Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 982 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1004)III. ÚS 551/2012
PDF · 245.6 KB
No categories available
III. ÚS 551/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2013 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H. s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. M.
K., A., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo 7. augusta 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 135/2012 a takto
rozhodol:
Základné právo obchodnej spoločnosti H. s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo 7. augusta 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 135/2012 p o r u š e n é
n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 551/2012-10 z 13. novembra 2012 v časti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej
spoločnosti H. s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) zo 7. augusta 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 135/2012.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril najvyšší súd podaním sp.
zn. KP 4/2013 z 9. januára 2013, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 17. januára 2013.
Vo vyjadrení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza: «Sťažovateľ vo svojej ústavnej
sťažnosti uvádza, že uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Cdo 135/2012 zo 7.augusta
2012 bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1... Ústavy...
Konkrétne podľa sťažovateľa najvyšší súd porušil jeho ústavné práva tým, že nezrušil
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je zjavne nepreskúmateľné. Za ústavne
neudržateľné považoval názor, že atribút nepreskúmateľnosti rozsudku je iba tzv. inou
vadou konania, ktorú nemožno zaradiť medzi dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237
písm.f/ O. s. p., teda odňatie možnosti konať pred súdom.
Najvyšší súd sťažnosťou napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa
z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok
prípustný (dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa). Najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania v danej veci a dospel
k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností
prípustnosti dovolania podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku. Následne sa sústredil
na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených v § 237 Občianskeho
súdneho poriadku a s prihliadnutím na obsah dovolania sa osobitne zaoberal vadou
konania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (odňatie možnosti účastníka
konať pred súdom).
Občiansky súdny poriadok... neumožňuje stotožniť vadu konania uvedenú
v ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p. so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením.
Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom
súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu
možno totiž rozumieť len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci
(porovnaj napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn.
6 Cdo 90/2012, 6 Cdo 91/2012), ktorá predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá
má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania a
zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie možnosti konať pred súdom
nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu...“
(porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011). Pokiaľ sa
„postupom súdu" môže rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania či
procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však
samo rozhodnutie ako výsledný rozhodovací akt súdu (produkt konania), úlohou ktorého je
vyhodnotiť konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú vec, potom už „postupom
súdu“ vôbec nemôže byť ani časť tohto finálneho produktu konania [odôvodnenie
rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť, úplnosť)], úlohou ktorej
je vysvetliť dôvody rozhodnutia súdu.
Sťažovateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f)
O. s. p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1
ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo
účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne
konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom
rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou
k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06,1. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).
Vada konania uvedená v § 237 písm. f) O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak,
teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady
konania v zmysle § 237 O. s. p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje
predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného
práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich
ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu
v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky
týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom
konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším
procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam - vady tejto povahy považuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací
dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania
nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje
Občiansky súdny poriadok význam, avšak inej váhy. Iné vady, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci („iné vady“) považuje totiž - na rozdiel od procesných vád
vymenovaných v § 237 O. s. p. - (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.
Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na
zreteli, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už
právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159
ods. 1 O. s. p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu
dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý
súdny proces (tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s §
157 ods. 1 a 2 O. s. p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl.
1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý
do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba
rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch
týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch
dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I.
ÚS 252/05 a aktuálne tiež IV. ÚS 481/2011).
V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len na zdôrazňované právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne
relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol
vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov. Najvyšší súd pri riešení otázky
prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej
istoty, lebo sťažovateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky
odňatia možnosti navrhovateľa konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.). Dovolaním
napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,
stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah
odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené
v odôvodnení. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.
Na posúdenie prípustnosti dovolania - aj z aspektov významných v zmysle § 237
písm. f) O. s. p. - je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe
uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky... ako judikát R 111/1998 uverejnený
rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva,
že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru
dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte naďalej plne opodstatnený aj
v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto
názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní
dosiaľ nikdy (v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval uvedený judikát
za „prekonaný“ a vždy dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.,
nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. (viď napríklad rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011,
3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu
nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj
z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009,
1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008,
5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).
Správnosť takéhoto nazerania senátu najvyššieho súdu, ktorý preskúmava danú vec,
na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzuje (tiež)
nasledovné:
a) v uznesení zo 6. augusta 2009 sp. zn. 3 Cdo 148/2009 najvyšší súd uviedol,
že „nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu je judikatúrou najvyššieho súdu (viď
R 111/1998) považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (teda nie vady konania v zmysle § 237 O. s. p.)“.
Proti tomuto uzneseniu bola podaná ústavná sťažnosť, ktorú ústavný súd odmietol
uznesením z 27. mája 2010 sp. zn. I. ÚS 184/2010, pričom konštatoval, že „po preskúmaní
uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody uvedené v sťažnosti nezistil také
porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy“,
b) tú istú kvalifikáciu nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia ako nesprávnosti
nezakladajúcej vadu v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. podal najvyšší súd v rozhodnutí
z 20. januára 2011 sp. zn. 3 Cdo 192/2010, ktoré účastník konania napadol ústavnou
sťažnosťou; ústavný súd jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pričom
v uznesení z 19. apríla 2011 sp. zn. III. ÚS 184/2011 konštatoval jednak to, že „najvyšší súd
postupoval v súlade s relevantnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré
ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval, preto aj jeho právne závery
sú ústavne akceptovateľné“, jednak to, že „nezistil žiadnu možnosť porušenia základného
práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie“,
c) obdobné závery o dôsledkoch nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu zaujal
najvyšší súd v rozhodnutí zo 14. apríla 2011 sp. zn. 3 Cdo 46/2011; aj proti tomuto
rozhodnutiu bola podaná ústavná sťažnosť, ktorá bola rovnako odmietnutá uznesením
ústavného súdu z 30. júna 2011 sp. zn. I. ÚS 264/2011 konštatujúcim, že nebola zistená
žiadna skutočnosť, „ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v
zákone“, a že „v dovolacom konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania
napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami
občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako
neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi neodňala možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f) O. s. p.) - takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok
výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať
odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku“,
d) ústavný súd v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. I. ÚS 141/2011, ktorým odmietol
sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 25. novembra 2010 sp. zn. 1 Cdo 167/2009,
vyslovil názor, že „nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu aj v prípade,
ak by znamenalo porušenie „procesného práva na spravodlivé konanie“... resp. porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné bez ďalšieho stotožniť s procesnou vadou
konania spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (§ 237 písm. f)
O. s. p.), preto nie je ani dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania (podľa § 237
O. s. p.) proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému podľa ostatných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku dovolanie prípustné nie je“,
e) ústavný súd v uznesení z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011 konštatoval,
že „vada konania podľa § 237 písm. f) O. s. p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06). To však, ako už ústavný súd spresnil
(II. ÚS 148/09), neznamená, že by vždy zároveň platil aj opak“. Ústavný súd v tomto
uznesení uviedol aj to, že „dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne
porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej
inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka
právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu
nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce
z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu
rozhodovacej činnosti“,
f) najvyšší súd v rozhodnutí z 29. novembra 2011 sp. zn. 5 Cdo 206/2011 citoval
judikát R 111/1998 a aj so zreteľom naň konštatoval, že nepreskúmateľnosť nie je
procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. a nezakladá prípustnosť dovolania
podľa tohto ustanovenia. Ústavný súd, rozhodujúci o ústavnej sťažnosti proti tomuto
rozhodnutiu, v uznesení z 3. apríla 2012 sp. zn. III. ÚS 148/2012 uviedol, že nielen v náleze
sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. novembra 2011, ale aj v následnej svojej rozhodovacej
činnosti (napr. IV. ÚS 499/2011) tento názor najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval
a považoval ho za ústavne konformný,
g) uznesením zo 6. júna 2012 sp. zn. I. ÚS 275/2012 ústavný súd odmietol ako zjavne
neopodstatnenú sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 19. januára 2012 sp. zn.
3 Cdo 89/2011 spočívajúcemu na názore, že nepreskúmateľnosť nie je procesnou vadou
konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.,
h) keď proti uzneseniu najvyššieho súdu z 24. novembra 2011 sp. zn. 3 Cdo 180/2011
(ktoré poukazovalo na R 111/1998 a zotrvávalo na tom, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia
súdu nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p.), bola podaná ústavná
sťažnosť, ústavný súd ju odmietol uznesením z 11. októbra 2012 sp. zn. II. ÚS 418/2012,
v odôvodnení ktorého uviedol, že „nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania), ktorý by nemal
oporu v zákone“, a tiež že „takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny
poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol
znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných
prostriedkoch“.
Najvyšší súd poukazuje však na to, že ústavný súd v náleze z 27. júla 2011 sp. zn.
III. ÚS 198/2011 stotožnil „s tou judikatúrou najvyššieho súdu, že aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba považovať za vadu, ktorá
zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
(rozsudky najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005 a z 30. septembra
2008 sp. zn. 4 Cdo 25/2007)“ a súčasne ten istý senát ústavného súdu už v neskoršom
uznesení z 3. apríla 2012 sp. zn. III. ÚS 148/2012 (viď vyššie písm. f/) po citácii časti
rozhodnutia najvyššieho súdu odkazujúceho na R 111/1998, uviedol, že ústavný súd sa už k
otázke právnej kvalifikácie nepreskúmateľnosti a jej dôsledkov z hľadiska § 237 písm. f/ O.
s. p. podanej najvyšším súdom v uznesení z 22. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 97/2010
vyjadril v náleze z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011 a „nielen v tomto náleze ale
aj v následnej svojej rozhodovacej činnosti citovaný názor najvyššieho súdu v plnej miere
akceptoval a považoval ho za ústavne konformný“. V predmetnom uznesení tento senát
ústavného súdu na uvedenom základe uzavrel, že „právny názor, na ktorom je založené
namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľa z dôvodu jeho
neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sú
z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru“.
V tomto smere teda rozhodovanie na ústavnom súde stále nie je jednotné a ustálené,
čo neprispieva k právnej istote.
Podľa § 6 zákone č. 38/1993 Z. z., ktorý upravuje zjednocovanie právnych názorov
senátov, senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu
názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo
senátov, predloží plénu Ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych
názorov. Plénum Ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov
uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna Ústavného súdu.
Vzhľadom na spomenutú nejednotnosť rozhodovania /judikatúry/ ústavného súdu
v tejto oblasti je žiaduce pretrvávajúcu nejednotnosť odstrániť - treba ústavnú judikatúru
zjednotiť, k čomu slúži prostriedok zakotvený v zákone č. 38/1993 Z. z., t. j. navrhujem
postupovať podľa § 6 tohto zákona upravujúceho zjednocovanie právnych názorov senátov
ústavného súdu. Požiadavky princípu právnej istoty a zákona sú proti nejednotnosti
v rozhodovaní ústavného súdu, ktorá môže byť odstránená iba prijatím stanoviska pléna
ústavného súdu, ktoré by bolo nielen pre senát riešiaci terajšiu ústavnú sťažnosť, ale i pre
ostatné senáty v ďalších obdobných konaniach o sťažnostiach záväzné.
Z uvedených dôvodov navrhujem, aby ústavný súd tejto sťažnosti nevyhovel.»
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami, ako aj s obsahom príslušného spisového materiálu (súdneho spisu okresného
súdu týkajúceho sa posudzovaného konania) dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46
ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov
vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom
na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce
z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr.
III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého
súdneho konania vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis napr. I. ÚS 5/00,
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Z predloženého súdneho spisu Okresného súdu Košice – okolie (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 15 C/168/2004 ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola účastníčkou konania
o zaplatenie 1 mil. Sk s prísl. po postúpení časti pohľadávky od fyzickej osoby (p. A.) na
základe záväzku vyplývajúceho zo „zmluvy o poskytnutí peňazí uzavretej v zmysle
paragrafu 657 Občianskeho zákonníka“.
Okresný súd posledným rozsudkom z 18. novembra 2009 návrh zamietol a uložil
sťažovateľke povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania v sume 8 928,34 €.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil najmä tým, že v danom prípade v skutočnosti
nešlo o zmluvu o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka, ale išlo „o zmluvu o tichom
spoločenstve, uzavretú podľa ust. § 673 a nasledujúcich obchodného zákonníka, nakoľko
predmetná zmluva v plnom rozsahu zodpovedá obsahu a povahe zmluvy o tichom
spoločenstve. Z citovanej zmluvy jednoznačne vyplýva záväzok... poskytnúť odporcovi ako
podnikateľovi vklad a týmto vkladom sa podieľať na obchodnej, teda podnikateľskej
činnosti. Za poskytnutie tohto vkladu sa odporca zaviazal zo zisku, ktorý pri svojej
podnikateľskej činnosti dosiahne vyplatiť..., podiel vo výške 50 %.“.
Proti rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka (v texte je uvedená ako
navrhovateľ) odvolanie (č. l. 185 a č. l. 186), v ktorom okrem iného uviedla, že rozsudok
okresného súdu považuje za nepreskúmateľný, „keďže nie je zrejmé, že súd vôbec ustálil
presný podiel právneho predchodcu navrhovateľa na strate... akú stratu (alebo aj zisk)
v ekonomickom význame tohto pojmu mal odporca a za ktoré obdobie dosiahnuť, ako sa
na nej mal podieľať právny predchodca navrhovateľa“.
O odvolaní sťažovateľky rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozsudkom sp. zn. 2 Co 63/2012 z 10. júna
2010, ktorý sa na s. 3 a 4 svojho rozhodnutia stotožnil s právnymi závermi okresného súdu
a na doplnenie dôvodov uviedol: „Skutočnosť, že išlo o tiché spoločenstvo potvrdzujú
pripojené zmluvy uzavreté medzi L. O. a spoločnosťou H... a nasl...“.
Krajský súd ďalej citoval ustanovenia § 677 ods. 1, § 679 ods. 1 písm. c) a § 680
Obchodného zákonníka a vychádzajúc z ich obsahu uzavrel, že „odporca mal po zániku
podnikania... vrátiť navrhovateľovi vklad. Keďže však došlo k strate v takej výške ako bol
vklad, nemohol odporca navrhovateľovi vrátiť zisk, pretože nevznikol. K vzniku straty sa
vyjadroval odporca na pojednávaní konanom dňa 5. 4. 2006, kedy stratu odôvodnil tým,
že za sumu 2. 200 000 Sk kúpil poštové známky, ktoré sú vo Francúzsku, avšak do tohto
obchodu vstúpil p. A., poškodil firmu, ktorá tieto poštové známky nakúpila, takže z tohto
dôvodu nemá momentálne žiadny finančný obnos. Na tom istom pojednávaní zástupca
odporcu predložil k nahliadnutiu doklad o tom, že Y. N. O. bol trestne stíhaný. Išlo o
konateľa spoločnosti, ktoré mala zhodnotiť finančné prostriedky, ktoré do nich investoval
odporca. Toto tvrdenie navrhovateľ nenamietal a nenavrhol dôkazy na preukázanie
skutočnosti, že spoločným podnikaním s odporcom bol vytvorený zisk, ktorý je potrebné
medzi účastníkmi tichého spoločenstva rozdeliť.“.
Proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 2 Co 63/2012 z 10. júna 2010 podala
sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd odmietol uznesením zo 7. augusta 2012 v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 135/2012 ako neprípustné bez toho, aby sa bližšie zaoberal jej
námietkami uvedenými v dovolaní týkajúcimi sa nesprávneho právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi podľa § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), ako aj vadou nepreskúmateľnosti, resp. zmätočnosti rozsudku krajského súdu
„vo vzťahu k zdôvodneniu výsledku podnikania, podielu na strate, ale najmä záveru
o nemožnosti vrátenia vkladu, čo zakladá dôvod na odňatie možnosti sťažovateľa konať
pred súdom...“, ale v zásade hlavným dôvodom odmietnutia dovolania sťažovateľky
najvyšším súdom, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva, bol jeho
právny názor, že „atribút nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu je (iba) tzv. inou
vadou konania, no nemožno ju zaradiť medzi dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237
O. s. p., teda odňatie možnosti konať pred súdom“.
Sťažovateľka tiež uvádza na podporu svojich tvrdení, že najvyšší súd sa týmto
právnym názorom vyjadreným v napadnutom uznesení odchýlil od iných rozhodnutí
(uznesenie najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 11/2010 z 31. marca 2010
a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 44/2009 z 26. mája 2010), v ktorých naopak
založil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP na nedostatku riadneho
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Ústavný súd konštatuje, že právne názory najvyššieho súdu, ktorým založil
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia
rozhodnutia súdu, boli predmetom posudzovania aj v inej rozhodovacej činnosti ústavného
súdu a ústavný súd sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre
najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku
nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa
§ 241 ods. 2 písm. b) OSP. Táto judikatúra je citovaná aj vo vyjadrení najvyššieho súdu
k tejto sťažnosti a ústavný súd sa s touto judikatúrou stotožňuje aj v tomto prípade.
Hoci ústavný súd vo veci (III. ÚS 198/2011) uvádza, že dôvod nepreskúmateľnosti
rozhodnutia zakladá aj prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale v danom
prípade nemožno zistený skutkový stav v tejto veci a jej právne posúdenie aplikovať
na prípad sťažovateľky, keďže tieto veci nie sú zhodné.
Ústava neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu
a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi,
ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu
ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý
predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní.
V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný
kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom
konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré
zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania
podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa
§ 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom
zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP],
ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné (vada takejto
povahy sama osebe však prípustnosť dovolania nezakladá).
V danej veci podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým
odmietol dovolanie sťažovateľky, primerane odôvodnil na s. 3 až 6, jeho rozhodnutie nie je
arbitrárne a svojvoľné a odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 OSP), a je teda ústavne akceptovateľné.
K sťažovateľkinej argumentácii, že napadnuté rozhodnutie neodráža súdnu prax
najvyššieho súdu, pretože existujú aj opačné rozhodnutia, ústavný súd podotýka, že
z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie
dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych otázok
v prerokovaných veciach. Prípadné odchýlenie sa súdu od existujúcej skoršej judikatúry
v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka
konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej
neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci, čo však zjavne nie je prípad
sťažovateľky. Ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny názor totožný s právnym
názorom sťažovateľky, potom ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu (I. ÚS 290/2010).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd už nepovažoval za potrebné zaujať
k tejto veci bližšie vysvetlenie, ako to navrhol najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti.
Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu zo 7. augusta 2012 v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Cdo 135/2012 a dôvodov sťažovateľky uvedených v sťažnosti ústavný súd
konštatuje, že závery najvyššieho súdu v tomto uznesení sú zlučiteľné s obsahom práva
sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto najvyšší súd
neporušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (bod 1 výroku nálezu).
Keďže sťažovateľka nebola v konaní pred ústavným súdom úspešná, ústavný súd
sa jej ďalšími návrhmi (na zrušenie rozhodnutia, resp. na priznanie trov konania) už
nezaoberal (podobne napr. II. ÚS 214/03, IV. ÚS 244/04, III. ÚS 26/2011).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2013