Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1778 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1785)bc8/389738.74da5c.pdf
PDF · 156.83 KB
No categories available
5Cdo/275/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Cdo 275/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Mgr. P. K., bývajúceho v
B., zastúpeného JUDr. P. D., advokátom v B., proti ţalovaným 1/ Z. P., bývajúcej v B., 2/ P.
K. ml., bývajúcemu v B., 3/ Ing. D. K., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. Ľ. B., advokátkou v
B., o určenie vlastníctva, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn.
13 C 69/2009, o dovolaní ţalovanej 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 20. novembra 2012, sp.zn. 13 Co 169/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaní 1/, 2/, 3/ sú povinní zaplatiť ţalobcovi spoločne a nerozdielne náhradu trov
dovolacieho konania v sume 67,88 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. D., advokáta so
sídlom v B., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom (v poradí druhým) z 3. februára 2011,
č.k. 13 C 69/2009-133 v spojení s opravným uznesením z 30. marca 2011, č.k.
13 C 69/2009-159 určil, ţe nehnuteľnosti evidované na Správe katastra Banská Bystrica
na LV č. X. pod A par. reg. „C“, a to parcela č. X – zastavané plochy a nádvoria o výmere
22
448 m, parcely č. X – záhrady o výmere 380 m, parcely č. X – zastavané plochy a nádvoria
2
o výmere 9 ma rodinný dom číslo súp.Y postavený
na parcele č. X, patria v celosti do zaniknutého a nevyporiadaného bezpodielového
spoluvlastníctva ţalobcu a ţalovanej 3/. Ţalovaným 1/, 2/, 3/ uloţil povinnosť nahradiť
ţalobcovi spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 777,05 € v lehote 15-tich dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe je
nespochybniteľné, ţe v čase pred uzavretím manţelstva ţalovaná 3/ bola poberateľkou
vdovského a sirotského dôchodku a z tohto titulu mohla disponovať s finančnými
prostriedkami v rozsahu tak, ako to uvádzala v rámci súdneho konania. V konaní však nebola
preukázaná jednoznačným spôsobom existencia vkladnej kniţky, resp. jej právneho reţimu.
V tejto časti ţalovaná 3/ neuniesla dôkazné bremeno, ktoré bolo na nej, aby jednoznačným
spôsobom preukázala, ţe pouţité finančné prostriedky na úhradu kúpnej ceny, čo i len z časti,
nepochádzali zo spoločných finančných prostriedkov tvoriacich bezpodielové
spoluvlastníctvo manţelov ţalobcu a ţalovanej 3/. V konaní nebolo preukázané, aké finančné
prostriedky boli uloţené na tejto vkladnej kniţke, teda to, ţe na tejto vkladnej kniţke boli
uloţené finančné prostriedky výlučne len zo sirotského a vdovského dôchodku, ţe v rámci
doby sporenia tam nebol vykonaný aj iný vklad finančných prostriedkov, ktorý by menil
právny titul nasporenej sumy. V konaní bolo preukázané len to, ţe ţalovaná 3/ dostávala
sirotský a vdovský dôchodok, pričom výška poskytnutých finančných prostriedkov na základe
týchto titulov bola dostatočná na úhradu kúpnej ceny. Či však v skutočnosti tieto finančné
prostriedky boli pouţité na úhradu kúpnej ceny, v konaní preukázané nebolo. Uviedol, ţe
pokiaľ ţalovaná 3/ teda jednoznačným spôsobom nepreukázala, ţe tieto nehnuteľnosti
nadobudla na základe finančných prostriedkov jej výlučne patriacich, neuniesla dôkazné
bremeno v zmysle ustanovenia § 143 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30. júna
1987, potom platí, ţe nadobudnutie vlastníctva čo i len jedným z manţelov v čase trvania
manţelstva platí na tieto veci reţim bezpodielového spoluvlastníctva manţelov. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovaných 1/, 2/, 3/ rozsudkom (v poradí
druhým) z 28. júna 2011, sp.zn. 13 Co 149/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
v znení opravného uznesenia ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil,
s tým, ţe rodinný dom súpisné číslo Y je postavený správne na pozemku – parcela registra
„C“ číslo X (nie číslo „X“). Ţalovaným 1/, 2/, 3/ uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi
spoločne a nerozdielne trovy odvolacieho konania v sume 62,90 €, a to na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. P. D., do troch dní. V celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého
rozsudku. Uviedol, ţe súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci
a tento správne právne posúdil. Odvolací súd v odôvodnení poukázal na svoje predchádzajúce
uznesenie č.k. 13Co 134/2010-111 (v poradí prvé) z 19. augusta 2010. Zdôraznil, ţe zákon
predpokladá, ţe všetko, čo môţe byť predmetom masy bezpodielového spoluvlastníctva
manţelov, a nadobudlo sa za trvania bezpodielového spoluvlastníctva manţelov, patrí do
tohto spoluvlastníctva, kým nie je preukázaný opak (§ 143 Občianskeho zákonníka). Ak jeden
z manţelov tvrdí, ţe vec nadobudol za trvania bezpodielového spoluvlastníctva manţelov do
svojho výlučného vlastníctva, musí to preukázať, inak treba mať za to, ţe vec patrí do
bezpodielového spoluvlastníctva manţelov. V súdenej veci ţalovaná 3/ nepreukázala, ţe
nehnuteľnosti nadobudla do svojho výlučného vlastníctva. Konštatoval, ţe bolo na ţalovanej
3/, aby doloţila, ak sa odvoláva na to, ţe mala svoje výlučné peňaţné prostriedky uloţené na
vkladnej kniţke, ţe išlo o výhernú vkladnú kniţku (teda neúročenú a bez výhry). Toto ale
neurobila. Uviedol, ţe nie je tieţ pravdou, ţe kúpna cena bola „57 462 Kčs“, ale táto bola
podľa zmluvy 69 867 Kčs (č.l. 9 spisu). Odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v znení
opravného uznesenia potvrdil, pričom opravil chybne uvedené parcelné číslo pozemku, na
ktorom stojí rodinný dom. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadli ţalovaní 1/, 2/ a ţalovaná 3/
dovolaniami. Ţalovaní 1/, 2/, 3/ navrhli rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie. Zároveň navrhli odloţiť vykonateľnosť dovolaním napadnutého
rozhodnutia Prípustnosť dovolania ţalovaní 1/, 2/ odôvodnili ustanovením § 241 ods. 2 písm.
b/, c/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Ţalovaná 3/ doplnila aj
dôvod dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p tvrdiac, ţe postupom súdov jej bola odňatá
moţnosť konať pred súdom. Za takú vadu označila nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov
z dôvodu absencie ich riadneho odôvodnenia.
V dôsledku podaného dovolania ţalovaných 1/, 2/ a 3/ rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením z 5. júna 2012, sp.zn. 5 Cdo 210/2011-246 o zrušení
rozsudku odvolacieho súdu (v poradí druhého) z 28. júna 2011, sp.zn. 13 Co 149/2011 a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd v zrušujúcom uznesení uviedol, ţe z odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu nie zrejmé, v čom spočíva zvýraznenie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa (v poradí druhého) a vytkol odvolaciemu súdu,
ţe ţiadnym spôsobom nereagoval na dôvody odvolania ţalovaných 1/, 2/, 3/. Konštatoval, ţe
síce odvolací súd uviedol, ţe bolo na ţalovanej 3/, aby uniesla dôkazné bremeno vo vzťahu
k tvrdeniu o výlučnom vlastníctve finančných prostriedkov uloţených na vkladnej kniţke
a pouţitých na kúpu nehnuteľnosti, avšak bez bliţšieho zdôvodnenia vo vzt'ahu k dovolacím
námietkam ţalovaných 1/, 2/, 3/. Upozornil, ţe ak odvolací súd nepovaţoval vady odvolania
za podstatné a právne významné, mal v dôvodoch rozhodnutia náleţitým spôsobom dôvody
takéhoto záveru vysvetlit'. Dospel k záveru, ţe pokial' tak neurobil, dostal sa mimo limitov
práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavy“), ale aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, v dôsledku čoho bola ţalovaným 1/, 2/, 3/ odňatá moţnosť konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Po vrátení veci Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom (v poradí tretím)
z 20. novembra 2012, sp.zn. 13 Co 169/2012 potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
s tým, ţe rodinný dom súpisné číslo 1425 je postavený správne na pozemku – parcela registra
„C“ číslo X (nie číslo „X“). Ţalovaným 1/, 2/, 3/ uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi
spoločne a nerozdielne trovy odvolacieho konania v sume 62,90 €, a to na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. P. D. do troch dní. Ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanej 3/ trovy
dovolacieho konania spolu v sume 313 €, a to do rúk jej právnej zástupkyne JUDr. Ľ. B. do
troch dní. Zopakoval dôvody, pre ktoré sa stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku
súdu prvého stupňa a na zvýraznenie jeho správnosti dodal, ţe v prípade ak boli na kúpu
nehnuteľnosti prípadne pouţité prostriedky pochádzajúce zo sirotského dôchodku ţalovanej
1/ alebo úroky z vkladov na vkladnej kniţke ţalovanej 3/, potom táto časť kúpnej ceny
nehnuteľnosti netvorila výlučné vlastníctvo ţalovanej 3/, ale nadobudnutá vec patrí do
bezpodielového spoluvlastníctva manţelov (ţalovanej 3/ a ţalobcu). S odkazom na
ustanovenie § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom
do 31. decembra 1991), v zmysle ktorého na účinnosť zmluvy bola potrebná registrácia
štátnym notárstvom, konštatoval, ţe obsahom rozhodnutia o registrácii bývalého Štátneho
notárstva v Banskej Bystrici JUDr. J., č. RI/628/87 nebolo prehlásenie zmluvy
za platnú alebo neplatnú, ale len registrácia alebo jej odmietnutie. Na základe uvedeného mal
za to, ţe v konaní o určenie vlastníckeho práva (ţe nehnuteľnosť patrí do bezpodielového
spoluvlastníctva manţelov) nie je prekáţkou, ak sa súd v občianskom súdnom konaní
zaoberal otázkou platnosti zmluvy o prevode nehnuteľností registrovanej štátnym notárstvom.
Nariadenie vykonania dokazovania nepovaţoval za potrebné, pretoţe Krajský súd v Banskej
Bystrici rozsudok okresného súdu č.k. 13C 69/2009-133 z 3. februára 2011 v znení opravného
uznesenia č.k. 13C 69/2009-59 z 30. marca 2011 zrušil z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci. Konštatoval, ţe rozsudok okresného súdu aj v časti náhrady trov exekúcie je
dostatočne odôvodnený a v tomto smere ţalovaní 1/, 2/, 3/ v odvolaní neuviedli ţiadne
dôvody, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti napadnutého rozhodnutia.
Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadla ţalovaná 3/ dovolaním, ktorým sa
domáhala, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.
Uplatňovala predovšetkým dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedla
ţe v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia dôkazov - kedy na jednej strane súd skonštatoval
nezvládnutie dôkazného bremena na strane ţalovanej 3/, avšak vôbec nebral
do úvahy aj nezvládnutie dôkazného bremena na strane ţalobcu - tak rozhodnutie odvolacieho
súdu vychádza len z nepotvrdenej a nepreukázanej domnienky, ţe vkladná kniţka
s finančnými prostriedkami ţalovanej 3/ bola úročená. Takýmto postupom a neúplným
zistením skutkového stavu podľa jej názoru došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov
konania. Poukazovala na to, ţe návrh na zaradenie predmetných nehnuteľností
do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov určovacou ţalobou bol podaný ţalobcom aţ po
nadobudnutí nehnuteľností do vlastníctva ţalovaných 1/ a 2/, čo je rozhodujúca skutočnosť,
ktorú súd nezohľadňoval a nijako sa týmto právnym stavom v konaní ani nezaoberal.
Odvolací súd sa nezaoberal nájdením a posúdením notárskeho spisu, hoci podľa jej názoru
zmluva o prevode nehnuteľností registrovaná štátnym notárstvom preukazuje, ţe kúpna cena
nadobúdajúcich nehnuteľností bola úplne zaplatená z jej výlučných prostriedkov
a nedostatočne sa zaoberal a vyporiadal s dôvodmi jej odvolania. Poukázala, ţe tak
odôvodnenie súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, musí
spĺňať náleţitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p., pričom v danom prípade táto poţiadavka splnená
nebola (I. ÚS 46/05). Vzhľadom k tomu, ţe odvolací súd svoj právny záver dostatočne
neodôvodnil a rozsudok zostal nepreskúmateľný, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Závery súdov
niţších stupňov o nadobudnutí predmetných nehnuteľností do bezpodielového
spoluvlastníctva ţalobcu a ţalovanej 3/ povaţovala za omyl pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav, t.j. namietala nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci. Zároveň ţiadala
o odklad vykonateľnosti dovolaním napádaného rozhodnutia v súlade s § 243 O.s.p.
Ţalovaní 1/, 2/ sa stotoţnili s dovolaním ţalovanej 3/ v celom rozsahu. Uviedli, ţe
súdy neskúmali otázku platnosti, resp. neplatnosti kúpnej a darovacej zmluvy, pričom pre
ďalší procesný postup bolo jej vyriešenie zásadnou podmienkou, bez ktorej nebolo moţné
v konaní pokračovať. Opätovne vzniesli námietku premlčania nároku ţalobcu, ktorý
v zákonnej lehote troch rokov neuplatnil nesúhlas s obsahom kúpnej zmluvy uzatvorenej
so ţalovanou 3/, ako aj nároku na určenie vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva
manţelov.
Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe odvolací súd sa riadne vyporiadal
so všetkými relevantnými odvolacími námietkami ţalovaných 1/, 2/, 3/. Preto povaţoval
námietky ţalovanej 3/ za neopodstatnené a predmetné dovolanie za procesne neprípustné
a navrhol dovolanie ţalovanej 3/ podľa § 243b ods. 5 O.s.p. odmietnuť, prípadne § 243b
ods. 1 O.s.p. zamietnuť. V prípade úspechu si uplatnil a vyčíslil náhradu trov dovolacieho
konania v sume 67,88 €.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Ustanovenie § 238 ods. 2 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu
vtedy, ak odvolací súd nerešpektoval záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý vyslovil
v danej veci. Táto procesná situácia ale nastáva výhradne vtedy, ak dovolací súd vysloví svoj
právny názor (v zrušujúcom rozhodnutí) ako kategorický právny pokyn (napr. ktorý právny
predpis má byť aplikovaný a ako konkrétne ho treba interpretovať). Ako vyplýva
z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 104/2001,
uverejneného v časopise Zo súdnej praxe, 2002, pod č. 12, ak majú byť súdy niţšieho stupňa
viazané právnym názorom dovolacieho súdu, musí dovolací súd v odôvodnení svojho
zrušujúceho rozhodnutia náleţite uviesť, z akého právneho názoru pri posudzovaní danej veci
vychádza. Súdy niţšieho stupňa sú totiţ viazané len takým právnym názorom, ktorý bol
skutočným základom zrušujúceho rozsudku dovolacieho súdu, a to pri posudzovaní otázok
hmotného aj procesného práva. Z tohto hľadiska za záväzný právny názor v zmysle § 238
ods. 2 O.s.p. nemoţno povaţovať pokyny dovolacieho súdu na ďalší postup súdov
po procesnej stránke, ktoré mali slúţiť len ako námet na ďalšie zameranie pozornosti súdu
niţšieho stupňa bez znakov kategorického právneho pokynu či bezpodmienečného právneho
príkazu, ako treba vec rozhodnúť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
3 Cdo 162/2009 ). V danej veci preto dovolanie v zmysle § 238 ods.2 O.s.p. prípustné nie je.
Z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe
dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V prejednávanej veci je dovolaním ţalovanej 3/ napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu, a to vo výroku, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a vo výroku
o trovách konania.
Za zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu moţno povaţovať iba také rozhodnutie,
ktorým sa vecne zmeňuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o predmete sporu
a nahrádza ho svojím iným rozhodnutím (viď rozhodnutie Zo súdnej praxe 36/2006).
O vecnú zmenu rozhodnutí ide vtedy, ak oba súdy odlišne posúdili okolnosti významné
pre rozhodnutie, v dôsledku čoho dospeli k rozdielnym skutkovým a právnym záverom, podľa
ktorých rozdielne konštituovali a deklarovali práva a povinnosti účastníkov konania.
Z uvedeného vyplýva, ţe rozhodujúce nie je formálne hľadisko, t.j. ako dovolací súd zostavil
výrok svojho rozhodnutia (to, ako z hľadiska slovného vyjadrenia označil, zoštylizoval
výrok), ale vecné hľadisko, t.j. či výsledkom porovnania obsahu oboch rozsudkov je uţ
uvedená odlišnosť (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
Z porovnania výrokovej časti rozsudkov súdov oboch stupňov v predmetnej veci je
zrejmé, ţe napriek pouţitej formulácii o zmene rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej
časti vo veci samej, odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu,
avšak zmenil len označenie parcelného čísla pozemku z nesprávneho „X“ na správne „X“.
V danom prípade dovolaním ţalovanej 3/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho
súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd
nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne
prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou, či konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia
moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo súdom nesprávne obsadeným).
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania ţalovanej 3/ a tieţ s prihliadnutím na ustanovenie § 242
ods. 1, veta druhá O.s.p. dovolací súd najskôr skúmal namietanú vadu podľa § 237 písm. f/
O.s.p. Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľka v danej veci namietala predovšetkým nedostatky týkajúce sa vykonávania
dôkazov. Uviedla, ţe súd sa nezaoberal novými skutočnosťami, nezaobstaral notársky spis
týkajúci sa nadobudnutia sporných nehnuteľností (resp. nepreskúmal v ňom notársky overenú
a registrovanú zmluvu o prevode nehnuteľností do výlučného vlastníctva ţalovanej 3/ ). Tieţ
poukázala na nedostatky hodnotenia dôkazov v súvislosti s konštatovaním súdu o neunesení
dôkazného bremena ţalovanou 3/, pričom súd neprihliadal na dôkaznú povinnosť ţalobcu
(preukázať, ţe vkladná kniţka bola úročená ), čo malo viesť k porušeniu rovnosti účastníkov.
Rozhodnutie odvolacieho súdu (v poradí tretie) povaţovala za zmätočné a nedostatočne
odôvodnené, čo malo viesť k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces a práva
na súdnu ochranu.
O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí moţnosti konať
pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumoţnil účastníkovi vykonať práva
priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje
návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu
dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania
svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1, § 117 ods. 1,
§ 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Vada konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny
proces.
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR – „ďalej len
ústavy“, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – ďalej len
„dohovor“) je umoţniť kaţdému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu,
pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo
na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva
na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo
v súlade s jeho poţiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97,
Dovolateľka namieta aj porušenie svojho práva na rovnosť v konaní. Právo na rovnosť
v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa
vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov,
o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Rovnosť účastníkov
v občianskom súdnom konaní bliţšie charakterizuje § 18 O.s.p., podľa ktorého účastníci majú
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
moţnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach
Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania
a priebeh dokazovania, kde ju ale nemoţno vykladať ako (absolútnu) viazanosť súdu
procesnými návrhmi účastníkov.
Pokiaľ dovolateľka namietala, ţe odvolací súd jej odňal moţnosť konať pred súdom
tým, ţe nevykonal ňou navrhnuté dôkazy, treba uviesť, ţe podľa ustálenej judikatúry platí, ţe
takýto postup súdu nemoţno zásadne povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom.
Účastníci sú totiţ povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz
môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov,
znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka
a výsluch účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však
súd. Z uvedeného je zrejmé, ţe Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva
právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľka v danej
veci vyuţila (nebolo jej odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa
k vykonaným dôkazom nemoţno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých
dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv ţalovanej 3/ nie je ani
postupom, ktorým by jej súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom,
ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1
O.s.p.).
Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym
skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však
k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Odvolací súd (ani
okresný súd) preto svojím postupom dovolateľku nevylúčili z realizácie ţiadneho procesného
práva, ktoré jej Občianky súdny poriadok priznáva. Ak však súd rozhodne, ţe navrhnuté
dôkazy nevykoná, musí svoj postup odôvodniť (napr. preto, ţe sú pre vec nevýznamné alebo
nadbytočné). Vysvetlenie dôvodov pre nevykonanie navrhnutých dôkazov posilňuje
presvedčivosť rozhodnutia z hľadiska atribútov správnosti, zákonnosti i dôvodnosti.
Odvolací súd v rozhodnutí (v poradí treťom, strana 7, ods. 2 rozsudku) k návrhu
ţalovanej 3/ na vykonanie ďalšieho dokazovania predloţením notárskeho spisu bývalého
Štátneho notárstva v Banskej Bystrici, JUDr. J. uviedol dôvody, pre ktoré nepovaţoval za
potrebné a efektívne sa vykonaním dôkazu zaoberať. Nevykonaním dôkazu, navrhovaného
dovolateľkou, nedošlo teda k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je
dôvodná námietka dovolateľky týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej
odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12,
§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2
O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené
rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom
odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti
uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací
súd svoje rozhodnutie (v poradí tretie) riadne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 157
ods. 2 O.s.p. (čoho sa ţalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom odvolania ţalovaných,
ako sa k dovolaniu vyjadril ţalobca, ktoré skutočnosti mal za preukázané, z akých dôkazov
vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, ako vec právne posúdil, ako sa
vysporiadal s odvolacími námietkami ţalovaných). Skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Vysvetlil,
prečo sa nestotoţnil s námietkami ţalovaných 1/, 2/, 3/ uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s povinnosťou
ţalovanej 3/ uniesť dôkazné bremeno a preukázať, ţe nadobudla nehnuteľnosti do svojho
výlučného vlastníctva aj napriek existencii zmluvy o prevode nehnuteľností registrovanej
štátnym notárstvom. Odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu v znení opravného
uznesenia a jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj
z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľka sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery
odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať
to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovanej 3/.
Z tvrdení dovolateľky vyplýva, ţe konanie je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) a odôvodnila svoje
dovolanie tým, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací
súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi
prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ aţ c/
O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré upravuje, ţe
dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania,
v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, ţe
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd
v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov
(napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa;
skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý
za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci
o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu,
ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy
sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať
dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia
dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady
a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy
hodnotil.
Namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť
dovolania nezakladá.
Pokiaľ ide o námietku ţalovanej 3/ spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe
byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale
je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, ţe dovolateľka namietala aj skutočnosť, ţe
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalovanej 3/ boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalovanou 3/ vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovanej 3/ nemoţno vyvodiť zo ţiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. dovolací súd odmietol aj dovolanie ţalovanej 3/ smerujúce voči
výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania
napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania
proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani v tomto prípade dovolací súd
nezistil, ţe by došlo k vade konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalovaným 1/, 2/, 3/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224
ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho
konania, ktorá spočíva v odmene advokáta za jeden úkon právnej sluţby, ktorý poskytol
navrhovateľovi vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 3. mája 2013 (§ 14 ods. 1 písm. b/
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
sluţieb v znení neskorších predpisov). Základnú sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 11
ods. 1 písm. c/ tejto vyhlášky vo výške 60,08 €, čo s náhradou výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu
vo výške 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 67,88 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. novembra 2013
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová