Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)a29/369951.d4b984.pdf
PDF · 118.19 KB
No categories available
3Cdo/148/2009
Najvyšší súd 3 Cdo 148/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ J., so sídlom podnikania
v H., Česká republika, 2/ A., bývajúcej v B., oboch zastúpených JUDr. J., advokátom so
sídlom v B., proti žalovaným 1/ J., správcovi konkurznej podstaty úpadcu Ž., spol. s r.o., so
sídlom v B., IČO: X., 2/ Ľ., bývajúcemu v Š., 3/ E., bývajúcemu v Š., o určenie neplatnosti
kúpnej zmluvy a o vypratanie nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod
sp. zn. 12 C 170/2001, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 19. februára 2009 sp. zn. 6 Co 51/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaným nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobcovia sa v konaní domáhali určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z 23. septembra 1998,
ktorú uzavreli Ž., s.r.o. (predávajúci) a Ľ. a E. (obaja kupujúci) ohľadom prevodu
nehnuteľností v katastrálnom území B., ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností na liste
vlastníctva č. X. ako dielne, garáže na parcele č. X. (ďalej len „nehnuteľnosti“). Uvedená
zmluva je podľa ich názoru neplatná preto, lebo predávajúci nebol vlastníkom nehnuteľností.
Naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ O.s.p.) vyvodzovali z toho, že vyhovením žalobe sa
umožní zápis ich vlastníctva v katastri nehnuteľností. Zároveň sa voči žalovaným 2/ a 3/
domáhali vypratania predmetných nehnuteľností.
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 15. decembra 2006 č.k. 12 C 170/2001-134 žalobu
zamietol. Vychádzal z toho, že nehnuteľnosti nadobudol žalobca 1/ od Federálneho fondu
národného majetku ČSFR ako fyzická osoba zmluvou z 30. apríla 1992. Následne ich
spoločenskou zmluvou z 23. júla 1992 vniesol ako nepeňažný vklad do majetku obchodnej
-2-3 Cdo 148/2009
spoločnosti Ž., s.r.o. Rozhodnutím Mestského súdu v Bratislave z 1. februára 1996 sp. zn.
38 K 111/95 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu Ž., s.r.o. a za správcu konkurznej
podstaty bol ustanovený JUDr. J.. Správca konkurznej podstaty predal kúpnou zmluvou
z 23. septembra 1998 nehnuteľnosti žalovaným 2/ a 3/ v podieloch po 1/2. Zamietnutie žaloby
v časti o určenie neplatnosti právneho úkonu odôvodnil súd prvého stupňa tým, že žalobcovia
nemajú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy z 23. septembra 1998
(prípadným určením jej neplatnosti by sa nedosiahol zápis vlastníckeho práva sledovaný
žalobcami). Žalobu v časti, ktorou sa žalobcovia domáhali vypratania nehnuteľností, zamietol
s odôvodnením, že žalobcovia 1/ a 2/ nepreukázali oprávnenie domáhať sa vypratania
sporných nehnuteľností – Ž., s.r.o. nadobudla ich vlastníctvo spoločenskou zmluvou, účinnou
registráciou štátnym notárstvom 28. decembra 1992 rozhodnutím sp. zn. R. a žalovaný 1/ ako
správca konkurznej podstaty úpadcu Ž., s.r.o. predal nehnuteľnosti v súlade so zákonom
žalovaným 2/ a 3/. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa poukazom na
Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 19. februára 2009 sp. zn.
6 Co 51/2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovaným nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa,
že žalobcovia nemôžu mať naliehavý právny záujem na nimi požadovanom určení neplatnosti
kúpnej zmluvy uzavretej 23. septembra 1998 medzi žalovaným 1/ a žalovanými 2/ a 3/, lebo
ak by sa aj prípadne vyhovelo ich žalobe, obnovil by sa iba právny stav pred zápisom podľa
tejto zmluvy; tým by však žalobcovia nedosiahli zápis vlastníctva v ich prospech. Táto
zmluva je platná, preto sa žalobcovia neopodstatnene domáhajú vypratania nehnuteľností
žalovanými 2/ a 3/. Pokiaľ žalobcovia namietali, že vnesením nehnuteľností do majetku Ž.,
s.r.o. nenadobudla táto spoločnosť vlastníctvo, odvolací súd poukázal na konštatovanie
v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 62/2003, že žalobca 1/
majetok získaný zmluvou o predaji časti podniku z 30. apríla 1992 platne a účinne vniesol ako
nepeňažný vklad do spoločnosti Ž., s.r.o. Otázku, či nehnuteľnosti patrili do konkurznej
podstaty, odvolací súd neriešil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie, v ktorom
uplatnili všetky dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. Navrhli, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky zrušil tak napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj ním potvrdený
-3-3 Cdo 148/2009
rozsudok a vec aby vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdom vytkli, že rozhodovali
na základe neúplne zisteného skutkového stavu, nevykonali všetky navrhované dôkazy,
vykonané dôkazy nevyhodnotili správne a v prípade niektorých dôkazov nevysvetlili, ako ich
vyhodnotili alebo z akého dôvodu ich nevykonali. Pokiaľ sa odvolací súd pred rozhodnutím
nezaoberal otázkou, na základe čoho nadobudla vlastníctvo nehnuteľností spoločnosť Ž.,
s.r.o., nemohol rozhodnúť správne. Žalobcovia sa nestotožnili s jeho záverom o právnych
účinkoch registrácie spoločenskej zmluvy štátnym notárstvom a s poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. MSždov 4/1999 popierali aj správnosť záveru
odvolacieho súdu o danosti dôvodov pre zamietnutie ich žaloby. Podľa ich názoru mali na
podaní žaloby naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ O.s.p.) a súdy nepochopili, čo je
predmetom sporu – podľa odvolacieho súdu bola predmetom sporu neplatnosť kúpnej
zmluvy, predmetom sporu bolo ale vydanie veci. V ďalšej časti dovolania žalobcovia
podrobili kritike niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad sp.
zn. 2 Obo 170/1996, 6 Obo 62/2003). Žiadali, aby dovolací súd „vyriešil predbežnú otázku,
kto nadobudol vlastníctvo predmetných nehnuteľností zákonným spôsobom“, ďalej „či
existuje akákoľvek listina, v ktorej je nehnuteľnosť označená, ktorou by sa mohlo zmeniť
vlastníctvo a na základe ktorej by Ž., s.r.o. právne účinným a zákonným spôsobom mohol
vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobudnúť“. Rovnako žiadali, aby dovolací súd „vyriešil
predbežnú otázku, či po vyhlásení konkurzu na spoločnosť môže úpadca predávať majetok, či
úpadca môže predávať majetok skôr, ako súdy rozhodli o vylučovacej žalobe v zmysle § 19
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, a kedy a konkrétne akou právoplatnou
listinou malo byť a bolo vlastníctvo Ž., s.r.o. prepísané“. Pre prípad, že dovolací súd tieto
otázky riešiť nemôže, žiadali zrušiť rozsudky súdov oboch nižších stupňov a súdu prvého
stupňa uložiť povinnosť zistiť, kedy a na základe čoho sa Ž., s.r.o. stal vlastníkom
nehnuteľností. Súdy podľa názoru dovolateľov nerozhodli vecne správne aj preto, lebo
dôsledne neskúmali, či „bezpodielový spoluvlastník súhlasil s prevodom vlastníctva“, či
zmluva o predaji časti podniku bola uzavretá v súlade s § 476 Obchodného zákonníka a či
bol spísaný riadny delimitačný protokol. Poukázali na to, že žalovaný 1/ predával
nehnuteľnosť v čase, keď „mu v tom bránila žaloba o vylúčenie veci z konkurznej podstaty“;
súdom pri tom vytkli, že „neuznali právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu
Hodonín sp. zn. 7 C 669/1996, ktorým bolo určené, že vnesenie nepeňažného vkladu do
spoločnosti je neplatné“. Aj tým podľa názoru žalobcov zaťažili konanie procesnou vadou
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Za najzávažnejšie pochybenie v tejto veci ale žalobcovia
označili to, že súdy rozhodovali „o úplne inom návrhu ako rozhodovať mali“. Zdôraznili, že
-4-3 Cdo 148/2009
v konaní sa domáhali určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z 23. septembra 1998 uzavretej
medzi predávajúcim Ž., s.r.o. a kupujúcimi Ľ. a E. ohľadom prevodu stavieb na parcele č. X.
v katastrálnom území B., súdy však rozhodovali o kúpnej zmluve z 30. júna 1998 uzavretej
medzi predávajúcim Ž., s.r.o. a kupujúcim Ž., s.r.o. ohľadom stavieb na parcelách č. X. a X.
v katastrálnom území B..
Žalovaní sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nie je prípustný proti každému
rozhodnutiu. Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia – v prípadoch
stanovených zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie
nápravy tam, kde rozhodnutie napadnuté dovolaním nemôže obstáť z hľadiska zákonnosti
procesného postupu súdu alebo právneho posúdenia veci. Takéto preskúmanie je ale možné,
len ak to ustanovuje zákon.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238
ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
V danom prípade dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ale
takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd
nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
-5-3 Cdo 148/2009
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Vzhľadom na
to dovolanie žalobcov nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie žalobcov by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací
súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na
skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa (aj so zreteľom na obsah
dovolania) zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p.
Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho
súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len
tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné
procesné vady konania alebo vecné nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo,
nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, že z hľadiska
posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý
zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný
subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, že konanie je
skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
I. Žalobcovia 1/ a 2/ v dovolaní na prvom mieste uplatnili dovolací dôvod v zmysle § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ neboli
žalobcami namietané a dovolacím súdom zistené. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
Dovolatelia namietajú, že v konaní im bola odňatá možnosť pred súdom konať. Dôvodom,
ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je taký vadný procesný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
-6-3 Cdo 148/2009
práv. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo
dôjsť nevykonaním nimi navrhovaného dokazovania, ďalej neuvedením podrobných dôvodov
nevykonania navrhovaných dôkazov, nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov, sčasti
nevysvetlením dôvodov rozhodnutia a tiež vecne nesprávnym rozhodnutím.
K námietke, že súdy nevykonali všetky žalobcami navrhované dôkazy treba uviesť, že
Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo na spravodlivé súdne
konanie, neustanovuje ale žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým
majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých
posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými
slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to,
či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí
dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované
dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú
v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov
konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových
zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu
v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania
nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu,
nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237
písm. f/ O.s.p. prípustné (viď R 125/1999). Nevykonaním žalobcami navrhovaného
dokazovania preto nemohlo dôjsť k odňatiu ich možnosti konať pred súdom.
Pokiaľ ide o námietku nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov, dovolací súd
uvádza, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97). Skutočnosť, že dovolatelia nesúhlasia s tým, ako súdy vyhodnotili
vykonané dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj
R 42/1993).
-7-3 Cdo 148/2009
Viaceré z námietok, založených na tom, že súdy nedostatočne vysvetlili svoje právne
úvahy a riešenia právnych otázok (zákonu zodpovedajúce vyriešenie ktorých bolo podľa
názoru žalobcov podmienkou vecne správneho rozhodnutia), sú námietkami vytýkajúcimi
nedostatočné odôvodnenie, teda nepreskúmateľnosť. K tomu treba uviesť, že z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam
pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov vydaných v danej veci dospel
dovolací súd k záveru, že právo žalobcov na riadne odôvodnenie porušené nebolo.
Odôvodnenie odvolacieho rozsudku obsahuje nielen stručné zhrnutie odvolacích námietok
žalobcov a spôsob, ako sa s nimi odvolací vysporiadal, ale aj primerané právne posúdenie
(a to aj v otázke preukázania naliehavého právneho záujmu žalobcov na podaní žaloby podľa
§ 80 písm. c/ O.s.p.). Nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu je judikatúrou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď R 111/1998) považovaná za dôsledok a vonkajší
prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (teda nie vady
konania v zmysle § 237 O.s.p.), ktorá je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá –
nie je procesnou vadou so znakmi uvedenými v § 237 O.s.p.
Pokiaľ dovolatelia zastávajú názor o odňatí možnosti pred súdmi konať tiež nesprávnym
právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, že § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie
možnosti účastníka konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou
súdu, a nie s právnym hodnotením veci v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci
súd vo všeobecnosti účastníkovi neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 43/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov
je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť v procesne prípustnom dovolaní
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale
samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
-8-3 Cdo 148/2009
sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn.
Záverom k tejto časti odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu treba uviesť, že ak súdy
v danej veci, ako tvrdia dovolatelia, nezistili v potrebnom rozsahu rozhodujúci skutkový stav,
má tento nedostatok za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nie však procesnú vadu
II. Ako ďalší dovolací dôvod uplatnil žalobcovia 1/ a 2/ to, že v konaní došlo k procesnej
vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento dovolací dôvod
možno ale úspešne uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Sama skutočnosť, že v konaní prípadne došlo k procesnej vade tejto povahy, nezakladá
prípustnosť dovolania.
III. Žalobcovia napokon uplatnili aj dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
namietajúc, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Aj tento dovolací dôvod ale môže byť úspešne uplatnený iba v prípade, že je
dovolanie procesne prípustné; sama skutočnosť, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení nezakladá prípustnosť dovolania.
Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v danom prípade je
dovolanie žalobcov v zmysle § 238 O.s.p. procesne neprípustné a že prípustnosť ich
dovolania nemožno vyvodiť ani z § 237 O.s.p.
Keďže dovolanie žalobcov je procesne neprípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť
k preskúmaniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázkach nastolených
dovolateľmi (napríklad na základe čoho nadobudla vlastníctvo nehnuteľností spoločnosť Ž.,
s.r.o., aké boli právne účinky registrácie spoločenskej zmluvy štátnym notárstvom, či zo
skutkových okolností tvrdených žalobcami bolo možné vyvodiť ich naliehavý právny záujem
na požadovanom určení, či „bezpodielový spoluvlastník súhlasil s prevodom vlastníctva“, či
zmluva o predaji časti podniku bola uzavretá v súlade s § 476 Obchodného zákonníka, či bol
pri tom spísaný riadny delimitačný protokol, či uzavretiu zmluvy z 23. septembra 1998
nebránilo podanie žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty a či súdy opodstatnene
„neuznali právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Hodonín sp. zn.
-9-3 Cdo 148/2009
7 C 669/1996, ktorým bolo určené, že vnesenie nepeňažného vkladu do spoločnosti je
neplatné“. Treba poznamenať, že riešenie všetkých „predbežných otázok“ nastolených
žalobcami v dovolaní by sa tiež priečilo účelu a prieskumnej povahe dovolacieho konania.
K námietke, že súdy rozhodovali „o úplne inom návrhu ako rozhodovať mali“, dovolací
súd poukazuje na to, že na základe žaloby žalobcov 1/ a 2/ súdy oboch nižších stupňov
skúmali platnosť kúpnej zmluvy z 23. septembra 1998 (nie kúpnej zmluvy z 30. júna 1998).
Svedčí o tom priebeh celého konania, okruh jeho účastníkov a obsah rozhodnutí, zrušenia
ktorých sa dovolatelia domáhajú. Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že pokiaľ by aj súdy
(teoreticky) rozhodli o niečom inom, než bolo navrhované, nezaložili by tým procesnú vadu
Žalobcovia navrhli zrušiť rozsudok odvolacieho súdu ako celok. Pokiaľ dovolaním napadli
výrok tohto rozsudku o trovách konania, smeruje ich dovolanie proti rozhodnutiu, ktoré je
síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.).
Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť
dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je
prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho
súdu je prípustné v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., ustanovenie § 239 ods. 3
O.s.p. ale vylučuje prípustnosť dovolania proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách.
Keďže ani vo vzťahu k tomuto výroku nebola preukázaná procesná vada konania zakladajúca
zmätočnosť, nemožno prípustnosť dovolania žalobcov proti tomuto výroku vyvodiť ani
Z dôvodov vyššie uvedených Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
žalobcov podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní procesne úspešným žalovaným 1/ až 3/ vzniklo právo na náhradu
trov konania proti žalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovaným náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
-10-3 Cdo 148/2009
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 6. augusta 2009
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková