Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/144/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ M. S., bývajúceho

v B., 2/ A. S., bývajúcej v B., zastúpených Mgr. M. Č., advokátom so sídlom v K., proti

odporkyni P., a.s., so sídlom v Ţ., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou Š., s.r.o. so

sídlom v B., IČO: X., o nariadenie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde

Ţilina pod sp. zn. , o dovolaniach navrhovateľov a odporkyne proti uzneseniu

Krajského súdu v Ţiline z 29. novembra 2013 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolania o d m i e t a.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovatelia 1/ a 2/ sa návrhom na nariadenie predbeţného opatrenia domáhali, aby

súd odporkyni: a) zakázal „na účely plnenia povinnosti zo zmluvy o poskytnutí úveru

č. X. zo dňa 23.6.2006, uplatňovať voči navrhovateľom úrokovú sadzbu uplatňovanú voči

navrhovateľom od 24.6.2013, t.j. úrokovú sadzbu vo výške zodpovedajúcej súčtu hodnoty

EURIBOR a úrokového rozpätia vo výške 4,27% p.a., a to aţ do konečného rozhodnutia súdu

o ţalobnom návrhu navrhovateľov o určenie ustanovenia bodu 4 ods. 4.5 zmluvy

o poskytovaní úveru č. X. zo dňa 23.6.2006 za neplatné“, b) prikázal „na účely plnenia

povinnosti zo zmluvy o poskytnutí úveru č. X. zo dňa 23.6.2006, uplatňovať voči

navrhovateľom úrokovú sadzbu podľa zmluvy o poskytovaní úveru zo č. X. zo dňa 23.6.2013,

t.j. vo výške zodpovedajúcej súčtu hodnoty EURIBOR a úrokového rozpätia vo výške 1,43%

p.a., a to aţ do konečného rozhodnutia súdu o ţalobnom návrhu navrhovateľov o určenie

ustanovenia bodu 4 ods. 4.5 zmluvy o poskytovaní úveru č. X. zo dňa 23.6.2006 za neplatné“.

Na odôvodnenie tohto návrhu uviedli, ţe s odporkyňou uzatvorili úverovú zmluvu, v ktorej

2

dojednali aj vzájomne odsúhlasené úrokové rozpätie. Odporkyňa do 23. júna 2011

uplatňovala voči nim dojednanú úrokovú sadzbu (s ktorou súhlasili), od uvedeného dňa ale –

v rozpore s obsahom úverovej zmluvy – začala uplatňovať úrokovú sadzbu, ktorá nebola

účastníkmi dohodnutá. Týmto konaním odporkyne vzniká navrhovateľom, ktorí riadne plnia

svoje zmluvné povinnosti, škoda spočívajúca „v reálnom úbytku na ich majetku“. Návrh na

nariadenie predbeţného opatrenia, ktorý podľa ich názoru zodpovedá ustanoveniam § 74 aţ

76 , podali preto, aby zabránili vzniku ich ďalších škôd.

Okresný súd Ţilina uznesením z 20. septembra 2013 č.k. -45 návrhu

navrhovateľov na nariadenie nimi poţadovaného predbeţného opatrenia v celom rozsahu

vyhovel. Navrhovateľom nepriznal náhradu trov konania a odporkyni uloţil povinnosť

zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania o predbeţnom opatrení. Zároveň

navrhovateľom uloţil povinnosť podať v lehote 30 dní návrh na začatie konania vo veci

samej. V odôvodnení poukázal na obsah podaného návrhu na nariadenie predbeţného

opatrenia, citoval ustanovenia aţ 76 a stotoţnil sa so skutkovými a právnymi

závermi navrhovateľov, z ktorých vyvodzovali opodstatnenosť nimi navrhovanej dočasnej

úpravy právneho vzťahu účastníkov tohto konania.

Na odvolanie odporkyne Krajský súd v Ţiline uznesením z 29. novembra 2013

sp. zn. napadnuté uznesenie zmenil tak, ţe návrh navrhovateľov 1/ a 2/

na nariadenie predbeţného opatrenia v celom rozsahu zamietol; odporkyni nepriznal náhradu

trov odvolacieho konania. V odôvodnení poukázal na priebeh konania a tieţ na všeobecný

účel predbeţných opatrení a predpoklady ich nariadenia. Podľa jeho právneho názoru neboli

v danom prípade osvedčené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali potrebu dočasnej úpravy

pomerov medzi účastníkmi konania. Konštatoval, ţe navrhovateľom v súvislosti s nimi

uvádzaným postupom odporkyne nehrozí bezprostredná ujma. Ak odporkyňa v rozpore

s úverovou zmluvou započítava pri splátkach navrhovateľov vyššiu úrokovú sadzbu, bude táto

skutočnosť predmetom skúmania pri rozhodovaní vo veci samej. Odvolací súd mal za to, ţe

navrhovatelia doposiaľ nepreukázali existenciu ţiadneho exekučného titulu, núteným

výkonom ktorého by mohla navrhovateľom vzniknúť prípadná škoda. Pokiaľ by im bola

spôsobená ujma preplatením úveru so zvýšenou úrokovou sadzbou, odporkyňa by bola

povinná preplatok navrhovateľom vrátiť, pričom (vzhľadom na to, ţe ide o banku)

neprichádza do úvahy, ţe by prípadný výkon rozhodnutia bol v takom prípade ohrozený.

3

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podali dovolania účastníci na oboch

procesných stranách.

Navrhovatelia v dovolaní uviedli, ţe odvolací súd im odňal moţnosť pred súdom

konať ( ) tým, ţe svoje rozhodnutie náleţite neodôvodnil „v základnej

otázke, na ktorej postavil svoje rozhodnutie“. Podľa ich názoru sa zaoberal iba malou

a obmedzenou časťou ich argumentácie týkajúcej sa nebezpečenstva im bezprostredne

hroziacej ujmy, prehliadol však, ţe im hrozí aj zhoršovanie ţivotnej úrovne a „okresávanie

rodinného rozpočtu a finančných rezerv“. Okrem tejto ujmy (navrhovatelia ju označili

za primárnu) im hrozí aj ďalšia ujma („sekundárna) v podobe nemoţnosti riadneho splácania

úveru, čo môţe viesť prípadne aţ k uplatneniu zmluvných sankcií odporkyňou, a tieţ

v podobe ich platobnej neschopnosti vo vzťahu k tretím osobám. Vznik „sekundárnej ujmy

hrozí z časového hľadiska čoraz bezprostrednejšie“ v dôsledku „kumulovania a rozširovania

primárnej ujmy“. V tom spočíva naliehavosť a dôvodnosť potreby nimi navrhovanej dočasnej

úpravy pomerov účastníkov konania. Odvolací súd v napadnutom rozsudku nevysvetlil, prečo

pri rozhodovaní vzal na zreteľ len úzku časť argumentácie navrhovateľov a nezaoberal sa ňou

v celej šírke; neodôvodnil, prečo nepovaţoval za opodstatnené závery, ku ktorým vo svojom

rozhodnutí dospel súd prvého stupňa. Odvolaciemu súdu vytkli, ţe daný prípad reálne

neposúdil a pri vyhotovení rozhodnutia „iba skopíroval uţ prv vydané rozhodnutie v obdobnej

právnej veci“, takţe jeho uznesenie ani „nie je v skutočnosti výsledkom rozhodovacej činnosti

súdu“. Opodstatnenosť dovolania vyvodzovali aj z toho, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ) v dôsledku toho,

ţe odvolací súd zamenil slová právnej normy a na tom základe podal nesprávny výklad § 75

ods. 2 Uvedené ustanovenie nenáleţite interpretoval aj zuţujúcim a nesprávnym

výkladom pojmu „ujma“ a nesprávnymi závermi vo vzťahu k existencii ohrozenia výkonu

rozhodnutia. Z týchto dôvodov navrhovatelia navrhli, aby dovolací súd napadnuté

rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie odvolaciemu súdu, resp. aby napadnuté

rozhodnutie zmenil tak, ţe potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Odporkyňa napadla dovolaním výrok uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo

rozhodnuté o trovách odvolacieho konania. Závaţné pochybenie a porušenie procesných

predpisov odvolacím súdom videla v tom, ţe pri rozhodovaní o predbeţnom opatrení

4

rozhodol o trovách konania, čo je v rozpore s a V uznesení,

ktorým súd nariaďuje predbeţné opatrenie, sa totiţ nerozhoduje o náhrade trov konania.

O náhrade trov, ktoré vznikli v súvislosti predbeţným opatrením, sa malo rozhodnúť

aţ v rámci rozhodnutia o náhrade trov konania vo veci samej. Rovnaký záver vyplýva

aj z judikatúry [odporkyňa v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. a ].

Napadnutý výrok rozhodnutia odvolacieho súdu bol vydaný v rozpore so zákonom, a preto

nemôţe byť spôsobilý vyvolať právne následky. Uvedená vada zakladá prípustnosť jej

dovolania v zmysle Vydaním predmetného výroku bol porušený princíp

zákonného sudcu, keďţe o trovách konania rozhodoval senát Krajského súdu v Ţiline

(sp. zn. ), pričom zákonným sudcom na rozhodovania o trovách konania bol

sudca súdu rozhodujúceho v rámci konania o náhrade ujmy podľa alebo

sudca rozhodujúci v konaní vo veci samej v zmysle Predmetná vada predstavuje

dovolací dôvod v zmysle V konaní došlo tieţ k vade konania uvedenej

v ustanovení Odňatie moţnosti konať pred súdom je potrebné vnímať

v posudzovanom prípade v širšom zmysle ako právom stanovenú moţnosť, ktorá patrí

účastníkovi konania na to, aby mohol realizovať všetky svoje práva v súlade so svojimi

záujmami. Rozhodnutím o trovách konania predbeţného opatrenia, na ktoré súd vôbec nebol

oprávnený, došlo k vybaveniu veci spôsobom, ktorý odporkyni znemoţnil vyuţitie všetkých

prístupných prostriedkov, vrátane nároku na náhradu trov konania podľa ustanovení § 77

ods. 3 a Napadnutý výrok zaväzuje nielen súd, ale aj účastníkov konania

a ďalšie súdy (potenciálna prekáţka rozhodnutej veci). V ďalšom odporkyňa uviedla, ţe jej

„procesným právom je rozhodne aj právo na presvedčivé a preskúmateľné súdne rozhodnutie.

V predmetnom prípade však napádané rozhodnutie tieto poţiadavky nespĺňa“. Odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu „je pre spravodlivé rozhodnutie vo veci absolútne

nepostačujúce“. Nedostatok riadneho odôvodnenia je v súlade s judikatúrou najvyššieho súdu

porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretoţe sa mu tým odníma moţnosť

náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných

riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda moţnosť riadne konať

pred súdom (dovolateľka v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. ). Poznamenala tieţ ţe „v rámci judikatúry najvyššieho súdu existuje

aj názor, v zmysle ktorého je nedostatočné odôvodnenie, tzv. nepreskúmateľnosť, povaţovaná

za síce relevantný dôvod na podanie dovolania, no nezakladá jeho prípustnosť. Dovolateľka

sa na základe vyššie vedených dôvodov s takýmto záverom nemôţe stotoţniť. Navyše, takáto

vzájomná rozporuplnosť judikatúry nemôţe byť odporkyni na ujmu a napadnutý výrok trpí

preto aj ďalšou, vyššie uvedenou vadou“, ktorá predstavuje dovolací dôvod v zmysle § 237

písm. f/ Napokon odvolaciemu súdu vytkla, ţe pri rozhodovaní o náhrade trov

odvolacieho konania vychádzal z v spojení s s tým, ţe

odporkyni (úspešnej účastníčke) nepriznal náhradu odvolacieho konania, pričom dôvody

hodné osobitného zreteľa videl v okolnostiach veci. S jeho názorom, ţe v konaní o návrhu

na nariadenie predbeţného opatrenia rozhodnutie závisí výlučne od úvahy súdu

s prihliadnutím na špecifické okolnosti toho – ktorého prípadu, odporkyňa vyslovila nesúhlas.

Z týchto dôvodov navrhla, aby dovolací súd napadnutý výrok uznesenia odvolacieho súdu

zrušil.

Navrhovatelia vo vyjadrení k dovolaniu protistrany uviedli, ţe odporkyňa

neopodstatnene namieta existenciu procesných vád uvedených v , a

Odvolací súd mohol „v súlade s rozhodnúť o časti prejednávanej veci,

t.j. o nepriznaní trov konania o predbeţnom opatrení“. Podľa názoru navrhovateľov „vadu

nedostatku právomoci v zmysle nemoţno pouţiť, pokiaľ ide o vecnú

alebo miestnu príslušnosť súdu“. Odporkyňa v konaní nepreukázala, ţe by „členovia

odvolacieho senátu neboli zákonnými sudcami vo vzťahu k vydaniu čiastočného rozhodnutia

o trovách konania o predbeţnom opatrení ako o časti prejednávanej veci“. Dovolanie nie

je prípustné podľa aj z toho dôvodu, ţe „v tomto prípade namiesto

samosudcu, ktorý by v zmysle mal o trovách predbeţného opatrenia rozhodovať

(ak by o tejto časti prejednávanej veci nerozhodol odvolací súd čiastočným uznesením),

t.j. sudca rozhodujúci v konaní vo veci samej sp. zn. , rozhodoval vyššie

uvedený senát odvolacieho súdu“. V závere vyjadrenia navrhovatelia poukázali na to, ţe

z uznesenia odvolacieho súdu celkom zreteľne vyplýva, z akých dôvodov bolo aplikované

ustanovenie ; navyše, odporkyňou namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia

súdu nezakladá prípustnosť dovolania (R 111/1998).

Odporkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhovateľov uviedla, ţe ich opravný

prostriedok je nielen nedôvodný, ale aj neprípustný. Odporkyňa nepovaţovala za potrebné

sa komplexne vyjadrovať k všetkým skutočnostiam a tvrdeniam navrhovateľov, lebo

navrhovatelia v dovolaní rozsiahle uvádzajú celý rad nepravdivých a zavádzajúcich tvrdení.

6

Podľa jej názoru navrhovatelia poukazujú na neexistujúce situácie, ktoré sú nielen

hypotetického, ale aţ absurdného charakteru. Počas celého predmetného konania uvádzali

viaceré skutočnosti a tvrdenia, ktoré sú absolútne nerelevantné pre konanie o nariadenie

predbeţného opatrenia a často krát aj „v príkrom rozpore s podstatou predbeţných opatrení,

keďţe účelom predbeţných opatrení nie je zabezpečiť účasť účastníka konania na dovolenke

či moţnosť výhodného investovania, ale poskytnutie predbeţnej ochrany, bez ktorej

by sa vzťahy medzi účastníkmi stali neudrţateľnými a pokračovanie v konaní vo veci samej

by pre účastníka stratilo zmysel“. Vyslovila názor, ţe navrhovatelia sa snaţia, avšak bez

akéhokoľvek opodstatnenia, presvedčiť súd, ţe v danom prípade existoval aj ďalší dôvod

na nariadenie predbeţného opatrenia, a to znemoţnenie výkonu „rozhodnutia o určení

absolútnej neplatnosti právneho úkonu odporkyne“. Z týchto dôvodov odporkyňa navrhla, aby

dovolací súd dovolanie navrhovateľov odmietol.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe dovolania podali

včas účastníci konania ( ) zastúpení v súlade so zákonom (

), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či ich dovolania smerujú proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto mimoriadnym

opravným prostriedkom.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smerujú obe dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu.

V zmysle je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,

ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/

) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa Podľa

je dovolanie tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je v danom prípade napadnuté dovolaniami

navrhovateľov a odporkyne, nevykazuje znaky uznesení uvedených v os. 1 a 2

Prípustnosť ich dovolaní preto z uvedených ustanovení nevyplýva. Osobitne treba zdôrazniť,

ţe vylučuje prípustnosť dovolania [i keby inak išlo o rozhodnutie

so znakmi významnými z hľadiska a (tieto znaky nie sú v tomto prípade

dané)] vtedy, ak smeruje (o. i.) proti uzneseniu odvolacieho súdu o predbeţnom opatrení

a tieţ o trovách konania. Dovolanie navrhovateľov smeruje síce proti zmeňujúcemu uzneseniu

odvolacieho súdu ( ), ide ale o uznesenie o predbeţnom opatrení,

prípustnosť dovolania proti ktorému je v zmysle vylúčená. Dovolanie

odporkyne nesmeruje proti uzneseniu uvedenému v ustanovení a (navyše

sa ním napáda jedno z rozhodnutí uvedených v – uznesenie o trovách

konania).

Prípustnosť dovolania tak navrhovateľov, ako aj odporkyne by v preskúmavanej veci

prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej zo závaţných procesných vád

taxatívne vymenovaných v Povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či nedošlo

k týmto vadám, vyplýva z Podľa ustanovenia je dovolanie

prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v , moţno ním

napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad

R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe

pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne

došlo.

Dovolatelia procesné vady konania v zmysle aţ e/ netvrdili

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť ich dovolaní preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolací súd v ďalšom odôvodňuje ním zastávané právne názory vo vzťahu

k námietke o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia a moţnosti jej kvalifikácie ako

procesnej vedy v zmysle ), ktorá bola vznesená účastníkmi na oboch

procesných stranách (viď bod 1.), potom vysvetľuje svoje právne závery k tvrdeniu

odporkyne, ţe v konaní pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania došlo k procesnej

vade uvedenej v , a (viď bod 2.), následne vyhodnocuje ďalšiu

argumentáciu dovolateľov (viď bod 3.) a naostatok odôvodňuje rozhodnutie a náhrade trov

dovolacieho konania (viď bod 4.).

1. V oboch dovolaniach sa namieta, ţe súdy dovolateľom odňali moţnosť konať pred

súdom v zmysle Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné

oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv. O procesnú vadu v zmysle ide najmä vtedy,

ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva

[v zmysle majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd

je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo

účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať

do spisu a robiť si z neho výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým

vykonaným dôkazom ( ), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ),

na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk ( )]. Dovolatelia

na oboch procesných stranách namietajú, ţe k procesnej vade konania v zmysle § 237

9

písm. f/ došlo v dôsledku toho, ţe uznesenie odvolacieho súdu nie je dostatočne

preskúmateľné.

Je dôleţité si uvedomiť, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie

je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , ,

, , a ). V súlade s povahou

dovolacieho konania a účelom dovolania tento mimoriadny opravný prostriedok nielenţe nie

je v normatívne upravený ako „ďalšie odvolanie“, ale ani

nesmie byť (účastníkmi konania ani súdmi) vnímaný a vyuţívaný ako „skryté odvolanie“.

Vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej prieskum

právoplatných súdnych rozhodnutí musí rešpektovať princíp právnej istoty a podliehať

určitým pravidlám.

Slovenská republika je v zmysle (ďalej len

„ústava“) právny štát. Jedným zo základných a ťaţiskových princípov právneho štátu

je princíp právnej istoty. Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane

poukazuje na potrebu rešpektovania tohto princípu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym

rozhodnutiam, ktoré uţ nadobudli právoplatnosť a predstavujú res iudicata. Princíp právnej

istoty má na pamäti aj v ustanoveniach, ktorými upravuje

podmienky prípustnosti dovolania. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov

občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok,

ktorým moţno – iba v prípadoch výslovne stanovených –

napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého

je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní

a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom, vrátane dovolacieho konania (). Celkom jednoznačne vyjadreným

obmedzením práva domôcť sa nápravy (účastníkom tvrdených) nesprávností konania

10

a rozhodovania súdov podaním dovolania sú ustanovenia, ktoré z predmetu dovolacieho súdu

vylučujú niektoré rozhodnutia odvolacieho súdu [viď napríklad a (ak ide

o rozsudok) alebo (ak ide o uznesenie)].

Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237

písm. f/ – je zásadne príslušný len dovolací súd (viď , ,

, , ). Najvyšší súd v rozhodnutí

publikovanom pod R 125/1999 uviedol, ţe prípustnosť dovolania podľa

nemoţno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu

rozhodovaciu činnosť súdu. Rovnako v uznesení z 11. júla 2012 sp. zn.

konštatoval, ţe „za odňatie moţnosti konať pred súdom nemoţno povaţovať rozhodnutie, ako

výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu“. V súlade s tým pod postupom súdu v zmysle

moţno rozumieť len faktickú procesnú (ne)činnosť, teda procedúru

prejednania veci, ktorá predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok

znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania a zmarenie moţnosti

jeho aktívnej účasti na konaní (viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 10. októbra 2012

sp. zn. , 91/2012). Pokiaľ „postupom súdu“ nie je samo rozhodnutie o tom

alebo onom návrhu účastníka, potom uţ „postupom súdu“ vôbec nemôţe byť ani časť

rozhodnutia – odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstiţnosť,

presvedčivosť, úplnosť), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd o návrhu

rozhodol.

Dovolací súd nespochybňuje, ţe jedným z aspektov práva na spravodlivý proces

je tieţ právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva

na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre

rozhodnutie (). Na druhej strane ale treba mať na zreteli aj to, ţe vada nedostatku

dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (však) disponovať

potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv

(, , ). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale iba na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

11

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované

právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (porovnaj , ).

Vada konania uvedená v znamená vţdy porušenie

aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“). To však (aj podľa názoru ústavného súdu – viď ďalej) neznačí, ţe by zároveň

nevyhnutne platil tieţ opak, teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces

dosahuje intenzitu (aţ) vady konania v zmysle

neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým

v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich moţnej nápravy

v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje

, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj moţnosť vzniku

určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, v nadväznosti

na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady

a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania

na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne

vymenované v , pripisuje osobitný význam – vady

tejto povahy povaţuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď )

a zároveň tieţ za prípustný dovolací dôvod (viď ). Aj niektorým

ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závaţnosti procesných vád v zmysle

pripisuje význam. Iné vady, ktoré mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“) povaţuje ale – na rozdiel od procesných vád

vymenovaných v – (len) za relevantný dovolací dôvod (viď

písm. b/ ), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností musí mať dovolací súd

vţdy na zreteli, ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti

uţ právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159

ods. 1 ). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch

základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces

(tieţ v nadväznosti na poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157

ods. 1 a 2 ), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa

12

. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z , ktorý do určitej

miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4 , treba rozhodujúce

otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto

ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu oboch dotknutých

ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj

a aktuálne tieţ ). V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ

len odporcami zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to,

aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným

princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými uzneseniami súdov niţších

stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať

prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo namietaný nedostatok odôvodnenia

rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia moţnosti dovolateľov konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ). Dovolaním napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie ktorého nemoţno

posudzovať izolovane od odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (,

, ), lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok, uvádza v primeranom rozsahu skutkový stav, ktorý povaţoval

odvolací súd za rozhodujúci, obsah odvolania, ako aj právne predpisy, z ktorých odvolací súd

vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle v ţiadnom

prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

predstáv dovolateľov.

1.1. Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“)

ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997

sp. zn. , z ktorého vyplýva, ţe „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací

súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne

opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát

najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy

(v ţiadnej ním prejednávanej veci) nepovaţoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vţdy

dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá

(len) tzv. inú vadu konania v zmysle , nie však procesnú vadu

13

konania v zmysle (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. , , , , ,

, , ). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti

rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania

pritom vyplýva tieţ z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad

sp. zn. , , , , ,

, , , a ).

Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu

na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ

rozhodnutia ústavného súdu o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré

zotrvávali na právnych záveroch súladných s R 111/1998. Ústavný súd:

a) uznesením z 27. mája 2010 sp. zn. odmietol ústavnú sťaţnosť proti

uzneseniu najvyššieho súdu zo 6. augusta 2009 sp. zn. konštatujúc, ţe

„po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody uvedené

v sťaţnosti nezistil také porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1 “,

b) v odôvodnení uznesenia z 19. apríla 2011 sp. zn. , ktorým odmietol

sťaţnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu z 20. januára 2011 sp. zn. ,

uviedol, ţe „najvyšší súd postupoval v súlade s relevantnými ustanoveniami

, ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom

interpretoval a aplikoval, preto aj jeho právne závery sú ústavne akceptovateľné“,

c) uznesením z 30. júna 2011 sp. zn. odmietol sťaţnosť proti rozhodnutiu

najvyššieho súdu zo 14. apríla 2011 sp. zn. s tým, ţe „najvyšší súd

postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie

proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťaţovateľovi

neodňala moţnosť konať pred súdom ( )“,

d) v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. , ktorým odmietol sťaţnosť

proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 25. novembra 2010 sp. zn. ,

vyslovil názor, ţe „nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu aj v prípade,

ak by znamenala porušenie 'procesného práva na spravodlivé konanie' ... resp.

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je moţné bez ďalšieho stotoţniť

14

s procesnou vadou konania spočívajúcou v odňatí moţnosti účastníkovi konať pred

súdom ( ), preto nie je ani dôvodom zakladajúcim prípustnosť

dovolania (podľa ) proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti

ktorému podľa ostatných ustanovení dovolanie

prípustné nie je“,

e) v uznesení z 10. novembra 2011 sp. zn. , posudzujúc ústavnosť

rozhodnutia najvyššieho súdu z 22. septembra 2010 sp. zn. ,

konštatoval, ţe vada konania podľa znamená porušenie

ods. 1 , ako aj dohovoru (), to však, ako uţ ústavný súd

spresnil (), neznamená, ţe by vţdy zároveň platil aj opak,

f) v uznesení z 3. apríla 2012 sp. zn. , odmietajúc sťaţnosť

proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 sp. zn. ,

uviedol, ţe nielen v náleze sp. zn. , ale aj v následnej svojej

rozhodovacej činnosti (napr. ) tento názor (pozn.: vyjadrený

v judikáte R 111/1998) najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a povaţoval ho

za ústavne konformný,

g) v uznesení z 19. apríla 2012 sp. zn. , ktoré sa týkalo uznesenia

najvyššieho súdu z 31. januára 2011 sp. zn. uviedol, ţe „právny názor,

na ktorom je zaloţené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska

akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva sťaţovateľky podľa a podľa listiny, či práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

h) v uznesení zo 14. februára 2013 sp. zn. , ktorým odmietol sťaţnosť

proti uzneseniu najvyššieho súdu zo 14. augusta 2012 sp. zn. , uviedol,

ţe „samotné nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci

alebo nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia nepredstavujú samy

osebe odňatie moţnosti konať pred súdom (podľa ) ani iný dôvod

prípustnosti dovolania“.

Dovolací súd osobitne poukazuje na to, ţe ústavný súd v náleze z 30. januára 2013

sp. zn. (posudzujúc ústavnosť uznesenia najvyššieho súdu zo 7. augusta

2012 sp. zn. ) uviedol, ţe „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil

k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, ţe nedostatok riadneho odôvodnenia

15

rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú vadu konania

podľa “.

Pre úplnosť – na doloţenie pretrvávajúcej aktuálnosti právnych záverov najvyššieho

súdu zaujatých v preskúmavanej veci – dovolací súd uvádza, ţe uznesením z 22. januára 2014

sp. zn. ústavný súd odmietol ústavnou sťaţnosťou napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu z 10. januára 2013 sp. zn. (ktoré spočíva na závere, ţe

nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú vadu konania v zmysle ) s tým,

ţe „nezistil ţiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo moţné toto rozhodnutie označiť

za nezlučiteľné s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými

princípmi súdneho rozhodovania“. V prípade podobne odôvodneného uznesenia najvyššieho

súdu zo 14. mája 2013 sp. zn. ústavný súd vo svojom sťaţnosť odmietajúcom

uznesení uviedol, ţe najvyšší súd „dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania“.

1.2. Ako uţ bolo uvedené, k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne

aj princíp právnej istoty (napr. a ). V právnom štáte musí panovať

istota, ţe na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva

rovnaká odpoveď (napr. , , , ).

Právny poriadok Slovenskej republiky predvída moţnosť existencie rozdielnych

právnych názorov súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach a upravuje

procedúru, prostriedky a nástroje, ktoré majú zabezpečiť koherentnosť judikatúry (viď § 21

a 22 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych

rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom

najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. bolo

subjektom na to oprávneným zaradené na rokovanie osobitného orgánu najvyššieho súdu

s rozhodovacou právomocou (občianskoprávneho kolégia), osobitnou procedúrou upravenou

všeobecne záväzným právnym predpisom bolo týmto orgánom prerokované a uznesením,

16

ktoré prijala nadpolovičná väčšina členov občianskoprávneho kolégia, bol schválený návrh

na jeho uverejnenie v zbierke – v zákonom stanovenom osobitnom médiu so špeciálnym

zameraním a účelom; publikované bolo pod R 111/1998. Uvedeným postupom plnil najvyšší

súd zákonom stanovenú povinnosť dbať o jednotný výklad a jednotné pouţívanie zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov ( o súdoch

a sudcoch). Táto povinnosť mu v súčasnosti vyplýva z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. O publikovaní

predmetného rozhodnutia bolo teda rozhodnuté v rámci zákonom upraveného mechanizmu

zabezpečujúceho koherentnosť judikatúry ().

Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia najvyššieho

súdu v zbierke ako R 111/1998, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad

najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto)

má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná,

ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom niţších stupňov), ako

aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom).

Je podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej len „nepublikované

rozhodnutie“), a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry

navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené v zbierke

(ďalej len „publikované rozhodnutie“). Pokiaľ nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu

vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho súdu v individuálne

ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v publikovanom rozhodnutí je zároveň

zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré

vţdy tvorí viacero senátov. Názor vyjadrený v nepublikovanom rozhodnutí sa v tomto zmysle

prípadne (ak vec prejednávajúci senát dospeje k záveru, ţe sú pre to splnené podmienky)

môţe odkloniť či odchýliť od názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí, tým ale ešte

bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu“ názoru, na ktorom spočíva publikované rozhodnutie.

O „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu odklonenia sa od) názoru vyjadreného

v publikovanom rozhodnutí moţno, podľa názoru vec prejednávajúceho senátu, hovoriť iba

vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu

( a a o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov). Keďţe právny názor najvyššieho súdu publikovaný pod R 111/1998

17

nebol dosiaľ vo vyššie uvedenom zmysle „prekonaný“, nebol ani v preskúmavanej veci daný

dôvod pre jeho nezohľadnenie.

Ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá uţ bola právoplatne

vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími

súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1

a môţe tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa

ods. 1 .“ Povinnosť súdu uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody pre odklon

od judikatúry vyplýva aj z pravidla, v zmysle ktorého ten, kto sa odvoláva na existujúcu prax,

nemusí uvádzať zdôvodnenie svojho postoja a postupu, kto však volí zmenu rozhodovacej

praxe (judikatúry), musí túto zmenu náleţite konfrontovať s doterajšou judikatúrou a vţdy

dostatočne zdôvodniť a primerane vysvetliť svoje dôvody spochybňujúce alebo kritizujúce

závery vyjadrené v publikovanom rozhodnutí alebo stanovisku (viď nález ústavného súdu

z 3. novembra 2006 sp. zn. ).

Senát dovolacieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, sa riadi

judikátom R 111/1998, preto by v zásade nemusel bliţšie vysvetľovať, prečo sa neodkláňa

od záverov, ktoré sú vyjadrené v tomto judikáte. Napriek tomu ale povaţuje za potrebné

uviesť v ďalšom niektoré argumenty, so zreteľom na ktoré povaţuje tento judikát – v rámci

právnej úpravy platnej a účinnej v čase jeho rozhodovania – za naďalej plne opodstatnený:

1.3. I keď upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom

súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov ( ) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby

rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len nemôţe zabezpečiť, ţe kaţdé

konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho ustanoveniam a ţe súdmi bude vţdy

rozhodnuté iba správne. Moţnosť dosiahnutia nápravy nesprávností, ku ktorým môţe v praxi

dôjsť, vytvára systémom opravných prostriedkov (odvolanie,

návrh na obnovu konania, dovolanie, mimoriadne dovolanie).

Nesprávnosťou rozhodnutia je aj jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ sa súd dopustí tejto

nesprávnosti a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania

moţnosť realizovať jeho procesné oprávnenia v zmysle „náleţite skutkovo aj právne

18

argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia

prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov“. Aj účastník odvolacieho

konania má v prípade, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za nedostatočne

odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované procesné oprávnenie poukazovať

na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy; účastník konania môţe za podmienok

stanovených v zákone podať dovolanie ( ).

nebráni účastníkovi konania v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania

a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho moţnosť argumentovať aj tým, ţe

rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náleţite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie

sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné,

nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodloţené priebehom a výsledkami konania – účastník

konania môţe teda v dovolaní namietať, ţe ním napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné.

Na druhej strane právnou úpravou dovolania a dovolacieho

konania nezaručuje, ţe kaţdé podané dovolanie bude vţdy prípustné, ţe sa dovolací súd bude

vţdy zaoberať aj vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia a ţe dovolateľ bude v konaní

pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní totiţ argumentácia dovolateľa takéhoto

obsahu (t.j. ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné) naráţa na Občianskym súdnym

poriadkom stanovené obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy

prípustnosti dovolania.

Vzhľadom na to, ţe dovolanie navrhovateľov smeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

odvolacieho súdu neuvedenému v a a dovolanie odporkyne proti

uzneseniu uvedenému v , dovolací súd uvádza, ţe zákonodarca tu vyjadril

vôľu, aby určité rozhodnutia neboli v zmysle týchto ustanovení predmetom preskúmania

v dovolacom konaní. Bolo by preto nielen nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou

dovolania, ale aj z materiálneho hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by právnou úpravou

obsiahnutou v vyjadril zároveň („súbeţnú“) vôľu zabezpečiť účastníkovi

konania moţnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho uznesenia

odvolacieho súdu neuvedeného v a (resp. v prípade takého uznesenia

odvolacieho súdu, ktoré je uvedené v ), ktorý moţno (azda aj alebo

pravdepodobne) spočíva na správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá celkom

presvedčiť a v dovolacom konaní ju nemoţno s istotou a do všetkých detailov preveriť, lebo

19

odvolací súd svoje závery v odôvodnení potvrdzujúceho uznesenia nevyjadril spôsobom

absolútne jasným, určitým alebo relevantnú problematiku plne vyčerpávajúcim.

1.4. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, ţe právna

istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len

mimoriadne a výnimočne. Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku

dovolateľom je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, ţe dovolanie

je procesne prípustné a aţ následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, ţe tento

opravný prostriedok je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému

(primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumoţňuje postúpiť v dovolacom konaní

ďalej a pristúpiť aţ k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané;

pokiaľ by dovolací súd posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne

neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Ak dovolací súd dospeje k záveru, ţe dovolanie

je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal

správnosťou napadnutého rozhodnutia.

Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska

úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tieţ výstiţnosti ich vyjadrenia

alebo precíznosti odôvodnenia a aţ z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné

(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania nedáva Občiansky súdny

poriadok podklad v ţiadnom z jeho ustanovení.

1.5. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje

jednak objektívnymi znakmi rozsudku ( ) alebo uznesenia ( )

odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávaţnejších procesných vád

konania súdov niţších stupňov ( ). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia

je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň

minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.

Záver súdu, ţe napadnuté rozhodnutie súdu niţšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,

závisí vţdy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,

ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má súd vyššieho

stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotoţňujú s individuálnym odôvodnením napadnutého

20

rozhodnutia. V praxi sa pri tom môţe zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť rozpätie

od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náleţitý prístup aţ k neopodstatnenej zhovievavosti

(benevolencii).

So zreteľom na vyššie uvedené je opodstatnený záver, ţe zámerom zákonodarcu

nemohlo byť, aby riešenie tak zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu

právnej istoty osobitne významná (otázky, či dovolanie podľa prípustné

je alebo nie je), bolo determinované tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje

k posúdeniu, či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne,

vyčerpávajúco a presvedčivo vysvetľuje skutkovú a právnu podstatu veci.

1.6. Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, ţe i keby bola

dovolateľmi vznesená námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia opodstatnená, týkala

by sa takej nesprávnosti, ktorá prípustnosť dovolania v zmysle

nezakladá.

1.7. Nad rámec uvedený vyššie v bodoch 1.1. aţ 1.6. najvyšší súd len ako poznámku

uvádza nasledovné:

V ustanovení sú uvedené rôzne uznesenia (napríklad o tlmočnom,

poriadkovej pokute, predbeţnom opatrení), vydanie ktorých prichádza do úvahy v odlišných

procesných situáciách a s odlišným cieľom. Jedno však majú všetky tieto uznesenia spoločné

– zákonodarca vo vzťahu k nim vyjadril zámer, aby neboli preskúmavané v dovolacom

konaní. V právnej teórii sa v minulosti dokonca vyskytol názor, ţe v prípade uznesení

uvedených v nemôţe prípustnosť dovolania zaloţiť ani procesná vada

konania uvedená v (viď Bajcura A. a kolektív, ,

Komentár, I. diel, Eurounion 1996, str. 402). Judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, ţe

aj v prípade týchto uznesení môţe byť proti nim smerujúce dovolanie prípustné podľa § 237

(porovnaj napríklad R 117/1999, pozri aj uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

a ; obdobne viď tieţ rozhodnutie najvyššieho súdu

publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998). Rovnaký názor je zastávaný

aj v odbornej literatúre (pozri napr. Krajčo, J. a kol. , Komentár,

21

I. diel. Bratislava: Eurounion, 2006, s. 618), ale aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu

(viď napríklad a ).

Niet pochýb, ţe na právne pomery účastníka konania má zrejme podstatne iný dopad

napríklad (1.) rozhodnutie o nariadení predbeţného opatrenia zakazujúce mu dočasne

nakladať s prostriedkami miliónovej hodnoty a (2.) rozhodnutie o tlmočnom ukladajúce

povinnosť peňaţného plnenia vo výške niekoľkých desiatok eur. Z pohľadu § 239

ods. 3 nie je ale táto odlišnosť právne významná. Čo do prípustnosti dovolania sú totiţ

všetky uznesenia vymenované v tomto ustanovení postavené na jednu horizontálnu úroveň;

zákonodarca v ňom ţiadne z uznesení významovo (vertikálne) nenadradil nad iné uznesenia,

ani pre niektoré z nich nestanovil osobitný reţim.

Predbeţné opatrenia sú jedným zo zabezpečovacích inštitútov občianskeho súdneho

konania, ktoré majú za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé následky, ktoré

by mohli nastať, ak by sa takáto (dočasná) úprava nenariadila. Predbeţné opatrenia treba

vnímať ako dočasné procesné opatrenie súdu, trvanie ktorého je obmedzené a môţe byť

za podmienok uvedených v zákone zrušené (viď ). Dočasnosť tohto opatrenia ako

jeho základný znak znamená, ţe nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi

účastníkmi konania. Vzhľadom na to, ţe predbeţné opatrenie má nastoliť určitý stav len

dočasne a bez ujmy na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú aţ rozhodnutím súdu o veci

samej, vyznačujú sa procesné nesprávnosti súdov, ku ktorým dochádza pri rozhodované

o návrhu na nariadenie (zrušenie) predbeţného opatrenia, niţšou intenzitou porušenia

procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania. Aj na to je potrebné vziať

zreteľ pri posudzovaní prípustnosti dovolania proti uzneseniu o predbeţnom opatrení,

v ktorom sa namieta procesná vada konania v zmysle Dovolací súd

v tejto súvislosti poukazuje tieţ na to, ţe rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské

práva vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbeţných

opatrení (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98).

2. Odporkyňa dovolaním napadla výrok uznesenia odvolacieho súdu o trovách

konania. Pre účely ďalšieho výkladu dovolací súd opakuje, ţe prípustnosť jej dovolania

nemoţno z a vyvodiť. Prípustnosť jej dovolania by bola spôsobilá

zaloţiť iba procesná vada konania uvedená v

2.1. Dovolateľka tvrdí, ţe napadnutým výrokom odvolací súd rozhodol o tom,

čo nepatrí do právomoci súdu v občianskom súdnom konaní ( ).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bliţšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci je daná, ak súd rozhodol

vo veci, ktorá nepatrí do jeho právomoci. Nedostatok právomoci je neodstrániteľná

podmienka konania, ktorá má za následok zastavenie konania. Vadu nedostatku právomoci

nemoţno pouţiť, ak ide o vecnú alebo miestnu príslušnosť súdu (porovnaj obdobne

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ).

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzuje z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

(a vo všeobecnosti rozhodovať o trovách občianskeho súdneho konania) nepopiera. Vyčíta

im iba, ţe pri rozhodovaní o tom, čo inak patrí do ich právomoci, rozhodli nesprávne

a v rozpore so zákonom v situácii, kedy (o trovách) nemali rozhodovať. Dovolateľka tým

zreteľne namieta, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii

zákona spôsobom, pre ktorý v danom prípade nebolo ţiadne opodstatnenie. Z určujúceho

obsahového hľadiska nejde teda zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci

súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej

správnosti právnych záverov odvolacieho súdu (jeho právneho posúdenia veci), na ktorých

v danom prípade zaloţil svoje rozhodnutie o trovách konania (k tomu viď R 54/2012 a tieţ

ďalej).

Vzhľadom na to nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

23

2.2. K námietke odporkyne, ţe jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať v dôsledku

postupu odvolacieho súdu, v rámci ktorého rozhodol o trovách odvolacieho konania, hoci

o nich nemal rozhodovať, dovolací súd opakuje, ţe v zmysle moţno

pod odňatím moţnosti pred súdom konať rozumieť len faktickú procesnú (ne)činnosť súdu,

teda procedúru prejednania veci, ktorá má za následok znemoţnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania a zmarenie moţnosti jeho aktívnej účasti v tom konaní, v ktorom

k takejto procesnej vade došlo; sama vecná nesprávnosť rozhodnutia ale procesnú vadu tejto

povahy nezakladá.

Podstatou námietky, ţe odvolací súd v konaní o nariadenie predbeţného opatrenia

rozhodol o trovách odvolacieho konania, hoci o nich rozhodovať nemal, je námietka

odporkyne, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení, lebo

odvolací súd nesprávne (v rozpore so zákonom) aplikoval ustanovenia a nasl.

v procesnej situácii, v ktorej tieto ustanovenia aplikovať nemal. S touto nesprávnosťou,

a to ani „v širšom význame“ uvádzanom dovolateľkou, nie je však spojené odňatie

procesných oprávnení odporkyne, ktoré mala ako účastníčka občianskeho súdneho konania,

v ktorom bolo vydané ňou napadnuté rozhodnutie. Samo nesprávne právne posúdenie veci

prípustnosť dovolania nezakladá (k tomu viď R 54/2012 a tieţ ďalej).

2.3. Odporkyňa namieta, ţe pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania bolo

zasiahnuté do jej práva na zákonného sudcu, v dôsledku čoho v konaní došlo k procesnej vade

uvedenej v

Podľa je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe

namiesto samosudcu rozhodoval senát. Uvedené ustanovenie obsahuje dva rovnocenné

(a samostatné) dôvody: a/ rozhodovanie vylúčeným sudcom, b/ rozhodovanie súdom

nesprávne obsadeným. Sudca je vylúčený, ak sú dané dôvody uvedené v

Nesprávne obsadeným súdom v zmysle je súd, ktorý nie je obsadený

v súlade s ustanoveniami určujúcimi zloţenie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať

a rozhodnúť (porovnaj rozhodnutie uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 2/1998).

Súd nie je správne obsadený aj vtedy, ak vo veci nerozhoduje zákonný sudca. Zákonný sudca

je ten sudca, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol pridelený

24

na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a určený bol v súlade s rozvrhom

práce súdu.

V danom prípade spis nedáva ţiadny podklad pre záver, ţe v konaní došlo

k namietanej procesnej vade – vec prejednali a rozhodli miestne a vecne príslušné súdy

sudcami určenými rozvrhmi práce súdov, ktorých vylúčenie z prejednávania a rozhodovania

nemoţno vyvodiť zo ţiadnej súčasti spisu. Ak by bola (prípadne) opodstatnená námietka

odporkyne, ţe odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa

o predbeţnom opatrení rozhodol aj o trovách odvolacieho konania [hoci o nich podľa názoru

odporkyne malo byť rozhodnuté neskôr alebo v inom občianskom súdnom konaní odlišným

sudcom (odlišným senátom)], namietaná nesprávnosť by mala povahu dôsledku nesprávnej

aplikácie alebo interpretácie ustanovení a nasl. odvolacím súdom, nie však

procesnej vady konania v zmysle

3. Pokiaľ sa v dovolaniach spochybňuje úplnosť a správnosť skutkových zistení súdov,

najvyšší súd uvádza, ţe v súlade s jeho rozhodovacou praxou môţe neúplnosť skutkových

zistení súdu niţšieho stupňa viesť k vecne nesprávnemu rozhodnutiu súdu, nemôţe ale zaloţiť

prípustnosť dovolania, lebo nie je vadou vymenovanou v

Navrhovatelia zastávajú názor, ţe odvolací súd vec posúdil iba z hľadiska malej časti

rozhodujúcich skutkových okolností a nezohľadnil ich celú šírku tvrdenú v priebehu konania.

Namietaná nesprávnosť skutkových záverov nie je nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej

praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle

f/ (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. ,

, , a ).

Z hľadiska obsahového je zrejmé, ţe tak navrhovatelia, ako aj odporkyňa namietajú

aj to, ţe napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhovatelia

tvrdia, ţe odvolací súd (nezohľadniac podstatu nimi uvádzaných dôvodov) zo skutkového

stavu vyplývajúceho zo spisu vyvodil nesplnenie procesných predpokladov pre nariadenie

predbeţného opatrenia a v dôsledku toho neaplikoval na daný prípad a nasl. , i keď

pre to boli dané dôvody vyplývajúce z týchto ustanovení. Odporkyňa (okrem námietky, ţe

25

odvolací súd o trovách odvolacieho konania vôbec nemal rozhodovať) tvrdí, ţe odvolací súd

aplikoval , i keď pre aplikáciu tohto ustanovenia nebol dôvod.

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe

ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012

a rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. , ,

, , a ). Nejde totiţ

o vadu konania uvedenú v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol

uvedený v ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe uvedený dovolací

dôvod uplatnili dovolatelia na oboch procesných stranách v dovolaniach, ktoré nie

sú procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnuté uznesenie posúdeniu

z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

4. Najvyšší súd dovolanie odporcov, prípustnosť ktorého nevyplýva z

a , odmietol ako procesne neprípustné ( a

písm. c/ ).

O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa §

v spojení s a

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 13. mája 2014

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková