Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3ECdo/28/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P. C. S., s.r.o., so

sídlom v B., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. A. C., s.r.o. so sídlom v B.,

IČO: X., proti povinnej H. B., bývajúcej v B., o vymoženie 1 643,54 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn. , o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 13. novembra 2013 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 1 643,54 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú

sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 21. februára 2013 sp. zn. RK-PC-92/13-LP

Stáleho rozhodcovského súdu Victoria zriadeného pri V., s.r.o. so sídlom v Ž. (ďalej len

„označený rozhodcovský rozsudok“). Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a

doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie.

Okresný súd Partizánske uznesením z 24. júla 2013 č.k. -17 žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V odôvodnení

uviedol, že oprávnená (veriteľ) a povinná (dlžník) uzavreli 4. marca 2011 zmluvu

o revolvingovom úvere č. X. (ďalej len „zmluva o úvere“) a tiež rozhodcovskú zmluvu toho

istého čísla. Úver nebol povinnej poskytnutý na účel povolania, zamestnania, alebo

podnikania, preto zmluvu o úvere treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu (§ 52

). V zmysle rozhodcovskej zmluvy sa akékoľvek spory vyplývajúce

z právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere budú rozhodovať v súdnom konaní alebo

v rozhodcovskom konaní pred niektorým zo stálych rozhodcovských súdov (a/ Slovenským

arbitrážnym súdom zriadeným S., s.r.o., IČO: X., so sídlom v B., alebo b/ Victoria,

rozhodcovským súdom v Banskej Bystrici, zriadeným pri V. s.r.o., IČO: X., so sídlom v B.),

pričom výber konkrétneho rozhodcovského súdu bude na zmluvnej strane, ktorá podá žalobu.

Takýmto spôsobom sa povinná bez individuálneho prerokovania ešte pred vznikom

akéhokoľvek sporu s oprávneným vopred vzdala práva uplatniť svoje nároky alebo brániť

svoje práva pred všeobecným súdom. I keď sa veriteľ s dlžníkom dohodli, že bude na

žalobcovi, aby zvolil prejednanie sporu buď pred všeobecným súdom alebo pred

rozhodcovským súdom, zo samej podstaty veci a povahy zmluvy o úvere vyplýva, že to bude

práve veriteľ, ktorý bude túto voľbu uskutočňovať. Tým, že rozhodcovská zmluva s takýmto

obsahom a dôsledkami bola v okolnostiach uzatváranej zmluvy o úvere spotrebiteľovi

nanútená, získal dodávateľ neprimeranú výhodu v tom, že sám bude určovať, kto rozhodne

spor so spotrebiteľom. Pritom v zmysle až 5

spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľné

podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Neplatnou rozhodcovskou zmluvou

nemohla byť založená právomoc označeného rozhodcovského súdu na prejednanie sporu

medzi oprávnenou a povinnou. Pokiaľ označený rozhodcovský súd napriek tomu konal

a rozhodol, nie je ním vydaný rozhodcovský rozsudok vykonateľný exekučný titul.

Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietol podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Proti tomuto uzneseniu podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že súd

prvého stupňa nestatočne zistil skutkový stav a vec v dôsledku toho nesprávne právne posúdil.

Rozhodcovská zmluva nemá znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky a nie je neplatná.

Rozhodcovská zmluva bola individuálne prerokovaná a nikdy nebola podmienkou uzavretia

zmluvy o úvere. Povinná mala možnosť od nej odstúpiť alebo namietať jej neplatnosť

v rozhodcovskom konaní alebo podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Povinnej

zostali zachované všetky relevantné prostriedky ochrany jej práv. Súd sa ale týmito

okolnosťami nezaoberal. Z týchto dôvodov navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinná sa k odvolaniu písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trenčíne uznesením z 13. novembra 2013 sp. zn.

napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že preskúmal vec v zmysle § 212

ods. 1 bez nariadenia pojednávania podľa a dospel k záveru, že

uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa Odvolací súd

poukázal na to, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučnému súdu,

aby pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodnutie

označené za exekučný titul, je formálne aj materiálne vykonateľné. Stotožnil sa s názorom

súdu prvého stupňa, že zmluvu o úvere treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, že predmetná

rozhodcovská zmluva je vnútorne obsahovo nevyvážená a správne bola posúdená ako

formulárová zmluva, ktorá bola povinnej predložená na vopred pripravenom tlačive,

do ktorého boli vpísané iba údaje o povinnej, číslo zmluvy a dátum jej uzatvorenia. Povinná

nemala v danom prípade reálnu možnosť ovplyvniť obsah zmluvy o úvere ani rozhodcovskej

zmluvy. Nešlo teda o individuálne dojednanú rozhodcovskú zmluvu. Takto uzavretá

rozhodcovská zmluva je neplatná; jej uzavretím totiž spotrebiteľ ešte pred vznikom

akéhokoľvek sporu stráca reálnu možnosť uplatňovať ochranu svojich práv pred všeobecným

súdom. Exekučný titul vydaný v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom, ktorý založil

svoju právomoc na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, nemožno považovať

za spôsobilý exekučný titul. Odvolací súd vzhľadom na to napadnuté uznesenie potvrdil ako

vecne správne ( a ).

Toto uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom uviedla, že

postupom súdov jej bola odňatá možnosť pred súdom konať ( ) napadnuté

rozhodnutie nemá náležitosti uvedené v ustanovení a je nepreskúmateľné

[predovšetkým preto, lebo odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými námietkami oprávnenej,

najmä čo do a/ dopadov záverov vyslovených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v rozhodnutí sp. zn. , b/ individuálneho dojednania

predmetnej rozhodcovskej zmluvy, c/ nezohľadnenia dôvodovej správy k ustanoveniu § 53

ods. 4 písm. r/ a prehliadnutia rozhodnutia Súdneho dvora Európskej

únie vo veci C-478/99, d/ takej interpretácie rozhodcovskej zmluvy, ktorá nevzala na zreteľ

tento úkon ako celok, ale sa zamerala len na jeden z jeho bodov, e/ prehliadnutia podstatných

náležitostí rozhodcovskej zmluvy]. Dovolateľka v súvislosti so svojou argumentáciou

poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 sp. zn.

a stotožnila sa s názorom, že za 'prekonaný' treba považovať právny názor vyjadrený

v R 111/1998, v mysle ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje len tzv. inú

procesnú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Dodala, že v rozhodnutí

sp. zn. najvyšší súd dospel k záveru, že ak sa rozhodnutie odvolacieho súdu

nezaoberá odvolaním brojacim proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa,

je jeho postup nezlučiteľný so zásadou spravodlivého konania. Podľa názoru dovolateľky

sa odvolací súd nezaoberal odvolaním tak, ako to predpokladá právna úprava a svoj postup

náležite nevysvetlil. V ďalšom uviedla, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo tiež

k procesnej vade v zmysle a napadnuté uznesenie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Z týchto dôvodov

žiadala rozhodnutia súdov vydané v tejto veci zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Povinná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala

včas oprávnená zastúpená v súlade s veta druhá , bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

1. Slovenská republika je v zmysle (ďalej len

„ústava“) právny štát. Jedným zo základných a ťažiskových princípov právneho štátu

je princíp právnej istoty. Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane

poukazuje na potrebu rešpektovania tohto princípu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym

rozhodnutiam, ktoré už nadobudli právoplatnosť a predstavujú res iudicata.

Princíp právnej istoty má na pamäti aj v ustanoveniach,

ktorými upravuje podmienky prípustnosti dovolania. Dovolanie má v systéme opravných

prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný

prostriedok, ktorým možno – v prípadoch výslovne

stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť.

Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje

konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , ,

, , a ).

V súlade s povahou dovolacieho konania a dovolania tento mimoriadny opravný

prostriedok nielenže nie je v normatívne upravený ako „ďalšie

odvolanie“, ale ani nesmie byť (účastníkmi konania ani súdmi) vnímaný ako „skryté

odvolanie“. Vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej

prieskum právoplatných súdnych rozhodnutí musí rešpektovať princíp právnej istoty

a podliehať určitým pravidlám. Prieskumnú právomoc by mal príslušný súd vykonávať len

na nápravu zásadných justičných pochybení a nesprávneho výkonu spravodlivosti, ale nie

na nové prejednanie veci. Prieskum by nemal byť skrytým odvolaním; možnosť dvoch

právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom na uskutočnenie takého prieskumu

(pozri napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Cornif proti Rumunsku

a rozsudok vo veci Sizintseva a ostatní proti Rusku).

2. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny

súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia

odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1

a 2 V zmysle je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu

prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/ ) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa V zmysle

ods. 2 je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému až c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení

a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti

dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor účastníka konania

tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že

k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti

na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách

stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy ( ),

vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, ( ), byť

predvolaní na súdne pojednávanie ( ), na to, aby im bol rozsudok doručený

do vlastných rúk ( )].

Oprávnená namietla, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať

v dôsledku toho, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je (podľa jej názoru)

nepreskúmateľné.

Najvyšší súd v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť

dovolania podľa nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom

súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Rovnako v uznesení

z 11. júla 2012 sp. zn. konštatoval, že „za odňatie možnosti konať pred

súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu“.

V súlade s tým pod postupom súdu v zmysle možno rozumieť len

faktickú procesnú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci, ktorá predchádza vydaniu

konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení

účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní (viď aj rozhodnutie

najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. , 91/2012).

Pre účely preskúmavanej veci treba dodať, že pokiaľ „postupom súdu“ nie je samo

rozhodnutie vo veci samej, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť

rozhodnutia – odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť,

presvedčivosť, úplnosť), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd

rozhodol.

3. Dovolací súd nespochybňuje, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces

je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva

na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (). Na druhej strane ale treba mať na zreteli aj to, že vada nedostatku

dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať

potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv

(, , ).

Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento

ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie

(porovnaj , ).

Vada konania uvedená v znamená vždy porušenie

aj dohovoru. To však (aj podľa názoru ústavného súdu – viď ďalej)

neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil tiež opak, teda to, že každé porušenie práva

na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle

neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým

v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy

v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje

, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku

určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, v nadväznosti

na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady

a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania

na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne

vymenované v , pripisuje osobitný význam – vady

tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď )

a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď ). Aj niektorým

ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle

pripisuje význam. Iné vady, ktoré mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“) považuje ale – na rozdiel od procesných vád

vymenovaných v – (len) za relevantný dovolací dôvod (viď

písm. b/ ), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,

že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému

rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti ( ).

Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných

práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces

(tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157

ods. 1 a 2 ), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa

. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z , ktorý do určitej

miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4 , treba rozhodujúce

otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto

ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých

ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj

a aktuálne tiež ).

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len oprávnenou

zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval

ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej

istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými uzneseniami súdov nižších stupňov. Dovolací súd

pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému

princípu právnej istoty, lebo navrhovateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí

nevykazoval znaky odňatia možnosti odporcu konať pred súdom ( ).

Dovolaním napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie ktorého nemožno posudzovať izolovane

od odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (, , ),

lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok,

uvádza v primeranom rozsahu skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,

obsah odvolania, ako aj právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory.

Za vadu konania v zmysle v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237

písm. f/ – je zásadne príslušný dovolací súd (viď ).

Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“)

ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997

sp. zn. , z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací

súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne

opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát

najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy

(v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy

dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá

(len) tzv. inú vadu konania v zmysle , nie však procesnú vadu

konania v zmysle (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. , , , , ,

, , ). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti

rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania

pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad

sp. zn. , , , , ,

, , , a ).

Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu

na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež

rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré

zotrvávali na právnych záveroch súladných s R 111/1998. Ústavný súd:

a) uznesením z 27. mája 2010 sp. zn. odmietol ústavnú sťažnosť proti

uzneseniu najvyššieho súdu zo 6. augusta 2009 sp. zn. konštatujúc, že

„po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody uvedené

v sťažnosti nezistil také porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1 “,

b) v odôvodnení uznesenia z 19. apríla 2011 sp. zn. , ktorým odmietol

sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu z 20. januára 2011 sp. zn. ,

uviedol, že „najvyšší súd postupoval v súlade s relevantnými ustanoveniami

, ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom

interpretoval a aplikoval, preto aj jeho právne závery sú ústavne akceptovateľné“,

c) uznesením z 30. júna 2011 sp. zn. odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu

najvyššieho súdu zo 14. apríla 2011 sp. zn. s tým, že „najvyšší súd

postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie

proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi

neodňala možnosť konať pred súdom ( )“,

d) v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. , ktorým odmietol sťažnosť

proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 25. novembra 2010 sp. zn. ,

vyslovil názor, že „nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu aj v prípade,

ak by znamenala porušenie 'procesného práva na spravodlivé konanie' ... resp.

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné bez ďalšieho

stotožniť s procesnou vadou konania spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi

konať pred súdom ( ), preto nie je ani dôvodom zakladajúcim

prípustnosť dovolania (podľa ) proti takému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, proti ktorému podľa ostatných ustanovení

dovolanie prípustné nie je“,

e) v uznesení z 10. novembra 2011 sp. zn. , posudzujúc ústavnosť

rozhodnutia najvyššieho súdu z 22. septembra 2010 sp. zn. ,

konštatoval, že vada konania podľa znamená porušenie

ods. 1 , ako aj dohovoru (), to však, ako už ústavný súd

spresnil (), neznamená, že by vždy zároveň platil aj opak,

f) v uznesení z 3. apríla 2012 sp. zn. , odmietajúc sťažnosť

proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 sp. zn. ,

uviedol, že nielen v náleze sp. zn. , ale aj v následnej svojej

rozhodovacej činnosti (napr. ) tento názor (pozn.: vyjadrený

v judikáte R 111/1998) najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a považoval

ho za ústavne konformný,

g) v uznesení z 19. apríla 2012 sp. zn. , ktoré sa týkalo uznesenia

najvyššieho súdu z 31. januára 2011 sp. zn. uviedol, že „právny názor,

na ktorom je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska

akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva sťažovateľky podľa a podľa listiny, či práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

h) v uznesení zo 14. februára 2013 sp. zn. , ktorým odmietol sťažnosť

proti uzneseniu najvyššieho súdu zo 14. augusta 2012 sp. zn. , uviedol,

že „samotné nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci

alebo nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia nepredstavujú samy

osebe odňatie možnosti konať pred súdom (podľa ) ani iný dôvod

prípustnosti dovolania“.

Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013

sp. zn. (posudzujúc ústavnosť uznesenia najvyššieho súdu zo 7. augusta

2012 sp. zn. ) uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil

k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia

rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú vadu konania

podľa “.

Pre úplnosť – na doloženie pretrvávajúcej aktuálnosti právnych záverov najvyššieho

súdu zaujatých v preskúmavanej veci – dovolací súd uvádza, že keď bolo v inej právnej veci

napadnuté ústavnou sťažnosťou rozhodnutie najvyššieho súdu z 10. januára 2013

sp. zn. , ústavný súd ju odmietol uznesením z 22. januára 2014

sp. zn. . Vo vzťahu k predmetnému rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktoré

spočíva na závere, že nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ ), ústavný súd uviedol, že „nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých

by bolo možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania“.

4. Ako už bolo uvedené, k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj

princíp právnej istoty (napr. a ). V právnom štáte musí panovať

istota, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva

rovnaká odpoveď (napr. , , , ).

Právny poriadok Slovenskej republiky predvída možnosť existencie rozdielnych

právnych názorov súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach a upravuje

procedúru, prostriedky a nástroje, ktoré majú zabezpečiť koherentnosť judikatúry (viď § 21

a 22 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych

rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom

najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. bolo

subjektom na to oprávneným zaradené na rokovanie osobitného orgánu najvyššieho súdu

s rozhodovacou právomocou (občianskoprávneho kolégia), osobitnou procedúrou upravenou

všeobecne záväzným právnym predpisom bolo týmto orgánom prerokované a uznesením,

ktoré prijala nadpolovičná väčšina členov občianskoprávneho kolégia, bol schválený návrh

na jeho uverejnenie v zbierke – v zákonom stanovenom osobitnom médiu so špeciálnym

zameraním a účelom; publikované bolo pod R 111/1998. Uvedeným postupom plnil najvyšší

súd zákonom stanovenú povinnosť dbať o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov ( o súdoch

a sudcoch). Táto povinnosť mu v súčasnosti vyplýva z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. O publikovaní

predmetného rozhodnutia bolo teda rozhodnuté v rámci zákonom upraveného mechanizmu

zabezpečujúceho koherentnosť judikatúry ().

Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia najvyššieho

súdu v zbierke ako R 111/1998, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad

najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto)

má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná,

ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako

aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom).

Je podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej len „nepublikované

rozhodnutie“), a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry

navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené v zbierke

(ďalej len „publikované rozhodnutie“). Pokiaľ nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu

vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho súdu v individuálne

ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v publikovanom rozhodnutí je zároveň

zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré

vždy tvorí viacero senátov. Názor vyjadrený v nepublikovanom rozhodnutí sa v tomto zmysle

prípadne (ak vec prejednávajúci senát dospeje k záveru, že sú pre to splnené podmienky)

môže odkloniť či odchýliť od názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí, tým ale ešte

bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu“ názoru, na ktorom spočíva publikované rozhodnutie.

O „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu odklonenia sa od) názoru vyjadreného

v publikovanom rozhodnutí možno, podľa názoru vec prejednávajúceho senátu, hovoriť iba

vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu

( a a o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov).

Keďže právny názor najvyššieho súdu publikovaný pod R 111/1998 nebol dosiaľ

vo vyššie uvedenom zmysle „prekonaný“, nebol ani v preskúmavanej veci daný dôvod

pre jeho nezohľadnenie.

Ústavný súd v náleze z 3. novembra 2006 sp. zn. konštatoval, že

„ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená

podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi

rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle

a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

.“ Povinnosť súdu uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody pre odklon od judikatúry

vyplýva aj z pravidla, v zmysle ktorého ten, kto sa odvoláva na existujúcu prax, nemusí

uvádzať zdôvodnenie svojho postoja a postupu, kto však volí zmenu rozhodovacej praxe

(judikatúry), musí túto zmenu náležite konfrontovať s doterajšou judikatúrou a vždy

dostatočne zdôvodniť a primerane vysvetliť svoje dôvody spochybňujúce alebo kritizujúce

závery vyjadrené v publikovanom rozhodnutí alebo stanovisku.

Senát dovolacieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, sa riadi

judikátom R 111/1998, preto by v zásade nemusel bližšie vysvetľovať, prečo sa neodkláňa

od záverov, ktoré sú vyjadrené v tomto judikáte. Napriek tomu ale považuje za potrebné

uviesť v ďalšom niektoré argumenty, so zreteľom na ktoré považuje tento judikát – v rámci

právnej úpravy platnej a účinnej v čase jeho rozhodovania – za naďalej plne opodstatnený:

4.1. I keď upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom

súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov ( ) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby

rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len nemôže zabezpečiť, že každé

konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho ustanoveniam a že súdmi bude vždy

rozhodnuté iba správne. Možnosť dosiahnutia nápravy nesprávností, ku ktorým môže v praxi

dôjsť, vytvára systémom opravných prostriedkov (odvolanie,

návrh na obnovu konania, dovolanie, mimoriadne dovolanie).

Nesprávnosťou rozhodnutia je aj jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ sa súd dopustí tejto

nesprávnosti a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania

možnosť realizovať jeho procesné oprávnenia v zmysle „náležite skutkovo aj právne

argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia

prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov“. Aj účastník odvolacieho

konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za nedostatočne

odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované procesné oprávnenie poukazovať

na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy; účastník konania môže za podmienok

stanovených v zákone podať dovolanie ( ).

nebráni účastníkovi konania v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania

a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho možnosť argumentovať aj tým, že

rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie

sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné,

nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodložené priebehom a výsledkami konania – účastník

konania môže teda v dovolaní namietať, že ním napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné.

Na druhej strane právnou úpravou dovolania a dovolacieho

konania nezaručuje, že každé podané dovolanie bude vždy prípustné, že sa dovolací súd bude

vždy zaoberať aj vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia a že dovolateľ bude v konaní

pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní totiž argumentácia dovolateľa takéhoto

obsahu (t.j. že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné) naráža na Občianskym súdnym

poriadkom stanovené obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy

prípustnosti dovolania.

Vzhľadom na to, že dovolanie oprávnenej smeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

odvolacieho súdu neuvedenému v 2 , dovolací súd poukazuje na to, že

v ustanovení a vymenúva znaky tých uznesení

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné. Z danej právnej úpravy je

zrejmé, že zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter dovolania a možné

dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril na jednej strane vôľu, aby určité

uznesenia (výnimočne) napriek tomu, že už nadobudli právoplatnosť, mohli byť predmetom

preskúmania v dovolacom konaní; na druhej strane tým ale zároveň vyjadril vôľu, aby iné

uznesenia (než sú ním výslovne uvedené) nemohli byť v zmysle týchto ustanovení

predmetom preskúmania v dovolacom konaní.

Keďže zákonodarca v od. 1 a 2 vyjadril zámer, aby potvrdzujúce

uznesenie odvolacieho súdu neuvedené v tomto ustanovení nebolo možné podrobiť

dovolaciemu prieskumu (i keby prípadne spočívalo na nesprávnej aplikácii alebo interpretácii

zákona), bolo by nielen nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania (viď tiež

vyššie uvedený výklad o neprípustnosti vnímania dovolania ako „skrytého odvolania“), ale

aj z materiálneho hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by právnou úpravou obsiahnutou v § 237

písm. f/ vyjadril zároveň („súbežnú“) vôľu zabezpečiť účastníkovi konania možnosť

dovolacieho prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho uznesenia odvolacieho súdu

neuvedeného v a , ktorý možno (azda aj alebo pravdepodobne) spočíva

na správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá celkom presvedčiť a v dovolacom konaní

ju nemožno s istotou a do všetkých detailov preveriť, lebo odvolací súd svoje závery

v odôvodnení potvrdzujúceho uznesenia nevyjadril spôsobom absolútne jasným, určitým

alebo relevantnú problematiku plne vyčerpávajúcim.

4.2. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna

istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len

mimoriadne a výnimočne. Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku

dovolateľom je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie

je procesne prípustné a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento

opravný prostriedok je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému

(primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní

ďalej a pristúpiť až k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané;

pokiaľ by dovolací súd posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne

neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Ak dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie

je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal

správnosťou napadnutého rozhodnutia.

Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska

úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tiež výstižnosti ich vyjadrenia

alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné

(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania nedáva Občiansky súdny

poriadok podklad v žiadnom z jeho ustanovení.

4.3. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje

jednak objektívnymi znakmi rozsudku ( ) alebo uznesenia ( )

odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávažnejších procesných vád

konania súdov nižších stupňov ( ). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia

je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň

minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.

Záver súdu, že napadnuté rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,

závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,

ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má súd vyššieho

stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym odôvodnením napadnutého

rozhodnutia. V praxi sa pri tom môže zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť rozpätie

od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náležitý prístup až k neopodstatnenej zhovievavosti

(benevolencii).

So zreteľom na vyššie uvedené je opodstatnený záver, že zámerom zákonodarcu

nemohlo byť, aby riešenie tak zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu

právnej istoty osobitne významná (otázky, či dovolanie podľa prípustné

je alebo nie je), bolo determinované tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje

k posúdeniu, či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne

a presvedčivo vysvetľuje skutkovú a právnu podstatu veci.

5. Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa

je aj princíp právnej istoty (), v súlade s ktorým je opodstatnená požiadavka, aby

na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dávala

rovnaká odpoveď (, a , ).

Najvyšší súd musí vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie

v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný

výklad a používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 22 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov), a to bez ohľadu na to, či uplatňuje svoju právomoc podľa § 22 uvedeného zákona,

alebo právomoc vyplývajúcu mu z jeho postavenia ako súdu dovolacieho, ktorý rozhoduje

o mimoriadnom opravnom prostriedku podľa a nasl. (porovnaj napríklad

a ).

V prípade, že sa najvyšší súd odkláňa od právneho názoru vysloveného v inom jeho

rozhodnutí týkajúcom sa analogického prípadu, je potrebné, aby minimálne poukázal

na už existujúce rozhodnutia v identických právnych veciach, ktoré vychádzajú z odlišných

právnych názorov, a na tomto základe zdôvodnil, prečo sa od nich v preskúmavanej veci

odkláňa (viď bližšie nález ústavného súdu z 22. októbra 2013 sp. zn. ).

Najvyšší súd už rozhodoval v inom dovolacom konaní, v ktorom sa tá istá oprávnená

v skutkovo a právne obdobnej veci domáhala exekúcie na podklade rozhodcovského

rozsudku. Najvyšší súd v uznesení z 29. januára 2013 sp. z. konštatoval, že

odvolací súd sa s odvolacími námietkami oprávnenej vysporiadal len tým, že v nadväznosti

na v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie súdu prvého stupňa,

s ktorým sa stotožnil. Najvyšší súd v uvedenom uznesení vyslovil právny názor, že takéto

odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu nezodpovedá požiadavke na riadne a presvedčivé

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, lebo na jeho základe (medziiným) nemožno zistiť,

či sa odvolací súd okrem uplatneného odvolacieho dôvodu podľa

zaoberal aj ďalšími štyrmi odvolacími dôvodmi a ako sa s nimi vysporiadal. Neexistencia

dôvodov súdneho rozhodnutia má za následok jeho nepreskúmateľnosť a tým i jeho

nepresvedčivosť, čo je vadou konania, ktorou sa účastníkovi odníma možnosť konať

pred súdom v zmysle

6. Ako už bolo uvedené vyššie, vec preskúmavajúci senát najvyššieho súdu sa riadi

judikátom R 111/1998 a v súlade s ním naďalej (napriek odlišnému rozhodnutiu iného senátu

najvyššieho súdu v skutkovo a právne obdobnej veci) zastáva názor, že nepreskúmateľnosť

konania nezakladá procesnú vadu konania v zmysle , a teda ani

prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Uzatvára preto, že ak je dovolaním napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu prípadne nepreskúmateľné (najvyšší súd neskúmal

opodstatnenosť tvrdenia oprávnenej, že uznesenie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné),

namietaná okolnosť nemala za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať.

7. Pokiaľ sa v dovolaní namieta existencia tzv. inej procesnej vady (§ 241 ods. 2

písm. b/ ), dovolací súd uvádza, že namietaná vada nezakladá prípustnosť dovolania.

Oprávnená zastáva názor, že súdy nižších stupňov nemali pre svoje rozhodnutia

dostatok úplných a správnych skutkových podkladov. Najvyšší súd k tejto námietke uvádza,

že v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde

o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle f/ (viď viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , , ,

a ).

8. K námietke, že napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci, je potrebné uviesť, že o nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že

ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012

a rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v , ani znak

(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ako zakladajúci

prípustnosť dovolania. Keďže navrhovateľ uvedený dovolací dôvod uplatnil v dovolaní, ktoré

nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnuté uznesenie posúdeniu

z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

9. Najvyšší súd dovolanie oprávnenej, prípustnosť ktorého nevyplýva z

a , odmietol ako procesne neprípustné ( a

písm. c/ ).

V dovolacom konaní (procesne) úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( ,

ods. 1 a ). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho

konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. februára 2014

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková