Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)8cc/361144.69db6b.pdf
PDF · 114.31 KB
No categories available
3Cdo/192/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 192/2010
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti o maloletú S. C.,
narodenú X., bývajúcu u J. Š. a B. Š. v H., zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny v Poprade, odbor sociálnych vecí a rodiny, so sídlom v Poprade,
Nábreţie Jána Pavla II č. 439/16, dieťa matky Z. Š., bývajúcej v H., t. č. C., a otca T. C.,
bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. O. L., advokátkou so sídlom v P., o zverenie do
náhradnej osobnej starostlivosti, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 14 P
80/2008, o dovolaní navrhovateľov - starých rodičov J. Š. a B. Š., oboch bývajúcich v H.
a zastúpených JUDr. I. R., advokátkou so sídlom v K., proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove z 24. februára 2010, sp. zn. 15 CoP 2/2010, 15 CoP 3/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Poprad rozsudkom z 11. decembra 2009, č.k. 14 P 80/2008-183 zamietol
návrh, ktorým sa navrhovatelia – starí rodičia maloletej S. C., narodenej X., J. Š. a B. Š.
domáhali, aby súd zveril maloletú S. do ich osobnej starostlivosti. Matku maloletej, otca
maloletej a oboch starých rodičov maloletej zaviazal zaplatiť na účet okresného súdu kaţdého
po 19,21 € trov štátu. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Po
vykonaní rozsiahleho dokazovania, vrátane znaleckého dokazovania, s poukazom na § 45
ods. 1, 2 Zákona o rodine dospel k záveru, ţe návrh starých rodičov nie je dôvodný, nakoľko
bolo preukázané, ţe matka má riadne zabezpečené podmienky pre výchovu dieťaťa a spĺňa
všetky osobnostné predpoklady pre to, ţe starostlivosť o dieťa bude riadne zabezpečená. I keď
je nepochybné, ţe starí rodičia riadne zabezpečujú starostlivosť o maloletú, mal za to, ţe ich
vcítenie sa do role rodičov v končenom dôsledku poškodzuje vývin maloletej. Výrok
o trovách konania odôvodnil § 148 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie navrhovateľov – starých rodičov maloletej S.
rozsudkom z 24. februára 2010, sp. zn. 15 CoP 2/2010, 15 CoP 3/2010 napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil a uznesenie z 11. decembra 2009 č.k. 14 P 80/2008-216, ktorým
bolo zrušené uznesenie z 24. júna 2008 č.k. 14 P 80/2008-45 o nariadení predbeţného
opatrenia, zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Ţiadnemu z účastníkov
nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Stotoţnil sa so skutkovými zisteniami
súdu prvého stupňa vo veci samej ako i jeho právnym posúdením veci. Zdôraznil, ţe i keď
treba oceniť, ţe starí rodičia počas dlhšieho časového obdobia zastúpili matku v starostlivosti
a maloletú aj bez súdneho rozhodnutia, táto dočasná starostlivosť však nemôţe spôsobiť zánik
práva matky, ktorej zákon, ako aj postavenie v primárnej rodine právo starostlivosti zaručuje.
Za stavu, kedy matka maloletej má osobnostné predpoklady pre starostlivosť o dieťa a nebola
preukázaná ţiadna psychická porucha matky ani zistené iné okolnosti, pre ktoré by maloletá
nemohla ostať v starostlivosti matky, nie je dôvod dieťa zverovať do náhradnej osobnej
starostlivosti; za takýto dôvod nepovaţoval ani bývanie maloletej u starých rodičov od jej
narodenia. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p,. v spojení
s § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie starí
rodičia maloletej, v ktorom ţiadali napadnutý výrok zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietali, ţe postupom odvolacieho súdu im bola
odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Uviedli, ţe bolo porušené ich
právo na spravodlivý súdny proces vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Podľa dovolateľov došlo k odňatiu
ich moţnosti konať pred súdom tým, ţe odvolací súd nerešpektoval ich právo na riadne
a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolaciemu súdu vytýkali, ţe
nereagoval na nové dôkazy nimi predloţené v odvolacom konaní, ktoré podľa ich názoru boli
spôsobilé spochybniť závery súdu prvého stupňa. Keďţe odvolací súd na tieto dôkazy
dostatočným a presvedčivým spôsobom nereagoval, došlo k procesnej vade v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Kolízny opatrovník maloletej vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe rozsudok
odvolacieho súdu je vecne správny.
Rodičia maloletej sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátkou (§ 241
ods. 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr
to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), ďalej vtedy, ak je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok
súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p). Osobitne
však treba zdôrazniť, ţe v zmysle § 238 ods. 4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo veciach
upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku
o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich
výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení
rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.
V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku vydanému vo veci náhradnej
osobnej starostlivosti (právna úprava náhradnej osobnej starostlivosti je obsiahnutá
v ustanovení § 45 a 46 Zákona o rodine). To znamená, ţe tu išlo o vec upravenú Zákonom
o rodine, v prípade ktorej nešlo o ţiadnu z výnimiek uvedených v § 238 ods. 4 O.s.p.
Dovolaním starých rodičov maloletej napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v dôsledku toho
vykazuje znaky rozsudku, v prípade ktorého je procesná prípustnosť dovolania vylúčená
priamo zo zákona – ustanovením § 238 ods. 4 O.s.p.
Vzhľadom na obsah dovolania a tieţ zákonnú povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na
skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p. ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie
je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 Os.p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba uviesť, ţe § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, preto ak je
konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj
rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné. Rovnako ale treba uviesť, ţe
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii
niektorej z uvedených procesných vád, ale zistenie, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolatelia
nenamietali a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
Dovolatelia tvrdia, ţe v konaní im bola postupom súdu odňatá moţnosť pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Dovolatelia v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namietajú porušenie ich práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tieţ právo účastníka
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada
nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale)
disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv
(III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).
Vzhľadom na námietky dovolateľov bolo v tomto dovolacom konaní potrebné zaujať
právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok procesnú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vţdy porušenie čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
(viď II. ÚS 261/06). To však neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, ţe
kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje vţdy intenzitu vady konania
Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady
ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva na
súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom
konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším
procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.) a zároveň tieţ za prípustný dovolací
dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania
nedosahujúcim stupeň závaţnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam. „Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“
povaţuje – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný
dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom ale vady tejto povahy prípustnosť
dovolania nezakladajú.
Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia
§ 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe
uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998
uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn.
2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, ţe „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací
súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.
Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako
dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z ďalších rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009,
2 M Cdo 18/2008, 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 9/2009, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 338/2009,
a 5 Cdo 290/2009).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu preto sama skutočnosť, ţe v konaní prípadne
došlo k procesnej vade tejto povahy (nepreskúmateľnosť rozhodnutia), nemôţe v danom
prípade zaloţiť prípustnosť dovolania dovolateľov, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.
Navyše odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch
procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania
a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, ţe skutkové a právne
závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za
porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv dovolateľov.
Dovolatelia odvolaciemu súdu vytýkajú, ţe nevykonal nimi navrhnuté a predloţené
dôkazy (znalecký posudok MUDr. T. R. zo 7. decembra 2009 č. 20/2009 a lekárska správa zo
4. decembra 2009 vyhotovená MUDr. T. R.). Dovolací súd k tejto námietke uvádza, ţe
k procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný kaţdý ním navrhnutý dôkaz.
Ak súd prípadne aj rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, ţe sú pre vec
nevýznamné alebo nadbytočné), nemôţe to byť povaţované za postup odnímajúci účastníkovi
konania moţnosť konať pred súdom. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú
vykonané, patrí vţdy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p.). Ak súd
niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom
(pozn.: dovolací súd neskúmal, či v danej veci išlo o tento prípad), pôjde o rozhodnutie vecne
nesprávne; sama táto okolnosť ale nevedie k záveru o procesnej vade konania v zmysle § 237
O.s.p. zakladajúcej prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Keďţe prípustnosť dovolania dovolateľov nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní neboli dovolatelia úspešní. Dovolací súd nepriznal ostatným
účastníkom dovolacieho konania náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní
nepodali návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. januára 2011
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková