Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 126/2010

Legal thesis Official

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. októbra 2010 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka a sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka

prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti A., a. s., B., zastúpenej C., s. r. o., B., konajúcej

prostredníctvom advokáta JUDr. P. Č., pre namietané porušenie jej základného práva na

súdnu ochranu podľa rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 15. júla 2009 a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti A., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 15. júla 2009 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 15. júla 2009

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -13 z 31. marca 2010 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť

spoločnosti A., a. s. (ďalej len ,,sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len ,,ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“)

sp. zn. z 15. júla 2009 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“). V časti

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len ,,okresný súd“)

sp. zn. zo 14. októbra 2008 (ďalej len ,,rozsudok okresného súdu“) bola

sťažnosť odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka sa žalobou na okresnom súde

domáhala zaplatenia sumy 2 910 000 Sk (96 594,30 €) s príslušenstvom od spoločnosti A.,

s. r. o., z titulu tzv. stornoprovízie na základe zmluvy o obchodnom zastúpení a spolupráci

v oblasti organizácie sprostredkovania starobného dôchodkového sporenia uzavretej so

žalovaným 1. novembra 2004 (ďalej len ,,zmluva“). Okresný súd na základe vykonaného

dokazovania dospel k záveru, že ,,v danom prípade je potrebné rozhodnúť najskôr len

o základe žaloby medzitýmnym rozsudkom, nakoľko samotné preskúmanie výšky

stornoprovízie by si vyžadovalo značné znalecké dokazovanie…, preto je potrebné najskôr

právoplatne rozhodnúť o nároku samotnom…“, a následne medzitýmnym rozsudkom určil,

že sťažovateľke ako žalobkyni nevznikol nárok na stornoprovízie voči žalovanej

spoločnosti. Medzitýmny rozsudok napadla sťažovateľka odvolaním, na ktoré krajský súd

rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu.

3. Sťažovateľka v rozsahu prijatej sťažnosti namietala porušenie základného práva na

súdnu ochranu potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu, pričom na preukázanie zásahu do

jej práv v sťažnosti uviedla tieto skutočnosti:

,,Predmetom súdneho konania bol uplatnený nárok na vyplatenie stornoprovízií ako

bezdôvodného obohatenia žalovaného v zmysle zmluvy o obchodnom zastúpení

a spolupráci v oblasti organizácie sprostredkovania starobného dôchodkového sporenia zo

dňa 1. 11. 2004. Predmetom tejto zmluvy bolo o. i. organizovanie siete sprostredkovateľov

starobného dôchodkového sporenia, za čo prináležala žalovanému odmena vo forme

provízie, určenej v zmysle províznych podmienok, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou

Zmluvy o obchodnom zastúpení.

Sťažovateľ v konaní predložil predmetnú písomnú Zmluvu o obchodnom zastúpení,

v zmysle ktorej sa ostatné podmienky vzniku a zániku nároku na províziu posudzujú

primerane podľa podmienok vzniku a zániku nároku na províziu .... konkrétneho

sprostredkovateľa. Sťažovateľ ako žalobca mal v konaní za to, že predmetné ustanovenie

predstavovalo dohodu zmluvných strán, t.j. žalobcu a žalovaného, o podmienkach zániku

nároku na províziu, ktorá sa odvíjala od podmienok zániku nároku na províziu

sprostredkovateľa. Takáto dohoda o zániku nároku na províziu bola podľa právneho názoru

sťažovateľa možná a prípustná.

Provízie v prípade sprostredkovania zmlúv o starobnom dôchodkovom sporení mali

dve formy a to (i) provízie sprostredkovateľa a (ii) provízie organizátora (žalovaného).

Predmetom konania pred všeobecným súdom boli výlučne iba provízie organizátora

(žalovaného), ktorých výška bola podľa províznych podmienok určovaná podľa provízie

jednotlivých sprostredkovateľov.

Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam Okresný súd Bratislava III vydal

medzitýmny rozsudok, ktorým určil, že žalobcovi (sťažovateľovi) nevznikol nárok na

stornoprovízie. V odôvodnení rozsudku Okresného súdu Bratislava III sa uvádza, že

žalobcovi nevznikol nárok na uplatnenie stornoprovízie voči žalovanému, pretože v Zmluve

o obchodnom zastúpení ani v Províznych podmienkach nemajú zmluvné strany dohodnuté

ustanovenia o stornoprovízií pre organizátora.

Prvostupňový súd ako aj odvolací súd ignoroval pri svojom rozhodovaní znenie

províznych podmienok, ktoré tvorili súčasť Zmluvy o obchodnom zastúpení a v zmysle

ktorých sa zánik nároku na províziu u organizátora (žalovaného) mal primerane spravovať

ustanoveniami províznych podmienok sprostredkovateľov, ktoré boli súčasťou zmluvy

o sprostredkovaní starobného dôchodkového sporenia. Na túto skutočnosť sťažovateľ

upozorňoval tak vo svojej žalobe zo dňa 13. 6. 2008 (strana 3) ako aj v odvolaní zo dňa

5. 11. 2008 (str. 2 a 3), kde dôsledne popísal dohodu o zániku nároku na provízie, ku ktorej

došlo medzi zmluvnými stranami (žalobcom a žalovaným) ako dohodu vo forme odkazu na

provízne podmienky sprostredkovateľov na základe .

Prvostupňový ani odvolací súd sa týmto zásadným argumentom sťažovateľa vo svojich

rozhodnutiach žiadnym spôsobom nezaoberali...“

4. V ďalšom texte sťažnosti sťažovateľka poukázala na ďalšie nedostatky

napadnutých rozsudkov všeobecných súdov, judikatúru ústavného súdu, ako aj

štrasburských orgánov ochrany práv a svoju sťažnostnú argumentáciu uzatvára takto:

,,Okresný súd Bratislava III ako aj Krajský súd v Bratislave teda pri svojom

rozhodovaní právnej veci sťažovateľa žiadnym spôsobom a v žiadnom rozsahu

nevyhodnotili právnu argumentáciu sťažovateľa o dohode medzi ním a organizátorom

(žalovaným) o zániku nároku na províziu, ktorá bola obsiahnutá v províznych podmienkach,

tvoriacich súčasť Zmluvy o obchodnom zastúpení, dospeli k zjavne nesprávnemu právnemu

záveru o totožnosti provízie organizátora a provízie jednotlivých sprostredkovateľov, ktorý

je v príkrom rozpore s predloženými dôkazmi. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako

aj s ohľadom na skutkový stav veci opísaný v tejto sťažnosti je potrebné uviesť, že

odôvodnenie predmetných rozsudkov, nakoľko (i) jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede na

všetky zásadné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

a súčasne (ii) je v príkrom rozpore s predloženými dôkazmi, je v rozpore s právom na súdnu

ochranu a s princípmi spravodlivého procesu v zmysle a 2 SR.“

5. V petite sťažnosti (v rozsahu jej prijatia na ďalšie konanie uznesením ústavného

súdu) sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd rozhodol tak, že rozsudkom krajského súdu

bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa a tento

rozsudok zrušil.

II.

6. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval krajský súd, aby sa

vyjadril k prijatej sťažnosti a ku vhodnosti ústneho pojednávania. Predsedníčka krajského

súdu vo vyjadrení z 15. júna 2010 uviedla, že predsedníčka senátu 3 Cob je toho názoru, že

sťažnosť nie je dôvodná, zotrváva na dôvodoch napadnutého rozhodnutia a nemá k nim čo

dodať. Súčasne uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

7. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu listom

z 3. júna 2010 oznámila, že trvá na ústnom pojednávaní, keďže na ňom možno očakávať

ďalšie objasnenie veci. Listom zo 6. augusta 2010 sťažovateľka svoje stanovisko korigovala

tak, že ,,... má za to, že ústnym pojednávaním možno prispieť k bližšiemu objasneniu veci

v prípade, ak ústavný súd by mal určité uvádzané tvrdenia a skutočnosti za nedostatočne

preukázané a odôvodnené“. Ústavný súd po vyhodnotení stanoviska sťažovateľky dospel

k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto

boli splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a sťažnosť bola prerokovaná na neverejnom

zasadnutí senátu ústavného súdu.

8. Po podrobnom posúdení sťažnosti, rozsudku krajského súdu, obsahu vyžiadaného

súdneho spisu a vyjadrenia k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu

k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

9. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

Dodržiavanie orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé

rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula

ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ( ). Výklad

každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným

zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán

aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

11. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne

alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr.

, , ).

12. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľky vo vzťahu k rozsudku krajského

súdu spočíva v jej tvrdeniach, že tento:

 žiadnym spôsobom nevyhodnotil jej právnu argumentáciu o dohode medzi

ňou a žalovaným o zániku nároku na províziu, ktorá bola obsiahnutá

v províznych podmienkach, ktoré boli súčasťou zmluvy o obchodnom

zastúpení,

 dospel k zjavne nesprávnemu právnemu záveru o totožnosti provízie

žalovaného a provízie jednotlivých sprostredkovateľov, čo má byť v príkrom

rozpore s predloženými listinnými dôkazmi a

 odôvodnenie jeho rozsudku nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky

zásadné skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

13. Z odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento po

opise dôvodov medzitýmneho rozsudku okresného súdu a stručných dôvodov odvolania na

vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol:

,,Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa bez

nariadenia pojednávania podľa , pričom dospel k záveru, že

medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa

vyčerpávajúcim spôsobom zhodnotil tak skutkové zistenia, ako i svoj právny záver, a preto

je možné konštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, ku ktorým nie je čo

dodať.“

14. Keďže sa krajský súd stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu, ku ktorým

nemal čo dodať, ústavný súd sa oboznámil aj s rozsudkom okresného súdu, ktorým tento

určil, že sťažovateľke nevznikol nárok na stornoprovízie proti žalovanému. Okresný súd po

uvedení žalobných dôvodov, obsahu výpovede sťažovateľky a listinných dôkazov

a poukaze na relevantné zákonné ustanovenia na vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol:

,,... súd dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na uplatnenie stornoprovízie

voči žalovanému, pretože v Zmluve o obchodnom zastúpení ani v Províznych podmienkach

nemajú zmluvné strany dohodnuté ustanovenia o stornoprovízii pre organizátora.

Stornoprovízie si dohodol žalobca iba so sprostredkovateľmi s ktorými uzatvoril zmluvy

žalobca priamo a Provízne podmienky uzatvoril žalobca so sprostredkovateľmi a preto

žalobcovi vznikol nárok na stornoprovízie iba voči sprostredkovateľom a to vo výške 100%

a preto by ďalšie uplatnenie stornoprovízií aj voči žalovanému, ako organizátorovi, bolo

duplicitné. Žalobca uzatvoril zmluvu s organizátorom, súčasťou ktorej sú Provízne

podmienky, podľa ktorých má organizátor nárok na províziu, odvodenú od provízie

sprostredkovateľov, ale žiadne ustanovenia o stornoprovíziách a podmienkach na

uplatnenie stornoprovízií voči organizátorovi neboli zmluvnej dohodnuté a preto nemá

žalobca právny titul na uplatnenie stornoprovízií voči žalovanému ako organizátorovi.“

15. Sťažovateľka odvolanie proti rozsudku okresného súdu odôvodnila vo vzťahu

k tvrdenej dohode o stornoprovíziách takto:

,,Ako navrhovateľ uviedol priamo vo svojom návrhu, kde citoval ustanovenia

Províznych podmienok: Ostatné podmienky vzniku a zániku nároku na províziu, ako aj

spôsob a lehoty pre jej vyplácanie, sa u organizátora (žalovaného, pozn.) primerane

posudzujú podľa podmienok vzniku a zániku nároku na províziu a spôsobu a lehôt pre jej

vyplácanie ustanovených v províznych podmienkach konkrétneho sprostredkovateľa, ktoré

tvoria platnú súčasť jeho zmluvy o sprostredkovaní starobného dôchodkového sporenia.

Ako je z uvedeného zrejmé, zmluvné strany, t.j. navrhovateľ a odporca sa dohodli na

podmienkach zániku nároku na províziu... Ak sa teda strany výslovne dohodli na

podmienkach zániku nároku na províziu odkazom na provízne podmienky

sprostredkovateľa, je podľa názoru navrhovateľa nutné konštatovať, že zmluvné strany si

dohodli podmienky stornoprovízií jasným a zrozumiteľným spôsobom. Písomná forma

dohody o zániku nároku na províziu bola splnená odkazom na provízne podmienky

konkrétnych sprostredkovateľov...

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a bez akýchkoľvek pochybností možno preto

uviesť, že nakoľko podmienky zániku nároku na províziu boli medzi navrhovateľom

a odporcom dohodnuté a tieto podmienky nepripúšťajú rôzny výklad a sú preto dostatočne

zrozumiteľné a určité, právny záver súdu prvého stupňa o neexistencii dohody

o podmienkach zániku nároku na provízie je nesprávny.“

K súdom prvého stupňa tvrdenej duplicite plnenia v prípade uplatnenia nároku na

stornoprovíziu proti žalovanému sťažovateľka v odvolaní uviedla:

,,Ak sú podmienky zániku nároku na províziu v prípade sprostredkovateľov

a odporcu ako organizátora rovnaké, neznamená to duplicitnosť plnenia. Spoločné

podmienky zániku nároku na poskytnutú províziu vedú výlučne iba k záveru, že v prípade,

ak nastanú tieto zmluvne predvídané podmienky, nárok sprostredkovateľa ako aj

organizátora (odporcu) na províziu zaniká a tieto subjekty sú povinné prijatú províziu

navrhovateľovi vrátiť. Prirodzene, každý z povinných subjektov je povinný vrátiť iba tú

províziu, na ktorú mu vznikol zmluvný nárok a táto provízia mu bola vyplatená.

Odporca teda nemal povinnosť vrátiť províziu vyplatenú jednotlivým

sprostredkovateľom, ale výlučne iba províziu, ktorá mu bola vyplatená ako organizátorovi

na základe zmluvy o obchodnom zastúpení. Z uvedeného vyplýva, že skutkový záver súdu

prvého stupňa o duplicitnom plnení v prospech navrhovateľa bol teda nesprávny.“

III.

16. Ako prvou sa ústavný súd zaoberal sťažnostnou námietkou týkajúcou sa

nedostatku riadneho odôvodnenia rozsudku krajského súdu. Krajský súd pri odôvodňovaní

potvrdzujúceho výroku svojho rozsudku aplikoval § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj ,,OSP“) v znení účinnom od 15. októbra 2008, podľa ktorého ,,Ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody“. Uvedené ustanovenie bolo zavedené novelou Občianskeho súdneho

poriadku vykonanou a z dôvodovej správy k tomuto zákonu

vyplýva, že zákonodarca ním ,,reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých

rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len

kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú

účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú už len stručné

konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací

súd plne stotožňuje. Ide o ustanovenie v rovine fakultatívnej a umožňuje odvolaciemu súdu

sa sústrediť už len na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia a odvolacie súdy sa tak môžu

sústrediť na judikatúru a odbornú literatúru. Tým sa môže zvýšiť aj dôvera v apelačné súdy,

ktoré by v rozhodnutí menej kopírovali a viac argumentovali, čo nepochybne bude

verejnosťou vítané.“.

17. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“).

V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra

ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj

povinnosť súdu v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre

rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, ).

18. Zákonodarcom upravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa

v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152

ods. 4 ) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP, zaoberajúcej sa

právom účastníka občianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné

považovať za arbitrárny, svojvoľný, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka

súdneho konania na súdnu ochranu podľa . K tomuto záveru v právnej

veci sťažovateľky viedli ústavný súd tieto úvahy:

19. Okresný súd medzitýmnym rozsudkom určil, že sťažovateľke nevznikol nárok na

stornoprovízie voči žalovanému v podstate s odôvodnením, že tieto neboli zmluvne

dohodnuté a že v prípade ich priznania by na strane sťažovateľky došlo k duplicitnému

plneniu. S uvedeným právnym záverom sťažovateľka prejavila kvalifikovaný nesúhlas

v odvolaní, kde svoju argumentáciu sústredila na (i) preukázanie existencie dohody

o stornoprovízii obsiahnutej v zmluve uzavretej so žalovaným a (ii) na nesprávnosť záveru

okresného súdu o duplicitnom plnení v jej prospech (bod 15 odôvodnenia tohto nálezu). Na

predloženú právnu argumentáciu sťažovateľky krajský súd reagoval len tak, že sa stotožnil

so závermi rozsudku okresného súdu bez toho, aby považoval za potrebné k nim niečo

dodať. Na odvolacie námietky sťažovateľky teda krajský súd nereagoval vôbec.

20. Podľa ústavného súdu však v okolnostiach súdenej právnej veci odvolacie

námietky sťažovateľky signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu na právne posúdenie

veci v otázke vzniku nároku sťažovateľky na stornoprovíziu (zániku nároku na províziu)

voči žalovanému. Obsah províznych podmienok, ktoré sú platnou súčasťou zmluvy

uzavretej medzi sťažovateľkou a žalovaným totiž potvrdzuje odvolacie námietky

sťažovateľky, že zmluvné strany si dohodli podmienky zániku nároku na províziu (vrátane

spôsobu a lehôt na výplatu) u žalovaného odkazom na úpravu týchto náležitostí

v províznych podmienkach konkrétneho sprostredkovateľa. Za týchto okolností bolo

povinnosťou krajského súdu na túto odvolaciu argumentáciu sťažovateľky primeraným

a ústavne konformným spôsobom reagovať.

21. Krajský súd však v odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú

odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a nereagoval ani na

podstatné odvolacie námietky, pričom od uvedenej povinnosti ho nemôže oslobodiť ani

znenie , ktoré nemožno aplikovať čisto formálne, ale v spojení

s judikatúrou ústavného súdu a ESĽP a súčasne v spojení s . Podľa

uvedeného ustanovenia (ktoré primerane platí aj pre odvolací súd- ) totiž

súd v odôvodnení rozsudku o. i. uvedie, ako vec právne posúdil. Ako je zrejmé

z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, tento sťažovateľkou tvrdenú dohodu o zániku

nároku na províziu nepovažoval za zmluvne zakotvenú, a preto nevyhodnotil ani jej

argumentáciu o jej existencii v podobe odkazu na primeranú aplikáciu províznych

podmienok konkrétneho sprostredkovateľa. V jeho rozsudku teda absentuje právne

posúdenie tvrdenej dohody o zániku nároku na províziu, čím tento nie je v súlade § 157

ods. 2 . Za týchto okolností bolo preto povinnosťou odvolacieho súdu (a to bez ohľadu

na znenie ) napraviť pochybenie okresného súdu a primeraným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať na podstatné odvolacie námietky sťažovateľky

(existenciu platnej dohody o zániku nároku na províziu a popretie duplicity plnenia

v prípade stornoprovízií). Krajský súd sa však právnou argumentáciou sťažovateľky vôbec

nezaoberal a ani neuviedol na zvýraznenie správnosti a presvedčivosti rozsudku okresného

súdu žiadne dôvody, ktoré by ústavnému súdu umožnili konštatovať, že svojím postupom

pri odôvodnení napadnutého rozsudku neporušil základné právo sťažovateľky na súdnu

ochranu. Ústavný súd preto výrokom tohto nálezu vyslovil, že rozsudkom krajského súdu

bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ,

tento zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [ ,

písm. b) ].

22. Ústavný súd vo svetle uvedených nedostatkov odôvodnenia rozsudku krajského

súdu, ktoré viedli k záveru o zásahu do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu,

poukazuje aj na nie celkom štandardné vyjadrenie krajského súdu k prijatej sťažnosti. Tento

totiž na výzvu ústavného súdu, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti, reagoval čisto formálne

a bez akejkoľvek snahy ,,obhájiť“ v konaní pred ústavným súdom sťažnosťou napadnutý

rozsudok (bod 6 odôvodnenia tohto nálezu).

23. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný vysloveným právnym názorom

ústavného súdu ( ) a jeho povinnosťou bude ústavne

konformným a presvedčivým spôsobom vysporiadať sa s odvolaním sťažovateľky proti

medzitýmnemu rozsudku okresného súdu. Ústavnému súdu totiž pre nedostatok právomoci

neprislúcha zaujať stanovisko (i) ani k platnosti (a vôbec existencii) dohody o zániku

nároku na províziu medzi účastníkmi konania (ii) a ani k možnosti jej uzavretia odkazom na

provízne podmienky v zmluvách uzavretých medzi sťažovateľkou a tretími osobami. Bude

preto úlohou krajského súdu, aby reagujúc na odvolacie dôvody dal odpoveď na tieto otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré spočívajú v rovine civilného (podústavného)

práva.

24. Keďže sťažovateľka si náhradu trov konania pred ústavným súdom neuplatnila

a ústavný súd je sťažnosťou viazaný ( ), neprichádzalo

do úvahy priznať jej náhradu trov konania proti krajskému súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010