomto spore
neurobil, porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (bod 10).
57. Podľa § 48 ods. 1 CSP ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje
k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený
v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie
veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor.
58. Cieľom právnej úpravy obsiahnutej v § 48 ods. 1 CSP je upraviť procesný postup
najvyššieho súdu v prípadoch, keď jeho (trojčlenný) senát dospeje k záveru, že v ním
prejednávanej veci je daný dôvod na zmenu (na odklonenie sa od konštantnej línie
rozhodovania), teda dôvod na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu,
alebo na zmenu právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí trojčlenného senátu
najvyššieho súdu alebo na odklon od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého
senátu. Pokiaľ k takejto situácii dôjde, je senát, ktorý dospeje k záveru, že je dôvod
na zmenu, povinný postúpiť vec veľkému senátu (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 174/2016 z 10. novembra 2016 uverejnený v zbierke pod R 17/2017).
59. Nevyhnutným predpokladom na uplatnenie postupu predložiť vec na prejednanie
a rozhodnutie veľkému senátu je teda vôľa senátu najvyššieho súdu odchýliť (odkloniť) sa
od právneho názoru vysloveného v predchádzajúcom rozhodnutí, resp. rozhodnutiach
najvyššieho súdu. Spor o interpretáciu právnej normy je pritom daný, ak sú najmenej
v dvoch rozhodnutiach najvyššieho súdu vyslovené právne názory, ktoré odlišným
spôsobom vykladajú (interpretujú) rovnakú právnu normu (k tomu pozri aj uznesenie
veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 4/2017 z 18. decembra 2017).
60. Ústavný súd už v minulosti uviedol, že nepredloženie veci súdnemu orgánu
oprávnenému riešiť otázku, odpoveď na ktorú sa v judikatúre súdov rozchádza alebo ktorá
súvisí s výkladom a aplikáciou špeciálnej právnej normy, v prípadoch, keď je príslušný súd
povinný tak na základe zákona (resp. právneho predpisu) urobiť, môže znamenať odňatie
veci zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 270/2012,
IV. ÚS 299/2012 alebo IV. ÚS 206/08). Nesprávny procesný postup dovolacieho súdu
pri (ne)uplatnení postupu podľa § 48 ods. 1 CSP majúci charakter arbitrárnosti môže
v kontexte všeobecne ponímanej spravodlivosti v konaní ako celku znamenať aj porušenie
základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie (m. m.
II. ÚS 332/2018). Rozhodnutie dovolacieho senátu o tom, že v konkrétnej veci predloží
či nepredloží vec veľkému senátu, je vecou jeho úvahy. Z uvedených dôvodov ak sú splnené
všetky zákonom stanovené podmienky pre uplatnenie postupu podľa § 48 ods. 1 CSP,
dovolací senát vec veľkému senátu predloží bez ohľadu na aktivitu strany v spore, teda
bez ohľadu na to, či strana uplatnenie tohto postupu požaduje. Z uvedeného dôvodu je
pre posúdenie ústavnej udržateľnosti postupu najvyššieho súdu bez právnej relevantnosti
skutočnosť, či v konkrétnom prípade sťažovateľka o predloženie veci veľkému senátu
žiadala.
61. Sťažovateľka na obhajobu svojho tvrdenia o povinnosti dovolacieho senátu
obrátiť sa na veľký senát tvrdí, že otázka zníženého majetkového cenzu a jeho aplikácia
v sporoch s ochranou slabšej strany bola odlišne riešená v jej inej veci (k tomu pozri bod 10
tohto nálezu), v ktorej najvyšší súd za situácie, keď napadnutý výrok odvolacieho súdu
o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevýšil desaťnásobok minimálnej
mzdy, uznesením sp. zn. 3 Cdo 146/2017 z 22. februára 2018 dovolanie sťažovateľky ako
prípustné prejednal, rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
62. Ústavný súd v tomto kontexte zdôrazňuje, že súčasťou prvotnej fázy
rozhodovania najvyššieho súdu o dovolaní je nepochybne posúdenie prípustnosti dovolania
podľa príslušných ustanovení procesných kódexov. Najvyšší súd v dovolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 146/2017 bezpochyby skúmal podmienky prípustnosti
dovolania, ale z uznesenia z 22. februára 2018 nevyplývajú žiadne úvahy alebo závery
týkajúce sa posúdenia prípustnosti dovolania podľa § 422 CSP. Ak aj uvedeným uznesením
najvyššieho súdu bola iná vec sťažovateľky za obdobného skutkového a právneho stavu
riešená odlišne, to samo osebe nezakladá dôvod na predloženie veci veľkému senátu
v posudzovanej veci. Skutočnosť, ktorá v konkrétnych okolnostiach determinuje posúdenie
ústavnosti postupu dovolacieho senátu, ktorý vec sťažovateľky nepredložil veľkému senátu,
spočíva v absencii akéhokoľvek výslovného právneho názoru na aplikáciu majetkového
cenzu v spotrebiteľských sporoch. V spomínanej inej veci na rozdiel od preskúmavaného
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu úplne chýba ratio decidendi k interpretácii
a následnej aplikácii § 422 ods. 1 písm. b) CSP. Podobne je to aj vo veciach sp. zn.
4 Cdo 65/2018 a 5 Cdo 132/2017, v ktorých najvyšší súd vecne prejednal dovolania, čo
podľa sťažovateľky implikuje záver o pôvodnom paušálnom uplatňovaní zníženého
majetkového cenzu v sporoch s ochranou slabšej strany bez ohľadu na osobu dovolateľa.
63. Keďže v spomínanom uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2017 úplne
absentovalo posúdenie a vyriešenie otázky prípustnosti dovolania podľa § 422 CSP
v spotrebiteľskom spore, keď dovolateľom je neúspešný dodávateľ, nie je možné prijať
záver, že tu existoval spor o interpretáciu právnej normy (k tomu pozri aj argumentáciu
podpredsedníčky najvyššieho súdu obsiahnutú v bode 12 tohto nálezu). Absencia sporu
o právnu otázku podľa názoru ústavného súdu ospravedlňuje postup dovolacieho senátu,
ktorý vec nepredložil veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 CSP.
64. Konkrétne okolnosti vecí sťažovateľky z už uvedených dôvodov nedovoľujú
ústavnému súdu prijať záver o tom, že neuplatnenie postupu podľa § 48 ods. 1 CSP
zo strany najvyššieho súdu v jej veciach má charakter arbitrárnosti a spôsobuje v kontexte
namietaného porušenia zásady predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu právnej
istoty porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
65. Jedným zo spôsobov, akým najvyšší súd zabezpečuje jednotný výklad a jednotné
používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, je okrem postupu
podľa § 48 ods. 1 CSP aj prijímanie stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňovanie právoplatných súdnych
rozhodnutí zásadného významu [§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)
a § 23 ods. 1 písm. a) a b) zákona o súdoch].
66. V súlade s § 21 ods. 3 písm. d) zákona o súdoch je prerokovanie a schválenie
návrhov rozhodnutí na uverejnenie v zbierke v právomoci kolégia najvyššieho súdu
a predstavuje preto zovšeobecňujúci názor väčšiny členov kolégia najvyššieho súdu, a tým
aj členov viacerých senátov najvyššieho súdu. Nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu
na rozdiel od publikovaného rozhodnutia najvyššieho súdu vyjadruje názor väčšiny členov
vo veci konajúceho senátu v individuálne ním prejednávanej veci (k tomu pozri aj rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 174/2016 z 10. novembra 2016).
67. Aj z uvedených dôvodov sa rozhodnutiu publikovanému zákonom stanoveným
spôsobom v zbierke priznáva osobitný význam, v dôsledku ktorého výklad, ktorý sa podáva
v publikovanom judikáte, síce nie je právne (de iure) záväzný, ale fakticky (de facto) má
vysokú vecnú autoritu. Ipso iure má judikatúra najvyššieho súdu normatívny charakter
vo vertikálnej línii (voči súdom nižších inštancií), ako aj v horizontálnej línii, a to medzi
jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom (k tomu pozri aj rozhodnutia
najvyššieho súdu vo veciach sp. zn. 3 Cdo 56/2014, sp. zn. 3 Cdo 144/2014 a sp. zn.
68. Aj tieto skutočnosti (existencia výslovnej interpretácie relevantného ustanovenia
Civilného sporového poriadku citovaná najvyšším súdom v sp. zn. 6 Cdo 191/2018,
6 Cdo 42/2018, 4 Cdo 186/2018, 7 Cdo 216/2018, 1 Cdo 263/2018 a sp. zn.
7 Cdo 256/2018, ako aj následná publikácia judikátu R 29/2019 a jeho faktická záväznosť)
sú pre posúdenie ústavnej udržateľnosti postupu najvyššieho súdu pri rozhodovaní vo veci
sťažovateľky v súvislosti s požiadavkou predloženia veci veľkému senátu rozhodujúce.
V konkrétnych okolnostiach veci odôvodňujú v celkovom kontexte námietky sťažovateľky
záver o tom, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je výsledkom takého postupu
najvyššieho súdu, ktorý by bol spôsobilý z dôvodu nesprávneho procesného postupu pri
zaisťovaní jednotnosti interpretácie a aplikácie príslušného ustanovenia Civilného
sporového poriadku ako následok vyvolať porušenie základného práva sťažovateľky na
zákonného sudcu či jej práva na spravodlivé súdne konanie. V danom prípade nič
nenasvedčuje tomu, že o dovolaní sťažovateľky nerozhodol zákonný sudca, resp. senát
určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu.
69. Keďže k porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu z dôvodu nepredloženia veci veľkému senátu
na podklade už uvádzaných skutočností nedošlo, ústavný súd relevantnej časti ústavnej
sťažnosti sťažovateľky nevyhovel tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu
(§ 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde a contrario).
V.
Trovy konania
70. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov
konania.
71. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
72. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádza z § 1
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za
prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak. Táto podľa
oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2018 predstavovala sumu
980 € a za I. polrok 2019 predstavovala sumu 1 062 € .
73. Ústavný súd v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16
ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume
640,66 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za tri úkony právnej služby (príprava
a prevzatie veci, písomné vyhotovenie ústavnej sťažnosti, stanovisko k vyjadreniu
podpredsedníčky najvyššieho súdu) vykonané v roku 2019 a 2020 v sume 163,33 €, resp.
177 € za jeden úkon, dva režijné paušály v sume 9,80 € za jeden paušál a jeden režijný
paušál v sume 10,62 € spolu s 20 % daňou z pridanej hodnoty, ktorú zaviazal uhradiť
najvyšší súd (bod 3 výroku nálezu).
74. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Miroslav Duriš predseda senátu