Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 184/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., H., Česká republika, a akad. mal. a

soch. M. T., B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia ich

základných práv zaručených v , , a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 6. augusta

2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -194 z 19. februára 2009, ako

aj rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. -134 z 15. decembra 2006

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., a akad. mal. a soch. M. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra

2009 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď.– S. H., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“),

a akad. mal. a soch. M. T., B. (ďalej spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojich základných práv zaručených v , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 6. augusta 2009, rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -194 z 19. februára

2009, ako aj rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -134 z 15. decembra 2006.

Podaniami doručenými ústavnému súdu 3. novembra 2009 a 16. novembra 2009

sťažovatelia svoju sťažnosť doplnili a zmenili.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 17. decembra 1999 podali sťažovatelia

okresnému súdu návrh na začatie konania, ktorým sa domáhali „vyslovenia neplatnosti

právneho úkonu absolútne neplatného“ – kúpnej zmluvy uzatvorenej 23. septembra 1998

medzi predávajúcim JUDr. J. J., správcom konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti Ž.,

spol. s r. o. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), a kupujúcimi Ľ. K. a E. P. (ďalej len „žalovaní

v 2. a 3. rade), predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – dielne a

garáže nachádzajúce sa na parc. č. 13461/7, katastrálne územie B. – N. M., zapísanej na liste

vlastníctva číslo 890 (ďalej len „nehnuteľnosť“). Dôvodom absolútnej neplatnosti tejto

kúpnej zmluvy mala byť podľa sťažovateľov chýbajúca vkladuschopná listina preukazujúca

vlastnícke právo k nehnuteľnosti svedčiace v prospech žalovaného v 1. rade ako jednej zo

zmluvných strán tejto kúpnej zmluvy, na ktorej majetok bol rozhodnutím Mestského súdu v

Bratislave sp. zn. z 1. februára 1996 vyhlásený konkurz a za správcu

konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. J. J. Súčasne sťažovatelia navrhli, aby okresný

súd zaviazal žalovaných v 2. a 3. rade vypratať nehnuteľnosť.

Pred pojednávaním nariadeným na 10. február 2006 sťažovatelia žiadali okresný súd

o zabezpečenie dôkazu z katastrálneho operátu Správy katastra B. III podľa § 78 a nasl.

. Okresný súd na ich žiadosť nereagoval, a preto jeho postup

považujú sťažovatelia za porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a základných práv podľa a , čo

malo za následok „porušenie ústavného princípu preskúmavania rozhodnutí a listín

týkajúcich sa základných ľudských práv“, pretože okresný súd nemohol riadne vykonať

dokazovanie a sťažovateľom bolo odmietnuté vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Súčasne sťažovatelia poukázali na listinné dôkazy, ktoré predložili okresnému súdu

a ktoré podľa nich preukazujú nadobudnutie ich vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a to

zmluvu o predaji časti majetku z 30. apríla 1992 uzatvorenú s Federálnym fondom

národného majetku ČSFR, návrh na registráciu dodatku č. 1 zmeny spoločenskej zmluvy

obchodnej spoločnosti Ž., spol. s r. o., z 23. decembra 1992 a záznam z registrácie tejto

zmeny vedený Štátnym notárstvom Bratislava I pod sp. zn. RI 587/92 z 28. decembra 1992.

Podľa sťažovateľov z týchto dokladov jednoznačne vyplýva, že nehnuteľnosť nebola nikdy

predmetom návrhu na registráciu, a teda „nikdy neboli splnené zákonné podmienky na

prevod vlastníctva tejto nehnuteľnosti (ale aj iných) na žalovaného v 1. rade Ž., s. r. o.“, v

dôsledku čoho tento žalovaný nemohol platne previesť vlastnícke právo na žalovaných v 2.

a 3. rade. Sťažovatelia na podporu svojich tvrdení v konaní pred okresným súdom tiež

poukázali na rozhodnutia, ktoré podľa nich priamo súviseli s predmetom sporu, a to

rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 6. októbra 1998, rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. M-Sždov 4/99 z 30. mája 2001 a rozhodnutie Krajského úradu v Bratislave,

katastrálneho odboru sp. zn. Katastr. 41-621-2/99-LK z 12. novembra 2001, ktoré okresný

súd „odmietol akceptovať a nevyhodnotil“.

Okresný súd 15. decembra 2006 vyniesol v právnej veci sťažovateľov rozsudok č. k.

-134 (ďalej len „rozsudok z 15. decembra 2006“), ktorým ich žalobu zamietol.

Podľa sťažovateľov sa okresný súd v odôvodnení tohto rozsudku pridržiaval iba vyjadrení

žalovaných a poukazujúc na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. mája

1997 (o určení, že sťažovateľ vniesol majetok do spoločnosti Ž., spol. s r. o., zmenou

spoločenskej zmluvy z 23. decembra 1992) a sp. zn. z 24. septembra 2003 (o

zamietnutí žaloby sťažovateľov o vylúčenie nehnuteľnosti z konkurznej podstaty)

a rozhodnutie Štátneho notárstva B. I sp. zn. RI 587/92 z 28. decembra 1992 dospel k

záveru, že tieto sú dostatočné na preukázanie prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zo

sťažovateľov na obchodnú spoločnosť Ž., spol. s r. o. Sťažovatelia sú toho názoru, že

uvedené rozsudky predložené v napadnutom konaní ako dôkazy nikdy neboli

„záznamuschopnými listinami“ spôsobilými vyvolať zmenu vlastníctva k nehnuteľnosti ani

rozhodnutiami, na základe ktorých by okresný súd mal mať vyriešenú predbežnú otázku

vlastníctva nehnuteľnosti.

Proti rozsudku z 15. decembra 2006 podali sťažovatelia odvolanie. Krajský súd

rozsudkom č. k. -194 z 19. februára 2009 (ďalej len „rozsudok z 19. februára

2009) napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Podľa sťažovateľov krajský súd

„porušil právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie, lebo nerešpektoval rozsah

a dôvody odvolania, ktorými bol a je odvolací súd podľa viazaný“.

Porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidia sťažovatelia aj v tom, že krajský súd

„nepreskúmal vady súdu prvého stupňa, na ktoré sťažovatelia poukázali vo svojom

odvolaní...“.

Vo svojej argumentácii sťažovatelia tiež poukázali na rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. mája 1997, ktorý je podľa ich názoru rozsudkom zmätočným

a nulitným, ktorým nebolo a nemohlo byť rozhodnuté o vlastníctve nehnuteľnosti

obchodnou spoločnosťou Ž., spol. s r. o. V uvedenom rozsudku najvyšší súd podľa

sťažovateľov len určil, že sťažovateľ zmenou spoločenskej zmluvy z 23. decembra 1992

o založení spoločnosti Ž., spol. s r. o., „vniesol majetok v rozsahu podľa čl. IV bod 5 zmeny

spoločenskej zmluvy“. Súčasne sťažovatelia poukázali na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. septembra 2003, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu č.

k. -859 z 9. decembra 2002 o zamietnutí žaloby sťažovateľov o vylúčenie

nehnuteľnosti z konkurznej podstaty úpadcu Ž., spol. s r. o. Vo výrokoch týchto rozsudkov

podľa tvrdenia sťažovateľov «nie je označená ani jedna nehnuteľnosť, teda tieto rozsudky

nikdy neboli a nebudú „záznamuschopnými listinami“ spôsobilými na prevod vlastníctva

v katastri».

Proti rozsudku z 19. februára 2009 podali sťažovatelia dovolanie, ktoré najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 6. augusta 2009 odmietol (ďalej len „uznesenie zo

6. augusta 2009) ako procesne neprípustné. Dôvodnosť podanej sťažnosti zakladá podľa

sťažovateľov najmä stanovisko najvyššieho súdu uvedené v odôvodnení tohto uznesenia,

podľa ktorého „skutočnosť, že dovolatelia nesúhlasia s tým, ako súdy vyhodnotili vykonané

dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle “.

Súčasne sťažovatelia poukázali na vadami postihnuté rozhodovanie konajúcich

súdov, „keď rozhodovali o neplatnosti kúpnej zmluvy namiesto toho, že mali rozhodovať

o vypratanie nehnuteľnosti (vydanie veci)“, pričom „riešili neplatnosť kúpnej zmluvy iných

účastníkov na strane kupujúcich“, než ktorá bola predmetom ich žalobného návrhu zo

17. decembra 1999. Navyše, podľa sťažovateľov nebolo potrebné preukazovať naliehavý

právny záujem podľa (ďalej len „OSP“),

keďže sa domáhali vypratania nehnuteľnosti. K uvedeným námietkam najvyšší súd uviedol,

že „na základe žaloby žalobcov v 1/ a 2/ rade súdy oboch nižších stupňov skúmali platnosť

kúpnej zmluvy z 23. septembra 1998 (nie kúpnej zmluvy z 30. júna 1998). Svedčí o tom

priebeh celého konania, okruh jeho účastníkov a obsah rozhodnutí, zrušenia ktorých sa

dovolatelia domáhajú. Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že pokiaľ by aj súdy (teoreticky)

rozhodli o niečom inom, než bolo navrhované, nezaložili by tým procesnú vadu konania

v zmysle “. S citovanými dôvodmi odmietnutia dovolania sťažovatelia

nesúhlasia.

Na základe uvedeného podľa sťažovateľov okresný súd, krajský súd aj najvyšší súd

rozhodli v ich právnej veci v rozpore so zákonom a nespravodlivo.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd na základe dôvodov uvedených v sťažnosti

po jej prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie rozhodol takto:

„Najvyšší súd, krajský súd a okresný súd porušili základné právo sťažovateľov na

spravodlivý súdny proces garantované v , 48, 47 a 46 .

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 18. septembra 2009, rozsudok

krajského súdu sp. zn. -194 z 19. februára 2009 a rozsudok okresného súdu

sp. zn. -134 z 15. decembra 2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd sťažovateľom priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

8 000,- EUR, pre každého, ktoré im je najvyšší súd, krajský súd a okresný súd II povinný

vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd, krajský súd a okresný súd sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

náhradu trov konania vo výške 468,95 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu na účet právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľov podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovatelia v petite sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv podľa

, , a rozsudkom okresného súdu z 15. decembra 2006, ktorým

bol zamietnutý ich návrh na určenie, že kúpna zmluva uzatvorená medzi žalovaným

v 1. rade a žalovanými v 2. a 3. rade, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, je absolútne neplatná, a zároveň v ňom ďalším výrokom okresný súd

zamietol ich žalobu o vypratanie nehnuteľnosti voči žalovaným v 2. a 3. rade, ako aj

rozsudkom krajského súdu z 19. februára 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok

z 15. decembra 2006 a uznesením najvyššieho súdu z 18. septembra 2009, ktorým bolo

odmietnuté ich dovolanie. K porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku

nesprávnych, nespravodlivých a arbitrárnych záverov všeobecných súdov zúčastnených na

rozhodovaní v predmetnej veci uvedených v napadnutých rozhodnutiach.

II.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46, čl. 47, čl. 48

a rozsudkom okresného súdu z 15. decembra 2006

Z vplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku okresného súdu

z 15. decembra 2006 odvolanie. Sťažovatelia odvolanie podali a krajský súd o ňom

rozsudkom rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny

prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo

vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv rozsudkom okresného

súdu z 15. decembra 2006 z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu , , a rozsudkom

krajského súdu z 19. februára 2009

Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo

vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (, ).

V súlade s už uvedenou judikatúrou a vzhľadom na zistenie ústavného súdu, že

najvyšší súd sa nezaoberal meritórnym preskúmaním rozsudku krajského súdu

z 19. februára 2009 na základe sťažovateľmi podaného dovolania, ktoré bolo odmietnuté

ako procesne neprípustné, považoval ústavný súd v tomto prípade za zachovanú aj lehotu na

podanie sťažnosti proti tomuto rozsudku krajského súdu. S prihliadnutím k uvedenému

ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu námietok sťažovateľov vo vzťahu k namietanému

porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom krajského súdu z 19. februára 2009.

Krajský súd rozsudkom z 19. februára 2009 potvrdil rozsudok okresného súdu

z 15. decembra 2006, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotožnil so závermi

okresného súdu, ktorý zamietol žalobu sťažovateľov z dôvodu nedostatku naliehavého

právneho záujmu na tomto určení podľa , pretože dospel k záveru, že

právoplatným určením neplatnosti tejto kúpnej zmluvy by sa obnovil právny stav pred jej

uzavretím, teda do katastra nehnuteľností by bola opätovne zapísaná obchodná spoločnosť

Ž., spol. s r. o., a na právnom postavení sťažovateľov by sa tým nič nezmenilo. Keďže

kúpna zmluva je na základe uvedeného platným právnym úkonom, žalovaní v 2. a 3. rade ju

oprávnene užívajú, nebolo možné vyhovieť ani žalobe o vypratanie nehnuteľnosti.

Sťažovatelia v tomto konaní namietali, že súdy zúčastnené na rozhodovaní

v predmetnej veci nemali rozhodovať o neplatnosti kúpnej zmluvy z 23. septembra 1998,

ale o vyprataní nehnuteľnosti, ktorého sa svojou žalobou domáhali.

V rámci konania o vypratanie nehnuteľnosti je pre rozhodovanie všeobecných súdov

podstatné vyriešenie predbežnej otázky, a to zistenie právneho dôvodu vypratania veci, resp.

otázky právneho vzťahu žalobcu k veci, ktorej vypratania sa svojou žalobou domáha.

Právnym dôvodom vypratania veci musí byť pritom jej vlastníctvo, resp. spoluvlastníctvo

alebo oprávnená držba a uvedený dôvod musí existovať a svedčiť v prospech žalobcu aj

v čase uplatňovaného nároku. Až ustálenie záveru o tejto prejudiciálnej otázke podmieňuje

prijatie rozhodnutia týkajúceho sa vypratania nehnuteľnosti.

Podľa súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý

právny predpis je v rozpore s , so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou

je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím

ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných

ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že

bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa

osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo

zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím

v blokovom konaní.

Podľa inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže

súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie,

súd z neho vychádza.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v predmetnom konaní o vypratanie

nehnuteľnosti musel ako predbežnú otázku vyriešiť otázku právneho vzťahu sťažovateľov

k nehnuteľnosti. Pre ustálenie záveru o právnom vzťahu sťažovateľov k nehnuteľnosti bolo

vzhľadom na uvedené podstatné vyriešiť otázku, či v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy

o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti mal žalovaný v 1. rade (správca konkurznej

podstaty Ž., spol. s. r. o.) oprávnenie ju uzavrieť.

Krajský súd v súlade s duplicitné dokazovanie vo veci,

či nehnuteľnosť v tom čase patrila do konkurznej podstaty spoločnosti Ž., spol. s r. o.,

nevykonával, pretože považoval túto otázku rovnako ako okresný súd za vyriešenú, a to

právoplatným rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 9. decembra 2002, ktorým

krajský súd zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou si uplatnil nárok na vylúčenie vecí z

konkurznej podstaty úpadcu – obchodnej spoločnosti Ž., spol. s r. o. Rozsudok krajského

súdu z 9. decembra 2002 bol potvrdený rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z

24. septembra 2003.

Vzhľadom na to považoval krajský súd v súlade s otázku určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorej vypratania sa sťažovatelia domáhali, za vyriešenú

a uvedený právny záver za pre neho záväzný. Súčasne v otázke týkajúcej sa určenia, či

nehnuteľnosť patrila v čase uzavretia kúpnej zmluvy do konkurznej podstaty spoločnosti Ž.,

spol. s r. o. vznikla podľa prekážka veci rozhodnutej (rozsudky boli

napadnuté sťažnosťou sťažovateľa, ktorú ústavný súd odmietol uznesením č. k. IV. ÚS

154/04-36 z 12. mája 2004, pozn.).

Uvedený postup a následný právny záver týkajúci sa existencie prekážky veci

rozhodnutej vo vzťahu k otázke určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ku ktorému

krajský súd dospel vo svojom rozhodnutí, je v súlade s a a ,

ako aj v súlade s ustálenou judikatúrou všeobecných súdov. Rovnako tak je v súlade

s judikatúrou všeobecných súdov aj právny záver krajského súdu týkajúci sa neexistencie

naliehavého právneho záujmu sťažovateľov na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,

podľa ktorého ani vyriešenie otázky určenia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti

by neznamenalo úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu z dôvodu

neexistencie vlastníckeho vzťahu sťažovateľov k predmetnej nehnuteľnosti, a preto v tomto

prípade určovacia žaloba nie je opodstatnená.

Z rozsudku z 19. februára 2009 vyplýva, že krajský súd preskúmal rozsudok

z 15. decembra 2006 a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Krajský súd v odôvodnení

svojho rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, o ktoré dôkazy oprel

svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, a ustanovenia

príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Ústavný súd

nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu,

ktorý by nemal oporu v zákone. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je zjavne

neodôvodnené a ani arbitrárne, a preto je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.

Nevyhovenie odvolacím dôvodom, ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa

sťažovatelia nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne

konanie.

Ústavný súd taktiež nezistil, aby postupom krajského súdu či jeho rozhodnutím

mohlo dôjsť k porušeniu ďalších sťažovateľmi označených práv. Napokon ani samotní

sťažovatelia neuviedli relevantné súvislosti, aj keď sú zastúpení kvalifikovaným právnym

zástupcom, ktoré by mohli naznačovať porušenie označených práv, medzi ktorými

sťažovatelia v petite sťažnosti uviedli základné práva podľa čl. 46 ods. 2, 3 a 4, čl. 47

a .

Ústavný súd zároveň nezistil skutočnosti, ktoré by signalizovali porušenie čl. 51

ods. 1 , ktorý okrem iného ustanovuje, že základného práva podľa sa

možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú. Článok 51

obsahuje interpretačné pravidlo, a nie je nositeľom základného práva alebo slobody.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto

časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.C K namietanému porušeniu , , a uznesením

najvyššieho súdu zo 6. augusta 2009

Proti rozsudku z 19. februára 2009 podali sťažovatelia dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením zo 6. augusta 2009. Ústavný súd preskúmal rozhodnutie

najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov ako procesne neprípustné podľa

až 3 , pretože smerovalo proti „takému potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je

prípustné“.

V ďalšej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu zo 6. augusta 2009 sa

najvyšší súd podrobne venoval posúdeniu existencie niektorej z procesných vád v zmysle

ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, pričom zdôraznil, že „nie je významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo

k takejto vade, ale len zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne

vymenovaných vád“.

K jednotlivým dôvodom dovolania podľa najvyšší súd zaujal toto

stanovisko:

„Dovolatelia namietajú, že v konaní im bola odňatá možnosť pred súdom konať...

Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť

nevykonaním nimi navrhovaného dokazovania, ďalej neuvedením podrobných dôvodov

nevykonania navrhovaných dôkazov, nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov, sčasti

nevysvetlením dôvodov rozhodnutia a tiež vecne nesprávnym rozhodnutím.

K námietke, že súdy nevykonali všetky žalobcami navrhované dôkazy treba uviesť, že

Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd v č1. 6 ods. 1 zaručuje právo na spravodlivé

súdne konanie, neustanovuje ale žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob,

ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých

posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými

slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to,

či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí

dôkaz na jeho vykonanie (). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný

návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované

dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú

v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď ), a nie

účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť

skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však

procesnú vadu v zmysle (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v

priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie

skutočného stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

je podľa prípustné (viď R 125/1999). Nevykonaním žalobcami

navrhovaného dokazovania preto nemohlo dôjsť k odňatiu ich možnosti konať pred súdom.

Pokiaľ ide o námietku nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov, dovolací súd

uvádza, že do obsahu základného práva podľa č1. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý proces podľa č1. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (). Skutočnosť, že dovolatelia nesúhlasia s tým, ako súdy

vyhodnotili vykonané dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) O. s.

p. (porovnaj R 42/1993).

Viaceré z námietok, založených na tom, že súdy nedostatočne vysvetlili svoje právne

úvahy a riešenia právnych otázok (zákonu zodpovedajúce vyriešenie ktorých bolo podľa

názoru žalobcov podmienkou vecne správneho rozhodnutia), sú námietkami vytýkajúcimi

nedostatočné odôvodnenie, teda nepreskúmateľnosť. K tomu treba uviesť, že z práva na

spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam

pre rozhodnutie (, , , , ).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku

alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov vydaných v danej veci dospel

dovolací súd k záveru, že právo žalobcov na riadne odôvodnenie porušené nebolo.

Odôvodnenie odvolacieho rozsudku obsahuje nielen stručné zhrnutie odvolacích námietok

žalobcov a spôsob, ako sa s nimi odvolací vysporiadal, ale aj primerané právne posúdenie

(a to aj v otázke preukázania naliehavého právneho záujmu žalobcov na podaní žaloby

podľa ). Nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu je

judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď R 111/1998) považovaná za

dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

(teda nie vady konania v zmysle ), ktorá je síce relevantným dovolacím

dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá nie je procesnou vadou so znakmi uvedenými v

Pokiaľ dovolatelia zastávajú názor o odňatí možnosti pred súdmi konať tiež

nesprávnym právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, že

odňatie možnosti účastníka konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou

činnosťou súdu, a nie s právnym hodnotením veci v napadnutom rozhodnutí. Právnym

posúdením veci súd vo všeobecnosti účastníkovi neodníma možnosť uplatnenia jeho

procesných práv v zmysle (viď R 43/2003). Právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť

v procesné prípustnom dovolaní (viď ), nesprávne právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia

a nie je procesnou vadou konania v zmysle (viď napríklad

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. ).

Záverom k tejto časti odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu treba uviesť, že ak

súdy v danej veci, ako tvrdia dovolatelia, nezistili v potrebnom rozsahu rozhodujúci

skutkový stav, má tento nedostatok za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nie však

procesnú vadu konania v zmysle “

K ďalším dovolacím dôvodom sťažovateľov, a to že v konaní došlo k procesnej vade

konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, najvyšší súd uviedol, že

tieto dôvody môžu byť úspešne uplatnené iba v procesne prípustnom dovolaní.

Na základe uvedenej argumentácie dospel najvyšší súd k záveru, že v danom prípade

prípustnosť dovolania sťažovateľov nebolo možné vyvodiť ani z .

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom

a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom

uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľov odmietnuť.

Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

).

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu zo 6. augusta 2009

s ohľadom na dôvody uvedené v sťažnosti nezistil také porušenia, ktoré by mohli vyvolať

účinky nezlučiteľné s , prípadne aby sa toto rozhodnutie javilo

neodôvodnené alebo svojvoľné.

Ústavný súd pri preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu zo 6. augusta 2009 nezistil

príčinnú súvislosť medzi sťažovateľmi v petite sťažnosti označenými základnými právami

podľa , 3 a 4, , a a napadnutým uznesením najvyššieho

súdu zo 6. augusta 2009. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti taktiež nešpecifikovali, akým

spôsobom malo dôjsť v predmetnom konaní k porušeniu uvedených práv.

Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010