Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
2fa/388660.51c3bc.pdf
PDF · 154.65 KB
No categories available
5Cdo/137/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 137/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného K., IČO:, so sídlom
v P., zastúpeného Mgr. A. S., advokátom v B., proti povinnej I. L., o vymoženie 1065,97 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp.zn. 6 Er 28/2008, o dovolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. januára 2012, sp.zn. 15
CoE 368/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnený podal dňa 7. novembra 2007 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie
exekúcie na vymoženie sumy 32 113,51 Sk s príslušenstvom. Povinnosť povinnej zaplatiť
túto sumu preukazoval rozhodcovským nálezom Mgr. R. S.S., vydaným 1. novembra 2006.
Súdna exekútorka požiadala dňa 15. januára 2008 Okresný súd Brezno o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Brezno dňa 16. januára 2008 pod číslom
5603020946* poveril súdnu exekútorku vykonaním exekúcie na základe uvedeného
rozhodcovského nálezu na vymoženie sumy 32 113,51 Sk s príslušenstvom a trovami, ktoré
boli konkretizované v poverení.
Okresný súd Brezno uznesením zo 14. marca 2011, č.k. 6 Er 28/2008-21 exekúciu
začatú pred súdnou exekútorkou Mgr. M. M., pod spis. zn. EX 233/2007-2 na základe návrhu
oprávneného
zo dňa 26. júna 2007 a poverenia Okresného súdu Brezno č. 5603020946* zo dňa 16. januára
2008 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju (§ 57 ods.1 písm. g/ Exekučného poriadku). Mal
za to, že v konaní nebolo preukázané splnenie všetkých podmienok uvedených v čl. 22 a 23
dvojstrannej zmluvy medzi Českou a Slovenskou republikou o právnej pomoci pred
justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných
veciach, najmä splnenie podmienky podľa článku 22 písm. c/ tejto zmluvy. Oprávnený,
na ktorom bolo dôkazné bremeno, nepreukázal, že povinnej ako účastníčke konania, bola
daná možnosť riadne sa na konaní zúčastniť a že jej rozhodnutie – rozhodcovský nález spolu
s poučením o možnosti podať proti nemu opravný prostriedok, bolo riadne doručené. Preto
dospel k záveru, že nie je možné cudzie rozhodnutie vykonať. Ďalej uviedol, že
z odôvodnenia exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodca sa
postavením dlžníka ako spotrebiteľa a charakterom úveru ako spotrebiteľského úveru vôbec
nezaoberal. Poukázal na čl. 2 písm. a/ a čl. 3 ods. 1 - 3 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle ktorých sa zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy,
ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola
navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä
v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty
podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje
uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj
napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo
dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí
o tom podať dôkaz. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré
sa môžu považovať za nekalé. Z týchto dôvodov súd exekúciu postupom podľa § 45 ods. 2
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní zastavil. Uviedol, že v konaní nebolo
možné zistiť, či exekučný titul nepriznáva plnenie právom nedovolené, objektívne nemožné,
resp. ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi a rozhodcovský súd svoje rozhodnutie
neodôvodnil.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávneného uznesením z 10. januára
2012, sp.zn. 15 CoE 368/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Preskúmaním veci zistil, že súd prvého stupňa
postupoval v zmysle zásad, ktoré ustanovuje vyhláška ministra zahraničných vecí
zo 6. novembra 1959 o Dohovore a uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí
publikovaná pod č. 74/59 Zb. a správne vyžadoval aj splnenie podmienky podľa čl. 23 písm.
c/ dvojstrannej zmluvy. Taktiež považoval za správne preskúmanie rozhodcovskej doložky
súdom prvého stupňa v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej
zmluvnej podmienky. Súhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská doložka
začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy v danom prípade spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach spotrebiteľa. Mal za to, že zistenie neplatnosti
rozhodcovskej doložky je samo osebe postačujúcim dôvodom pre vyhlásenie exekúcie
za neprípustnú. Uviedol, že rozhodcovský rozsudok predložený exekučnému súdu nemôže
byť a nie je riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie v zmysle § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku. Pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne
rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého
by mala byť vykonaná exekúcia. V závere konštatoval, že advokátka taktiež nepreukázala, že
má štatút tzv. „usadeného euroadvokáta“, ktorý poskytuje právne služby na území Slovenskej
republiky sústavne a ktorý je zapísaný do zoznamu euroadvokátov vedeného komorou (§ 30
písm. c/) zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii).
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby
dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil, prípadne ho zmenil tak, že
uznesenie súdu prvého stupňa zrušuje. Namietal, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 písm. b) O.s.p. a že
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p. V dovolaní spochybňoval správnosť dôvodov rozhodnutí súdov oboch
nižších stupňov. Namietal nesprávnosť záverov súdov o dôsledkoch nevyzvania rozhodcu
povinnej na vyjadrenie sa k žalobe (resp. že žaloba nebola doručená); záverov o absencii
poučovacej povinnosti v rozhodcovskom náleze, záveru, že miesto rozhodcovského konania
fakticky znemožnilo povinnej sa ho zúčastniť a záveru, že rozhodcovská doložka je v danom
prípade neprijateľnou zmluvnou podmienkou a spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach spotrebiteľa. Vyslovil názor, že tým, že exekučný súd vydal poverenie
pre súdneho exekútora, uznal predložený cudzí rozhodcovský nález za spôsobilý exekučný
titul a už pred vydaním tohto poverenia tak musel postupovať v zmysle dvojstrannej Zmluvy
medzi Českou republikou a Slovenskou republikou o právnej pomoci, a teda musel skúmať
splnenie podmienok v čl. 22 a 23 Zmluvy. Poukázal na to, rozhodnutie odvolacieho súdu je
nesprávne, pretože v dovolaní namietané dôvody nie sú relevantnými dôvodmi pre odopretie
vykonateľnosti cudzieho rozhodcovského nálezu a zastavenie exekučného konania.
V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový a právny stav veci.
Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.)
alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/
O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
(§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa
o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho
vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Keďže dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovenia § 239 ods. 2
písm. c/ O.s.p., dovolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že cudzí exekučný titul
uznáva príslušný súd tak, že vydá poverenie na vykonanie exekúcie (§ 42 ods. 4 Exekučného
poriadku).V preskúmavanej veci bol k návrhu na vykonanie exekúcie pripojený rozhodcovský
nález rozhodcu Mgr. R. S. z 1. novembra 2006, ktorý oprávnený označil za exekučný titul.
Tým, že Okresný súd Brezno (§ 45 ods. 1 Exekučného poriadku) udelil súdnemu exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie na základe uvedeného rozhodcovského nálezu, uznal tento
nález ako cudzí exekučný titul v zmysle § 42 ods. 4 Exekučného poriadku. Nejednalo sa
pritom ani o rozhodnutie o vyhlásení cudzieho rozhodnutia za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky.
Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje preto znaky žiadneho z týchto rozhodnutí
uvedených v ustanovení § 239 ods. 1,2 O.s.p., prípustnosť dovolania preto z uvedených
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom).
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. nenamietal
a žiadna z týchto vád v dovolacom konaní nevyšla najavo.
Oprávnený v dovolaní namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Pokiaľ ide o námietku dovolateľa súvisiacu s nesprávnym právnym posúdením veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci je prípustným
dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne
právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach
Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné
podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému
preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
oprávneného nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p.
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie oprávneného ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. októbra 2012
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová