Details
The publication number is not recorded.
Open legal thesis sourceSource
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 33 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (43)I. ÚS 126/2010
PDF · 263.25 KB
No categories available
I. ÚS 126/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. októbra 2010 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka a sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka
prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti A., a. s., B., zastúpenej C., s. r. o., B., konajúcej
prostredníctvom advokáta JUDr. P. Č., pre namietané porušenie jej základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 356/08 z 15. júla 2009 a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti A., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
3 Cob 356/08 z 15. júla 2009 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 356/08 z 15. júla 2009
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. I. ÚS 126/2010-13 z 31. marca 2010 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť
spoločnosti A., a. s. (ďalej len ,,sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len ,,ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“)
sp. zn. 3 Cob 356/08 z 15. júla 2009 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“). V časti
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len ,,okresný súd“)
sp. zn. 22 Cb 127/08 zo 14. októbra 2008 (ďalej len ,,rozsudok okresného súdu“) bola
sťažnosť odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka sa žalobou na okresnom súde
domáhala zaplatenia sumy 2 910 000 Sk (96 594,30 €) s príslušenstvom od spoločnosti A.,
s. r. o., z titulu tzv. stornoprovízie na základe zmluvy o obchodnom zastúpení a spolupráci
v oblasti organizácie sprostredkovania starobného dôchodkového sporenia uzavretej so
žalovaným 1. novembra 2004 (ďalej len ,,zmluva“). Okresný súd na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že ,,v danom prípade je potrebné rozhodnúť najskôr len
o základe žaloby medzitýmnym rozsudkom, nakoľko samotné preskúmanie výšky
stornoprovízie by si vyžadovalo značné znalecké dokazovanie…, preto je potrebné najskôr
právoplatne rozhodnúť o nároku samotnom…“, a následne medzitýmnym rozsudkom určil,
že sťažovateľke ako žalobkyni nevznikol nárok na stornoprovízie voči žalovanej
spoločnosti. Medzitýmny rozsudok napadla sťažovateľka odvolaním, na ktoré krajský súd
rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu.
3. Sťažovateľka v rozsahu prijatej sťažnosti namietala porušenie základného práva na
súdnu ochranu potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu, pričom na preukázanie zásahu do
jej práv v sťažnosti uviedla tieto skutočnosti:
,,Predmetom súdneho konania bol uplatnený nárok na vyplatenie stornoprovízií ako
bezdôvodného obohatenia žalovaného v zmysle zmluvy o obchodnom zastúpení
a spolupráci v oblasti organizácie sprostredkovania starobného dôchodkového sporenia zo
dňa 1. 11. 2004. Predmetom tejto zmluvy bolo o. i. organizovanie siete sprostredkovateľov
starobného dôchodkového sporenia, za čo prináležala žalovanému odmena vo forme
provízie, určenej v zmysle províznych podmienok, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou
Zmluvy o obchodnom zastúpení.
Sťažovateľ v konaní predložil predmetnú písomnú Zmluvu o obchodnom zastúpení,
v zmysle ktorej sa ostatné podmienky vzniku a zániku nároku na províziu posudzujú
primerane podľa podmienok vzniku a zániku nároku na províziu .... konkrétneho
sprostredkovateľa. Sťažovateľ ako žalobca mal v konaní za to, že predmetné ustanovenie
predstavovalo dohodu zmluvných strán, t.j. žalobcu a žalovaného, o podmienkach zániku
nároku na províziu, ktorá sa odvíjala od podmienok zániku nároku na províziu
sprostredkovateľa. Takáto dohoda o zániku nároku na províziu bola podľa právneho názoru
sťažovateľa možná a prípustná.
Provízie v prípade sprostredkovania zmlúv o starobnom dôchodkovom sporení mali
dve formy a to (i) provízie sprostredkovateľa a (ii) provízie organizátora (žalovaného).
Predmetom konania pred všeobecným súdom boli výlučne iba provízie organizátora
(žalovaného), ktorých výška bola podľa províznych podmienok určovaná podľa provízie
jednotlivých sprostredkovateľov.
Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam Okresný súd Bratislava III vydal
medzitýmny rozsudok, ktorým určil, že žalobcovi (sťažovateľovi) nevznikol nárok na
stornoprovízie. V odôvodnení rozsudku Okresného súdu Bratislava III sa uvádza, že
žalobcovi nevznikol nárok na uplatnenie stornoprovízie voči žalovanému, pretože v Zmluve
o obchodnom zastúpení ani v Províznych podmienkach nemajú zmluvné strany dohodnuté
ustanovenia o stornoprovízií pre organizátora.
Prvostupňový súd ako aj odvolací súd ignoroval pri svojom rozhodovaní znenie
províznych podmienok, ktoré tvorili súčasť Zmluvy o obchodnom zastúpení a v zmysle
ktorých sa zánik nároku na províziu u organizátora (žalovaného) mal primerane spravovať
ustanoveniami províznych podmienok sprostredkovateľov, ktoré boli súčasťou zmluvy
o sprostredkovaní starobného dôchodkového sporenia. Na túto skutočnosť sťažovateľ
upozorňoval tak vo svojej žalobe zo dňa 13. 6. 2008 (strana 3) ako aj v odvolaní zo dňa
5. 11. 2008 (str. 2 a 3), kde dôsledne popísal dohodu o zániku nároku na provízie, ku ktorej
došlo medzi zmluvnými stranami (žalobcom a žalovaným) ako dohodu vo forme odkazu na
provízne podmienky sprostredkovateľov na základe § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Prvostupňový ani odvolací súd sa týmto zásadným argumentom sťažovateľa vo svojich
rozhodnutiach žiadnym spôsobom nezaoberali...“
4. V ďalšom texte sťažnosti sťažovateľka poukázala na ďalšie nedostatky
napadnutých rozsudkov všeobecných súdov, judikatúru ústavného súdu, ako aj
štrasburských orgánov ochrany práv a svoju sťažnostnú argumentáciu uzatvára takto:
,,Okresný súd Bratislava III ako aj Krajský súd v Bratislave teda pri svojom
rozhodovaní právnej veci sťažovateľa žiadnym spôsobom a v žiadnom rozsahu
nevyhodnotili právnu argumentáciu sťažovateľa o dohode medzi ním a organizátorom
(žalovaným) o zániku nároku na províziu, ktorá bola obsiahnutá v províznych podmienkach,
tvoriacich súčasť Zmluvy o obchodnom zastúpení, dospeli k zjavne nesprávnemu právnemu
záveru o totožnosti provízie organizátora a provízie jednotlivých sprostredkovateľov, ktorý
je v príkrom rozpore s predloženými dôkazmi. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako
aj s ohľadom na skutkový stav veci opísaný v tejto sťažnosti je potrebné uviesť, že
odôvodnenie predmetných rozsudkov, nakoľko (i) jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede na
všetky zásadné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
a súčasne (ii) je v príkrom rozpore s predloženými dôkazmi, je v rozpore s právom na súdnu
ochranu a s princípmi spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR.“
5. V petite sťažnosti (v rozsahu jej prijatia na ďalšie konanie uznesením ústavného
súdu) sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd rozhodol tak, že rozsudkom krajského súdu
bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tento
rozsudok zrušil.
II.
6. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval krajský súd, aby sa
vyjadril k prijatej sťažnosti a ku vhodnosti ústneho pojednávania. Predsedníčka krajského
súdu vo vyjadrení z 15. júna 2010 uviedla, že predsedníčka senátu 3 Cob je toho názoru, že
sťažnosť nie je dôvodná, zotrváva na dôvodoch napadnutého rozhodnutia a nemá k nim čo
dodať. Súčasne uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.
7. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu listom
z 3. júna 2010 oznámila, že trvá na ústnom pojednávaní, keďže na ňom možno očakávať
ďalšie objasnenie veci. Listom zo 6. augusta 2010 sťažovateľka svoje stanovisko korigovala
tak, že ,,... má za to, že ústnym pojednávaním možno prispieť k bližšiemu objasneniu veci
v prípade, ak ústavný súd by mal určité uvádzané tvrdenia a skutočnosti za nedostatočne
preukázané a odôvodnené“. Ústavný súd po vyhodnotení stanoviska sťažovateľky dospel
k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto
boli splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prerokovaná na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu.
8. Po podrobnom posúdení sťažnosti, rozsudku krajského súdu, obsahu vyžiadaného
súdneho spisu a vyjadrenia k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu
k záveru, že sťažnosť je dôvodná.
9. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie
a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.
Dodržiavanie ústavy orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé
rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula
ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad
každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným
zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán
aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
11. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva
oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní
o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä
v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne
alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
12. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľky vo vzťahu k rozsudku krajského
súdu spočíva v jej tvrdeniach, že tento:
žiadnym spôsobom nevyhodnotil jej právnu argumentáciu o dohode medzi
ňou a žalovaným o zániku nároku na províziu, ktorá bola obsiahnutá
v províznych podmienkach, ktoré boli súčasťou zmluvy o obchodnom
zastúpení,
dospel k zjavne nesprávnemu právnemu záveru o totožnosti provízie
žalovaného a provízie jednotlivých sprostredkovateľov, čo má byť v príkrom
rozpore s predloženými listinnými dôkazmi a
odôvodnenie jeho rozsudku nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky
zásadné skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
13. Z odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento po
opise dôvodov medzitýmneho rozsudku okresného súdu a stručných dôvodov odvolania na
vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol:
,,Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pričom dospel k záveru, že
medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa
vyčerpávajúcim spôsobom zhodnotil tak skutkové zistenia, ako i svoj právny záver, a preto
je možné konštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, ku ktorým nie je čo
dodať.“
14. Keďže sa krajský súd stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu, ku ktorým
nemal čo dodať, ústavný súd sa oboznámil aj s rozsudkom okresného súdu, ktorým tento
určil, že sťažovateľke nevznikol nárok na stornoprovízie proti žalovanému. Okresný súd po
uvedení žalobných dôvodov, obsahu výpovede sťažovateľky a listinných dôkazov
a poukaze na relevantné zákonné ustanovenia na vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol:
,,... súd dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na uplatnenie stornoprovízie
voči žalovanému, pretože v Zmluve o obchodnom zastúpení ani v Províznych podmienkach
nemajú zmluvné strany dohodnuté ustanovenia o stornoprovízii pre organizátora.
Stornoprovízie si dohodol žalobca iba so sprostredkovateľmi s ktorými uzatvoril zmluvy
žalobca priamo a Provízne podmienky uzatvoril žalobca so sprostredkovateľmi a preto
žalobcovi vznikol nárok na stornoprovízie iba voči sprostredkovateľom a to vo výške 100%
a preto by ďalšie uplatnenie stornoprovízií aj voči žalovanému, ako organizátorovi, bolo
duplicitné. Žalobca uzatvoril zmluvu s organizátorom, súčasťou ktorej sú Provízne
podmienky, podľa ktorých má organizátor nárok na províziu, odvodenú od provízie
sprostredkovateľov, ale žiadne ustanovenia o stornoprovíziách a podmienkach na
uplatnenie stornoprovízií voči organizátorovi neboli zmluvnej dohodnuté a preto nemá
žalobca právny titul na uplatnenie stornoprovízií voči žalovanému ako organizátorovi.“
15. Sťažovateľka odvolanie proti rozsudku okresného súdu odôvodnila vo vzťahu
k tvrdenej dohode o stornoprovíziách takto:
,,Ako navrhovateľ uviedol priamo vo svojom návrhu, kde citoval ustanovenia
Províznych podmienok: Ostatné podmienky vzniku a zániku nároku na províziu, ako aj
spôsob a lehoty pre jej vyplácanie, sa u organizátora (žalovaného, pozn.) primerane
posudzujú podľa podmienok vzniku a zániku nároku na províziu a spôsobu a lehôt pre jej
vyplácanie ustanovených v províznych podmienkach konkrétneho sprostredkovateľa, ktoré
tvoria platnú súčasť jeho zmluvy o sprostredkovaní starobného dôchodkového sporenia.
Ako je z uvedeného zrejmé, zmluvné strany, t.j. navrhovateľ a odporca sa dohodli na
podmienkach zániku nároku na províziu... Ak sa teda strany výslovne dohodli na
podmienkach zániku nároku na províziu odkazom na provízne podmienky
sprostredkovateľa, je podľa názoru navrhovateľa nutné konštatovať, že zmluvné strany si
dohodli podmienky stornoprovízií jasným a zrozumiteľným spôsobom. Písomná forma
dohody o zániku nároku na províziu bola splnená odkazom na provízne podmienky
konkrétnych sprostredkovateľov...
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a bez akýchkoľvek pochybností možno preto
uviesť, že nakoľko podmienky zániku nároku na províziu boli medzi navrhovateľom
a odporcom dohodnuté a tieto podmienky nepripúšťajú rôzny výklad a sú preto dostatočne
zrozumiteľné a určité, právny záver súdu prvého stupňa o neexistencii dohody
o podmienkach zániku nároku na provízie je nesprávny.“
K súdom prvého stupňa tvrdenej duplicite plnenia v prípade uplatnenia nároku na
stornoprovíziu proti žalovanému sťažovateľka v odvolaní uviedla:
,,Ak sú podmienky zániku nároku na províziu v prípade sprostredkovateľov
a odporcu ako organizátora rovnaké, neznamená to duplicitnosť plnenia. Spoločné
podmienky zániku nároku na poskytnutú províziu vedú výlučne iba k záveru, že v prípade,
ak nastanú tieto zmluvne predvídané podmienky, nárok sprostredkovateľa ako aj
organizátora (odporcu) na províziu zaniká a tieto subjekty sú povinné prijatú províziu
navrhovateľovi vrátiť. Prirodzene, každý z povinných subjektov je povinný vrátiť iba tú
províziu, na ktorú mu vznikol zmluvný nárok a táto provízia mu bola vyplatená.
Odporca teda nemal povinnosť vrátiť províziu vyplatenú jednotlivým
sprostredkovateľom, ale výlučne iba províziu, ktorá mu bola vyplatená ako organizátorovi
na základe zmluvy o obchodnom zastúpení. Z uvedeného vyplýva, že skutkový záver súdu
prvého stupňa o duplicitnom plnení v prospech navrhovateľa bol teda nesprávny.“
III.
16. Ako prvou sa ústavný súd zaoberal sťažnostnou námietkou týkajúcou sa
nedostatku riadneho odôvodnenia rozsudku krajského súdu. Krajský súd pri odôvodňovaní
potvrdzujúceho výroku svojho rozsudku aplikoval § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj ,,OSP“) v znení účinnom od 15. októbra 2008, podľa ktorého ,,Ak sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody“. Uvedené ustanovenie bolo zavedené novelou Občianskeho súdneho
poriadku vykonanou zákonom č. 384/2008 Z. z. a z dôvodovej správy k tomuto zákonu
vyplýva, že zákonodarca ním ,,reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých
rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len
kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú
účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú už len stručné
konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací
súd plne stotožňuje. Ide o ustanovenie v rovine fakultatívnej a umožňuje odvolaciemu súdu
sa sústrediť už len na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia a odvolacie súdy sa tak môžu
sústrediť na judikatúru a odbornú literatúru. Tým sa môže zvýšiť aj dôvera v apelačné súdy,
ktoré by v rozhodnutí menej kopírovali a viac argumentovali, čo nepochybne bude
verejnosťou vítané.“.
17. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“).
V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka
konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra
ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj
povinnosť súdu v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre
rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
18. Zákonodarcom upravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa
v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152
ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP, zaoberajúcej sa
právom účastníka občianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné
považovať za arbitrárny, svojvoľný, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka
súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. K tomuto záveru v právnej
veci sťažovateľky viedli ústavný súd tieto úvahy:
19. Okresný súd medzitýmnym rozsudkom určil, že sťažovateľke nevznikol nárok na
stornoprovízie voči žalovanému v podstate s odôvodnením, že tieto neboli zmluvne
dohodnuté a že v prípade ich priznania by na strane sťažovateľky došlo k duplicitnému
plneniu. S uvedeným právnym záverom sťažovateľka prejavila kvalifikovaný nesúhlas
v odvolaní, kde svoju argumentáciu sústredila na (i) preukázanie existencie dohody
o stornoprovízii obsiahnutej v zmluve uzavretej so žalovaným a (ii) na nesprávnosť záveru
okresného súdu o duplicitnom plnení v jej prospech (bod 15 odôvodnenia tohto nálezu). Na
predloženú právnu argumentáciu sťažovateľky krajský súd reagoval len tak, že sa stotožnil
so závermi rozsudku okresného súdu bez toho, aby považoval za potrebné k nim niečo
dodať. Na odvolacie námietky sťažovateľky teda krajský súd nereagoval vôbec.
20. Podľa ústavného súdu však v okolnostiach súdenej právnej veci odvolacie
námietky sťažovateľky signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu na právne posúdenie
veci v otázke vzniku nároku sťažovateľky na stornoprovíziu (zániku nároku na províziu)
voči žalovanému. Obsah províznych podmienok, ktoré sú platnou súčasťou zmluvy
uzavretej medzi sťažovateľkou a žalovaným totiž potvrdzuje odvolacie námietky
sťažovateľky, že zmluvné strany si dohodli podmienky zániku nároku na províziu (vrátane
spôsobu a lehôt na výplatu) u žalovaného odkazom na úpravu týchto náležitostí
v províznych podmienkach konkrétneho sprostredkovateľa. Za týchto okolností bolo
povinnosťou krajského súdu na túto odvolaciu argumentáciu sťažovateľky primeraným
a ústavne konformným spôsobom reagovať.
21. Krajský súd však v odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú
odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a nereagoval ani na
podstatné odvolacie námietky, pričom od uvedenej povinnosti ho nemôže oslobodiť ani
znenie § 219 ods. 2 OSP, ktoré nemožno aplikovať čisto formálne, ale v spojení
s judikatúrou ústavného súdu a ESĽP a súčasne v spojení s § 157 ods. 2 OSP. Podľa
uvedeného ustanovenia (ktoré primerane platí aj pre odvolací súd-§ 211 ods. 2 OSP) totiž
súd v odôvodnení rozsudku o. i. uvedie, ako vec právne posúdil. Ako je zrejmé
z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, tento sťažovateľkou tvrdenú dohodu o zániku
nároku na províziu nepovažoval za zmluvne zakotvenú, a preto nevyhodnotil ani jej
argumentáciu o jej existencii v podobe odkazu na primeranú aplikáciu províznych
podmienok konkrétneho sprostredkovateľa. V jeho rozsudku teda absentuje právne
posúdenie tvrdenej dohody o zániku nároku na províziu, čím tento nie je v súlade § 157
ods. 2 OSP. Za týchto okolností bolo preto povinnosťou odvolacieho súdu (a to bez ohľadu
na znenie § 219 ods. 2 OSP) napraviť pochybenie okresného súdu a primeraným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať na podstatné odvolacie námietky sťažovateľky
(existenciu platnej dohody o zániku nároku na províziu a popretie duplicity plnenia
v prípade stornoprovízií). Krajský súd sa však právnou argumentáciou sťažovateľky vôbec
nezaoberal a ani neuviedol na zvýraznenie správnosti a presvedčivosti rozsudku okresného
súdu žiadne dôvody, ktoré by ústavnému súdu umožnili konštatovať, že svojím postupom
pri odôvodnení napadnutého rozsudku neporušil základné právo sťažovateľky na súdnu
ochranu. Ústavný súd preto výrokom tohto nálezu vyslovil, že rozsudkom krajského súdu
bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
tento zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 3
písm. b) zákona o ústavnom súde].
22. Ústavný súd vo svetle uvedených nedostatkov odôvodnenia rozsudku krajského
súdu, ktoré viedli k záveru o zásahu do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu,
poukazuje aj na nie celkom štandardné vyjadrenie krajského súdu k prijatej sťažnosti. Tento
totiž na výzvu ústavného súdu, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti, reagoval čisto formálne
a bez akejkoľvek snahy ,,obhájiť“ v konaní pred ústavným súdom sťažnosťou napadnutý
rozsudok (bod 6 odôvodnenia tohto nálezu).
23. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný vysloveným právnym názorom
ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) a jeho povinnosťou bude ústavne
konformným a presvedčivým spôsobom vysporiadať sa s odvolaním sťažovateľky proti
medzitýmnemu rozsudku okresného súdu. Ústavnému súdu totiž pre nedostatok právomoci
neprislúcha zaujať stanovisko (i) ani k platnosti (a vôbec existencii) dohody o zániku
nároku na províziu medzi účastníkmi konania (ii) a ani k možnosti jej uzavretia odkazom na
provízne podmienky v zmluvách uzavretých medzi sťažovateľkou a tretími osobami. Bude
preto úlohou krajského súdu, aby reagujúc na odvolacie dôvody dal odpoveď na tieto otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré spočívajú v rovine civilného (podústavného)
práva.
24. Keďže sťažovateľka si náhradu trov konania pred ústavným súdom neuplatnila
a ústavný súd je sťažnosťou viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), neprichádzalo
do úvahy priznať jej náhradu trov konania proti krajskému súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2010