Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 184/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š. a B. Š., K., zastúpených advokátkou JUDr. I. R.,

Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 20. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. a B. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. apríla 2011

doručené faxové podanie doplnené písomnou sťažnosťou doručenou 6. apríla 2011 J. Š. a B.

Š. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 20. januára 2011.

Sťažovatelia ako navrhovatelia návrhom podaným na Okresnom súde Poprad (ďalej

len „okresný súd“) z 18. apríla 2008 žiadali zveriť maloletú S. C. (ďalej len „dieťa“) do ich

náhradnej starostlivosti. Sťažovatelia v návrhu uviedli, že ako starí rodičia dieťaťa sa o ňu

starajú od marca 2001. Okresný súd po vykonaní rozsiahleho dokazovania (vrátane

znaleckého dokazovania, pozn.) vo veci meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 24. novembra 2009 tak, že návrh sťažovateľov (ako starých rodičov, pozn.) zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia včas odvolanie, o ktorom

rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 24. februára 2010 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu dovolanie, v ktorom vytýkali

odvolaciemu súdu, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal s dôkazmi

predloženými v odvolacom konaní, ktoré sťažovatelia nemohli predložiť do rozhodnutia

prvostupňového súdu a ktoré podľa ich názoru boli spôsobilé zásadným spôsobom

spochybniť závery prvostupňového súdu. Prípustnosť dovolania sťažovatelia odvodzovali

od ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), tvrdili, že postupom odvolacieho súdu im bola

odňatá možnosť konať, a to tým, že krajský súd nerešpektoval ich právo na riadne

a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 20. januára 2011 dovolanie

sťažovateľov odmietol.

Sťažovatelia svoju sťažnosť podanú ústavnému súdu odôvodnil v zásade totožnými

argumentmi ako svoje dovolanie zo 14. júla 2010.

Najvyššiemu súdu vytýkajú, že napadnuté uznesenie je „zjavne arbitrárne a majúce

za následok porušenie práv sťažovateľov zakotvených i dohovorom“.

Sťažovatelia vyslovujú názor a argumentujú, že „nezodpovedanie pre vec

podstatných otázok nastolených sťažovateľmi, teda podľa názoru sťažovateľov nesporne

vedie... k záveru o tom, že nie je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces...

Kľúčová argumentácia dovolacieho súdu, na ktorej je založené napadnuté

rozhodnutie je podľa názoru sťažovateľov zjavne arbitrárna a z ústavného hľadiska

neakceptovateľná. Odporca nepreskúmal riadne dovolaním napadnutý rozsudok krajského

súdu, nevysporiadal sa s tvrdenými dôvodmi dovolania a vec podľa názoru sťažovateľov

nesprávne právne posúdil.

Odporca tým, že v napadnutom uznesení vec posúdil tak, že sama skutočnosť, že

v konaní prípadne došlo k procesnej vade - nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nemôže

v danom prípade založiť prípustnosť dovolania sťažovateľov, lebo nejde o vadu v zmysle

, odňal sťažovateľom právo na to, aby za splnenia podmienok prípustnosti

dovolania bola ich vec predmetom meritórneho rozhodnutia dovolacím súdom.

Podľa názoru sťažovateľov boli splnené zákonné podmienky prípustnosti dovolania

proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorá jej bola rozhodnutím odporcu odňatá a preto

považujú rozhodnutie odporcu za nesprávne, argumentáciu v ňom uvedenú za zjavne

arbitrárnu a z ústavného hľadiska neakceptovateľnú.“.

V závere sťažnosti sťažovatelia navrhujú prijať sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci

samej rozhodnúť týmto nálezom:

„1. Právo sťažovateľov - na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá

veta Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde

zakotvené v článku 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 , bolo uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 20.01.2011, porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľov.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 20.01.2011 a vracia vec Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

4. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia v konaní pred ústavným súdom namietajú porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 20. januára 2011. Ťažiskom argumentácie sťažovateľov je

ich právny názor, že „boli splnené zákonné podmienky prípustnosti dovolania proti

rozhodnutiu krajského súdu“, a keď najvyšší súd odmietol ich dovolanie ako procesne

neprípustné, „sťažovateľom bolo odňaté právo na to, aby za splnenia podmienok

prípustnosti dovolania bola ich vec predmetom meritórneho rozhodnutia najvyššieho

súdu“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah čl. 6 ods. 1

dohovoru k . Ústavodarca formuláciou uvedenou v

vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej

ochrany podľa dohovoru (napr. , ). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ,

).

Ústavný súd v rozsahu sťažnostného petitu preskúmal napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vzhľadom na predmet konania

(konanie o zverenie do náhradnej osobnej starostlivosti) osobitne poukázal na § 238 ods. 4

, pričom konštatoval, že v posudzovanom prípade nešlo o žiadnu z výnimiek tam

upravených, v dôsledku čoho napadnutý rozsudok krajského súdu „vykazuje znaky

rozsudku, v prípade ktorého je procesná prípustnosť dovolania vylúčená priamo zo zákona

“.

Vzhľadom na procesnú neprípustnosť dovolania podľa až 4 sa

najvyšší súd zaoberal skúmaním existencie závažných procesných vád spôsobujúcich

vydanie zmätočného rozhodnutia v zmysle , pričom s ohľadom na dovolacie

námietky sťažovateľov sústredil svoju pozornosť na skúmanie otázky, či postupom súdu

bola sťažovateľom odňatá možnosť konať, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f) .

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že

„na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako

judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 28. augusta 1997 sp. zn. , z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( )

aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal

nepreskúmateťný". Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu

nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj

z ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia

sp. zn. ,1 Cdo 140/2009, , , ,

, , a ).

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu preto sama skutočnosť, že v konaní

prípadne došlo k procesnej vade tejto povahy (nepreskúmateí'nosť rozhodnutia), nemôže

v danom prípade založiť prípustnosť dovolania dovolateľov, lebo nejde o vadu v zmysle

Navyše odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch

procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania

a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej- republiky dospel k názoru, že skutkové a právne

závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné

s a že odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157

ods. 2 ). Za porušenie základného práva zaručeného v Slovenskej

republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov.

Dovolatelia odvolaciemu súdu vytýkajú, že nevykonal nimi navrhnuté a predložené

dôkazy (znalecký posudok MUDr. T. R. zo 7. decembra 2009 č. 20/2009 a lekárska správa

zo 4. decembra 2009 vyhotovená MUDr. T. R.). Dovolací súd k tejto námietke uvádza, že

k procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý

dôkaz. Ak súd prípadne aj rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú

pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže to byť považované za postup odnímajúci

účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých

dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1

). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym

skutkovým záverom (pozn.: dovolací súd neskúmal, či v danej veci išlo o tento prípad),

pôjde o rozhodnutie vecne nesprávne; sama táto okolnosť ale nevedie k záveru o procesnej

vade konania v zmysle zakladajúcej prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia.“.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu rozhodne nevykazuje znaky

svojvoľnosti alebo arbitrárnosti a závery v ňom uvedené v súvislosti s rozhodovaním

o prípustnosti dovolania sťažovateľov podľa nie sú ústavne

neudržateľné, tak ako to tvrdia sťažovatelia. Najvyšší súd v napadnutom uznesení podľa

názoru ústavného súdu primeraným spôsobom reagoval na námietky sťažovateľov

a vysvetlil dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie, preto toto rozhodnutie nemožno

považovať za arbitrárne, respektíve nepreskúmateľné. Prípustnosť dovolania sťažovatelia

založili na tvrdení, že postupom súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa

. Odôvodňovali to jednak nepreskúmateľnosťou odôvodnenia

právoplatného rozsudku krajského súdu (sp. zn. z 24. februára 2010)

a jednak tým, že krajský súd nevykonal nimi navrhnuté dôkazy, ktoré nemohli uplatniť

v konaní pred okresným súdom. Najvyšší súd na prvú námietku sťažovateľov reagoval

uvedením judikátu č. R111/1998, podľa ktorého nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia

súdu nižšieho stupňa v rámci dovolacieho konania zakladá len tzv. inú vadu konania, ktorou

možno dovolanie odôvodniť, nie však založiť prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)

. V okolnostiach posudzovaného prípadu sa už najvyšší súd vzhľadom na uvedenú

klasifikáciu uplatnenej dovolacej námietky sťažovateľov nemusel ňou zaoberať z vecnej

stránky, pretože táto nebola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania. Napriek tomu najvyšší

súd sa vyjadril k namietanej arbitrárnosti odôvodnenia právoplatného rozsudku krajského

súdu a dospel k záveru, že „odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( )“.

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal a vysporiadal s touto námietkou

sťažovateľov. Na druhý argument alebo dôvod uvedený v dovolaní sťažovateľov, že krajský

súd nevykonal nimi navrhnuté dôkazy, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, že „k procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ním

navrhnutý dôkaz“. Ďalej tiež konštatoval, že ak súd nevykoná niektorý z navrhovaných

dôkazov, táto okolnosť sama osebe nevedie k záveru o procesnej vade konania v zmysle

zakladajúcej prípustnosť dovolania. Najvyšší súd preto dospel k záveru

o procesnej neprípustnosti dovolania z dôvodov uvedených sťažovateľmi v dovolaní.

V okolnostiach posudzovaného prípadu, keď prvostupňovým súdom bolo vykonané

rozsiahle dokazovanie vrátane znaleckého, pričom okresný prokurátor a opatrovník

maloletého dieťaťa považovali rozsudok prvostupňového súdu za zákonný a riadne

odôvodnený a navrhovali ho potvrdiť, s ktorým nesúhlasili len sťažovatelia a otec

maloletého dieťaťa, ktorý si založil vlastnú rodinu a po rokoch nezáujmu sa začal vôbec

stretávať s vlastnou dcérou, ústavný súd považoval záver najvyššieho súdu za ústavne

akceptovateľný. Ústavný súd ďalej konštatuje, že najvyšší súd postupoval v súlade

s relevantnými ustanoveniami , ktoré ústavne

akceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval, preto aj jeho právne závery sú

ústavne akceptovateľné. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že námietky

sťažovateľov sú v tomto smere neopodstatnené.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd tiež opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo

rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva

sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, sťažnosť sťažovateľov podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný

súd ďalšími nárokmi sťažovateľov nezaoberal.

Ústavný súd v závere poznamenáva, že v uvedených okolnostiach prípadu si

sťažovatelia sami v rámci svojich dispozičných práv zvolili postup, pri ktorom sa so svojimi

námietkami proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu obrátili na najvyšší súd ako

súd dovolací. Pre prípad sťažnosti podanej na ústavnom súde sa tak vystavili riziku, že

dovolanie bude v dôsledku taxatívneho vymedzenia dôvodov jeho prípustnosti

v ustanoveniach a nasl. odmietnuté, čo sa aj stalo. V dôsledku tohto postupu už

nebolo možné preskúmať námietky sťažovateľov proti postup krajského súdu, v ktorom

sťažovatelia primárne badali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2011