Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 48 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (57)c0a/391156.3ddc21.pdf
PDF · 204.86 KB
No categories available
3Cdo/144/2014
Najvyšší súd 3 Cdo 144/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ M. S., bývajúceho
v B., 2/ A. S., bývajúcej v B., zastúpených Mgr. M. Č., advokátom so sídlom v K., proti
odporkyni P., a.s., so sídlom v Ţ., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou Š., s.r.o. so
sídlom v B., IČO: X., o nariadenie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde
Ţilina pod sp. zn. 2 C 252/2013, o dovolaniach navrhovateľov a odporkyne proti uzneseniu
Krajského súdu v Ţiline z 29. novembra 2013 sp. zn. 5 Co 541/2013, takto
rozhodol:
Dovolania o d m i e t a.
Účastníkom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovatelia 1/ a 2/ sa návrhom na nariadenie predbeţného opatrenia domáhali, aby
súd odporkyni: a) zakázal „na účely plnenia povinnosti zo zmluvy o poskytnutí úveru
č. X. zo dňa 23.6.2006, uplatňovať voči navrhovateľom úrokovú sadzbu uplatňovanú voči
navrhovateľom od 24.6.2013, t.j. úrokovú sadzbu vo výške zodpovedajúcej súčtu hodnoty
EURIBOR a úrokového rozpätia vo výške 4,27% p.a., a to aţ do konečného rozhodnutia súdu
o ţalobnom návrhu navrhovateľov o určenie ustanovenia bodu 4 ods. 4.5 zmluvy
o poskytovaní úveru č. X. zo dňa 23.6.2006 za neplatné“, b) prikázal „na účely plnenia
povinnosti zo zmluvy o poskytnutí úveru č. X. zo dňa 23.6.2006, uplatňovať voči
navrhovateľom úrokovú sadzbu podľa zmluvy o poskytovaní úveru zo č. X. zo dňa 23.6.2013,
t.j. vo výške zodpovedajúcej súčtu hodnoty EURIBOR a úrokového rozpätia vo výške 1,43%
p.a., a to aţ do konečného rozhodnutia súdu o ţalobnom návrhu navrhovateľov o určenie
ustanovenia bodu 4 ods. 4.5 zmluvy o poskytovaní úveru č. X. zo dňa 23.6.2006 za neplatné“.
Na odôvodnenie tohto návrhu uviedli, ţe s odporkyňou uzatvorili úverovú zmluvu, v ktorej
dojednali aj vzájomne odsúhlasené úrokové rozpätie. Odporkyňa do 23. júna 2011
uplatňovala voči nim dojednanú úrokovú sadzbu (s ktorou súhlasili), od uvedeného dňa ale –
v rozpore s obsahom úverovej zmluvy – začala uplatňovať úrokovú sadzbu, ktorá nebola
účastníkmi dohodnutá. Týmto konaním odporkyne vzniká navrhovateľom, ktorí riadne plnia
svoje zmluvné povinnosti, škoda spočívajúca „v reálnom úbytku na ich majetku“. Návrh na
nariadenie predbeţného opatrenia, ktorý podľa ich názoru zodpovedá ustanoveniam § 74 aţ
76 O.s.p., podali preto, aby zabránili vzniku ich ďalších škôd.
Okresný súd Ţilina uznesením z 20. septembra 2013 č.k. 2 C 252/2013-45 návrhu
navrhovateľov na nariadenie nimi poţadovaného predbeţného opatrenia v celom rozsahu
vyhovel. Navrhovateľom nepriznal náhradu trov konania a odporkyni uloţil povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania o predbeţnom opatrení. Zároveň
navrhovateľom uloţil povinnosť podať v lehote 30 dní návrh na začatie konania vo veci
samej. V odôvodnení poukázal na obsah podaného návrhu na nariadenie predbeţného
opatrenia, citoval ustanovenia § 74 aţ 76 O.s.p. a stotoţnil sa so skutkovými a právnymi
závermi navrhovateľov, z ktorých vyvodzovali opodstatnenosť nimi navrhovanej dočasnej
úpravy právneho vzťahu účastníkov tohto konania.
Na odvolanie odporkyne Krajský súd v Ţiline uznesením z 29. novembra 2013
sp. zn. 5 Co 541/2013 napadnuté uznesenie zmenil tak, ţe návrh navrhovateľov 1/ a 2/
na nariadenie predbeţného opatrenia v celom rozsahu zamietol; odporkyni nepriznal náhradu
trov odvolacieho konania. V odôvodnení poukázal na priebeh konania a tieţ na všeobecný
účel predbeţných opatrení a predpoklady ich nariadenia. Podľa jeho právneho názoru neboli
v danom prípade osvedčené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali potrebu dočasnej úpravy
pomerov medzi účastníkmi konania. Konštatoval, ţe navrhovateľom v súvislosti s nimi
uvádzaným postupom odporkyne nehrozí bezprostredná ujma. Ak odporkyňa v rozpore
s úverovou zmluvou započítava pri splátkach navrhovateľov vyššiu úrokovú sadzbu, bude táto
skutočnosť predmetom skúmania pri rozhodovaní vo veci samej. Odvolací súd mal za to, ţe
navrhovatelia doposiaľ nepreukázali existenciu ţiadneho exekučného titulu, núteným
výkonom ktorého by mohla navrhovateľom vzniknúť prípadná škoda. Pokiaľ by im bola
spôsobená ujma preplatením úveru so zvýšenou úrokovou sadzbou, odporkyňa by bola
povinná preplatok navrhovateľom vrátiť, pričom (vzhľadom na to, ţe ide o banku)
neprichádza do úvahy, ţe by prípadný výkon rozhodnutia bol v takom prípade ohrozený.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podali dovolania účastníci na oboch
procesných stranách.
Navrhovatelia v dovolaní uviedli, ţe odvolací súd im odňal moţnosť pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe svoje rozhodnutie náleţite neodôvodnil „v základnej
otázke, na ktorej postavil svoje rozhodnutie“. Podľa ich názoru sa zaoberal iba malou
a obmedzenou časťou ich argumentácie týkajúcej sa nebezpečenstva im bezprostredne
hroziacej ujmy, prehliadol však, ţe im hrozí aj zhoršovanie ţivotnej úrovne a „okresávanie
rodinného rozpočtu a finančných rezerv“. Okrem tejto ujmy (navrhovatelia ju označili
za primárnu) im hrozí aj ďalšia ujma („sekundárna) v podobe nemoţnosti riadneho splácania
úveru, čo môţe viesť prípadne aţ k uplatneniu zmluvných sankcií odporkyňou, a tieţ
v podobe ich platobnej neschopnosti vo vzťahu k tretím osobám. Vznik „sekundárnej ujmy
hrozí z časového hľadiska čoraz bezprostrednejšie“ v dôsledku „kumulovania a rozširovania
primárnej ujmy“. V tom spočíva naliehavosť a dôvodnosť potreby nimi navrhovanej dočasnej
úpravy pomerov účastníkov konania. Odvolací súd v napadnutom rozsudku nevysvetlil, prečo
pri rozhodovaní vzal na zreteľ len úzku časť argumentácie navrhovateľov a nezaoberal sa ňou
v celej šírke; neodôvodnil, prečo nepovaţoval za opodstatnené závery, ku ktorým vo svojom
rozhodnutí dospel súd prvého stupňa. Odvolaciemu súdu vytkli, ţe daný prípad reálne
neposúdil a pri vyhotovení rozhodnutia „iba skopíroval uţ prv vydané rozhodnutie v obdobnej
právnej veci“, takţe jeho uznesenie ani „nie je v skutočnosti výsledkom rozhodovacej činnosti
súdu“. Opodstatnenosť dovolania vyvodzovali aj z toho, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) v dôsledku toho,
ţe odvolací súd zamenil slová právnej normy a na tom základe podal nesprávny výklad § 75
ods. 2 O.s.p. Uvedené ustanovenie nenáleţite interpretoval aj zuţujúcim a nesprávnym
výkladom pojmu „ujma“ a nesprávnymi závermi vo vzťahu k existencii ohrozenia výkonu
rozhodnutia. Z týchto dôvodov navrhovatelia navrhli, aby dovolací súd napadnuté
rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie odvolaciemu súdu, resp. aby napadnuté
rozhodnutie zmenil tak, ţe potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa.
Odporkyňa napadla dovolaním výrok uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo
rozhodnuté o trovách odvolacieho konania. Závaţné pochybenie a porušenie procesných
predpisov odvolacím súdom videla v tom, ţe pri rozhodovaní o predbeţnom opatrení
rozhodol o trovách konania, čo je v rozpore s § 145 O.s.p. a § 77 ods. 3 O.s.p. V uznesení,
ktorým súd nariaďuje predbeţné opatrenie, sa totiţ nerozhoduje o náhrade trov konania.
O náhrade trov, ktoré vznikli v súvislosti predbeţným opatrením, sa malo rozhodnúť
aţ v rámci rozhodnutia o náhrade trov konania vo veci samej. Rovnaký záver vyplýva
aj z judikatúry [odporkyňa v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 171/2010 a 3 MObdo 3/2011].
Napadnutý výrok rozhodnutia odvolacieho súdu bol vydaný v rozpore so zákonom, a preto
nemôţe byť spôsobilý vyvolať právne následky. Uvedená vada zakladá prípustnosť jej
dovolania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. Vydaním predmetného výroku bol porušený princíp
zákonného sudcu, keďţe o trovách konania rozhodoval senát Krajského súdu v Ţiline
(sp. zn. 5 Co 541/2013), pričom zákonným sudcom na rozhodovania o trovách konania bol
sudca súdu rozhodujúceho v rámci konania o náhrade ujmy podľa § 77 ods. 3 O.s.p. alebo
sudca rozhodujúci v konaní vo veci samej v zmysle § 145 O.s.p. Predmetná vada predstavuje
dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. V konaní došlo tieţ k vade konania uvedenej
v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatie moţnosti konať pred súdom je potrebné vnímať
v posudzovanom prípade v širšom zmysle ako právom stanovenú moţnosť, ktorá patrí
účastníkovi konania na to, aby mohol realizovať všetky svoje práva v súlade so svojimi
záujmami. Rozhodnutím o trovách konania predbeţného opatrenia, na ktoré súd vôbec nebol
oprávnený, došlo k vybaveniu veci spôsobom, ktorý odporkyni znemoţnil vyuţitie všetkých
prístupných prostriedkov, vrátane nároku na náhradu trov konania podľa ustanovení § 77
ods. 3 O.s.p. a § 145 O.s.p. Napadnutý výrok zaväzuje nielen súd, ale aj účastníkov konania
a ďalšie súdy (potenciálna prekáţka rozhodnutej veci). V ďalšom odporkyňa uviedla, ţe jej
„procesným právom je rozhodne aj právo na presvedčivé a preskúmateľné súdne rozhodnutie.
V predmetnom prípade však napádané rozhodnutie tieto poţiadavky nespĺňa“. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu „je pre spravodlivé rozhodnutie vo veci absolútne
nepostačujúce“. Nedostatok riadneho odôvodnenia je v súlade s judikatúrou najvyššieho súdu
porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretoţe sa mu tým odníma moţnosť
náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda moţnosť riadne konať
pred súdom (dovolateľka v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 221/2007). Poznamenala tieţ ţe „v rámci judikatúry najvyššieho súdu existuje
aj názor, v zmysle ktorého je nedostatočné odôvodnenie, tzv. nepreskúmateľnosť, povaţovaná
za síce relevantný dôvod na podanie dovolania, no nezakladá jeho prípustnosť. Dovolateľka
sa na základe vyššie vedených dôvodov s takýmto záverom nemôţe stotoţniť. Navyše, takáto
vzájomná rozporuplnosť judikatúry nemôţe byť odporkyni na ujmu a napadnutý výrok trpí
preto aj ďalšou, vyššie uvedenou vadou“, ktorá predstavuje dovolací dôvod v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Napokon odvolaciemu súdu vytkla, ţe pri rozhodovaní o náhrade trov
odvolacieho konania vychádzal z § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 150 ods. 1 O.s.p. s tým, ţe
odporkyni (úspešnej účastníčke) nepriznal náhradu odvolacieho konania, pričom dôvody
hodné osobitného zreteľa videl v okolnostiach veci. S jeho názorom, ţe v konaní o návrhu
na nariadenie predbeţného opatrenia rozhodnutie závisí výlučne od úvahy súdu
s prihliadnutím na špecifické okolnosti toho – ktorého prípadu, odporkyňa vyslovila nesúhlas.
Z týchto dôvodov navrhla, aby dovolací súd napadnutý výrok uznesenia odvolacieho súdu
zrušil.
Navrhovatelia vo vyjadrení k dovolaniu protistrany uviedli, ţe odporkyňa
neopodstatnene namieta existenciu procesných vád uvedených v § 237 písm. a/, f/ a g/ O.s.p.
Odvolací súd mohol „v súlade s § 152 ods. 2 O.s.p. rozhodnúť o časti prejednávanej veci,
t.j. o nepriznaní trov konania o predbeţnom opatrení“. Podľa názoru navrhovateľov „vadu
nedostatku právomoci v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nemoţno pouţiť, pokiaľ ide o vecnú
alebo miestnu príslušnosť súdu“. Odporkyňa v konaní nepreukázala, ţe by „členovia
odvolacieho senátu neboli zákonnými sudcami vo vzťahu k vydaniu čiastočného rozhodnutia
o trovách konania o predbeţnom opatrení ako o časti prejednávanej veci“. Dovolanie nie
je prípustné podľa § 237 písm. g/ O.s.p. aj z toho dôvodu, ţe „v tomto prípade namiesto
samosudcu, ktorý by v zmysle § 145 O.s.p. mal o trovách predbeţného opatrenia rozhodovať
(ak by o tejto časti prejednávanej veci nerozhodol odvolací súd čiastočným uznesením),
t.j. sudca rozhodujúci v konaní vo veci samej sp. zn. 4 C 296/2013, rozhodoval vyššie
uvedený senát odvolacieho súdu“. V závere vyjadrenia navrhovatelia poukázali na to, ţe
z uznesenia odvolacieho súdu celkom zreteľne vyplýva, z akých dôvodov bolo aplikované
ustanovenie § 150 O.s.p.; navyše, odporkyňou namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia
súdu nezakladá prípustnosť dovolania (R 111/1998).
Odporkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhovateľov uviedla, ţe ich opravný
prostriedok je nielen nedôvodný, ale aj neprípustný. Odporkyňa nepovaţovala za potrebné
sa komplexne vyjadrovať k všetkým skutočnostiam a tvrdeniam navrhovateľov, lebo
navrhovatelia v dovolaní rozsiahle uvádzajú celý rad nepravdivých a zavádzajúcich tvrdení.
Podľa jej názoru navrhovatelia poukazujú na neexistujúce situácie, ktoré sú nielen
hypotetického, ale aţ absurdného charakteru. Počas celého predmetného konania uvádzali
viaceré skutočnosti a tvrdenia, ktoré sú absolútne nerelevantné pre konanie o nariadenie
predbeţného opatrenia a často krát aj „v príkrom rozpore s podstatou predbeţných opatrení,
keďţe účelom predbeţných opatrení nie je zabezpečiť účasť účastníka konania na dovolenke
či moţnosť výhodného investovania, ale poskytnutie predbeţnej ochrany, bez ktorej
by sa vzťahy medzi účastníkmi stali neudrţateľnými a pokračovanie v konaní vo veci samej
by pre účastníka stratilo zmysel“. Vyslovila názor, ţe navrhovatelia sa snaţia, avšak bez
akéhokoľvek opodstatnenia, presvedčiť súd, ţe v danom prípade existoval aj ďalší dôvod
na nariadenie predbeţného opatrenia, a to znemoţnenie výkonu „rozhodnutia o určení
absolútnej neplatnosti právneho úkonu odporkyne“. Z týchto dôvodov odporkyňa navrhla, aby
dovolací súd dovolanie navrhovateľov odmietol.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolania podali
včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či ich dovolania smerujú proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto mimoriadnym
opravným prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smerujú obe dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je v danom prípade napadnuté dovolaniami
navrhovateľov a odporkyne, nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 os. 1 a 2 O.s.p.
Prípustnosť ich dovolaní preto z uvedených ustanovení nevyplýva. Osobitne treba zdôrazniť,
ţe § 239 ods. 3 O.s.p. vylučuje prípustnosť dovolania [i keby inak išlo o rozhodnutie
so znakmi významnými z hľadiska § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. (tieto znaky nie sú v tomto prípade
dané)] vtedy, ak smeruje (o. i.) proti uzneseniu odvolacieho súdu o predbeţnom opatrení
a tieţ o trovách konania. Dovolanie navrhovateľov smeruje síce proti zmeňujúcemu uzneseniu
odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), ide ale o uznesenie o predbeţnom opatrení,
prípustnosť dovolania proti ktorému je v zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. vylúčená. Dovolanie
odporkyne nesmeruje proti uzneseniu uvedenému v ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. (navyše
sa ním napáda jedno z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 3 O.s.p. – uznesenie o trovách
konania).
Prípustnosť dovolania tak navrhovateľov, ako aj odporkyne by v preskúmavanej veci
prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej zo závaţných procesných vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či nedošlo
k týmto vadám, vyplýva z § 242 ods. 1 O.s.p. Podľa ustanovenia § 237 O.s.p. je dovolanie
prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním
napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad
R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe
pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne
došlo.
Dovolatelia procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ aţ e/ O.s.p. netvrdili
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť ich dovolaní preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolací súd v ďalšom odôvodňuje ním zastávané právne názory vo vzťahu
k námietke o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia a moţnosti jej kvalifikácie ako
procesnej vedy v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.), ktorá bola vznesená účastníkmi na oboch
procesných stranách (viď bod 1.), potom vysvetľuje svoje právne závery k tvrdeniu
odporkyne, ţe v konaní pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania došlo k procesnej
vade uvedenej v § 237 písm. a/, f/ a g/ O.s.p. (viď bod 2.), následne vyhodnocuje ďalšiu
argumentáciu dovolateľov (viď bod 3.) a naostatok odôvodňuje rozhodnutie a náhrade trov
dovolacieho konania (viď bod 4.).
1. V oboch dovolaniach sa namieta, ţe súdy dovolateľom odňali moţnosť konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné
oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy,
ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva
[v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd
je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo
účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať
do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým
vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.),
na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Dovolatelia
na oboch procesných stranách namietajú, ţe k procesnej vade konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku toho, ţe uznesenie odvolacieho súdu nie je dostatočne
preskúmateľné.
Je dôleţité si uvedomiť, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie
je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,
4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). V súlade s povahou
dovolacieho konania a účelom dovolania tento mimoriadny opravný prostriedok nielenţe nie
je v Občianskom súdnom poriadku normatívne upravený ako „ďalšie odvolanie“, ale ani
nesmie byť (účastníkmi konania ani súdmi) vnímaný a vyuţívaný ako „skryté odvolanie“.
Vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej prieskum
právoplatných súdnych rozhodnutí musí rešpektovať princíp právnej istoty a podliehať
určitým pravidlám.
Slovenská republika je v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) právny štát. Jedným zo základných a ťaţiskových princípov právneho štátu
je princíp právnej istoty. Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane
poukazuje na potrebu rešpektovania tohto princípu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym
rozhodnutiam, ktoré uţ nadobudli právoplatnosť a predstavujú res iudicata. Princíp právnej
istoty má na pamäti aj Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach, ktorými upravuje
podmienky prípustnosti dovolania. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov
občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok,
ktorým moţno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených –
napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého
je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní
a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Celkom jednoznačne vyjadreným
obmedzením práva domôcť sa nápravy (účastníkom tvrdených) nesprávností konania
a rozhodovania súdov podaním dovolania sú ustanovenia, ktoré z predmetu dovolacieho súdu
vylučujú niektoré rozhodnutia odvolacieho súdu [viď napríklad § 238 ods. 4 a 5 O.s.p. (ak ide
o rozsudok) alebo § 239 ods. 3 O.s.p. (ak ide o uznesenie)].
Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný len dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07, I. ÚS 35/2013,
II. ÚS 45/2014, III. ÚS 478/2013, IV. ÚS 499/2011). Najvyšší súd v rozhodnutí
publikovanom pod R 125/1999 uviedol, ţe prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
nemoţno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Rovnako v uznesení z 11. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011
konštatoval, ţe „za odňatie moţnosti konať pred súdom nemoţno povaţovať rozhodnutie, ako
výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu“. V súlade s tým pod postupom súdu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. moţno rozumieť len faktickú procesnú (ne)činnosť, teda procedúru
prejednania veci, ktorá predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok
znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania a zmarenie moţnosti
jeho aktívnej účasti na konaní (viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 10. októbra 2012
sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012). Pokiaľ „postupom súdu“ nie je samo rozhodnutie o tom
alebo onom návrhu účastníka, potom uţ „postupom súdu“ vôbec nemôţe byť ani časť
rozhodnutia – odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstiţnosť,
presvedčivosť, úplnosť), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd o návrhu
rozhodol.
Dovolací súd nespochybňuje, ţe jedným z aspektov práva na spravodlivý proces
je tieţ právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva
na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Na druhej strane ale treba mať na zreteli aj to, ţe vada nedostatku
dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (však) disponovať
potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv
(III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale iba na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované
právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (porovnaj IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vţdy porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“). To však (aj podľa názoru ústavného súdu – viď ďalej) neznačí, ţe by zároveň
nevyhnutne platil tieţ opak, teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces
dosahuje intenzitu (aţ) vady konania v zmysle § 237 O.s.p.
Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým
v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich moţnej nápravy
v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje
Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj moţnosť vzniku
určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, v nadväznosti
na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady
a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania
na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne
vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady
tejto povahy povaţuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.)
a zároveň tieţ za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým
ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závaţnosti procesných vád v zmysle
§ 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“) povaţuje ale – na rozdiel od procesných vád
vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.
Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností musí mať dovolací súd
vţdy na zreteli, ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti
uţ právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch
základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces
(tieţ v nadväznosti na poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157
ods. 1 a 2 O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej
miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce
otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto
ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu oboch dotknutých
ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05
a aktuálne tieţ IV. ÚS 481/2011). V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ
len odporcami zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to,
aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným
princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými uzneseniami súdov niţších
stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať
prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo namietaný nedostatok odôvodnenia
rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia moţnosti dovolateľov konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.). Dovolaním napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie ktorého nemoţno
posudzovať izolovane od odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok, uvádza v primeranom rozsahu skutkový stav, ktorý povaţoval
odvolací súd za rozhodujúci, obsah odvolania, ako aj právne predpisy, z ktorých odvolací súd
vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v ţiadnom
prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv dovolateľov.
1.1. Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“)
ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997
sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, ţe „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací
súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne
opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát
najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy
(v ţiadnej ním prejednávanej veci) nepovaţoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vţdy
dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá
(len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011,
3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 18/2013). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti
rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania
pritom vyplýva tieţ z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad
sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009,
5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).
Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu
na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ
rozhodnutia ústavného súdu o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré
zotrvávali na právnych záveroch súladných s R 111/1998. Ústavný súd:
a) uznesením z 27. mája 2010 sp. zn. I. ÚS 184/2010 odmietol ústavnú sťaţnosť proti
uzneseniu najvyššieho súdu zo 6. augusta 2009 sp. zn. 3 Cdo 148/2009 konštatujúc, ţe
„po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody uvedené
v sťaţnosti nezistil také porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 ústavy“,
b) v odôvodnení uznesenia z 19. apríla 2011 sp. zn. III. ÚS 184/2011, ktorým odmietol
sťaţnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu z 20. januára 2011 sp. zn. 3 Cdo 192/2010,
uviedol, ţe „najvyšší súd postupoval v súlade s relevantnými ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku, ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom
interpretoval a aplikoval, preto aj jeho právne závery sú ústavne akceptovateľné“,
c) uznesením z 30. júna 2011 sp. zn. I. ÚS 264/2011 odmietol sťaţnosť proti rozhodnutiu
najvyššieho súdu zo 14. apríla 2011 sp. zn. 3 Cdo 46/2011 s tým, ţe „najvyšší súd
postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie
proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťaţovateľovi
neodňala moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)“,
d) v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. I. ÚS 141/2011, ktorým odmietol sťaţnosť
proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 25. novembra 2010 sp. zn. 1 Cdo 167/2009,
vyslovil názor, ţe „nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu aj v prípade,
ak by znamenala porušenie 'procesného práva na spravodlivé konanie' ... resp.
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je moţné bez ďalšieho stotoţniť
s procesnou vadou konania spočívajúcou v odňatí moţnosti účastníkovi konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), preto nie je ani dôvodom zakladajúcim prípustnosť
dovolania (podľa § 237 O.s.p.) proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti
ktorému podľa ostatných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku dovolanie
prípustné nie je“,
e) v uznesení z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011, posudzujúc ústavnosť
rozhodnutia najvyššieho súdu z 22. septembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 97/2010,
konštatoval, ţe vada konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. znamená porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06), to však, ako uţ ústavný súd
spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená, ţe by vţdy zároveň platil aj opak,
f) v uznesení z 3. apríla 2012 sp. zn. III. ÚS 148/2012, odmietajúc sťaţnosť
proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 sp. zn. 5 Cdo 206/2011,
uviedol, ţe nielen v náleze sp. zn. IV. ÚS 481/2011, ale aj v následnej svojej
rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 499/2011) tento názor (pozn.: vyjadrený
v judikáte R 111/1998) najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a povaţoval ho
za ústavne konformný,
g) v uznesení z 19. apríla 2012 sp. zn. IV. ÚS 208/2012, ktoré sa týkalo uznesenia
najvyššieho súdu z 31. januára 2011 sp. zn. 2 Cdo 83/2010 uviedol, ţe „právny názor,
na ktorom je zaloţené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska
akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva sťaţovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, či práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
h) v uznesení zo 14. februára 2013 sp. zn. IV. ÚS 90/2013, ktorým odmietol sťaţnosť
proti uzneseniu najvyššieho súdu zo 14. augusta 2012 sp. zn. 6 Cdo 193/2012, uviedol,
ţe „samotné nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci
alebo nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia nepredstavujú samy
osebe odňatie moţnosti konať pred súdom (podľa § 237 písm. f/ O.s.p.) ani iný dôvod
prípustnosti dovolania“.
Dovolací súd osobitne poukazuje na to, ţe ústavný súd v náleze z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012 (posudzujúc ústavnosť uznesenia najvyššieho súdu zo 7. augusta
2012 sp. zn. 3 Cdo 135/2012) uviedol, ţe „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil
k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, ţe nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
Pre úplnosť – na doloţenie pretrvávajúcej aktuálnosti právnych záverov najvyššieho
súdu zaujatých v preskúmavanej veci – dovolací súd uvádza, ţe uznesením z 22. januára 2014
sp. zn. I. ÚS 14/2014 ústavný súd odmietol ústavnou sťaţnosťou napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu z 10. januára 2013 sp. zn. 3 Cdo 74/2012 (ktoré spočíva na závere, ţe
nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.) s tým,
ţe „nezistil ţiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo moţné toto rozhodnutie označiť
za nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými
princípmi súdneho rozhodovania“. V prípade podobne odôvodneného uznesenia najvyššieho
súdu zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 322/2012 ústavný súd vo svojom sťaţnosť odmietajúcom
uznesení uviedol, ţe najvyšší súd „dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania“.
1.2. Ako uţ bolo uvedené, k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne
aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95 a IV. ÚS 75/09). V právnom štáte musí panovať
istota, ţe na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva
rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06).
Právny poriadok Slovenskej republiky predvída moţnosť existencie rozdielnych
právnych názorov súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach a upravuje
procedúru, prostriedky a nástroje, ktoré majú zabezpečiť koherentnosť judikatúry (viď § 21
a 22 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych
rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom
najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.
Rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997 bolo
subjektom na to oprávneným zaradené na rokovanie osobitného orgánu najvyššieho súdu
s rozhodovacou právomocou (občianskoprávneho kolégia), osobitnou procedúrou upravenou
všeobecne záväzným právnym predpisom bolo týmto orgánom prerokované a uznesením,
ktoré prijala nadpolovičná väčšina členov občianskoprávneho kolégia, bol schválený návrh
na jeho uverejnenie v zbierke – v zákonom stanovenom osobitnom médiu so špeciálnym
zameraním a účelom; publikované bolo pod R 111/1998. Uvedeným postupom plnil najvyšší
súd zákonom stanovenú povinnosť dbať o jednotný výklad a jednotné pouţívanie zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 16 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch
a sudcoch). Táto povinnosť mu v súčasnosti vyplýva z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona
č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. O publikovaní
predmetného rozhodnutia bolo teda rozhodnuté v rámci zákonom upraveného mechanizmu
zabezpečujúceho koherentnosť judikatúry (IV. ÚS 60/2010).
Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia najvyššieho
súdu v zbierke ako R 111/1998, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad
najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto)
má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná,
ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom niţších stupňov), ako
aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom).
Je podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej len „nepublikované
rozhodnutie“), a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry
navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené v zbierke
(ďalej len „publikované rozhodnutie“). Pokiaľ nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu
vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho súdu v individuálne
ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v publikovanom rozhodnutí je zároveň
zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré
vţdy tvorí viacero senátov. Názor vyjadrený v nepublikovanom rozhodnutí sa v tomto zmysle
prípadne (ak vec prejednávajúci senát dospeje k záveru, ţe sú pre to splnené podmienky)
môţe odkloniť či odchýliť od názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí, tým ale ešte
bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu“ názoru, na ktorom spočíva publikované rozhodnutie.
O „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu odklonenia sa od) názoru vyjadreného
v publikovanom rozhodnutí moţno, podľa názoru vec prejednávajúceho senátu, hovoriť iba
vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu
(§ 21 ods. 3 písm. a/ a b/ a § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov). Keďţe právny názor najvyššieho súdu publikovaný pod R 111/1998
nebol dosiaľ vo vyššie uvedenom zmysle „prekonaný“, nebol ani v preskúmavanej veci daný
dôvod pre jeho nezohľadnenie.
Ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá uţ bola právoplatne
vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími
súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1
ústavy a môţe tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy.“ Povinnosť súdu uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody pre odklon
od judikatúry vyplýva aj z pravidla, v zmysle ktorého ten, kto sa odvoláva na existujúcu prax,
nemusí uvádzať zdôvodnenie svojho postoja a postupu, kto však volí zmenu rozhodovacej
praxe (judikatúry), musí túto zmenu náleţite konfrontovať s doterajšou judikatúrou a vţdy
dostatočne zdôvodniť a primerane vysvetliť svoje dôvody spochybňujúce alebo kritizujúce
závery vyjadrené v publikovanom rozhodnutí alebo stanovisku (viď nález ústavného súdu
z 3. novembra 2006 sp. zn. III. ÚS 192/06).
Senát dovolacieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, sa riadi
judikátom R 111/1998, preto by v zásade nemusel bliţšie vysvetľovať, prečo sa neodkláňa
od záverov, ktoré sú vyjadrené v tomto judikáte. Napriek tomu ale povaţuje za potrebné
uviesť v ďalšom niektoré argumenty, so zreteľom na ktoré povaţuje tento judikát – v rámci
právnej úpravy platnej a účinnej v čase jeho rozhodovania – za naďalej plne opodstatnený:
1.3. I keď Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom
súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1 ods. 1 O.s.p.) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby
rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len nemôţe zabezpečiť, ţe kaţdé
konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho ustanoveniam a ţe súdmi bude vţdy
rozhodnuté iba správne. Moţnosť dosiahnutia nápravy nesprávností, ku ktorým môţe v praxi
dôjsť, vytvára Občiansky súdny poriadok systémom opravných prostriedkov (odvolanie,
návrh na obnovu konania, dovolanie, mimoriadne dovolanie).
Nesprávnosťou rozhodnutia je aj jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ sa súd dopustí tejto
nesprávnosti a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania
moţnosť realizovať jeho procesné oprávnenia v zmysle „náleţite skutkovo aj právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia
prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov“. Aj účastník odvolacieho
konania má v prípade, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za nedostatočne
odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované procesné oprávnenie poukazovať
na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy; účastník konania môţe za podmienok
stanovených v zákone podať dovolanie (§ 240 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok
nebráni účastníkovi konania v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania
a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho moţnosť argumentovať aj tým, ţe
rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náleţite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie
sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné,
nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodloţené priebehom a výsledkami konania – účastník
konania môţe teda v dovolaní namietať, ţe ním napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné.
Na druhej strane Občiansky súdny poriadok právnou úpravou dovolania a dovolacieho
konania nezaručuje, ţe kaţdé podané dovolanie bude vţdy prípustné, ţe sa dovolací súd bude
vţdy zaoberať aj vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia a ţe dovolateľ bude v konaní
pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní totiţ argumentácia dovolateľa takéhoto
obsahu (t.j. ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné) naráţa na Občianskym súdnym
poriadkom stanovené obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy
prípustnosti dovolania.
Vzhľadom na to, ţe dovolanie navrhovateľov smeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
odvolacieho súdu neuvedenému v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. a dovolanie odporkyne proti
uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 3 O.s.p., dovolací súd uvádza, ţe zákonodarca tu vyjadril
vôľu, aby určité rozhodnutia neboli v zmysle týchto ustanovení predmetom preskúmania
v dovolacom konaní. Bolo by preto nielen nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou
dovolania, ale aj z materiálneho hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by právnou úpravou
obsiahnutou v § 237 písm. f/ O.s.p. vyjadril zároveň („súbeţnú“) vôľu zabezpečiť účastníkovi
konania moţnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho uznesenia
odvolacieho súdu neuvedeného v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. (resp. v prípade takého uznesenia
odvolacieho súdu, ktoré je uvedené v § 239 ods. 3 O.s.p.), ktorý moţno (azda aj alebo
pravdepodobne) spočíva na správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá celkom
presvedčiť a v dovolacom konaní ju nemoţno s istotou a do všetkých detailov preveriť, lebo
odvolací súd svoje závery v odôvodnení potvrdzujúceho uznesenia nevyjadril spôsobom
absolútne jasným, určitým alebo relevantnú problematiku plne vyčerpávajúcim.
1.4. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, ţe právna
istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len
mimoriadne a výnimočne. Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku
dovolateľom je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, ţe dovolanie
je procesne prípustné a aţ následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, ţe tento
opravný prostriedok je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému
(primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumoţňuje postúpiť v dovolacom konaní
ďalej a pristúpiť aţ k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané;
pokiaľ by dovolací súd posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne
neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Ak dovolací súd dospeje k záveru, ţe dovolanie
je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal
správnosťou napadnutého rozhodnutia.
Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska
úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tieţ výstiţnosti ich vyjadrenia
alebo precíznosti odôvodnenia a aţ z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné
(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania nedáva Občiansky súdny
poriadok podklad v ţiadnom z jeho ustanovení.
1.5. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok
jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O.s.p.) alebo uznesenia (§ 239 O.s.p.)
odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávaţnejších procesných vád
konania súdov niţších stupňov (§ 237 O.s.p.). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia
je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň
minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.
Záver súdu, ţe napadnuté rozhodnutie súdu niţšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,
závisí vţdy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,
ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má súd vyššieho
stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotoţňujú s individuálnym odôvodnením napadnutého
rozhodnutia. V praxi sa pri tom môţe zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť rozpätie
od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náleţitý prístup aţ k neopodstatnenej zhovievavosti
(benevolencii).
So zreteľom na vyššie uvedené je opodstatnený záver, ţe zámerom zákonodarcu
nemohlo byť, aby riešenie tak zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu
právnej istoty osobitne významná (otázky, či dovolanie podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné
je alebo nie je), bolo determinované tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje
k posúdeniu, či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne,
vyčerpávajúco a presvedčivo vysvetľuje skutkovú a právnu podstatu veci.
1.6. Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, ţe i keby bola
dovolateľmi vznesená námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia opodstatnená, týkala
by sa takej nesprávnosti, ktorá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
nezakladá.
1.7. Nad rámec uvedený vyššie v bodoch 1.1. aţ 1.6. najvyšší súd len ako poznámku
uvádza nasledovné:
V ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. sú uvedené rôzne uznesenia (napríklad o tlmočnom,
poriadkovej pokute, predbeţnom opatrení), vydanie ktorých prichádza do úvahy v odlišných
procesných situáciách a s odlišným cieľom. Jedno však majú všetky tieto uznesenia spoločné
– zákonodarca vo vzťahu k nim vyjadril zámer, aby neboli preskúmavané v dovolacom
konaní. V právnej teórii sa v minulosti dokonca vyskytol názor, ţe v prípade uznesení
uvedených v § 239 ods. 3 O.s.p. nemôţe prípustnosť dovolania zaloţiť ani procesná vada
konania uvedená v § 237 O.s.p. (viď Bajcura A. a kolektív, Občiansky súdny poriadok,
Komentár, I. diel, Eurounion 1996, str. 402). Judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, ţe
aj v prípade týchto uznesení môţe byť proti nim smerujúce dovolanie prípustné podľa § 237
O.s.p. (porovnaj napríklad R 117/1999, pozri aj uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 214/2010 a 5 Cdo 39/2010; obdobne viď tieţ rozhodnutie najvyššieho súdu
publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998). Rovnaký názor je zastávaný
aj v odbornej literatúre (pozri napr. Krajčo, J. a kol. Občiansky súdny poriadok, Komentár,
I. diel. Bratislava: Eurounion, 2006, s. 618), ale aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu
(viď napríklad I. ÚS 244/07 a IV. ÚS 483/2012).
Niet pochýb, ţe na právne pomery účastníka konania má zrejme podstatne iný dopad
napríklad (1.) rozhodnutie o nariadení predbeţného opatrenia zakazujúce mu dočasne
nakladať s prostriedkami miliónovej hodnoty a (2.) rozhodnutie o tlmočnom ukladajúce
povinnosť peňaţného plnenia vo výške niekoľkých desiatok eur. Z pohľadu § 239
ods. 3 O.s.p. nie je ale táto odlišnosť právne významná. Čo do prípustnosti dovolania sú totiţ
všetky uznesenia vymenované v tomto ustanovení postavené na jednu horizontálnu úroveň;
zákonodarca v ňom ţiadne z uznesení významovo (vertikálne) nenadradil nad iné uznesenia,
ani pre niektoré z nich nestanovil osobitný reţim.
Predbeţné opatrenia sú jedným zo zabezpečovacích inštitútov občianskeho súdneho
konania, ktoré majú za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé následky, ktoré
by mohli nastať, ak by sa takáto (dočasná) úprava nenariadila. Predbeţné opatrenia treba
vnímať ako dočasné procesné opatrenie súdu, trvanie ktorého je obmedzené a môţe byť
za podmienok uvedených v zákone zrušené (viď § 77 O.s.p.). Dočasnosť tohto opatrenia ako
jeho základný znak znamená, ţe nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi
účastníkmi konania. Vzhľadom na to, ţe predbeţné opatrenie má nastoliť určitý stav len
dočasne a bez ujmy na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú aţ rozhodnutím súdu o veci
samej, vyznačujú sa procesné nesprávnosti súdov, ku ktorým dochádza pri rozhodované
o návrhu na nariadenie (zrušenie) predbeţného opatrenia, niţšou intenzitou porušenia
procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania. Aj na to je potrebné vziať
zreteľ pri posudzovaní prípustnosti dovolania proti uzneseniu o predbeţnom opatrení,
v ktorom sa namieta procesná vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd
v tejto súvislosti poukazuje tieţ na to, ţe rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské
práva vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbeţných
opatrení (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98).
2. Odporkyňa dovolaním napadla výrok uznesenia odvolacieho súdu o trovách
konania. Pre účely ďalšieho výkladu dovolací súd opakuje, ţe prípustnosť jej dovolania
nemoţno z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. vyvodiť. Prípustnosť jej dovolania by bola spôsobilá
zaloţiť iba procesná vada konania uvedená v § 237 O.s.p.
2.1. Dovolateľka tvrdí, ţe napadnutým výrokom odvolací súd rozhodol o tom,
čo nepatrí do právomoci súdu v občianskom súdnom konaní (§ 237 písm. a/ O.s.p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bliţšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci je daná, ak súd rozhodol
vo veci, ktorá nepatrí do jeho právomoci. Nedostatok právomoci je neodstrániteľná
podmienka konania, ktorá má za následok zastavenie konania. Vadu nedostatku právomoci
nemoţno pouţiť, ak ide o vecnú alebo miestnu príslušnosť súdu (porovnaj obdobne
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 148/2010).
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
(a vo všeobecnosti rozhodovať o trovách občianskeho súdneho konania) nepopiera. Vyčíta
im iba, ţe pri rozhodovaní o tom, čo inak patrí do ich právomoci, rozhodli nesprávne
a v rozpore so zákonom v situácii, kedy (o trovách) nemali rozhodovať. Dovolateľka tým
zreteľne namieta, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii
zákona spôsobom, pre ktorý v danom prípade nebolo ţiadne opodstatnenie. Z určujúceho
obsahového hľadiska nejde teda zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci
súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej
správnosti právnych záverov odvolacieho súdu (jeho právneho posúdenia veci), na ktorých
v danom prípade zaloţil svoje rozhodnutie o trovách konania (k tomu viď R 54/2012 a tieţ
ďalej).
Vzhľadom na to nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
2.2. K námietke odporkyne, ţe jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať v dôsledku
postupu odvolacieho súdu, v rámci ktorého rozhodol o trovách odvolacieho konania, hoci
o nich nemal rozhodovať, dovolací súd opakuje, ţe v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. moţno
pod odňatím moţnosti pred súdom konať rozumieť len faktickú procesnú (ne)činnosť súdu,
teda procedúru prejednania veci, ktorá má za následok znemoţnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania a zmarenie moţnosti jeho aktívnej účasti v tom konaní, v ktorom
k takejto procesnej vade došlo; sama vecná nesprávnosť rozhodnutia ale procesnú vadu tejto
povahy nezakladá.
Podstatou námietky, ţe odvolací súd v konaní o nariadenie predbeţného opatrenia
rozhodol o trovách odvolacieho konania, hoci o nich rozhodovať nemal, je námietka
odporkyne, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení, lebo
odvolací súd nesprávne (v rozpore so zákonom) aplikoval ustanovenia § 142 a nasl. O.s.p.
v procesnej situácii, v ktorej tieto ustanovenia aplikovať nemal. S touto nesprávnosťou,
a to ani „v širšom význame“ uvádzanom dovolateľkou, nie je však spojené odňatie
procesných oprávnení odporkyne, ktoré mala ako účastníčka občianskeho súdneho konania,
v ktorom bolo vydané ňou napadnuté rozhodnutie. Samo nesprávne právne posúdenie veci
prípustnosť dovolania nezakladá (k tomu viď R 54/2012 a tieţ ďalej).
2.3. Odporkyňa namieta, ţe pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania bolo
zasiahnuté do jej práva na zákonného sudcu, v dôsledku čoho v konaní došlo k procesnej vade
uvedenej v § 237 písm. g/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. g/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe
namiesto samosudcu rozhodoval senát. Uvedené ustanovenie obsahuje dva rovnocenné
(a samostatné) dôvody: a/ rozhodovanie vylúčeným sudcom, b/ rozhodovanie súdom
nesprávne obsadeným. Sudca je vylúčený, ak sú dané dôvody uvedené v § 14 O.s.p.
Nesprávne obsadeným súdom v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. je súd, ktorý nie je obsadený
v súlade s ustanoveniami určujúcimi zloţenie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať
a rozhodnúť (porovnaj rozhodnutie uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 2/1998).
Súd nie je správne obsadený aj vtedy, ak vo veci nerozhoduje zákonný sudca. Zákonný sudca
je ten sudca, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol pridelený
na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a určený bol v súlade s rozvrhom
práce súdu.
V danom prípade spis nedáva ţiadny podklad pre záver, ţe v konaní došlo
k namietanej procesnej vade – vec prejednali a rozhodli miestne a vecne príslušné súdy
sudcami určenými rozvrhmi práce súdov, ktorých vylúčenie z prejednávania a rozhodovania
nemoţno vyvodiť zo ţiadnej súčasti spisu. Ak by bola (prípadne) opodstatnená námietka
odporkyne, ţe odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa
o predbeţnom opatrení rozhodol aj o trovách odvolacieho konania [hoci o nich podľa názoru
odporkyne malo byť rozhodnuté neskôr alebo v inom občianskom súdnom konaní odlišným
sudcom (odlišným senátom)], namietaná nesprávnosť by mala povahu dôsledku nesprávnej
aplikácie alebo interpretácie ustanovení § 142 a nasl. O.s.p. odvolacím súdom, nie však
procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
3. Pokiaľ sa v dovolaniach spochybňuje úplnosť a správnosť skutkových zistení súdov,
najvyšší súd uvádza, ţe v súlade s jeho rozhodovacou praxou môţe neúplnosť skutkových
zistení súdu niţšieho stupňa viesť k vecne nesprávnemu rozhodnutiu súdu, nemôţe ale zaloţiť
prípustnosť dovolania, lebo nie je vadou vymenovanou v § 237 O.s.p.
Navrhovatelia zastávajú názor, ţe odvolací súd vec posúdil iba z hľadiska malej časti
rozhodujúcich skutkových okolností a nezohľadnil ich celú šírku tvrdenú v priebehu konania.
Namietaná nesprávnosť skutkových záverov nie je nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej
praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle
§ 237 f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011,
3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Z hľadiska obsahového je zrejmé, ţe tak navrhovatelia, ako aj odporkyňa namietajú
aj to, ţe napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhovatelia
tvrdia, ţe odvolací súd (nezohľadniac podstatu nimi uvádzaných dôvodov) zo skutkového
stavu vyplývajúceho zo spisu vyvodil nesplnenie procesných predpokladov pre nariadenie
predbeţného opatrenia a v dôsledku toho neaplikoval na daný prípad § 74 a nasl. O.s.p., i keď
pre to boli dané dôvody vyplývajúce z týchto ustanovení. Odporkyňa (okrem námietky, ţe
odvolací súd o trovách odvolacieho konania vôbec nemal rozhodovať) tvrdí, ţe odvolací súd
aplikoval § 150 O.s.p., i keď pre aplikáciu tohto ustanovenia nebol dôvod.
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe
ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012
a rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiţ
o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol
uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe uvedený dovolací
dôvod uplatnili dovolatelia na oboch procesných stranách v dovolaniach, ktoré nie
sú procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnuté uznesenie posúdeniu
z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
4. Najvyšší súd dovolanie odporcov, prípustnosť ktorého nevyplýva z § 239 O.s.p.
a § 237 O.s.p., odmietol ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.).
O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. mája 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková