Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 275/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť E. M., P., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 20. januára 2011 a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. januára 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2012

doručená faxom a 15. mája 2012 osobne doplnená sťažnosť E. M., P. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., v ktorej namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“) a

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co

173/2010 z 20. januára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

19. januára 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 1. júna 2009 Okresnému

súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na začatie konania o určenie neplatnosti časti

zámennej zmluvy proti odporcovi v 1. rade F. F.(ďalej len „odporca v 1. rade“) a odporcovi

v 2. rade Mestu P. (ďalej len „odporca v 2. rade“, spolu len „odporcovia“). Sťažovateľka sa

v podanom návrhu domáhala určenia neplatnosti časti zámennej zmluvy uzavretej medzi

odporcami, ktorá bola povolená vkladom Správy katastra P. pod č. V 6392/2007 v časti,

predmetom ktorej je prevod spoluvlastníckeho podielu odporcu v 1. rade na nehnuteľnosti

vedenej Správou katastra P., okres P., obec P., katastrálne územie P. na LV č. 13793 ako

2

pozemok parcela č. 1114/2, druh trvalé trávne porasty o výmere 3245 mv podiele 1/4 k

celku na odporcu v 2. rade.

Okresný súd rozsudkom č. k. -63 z 20. mája 2010 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) rozhodol tak, že návrh na začatie konania sťažovateľky zamietol. Krajský

súd svojím rozsudkom na základe odvolania sťažovateľky rozsudok okresného súdu

potvrdil.

Sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu podala dovolanie, ktoré odôvodnila tým,

že v konaní došlo k vadám uvedeným v

(ďalej aj „OSP“) a .

Sťažovateľka v dovolaní namietala, že rozsudok okresného súdu je nezrozumiteľný,

nedostatočný, nemajúci náležitosti odôvodnenia rozsudku uvedené v ustanovení § 157

ods. 2 a krajský súd v rozsudku iba poukázal na toto nedostatočné odôvodnenie, t. z. že

uvedené nedostatky neodstránil. Krajský súd takýmto postupom odňal sťažovateľke

možnosť na riadne dvojinštančné konanie.

Najvyšší súd následne sťažovateľkou podané dovolanie svojím uznesením odmietol

z dôvodov, podľa ktorých „v danom prípade je dovolanie žalobkyne v zmysle § 237 a § 238

procesne neprípustné. Dovolanie preto odmietol podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie

je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým

rozsudkom odvolacieho súdu z hľadisko jeho vecnej, správnosti.“. Taktiež v ňom poukázal

na to, že senát rozhodujúci v predmetnej veci „pri doterajšom rozhodovaní vždy zastával

názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle

, nie však procesnú vadu konania v zmysle

“.

Sťažovateľka následne poukázala na viaceré judikáty najvyššieho súdu, ako aj

ústavného súdu, v ktorých uvedené súdy buď dospeli k opačnému záveru, podľa ktorého

nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia predstavuje závažné procesné pochybenie

súdu spočívajúce v odňatí možnosti konať pred súdom podľa

(rozhodnutia sp. zn. , , , ),

alebo judikáty, v ktorých tieto súdy vyslovili, že právo na riadne a vyčerpávajúce

odôvodnenie súdneho rozhodnutia je potrebné považovať za súčasť práva na spravodlivý

proces (rozhodnutia sp. zn. , , , ,

, , , a sp. zn. ).

Uvedený stav, v ktorom je tá istá právna otázka v rozhodnutiach súdov posudzovaná

odlišne, je v priamom rozpore s princípom právnej istoty, ktorého imanentnou súčasťou je

právo účastníka konania, aby rozhodnutia súdov boli predvídateľné a aby účastníci konania

mohli mať dôveru v to, že rovnaké veci budú rovnakým spôsobom súdené. V tejto súvislosti

poukázala na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian proti Rumunsku

zo 6. decembra 2007.

Sťažovateľka argumentovala ďalej tým, že ako účastníčka konania pred najvyšším

súdom nemôže byť vystavená takej právnej neistote, ktorá posúdenie jej veci robí závislou

od toho, ktorý konkrétny sudca či senát súdu bude o jej veci rozhodovať, pretože v jednom

prípade so svojimi námietkami uspeje a v inom prípade tie isté námietky nepovažuje

najvyšší súd za dôvodné.

Osobitne sťažovateľka taktiež zdôraznila, že najvyšší súd vo svojom uznesení

nedospel k záveru, že by sťažovateľkin argument o nepreskúmateľnosti rozsudku krajského

súdu nebol dôvodný, pretože sa tento súd vecnou stránkou jej dovolania nezaoberal.

Odmietnutím podaného dovolania, ktoré bolo zo zákona prípustné, najvyšší súd porušil

právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľka uviedla, že jej je známa aj judikatúra ústavného súdu, ktorá dáva

za pravdu názoru najvyššieho súdu vyslovenému v jeho uznesení z 19. januára 2012. Podľa

nej však nejednotnosť rozhodovacej činnosti nemôže byť prekážkou toho, aby sa mohla

domáhať ochrany svojich práv všetkými účinnými prostriedkami nápravy. Pre prípad, že by

sa ústavný súd priklonil k tej z dvoch línií vo svojej rozhodovacej činnosti, z ktorej

vychádza aj najvyšší súd v uznesení z 19. januára 2012, domáha sa toho, aby predmetom

prieskumu ústavným súdom bol aj rozsudok krajského súdu.

V tejto súvislosti poukázala sťažovateľka na svoje odvolanie proti rozsudku

okresného súdu z 20. mája 2010, v ktorom namietala, že je neodôvodnený, v rozpore

s ustanovením a vo svojom obsahu po chronologickom prehľade konania

a výpočte dôkazov, ktoré vykonal, síce skonštatoval, že ich právne hodnotí, avšak v ďalšom

texte opätovne uviedol iba svoje skutkové zistenia a citáciu a a 5 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“). Po ustanoveniach právnych predpisov

nasledovala veta: „Súd konštatujúc, že bolo preukázané, že vklad V 6329/07 bol povolený

dňa 29. 10. 2007 a vklad V-6269/07 bol povolený dňa 05. 12. 2007, teda v čase uzatvárania

zámennej zmluvy medzi žalovaným v 1. a 2. rade, žalobkyňa nebola zapísaná ako podielová

spoluvlastníčka tejto nehnuteľnosti, preto súd žalobu zamietol.“ Následne okresný súd

citoval ustanovenie o trovách konania a podrobne opísal

výpočet trov konania odporcov.

Z uvedeného je tak zrejmé, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu z 20. mája

2010 nezodpovedalo požiadavkám na riadne odôvodnenie špecifikovaným v ustanovení

, preto proti nemu sťažovateľka podala odvolanie.

Z obsahu rozsudku krajského súdu podľa sťažovateľky vyplýva, že krajský súd

do odôvodnenia rozsudku prevzal záver, ktorý odôvodnenie rozsudku okresného súdu

neobsahuje, a síce že sťažovateľka nie je oprávnená podať predmetnú žalobu, pretože

predkupné právo na ňu neprešlo. V odôvodnení rozsudku okresného súdu sa nachádza len

konštatovanie, že „v čase uzatvárania zámennej zmluvy medzi žalovaným v 1. a 2. rade,

žalobkyňa nebola zapísaná ako podielová spoluvlastníčka tejto nehnuteľnosti, preto súd

žalobu zamietol“.

Tvrdenie krajského súdu, podľa ktorého odôvodnenie rozsudku okresného súdu

obsahuje úvahu o tom, že na sťažovateľku neprešlo právo podielovej spoluvlastníčky podať

predmetný návrh na súd, je preto podľa sťažovateľky nepravdivé.

Na základe uvedených skutočností je nepochybné, že odôvodnenie rozsudku

okresného súdu z 20. mája 2010 nevysvetľuje, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov

tento súd riadil a ako vec právne posúdil, a preto nie je presvedčivé. Okresný súd „len

prepojil výrok o zamietnutí návrhu s tým, že sťažovateľka nebola podielovou

spoluvlastníčkou bez toho, aby akokoľvek vysvetlil, aký právny význam má neexistencia

spoluvlastníckeho práva sťažovateľky k predmetnej nehnuteľnosti pre zamietnutie návrhu,

prečo sa nezaoberal a ak sa aj zaoberal, ako posúdil otázku, či právo dovolať sa neplatnosti

právneho úkonu prešlo na sťažovateľku ako podielovú spoluvlastníčku predmetných

nehnuteľností alebo nie“.

Sťažovateľka uviedla, že postupom okresného súdu sa jej odňala možnosť konať

pred súdom tým, že tento súd svoje rozhodnutie neodôvodnil, a následne konštatovala, že

„Tieto závery namiesto neho do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol až odvolací súd,

čo vyplýva z citácie odôvodnení oboch rozsudkov.“.

Postupom okresného súdu bola sťažovateľke odňatá možnosť uviesť v riadnom

opravnom prostriedku všetky skutkové a právne argumenty a námietky proti rozhodnutiu

nižšieho súdu, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie.

V závere odôvodnenia sťažnosti sťažovateľka uviedla:

„Význam zrozumiteľného odôvodnenia rozhodnutia súdu z hľadiska práva účastníka

konania na spravodlivé súdne konanie je opakovane judikovaná a zdôrazňovaná vo vyššie

citovaných rozhodnutiach ústavného súdu, najvyššieho súdu, aj rozsudkami Európskeho

súdu pre ľudské práva. Predovšetkým je potrebné poukázať na to, že je imanentnou

súčasťou dvojinštančného modelu konania, v ktorom je účastník oprávnený domáhať sa

preskúmania rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom. V súdenej veci bolo

odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa prípustné, sťažovateľka tento riadny opravný

prostriedok aj využila. So zreteľom na absolútnu nedostatočnosť odôvodnenia

prvostupňového rozhodnutia jej však bolo odňaté právo na akúkoľvek účinnosť tohto

odvolania. Sťažovateľka bola po oboznámení sa s prvostupňovým rozhodnutím v pozícii,

keď sa mohla len dohadovať o právnych úvahách a právnom posúdení jej veci súdom

prvého stupňa. Odôvodnenie zamietavého rozhodnutia jej poskytol až odvolací súd, proti

rozhodnutiu ktorého však už riadny (a podľa názoru dovolacieho súdu, ani mimoriadny)

opravným prostriedok zákon nepripúšťa. Odvolací súd, tým, že nezrušil rozhodnutie súdu

prvého stupňa pre nedostatok, nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť jeho odôvodnenia,

porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie aj právo konať pred súdom

zákonom ustanoveným postupom.

V prípade, že ústavný súd posúdi sťažnosť sťažovateľky ako dôvodnú len vo vzťahu

k rozsudku odvolacieho súdu, je napriek uvedenému nevyhnutné zrušiť aj rozhodnutie

dovolacieho súdu, pretože toto by zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu stratilo svoje

opodstatnenie.“

S ohľadom na uvedené sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu došlo

k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, uvedené rozhodnutia zruší, zakáže najvyššiemu súdu a krajskému súdu

pokračovať v porušovaní ním označených práv a zaviaže ich uhradiť jej trovy konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či

preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv

alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie

vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže

pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, v ktorej namietala

primárne porušenie svojho základného práva podľa , ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K namietanému porušeniu sťažovateľkiných práv uznesením najvyššieho súdu

Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s postupom najvyššieho súdu pri

výklade a aplikácii ustanovení , ktoré vymedzujú podmienky prípustnosti

dovolania. Podľa sťažovateľky najvyšší súd nesprávne odmietol podané dovolanie, hoci boli

splnené podmienky , pretože rozsudok krajského súdu, ktorý bol

podaným dovolaním napadnutý, nie je dostatočne odôvodnený, a preto ho možno

považovať za arbitrárny a nepreskúmateľný. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd v

napadnutom uznesení neodstránil pochybenie, ktorých sa predtým dopustil okresný súd a

krajský súd, keď dovolanie ako neprípustné odmietol.

Ústavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či

uznesením najvyššieho súdu mohlo v danom prípade dôjsť k takému závažnému

pochybeniu zo strany najvyššieho súdu, ktoré by signalizovalo možnosť vysloviť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie porušenie sťažovateľkou označených práv.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Najvyšší súd v uznesení k námietkam sťažovateľky okrem iného uviedol:

«Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by v konaní pred súdmi nižších stupňov

došlo k takej procesnej vade, ktorá by žalobkyni znemožnila realizáciu jej procesných

oprávnení...

V dovolacom konaní bolo preto potrebné zaujať právne závery o tom, či (prípadné)

nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle

alebo či má za následok procesnú vadu konania v zmysle

písm. b)

Vada konania uvedená v znamená vždy porušenie

(ďalej len „“) aj Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). To však neznačí, že by zároveň

nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces

dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle Rovnako ústavný súd v

uznesení z 10. novembra 2011 sp. zn. konštatoval, že „vada konania podľa

znamená porušenie , ako aj dohovoru

(). To však, ako už ústavný súd spresnil (), neznamená, že by

vždy zároveň platil aj opak“.

neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým

v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy

v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu

obsahuje , ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj

možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní.

V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje

aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom

konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším

procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v , pripisuje

osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť

zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď ) a zároveň tiež za prípustný dovolací

dôvod (viď ). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania

nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle pripisuje

význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (tzv. „iné vady“) považuje – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237

– (len) za relevantný dovolací dôvod (viď ), pričom ale

vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Treba dodať, že je vždy vecou

individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie procesné

nedostatky, ku ktorým došlo v občianskom súdnom konaní v postupe súdov.

Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov – je

zásadne príslušný dovolací súd (viď ). Na základe uznesenia

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako judikát R 111/1998

uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. , z ktorého

vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny

záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho

názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj

v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto

názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní

vždy zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu

konania v zmysle , nie však procesnú vadu konania v zmysle

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. ,

, , . Zdôrazňuje, že právna kvalifikácia

nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv.

inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (viď

napríklad sp. zn. , , ,

a ).

Pokiaľ súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neznemožňuje tým účastníkovi

skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných

riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov... Každý účastník konania môže za

podmienok stanovených v zákone podať dovolanie ( ). Občiansky súdny

poriadok nebráni účastníkovi konania v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu,

rozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho možnosť

argumentovať aj tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite odôvodnené, dôvody

rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne, prípadne sú

neúplné, nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodložené priebehom a výsledkami konania –

účastník konania môže teda v dovolaní namietať, že ním napadnuté rozhodnutie je

nepreskúmateľné. Na druhej strane právnou úpravou dovolania

a dovolacieho konania nezaručuje, že každé podané dovolanie bude vždy prípustné a že

dovolateľ bude v konaní pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní totiž

argumentácia dovolateľky takéhoto obsahu a takejto povahy naráža na zákonom stanovené

obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti

dovolania...

Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna

istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len

mimoriadne a výnimočne. To je podstata dôvodu, so zreteľom na ktorý má najvyšší súd

posudzovať otázku prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne.

Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľom je

podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je procesne prípustné

a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento opravný prostriedok je

aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná

právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť až

k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Ak dovolací súd

dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné; musí tento opravný prostriedok

odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého rozhodnutia.

Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska

úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a výstižnosti ich vyjadrenia či

opísania alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce

následné (sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania – nedáva Občiansky

súdny poriadok podklad v žiadnom z jeho ustanovení.

Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje

jednak objektívnymi znakmi rozsudku ( ) alebo uznesenia ( )

odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním procesných vád konania súdov nižších

stupňov ( ). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia je bezpochyby vylúčiť

alebo aspoň minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.

Záver súdu, že napadnuté rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,

závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,

ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má súd

vyššieho stupňa a ako tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym odôvodnením

napadnutého rozhodnutia. V praxi sa pri tom môže zo strany súdu vyššieho stupňa

vyskytnúť rozpätie od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náležitý prístup až k

neopodstatnenej zhovievavosti (benevolencii).

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby

riešenie zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska princípu právnej istoty osobitne významná

(otázky, či dovolanie podľa prípustné je alebo nie je), bolo

determinované tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu, či

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zákonom stanovené náležitosti má alebo nemá.

Z týchto dôvodov dovolací súd aj v danom prípade vychádzal zo záveru, že

dovolateľkou vytýkaná nesprávnosť (údajná nepreskúmateľnosť) nezakladá vadu konania

v zmysle , a preto ani prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

Dovolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že stručné odôvodnenie rozhodnutia

súdu vyžaduje priamo zákon ( ). Z rozhodnutia súdu prvého stupňa jasne

vyplýva, že žalobu považoval za neopodstatnenú preto, lebo ju podal ten, kto v čase

povolenia vkladu do katastra podľa zámennej zmluvy nebol spoluvlastníkom nehnuteľností,

či je tento právny názor správny, nebolo možné v danom dovolacom konaní posúdiť (viď

ďalej)...

Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej

republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým však možno úspešne odôvodniť

(len) procesné prípustné dovolanie (viď ); zároveň je zhodne

zastavaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá

procesnú prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. ).»

Ústavný súd v zhode s najvyšším súdom poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti

dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. , ).

Podľa uznesenia najvyššieho súdu nezakladali námietky uplatnené sťažovateľkou

v dovolaní týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, prípustnosť

dovolania podľa , ale mohli by predstavovať len tzv. inú vadu konania

podľa majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá

síce dovolanie odôvodňuje, ale sama osebe jeho prípustnosť nezakladá.

Najvyšší súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami

sťažovateľky v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania (bez toho, aby

posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov krajského súdu). Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne, práve naopak,

obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov na svoj výrok.

V nadväznosti na to považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že mu

neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak

poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve

najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (mutatis mutandis ). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo

vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie

, resp. dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov

a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky zdôvodňujúcu porušenie a dohovoru ako

nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a namietaným porušením označených práv. Uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej

príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba

z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup

občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj , ).

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozsudkom

krajského súdu

Sťažovateľka namietala aj porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu,

ku ktorému malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd rozsudok okresného súdu nezrušil

pre nedostatok odôvodnenia, nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť a nevrátil vec

na prejednanie a rozhodnutie okresnému súdu. Tým, že krajský súd odôvodnenie okresného

súdu sám v rámci rozsudku doplnil, v konaní jej znemožnil vyjadriť sa k ním

prezentovaným právnym záverom.

Krajský súd v rozsudku z 20. januára 2011 k odvolacím dôvodom sťažovateľky

týkajúcim sa nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 20. mája 2010

uviedol: „Odvolací súd považoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v súlade

s ustanovením , ktorý určuje obsahové náležitosti rozsudku. Aj keď

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je stručné jeho odôvodnenie dovoľuje účastníkom

konania ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy, pretože zaujal

zrozumiteľné, výstižné a dostatočné stanovisko k prejednávanej veci. Prvostupňový súd

svoje rozhodnutie právne odôvodnil podľa , v zmysle ktorého,

ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo, ibaže ide

o prevod blízkej osobe. Správne posudzoval a zisťoval, či žalobkyňa je oprávnená domáhať

sa nárokov vyplývajúcich z predkupného práva tým, že žiada určiť neplatnosť zámennej

zmluvy medzi žalovaným v 1. a v 2. rade, či tento nárok ako spoluvlastníčke jej prislúchal aj

v čase, kedy právny úkon (zámennú zmluvu) realizoval žalovaný v 1. rade.

Prvostupňový súd vykonaným dokazovaním zistil, že v čase realizácie predmetného

úkonu žalovaným v 1. rade žalobkyňa nebola spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností,

pretože vlastníkom bola jej matka, ktorá až následne dňa 12. 10. 2007 darovacou zmluvou

previedla svoj podiel na žalobkyňu, vklad ktorý bol povolený 5. 12. 2007. Pritom

z ustanovenia vyplýva, že predkupné právo patrí len

spoluvlastníkom. Prvostupňový súd správne uzatvoril, že keďže žalobkyňa v čase

uzatvárania zámennej zmluvy nebola zapísaná ako podielová spoluvlastníčka nie je ani

oprávnená podať túto žalobu, čo vyplýva ako dôsledok právneho záveru súdu, že na

žalobkyňu toto právo neprešlo. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že

odôvodnenie rozhodnutia má vadu spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia.

Prvostupňový súd zrozumiteľne uviedol (aj keď stručne), že na žalobkyňu toto právo

neprešlo. Toto právo mala matka žalobkyne, ktorá ho neuplatnila. Ak previedla svoj

spoluvlastnícky podiel, nemá táto okolnosť vplyv na to, aby toto právo prešlo na žalobkyňu.

u nás stále platí napr. ustanovenie v zmysle ktorého ani an

dedičov oprávnenej osoby predkupné právo neprechádza (a nemusí ho ani porušiť). Preto

vzhľadom na predmet sporu, pre prvostupňový súd po vykonanom dokazovaní bolo

rozhodujúcou otázkou určenie, či žalobkyni patria práva z predkupného práva, resp. či

na ňu z predkupného práva prešli. prvostupňový súd sa riadne spravoval zákonným

ustanovením , ale i v tom

zmysle, že až vkladom vzniká, mení alebo zaniká právo k nehnuteľnostiam. Správne sa

zaoberal momentom okamihu uzatvorenia zámennej zmluvy z dôvodu, či žalobkyňa bola

alebo nebola zapísaná ako podielová spoluvlastníčka. Zistil, že v čase zámennej zmluvy

nebola spoluvlastníčkou a toto právo mala matka. Z týchto dôvodov odvolací súd preto

považoval napadnutý rozsudok za vecne správny a v zmysle ho potvrdil.“

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na § 219 ods. 1 a 2

, podľa ktorých odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne

(ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2).

Z obsahu rozsudku okresného súdu z 20. mája 2010, ako i rozsudku krajského súdu

z 20. januára 2011 je zrejmé, že obidva tieto súdy za podstatnú pre svoje rozhodnutie

považovali otázku, či žalobkyňa bola podielovou spoluvlastníčkou v čase uzatvárania

zámennej zmluvy, ktorej určenia neplatnosti sa svojou žalobou v konaní domáhala. Keďže

predkupné právo k nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve má zákonný charakter

a voči každému zo spoluvlastníkov pôsobí tak dlho, ako trvá spoluvlastnícky vzťah

k nehnuteľnosti, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve, možno uvedený smer ich skutkovej

aj právnej argumentácie považovať za správny. S ohľadom na uvedené ústavný súd dospel

k záveru, že doplnenie argumentácie okresného súdu právnymi závermi uvedenými

v odôvodnení rozsudku krajského súdu z 20. januára 2011 je zákonným postupom, ktorý je

v súlade s a ktorý nemožno považovať za postup, ktorým by mohlo dôjsť

k porušeniu a práva podľa dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti po jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012