Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 171/2013
PDF · 212.08 KB
No categories available
II. ÚS 171/2013
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2013
v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa
Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti K., Česká republika, zastúpenej
advokátom Mgr. A. S., Česká republika (spolupracujúci advokát JUDr. I. H., B.), vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom
Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Cdo 137/2012 a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 137/2012
p o r u š i l základné právo spoločnosti K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 137/2012
z 29. októbra 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 171/2013-10 z 28. februára 2013 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti
K., Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším
súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Cdo 137/2012.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 2. augusta
2013 a najvyšší súd vo vyjadrení z 22. mája 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od
ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala súdnej exekútorke návrh na začatie
exekučného konania na vymoženie jej pohľadávky vyplývajúcej z rozhodcovského nálezu
rozhodcu Mgr. R. S. z 1. novembra 2006, ktorým bolo I. L. (ďalej len „povinná“) uložené
zaplatiť sťažovateľke čiastku 32 113,51 Sk (1 065,97 €) s príslušenstvom. Ide
o rozhodcovský nález vydaný v Českej republike, teda z hľadiska exekučného konania
vedeného v Slovenskej republike ide o cudzie rozhodnutie. Súdna exekútorka požiadala
Okresný súd Brezno (ďalej len „okresný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 Exekučného poriadku. Okresný súd 16. januára 2008 poveril súdnu exekútorku
vykonaním exekúcie. Následne však uznesením okresného súdu č. k. 6 Er 28/2008-21
zo 14. marca 2011 bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a bola zastavená. Uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoE 368/2011-57
z 10. januára 2012 bolo na základe odvolania sťažovateľky uznesenie okresného súdu
potvrdené. Oba všeobecné súdy dospeli k záveru, že sťažovateľka nepreukázala splnenie
všetkých podmienok čl. 22 a čl. 23 Zmluvy medzi Českou republikou a Slovenskou
republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a o úprave niektorých
právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach (ďalej len „zmluva“). Uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 137/2012 z 29. októbra 2012 bolo odmietnuté dovolanie
sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu. Uznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu
zástupcovi sťažovateľky doručené 26. novembra 2012.
Podľa názoru sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej
označených práv podľa ústavy a dohovoru. Najvyšší súd nesprávne odmietol dovolanie
s tým, že dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí
uvedených v § 239 Občianskeho súdneho poriadku, a preto dovolanie nie je prípustné.
Z tohto dôvodu sa vecnou stránkou prípadu ani nezaoberal a odoprel tak sťažovateľke právo
na spravodlivé prerokovanie veci. Sťažovateľka je toho názoru, že dovolaním napadnuté
uznesenie vecne spĺňa znaky uznesenia podľa § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku. Totiž návrh na nariadenie exekúcie treba de facto i de iure považovať za návrh
na uznanie a výkon rozhodnutia, a preto uznesenia okresného súdu, ale aj krajského súdu sú
uzneseniami o neuznaní cudzieho rozhodnutia a o jeho vyhlásení za nevykonateľné na
území Slovenskej republiky (najmä pokiaľ sa všeobecné súdy odvolávajú práve na čl. 22
a čl. 23 zmluvy, ktoré sa týkajú podmienok uznávania cudzozemských rozhodnutí).
Skutočnosť, že exekúcia bola zastavená a toto zastavenie bolo odôvodnené nesplnením
podmienok na uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia, neznamená nič iné než to, že
všeobecné súdy odopreli uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia a vyhlásili ho za
nevykonateľné. Preto je proti takémuto uzneseniu prípustné dovolanie. Porušenie práva
na spravodlivý proces nie je iba v tom, že v dôsledku nesprávneho odmietnutia dovolania
nebola vec z materiálneho hľadiska najvyšším súdom prerokovaná, ale tiež v tom, že
najvyšší súd dôvod odmietnutia dovolania žiadnym spôsobom neuviedol.
Došlo aj k porušeniu princípu res iudicata, ktorý zakazuje rozhodovať dvakrát v tej
istej veci. Okresný súd vydal poverenie súdnej exekútorke a až následne takmer po dvoch
rokoch exekúciu zastavil práve z dôvodu, že cudzí rozhodcovský nález nemal byť vôbec
uznaný pre nesplnenie podmienok čl. 22 a čl. 23 zmluvy. Tým, že okresný súd vydal
poverenie pre súdneho exekútora, uznal predložený cudzí rozhodcovský nález za spôsobilý
exekučný titul a už pred vydaním poverenia musel postupovať v zmysle zmluvy, a teda
musel skúmať splnenie podmienok čl. 22 a čl. 23. Je preto logické, že tieto podmienky boli
splnené, lebo inak by okresný súd poverenie na vykonanie exekúcie nemohol vydať. Keďže
exekúcia už prebiehala na základe udeleného poverenia, nebolo možné v tomto štádiu
opätovne skúmať splnenie podmienok na uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského nálezu
(v opačnom prípade by išlo o hrubé porušenie zásady právnej istoty a zásady res iudicata).
Napokon sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd v prakticky
totožných prípadoch zaujíma diametrálne odlišné stanoviská. V skutkovo obdobných
prípadoch posúdil dovolania ako prípustné. Ide o uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 14/2012 z 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 34/2012 z 13. septembra 2012 a sp. zn.
6 Cdo 77/2012 z 25. apríla 2012.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
5 Cdo 137/2012 s tým, aby bolo uznesenie z 29. októbra 2012 zrušené a vec bola vrátená na
ďalšie konanie.
Z vyjadrenia najvyššieho súdu č. k. KP 3/2013-18 z 22. mája 2013 doručeného
ústavnému súdu 27. mája 2013 vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu obsahuje dostatok
skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uznesenia. Je potrebné poukázať
na skutočnosť, že dôvodom na rozhodnutie všeobecných súdov o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú a jej zastavenie nebolo len nepreukázané splnenie všetkých podmienok
uvedených v čl. 22 a 23 zmluvy (t. j. že povinnej bola daná možnosť riadne sa na konaní
zúčastniť a rozhodcovský nález spolu s poučením o možnosti podať opravný prostriedok jej
bol riadne doručený). Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodca sa
postavením dlžníka ako spotrebiteľa a charakterom úveru ako spotrebiteľského úveru vôbec
nezaoberal. V súvislosti s tvrdenou vadou res iudicata je potrebné poukázať na stanovisko
vyjadrené v rozhodnutí R 47/2012, z ktorého vyplýva, že hoci exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, v exekučnom konaní
je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk
vymedzených v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Toto ustanovenie
umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku.
Ak exekučný súd zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní, je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom
štádiu (fáze) sa exekučné konanie nachádza. Týmto ustanovením však nie je vylúčená
možnosť exekučného súdu zastaviť exekúciu za splnenia predpokladov uvedených v § 57
Exekučného poriadku. Preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným
súdom je možné iba v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní. Z tohto
ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie, nie však na to, či
spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. Nie každá skutočnosť, ktorá je
hodnotená ako neprijateľná podmienka, teda spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi.
Rozhodujúce je, či plnenie odporuje alebo neodporuje dobrým mravom. Len tento zákonný
dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Námietka veci právoplatne rozhodnutej preto
nie je dôvodná. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na odlišné stanoviská najvyššieho súdu
v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Cdo 14/2012, sp. zn. 3 Cdo 34/2012 a sp. zn.
6 Cdo 77/2012, tak s jej názorom nie je možné súhlasiť. V konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cdo 14/2012 bola dôvodom zrušenia veci nepreskúmateľnosť rozhodnutia, vo veci sp. zn.
3 Cdo 34/2012 bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia (nie
zastavené exekučné konanie po udelení poverenia), a keďže išlo o cudzí exekučný titul,
dovolanie bolo s poukazom na ustanovenie § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku prípustné. V konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 77/2012 bol dôvodom zrušenia
veci výskyt vady uvedenej v ustanovení § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku,
ktorú je dovolací súd povinný skúmať bez ohľadu na procesnú prípustnosť dovolania.
O dovolaniach sťažovateľky rozhodol najvyšší súd aj v konaniach vedených pod sp. zn.
2 Cdo 305/2012, sp. zn. 7 Cdo 153/2012, sp. zn. 2 Cdo 31/2012 a sp. zn. 5 Cdo 15/2012,
v ktorých boli dovolania odmietnuté. Viaceré konania nie sú ešte rozhodnuté (9 vecí).
Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným
uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľky.
Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 171/2013-10 z 28. februára
2013, vyjadrenie najvyššieho súdu č. k. KP 3/2013-18 z 22. mája 2013, ako aj oznámenie
právneho zástupcu sťažovateľky z 2. augusta 2013 povinnej s tým, aby sa aj ona mohla
vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutá vo svojich
právach. Povinná však možnosť vyjadriť sa nevyužila.
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 137/2012 z 29. októbra 2012 vyplýva, že
ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
15 CoE 368/2011 z 10. januára 2012. Keďže sťažovateľka vyvodzovala prípustnosť
dovolania z ustanovenia § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, je potrebné
poukázať na to, že cudzí exekučný titul uznáva príslušný súd tak, že vydá poverenie
na vykonanie exekúcie (§ 42 ods. 4 Exekučného poriadku). K návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený rozhodcovský nález rozhodcu Mgr. R. S. z 1. novembra 2006, ktorý
sťažovateľka označila za exekučný titul. Tým, že okresný súd udelil súdnej exekútorke
poverenie na vykonanie exekúcie na základe uvedeného rozhodcovského nálezu, uznal tento
nález ako cudzí exekučný titul v zmysle § 42 ods. 4 Exekučného poriadku. Nešlo pritom
o rozhodnutie o vyhlásení cudzieho rozhodnutia za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky, a preto dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky rozhodnutí
uvedených v ustanovení § 239 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľka
procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a) až g) Občianskeho súdneho poriadku
nenamietala a žiadna z týchto vád v dovolacom konaní nevyšla najavo. Sťažovateľka
v dovolaní namietala, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku]. Dovolací súd
môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy,
keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale vo veci nejde).
To isté sa vzťahuje na námietku sťažovateľky súvisiacu s nesprávnym právnym posúdením
veci [§ 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku]. Možno preto zhrnúť, že
v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239, ale ani
z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku.
Z uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 34/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn.
3 Cdo 14/2012 z 9. februára 2012, ako aj sp. zn. 6 Cdo 77/2012 z 25. apríla 2012 vyplýva,
že vo všetkých týchto veciach vystupovala sťažovateľka ako oprávnená, ktorá v konaniach
vedených okresným súdom exekučne vymáhala pohľadávky proti rôznym povinným
osobám, pričom vo všetkých prípadoch exekučným titulom boli rozhodcovské nálezy
rozhodcu Mgr. R. S. so sídlom v Českej republike. Najvyšší súd vo všetkých prípadoch
vyhovel dovolaniu sťažovateľky a uznesenia krajského súdu zrušil so súčasným vrátením
veci na ďalšie konanie.
Vo veci sp. zn. 3 Cdo 34/2012 okresný súd žiadosť o udelenie poverenia súdnemu
exekútorovi na vykonanie exekúcie zamietol, pričom krajský súd toto uznesenie okresného
súdu potvrdil. Najvyšší súd považoval dovolanie za prípustné podľa § 239 ods. 2 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku. Keďže okresný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (čo krajský súd potvrdil), treba tieto uznesenia považovať za také,
ktorými sa rozhodlo o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Vo veci sp. zn. 3 Cdo 14/2012 okresný súd udelil poverenie súdnemu exekútorovi
na vykonanie exekúcie, avšak neskorším uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a zastavil ju. Krajský súd odvolanie sťažovateľky ako oprávnenej odmietol vo vzťahu
k výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú (keďže proti tomuto výroku nebolo odvolanie
prípustné) a potvrdil vo vzťahu k výroku o zastavení konania (keďže zákon ukladá súdu
povinnosť zastaviť exekúciu, ktorá bola vyhlásená za neprípustnú). Rozhodnutie krajského
súdu považoval najvyšší súd za uznesenie v zmysle § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku, a preto dovolanie považoval za procesne prípustné na základe tohto
ustanovenia.
Vo veci sp. zn. 6 Cdo 77/2012 okresný súd udelil poverenie súdnemu exekútorovi
na vykonanie exekúcie, avšak neskorším uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a konanie zastavil. Krajský súd odvolanie sťažovateľky ako oprávnenej odmietol vo vzťahu
k výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú (keďže proti tomuto výroku nebolo odvolanie
prípustné) a potvrdil vo vzťahu k výroku o zastavení konania (keďže zákon ukladá súdu
povinnosť zastaviť exekúciu, ktorá bola vyhlásená za neprípustnú). Najvyšší súd považoval
dovolanie za prípustné podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, keďže
k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že krajský súd odmietol odvolanie
vo vzťahu voči vyhláseniu exekúcie za neprípustnú, lebo bol toho názoru, že proti tomuto
výroku nebolo odvolanie prípustné. Pritom vzhľadom na skutočnosť, že proti výroku
o zastavení exekúcie je prípustné odvolanie, pričom predpokladom zastavenia exekúcie bolo
jej vyhlásenie za neprípustnú, rozhodnutím o zastavení exekúcie treba rozumieť nielen
výrok o samotnom zastavení exekúcie, ale aj výrok o jej neprípustnosti. Preto najvyšší súd
považoval za neudržateľný výklad, podľa ktorého bolo odvolanie prípustné len proti výroku
o zastavení exekúcie.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že dovolaním napadnuté uznesenie treba
považovať za uznesenie podľa § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, a preto
jej dovolanie malo byť kvalifikované ako prípustné a meritórne posúdené. Ďalej tvrdí, že
v uvedenej súvislosti najvyšší súd v iných svojich rozhodnutiach považoval dovolanie
v obdobných procesnoprávnych situáciách za prípustné. Napokon vyslovuje názor, že
nebola rešpektovaná zásada zákazu znova rozhodovať o veci už rozhodnutej, keďže už pri
vydaní poverenia pre súdneho exekútora bol okresný súd povinný skúmať podmienky čl. 22
a čl. 23 zmluvy.
Najvyšší súd je toho názoru, že námietky sťažovateľky neobstoja. Vo vzťahu k prvej
námietke odkazuje na odôvodnenie uznesenia. V súvislosti s inými rozhodnutiami
najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľka poukazuje, je toho názoru, že tieto veci boli odlišné
od teraz skúmanej veci. Napokon zdôrazňuje, že vydanie poverenia súdnemu exekútorovi
neznamená, že by následne nebolo možné exekúciu zo zákonných dôvodov zastaviť.
Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že považuje za účelné prvé dve námietky
sťažovateľky skúmať spoločne. Sťažovateľka v rámci nich zdôrazňuje, že nielen podľa jej
právneho názoru bolo treba podané dovolanie považovať za prípustné v zmysle § 239 ods. 2
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ale vyplýva to aj z konkrétne označených
rozhodnutí najvyššieho súdu v iných jej exekučných veciach, v ktorých tiež vystupovala ako
oprávnená, pričom exekučným titulom boli aj tu zahraničné rozhodcovské rozsudky.
Sťažovateľka teda zároveň namieta nesprávne posudzovanie prípustnosti dovolania v jej
veci, ako aj odlišné posudzovanie rovnakej právnej otázky v iných, podľa nej obdobných
veciach.
Z pohľadu ústavného súdu treba vo všeobecnosti zdôrazniť, že právne závery
všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,
ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky. Napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch
neprispievajú k naplneniu princípu právnej istoty, ale ani k dôvere v spravodlivé súdne
konanie (III. ÚS 300/06). Za diskriminačný možno považovať postup, ktorý rovnaké alebo
analogické situácie rieši odchylným spôsobom, ktorý nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť (PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04). K porušeniu princípu právnej istoty môže dôjsť aj
nerešpektovaním požiadavky predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.
Rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je
prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému,
ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre
prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej
istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov
judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov
v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach (Beian v. Rumunsko, IV. ÚS 265/09).
Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď
(I. ÚS 87/93, III. ÚS 356/06). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu
o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju
nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010).
Aj keď právne závery všeobecných súdov nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky
charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov zaväzoval rozhodovať v obdobných
veciach identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu princípu právnej istoty, ale ani k dôvere v spravodlivé
súdne konanie (IV. ÚS 75/09).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné
tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého
stupňa, ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Vzhľadom na to, že podľa názoru najvyššieho súdu uznesenia okresného súdu
a krajského súdu nebolo možné považovať za uznesenia o vyhlásení cudzieho rozhodnutia
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 239
ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, javí sa potrebné z pohľadu ústavného súdu
posúdiť, či je tento právny názor najvyššieho súdu v súlade s inými rozhodnutiami
najvyššieho súdu uvádzanými sťažovateľkou s tvrdením, že má ísť o analogické prípady.
Je potrebné prisvedčiť najvyššiemu súdu, že vo veci sp. zn. 3 Cdo 34/2012 bol
skutkový stav odlišný, keďže došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia, teda nie k zastaveniu exekučného konania po udelení poverenia.
Vo veci sp. zn. 6 Cdo 77/2012 okresný súd udelil poverenie na vykonanie exekúcie,
avšak neskorším uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a konanie zastavil. Krajský
súd odvolanie sťažovateľky odmietol vo vzťahu k výroku o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú (keďže proti tomuto výroku nebolo odvolanie prípustné) a potvrdil vo vzťahu
k výroku o zastavení konania. Najvyšší súd považoval dovolanie za prípustné podľa § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, keďže bol toho názoru, že odvolanie bolo
prípustné proti obom výrokom uznesenia okresného súdu. Záver o prípustnosti dovolania v
tejto veci sa teda neopiera o ustanovenie § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku.
Napokon, vo veci sp. zn. 3 Cdo 14/2012 došlo k udeleniu poverenia súdnemu
exekútorovi a neskorším uznesením okresného súdu bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú
a zastavená. Krajský súd odmietol odvolanie oprávnenej proti výroku o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú s tým, že odvolanie proti tomuto výroku nie je prípustné, a uznesenie
potvrdil vo vzťahu k výroku o zastavení exekúcie. Najvyšší súd považoval uznesenie
krajského súdu za také, aké má na mysli ustanovenie § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku, a preto dovolanie považoval za procesne prípustné. Možno ustáliť, že
právny názor vyslovený najvyšším súdom vo veci sp. zn. 3 Cdo 14/2012 sa týka obdobnej
skutkovej a právnej situácie, aká sa posudzovala v konaní vedenom pod sp. zn.
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného možno konštatovať, že právne názory vyslovené
najvyšším súdom vo veciach sp. zn. 5 Cdo 137/2012 a sp. zn. 3 Cdo 14/2012 sa v otázke
prípustnosti, resp. neprípustnosti dovolania podľa § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku zásadným spôsobom odlišujú. Kým totiž podľa právneho názoru
vysloveného vo veci sp. zn. 5 Cdo 137/2012 nejde o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré
má na mysli ustanovenie § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, podľa
právneho názoru vysloveného vo veci sp. zn. 3 Cdo 14/2012 je opak pravdou.
Podľa názoru ústavného súdu za situácie, keď sa najvyšší súd odchýlil od právneho
názoru vysloveného v inom jeho rozhodnutí týkajúcom sa analogického prípadu
[v súvislosti s otázkou prípustnosti dovolania podľa § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku], bolo jeho povinnosťou minimálne poukázať na už existujúce
rozhodnutia v identických právnych veciach, ktoré vychádzajú z odlišných právnych
názorov, a na tomto základe zdôvodniť, prečo sa od nich v teraz riešenej právnej veci
odkláňa. Ak tak najvyšší súd v danom prípade neurobil, tak tým vážne spochybnil princíp
právnej istoty ako jeden z princípov právneho štátu, ktorý sú pri svojej rozhodovacej
činnosti povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci (mutatis mutandis IV. ÚS 383/08,
IV. ÚS 75/09). To zakladá arbitrárnosť jeho uznesenia.
S ohľadom na už uvedené preto došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Ústavný súd nepovažuje za dôvodnú poslednú námietku sťažovateľky, podľa ktorej
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bola otázka spôsobilosti exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku vydaného v Českej republike) právoplatne vyriešená, a preto už
nebolo možné neskôr exekúciu z tohto dôvodu, resp. aj z tohto dôvodu zastaviť (res
iudicata).
Pri riešení uvedenej právnej otázky vychádza ústavný súd z toho, že hoci v rámci
rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie sa muselo riešiť, či exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) zodpovedá kritériám
čl. 22 a čl. 23 zmluvy, nemožno vylúčiť, aby sa splnenie týchto podmienok mohlo opätovne
skúmať aj po vydaní poverenia. K vydaniu poverenia nedochádza totiž v rámci
kontradiktórneho konania, pretože všeobecný súd o návrhu oprávneného na vydanie
poverenia rozhodne spravidla bez toho, aby sa mohol vyjadriť aj povinný, pričom proti
verdiktu, ktorým sa poverenie udelí, nie je prípustné odvolanie. To znamená, že povinný
môže svoje prípadné výhrady týkajúce sa napríklad naplnenia podmienok podľa čl. 22
a čl. 23 zmluvy uplatniť spravidla len po vydaní poverenia.
Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako podstatná aj okolnosť, že okresný súd
a krajský súd rozhodli o zastavení exekúcie v podstate z dvoch zásadných dôvodov, a to
jednak pre nesplnenie kritérií vyplývajúcich z čl. 22 a čl. 23 zmluvy, ako aj preto, že sa pri
vydaní exekučného titulu nebrala do úvahy spotrebiteľská povaha záväzku povinnej.
To znamená, že exekúcia bola následne po vydaní poverenia zastavená aj z dôvodu
nesplnenia kritérií vyplývajúcich z čl. 22 a čl. 23 zmluvy. Preto z hľadiska podstaty
skúmanej problematiky sa javí ako rozhodujúca otázka, či zastavenie exekúcie pre
nesplnenie podmienok čl. 22 a čl. 23 zmluvy, resp. potvrdenie takéhoto rozhodnutia
okresného súdu krajským súdom možno alebo nemožno považovať za rozhodnutie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky v zmysle § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku.
Ústavný súd napokon poukazuje na to, že v zmysle § 242 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku na také vady konania, ktoré vyplývajú z ustanovenia § 237 Občianskeho
súdneho poriadku, je najvyšší súd v dovolacom konaní povinný prihliadnuť aj v prípade,
keď takéto vady neboli v podanom dovolaní uplatnené. To znamená, že otázku prípustnosti
dovolania z niektorého z dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho
poriadku je najvyšší súd povinný skúmať aj z úradnej moci.
V danom prípade napriek formálnej existencii exekučného titulu (zahraničného
rozhodcovského rozsudku) došlo k tomu, že exekúcia nebola vykonaná, keď všeobecné
súdy dospeli k záveru, že z viacerých dôvodov nemožno predložený exekučný titul
akceptovať. Hoci to sťažovateľka v podanom dovolaní, ale ani v sťažnosti ústavnému súdu
nenamietala, javí sa ako nedostatok zo strany najvyššieho súdu, že sa za tohto stavu nijako
nezaoberal otázkou, či uvedenú procesnú situáciu nemožno považovať za taký postup súdu,
ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd sa teda mal zaoberať možnosťou
prípadnej prípustnosti dovolania v zmysle uvedeného ustanovenia.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 137/2012 z 29. októbra 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu).
V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2013