Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 31 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (37)I. ÚS 275/2012
PDF · 259.63 KB
No categories available
I. ÚS 275/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť E. M., P., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 173/2010 z 20. januára 2011 a
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 89/2011 z 19. januára 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2012
doručená faxom a 15. mája 2012 osobne doplnená sťažnosť E. M., P. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., v ktorej namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co
173/2010 z 20. januára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 89/2011 z
19. januára 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 1. júna 2009 Okresnému
súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na začatie konania o určenie neplatnosti časti
zámennej zmluvy proti odporcovi v 1. rade F. F.(ďalej len „odporca v 1. rade“) a odporcovi
v 2. rade Mestu P. (ďalej len „odporca v 2. rade“, spolu len „odporcovia“). Sťažovateľka sa
v podanom návrhu domáhala určenia neplatnosti časti zámennej zmluvy uzavretej medzi
odporcami, ktorá bola povolená vkladom Správy katastra P. pod č. V 6392/2007 v časti,
predmetom ktorej je prevod spoluvlastníckeho podielu odporcu v 1. rade na nehnuteľnosti
vedenej Správou katastra P., okres P., obec P., katastrálne územie P. na LV č. 13793 ako
2
pozemok parcela č. 1114/2, druh trvalé trávne porasty o výmere 3245 mv podiele 1/4 k
celku na odporcu v 2. rade.
Okresný súd rozsudkom č. k. 20 C 67/2009-63 z 20. mája 2010 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) rozhodol tak, že návrh na začatie konania sťažovateľky zamietol. Krajský
súd svojím rozsudkom na základe odvolania sťažovateľky rozsudok okresného súdu
potvrdil.
Sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu podala dovolanie, ktoré odôvodnila tým,
že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) a § 241 ods. 2 písm. c) OSP.
Sťažovateľka v dovolaní namietala, že rozsudok okresného súdu je nezrozumiteľný,
nedostatočný, nemajúci náležitosti odôvodnenia rozsudku uvedené v ustanovení § 157
ods. 2 OSP a krajský súd v rozsudku iba poukázal na toto nedostatočné odôvodnenie, t. z. že
uvedené nedostatky neodstránil. Krajský súd takýmto postupom odňal sťažovateľke
možnosť na riadne dvojinštančné konanie.
Najvyšší súd následne sťažovateľkou podané dovolanie svojím uznesením odmietol
z dôvodov, podľa ktorých „v danom prípade je dovolanie žalobkyne v zmysle § 237 a § 238
O. s. p. procesne neprípustné. Dovolanie preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie
je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým
rozsudkom odvolacieho súdu z hľadisko jeho vecnej, správnosti.“. Taktiež v ňom poukázal
na to, že senát rozhodujúci v predmetnej veci „pri doterajšom rozhodovaní vždy zastával
názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f)
O. s. p.“.
Sťažovateľka následne poukázala na viaceré judikáty najvyššieho súdu, ako aj
ústavného súdu, v ktorých uvedené súdy buď dospeli k opačnému záveru, podľa ktorého
nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia predstavuje závažné procesné pochybenie
súdu spočívajúce v odňatí možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP
(rozhodnutia sp. zn. 3 Obo 185/2007, 4 Cdo 47/2008, 2 Cdo 210/2010, 2 M Cdo 22/2010),
alebo judikáty, v ktorých tieto súdy vyslovili, že právo na riadne a vyčerpávajúce
odôvodnenie súdneho rozhodnutia je potrebné považovať za súčasť práva na spravodlivý
proces (rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 36/2010, I. ÚS 126/2010, I. ÚS 236/06, IV. ÚS 15/03,
II. ÚS 410/06, 3 Obo 185/2007, 5 Cdo 85/2007, 2 Cdo 170/2005 a sp. zn. 6 Sžo 65/2008).
Uvedený stav, v ktorom je tá istá právna otázka v rozhodnutiach súdov posudzovaná
odlišne, je v priamom rozpore s princípom právnej istoty, ktorého imanentnou súčasťou je
právo účastníka konania, aby rozhodnutia súdov boli predvídateľné a aby účastníci konania
mohli mať dôveru v to, že rovnaké veci budú rovnakým spôsobom súdené. V tejto súvislosti
poukázala na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian proti Rumunsku
zo 6. decembra 2007.
Sťažovateľka argumentovala ďalej tým, že ako účastníčka konania pred najvyšším
súdom nemôže byť vystavená takej právnej neistote, ktorá posúdenie jej veci robí závislou
od toho, ktorý konkrétny sudca či senát súdu bude o jej veci rozhodovať, pretože v jednom
prípade so svojimi námietkami uspeje a v inom prípade tie isté námietky nepovažuje
najvyšší súd za dôvodné.
Osobitne sťažovateľka taktiež zdôraznila, že najvyšší súd vo svojom uznesení
nedospel k záveru, že by sťažovateľkin argument o nepreskúmateľnosti rozsudku krajského
súdu nebol dôvodný, pretože sa tento súd vecnou stránkou jej dovolania nezaoberal.
Odmietnutím podaného dovolania, ktoré bolo zo zákona prípustné, najvyšší súd porušil
právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.
Sťažovateľka uviedla, že jej je známa aj judikatúra ústavného súdu, ktorá dáva
za pravdu názoru najvyššieho súdu vyslovenému v jeho uznesení z 19. januára 2012. Podľa
nej však nejednotnosť rozhodovacej činnosti nemôže byť prekážkou toho, aby sa mohla
domáhať ochrany svojich práv všetkými účinnými prostriedkami nápravy. Pre prípad, že by
sa ústavný súd priklonil k tej z dvoch línií vo svojej rozhodovacej činnosti, z ktorej
vychádza aj najvyšší súd v uznesení z 19. januára 2012, domáha sa toho, aby predmetom
prieskumu ústavným súdom bol aj rozsudok krajského súdu.
V tejto súvislosti poukázala sťažovateľka na svoje odvolanie proti rozsudku
okresného súdu z 20. mája 2010, v ktorom namietala, že je neodôvodnený, v rozpore
s ustanovením § 157 ods. 2 OSP a vo svojom obsahu po chronologickom prehľade konania
a výpočte dôkazov, ktoré vykonal, síce skonštatoval, že ich právne hodnotí, avšak v ďalšom
texte opätovne uviedol iba svoje skutkové zistenia a citáciu § 140 OSP a § 4 a 5 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“). Po ustanoveniach právnych predpisov
nasledovala veta: „Súd konštatujúc, že bolo preukázané, že vklad V 6329/07 bol povolený
dňa 29. 10. 2007 a vklad V-6269/07 bol povolený dňa 05. 12. 2007, teda v čase uzatvárania
zámennej zmluvy medzi žalovaným v 1. a 2. rade, žalobkyňa nebola zapísaná ako podielová
spoluvlastníčka tejto nehnuteľnosti, preto súd žalobu zamietol.“ Následne okresný súd
citoval ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku o trovách konania a podrobne opísal
výpočet trov konania odporcov.
Z uvedeného je tak zrejmé, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu z 20. mája
2010 nezodpovedalo požiadavkám na riadne odôvodnenie špecifikovaným v ustanovení
§ 157 ods. 2 OSP, preto proti nemu sťažovateľka podala odvolanie.
Z obsahu rozsudku krajského súdu podľa sťažovateľky vyplýva, že krajský súd
do odôvodnenia rozsudku prevzal záver, ktorý odôvodnenie rozsudku okresného súdu
neobsahuje, a síce že sťažovateľka nie je oprávnená podať predmetnú žalobu, pretože
predkupné právo na ňu neprešlo. V odôvodnení rozsudku okresného súdu sa nachádza len
konštatovanie, že „v čase uzatvárania zámennej zmluvy medzi žalovaným v 1. a 2. rade,
žalobkyňa nebola zapísaná ako podielová spoluvlastníčka tejto nehnuteľnosti, preto súd
žalobu zamietol“.
Tvrdenie krajského súdu, podľa ktorého odôvodnenie rozsudku okresného súdu
obsahuje úvahu o tom, že na sťažovateľku neprešlo právo podielovej spoluvlastníčky podať
predmetný návrh na súd, je preto podľa sťažovateľky nepravdivé.
Na základe uvedených skutočností je nepochybné, že odôvodnenie rozsudku
okresného súdu z 20. mája 2010 nevysvetľuje, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
tento súd riadil a ako vec právne posúdil, a preto nie je presvedčivé. Okresný súd „len
prepojil výrok o zamietnutí návrhu s tým, že sťažovateľka nebola podielovou
spoluvlastníčkou bez toho, aby akokoľvek vysvetlil, aký právny význam má neexistencia
spoluvlastníckeho práva sťažovateľky k predmetnej nehnuteľnosti pre zamietnutie návrhu,
prečo sa nezaoberal a ak sa aj zaoberal, ako posúdil otázku, či právo dovolať sa neplatnosti
právneho úkonu prešlo na sťažovateľku ako podielovú spoluvlastníčku predmetných
nehnuteľností alebo nie“.
Sťažovateľka uviedla, že postupom okresného súdu sa jej odňala možnosť konať
pred súdom tým, že tento súd svoje rozhodnutie neodôvodnil, a následne konštatovala, že
„Tieto závery namiesto neho do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol až odvolací súd,
čo vyplýva z citácie odôvodnení oboch rozsudkov.“.
Postupom okresného súdu bola sťažovateľke odňatá možnosť uviesť v riadnom
opravnom prostriedku všetky skutkové a právne argumenty a námietky proti rozhodnutiu
nižšieho súdu, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie.
V závere odôvodnenia sťažnosti sťažovateľka uviedla:
„Význam zrozumiteľného odôvodnenia rozhodnutia súdu z hľadiska práva účastníka
konania na spravodlivé súdne konanie je opakovane judikovaná a zdôrazňovaná vo vyššie
citovaných rozhodnutiach ústavného súdu, najvyššieho súdu, aj rozsudkami Európskeho
súdu pre ľudské práva. Predovšetkým je potrebné poukázať na to, že je imanentnou
súčasťou dvojinštančného modelu konania, v ktorom je účastník oprávnený domáhať sa
preskúmania rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom. V súdenej veci bolo
odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa prípustné, sťažovateľka tento riadny opravný
prostriedok aj využila. So zreteľom na absolútnu nedostatočnosť odôvodnenia
prvostupňového rozhodnutia jej však bolo odňaté právo na akúkoľvek účinnosť tohto
odvolania. Sťažovateľka bola po oboznámení sa s prvostupňovým rozhodnutím v pozícii,
keď sa mohla len dohadovať o právnych úvahách a právnom posúdení jej veci súdom
prvého stupňa. Odôvodnenie zamietavého rozhodnutia jej poskytol až odvolací súd, proti
rozhodnutiu ktorého však už riadny (a podľa názoru dovolacieho súdu, ani mimoriadny)
opravným prostriedok zákon nepripúšťa. Odvolací súd, tým, že nezrušil rozhodnutie súdu
prvého stupňa pre nedostatok, nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť jeho odôvodnenia,
porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie aj právo konať pred súdom
zákonom ustanoveným postupom.
V prípade, že ústavný súd posúdi sťažnosť sťažovateľky ako dôvodnú len vo vzťahu
k rozsudku odvolacieho súdu, je napriek uvedenému nevyhnutné zrušiť aj rozhodnutie
dovolacieho súdu, pretože toto by zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu stratilo svoje
opodstatnenie.“
S ohľadom na uvedené sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu došlo
k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, uvedené rozhodnutia zruší, zakáže najvyššiemu súdu a krajskému súdu
pokračovať v porušovaní ním označených práv a zaviaže ich uhradiť jej trovy konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či
preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv
alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie
vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže
pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej
pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, v ktorej namietala
primárne porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K namietanému porušeniu sťažovateľkiných práv uznesením najvyššieho súdu
Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s postupom najvyššieho súdu pri
výklade a aplikácii ustanovení § 237 písm. f) OSP, ktoré vymedzujú podmienky prípustnosti
dovolania. Podľa sťažovateľky najvyšší súd nesprávne odmietol podané dovolanie, hoci boli
splnené podmienky § 237 písm. f) OSP, pretože rozsudok krajského súdu, ktorý bol
podaným dovolaním napadnutý, nie je dostatočne odôvodnený, a preto ho možno
považovať za arbitrárny a nepreskúmateľný. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd v
napadnutom uznesení neodstránil pochybenie, ktorých sa predtým dopustil okresný súd a
krajský súd, keď dovolanie ako neprípustné odmietol.
Ústavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či
uznesením najvyššieho súdu mohlo v danom prípade dôjsť k takému závažnému
pochybeniu zo strany najvyššieho súdu, ktoré by signalizovalo možnosť vysloviť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie porušenie sťažovateľkou označených práv.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Najvyšší súd v uznesení k námietkam sťažovateľky okrem iného uviedol:
«Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by v konaní pred súdmi nižších stupňov
došlo k takej procesnej vade, ktorá by žalobkyni znemožnila realizáciu jej procesných
oprávnení...
V dovolacom konaní bolo preto potrebné zaujať právne závery o tom, či (prípadné)
nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f) O. s. p. alebo či má za následok procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b) O. s. p.
Vada konania uvedená v § 237 písm. f) O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). To však neznačí, že by zároveň
nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces
dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Rovnako ústavný súd v
uznesení z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011 konštatoval, že „vada konania podľa
§ 237 písm. f) O. s. p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru
(II. ÚS 261/06). To však, ako už ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená, že by
vždy zároveň platil aj opak“.
Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým
v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy
v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu
obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj
možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní.
V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom
konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším
procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací
dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania
nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje
Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (tzv. „iné vady“) považuje – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237
O. s. p. – (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), pričom ale
vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Treba dodať, že je vždy vecou
individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie procesné
nedostatky, ku ktorým došlo v občianskom súdnom konaní v postupe súdov.
Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov § 237 písm. f) O. s. p. – je
zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako judikát R 111/1998
uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého
vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny
záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho
názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj
v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto
názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní
vždy zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., nie však procesnú vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008,
3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011. Zdôrazňuje, že právna kvalifikácia
nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv.
inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (viď
napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008
a 7 Cdo 109/2011).
Pokiaľ súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neznemožňuje tým účastníkovi
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov... Každý účastník konania môže za
podmienok stanovených v zákone podať dovolanie (§ 240 ods. 1 O. s. p.). Občiansky súdny
poriadok nebráni účastníkovi konania v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu,
rozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho možnosť
argumentovať aj tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite odôvodnené, dôvody
rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne, prípadne sú
neúplné, nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodložené priebehom a výsledkami konania –
účastník konania môže teda v dovolaní namietať, že ním napadnuté rozhodnutie je
nepreskúmateľné. Na druhej strane Občiansky súdny poriadok právnou úpravou dovolania
a dovolacieho konania nezaručuje, že každé podané dovolanie bude vždy prípustné a že
dovolateľ bude v konaní pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní totiž
argumentácia dovolateľky takéhoto obsahu a takejto povahy naráža na zákonom stanovené
obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti
dovolania...
Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna
istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len
mimoriadne a výnimočne. To je podstata dôvodu, so zreteľom na ktorý má najvyšší súd
posudzovať otázku prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne.
Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľom je
podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je procesne prípustné
a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento opravný prostriedok je
aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná
právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť až
k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Ak dovolací súd
dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné; musí tento opravný prostriedok
odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého rozhodnutia.
Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska
úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a výstižnosti ich vyjadrenia či
opísania alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce
následné (sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania – nedáva Občiansky
súdny poriadok podklad v žiadnom z jeho ustanovení.
Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok
jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O. s. p.) alebo uznesenia (§ 239 O. s. p.)
odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním procesných vád konania súdov nižších
stupňov (§ 237 O. s. p.). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia je bezpochyby vylúčiť
alebo aspoň minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.
Záver súdu, že napadnuté rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,
závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,
ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má súd
vyššieho stupňa a ako tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. V praxi sa pri tom môže zo strany súdu vyššieho stupňa
vyskytnúť rozpätie od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náležitý prístup až k
neopodstatnenej zhovievavosti (benevolencii).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby
riešenie zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska princípu právnej istoty osobitne významná
(otázky, či dovolanie podľa § 237 písm. f/ O. s. p. prípustné je alebo nie je), bolo
determinované tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu, či
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zákonom stanovené náležitosti má alebo nemá.
Z týchto dôvodov dovolací súd aj v danom prípade vychádzal zo záveru, že
dovolateľkou vytýkaná nesprávnosť (údajná nepreskúmateľnosť) nezakladá vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., a preto ani prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Dovolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že stručné odôvodnenie rozhodnutia
súdu vyžaduje priamo zákon (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Z rozhodnutia súdu prvého stupňa jasne
vyplýva, že žalobu považoval za neopodstatnenú preto, lebo ju podal ten, kto v čase
povolenia vkladu do katastra podľa zámennej zmluvy nebol spoluvlastníkom nehnuteľností,
či je tento právny názor správny, nebolo možné v danom dovolacom konaní posúdiť (viď
ďalej)...
Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej
republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým však možno úspešne odôvodniť
(len) procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); zároveň je zhodne
zastavaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá
procesnú prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011,
sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).»
Ústavný súd v zhode s najvyšším súdom poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti
dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).
Podľa uznesenia najvyššieho súdu nezakladali námietky uplatnené sťažovateľkou
v dovolaní týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohli by predstavovať len tzv. inú vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá
síce dovolanie odôvodňuje, ale sama osebe jeho prípustnosť nezakladá.
Najvyšší súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami
sťažovateľky v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania (bez toho, aby
posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov krajského súdu). Napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne, práve naopak,
obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov na svoj výrok.
V nadväznosti na to považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že mu
neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak
poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve
najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc
zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo
vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov
a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľky zdôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako
nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie
konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a namietaným porušením označených práv. Uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej
príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba
z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup
občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).
Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozsudkom
krajského súdu
Sťažovateľka namietala aj porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu,
ku ktorému malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd rozsudok okresného súdu nezrušil
pre nedostatok odôvodnenia, nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť a nevrátil vec
na prejednanie a rozhodnutie okresnému súdu. Tým, že krajský súd odôvodnenie okresného
súdu sám v rámci rozsudku doplnil, v konaní jej znemožnil vyjadriť sa k ním
prezentovaným právnym záverom.
Krajský súd v rozsudku z 20. januára 2011 k odvolacím dôvodom sťažovateľky
týkajúcim sa nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 20. mája 2010
uviedol: „Odvolací súd považoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v súlade
s ustanovením § 157 O. s. p., ktorý určuje obsahové náležitosti rozsudku. Aj keď
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je stručné jeho odôvodnenie dovoľuje účastníkom
konania ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy, pretože zaujal
zrozumiteľné, výstižné a dostatočné stanovisko k prejednávanej veci. Prvostupňový súd
svoje rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 140 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého,
ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo, ibaže ide
o prevod blízkej osobe. Správne posudzoval a zisťoval, či žalobkyňa je oprávnená domáhať
sa nárokov vyplývajúcich z predkupného práva tým, že žiada určiť neplatnosť zámennej
zmluvy medzi žalovaným v 1. a v 2. rade, či tento nárok ako spoluvlastníčke jej prislúchal aj
v čase, kedy právny úkon (zámennú zmluvu) realizoval žalovaný v 1. rade.
Prvostupňový súd vykonaným dokazovaním zistil, že v čase realizácie predmetného
úkonu žalovaným v 1. rade žalobkyňa nebola spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností,
pretože vlastníkom bola jej matka, ktorá až následne dňa 12. 10. 2007 darovacou zmluvou
previedla svoj podiel na žalobkyňu, vklad ktorý bol povolený 5. 12. 2007. Pritom
z ustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka vyplýva, že predkupné právo patrí len
spoluvlastníkom. Prvostupňový súd správne uzatvoril, že keďže žalobkyňa v čase
uzatvárania zámennej zmluvy nebola zapísaná ako podielová spoluvlastníčka nie je ani
oprávnená podať túto žalobu, čo vyplýva ako dôsledok právneho záveru súdu, že na
žalobkyňu toto právo neprešlo. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že
odôvodnenie rozhodnutia má vadu spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia.
Prvostupňový súd zrozumiteľne uviedol (aj keď stručne), že na žalobkyňu toto právo
neprešlo. Toto právo mala matka žalobkyne, ktorá ho neuplatnila. Ak previedla svoj
spoluvlastnícky podiel, nemá táto okolnosť vplyv na to, aby toto právo prešlo na žalobkyňu.
u nás stále platí napr. ustanovenie § 604 Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého ani an
dedičov oprávnenej osoby predkupné právo neprechádza (a nemusí ho ani porušiť). Preto
vzhľadom na predmet sporu, pre prvostupňový súd po vykonanom dokazovaní bolo
rozhodujúcou otázkou určenie, či žalobkyni patria práva z predkupného práva, resp. či
na ňu z predkupného práva prešli. prvostupňový súd sa riadne spravoval zákonným
ustanovením § 140 Občianskeho zákonníka, ale i § 5 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. v tom
zmysle, že až vkladom vzniká, mení alebo zaniká právo k nehnuteľnostiam. Správne sa
zaoberal momentom okamihu uzatvorenia zámennej zmluvy z dôvodu, či žalobkyňa bola
alebo nebola zapísaná ako podielová spoluvlastníčka. Zistil, že v čase zámennej zmluvy
nebola spoluvlastníčkou a toto právo mala matka. Z týchto dôvodov odvolací súd preto
považoval napadnutý rozsudok za vecne správny a v zmysle § 219 O. s. p. ho potvrdil.“
V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na § 219 ods. 1 a 2
OSP, podľa ktorých odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne
(ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2).
Z obsahu rozsudku okresného súdu z 20. mája 2010, ako i rozsudku krajského súdu
z 20. januára 2011 je zrejmé, že obidva tieto súdy za podstatnú pre svoje rozhodnutie
považovali otázku, či žalobkyňa bola podielovou spoluvlastníčkou v čase uzatvárania
zámennej zmluvy, ktorej určenia neplatnosti sa svojou žalobou v konaní domáhala. Keďže
predkupné právo k nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve má zákonný charakter
a voči každému zo spoluvlastníkov pôsobí tak dlho, ako trvá spoluvlastnícky vzťah
k nehnuteľnosti, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve, možno uvedený smer ich skutkovej
aj právnej argumentácie považovať za správny. S ohľadom na uvedené ústavný súd dospel
k záveru, že doplnenie argumentácie okresného súdu právnymi závermi uvedenými
v odôvodnení rozsudku krajského súdu z 20. januára 2011 je zákonným postupom, ktorý je
v súlade s § 219 ods. 2 OSP a ktorý nemožno považovať za postup, ktorým by mohlo dôjsť
k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti po jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2012