Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 228 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (245)III. ÚS 184/2011
PDF · 192.35 KB
No categories available
III. ÚS 184/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. Š. a B. Š., K., zastúpených advokátkou JUDr. I. R.,
Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 192/2010 z 20. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. a B. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. apríla 2011
doručené faxové podanie doplnené písomnou sťažnosťou doručenou 6. apríla 2011 J. Š. a B.
Š. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 192/2010
z 20. januára 2011.
Sťažovatelia ako navrhovatelia návrhom podaným na Okresnom súde Poprad (ďalej
len „okresný súd“) z 18. apríla 2008 žiadali zveriť maloletú S. C. (ďalej len „dieťa“) do ich
náhradnej starostlivosti. Sťažovatelia v návrhu uviedli, že ako starí rodičia dieťaťa sa o ňu
starajú od marca 2001. Okresný súd po vykonaní rozsiahleho dokazovania (vrátane
znaleckého dokazovania, pozn.) vo veci meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 14 P 80/2008
z 24. novembra 2009 tak, že návrh sťažovateľov (ako starých rodičov, pozn.) zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia včas odvolanie, o ktorom
rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 CoP 2/2010
z 24. februára 2010 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu dovolanie, v ktorom vytýkali
odvolaciemu súdu, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal s dôkazmi
predloženými v odvolacom konaní, ktoré sťažovatelia nemohli predložiť do rozhodnutia
prvostupňového súdu a ktoré podľa ich názoru boli spôsobilé zásadným spôsobom
spochybniť závery prvostupňového súdu. Prípustnosť dovolania sťažovatelia odvodzovali
od ustanovenia § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), tvrdili, že postupom odvolacieho súdu im bola
odňatá možnosť konať, a to tým, že krajský súd nerešpektoval ich právo na riadne
a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 192/2010 z 20. januára 2011 dovolanie
sťažovateľov odmietol.
Sťažovatelia svoju sťažnosť podanú ústavnému súdu odôvodnil v zásade totožnými
argumentmi ako svoje dovolanie zo 14. júla 2010.
Najvyššiemu súdu vytýkajú, že napadnuté uznesenie je „zjavne arbitrárne a majúce
za následok porušenie práv sťažovateľov zakotvených ústavou i dohovorom“.
Sťažovatelia vyslovujú názor a argumentujú, že „nezodpovedanie pre vec
podstatných otázok nastolených sťažovateľmi, teda podľa názoru sťažovateľov nesporne
vedie... k záveru o tom, že nie je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces...
Kľúčová argumentácia dovolacieho súdu, na ktorej je založené napadnuté
rozhodnutie je podľa názoru sťažovateľov zjavne arbitrárna a z ústavného hľadiska
neakceptovateľná. Odporca nepreskúmal riadne dovolaním napadnutý rozsudok krajského
súdu, nevysporiadal sa s tvrdenými dôvodmi dovolania a vec podľa názoru sťažovateľov
nesprávne právne posúdil.
Odporca tým, že v napadnutom uznesení vec posúdil tak, že sama skutočnosť, že
v konaní prípadne došlo k procesnej vade - nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nemôže
v danom prípade založiť prípustnosť dovolania sťažovateľov, lebo nejde o vadu v zmysle
§ 237 O.s.p., odňal sťažovateľom právo na to, aby za splnenia podmienok prípustnosti
dovolania bola ich vec predmetom meritórneho rozhodnutia dovolacím súdom.
Podľa názoru sťažovateľov boli splnené zákonné podmienky prípustnosti dovolania
proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorá jej bola rozhodnutím odporcu odňatá a preto
považujú rozhodnutie odporcu za nesprávne, argumentáciu v ňom uvedenú za zjavne
arbitrárnu a z ústavného hľadiska neakceptovateľnú.“.
V závere sťažnosti sťažovatelia navrhujú prijať sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci
samej rozhodnúť týmto nálezom:
„1. Právo sťažovateľov - na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá
veta Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde
zakotvené v článku 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, bolo uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 192/2010 zo dňa 20.01.2011, porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľov.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo 192/2010 zo dňa 20.01.2011 a vracia vec Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
4. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov
konania.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovatelia v konaní pred ústavným súdom namietajú porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 192/2010 z 20. januára 2011. Ťažiskom argumentácie sťažovateľov je
ich právny názor, že „boli splnené zákonné podmienky prípustnosti dovolania proti
rozhodnutiu krajského súdu“, a keď najvyšší súd odmietol ich dovolanie ako procesne
neprípustné, „sťažovateľom bolo odňaté právo na to, aby za splnenia podmienok
prípustnosti dovolania bola ich vec predmetom meritórneho rozhodnutia najvyššieho
súdu“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah čl. 6 ods. 1
dohovoru k čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavodarca formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy
vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej
ochrany podľa dohovoru (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 279/09). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02,
Ústavný súd v rozsahu sťažnostného petitu preskúmal napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vzhľadom na predmet konania
(konanie o zverenie do náhradnej osobnej starostlivosti) osobitne poukázal na § 238 ods. 4
OSP, pričom konštatoval, že v posudzovanom prípade nešlo o žiadnu z výnimiek tam
upravených, v dôsledku čoho napadnutý rozsudok krajského súdu „vykazuje znaky
rozsudku, v prípade ktorého je procesná prípustnosť dovolania vylúčená priamo zo zákona
Vzhľadom na procesnú neprípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 1 až 4 OSP sa
najvyšší súd zaoberal skúmaním existencie závažných procesných vád spôsobujúcich
vydanie zmätočného rozhodnutia v zmysle § 237 OSP, pričom s ohľadom na dovolacie
námietky sťažovateľov sústredil svoju pozornosť na skúmanie otázky, či postupom súdu
bola sťažovateľom odňatá možnosť konať, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f) OSP.
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že
„na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako
judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal
nepreskúmateťný". Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu
nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj
z ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia
sp. zn. ,1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008, 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 9/2009,
3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 338/2009, a 5 Cdo 290/2009).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu preto sama skutočnosť, že v konaní
prípadne došlo k procesnej vade tejto povahy (nepreskúmateí'nosť rozhodnutia), nemôže
v danom prípade založiť prípustnosť dovolania dovolateľov, lebo nejde o vadu v zmysle
Navyše odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch
procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania
a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej- republiky dospel k názoru, že skutkové a právne
závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné
s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157
ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov.
Dovolatelia odvolaciemu súdu vytýkajú, že nevykonal nimi navrhnuté a predložené
dôkazy (znalecký posudok MUDr. T. R. zo 7. decembra 2009 č. 20/2009 a lekárska správa
zo 4. decembra 2009 vyhotovená MUDr. T. R.). Dovolací súd k tejto námietke uvádza, že
k procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý
dôkaz. Ak súd prípadne aj rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú
pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže to byť považované za postup odnímajúci
účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých
dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1
O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym
skutkovým záverom (pozn.: dovolací súd neskúmal, či v danej veci išlo o tento prípad),
pôjde o rozhodnutie vecne nesprávne; sama táto okolnosť ale nevedie k záveru o procesnej
vade konania v zmysle § 237 O.s.p. zakladajúcej prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia.“.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel
k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu rozhodne nevykazuje znaky
svojvoľnosti alebo arbitrárnosti a závery v ňom uvedené v súvislosti s rozhodovaním
o prípustnosti dovolania sťažovateľov podľa § 237 písm. f) OSP nie sú ústavne
neudržateľné, tak ako to tvrdia sťažovatelia. Najvyšší súd v napadnutom uznesení podľa
názoru ústavného súdu primeraným spôsobom reagoval na námietky sťažovateľov
a vysvetlil dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie, preto toto rozhodnutie nemožno
považovať za arbitrárne, respektíve nepreskúmateľné. Prípustnosť dovolania sťažovatelia
založili na tvrdení, že postupom súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa
§ 237 písm. f) OSP. Odôvodňovali to jednak nepreskúmateľnosťou odôvodnenia
právoplatného rozsudku krajského súdu (sp. zn. 15 CoP 2/2010 z 24. februára 2010)
a jednak tým, že krajský súd nevykonal nimi navrhnuté dôkazy, ktoré nemohli uplatniť
v konaní pred okresným súdom. Najvyšší súd na prvú námietku sťažovateľov reagoval
uvedením judikátu č. R111/1998, podľa ktorého nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia
súdu nižšieho stupňa v rámci dovolacieho konania zakladá len tzv. inú vadu konania, ktorou
možno dovolanie odôvodniť, nie však založiť prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)
OSP. V okolnostiach posudzovaného prípadu sa už najvyšší súd vzhľadom na uvedenú
klasifikáciu uplatnenej dovolacej námietky sťažovateľov nemusel ňou zaoberať z vecnej
stránky, pretože táto nebola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania. Napriek tomu najvyšší
súd sa vyjadril k namietanej arbitrárnosti odôvodnenia právoplatného rozsudku krajského
súdu a dospel k záveru, že „odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.)“.
Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal a vysporiadal s touto námietkou
sťažovateľov. Na druhý argument alebo dôvod uvedený v dovolaní sťažovateľov, že krajský
súd nevykonal nimi navrhnuté dôkazy, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že „k procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ním
navrhnutý dôkaz“. Ďalej tiež konštatoval, že ak súd nevykoná niektorý z navrhovaných
dôkazov, táto okolnosť sama osebe nevedie k záveru o procesnej vade konania v zmysle
§ 237 OSP zakladajúcej prípustnosť dovolania. Najvyšší súd preto dospel k záveru
o procesnej neprípustnosti dovolania z dôvodov uvedených sťažovateľmi v dovolaní.
V okolnostiach posudzovaného prípadu, keď prvostupňovým súdom bolo vykonané
rozsiahle dokazovanie vrátane znaleckého, pričom okresný prokurátor a opatrovník
maloletého dieťaťa považovali rozsudok prvostupňového súdu za zákonný a riadne
odôvodnený a navrhovali ho potvrdiť, s ktorým nesúhlasili len sťažovatelia a otec
maloletého dieťaťa, ktorý si založil vlastnú rodinu a po rokoch nezáujmu sa začal vôbec
stretávať s vlastnou dcérou, ústavný súd považoval záver najvyššieho súdu za ústavne
akceptovateľný. Ústavný súd ďalej konštatuje, že najvyšší súd postupoval v súlade
s relevantnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré ústavne
akceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval, preto aj jeho právne závery sú
ústavne akceptovateľné. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že námietky
sťažovateľov sú v tomto smere neopodstatnené.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd tiež opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo
rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva
sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný
súd ďalšími nárokmi sťažovateľov nezaoberal.
Ústavný súd v závere poznamenáva, že v uvedených okolnostiach prípadu si
sťažovatelia sami v rámci svojich dispozičných práv zvolili postup, pri ktorom sa so svojimi
námietkami proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu obrátili na najvyšší súd ako
súd dovolací. Pre prípad sťažnosti podanej na ústavnom súde sa tak vystavili riziku, že
dovolanie bude v dôsledku taxatívneho vymedzenia dôvodov jeho prípustnosti
v ustanoveniach § 236 a nasl. OSP odmietnuté, čo sa aj stalo. V dôsledku tohto postupu už
nebolo možné preskúmať námietky sťažovateľov proti postup krajského súdu, v ktorom
sťažovatelia primárne badali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2011