Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 171/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2013

v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa

Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti K., Česká republika, zastúpenej

advokátom Mgr. A. S., Česká republika (spolupracujúci advokát JUDr. I. H., B.), vo veci

namietaného porušenia a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom

Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l základné právo spoločnosti K. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. októbra 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-10 z 28. februára 2013 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti

K., Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším

súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 2. augusta

2013 a najvyšší súd vo vyjadrení z 22. mája 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala súdnej exekútorke návrh na začatie

exekučného konania na vymoženie jej pohľadávky vyplývajúcej z rozhodcovského nálezu

rozhodcu Mgr. R. S. z 1. novembra 2006, ktorým bolo I. L. (ďalej len „povinná“) uložené

zaplatiť sťažovateľke čiastku 32 113,51 Sk (1 065,97 €) s príslušenstvom. Ide

o rozhodcovský nález vydaný v Českej republike, teda z hľadiska exekučného konania

vedeného v Slovenskej republike ide o cudzie rozhodnutie. Súdna exekútorka požiadala

Okresný súd Brezno (ďalej len „okresný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

podľa § 44 Exekučného poriadku. Okresný súd 16. januára 2008 poveril súdnu exekútorku

vykonaním exekúcie. Následne však uznesením okresného súdu č. k. -21

zo 14. marca 2011 bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a bola zastavená. Uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -57

z 10. januára 2012 bolo na základe odvolania sťažovateľky uznesenie okresného súdu

potvrdené. Oba všeobecné súdy dospeli k záveru, že sťažovateľka nepreukázala splnenie

všetkých podmienok čl. 22 a čl. 23 Zmluvy medzi Českou republikou a Slovenskou

republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a o úprave niektorých

právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach (ďalej len „zmluva“). Uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. októbra 2012 bolo odmietnuté dovolanie

sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu. Uznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu

zástupcovi sťažovateľky doručené 26. novembra 2012.

Podľa názoru sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej

označených práv podľa a dohovoru. Najvyšší súd nesprávne odmietol dovolanie

s tým, že dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí

uvedených v , a preto dovolanie nie je prípustné.

Z tohto dôvodu sa vecnou stránkou prípadu ani nezaoberal a odoprel tak sťažovateľke právo

na spravodlivé prerokovanie veci. Sťažovateľka je toho názoru, že dovolaním napadnuté

uznesenie vecne spĺňa znaky uznesenia podľa § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku. Totiž návrh na nariadenie exekúcie treba de facto i de iure považovať za návrh

na uznanie a výkon rozhodnutia, a preto uznesenia okresného súdu, ale aj krajského súdu sú

uzneseniami o neuznaní cudzieho rozhodnutia a o jeho vyhlásení za nevykonateľné na

území Slovenskej republiky (najmä pokiaľ sa všeobecné súdy odvolávajú práve na čl. 22

a čl. 23 zmluvy, ktoré sa týkajú podmienok uznávania cudzozemských rozhodnutí).

Skutočnosť, že exekúcia bola zastavená a toto zastavenie bolo odôvodnené nesplnením

podmienok na uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia, neznamená nič iné než to, že

všeobecné súdy odopreli uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia a vyhlásili ho za

nevykonateľné. Preto je proti takémuto uzneseniu prípustné dovolanie. Porušenie práva

na spravodlivý proces nie je iba v tom, že v dôsledku nesprávneho odmietnutia dovolania

nebola vec z materiálneho hľadiska najvyšším súdom prerokovaná, ale tiež v tom, že

najvyšší súd dôvod odmietnutia dovolania žiadnym spôsobom neuviedol.

Došlo aj k porušeniu princípu res iudicata, ktorý zakazuje rozhodovať dvakrát v tej

istej veci. Okresný súd vydal poverenie súdnej exekútorke a až následne takmer po dvoch

rokoch exekúciu zastavil práve z dôvodu, že cudzí rozhodcovský nález nemal byť vôbec

uznaný pre nesplnenie podmienok čl. 22 a čl. 23 zmluvy. Tým, že okresný súd vydal

poverenie pre súdneho exekútora, uznal predložený cudzí rozhodcovský nález za spôsobilý

exekučný titul a už pred vydaním poverenia musel postupovať v zmysle zmluvy, a teda

musel skúmať splnenie podmienok čl. 22 a čl. 23. Je preto logické, že tieto podmienky boli

splnené, lebo inak by okresný súd poverenie na vykonanie exekúcie nemohol vydať. Keďže

exekúcia už prebiehala na základe udeleného poverenia, nebolo možné v tomto štádiu

opätovne skúmať splnenie podmienok na uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského nálezu

(v opačnom prípade by išlo o hrubé porušenie zásady právnej istoty a zásady res iudicata).

Napokon sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd v prakticky

totožných prípadoch zaujíma diametrálne odlišné stanoviská. V skutkovo obdobných

prípadoch posúdil dovolania ako prípustné. Ide o uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. februára 2012, sp. zn. z 13. septembra 2012 a sp. zn.

z 25. apríla 2012.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie z 29. októbra 2012 zrušené a vec bola vrátená na

ďalšie konanie.

Z vyjadrenia najvyššieho súdu č. k. -18 z 22. mája 2013 doručeného

ústavnému súdu 27. mája 2013 vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu obsahuje dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uznesenia. Je potrebné poukázať

na skutočnosť, že dôvodom na rozhodnutie všeobecných súdov o vyhlásení exekúcie za

neprípustnú a jej zastavenie nebolo len nepreukázané splnenie všetkých podmienok

uvedených v čl. 22 a 23 zmluvy (t. j. že povinnej bola daná možnosť riadne sa na konaní

zúčastniť a rozhodcovský nález spolu s poučením o možnosti podať opravný prostriedok jej

bol riadne doručený). Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodca sa

postavením dlžníka ako spotrebiteľa a charakterom úveru ako spotrebiteľského úveru vôbec

nezaoberal. V súvislosti s tvrdenou vadou res iudicata je potrebné poukázať na stanovisko

vyjadrené v rozhodnutí R 47/2012, z ktorého vyplýva, že hoci exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, v exekučnom konaní

je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk

vymedzených v ustanovení o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Toto ustanovenie

umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku.

Ak exekučný súd zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 45 zákona

o rozhodcovskom konaní, je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom

štádiu (fáze) sa exekučné konanie nachádza. Týmto ustanovením však nie je vylúčená

možnosť exekučného súdu zastaviť exekúciu za splnenia predpokladov uvedených v § 57

Exekučného poriadku. Preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným

súdom je možné iba v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní. Z tohto

ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie, nie však na to, či

spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. Nie každá skutočnosť, ktorá je

hodnotená ako neprijateľná podmienka, teda spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi.

Rozhodujúce je, či plnenie odporuje alebo neodporuje dobrým mravom. Len tento zákonný

dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Námietka veci právoplatne rozhodnutej preto

nie je dôvodná. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na odlišné stanoviská najvyššieho súdu

v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

, tak s jej názorom nie je možné súhlasiť. V konaní vedenom pod sp. zn.

bola dôvodom zrušenia veci nepreskúmateľnosť rozhodnutia, vo veci sp. zn.

bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia (nie

zastavené exekučné konanie po udelení poverenia), a keďže išlo o cudzí exekučný titul,

dovolanie bolo s poukazom na ustanovenie § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku prípustné. V konaní vedenom pod sp. zn. bol dôvodom zrušenia

veci výskyt vady uvedenej v ustanovení ,

ktorú je dovolací súd povinný skúmať bez ohľadu na procesnú prípustnosť dovolania.

O dovolaniach sťažovateľky rozhodol najvyšší súd aj v konaniach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ,

v ktorých boli dovolania odmietnuté. Viaceré konania nie sú ešte rozhodnuté (9 vecí).

Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným

uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľky.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. -10 z 28. februára

2013, vyjadrenie najvyššieho súdu č. k. -18 z 22. mája 2013, ako aj oznámenie

právneho zástupcu sťažovateľky z 2. augusta 2013 povinnej s tým, aby sa aj ona mohla

vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutá vo svojich

právach. Povinná však možnosť vyjadriť sa nevyužila.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 29. októbra 2012 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 10. januára 2012. Keďže sťažovateľka vyvodzovala prípustnosť

dovolania z ustanovenia , je potrebné

poukázať na to, že cudzí exekučný titul uznáva príslušný súd tak, že vydá poverenie

na vykonanie exekúcie (§ 42 ods. 4 Exekučného poriadku). K návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený rozhodcovský nález rozhodcu Mgr. R. S. z 1. novembra 2006, ktorý

sťažovateľka označila za exekučný titul. Tým, že okresný súd udelil súdnej exekútorke

poverenie na vykonanie exekúcie na základe uvedeného rozhodcovského nálezu, uznal tento

nález ako cudzí exekučný titul v zmysle § 42 ods. 4 Exekučného poriadku. Nešlo pritom

o rozhodnutie o vyhlásení cudzieho rozhodnutia za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky, a preto dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky rozhodnutí

uvedených v ustanovení a . Sťažovateľka

procesné vady konania v zmysle až g)

nenamietala a žiadna z týchto vád v dovolacom konaní nevyšla najavo. Sťažovateľka

v dovolaní namietala, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci [ ]. Dovolací súd

môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy,

keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale vo veci nejde).

To isté sa vzťahuje na námietku sťažovateľky súvisiacu s nesprávnym právnym posúdením

veci [ ]. Možno preto zhrnúť, že

v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239, ale ani

z ustanovenia .

Z uznesení najvyššieho súdu sp. zn. z 13. septembra 2012, sp. zn.

z 9. februára 2012, ako aj sp. zn. z 25. apríla 2012 vyplýva,

že vo všetkých týchto veciach vystupovala sťažovateľka ako oprávnená, ktorá v konaniach

vedených okresným súdom exekučne vymáhala pohľadávky proti rôznym povinným

osobám, pričom vo všetkých prípadoch exekučným titulom boli rozhodcovské nálezy

rozhodcu Mgr. R. S. so sídlom v Českej republike. Najvyšší súd vo všetkých prípadoch

vyhovel dovolaniu sťažovateľky a uznesenia krajského súdu zrušil so súčasným vrátením

veci na ďalšie konanie.

Vo veci sp. zn. okresný súd žiadosť o udelenie poverenia súdnemu

exekútorovi na vykonanie exekúcie zamietol, pričom krajský súd toto uznesenie okresného

súdu potvrdil. Najvyšší súd považoval dovolanie za prípustné podľa § 239 ods. 2 písm. c)

. Keďže okresný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie (čo krajský súd potvrdil), treba tieto uznesenia považovať za také,

ktorými sa rozhodlo o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Vo veci sp. zn. okresný súd udelil poverenie súdnemu exekútorovi

na vykonanie exekúcie, avšak neskorším uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju. Krajský súd odvolanie sťažovateľky ako oprávnenej odmietol vo vzťahu

k výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú (keďže proti tomuto výroku nebolo odvolanie

prípustné) a potvrdil vo vzťahu k výroku o zastavení konania (keďže zákon ukladá súdu

povinnosť zastaviť exekúciu, ktorá bola vyhlásená za neprípustnú). Rozhodnutie krajského

súdu považoval najvyšší súd za uznesenie v zmysle § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku, a preto dovolanie považoval za procesne prípustné na základe tohto

ustanovenia.

Vo veci sp. zn. okresný súd udelil poverenie súdnemu exekútorovi

na vykonanie exekúcie, avšak neskorším uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a konanie zastavil. Krajský súd odvolanie sťažovateľky ako oprávnenej odmietol vo vzťahu

k výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú (keďže proti tomuto výroku nebolo odvolanie

prípustné) a potvrdil vo vzťahu k výroku o zastavení konania (keďže zákon ukladá súdu

povinnosť zastaviť exekúciu, ktorá bola vyhlásená za neprípustnú). Najvyšší súd považoval

dovolanie za prípustné podľa , keďže

k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že krajský súd odmietol odvolanie

vo vzťahu voči vyhláseniu exekúcie za neprípustnú, lebo bol toho názoru, že proti tomuto

výroku nebolo odvolanie prípustné. Pritom vzhľadom na skutočnosť, že proti výroku

o zastavení exekúcie je prípustné odvolanie, pričom predpokladom zastavenia exekúcie bolo

jej vyhlásenie za neprípustnú, rozhodnutím o zastavení exekúcie treba rozumieť nielen

výrok o samotnom zastavení exekúcie, ale aj výrok o jej neprípustnosti. Preto najvyšší súd

považoval za neudržateľný výklad, podľa ktorého bolo odvolanie prípustné len proti výroku

o zastavení exekúcie.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že dovolaním napadnuté uznesenie treba

považovať za uznesenie podľa , a preto

jej dovolanie malo byť kvalifikované ako prípustné a meritórne posúdené. Ďalej tvrdí, že

v uvedenej súvislosti najvyšší súd v iných svojich rozhodnutiach považoval dovolanie

v obdobných procesnoprávnych situáciách za prípustné. Napokon vyslovuje názor, že

nebola rešpektovaná zásada zákazu znova rozhodovať o veci už rozhodnutej, keďže už pri

vydaní poverenia pre súdneho exekútora bol okresný súd povinný skúmať podmienky čl. 22

a čl. 23 zmluvy.

Najvyšší súd je toho názoru, že námietky sťažovateľky neobstoja. Vo vzťahu k prvej

námietke odkazuje na odôvodnenie uznesenia. V súvislosti s inými rozhodnutiami

najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľka poukazuje, je toho názoru, že tieto veci boli odlišné

od teraz skúmanej veci. Napokon zdôrazňuje, že vydanie poverenia súdnemu exekútorovi

neznamená, že by následne nebolo možné exekúciu zo zákonných dôvodov zastaviť.

Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že považuje za účelné prvé dve námietky

sťažovateľky skúmať spoločne. Sťažovateľka v rámci nich zdôrazňuje, že nielen podľa jej

právneho názoru bolo treba podané dovolanie považovať za prípustné v zmysle § 239 ods. 2

písm. c) , ale vyplýva to aj z konkrétne označených

rozhodnutí najvyššieho súdu v iných jej exekučných veciach, v ktorých tiež vystupovala ako

oprávnená, pričom exekučným titulom boli aj tu zahraničné rozhodcovské rozsudky.

Sťažovateľka teda zároveň namieta nesprávne posudzovanie prípustnosti dovolania v jej

veci, ako aj odlišné posudzovanie rovnakej právnej otázky v iných, podľa nej obdobných

veciach.

Z pohľadu ústavného súdu treba vo všeobecnosti zdôrazniť, že právne závery

všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,

ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť

identicky. Napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch

neprispievajú k naplneniu princípu právnej istoty, ale ani k dôvere v spravodlivé súdne

konanie (). Za diskriminačný možno považovať postup, ktorý rovnaké alebo

analogické situácie rieši odchylným spôsobom, ktorý nemožno objektívne a rozumne

odôvodniť (, ). K porušeniu princípu právnej istoty môže dôjsť aj

nerešpektovaním požiadavky predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.

Rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je

prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému,

ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre

prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej

istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov

judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov

v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach (Beian v. Rumunsko, ).

Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne

relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď

(, ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu

o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju

nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná ().

Aj keď právne závery všeobecných súdov nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky

charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov zaväzoval rozhodovať v obdobných

veciach identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu princípu právnej istoty, ale ani k dôvere v spravodlivé

súdne konanie ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa dovolanie je prípustné

tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého

stupňa, ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Vzhľadom na to, že podľa názoru najvyššieho súdu uznesenia okresného súdu

a krajského súdu nebolo možné považovať za uznesenia o vyhlásení cudzieho rozhodnutia

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 239

ods. 2 písm. c) , javí sa potrebné z pohľadu ústavného súdu

posúdiť, či je tento právny názor najvyššieho súdu v súlade s inými rozhodnutiami

najvyššieho súdu uvádzanými sťažovateľkou s tvrdením, že má ísť o analogické prípady.

Je potrebné prisvedčiť najvyššiemu súdu, že vo veci sp. zn. bol

skutkový stav odlišný, keďže došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia, teda nie k zastaveniu exekučného konania po udelení poverenia.

Vo veci sp. zn. okresný súd udelil poverenie na vykonanie exekúcie,

avšak neskorším uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a konanie zastavil. Krajský

súd odvolanie sťažovateľky odmietol vo vzťahu k výroku o vyhlásení exekúcie za

neprípustnú (keďže proti tomuto výroku nebolo odvolanie prípustné) a potvrdil vo vzťahu

k výroku o zastavení konania. Najvyšší súd považoval dovolanie za prípustné podľa § 237

písm. f) , keďže bol toho názoru, že odvolanie bolo

prípustné proti obom výrokom uznesenia okresného súdu. Záver o prípustnosti dovolania v

tejto veci sa teda neopiera o ustanovenie § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku.

Napokon, vo veci sp. zn. došlo k udeleniu poverenia súdnemu

exekútorovi a neskorším uznesením okresného súdu bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú

a zastavená. Krajský súd odmietol odvolanie oprávnenej proti výroku o vyhlásení exekúcie

za neprípustnú s tým, že odvolanie proti tomuto výroku nie je prípustné, a uznesenie

potvrdil vo vzťahu k výroku o zastavení exekúcie. Najvyšší súd považoval uznesenie

krajského súdu za také, aké má na mysli ustanovenie § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku, a preto dovolanie považoval za procesne prípustné. Možno ustáliť, že

právny názor vyslovený najvyšším súdom vo veci sp. zn. sa týka obdobnej

skutkovej a právnej situácie, aká sa posudzovala v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného možno konštatovať, že právne názory vyslovené

najvyšším súdom vo veciach sp. zn. a sp. zn. sa v otázke

prípustnosti, resp. neprípustnosti dovolania podľa § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku zásadným spôsobom odlišujú. Kým totiž podľa právneho názoru

vysloveného vo veci sp. zn. nejde o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré

má na mysli ustanovenie , podľa

právneho názoru vysloveného vo veci sp. zn. je opak pravdou.

Podľa názoru ústavného súdu za situácie, keď sa najvyšší súd odchýlil od právneho

názoru vysloveného v inom jeho rozhodnutí týkajúcom sa analogického prípadu

[v súvislosti s otázkou prípustnosti dovolania podľa § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku], bolo jeho povinnosťou minimálne poukázať na už existujúce

rozhodnutia v identických právnych veciach, ktoré vychádzajú z odlišných právnych

názorov, a na tomto základe zdôvodniť, prečo sa od nich v teraz riešenej právnej veci

odkláňa. Ak tak najvyšší súd v danom prípade neurobil, tak tým vážne spochybnil princíp

právnej istoty ako jeden z princípov právneho štátu, ktorý sú pri svojej rozhodovacej

činnosti povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci (mutatis mutandis ,

). To zakladá arbitrárnosť jeho uznesenia.

S ohľadom na už uvedené preto došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na

súdnu ochranu podľa , ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd nepovažuje za dôvodnú poslednú námietku sťažovateľky, podľa ktorej

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bola otázka spôsobilosti exekučného titulu

(rozhodcovského rozsudku vydaného v Českej republike) právoplatne vyriešená, a preto už

nebolo možné neskôr exekúciu z tohto dôvodu, resp. aj z tohto dôvodu zastaviť (res

iudicata).

Pri riešení uvedenej právnej otázky vychádza ústavný súd z toho, že hoci v rámci

rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie

exekúcie sa muselo riešiť, či exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) zodpovedá kritériám

čl. 22 a čl. 23 zmluvy, nemožno vylúčiť, aby sa splnenie týchto podmienok mohlo opätovne

skúmať aj po vydaní poverenia. K vydaniu poverenia nedochádza totiž v rámci

kontradiktórneho konania, pretože všeobecný súd o návrhu oprávneného na vydanie

poverenia rozhodne spravidla bez toho, aby sa mohol vyjadriť aj povinný, pričom proti

verdiktu, ktorým sa poverenie udelí, nie je prípustné odvolanie. To znamená, že povinný

môže svoje prípadné výhrady týkajúce sa napríklad naplnenia podmienok podľa čl. 22

a čl. 23 zmluvy uplatniť spravidla len po vydaní poverenia.

Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako podstatná aj okolnosť, že okresný súd

a krajský súd rozhodli o zastavení exekúcie v podstate z dvoch zásadných dôvodov, a to

jednak pre nesplnenie kritérií vyplývajúcich z čl. 22 a čl. 23 zmluvy, ako aj preto, že sa pri

vydaní exekučného titulu nebrala do úvahy spotrebiteľská povaha záväzku povinnej.

To znamená, že exekúcia bola následne po vydaní poverenia zastavená aj z dôvodu

nesplnenia kritérií vyplývajúcich z čl. 22 a čl. 23 zmluvy. Preto z hľadiska podstaty

skúmanej problematiky sa javí ako rozhodujúca otázka, či zastavenie exekúcie pre

nesplnenie podmienok čl. 22 a čl. 23 zmluvy, resp. potvrdenie takéhoto rozhodnutia

okresného súdu krajským súdom možno alebo nemožno považovať za rozhodnutie o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)

na území Slovenskej republiky v zmysle § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku.

Ústavný súd napokon poukazuje na to, že v zmysle § 242 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku na také vady konania, ktoré vyplývajú z ustanovenia § 237 Občianskeho

súdneho poriadku, je najvyšší súd v dovolacom konaní povinný prihliadnuť aj v prípade,

keď takéto vady neboli v podanom dovolaní uplatnené. To znamená, že otázku prípustnosti

dovolania z niektorého z dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho

poriadku je najvyšší súd povinný skúmať aj z úradnej moci.

V danom prípade napriek formálnej existencii exekučného titulu (zahraničného

rozhodcovského rozsudku) došlo k tomu, že exekúcia nebola vykonaná, keď všeobecné

súdy dospeli k záveru, že z viacerých dôvodov nemožno predložený exekučný titul

akceptovať. Hoci to sťažovateľka v podanom dovolaní, ale ani v sťažnosti ústavnému súdu

nenamietala, javí sa ako nedostatok zo strany najvyššieho súdu, že sa za tohto stavu nijako

nezaoberal otázkou, či uvedenú procesnú situáciu nemožno považovať za taký postup súdu,

ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f) . Najvyšší súd sa teda mal zaoberať možnosťou

prípadnej prípustnosti dovolania v zmysle uvedeného ustanovenia.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. októbra 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2013