Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 265/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho o sťažnosti obchodnej spoločnosti K., s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. M.

O., K., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 20

a práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. februára

2009 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti K., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z

18. februára 2009 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -517

z 18. februára 2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej

spoločnosti K., s. r. o., trovy konania v sume 297,86 € (slovom dvestodeväťdesiatsedem eur

a osemdesiatšesť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. O., K., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2009

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. M. O., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa v spojení s a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 18. februára 2009 v konkurznej veci úpadcu

M., a. s., K., vedenej Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 K

257/99 o súhlase s predajom majetku úpadcu mimo dražby.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

«Konkurzným súdom, ktorým je Krajský súd v Košiciach, bol uznesením zo dňa

12. 11. 1999, č. k. -8 vyhlásený na majetok úpadcu M. a. s. K., K. (ďalej len

„úpadca“) konkurz a za správcu podstaty ustanovil súd JUDr. S. G., advokátku.

Konkurznou sudkyňou v predmetnej veci bola JUDr. T. a po jej úmrtí sa novou konkurznou

sudkyňou stala JUDr. K. ...

1. V prvom kole predaja majetku bola kúpna cena predmetu predaja stanovená

znaleckým posudkom na 3.496.290,48 EUR (105.329.247,- Sk). Opatrením Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 23. júna 2000 Krajský súd súhlasil s predajom majetku patriaceho do

konkurznej podstaty úpadcu mimo dražby s tým, že stanovil presné podmienky, za akých sa

má uskutočniť tento predaj. V opatrení bolo stanovených 11 podmienok, ktorá mal úspešný

záujemca splniť na to, aby mu bol odpredaný majetok patriaci do konkurznej podstaty mimo

dražby. Sťažovateľ si dovoľuje upriamiť pozornosť na

a) bod 3 opatrenia (kupujúci do obálky vložia: výpis z obchodného alebo

živnostenského registra, nie starší ako jeden mesiac a doklad o zaplatení zálohy),

b) bod 5 (kupujúcim sa stane ten, kto ponúkne najvyššiu kúpnu cenu a to v prvom

výbere najmenej cenu podľa znaleckého posudku. V druhom výbere, ak nebude ponúknutá

cena podľa znaleckého posudku ten, kto ponúkne najvyššiu kúpnu cenu bez ohľadu na cenu

stanovenú súdnym znalcom s prihliadnutím na bod 10 výroku tohto opatrenia)

c) a bod 10 (správca môže neprijať najvyššiu ponúknutú cenu kupujúcim, ak bola

zrejme nízka a v prípade nevyhovujúcich návrhov, môže ich odmietnuť).

1. Prvé kolo predaja majetku bolo neúspešné, nakoľko sa nenašiel záujemca, ktorý

by zaplatil cenu určenú znaleckým posudkom. Druhé kolo odpredaja vypísala správkyňa

úpadcu inzerciou v týždenníku Roľnícke novinky č. 30/2006. V druhom kole sa kupujúcim

mal stať ten záujemca, ktorý ponúkne najvyššiu kúpnu cenu. Druhého kola sa zúčastnili

dvaja záujemcovia:

a) Sťažovateľ – K. s. r. o., ktorá ponúkla kúpnu cenu 41.555.000,-Sk, pričom

zaplatila zálohu vo výške 29.500.000,- Sk

b) T., a. s., ktorá ponúkla kúpnu cenu vo výške 10.220.000,- Sk

1. Na základe uverejneného inzerátu, ako aj v zmysle Podrobných podmienok

o predaji majetku úpadcu M. a. s., so sídlom K., sa obchodná spoločnosť K. s. r. o., so

sídlom K., ako záujemca o kúpu nehnuteľného majetku úpadcu zúčastnila ponukového

konania, pričom podala záväznú ponuku zo dňa 14. 8. 2006 na kúpu nehnuteľností úpadcu

podrobne špecifikovaných v Podrobných podmienkach predaja majetku úpadcu zo dňa 4. 8.

2006 vyhotovených správkyňou KP, pričom ponúkla kúpnu cenu vo výške 41.555.000,- Sk a

zároveň spoločnosť K. s. r. o. ako záujemca uhradila zálohu na kúpu vo výške 29.500.000,-

Sk na účet príjemcu č... vedený v Č., pričom platba bola zrealizovaná z účtu záujemcu

číslo ... vedenom v H. a. s, zároveň v zmysle bodu 3. Opatrenia KS Košice -109

zo dňa 23. júna 2000 vložila všetky požadované doklady a okrem iného aj doklad o

zaplatení zálohy, ktorým bolo potvrdenie o realizácii platby vystavené peňažným

dňa 11. 8. 2006, ktorý potvrdzuje odpísanie uvedených finančných prostriedkov z účtu

záujemcu.

1. Dňa 16. 8. 2006 Krajský súd v Košiciach vydal Opatrenie, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 16. 8. 2006, ktorým Krajský súd v Košiciach súhlasil s predajom majetku

úpadcu M. a. s. K., K., mimo dražby pre T. a. s., T.,. Súd odôvodnil opatrenie tým, že

záujemca splnil v 2. kole všetky podmienky stanovené v podmienkach predaja majetku, na

rozdiel od druhého záujemcu, ktorý všetky podmienky nesplnil.

1. Z dôvodu, že voči Opatreniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16. 8. 2006,

ktorým Krajský súd v Košiciach schválil predaj nehnuteľností uchádzačovi, ktorý neponúkol

najvyššiu sumu, nebol prípustný riadny opravný prostriedok, podal sťažovateľ podnet

Generálnemu prokurátorovi SR na podanie mimoriadneho dovolania. Podnetu sťažovateľa

bolo vyhovené a dňa podala 15. 8. 2007 na Najvyššom súde SR mimoriadne dovolanie.

V mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora sa konštatuje, že podľa názoru

Generálnej prokuratúry SR došlo postupom Krajského súdu v Košiciach k porušeniu zákona

a víťazom ponukového konania sa mala stať K. s. r. o.. Krajský súd v Košiciach sa mal

porušenia zákona dopustiť tým, že pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy ustanovenia § 2

o platobnom styku ako aj inými ustanoveniami tohto zákona.

Generálny prokurátor ďalej jednoznačne konštatoval, že sťažovateľ splnil všetky podmienky

ponukového konania a keďže podľa názoru generálneho prokurátora nesplnenie

podmienky, ktorá nebola v súlade s prijatým opatrením zo dňa 23. júna 2006, nemôže byť

na ťarchu sťažovateľovi, sťažovateľ sa mal stať víťazom ponukového konania.

1. O mimoriadnom dovolaní rozhodol Najvyšší súd SR uznesením dňa 18. februára

2009 tak, že ho odmietol.

2. Najvyšší súd SR odmietol mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora SR.

V odôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu SR sa uvádza, že „Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd dovolací ( ) po prejednaní veci zistil, že v danom

prípade nie sú splnené podmienky prípustnosti mimoriadneho dovolania. Podľa § 243f

ods. 2 písm. b) , mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu súdu,

ktorým sa rozhodlo o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení konania, alebo

ktorými sa upravuje vedenie konania. V danom prípade súd rozhodol opatrením, ktoré je

ako forma rozhodnutia upravené iba o konkurze a vyrovnaní

v znení neskorších predpisov. Podľa § 66b ods. 1 uvedeného zákona, súd rozhoduje

opatrením, ak ukladá správcovi povinnosť, pri dohliadacej činnosti, ak rozhoduje

o ustanovení opatrovníka a osobitného správcu, odmene opatrovníka, predbežnej odmene

správcu, zbavení správcu mlčanlivosti, odmene likvidátora alebo, ak dáva súhlas podľa

tohto zákona. Podľa ods. 3, proti opatreniam v dohliadacej činnosti súdu a opatreniam,

ktorými súd dáva súhlas s výnimkou súhlasu podľa § 28, nie je prípustný opravný

prostriedok. Opatrením, ktorým sa dáva súhlas s predajom majetku patriaceho do

konkurznej podstaty, neudeľuje súd správcovi konkurznej podstaty oprávnenie k takémuto

predaju, ale určuje, akým spôsobom bude speňažovanie so zreteľom na podaný návrh

správcu, ako jedna z etáp konkurzného konania, prebiehať. Ide preto o rozhodnutie súdu,

týkajúce sa postupu konkurzného konania, teda opatrenie, upravujúce vedenie konania.

Výrok takéhoto rozhodnutia vyplýva z dohliadacej činnosti súdu a zákon vzhľadom na

charakter takéhoto rozhodnutia nepripúšťa proti nemu opravný prostriedok.“

3. Sťažovateľ má za to, že Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. februára 2009

došlo k porušeniu , a SR a zároveň Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd porušil jej práva tým, že dostatočne

neodôvodnil napadnuté uznesenie a neodôvodnil ho spôsobom, ktorým by ho odlíšil od

prípadov, keď v podobných veciach opatrenia krajského súdu zrušil, resp. potvrdil.

Podľa sťažovateľky „Najvyšší súd mal vziať do úvahy aj závažnosť tvrdení

generálneho prokurátora, ktorý vo svojom mimoriadnom dovolaní nemal pochybnosti

o tom, že porušenie práva zo strany súdu bolo také vážne, že si to vyžaduje ochrana osoby

dotknutej rozhodnutím súdu a účastníka konania, ktorú nemožno dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami. Súd mal teda vo svojom rozhodnutí vyrovnať sa aj s tou skutočnosťou, či

jeho rozhodnutím nedôjde k odopretiu práva, keďže de iure svojím uznesením konštatoval,

že voči opatreniu z 16. 8. 2006 nie je prípustný žiaden riadny a ani mimoriadny opravný

prostriedok.“.

Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta, že „uznesením Najvyššieho súdu SR došlo

k porušeniu ochrany jeho vlastníckeho práva podľa SR v spojitosti s

ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. I napriek tomu, že explicitne priznáva ochranu vlastníkom, v

judikatúre ústavného súdu sa objavili prípady, kedy ústavný súd priznal ochranu aj pre tie

právne vzťahy, v ktorých právne účinky nadobudnutia nastanú až vtedy, keď štátny orgán

vykoná úkon, ktorý je podmienkou vzniku vlastníckeho práva. V prípade, ak je podmienkou

vzniku vykonanie úkonu na strane štátneho orgánu, štát musí niesť zodpovednosť za

nečinnosť orgánu verejnej moci v rozsahu, v ktorom nečinnosť má za následok obmedzenie

alebo zmarenie možnosti nadobudnúť vlastníctvo. Preto štát síce má povinnosť chrániť

vlastníkov, no nesmie brániť nadobudnutiu vlastníckeho práva iným osobám.“.

Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje „na obdobnú situáciu, v ktorej sa na

základe uznesenia Najvyššieho súdu ocitol aj on sám (sťažovateľka, pozn.). Z ustálenej

judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že ochrana vlastníctva patrí tomu, kto je skutočne

vlastníkom a nie tým, ktorí sa o nadobudnutie vlastníctva usilujú. Ochrana vlastníckeho

práva sa však rozšírila i na tie právne vzťahy, v ktorých nadobudnutie vlastníckeho práva

závisí od vykonania konštitutívneho úkonu štátneho orgánu, bez ktorého nadobudnutie

vlastníckeho práva nie je možné. Sťažovateľ v konkurznom konaní úpadcu M., a. s. splnil

všetky podmienky, ktorú Krajský súd v Košiciach stanovil v opatrení zo dňa 23. júna 2000,

ktoré mal uchádzač splniť, aby mu bol predaný majetok z konkurznej podstaty. Krajsky súd

bol viazaný týmto opatrením a preto jeho nasledujúci postup mal byť v súlade s opatrením z

23. júna 2000 a v súlade so ZKV. Krajský súd v Košiciach však zvolil opačný postup a za

víťaza ponukového konania vyhlásil spoločnosť, ktorá zjavne nesplnila všetky podmienky

stanovené v opatrení z 23. júna 2000. Rozhodnutím Krajského súdu tak sťažovateľ

nenadobudol majetok, ktorý po práve mal nadobudnúť a to len na základe nezákonného

postupu Krajského súdu v Košiciach. Uznesením Najvyššieho súdu SR, ktorým vyslovil

neprípustnosť opravného prostriedku proti opatreniu zo 16. 8. 2006, tak došlo k porušeniu

článku 46. ods. 1 a ods. 2 , na základe ktorého z právomoci súdu nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd, medzi ktoré vlastnícke

právo bezpochyby patrí.“.

Vzhľadom na už uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

v spojení s , právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa

dohovoru, právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základné právo

vlastniť majetok podľa a právo sťažovateľa na majetok podľa

dodatkového protokolu k dohovoru postupom a rozhodnutím NS SR č. k.

zo dňa 18. februára 2009 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. februára 2009 sp. zn. 4/2007

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný K. s. r. o. uhradiť trovy konania v

sume 694,18 € (slovom šesťstodeväťdesiatštyri eur a osemnásť centov) na účet jej právneho

zástupcu JUDr. M. O. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Požadovaná suma úhrady trov konania bola upravená zo sumy 438,57 € pôvodne

uvedenej v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 7. mája 2009 na sumu 694,18 € uvedenú

v podaní doručenom ústavnému súdu právnym zástupcom sťažovateľky 5. novembra 2010.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť prijal na ďalšie konanie a návrhu

sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti opatrenia krajského súdu č. k. -322

zo 16. augusta 2006 nevyhovel.

Po prijatí sťažnosti ústavný súd požiadal o vyjadrenie najvyšší súd, ktorý vo svojom

vyjadrení uviedol:

„V danej veci je sporné, či proti opatreniu, vydanému súdom v konkurznom konaní,

je prípustné mimoriadne dovolanie. K tejto otázke sa nevyjadrujeme, pretože jej

zodpovedanie je len na príslušných senátoch dovolacieho súdu. Domnievame sa, že túto

otázku nemôže priamo riešiť ani Ústavný súd.

Tvrdenie sťažovateľa, že dovolacie senáty spornú otázku riešili rozdielne, zodpovedá

skutočnosti. Vo veci sp. zn. dovolací súd, aj keď sa výslovne s otázkou

prípustnosti mimoriadneho dovolania nezaoberal, vychádzal z toho, že mimoriadne

dovolanie proti opatreniu je prípustné a uznesením z 24. februára 2005 napadnuté

opatrenie Krajského súdu v Košiciach zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vo veci namietanej sťažovateľom sp. zn. dovolací súd uznesením

z 18. februára 2009 mimoriadne dovolanie ako neprípustné odmietol. Poznajúc prax

Ústavného súdu, je treba súhlasiť so sťažovateľom, že v tejto veci dovolací senát sa odchýlil

od predchádzajúcej praxe dovolacieho súdu, pričom v odôvodnení uznesenia nevyporiadal

sa s otázkou, prečo rozhodol rozdielne oproti predchádzajúcim rozhodnutiam dovolacieho

súdu. Či v danej veci ide o také pochybenie, pre ktoré by bolo potrebné zrušiť uznesenie

dovolacieho súdu, ponechávame na úvahu Ústavného súdu. Uvedená rozdielna prax

dovolacích senátov doposiaľ v obchodnoprávnom kolégiu zjednocovaná nebola.

Zjednocovaním spornej otázky sa Najvyšší súd zatiaľ nezaoberal so zreteľom na skutočnosť,

že v súčasnosti konkurzné konanie je upravené v novom predpise, a to v

Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii. Podľa ustanovenia § 198 ods. 2 tohto zákona

dovolanie, ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vykonanému v konaní podľa tohto

zákona nie je prípustné.

V otázka prípustnosti mimoriadneho dovolania bola riešená

v ust. § 66f rozdielne, a to tak, že mimoriadne dovolanie až na výnimky prípustné bolo.

Prípustnosť mimoriadneho dovolania proti opatreniu výslovne riešená nie je, pričom

v tomto smere prípustnosť mimoriadneho dovolania upravujú ustanovenia § 243e a § 243f

Súhlasíme s tým, aby Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v prijatej

sťažnosti.“

Sťažovateľka k vyjadreniu najvyššieho súdu uviedla:

«1. Imanentnou súčasťou materiálneho právneho štátu tak, ako je vyjadrený v čl. I

, je princíp právnej istoty: „V právnom štáte, v ktorom sú ako

neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota

a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu, čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1

) sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy.

Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými

subjektami, ktorým boli priznané ()“ (sp. zn. ). Čo je obsahom

princípu právnej istoty čiastočne definoval ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.

: „Znakom právneho štátu je vytváranie právnej istoty tak pri prijímaní

zákonov a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj pri ich uplatňovaní

štátnymi orgánmi. Prekrývanie právomoci štátnych orgánov, ktoré by dovoľovalo viacerým

štátnym orgánom, aby konali o právne tej istej veci, nie je v súlade s požiadavkou právnej

istoty.“ Ústavný súd k otázke pojmu právnej istoty uviedol aj nasledujúce: „Neoddeliteľnou

súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa je aj princíp právnej

istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene

očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych

predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať.“ ()

2. Podľa právnej teórie je obsahom právnej istoty to, že:

a) každý sa môže spoľahnúť na to, že v podobnej veci bude rozhodnuté podobne

a v rôznej rôzne

b) o veci bude rozhodovať ten orgán, ktorý je k rozhodovaniu príslušný, ako aj, že

c) tento orgán rozhodne v zákonom ustanovenom konaní

3. Na princíp právnej istoty sme už bližšie poukázali v našej ústavnej sťažnosti.

1. Najvyšší súd SR vo svojom podaní zo dňa 22. septembra 2009 súhlasil

so Sťažovateľkou, ak uviedol, že Najvyšší súd SR sa svojím Uznesením zo dňa 18. februára

2009, sp. zn. odchýlil od svojej praxe. Podľa nášho názoru toto stanovisko

Najvyššieho súdu SR indikuje to, čo Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, t. j. že

konaním najvyššieho súdu došlo k porušeniu princípu právnej istoty, keď najvyšší súd v

podobnej veci, o ktorej už v judikatúre najvyššieho súdu bola zavedená prax, rozhodol

odlišne.

2. Najvyšší súd vo svojom podaní vyslovil pochybnosť, či odchýlenie sa „od

predchádzajúcej právnej praxe dovolacieho súdu, pričom v odôvodnení uznesenia

nevyporiadal sa s otázkou, prečo rozhodol rozdielne oproti predchádzajúcim rozhodnutiam

dovolacieho súdu“, je dostatočne závažné na to, aby ústavný súd zrušil napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu.

3. Radi by sme poukázali na súčasnú judikatúru ústavného súdu, ktorý v konaní

vedenom pod sp. zn. posudzoval prípustnosť mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora voči právoplatným prvostupňovým rozhodnutiam všeobecných

súdov. Najvyšší súd SR toto mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol

z dôvodu, že neboli využité všetky riadne opravné prostriedky. Ústavný súd Slovenskej

republiky svoj nález, ktorý bol publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod číslom

R 27/2009, odôvodnil takto: „Z dokazovania vykonaného ústavným súdom vyplynulo, že

v skutkovo rovnakých veciach najvyšší súd vyslovil celkom zreteľný právny názor (išlo

o veci sp. zn. M Cdo 57/2000, M Cdo 48/01, M Cdo 36/03, a ďalšie), podľa

ktorého zo žiadneho z ustanovení a nasl. (ďalej aj

„OSP“) nebolo možné vyvodiť záver, že právoplatný rozsudok súdu prvého stupňa nebol

spôsobilým predmetom mimoriadneho dovolania a že teda ochrana poskytovaná

mimoriadnym dovolaním bola prípustná len subsidiárne, t j. vtedy, ak osoba, ktorá sa

domáhala podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené

a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, alebo

takéto právne prostriedky nemala k dispozícii.

Oproti tomu v teraz preskúmavanom rozhodnutí, ktoré bolo vydané až po prijatí už

uvedených rozhodnutí, bol akceptovaný - ako je to známe z bodu 3 tohto nálezu - právny

záver celkom opačný.

Taký rozpor sám osebe ešte nemusí byť dôvodom pre kasáciu napadnutého

rozhodnutia. Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri

nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj

menená. Každá zmena rozhodovacej súdnej praxe, zvlášť ak ide o prax najvyššej súdnej

inštancie povolanej aj na zjednocovanie judikatúry nižších súdov, je však javom vo svojej

podstate nežiadúcim, lebo takouto zmenou je zjavne narušený jeden z princípov

demokratického právneho štátu, a to princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdneho

rozhodovania. To je prioritným dôvodom, prečo platná právna úprava predpisovala pre

najvyšší súd osobitné a záväzné pravidlá prijímania rozhodnutí v situáciách, keď nimi má

byť ich doterajšia judikatúra prekonaná [porov.

Z. z.]. Dokonca aj keby takéto procedúry neboli pre uvedené prípady zakotvené pozitívnym

právom, nič by to nemenilo na povinnosti najvyššieho súdu pristupovať k zmene judikatúry

nielen opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch, opodstatňujúcich

prekročenie princípu predvídateľnosti), ale aj s dôkladným odôvodnením takého postupu.

Jeho súčasťou by nevyhnutne malo byť presvedčivé vysvetlenie toho, prečo aj napriek

očakávaniu rešpektu k doterajšej rozhodovacej praxi bolo rozhodnuté inak. Táto časť

odôvodnenia v napadnutom uznesení chýba.

Vyložené zásady treba osobitne a dôsledne dodržiavať vtedy, ak je dôsledkom zmeny

judikatúry - ako v prerokovávanom prípade - odopretie dovolacieho prieskumu takého

rozhodnutia nižšieho súdu, ktoré bolo založené na už prekonanom výklade určitej procesno-

právnej otázky, alebo povedané inak, ak je týmto dôsledkom bezdôvodné odopretie práva na

prístup k dovolaciemu súdu.“

1. Domnievame sa, že závery ústavného súdu judikované v citovanom Náleze sp. zn.

môžeme aplikovať aj na prípad Sťažovateľky. Ako to bolo potvrdené aj

najvyšším súdom v jeho vyjadrení na našu sťažnosť, najvyšší súd sa vydaním napadnutého

uznesenia sp. zn. odchýlil od doterajšej právnej praxe, pričom najvyšší

súd pri vydaní tohto uznesenia nijakým spôsobom neodôvodnil a právne nevyargumentoval,

dôvody, ktoré dovolací súd viedli k zmene pretrvávajúcej právnej praxe. Preto si myslíme,

že aj vo svetle súčasnej judikatúry Ústavného súdu SR odchýlenie sa od doterajšej právnej

praxe bez toho, aby súd riadne právne a logicky podložil zmenu zaužívanej právnej praxe je

dostatočné na to, aby takéto rozhodnutie predstavovalo zásah do základných práv a slobôd

účastníka konania.

2. I napriek tomu, že prípustnosť mimoriadneho dovolania v

Zákon o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „ZKV“)

výslovne riešená nebola, ako na to správne poukazuje najvyšší súd, prípustnosť

mimoriadneho dovolania bola podľa nášho názoru možná prostredníctvom § 66e ods. 1

ZKV, podľa ktorého „na konkurz sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku,1) ak tento zákon neustanovuje inak.“ Ak § 66e ods. 1 ZKV bol základom

rozhodnutí najvyššieho súdu, na základe ktorých najvyšší súd rozhodoval o mimoriadnych

dovolaniach v konkurznom konaní, nie je zrejmé, prečo by prípustnosť mimoriadneho

dovolania v konkurznom konaní mala byť spochybnená.

3. Nestotožňujeme sa s analógiou najvyššieho súdu, ktorý porovnáva možnosť podať

mimoriadne opravné prostriedky podľa ZKV a podľa Zákon

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

zmien a doplnkov (ďalej len „ZKR“), Filozofia oboch zákonov je podstatne odlišná - zatiaľ

čo správca podľa ZKV mohol nakladať a speňažovať konkrétny majetok len so súhlasom

súdu v zmysle schváleného plánu speňaženia (§ 27 a nasl. ZKV) a schôdza veriteľov plnila

len kontrolnú a poradnú funkciu, podľa správca nemôže speňažovať majetok úpadcu

bez súhlasu veriteľov, u ktorých sa prezumuje ich záujem predávať úpadcov majetok za čo

najvýhodnejších podmienok ( a nasl. ). Súd podľa plní len kontrolnú funkciu.

To, že právna úprava vyžaduje úzku spoluprácu medzi veriteľmi a správcom

konkurznej podstaty, pričom pri speňažovaní majetku úpadcu si správca musí vyžiadať

záväzný pokyn od veriteľov, mohlo byť dôvodom, prečo zákonodarca vylúčil dovolanie

a mimoriadne dovolanie ako mimoriadne opravné prostriedky voči rozhodnutiam

konkurzného súdu podľa .

Záverom si dovoľujeme ústavný súd informovať, že súhlasíme s tým, aby ústavný súd

upustil od ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti Sťažovateľky.»

Správkyňa konkurznej podstaty úpadcu M., a. s., K. v konkurze, bez predchádzajúcej

výzvy ústavného súdu podaním z 3. februára 2011 k sťažnosti uviedla:

«Súčasne upriamujem pozornosť konajúceho súdu na ustanovenie § 66f Zákona

o konkurze a vyrovnaní č. v znení zmien a noviel, podľa ktorého ustanovenia

a až (v ďalšom len

) sa na konkurz a vyrovnanie nepoužijú.

V označenej veci Najvyšší súd SR Bratislava rozhodoval o mimoriadnom opravnom

prostriedku podľa v mimoriadnom dovolaní, ktoré podal generálny

prokurátor SR.

V konkurznom konaní podľa uvedeného zákonného ustanovenia sú vylúčené

mimoriadne opravné prostriedky, ako obnova a dovolanie, pretože by prakticky nebolo

možné dosiahnuť zmenu existujúceho stavu, ktorý nastal po vyhlásení konkurzu.

Pretože termín „konkurz“ je legislatívnou skratkou pre konkurzné konanie, § 66f sa

vzťahuje na všetky rozhodnutia vydané v konkurznom konaní (JUDr. Milan Ďurica, Zákon

o konkurze a vyrovnaní, Žilina, Máj 2001).

Vzhľadom na to, že mimoriadne dovolanie podľa z.

v znení zmien a noviel nie je prípustné, navrhujem, aby sťažnosť sťažovateľov bola

zamietnutá.»

Vzhľadom na to, že účastníci konania pred ústavným súdom netrvali na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) so súhlasom účastníkov konania upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ešte pred meritórnym posúdením sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné uviesť

nasledujúce skutočnosti:

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na

dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery

všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym

dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. , ,

, , ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, m. m. , , , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a dohovoru

Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal namietaným porušením základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa v spojení s a porušením jej

práva na spravodlivé prejednanie jej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 18. februára 2009, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky pre jeho

neprípustnosť.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že predpokladom uplatnenia

práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť

a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére základného práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (,

). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť.

Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v zaväzuje všetky orgány verejnej moci

vrátane odvolacích súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich

akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu

základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom

princípy právneho štátu ( prvá veta ).

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu dochádza nielen v prípadoch, ak je

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde alebo ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej

osoby alebo právnickej osoby (napr. ), ale v neposlednom rade tiež v prípade, ak

by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri

výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom

konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa

musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania

skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí

obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov

a ich uplatnenia v súlade s procesnými predpismi.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v namietanom konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj najvyšší súd. Úlohou ústavného súdu bolo preto posúdiť, či ich

skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky predovšetkým zobral do

úvahy, že namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je

v demokratickej spoločnosti natoľko favorizované, že pri jeho výkone neprichádza do

úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy,

následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca

popretie (m. m. ).

Oprávneniu domáhať sa ochrany svojich práv na súde ako hlavnej zložky základného

práva na súdnu ochranu podľa zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú ( v spojení s ). Táto povinnosť

všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti

a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné záväzky

vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd

() zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií

spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo

účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. m. m. ,

, ). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež

vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,

neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou.

Ústavný súd posúdil postup najvyššieho súdu a rozhodnutie vydané v konaní sp. zn.

3 M Obdo 4/2007 z hľadiska týchto ústavných kritérií

a) z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty,

b) z hľadiska rešpektovania požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako

neoddeliteľnej (imanentnej) súčasti základného práva na súdnu ochranu,

c) z hľadiska materiálneho chápania práva a ústavnosti.

a) K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne

princíp právnej istoty [( ), napr. ], ktorého neopomenuteľným

komponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného ústavného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú

právne relevantnú otázku v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m.

, a ), t. j. aby sa porovnateľné, resp. obdobné situácie

posudzovali po právnej stránke rovnakým spôsobom. Táto požiadavka korešponduje aj

s judikatúrou ESĽP.

Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva

garantovaného v a práva garantovaného v dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 18. februára 2009 vo svojej

sťažnosti poukázala aj na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 2/2007

z 3. septembra 2008 a sp. zn. z 24. februára 2005, ktorými najvyšší súd

v porovnateľných skutkových i právnych veciach rozhodol v merite veci o mimoriadnych

dovolaniach a ani v jednom prípade tieto mimoriadne dovolania neodmietol pre

neprípustnosť. Pritom najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 24. februára 2005

automaticky vychádzal z prípustnosti podaného mimoriadneho dovolania a osobitne sa jeho

prípustnosťou nezaoberal. V rozsudku sp. zn. z 3. septembra 2008 sa

najvyšší súd k prípustnosti mimoriadneho dovolania v danej veci všeobecne vyjadril takto:

«Všeobecne k veci dovolací súd dodáva, že konkurzné konanie sa vykonáva podľa

zákona o konkurze a vyrovnaní (č. v platnom znení). Použitie iných právnych

noriem je značne obmedzené (§ 66e ZKV). Speňaženie majetku sa vykonáva podľa § 27

a nasl. a podmienky a spôsob dražby podľa § 27a ZKV. V rámci konkurzného konania

konkurzný súd vydáva „Opatrenia“ (§ 66b ZKV). Konkurz vykonáva konkurzný súd

osobitne určený, návrh na vyhlásenie konkurzu sa zapisuje do osobitného registra na

konkurznom súde vedeného pod sp. zn. „K“. Platí tu prísne tzv. koncentračná zásada

a prísne dodržanie týchto ustanovení (obdobne ako pri úprave tzv. absolútnych obchodov).

Z toho vyplýva, že v rámci konkurzu (konania vedeného pod „K“) konkurzný súd

(konkurzný sudca) vydáva aj pokyny pre správcu formou opatrenia. Voči opatreniu je

značne obmedzená možnosť opravného prostriedku. V takýchto prípadoch je jediná možnosť

podnetu generálnemu prokurátorovi SR na podanie mimoriadneho dovolania (§ 243e

a nasl. ), pretože takýto postup ustanovenie ZKV nevylučuje.»

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že už rozhodol, že právne závery všeobecných

súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by

ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky,

napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú

k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne

konanie (obdobne napr. , ). Ústavný súd pri svojej rozhodovacej

činnosti už tiež vyslovil, že za diskriminačný možno považovať postup, ktorý rovnaké alebo

analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne

odôvodniť (m. m. a ). K porušeniu princípu právnej istoty môže

dôjsť aj nerešpektovaním požiadavky predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.

Aj ESĽP sa vyslovil k rozdielnej judikatúre najvyšších súdov. V rozsudku ESĽP

Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 ESĽP konštatoval, že k rozdielnej judikatúre

najvyššej súdnej inštancie došlo z dôvodu, že „neexistoval mechanizmus spôsobilý zaistiť

koherentnosť judikatúry...“ (bod 36). Poukázal tiež na to, že rozdiely v judikatúre „sú

inherentným dôsledkom každého súdneho systému...“ (bod 63), pričom úlohou najvyššej

súdnej inštancie je odstrániť vzniknuté protirečenia (bod 37). V tejto veci ESĽP rozhodol,

že došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak zdôraznil, že „problém, ktorý sa vyskytuje

v tomto prípade, spočíva nielen v judikatúrnych rozporoch,... ale najmä v zlyhaní

najvyššieho kasačného súdu ako regulátora konfliktov.“ (bod 63).

Z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že

rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých prípadne podobných veciach je prirodzenou

súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je

založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene

dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale

dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby

uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo

rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej

súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či

vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný

orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva.

Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci

koherentnosť judikatúry v o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento

mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu

najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo

príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Hodnotenie toho, či najvyšší súd mechanizmus podľa § 22 zákona o súdoch fakticky

a riadne využíva, je v každej skupine prípadov rozdielnej judikatúry závislé od konkrétnych

okolností, spravidla treba zohľadniť predmet konkrétnych konaní, ich skutkovú a právnu

náročnosť a z toho vyplývajúce primerané časové obdobie na uplatnenie mechanizmu podľa

§ 22 zákona o súdoch.

Ústavný súd pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou konštatuje, že takýto

rozpor sám osebe ešte nemusí byť dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej

právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. Každá

zmena rozhodovacej súdnej praxe, zvlášť ak ide o prax najvyššej súdnej inštancie povolanej

aj na zjednocovanie judikatúry nižších súdov, je však javom vo svojej podstate nežiaducim.

Dokonca, aj keby takéto procedúry neboli pre uvedené prípady ustanovené pozitívnym

právom, nič by to nemenilo na povinnosti najvyššieho súdu pristupovať k zmene judikatúry

nielen opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch, opodstatňujúcich

prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením takého postupu.

Jeho súčasťou nevyhnutne by malo byť presvedčivé vysvetlenie toho, prečo aj napriek

očakávaniu rešpektu k doterajšej rozhodovacej praxi bolo rozhodnuté inak. Takáto

argumentácia v odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je. Uvedené

zásady treba osobitne a dôsledne dodržiavať vtedy, ak je dôsledkom zmeny judikatúry – ako

v prerokovávanom prípade – odopretie dovolacieho prieskumu takého rozhodnutia nižšieho

súdu, ktoré bolo založené na už prekonanom výklade určitej procesnoprávnej otázky, ak je

týmto dôsledkom bezdôvodné odopretie práva na prístup k dovolaciemu súdu (m. m.

).

Najvyšší súd v posudzovanom prípade však rozhodol odlišným spôsobom ako už

skôr rozhodol v skutkovo i právne porovnateľných veciach bez toho, aby v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol argumenty, pre ktoré bola v danej veci sťažovateľkinmu právu

poskytnutá odlišná súdna ochrana, než v iných označených skutkovo a právne

porovnateľných konaniach, čím zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri

zabezpečovaní jednoty rozhodovania a narušil právnu istotu účastníkov konania.

Za takéhoto stavu totiž účastník konania nemôže pri podaní mimoriadneho dovolania

v obdobných prípadoch v budúcnosti predvídať, akým spôsobom bude najvyšší súd

posudzovať prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku, resp. či nemusí pre

jeho neprípustnosť uplatniť sťažnosť na ústavnom súde už proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu.

Ústavný súd vo veci sp. zn. uviedol, že „ak je právo na podanie

dovolania zakotvené v právnom predpise, požíva ústavnej ochrany, a to vzhľadom na

ustanovenie . Pokiaľ za tejto situácie najvyšší súd zastaví konanie

o mimoriadnom dovolaní, poruší tým ústavne garantované právo dotknutého účastníka

konania na riadny proces.“. Primerane to platí pre podanie každého mimoriadneho

opravného prostriedku.

Odmietnutie mimoriadneho dovolania sťažovateľky podľa § 243f ods. 2 písm. b)

(ďalej aj „OSP“) podľa názoru ústavného súdu v danom

prípade predstavuje neprípustný zásah do jej právnej istoty a zakladá dôvod na vyslovenie

porušenia jej základného podľa v spojení s a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

b) Jedným z ďalších aspektov práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v a dohovoru je okrem práva

domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na

určitú kvalitu súdneho konania, súčasťou ktorého je aj právo účastníka na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čomu v okolnostiach daného prípadu nebolo podľa

sťažovateľky zadosťučinené najmä preto, že namietané rozhodnutie neobsahuje dostatočné

a presvedčivé dôvody, na ktorých je založené, a navyše, najvyšší súd neprihliadol na všetky

relevantné skutočnosti, ktoré mal k dispozícii. Sťažovateľka vzhľadom na uvedené

kvalifikuje predmetné rozhodnutie ako formálne a arbitrárne a ako také nielen v rozpore

so zákonom, ale vzhľadom na závažnosť tohto rozporu aj s a dohovorom.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Týmto kritériám musí nepochybne zodpovedať

aj uznesenie najvyššieho súdu vydané v namietanom konaní o mimoriadnom dovolaní.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. ,

), ktorým je pre tú časť konkurzného konania, v ktorom sa koná o jeho

právach a povinnostiach. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,

Recueil III/1997), avšak musí zodpovedať požiadavkám zakotveným v

(v spojení s ). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia

bola daná odpoveď na každý argument účastníkov konania. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu

ochranu podľa vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru

ústavného súdu však predmetné rozhodnutie uvedené atribúty nespĺňa.

Najvyšší súd odmietnutie mimoriadneho dovolania odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

prejednaní veci zistil, že v danom prípade nie sú splnené podmienky prípustnosti

mimoriadneho dovolania.

Podľa , mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti

rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení

konania, alebo ktorými sa upravuje vedenie konania.

V danom prípade súd rozhodol opatrením, ktoré je ako forma rozhodnutia upravené

iba o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov.

Podľa § 66b ods. 1 uvedeného zákona, súd rozhoduje opatrením, ak ukladá

správcovi povinnosť, pri dohliadacej činnosti, ak rozhoduje o ustanovení opatrovníka a

osobitného správcu, odmene opatrovníka, predbežnej odmene správcu, zbavení správcu

mlčanlivosti, odmene likvidátora alebo, ak dáva súhlas podľa tohto zákona. Podľa ods. 3,

proti opatreniam v dohliadacej činnosti súdu a opatreniam, ktorými súd dáva súhlas s

výnimkou súhlasu podľa § 28, nie je prípustný opravný prostriedok.

Opatrením, ktorým sa dáva súhlas s predajom majetku patriaceho do konkurznej

podstaty, neudeľuje súd správcovi konkurznej podstaty oprávnenie k takémuto predaju, ale

určuje, akým spôsobom bude speňažovanie so zreteľom na podaný návrh správcu, ako

jedna z etáp konkurzného konania, prebiehať. Ide preto o rozhodnutie súdu, týkajúce sa

postupu konkurzného konania, teda opatrenie, upravujúce vedenie konania. Výrok takéhoto

rozhodnutia vyplýva z dohliadacej činnosti súdu a zákon vzhľadom na charakter takéhoto

rozhodnutia nepripúšťa proti nemu opravný prostriedok.“

Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu č. k. -517

z 18. februára 2009 s ohľadom na uvedené kritériá je podľa názoru ústavného súdu

nedostatočné a nepresvedčivé.

Podľa názoru ústavného súdu pre náležité odôvodnenie rozhodnutia nepostačuje iba

odvolanie sa na príslušné ustanovenia a

Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Zb.“) so záverom, v ktorom sa konštatuje, že ide o rozhodnutie súdu týkajúce sa postupu

konkurzného konania, t. j. opatrenie upravujúce vedenie konania bez toho, aby posúdil, čo

je obsahom tohto opatrenia a aké právne dôsledky sú, resp. môžu byť s jeho vydaním

spojené, a to najmä z ústavnoprávneho hľadiska. Absencia takéhoto spôsobu odôvodnenia

vo svojich dôsledkoch môže tiež zakladať dôvod na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1

v spojení s a s dohovoru.

Navyše, ústavný súd uvádza, že podľa o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa konkurzy

a vyrovnania vyhlásené alebo povolené pred účinnosťou tohto zákona (t. j. pred 1. januárom

2006), ako aj právne vzťahy s nimi súvisiace spravujú podľa doterajších právnych

predpisov. Tým sa rozumie v danom prípade Podľa znenia

účinného do 5. októbra 2001 na základe novely č.

realizovanej došlo aj k zmene tohto zákona, pričom podľa

nového znenia „Ustanovenia § 221 ods. 1 písm. a) a § 228 a § 243d Občianskeho súdneho

poriadku sa na konkurz a vyrovnanie nepoužijú.“. Z citovaného vyplýva, že v období po

5. októbri 2001, t. j. v období relevantnom na posudzovanie veci sťažovateľky, právna

úprava využitie mimoriadneho dovolania ( ) nevylučuje, a teda naopak

umožňuje. Na túto skutočnosť mal najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu pri svojom

rozhodovaní prihliadnuť a vysporiadať sa s ňou. Skutočnosť, že tak neurobil, len zvýrazňuje

záver o tom, že v danom prípade nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi

z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

c) Ďalej ústavný súd upriamil pozornosť na tú skutočnosť, že odopretie súdnej

ochrany vo veciach prieskumu niektorých druhov súdnych rozhodnutí v dovolacom konaní

je prípustné v prípadoch, ak tak ustanoví zákon, avšak s výnimkou prípadov, ak ide o právne

akty, ktoré napriek ich označeniu treba považovať za rozhodnutia, ktoré sa týkajú

základných práv a slobôd. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu

každého na súdnu ochranu podľa . Ústavný súd už vo veci sp. zn.

formuloval právny názor, podľa ktorého „Otázku právomoci všeobecného súdu z hľadiska

upraveného práva na súdnu ochranu treba posudzovať v zmysle

, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s .“, pričom vo veci

sp. zn. tiež zdôraznil, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov

inak ako ústavne konformným spôsobom, „môže to mať dopad na niektoré zo základných

práv a slobôd“.

Vychádzajúc z uvedeného je preto úlohou súdu aj pri uplatňovaní jednotlivých

právnych predpisov (v danom prípade a

Zb.) zisťovať, či rozhodnutie súdu, ktoré má byť predmetom preskúmavania aj v dovolacom

konaní na základe podaného mimoriadneho dovolania, je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé

zasiahnuť do základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že to tak je, takéto

rozhodnutie nesmie byť vylúčené z tohto preskúmania len z dôvodu jeho formálneho

označenia.

Uplatňujúc materiálne chápanie práva, samotný druh, resp. formálne označenie

rozhodnutia nemôžu byť samy osebe jediným a rozhodujúcim dôvodom na odmietnutie

takéhoto rozhodnutia z hľadiska jeho súdneho preskúmavania v dovolacom konaní, ak sú

inak splnené podmienky na jeho prieskum, navyše, ak sa môžu týkať základných práv

a slobôd, t. j. ak ide o rozhodnutia meritórnej povahy o ústavne garantovanom základnom

práve účastníka konania. Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil, že nie

je podstatné to, ako je príslušný (individuálny) právny akt formálne označený (rozhodnutie,

opatrenie, oznámenie, vyjadrenie a pod.), ale to, či svojimi účinkami smeruje na

konkrétnych adresátov práva, ktorými im zakladá priamo alebo aj sprostredkovane práva

alebo povinnosti (m. m. ).

Vychádzajúc z uvedeného bolo povinnosťou najvyššieho súdu uplatniť ústavne

súladný výklad v spojení s ,

ktorý vyžadoval, aby najvyšší súd posúdil, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom súčasne

nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníkov konania. Najvyšší súd

však svojím postupom a rozhodnutím rezignoval na poskytnutie ústavnoprávnej ochrany

základných práv sťažovateľky.

Ústavný súd zdôrazňuje, že základnému právu uvedenému v

a právu v čl. 6 ods. 1 dohovoru totiž zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí

nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či

sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd

účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá dôvod

na vyslovenie porušenia základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Sumarizujúc svoje doterajšie závery ústavný súd konštatoval, že vzhľadom na v tom

čase uplatňovanú odchylnú judikatúru najvyššieho súdu v porovnateľných veciach,

odmietnutím mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom v prospech

sťažovateľky došlo k neprípustnému zásahu do právnej istoty sťažovateľky, pričom zároveň

odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, odvolávajúce sa len na

formálnoprávne znenie príslušných ustanovení a zákona

č. a opomínajúce požiadavku ústavne konformnej interpretácie všetkých

v danej veci aplikovaných, resp. aplikovateľných právnych noriem nemožno v okolnostiach

posudzovanej veci považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Navyše, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je v danom prípade založené len na

formálnoprávnom posúdení individuálneho právneho aktu (opatrenia krajského súdu) bez

zohľadnenia a uplatnenia materiálneho chápania práva (právnych noriem), t. j. bez

uplatnenia požiadavky materiálneho posudzovania rozhodnutí orgánov verejnej moci

z hľadiska právnych účinkov (dopadov) tohto uznesenia na chránenú sféru

sťažovateľky.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd svojím postupom v konaní

vedenom pod sp. zn. a uznesením z 18. februára 2009 porušil základné

právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a jej právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu

judikatúru, v ktorej opakovane zdôraznil, že ochranu ústavnosti je nutné spájať

s minimalizáciou zásahov do právomoci všeobecných súdov, a preto je nálezom zrušujúcim

namietané rozhodnutie a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie vytvorený

procesný priestor na ochranu tohto základného práva hmotného charakteru v rámci ďalšieho

konania pred najvyšším súdom (m. m. , ).

Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dodatkového

protokolu nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

3. K namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. februára 2009

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení uvedených povinností.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. februára 2009

ústavný súd uvádza, že z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby

procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.

Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň

obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom

(). Keďže ústavný súd poskytol ochranu namietanému porušeniu práv

sťažovateľky, preukázal, že sťažovateľka má k dispozícii účinný právny prostriedok

vnútroštátnej povahy, a preto v tejto časti návrhu sťažovateľky nevyhovel; poznamenáva

však, že poskytnúť túto ochranu mal v prvom rade najvyšší súd, tak ako to vyplýva

zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu, ktorej predchádza právomoc všeobecných

súdov.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k.

3 M Obdo 4/2007-517 z 18. februára 2009, toto uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu

súdu; najvyšší súd je v ďalšom postupe v súlade s čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto

rozhodnutí. Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré

je vykonateľné jeho doručením ( ).

Sťažovateľka si neuplatnila právo na primerané finančné zadosťučinenie podľa

a podľa , a preto ústavný súd

o tejto otázke nerozhodoval.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. O.,

ktoré si vyčíslil a uplatnil v celkovej sume 694,18 € vrátane DPH za 5 úkonov právnej

služby – tri urobené v roku 2009 a dva urobené v roku 2010.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri

rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 €, a za I. polrok

2009, ktorá bola 721,40 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie

a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za jeden úkon urobený v roku 2009 a druhý v roku

2010 vrátane režijného paušálu. Za jeden úkon urobený v roku 2009 to bola suma 115,91 €

plus 6,95 € režijný paušál a za úkon urobený v roku 2010 to bola suma 120,23 € plus 7,21 €

režijný paušál. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“),

uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % (§ 18 ods. 3 vyhlášky) podľa § 27

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy

konania vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume

297,86 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ) do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011