Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 551/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2013 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H. s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. M.

K., A., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo 7. augusta 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Základné právo obchodnej spoločnosti H. s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu

podľa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo 7. augusta 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -10 z 13. novembra 2012 v časti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej

spoločnosti H. s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) zo 7. augusta 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril najvyšší súd podaním sp.

zn. KP 4/2013 z 9. januára 2013, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 17. januára 2013.

Vo vyjadrení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza: «Sťažovateľ vo svojej ústavnej

sťažnosti uvádza, že uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. zo 7.augusta

2012 bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1... ...

Konkrétne podľa sťažovateľa najvyšší súd porušil jeho ústavné práva tým, že nezrušil

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je zjavne nepreskúmateľné. Za ústavne

neudržateľné považoval názor, že atribút nepreskúmateľnosti rozsudku je iba tzv. inou

vadou konania, ktorú nemožno zaradiť medzi dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237

písm.f/ , teda odňatie možnosti konať pred súdom.

Najvyšší súd sťažnosťou napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa

z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok

prípustný (dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa). Najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania v danej veci a dospel

k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností

prípustnosti dovolania podľa . Následne sa sústredil

na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených v § 237 Občianskeho

súdneho poriadku a s prihliadnutím na obsah dovolania sa osobitne zaoberal vadou

konania podľa (odňatie možnosti účastníka

konať pred súdom).

... neumožňuje stotožniť vadu konania uvedenú

v ustanovení so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením.

Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť

dovolania podľa nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom

súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu

možno totiž rozumieť len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci

(porovnaj napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn.

, ), ktorá predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá

má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania a

zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie možnosti konať pred súdom

nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu...“

(porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2012 sp. zn. ). Pokiaľ sa

„postupom súdu" môže rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania či

procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však

samo rozhodnutie ako výsledný rozhodovací akt súdu (produkt konania), úlohou ktorého je

vyhodnotiť konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú vec, potom už „postupom

súdu“ vôbec nemôže byť ani časť tohto finálneho produktu konania [odôvodnenie

rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť, úplnosť)], úlohou ktorej

je vysvetliť dôvody rozhodnutia súdu.

Sťažovateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f)

namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Podľa

každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo

účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne

konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie

(). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom

rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou

k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06,1. , ).

Vada konania uvedená v znamená vždy porušenie

aj dohovoru. To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak,

teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady

konania v zmysle neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje

predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného

práva na súdnu ochranu obsahuje , ktorý vo svojich

ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu

v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky

týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom

konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším

procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v , pripisuje

osobitný význam - vady tejto povahy považuje za okolnosť

zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď ) a zároveň tiež za prípustný dovolací

dôvod (viď ). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania

nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle pripisuje

význam, avšak inej váhy. Iné vady, ktoré mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci („iné vady“) považuje totiž - na rozdiel od procesných vád

vymenovaných v - (len) za relevantný dovolací dôvod (viď

písm. b/ ), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na

zreteli, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už

právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159

ods. 1 ). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu

dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý

súdny proces (tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s §

157 ods. 1 a 2 ), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl.

1 ods. 1 . Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z , ktorý

do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4 , treba

rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch

týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch

dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I.

ÚS 252/05 a aktuálne tiež ).

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len na zdôrazňované právo

na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne

relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol

vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov. Najvyšší súd pri riešení otázky

prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej

istoty, lebo sťažovateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky

odňatia možnosti navrhovateľa konať pred súdom ( ). Dovolaním

napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,

stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah

odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené

v odôvodnení. Za vadu konania v zmysle v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.

Na posúdenie prípustnosti dovolania - aj z aspektov významných v zmysle § 237

písm. f) - je zásadne príslušný dovolací súd (viď ). Na základe

uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky... ako judikát R 111/1998 uverejnený

rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. , z ktorého vyplýva,

že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne

neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru

dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte naďalej plne opodstatnený aj

v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto

názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní

dosiaľ nikdy (v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval uvedený judikát

za „prekonaný“ a vždy dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť

rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle ,

nie však procesnú vadu konania v zmysle (viď napríklad rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. , , , ,

, ). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu

nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj

z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. ,

, , , , ,

, a ).

Správnosť takéhoto nazerania senátu najvyššieho súdu, ktorý preskúmava danú vec,

na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzuje (tiež)

nasledovné:

a) v uznesení zo 6. augusta 2009 sp. zn. najvyšší súd uviedol,

že „nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu je judikatúrou najvyššieho súdu (viď

R 111/1998) považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania

v zmysle (teda nie vady konania v zmysle )“.

Proti tomuto uzneseniu bola podaná ústavná sťažnosť, ktorú ústavný súd odmietol

uznesením z 27. mája 2010 sp. zn. , pričom konštatoval, že „po preskúmaní

uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody uvedené v sťažnosti nezistil také

porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s “,

b) tú istú kvalifikáciu nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia ako nesprávnosti

nezakladajúcej vadu v zmysle podal najvyšší súd v rozhodnutí

z 20. januára 2011 sp. zn. , ktoré účastník konania napadol ústavnou

sťažnosťou; ústavný súd jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pričom

v uznesení z 19. apríla 2011 sp. zn. konštatoval jednak to, že „najvyšší súd

postupoval v súlade s relevantnými ustanoveniami , ktoré

ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval, preto aj jeho právne závery

sú ústavne akceptovateľné“, jednak to, že „nezistil žiadnu možnosť porušenia základného

práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie“,

c) obdobné závery o dôsledkoch nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu zaujal

najvyšší súd v rozhodnutí zo 14. apríla 2011 sp. zn. ; aj proti tomuto

rozhodnutiu bola podaná ústavná sťažnosť, ktorá bola rovnako odmietnutá uznesením

ústavného súdu z 30. júna 2011 sp. zn. konštatujúcim, že nebola zistená

žiadna skutočnosť, „ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v

zákone“, a že „v dovolacom konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania

napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami

občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako

neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi neodňala možnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f) ) - takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku“,

d) ústavný súd v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. , ktorým odmietol

sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 25. novembra 2010 sp. zn. ,

vyslovil názor, že „nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu aj v prípade,

ak by znamenalo porušenie „procesného práva na spravodlivé konanie“... resp. porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné bez ďalšieho stotožniť s procesnou vadou

konania spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (§ 237 písm. f)

), preto nie je ani dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania (podľa

) proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému podľa ostatných

ustanovení dovolanie prípustné nie je“,

e) ústavný súd v uznesení z 10. novembra 2011 sp. zn. konštatoval,

že „vada konania podľa znamená porušenie , ako

aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (). To však, ako už ústavný súd spresnil

(), neznamená, že by vždy zároveň platil aj opak“. Ústavný súd v tomto

uznesení uviedol aj to, že „dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne

porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej

inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka

právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu

nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce

z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu

rozhodovacej činnosti“,

f) najvyšší súd v rozhodnutí z 29. novembra 2011 sp. zn. citoval

judikát R 111/1998 a aj so zreteľom naň konštatoval, že nepreskúmateľnosť nie je

procesnou vadou konania v zmysle a nezakladá prípustnosť dovolania

podľa tohto ustanovenia. Ústavný súd, rozhodujúci o ústavnej sťažnosti proti tomuto

rozhodnutiu, v uznesení z 3. apríla 2012 sp. zn. uviedol, že nielen v náleze

sp. zn. z 10. novembra 2011, ale aj v následnej svojej rozhodovacej

činnosti (napr. ) tento názor najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval

a považoval ho za ústavne konformný,

g) uznesením zo 6. júna 2012 sp. zn. ústavný súd odmietol ako zjavne

neopodstatnenú sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 19. januára 2012 sp. zn.

spočívajúcemu na názore, že nepreskúmateľnosť nie je procesnou vadou

konania v zmysle ,

h) keď proti uzneseniu najvyššieho súdu z 24. novembra 2011 sp. zn.

(ktoré poukazovalo na R 111/1998 a zotrvávalo na tom, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia

súdu nezakladá prípustnosť dovolania podľa ), bola podaná ústavná

sťažnosť, ústavný súd ju odmietol uznesením z 11. októbra 2012 sp. zn. ,

v odôvodnení ktorého uviedol, že „nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania), ktorý by nemal

oporu v zákone“, a tiež že „takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny

poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných

prostriedkoch“.

Najvyšší súd poukazuje však na to, že ústavný súd v náleze z 27. júla 2011 sp. zn.

stotožnil „s tou judikatúrou najvyššieho súdu, že aj nedostatok riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba považovať za vadu, ktorá

zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa

(rozsudky najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 sp. zn. a z 30. septembra

2008 sp. zn. )“ a súčasne ten istý senát ústavného súdu už v neskoršom

uznesení z 3. apríla 2012 sp. zn. (viď vyššie písm. f/) po citácii časti

rozhodnutia najvyššieho súdu odkazujúceho na R 111/1998, uviedol, že ústavný súd sa už k

otázke právnej kvalifikácie nepreskúmateľnosti a jej dôsledkov z hľadiska § 237 písm. f/ O.

s. p. podanej najvyšším súdom v uznesení z 22. septembra 2009 sp. zn.

vyjadril v náleze z 10. novembra 2011 sp. zn. a „nielen v tomto náleze ale

aj v následnej svojej rozhodovacej činnosti citovaný názor najvyššieho súdu v plnej miere

akceptoval a považoval ho za ústavne konformný“. V predmetnom uznesení tento senát

ústavného súdu na uvedenom základe uzavrel, že „právny názor, na ktorom je založené

namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľa z dôvodu jeho

neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sú

z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa ani práva podľa

dohovoru“.

V tomto smere teda rozhodovanie na ústavnom súde stále nie je jednotné a ustálené,

čo neprispieva k právnej istote.

Podľa , ktorý upravuje zjednocovanie právnych názorov

senátov, senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu

názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo

senátov, predloží plénu Ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych

názorov. Plénum Ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov

uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna Ústavného súdu.

Vzhľadom na spomenutú nejednotnosť rozhodovania /judikatúry/ ústavného súdu

v tejto oblasti je žiaduce pretrvávajúcu nejednotnosť odstrániť - treba ústavnú judikatúru

zjednotiť, k čomu slúži prostriedok zakotvený v , t. j. navrhujem

postupovať podľa § 6 tohto zákona upravujúceho zjednocovanie právnych názorov senátov

ústavného súdu. Požiadavky princípu právnej istoty a zákona sú proti nejednotnosti

v rozhodovaní ústavného súdu, ktorá môže byť odstránená iba prijatím stanoviska pléna

ústavného súdu, ktoré by bolo nielen pre senát riešiaci terajšiu ústavnú sťažnosť, ale i pre

ostatné senáty v ďalších obdobných konaniach o sťažnostiach záväzné.

Z uvedených dôvodov navrhujem, aby ústavný súd tejto sťažnosti nevyhovel.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami, ako aj s obsahom príslušného spisového materiálu (súdneho spisu okresného

súdu týkajúceho sa posudzovaného konania) dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

ods. 4 v spojení s ). Táto povinnosť všeobecných súdov

vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom

na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce

z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr.

) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého

súdneho konania vyplývajúcich z .

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis napr. ,

).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Z predloženého súdneho spisu Okresného súdu Košice – okolie (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola účastníčkou konania

o zaplatenie 1 mil. Sk s prísl. po postúpení časti pohľadávky od fyzickej osoby (p. A.) na

základe záväzku vyplývajúceho zo „zmluvy o poskytnutí peňazí uzavretej v zmysle

paragrafu 657 “.

Okresný súd posledným rozsudkom z 18. novembra 2009 návrh zamietol a uložil

sťažovateľke povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania v sume 8 928,34 €.

Svoje rozhodnutie právne odôvodnil najmä tým, že v danom prípade v skutočnosti

nešlo o zmluvu o pôžičke podľa , ale išlo „o zmluvu o tichom

spoločenstve, uzavretú podľa ust. a nasledujúcich , nakoľko

predmetná zmluva v plnom rozsahu zodpovedá obsahu a povahe zmluvy o tichom

spoločenstve. Z citovanej zmluvy jednoznačne vyplýva záväzok... poskytnúť odporcovi ako

podnikateľovi vklad a týmto vkladom sa podieľať na obchodnej, teda podnikateľskej

činnosti. Za poskytnutie tohto vkladu sa odporca zaviazal zo zisku, ktorý pri svojej

podnikateľskej činnosti dosiahne vyplatiť..., podiel vo výške 50 %.“.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka (v texte je uvedená ako

navrhovateľ) odvolanie (č. l. 185 a č. l. 186), v ktorom okrem iného uviedla, že rozsudok

okresného súdu považuje za nepreskúmateľný, „keďže nie je zrejmé, že súd vôbec ustálil

presný podiel právneho predchodcu navrhovateľa na strate... akú stratu (alebo aj zisk)

v ekonomickom význame tohto pojmu mal odporca a za ktoré obdobie dosiahnuť, ako sa

na nej mal podieľať právny predchodca navrhovateľa“.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozsudkom sp. zn. z 10. júna

2010, ktorý sa na s. 3 a 4 svojho rozhodnutia stotožnil s právnymi závermi okresného súdu

a na doplnenie dôvodov uviedol: „Skutočnosť, že išlo o tiché spoločenstvo potvrdzujú

pripojené zmluvy uzavreté medzi L. O. a spoločnosťou H... a nasl...“.

Krajský súd ďalej citoval ustanovenia § 677 ods. 1, § 679 ods. 1 písm. c) a § 680

a vychádzajúc z ich obsahu uzavrel, že „odporca mal po zániku

podnikania... vrátiť navrhovateľovi vklad. Keďže však došlo k strate v takej výške ako bol

vklad, nemohol odporca navrhovateľovi vrátiť zisk, pretože nevznikol. K vzniku straty sa

vyjadroval odporca na pojednávaní konanom dňa 5. 4. 2006, kedy stratu odôvodnil tým,

že za sumu 2. 200 000 Sk kúpil poštové známky, ktoré sú vo Francúzsku, avšak do tohto

obchodu vstúpil p. A., poškodil firmu, ktorá tieto poštové známky nakúpila, takže z tohto

dôvodu nemá momentálne žiadny finančný obnos. Na tom istom pojednávaní zástupca

odporcu predložil k nahliadnutiu doklad o tom, že Y. N. O. bol trestne stíhaný. Išlo o

konateľa spoločnosti, ktoré mala zhodnotiť finančné prostriedky, ktoré do nich investoval

odporca. Toto tvrdenie navrhovateľ nenamietal a nenavrhol dôkazy na preukázanie

skutočnosti, že spoločným podnikaním s odporcom bol vytvorený zisk, ktorý je potrebné

medzi účastníkmi tichého spoločenstva rozdeliť.“.

Proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. z 10. júna 2010 podala

sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd odmietol uznesením zo 7. augusta 2012 v konaní

vedenom pod sp. zn. ako neprípustné bez toho, aby sa bližšie zaoberal jej

námietkami uvedenými v dovolaní týkajúcimi sa nesprávneho právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi podľa (ďalej aj

„OSP“), ako aj vadou nepreskúmateľnosti, resp. zmätočnosti rozsudku krajského súdu

„vo vzťahu k zdôvodneniu výsledku podnikania, podielu na strate, ale najmä záveru

o nemožnosti vrátenia vkladu, čo zakladá dôvod na odňatie možnosti sťažovateľa konať

pred súdom...“, ale v zásade hlavným dôvodom odmietnutia dovolania sťažovateľky

najvyšším súdom, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva, bol jeho

právny názor, že „atribút nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu je (iba) tzv. inou

vadou konania, no nemožno ju zaradiť medzi dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237

, teda odňatie možnosti konať pred súdom“.

Sťažovateľka tiež uvádza na podporu svojich tvrdení, že najvyšší súd sa týmto

právnym názorom vyjadreným v napadnutom uznesení odchýlil od iných rozhodnutí

(uznesenie najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. z 31. marca 2010

a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 26. mája 2010), v ktorých naopak

založil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia na nedostatku riadneho

odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Ústavný súd konštatuje, že právne názory najvyššieho súdu, ktorým založil

prípustnosť dovolania podľa z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia

rozhodnutia súdu, boli predmetom posudzovania aj v inej rozhodovacej činnosti ústavného

súdu a ústavný súd sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre

najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku

nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú vadu konania podľa

. Táto judikatúra je citovaná aj vo vyjadrení najvyššieho súdu

k tejto sťažnosti a ústavný súd sa s touto judikatúrou stotožňuje aj v tomto prípade.

Hoci ústavný súd vo veci () uvádza, že dôvod nepreskúmateľnosti

rozhodnutia zakladá aj prípustnosť dovolania podľa , ale v danom

prípade nemožno zistený skutkový stav v tejto veci a jej právne posúdenie aplikovať

na prípad sťažovateľky, keďže tieto veci nie sú zhodné.

neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu

a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi,

ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu

garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje , ktorý

predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní.

V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný

kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom

konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré

zakladajú tzv. zmätočnosť, spája priamo prípustnosť dovolania

podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa

. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky

súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom

zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri ],

ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné (vada takejto

povahy sama osebe však prípustnosť dovolania nezakladá).

V danej veci podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľky, primerane odôvodnil na s. 3 až 6, jeho rozhodnutie nie je

arbitrárne a svojvoľné a odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

( ), a je teda ústavne akceptovateľné.

K sťažovateľkinej argumentácii, že napadnuté rozhodnutie neodráža súdnu prax

najvyššieho súdu, pretože existujú aj opačné rozhodnutia, ústavný súd podotýka, že

z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie

dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych otázok

v prerokovaných veciach. Prípadné odchýlenie sa súdu od existujúcej skoršej judikatúry

v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka

konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci, čo však zjavne nie je prípad

sťažovateľky. Ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny názor totožný s právnym

názorom sťažovateľky, potom ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu ().

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd už nepovažoval za potrebné zaujať

k tejto veci bližšie vysvetlenie, ako to navrhol najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti.

Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu zo 7. augusta 2012 v konaní vedenom

pod sp. zn. a dôvodov sťažovateľky uvedených v sťažnosti ústavný súd

konštatuje, že závery najvyššieho súdu v tomto uznesení sú zlučiteľné s obsahom práva

sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa , a preto najvyšší súd

neporušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(bod 1 výroku nálezu).

Keďže sťažovateľka nebola v konaní pred ústavným súdom úspešná, ústavný súd

sa jej ďalšími návrhmi (na zrušenie rozhodnutia, resp. na priznanie trov konania) už

nezaoberal (podobne napr. , , ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013