Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 867/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr.

Dušanom Remetom, Advokátska kancelária, Masarykova 2, Prešov, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -442

z 24. apríla 2014, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -425 zo 14. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením č. k. -442 z 24. apríla 2014 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“), ako aj postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -425

zo 14. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a k nej priložených rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľ sa žalobným

návrhom zo 14. mája 1996 domáhal na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“

alebo „súd prvého stupňa“) voči žalovanému (ďalej len „žalovaný“)

zaplatenia sumy 500 000 Sk z titulu nájomného s 0,5 % úrokom od 1. mája 1996 do

zaplatenia z titulu zmluvnej pokuty. Sťažovateľ svoju žalobu odôvodnil tým, že

so žalovaným dňa 26. júla 1995 uzavrel zmluvu o nájme hnuteľných vecí s dohodnutým

nájomným vo výške 100 000 Sk mesačne. Žalovaný predmet nájmu podľa zmluvy o nájme

hnuteľných vecí užíval, pričom nájomné sťažovateľovi neplatil. Z uvedeného dôvodu

sťažovateľ pristúpil k výpovedi z nájmu, ktorú žalovanému doručil 7. novembra 1995.

Žalovaný sťažovateľovi predmet nájmu ani po viacerých výzvach nevrátil, v dôsledku čoho

vznikol sťažovateľovi voči žalovanému nárok na zaplatenie nájomného za mesiace august

1995 až apríl 1996. Po zohľadnení vzájomných pohľadávok si sťažovateľ voči žalovanému

uplatnil pohľadávku vo výške 500 000 Sk s prísl.

Jednotlivými podaniami sťažovateľ postupne modifikoval svoju žalobu

a v konečnom dôsledku od žalovaného požadoval zaplatenie sumy vo výške 422 580 Sk.

Súd prvého stupňa svojím rozsudkom č. k. -341 z 23. marca 2010

žalobu sťažovateľa zamietol a určil, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní priznal žalobcovi

z uplatnených nárokov nájomné vo výške 7 409,73 € (223 225,80 Sk) so 17,6 % úrokom

z omeškania ročne zo sumy 663,87 € od 1. júna 1996 do zaplatenia, pričom nárok na

zmluvnú pokutu a poplatok z omeškania považoval za nedôvodné. Zároveň prihliadol na

započítaciu námietku žalovaného, v dôsledku čoho považoval nárok sťažovateľa za

zaniknutý k 3. februáru 2006, a preto žalobu sčasti zamietol.

Proti rozsudku prvostupňového súdu podal sťažovateľ odvolanie 5. apríla 2010, ktoré

doplnil podaním zo 6. apríla 2010, pričom poukazoval najmä na skutočnosť, že

prvostupňový súd nezistil náležite skutkový stav veci, z vykonaných dôkazov dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam, nevysporiadal sa s námietkami sťažovateľa

a s podstatnými rozpormi, na ktoré sťažovateľ poukazoval. Sťažovateľ bol toho názoru, že

napadnuté rozhodnutie okresného súdu je neobjektívne, v jeho neprospech, v rozpore

so zásadou rovnosti, spravodlivosti a objektívnosti súdneho konania a vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Krajský súd ako odvolací súd rozsudkom č. k. -376 z 23. mája 2011

napadnuté rozhodnutie okrem výroku o trovách konania potvrdil. V odôvodnení odvolací

súd konštatoval, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a svoje skutkové

zistenia aj správne právne posúdil a rozhodnutie náležite odôvodnil.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 17. augusta 2011

dovolanie, v ktorom namietal odňatie možnosti konať pred súdom tým, že odvolací súd

svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, ďalej namietal aj tzv. inú vadu konania

a nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k zmluvnej pokute, poplatku z omeškania

a prípustnosti započítania premlčanej pohľadávky.

Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa uznesením č. k. -412

z 19. marca 2012, ktorým zrušil výrok rozsudku odvolacieho súdu a vrátil vec na ďalšie

konanie krajskému súdu.

Krajský súd bez nariadenia pojednávania rozsudkom č. k. -425

zo 14. novembra 2012 rozsudok prvostupňového súdu opätovne okrem výroku o trovách

konania potvrdil.

Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku 7. decembra 2012 dovolanie, v ktorom

opakovane namietol odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie viacerých procesných

práv ‒najmä právo podať návrh na doplnenie dokazovania.

Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa uznesením č. k. -442

z 24. apríla 2014, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol.

3. Sťažovateľ ďalej v súvislosti so svojou argumentáciou poukazuje na „dôležité

rozhodnutia (judikáty)“ ústavného súdu (napr. , , ,

, , ), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj

„ESĽP“; napr. rozhodnutie vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997), pričom „namieta

porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa SR(...) a porušenie

svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...)

(...) Podľa názoru sťažovateľa sú právne závery konajúcich všeobecných súdov

-Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod č. k. , Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod č. k. a č. k. a Najvyššieho

súdu SR v konaní vedenom pod č. k. - nezlučiteľné s SR a

Dohovorom z dôvodov:

- v odvolacom konaní nebol vykonaný sťažovateľom navrhnutý dôležitý dôkaz

-výsluch žalovaného na objasnenie podstatných rozporov v jeho predchádzajúcich

výpovediach,

- dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že žalovaný mal sťažovateľovi

dvakrát zaplatiť sumu 400.000,- Sk, súdy protiústavne a v rozpore so zásadou negatívnej

dôkaznej teórie presunuli na sťažovateľa,

- výpoveď svedkyne nebola zohľadnená v celom rozsahu, ale iba v časti,

v ktorej bola v neprospech sťažovateľa, súdy nerešpektovali celkový kontext svedeckej

výpovede, súdy neposudzovali ani výpoveď svedka ,

- všeobecné súdy vstúpili neprijateľným spôsobom do zmluvného vzťahu medzi

sťažovateľom a žalovaným, keď vlastným extenzívnym a doslovným výkladom zmluvných

dojednaní nahradili vôľu zmluvných strán - účastníkov konania v rozpore s ich skutočnou

dohodou,

- odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov nereflektujú námietky a argumentáciu

sťažovateľa podstatnú pre rozhodnutie a nijako nevysvetľujú prijaté závery, kedy neuverili

tvrdeniam sťažovateľa, čo spôsobuje, že rozhodnutia sú arbitrárne a nepreskúmateľné,

- súdy pri rozhodovaní neaplikovali elementárnu logiku, keď sťažovateľ priznal

platby žalovaného uskutočnené bez dokladu, no popieral by doklad o údajnom zaplatení

ďalších 400.000,- Sk, ak by ich reálne dostal,

- rozhodnutia všeobecných súdov obsahujú chybný údaj o výške právoplatne

priznanej sumy žalovanému, čo pri akceptovaní započítania má podstatný vplyv na výšku

vzájomne započítavaných nárokov,

- sudkyňa prvostupňového súdu sa nesnažila zistiť objektívnu pravdu, dôkazy

vyhodnocovala jednostranne, nepreverovala tvrdenia a dôkazy v neprospech žalovaného

a svojim postupom porušila právo sťažovateľa na spravodlivý proces,

- nezákonnosť rozhodnutí sa týka aj uplatňovanej a priznanej výšky úrokov

z omeškania požadovaných tak žalobcom, ako aj žalovaným, vrátane samotnej dĺžky

omeškania,

- odňatie možnosti konať pred súdom (navrhovateľ nebol prítomný na pojednávaní

dňa 22.09.2003 a nesúhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti, no pojednávanie sa

napriek tomu konalo),

- prieťahy v súdnom konaní (súdne konanie trvalo 18 rokov),

- postupom konajúcich súdov bol porušený aj princíp kontradiktórnosti a princíp

„rovností zbraní“.

Uplatnenie si nároku v súdnom konaní je pre sťažovateľa ako právneho laika zložitý

proces, preto aby si tento nárok mohol riadne uplatniť, bol nútený osloviť kvalifikovaného

právnika. Vzhľadom na to, že súdne konanie trvalo neúmerne dlho (18 rokov), sťažovateľa

zastupovali postupne až piati advokáti.

Všeobecné súdy v priebehu konania nezohľadnili argumenty sťažovateľa ako

účastníka konania, nevysporiadali sa s nimi v odôvodnení svojich rozhodnutí a nezohľadnili

ich ani pri koncipovaní výrokov svojich rozhodnutí, čo aj u sťažovateľa ako právneho laika

vyvolalo dojem, že takéto rozhodovanie súdov v právnom štáte nemôže byť prípustné.

V tomto smere sťažovateľ poukazuje na to, že skutkový stav a právne závery

všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany Ústavného súdu vtedy, ak sú prijaté

právne závery so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne

a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.“.

4. Sťažovateľ je presvedčený o viacnásobnom porušení svojho práva na spravodlivý

proces. Toto porušenie vidí prvotne v tom, že «prvostupňový súd nerozhodoval nezávisle

a nestranne. Skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania prvostupňový súd

jednostranne vyhodnocoval v neprospech sťažovateľa a dôkazy svedčiace v prospech

sťažovateľa nebral do úvahy (napr. výpoveď svedkyne ).

Prvostupňový súd podľa názoru sťažovateľa úmyselne nezistil objektívnu pravdu.

V tomto smere poukazuje sťažovateľ aj na osobu právneho zástupcu žalovaného,

ktorý bol v minulosti podpredsedom Okresného súdu Prešov (prvostupňový súd), kde

pôsobila a aj pôsobí sudkyňa JUDr. Baranová, ktorá prejednávala a rozhodovala spor

v prvom stupni. Zo záverov prvých pojednávaní rovnako nebolo zrejmé, prečo nerozhodla

skôr, ale opakovane aj bezdôvodne odročovala pojednávania (skúmali sa nepodstatné veci,

napr. 1,5 roka trvajúce odročenie za účelom vyjadrenia pôvodného majiteľa prenajatého

zariadenia - Zdroj, š. p., čo všetko tvorilo zariadenie, pričom nešlo o spornú skutočnosť,

ktorú teda súd vôbec nemal skúmať) a prvý rozsudok vyhlásila až po šiestich rokoch od

začatia konania. Nespôsobilými rozsudkami vytvárala zbytočné trovy konania (súdne

poplatky).

Prvostupňový súd okrem toho rozhodol nezákonne a protiprávne. Dôkazné bremeno

ohľadom toho, či bola zložená zábezpeka 400.000 Sk presunul na sťažovateľa a to tak, že

rozhodnutie oprel o svoj názor, že neuveril obrane sťažovateľa, tzn. že suma 400.000 Sk

bola zaevidovaná skôr - ako jednotlivé sumy, ktoré mal žalovaný zaplatiť sťažovateľovi za

užívanie zariadenia od februára do júla 1995 (pred podpísaním nájomnej zmluvy).

Sťažovateľ nevie, podľa akých skutkových zistení a z čoho prvostupňový súd

vychádzal, keď neuveril jeho obrane. V súvislosti s neudržateľnosťou tohto záveru

prvostupňového súdu poukazuje sťažovateľ na výpoveď na pojednávaní dňa 16.01.1997(...)

Pokiaľ prvostupňový súd opiera svoje tvrdenie o výpoveď svedkyne

(účtovníčka, ekonómka), že predmetná suma 400.000 Sk bola v účtovnej evidencii

sťažovateľa zaúčtovaná ako nájomné za mesiace august až november 1995, je to len

dôkazná domnienka prvostupňového súdu a nie je to priamy dôkaz o tom, že žalovaný

poskytol sťažovateľovi sumu 400.000 Sk dvakrát. ako ekonómka iba riešila

účtovný problém a to tak, že peniaze prijaté za nájom za mesiace február až júl 1995 bez

zmluvného vzťahu zaúčtovala ako úhradu faktúr za mesiace august až november 1995, ktoré

žalovaný neuhrádzal. Pre sťažovateľa je nepochopiteľné, prečo prvostupňový súd ako dôkaz

bral do úvahy iba prvú časť výpovede a nie celú výpoveď , kde uviedla, že

žalovaný žiadnu inú sumu sťažovateľovi ako zábezpeku neuhradil. Z toho vyplýva, že

ekonómka prijala do pokladne dvakrát sumu 200.000 Sk a to v mesiacoch február až júl

1995.

Je neudržateľné a svojvoľné rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré nemá oporu

v zistenom skutkovom stave. Prvostupňový súd dostatočne neodôvodnil skutočnosť, prečo

neuveril tvrdeniu sťažovateľa, že účelom zakomponovania zábezpeky vo výške 400.000 Sk

do nájomnej zmluvy bolo zaevidovanie už skôr zaplatených súm spolu vo výške 400.000 Sk,

ktoré mal žalovaný zaplatiť sťažovateľovi ako zálohu na kúpu podniku a nájom za mesiace

január až júl 1995. Pravdivosť uvedeného tvrdenia sťažovateľa potvrdzuje aj výpoveď

samotného žalovaného dňa 10.01.1997(...), v ktorej žalovaný uviedol, koľko peňazí vyplatil

sťažovateľovi, z akého dôvodu a za aké obdobie. Žalovaný netvrdil jasne a jednoznačne, že

sťažovateľovi vyplatil ďalšiu sumu vo výške 400.000 Sk ako zábezpeku pri podpise alebo

pred podpisom zmluvy. Žalovaný sám uviedol, že dňa 26.07.1995 uzavrel so sťažovateľom

nájomnú zmluvu, ktorá bola výhodnejšia pre sťažovateľa, ale neuviedol, že sťažovateľovi

vyplatil ďalšiu sumu 400.000 Sk ako zábezpeku. Významnú dôkaznú silu má teda tvrdenie

žalovaného, že sťažovateľovi vyplatil iba sumu 400.000 Sk. Pokiaľ by bola zložená

zábezpeka, záloha aj nájom, výsledná suma by bola vo výške 800.000 Sk.

Za najdôležitejšiu považuje sťažovateľ výpoveď žalovaného na pojednávaní dňa

14.03.2008, kde žalovaný odpovedal na otázku, či prvých 400.000,- Sk bolo zaplatených

v hotovosti a čiastkovo. Žalovaný uviedol: „Bolo to zaplatené v hotovosti. Neviem si

spomenúť kedy to bolo, či som už prevádzkoval predajňu alebo nie. Pre odstup času si na to

presne nepamätám, ale zdá sa mi, že potom to bolo pojaté do zmluvy, ktorú spísal JUDr.

, to znamená, že ak sa pýtate na to, či bola vystavená nejaká kvitancia alebo

potvrdenie o prijatí týchto 400.000,- Sk, tak bolo to zahrnuté v tej zmluve, ktorú písal JUDr.

, že to bolo zaplatené.“ Táto odpoveď jednoznačne potvrdzuje skutočnosť, že

žalovaný zaplatil žalobcovi pred uzavretím zmluvy len sumu 400.000,- Sk, o úhrade nebolo

vystavené žiadne potvrdenie či kvitancia, ale na tieto účely malo slúžiť poňatie tejto sumy

do nájomnej zmluvy ako zábezpeky.

Všeobecné súdy sa ďalej nevysporiadali s argumentáciou sťažovateľa v priebehu

prvostupňového aj opravného konania, ktorá bola pre posúdenie predmetnej veci

relevantná (dôkazné bremeno presunuté na sťažovateľa, výpoveď svedkyne ,

rozpory vo výpovediach žalovaného).

Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou zmluvných

strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa ju podarí procesom

hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má táto vôľa zmluvných strán prednosť

aj pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy.

Ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne

(zábezpeka) a následne takýto pojem alebo formuláciu jedna zo zmluvných strán zlomyseľne

zneužije na úkor právneho záujmu druhej zmluvnej strany, nie je možné takéto konanie

akceptovať. Všeobecné súdy takýto postup žalovaného napriek tomu pripustili.

Všeobecné súdy pripustili taký výklad zmluvy, ktorý umožnil, aby sa jedna zmluvná

strana zbavila svojho záväzku (v tomto prípade platiť nájomné). Súd by sa mal podľa

názoru sťažovateľa pri výklade zmluvy vyhnúť výkladu, ktorý je pochybný, a to hlavne

s ohľadom na problematické dôsledky, ku ktorým vedie. Prvostupňový súd nijako neskúmal

vôľu účastníkov v súvislosti s použitým pojmom zábezpeka.

Žalovaný si neplnil povinnosť platiť nájomné vyplývajúce zo zmluvy, aj keď mu

sťažovateľ na jeho adresu každý mesiac zasielal faktúry, ktoré žalovaný nepreberal.

Prvostupňový súd pochybil, keď pripustil započítaciu námietku žalovaného, ktorý doslova

uviedol, že keď zložil zábezpeku, tak si myslel, že nemusí platiť nájomné. Neskôr na

pojednávaní dňa 14.03.2008 ale už žalovaný dokonca tvrdil, že ďalších viac ako 400.000,-

Sk postupne po častiach vyplácal žalobcovi na základe faktúr za štyri mesiace do 07.12.,

kedy vypovedal zmluvu. Pri podrobnom prečítaní nájomnej zmluvy a výklade vôle

zmluvných strán je zrejmé, že zábezpeka nebola myslená ako platenie nájomného vopred, čo

potvrdzuje aj veta v zmluve, podľa ktorej v prípade skončenia nájmu a odkúpenia

prenajatých vecí (za symbolickú cenu 1.000 Sk.) prejde zábezpeka na prenajímateľa.

Logickým výkladom preto nemal prvostupňový súd pripustiť započítaciu námietku

žalovaného a zasiahnuť tak do podmienok zmluvy tým spôsobom, že aj keď žalovaný

neplatil nájomné podľa nájomnej zmluvy, napriek tomu bola suma 400.000 Sk vyhodnotená

ako nájomné. Týmto rozhodnutím prvostupňový súd nepochybne poškodil sťažovateľa -

prenajímateľa.

Prijatými závermi všeobecné súdy odobrili hrubú nespravodlivosť - žalovaný najprv

bez zmluvy (právneho titulu) užíval zariadenie žalobcu, za čo jediné zaplatil, potom ho

užíval podľa zmluvy, no bez platenia dohodnutého nájomného a po účelovom skončení

zmluvného vzťahu, žalovaný bezplatne užíval zariadenie a dokonca ho nevrátil žalobcovi,

ale predal bez jeho súhlasu tretej osobe, z čoho mal ešte prospech a spôsobil žalobcovi

škodu. Za to všetko žalovaný zaplatil žalobcovi spolu sumu 400,000,- Sk a nič viac.

Aj zo zásady „súd pozná právo“ možno vyvodiť, že súd sa musí aj bez návrhu

účastníka konania vyrovnať so všetkými relevantnými právnymi normami aplikovateľnými

na konkrétny prípad (poplatok z omeškania, nájomné vo výške 100.000 Sk a nie 35.000 Sk

a pod.).

Základným právom účastníka konania je aj právo na dostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, v zmysle ktorého je súd povinný sa vyrovnať so všetkými argumentmi

a návrhmi účastníkov konania.

Je nelogické, aby sťažovateľ priznal, že prijal peniaze ako zálohu za nájom bez

potvrdenia a bez účasti svedkov a naopak aby poprel, že prevzal sumu vo výške 400.000 Sk

uvedenú v ním podpísanej zmluve ako zábezpeku.

Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje, že neuveril obrane

sťažovateľa, ale neuviedol a ani nijako nezdôvodnil na základe čoho k takému záveru

dospel.

Argumenty, ktoré sťažovateľ uvádzal vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu

prvostupňového súdu, boli podstatné, relevantné a súviseli s podstatou veci. Tieto,

odvolacím súdom nezohľadnené, argumenty mohli byť rozhodujúcimi pre určenie toho, či

žalovaný sťažovateľovi poskytol alebo neposkytol zábezpeku a za akým účelom. Sťažovateľ

vyžadoval, aby sa odvolací súd jeho argumentáciou zaoberal, no bezvýsledne.

Všeobecné súdy ignorovali argumenty sťažovateľa, hoci boli konkrétne, relevantné

a závažne. Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľa zároveň nedodržali svoje povinnosti

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd - povinnosť uviesť

dostatočné dôvody pre svoje rozhodnutie.

Sťažovateľ má rovnako za to, že rozhodnutie súdu musí obsahovať logické

a vyčerpávajúce odôvodnenie. V tomto smere sa všeobecné súdy nevysporiadali so všetkými

skutočnosťami a preto treba takéto rozhodnutia považovať za arbitrárne. V prvom rade

odvolací súd iba opísal skutkový stav prípadu toho istého znenia ako prvostupňový súd

(dokonca aj s chybou - právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 22.09.2013

bolo žalovanému priznaná suma 485.068,50 Sk a nie 801.405,70 Sk). Prvostupňový

a odvolací súd sa argumentmi a návrhmi na doplnenie dokazovania sťažovateľa vôbec

nezaoberali a nezohľadnili ani jeho návrhy vznesené na samotnom pojednávaní. K týmto

argumentom a návrhom sťažovateľa sa súdy nevyjadrili ani vo svojich rozhodnutiach.

Vrcholom je podľa sťažovateľa svojvoľné a neudržateľné rozhodnutie sudkyne Okresného

súdu Prešov ohľadom nepriznania poplatku z omeškania, pričom samotný prvostupňový súd

uviedol, že žalovaný si nesplnil povinnosť vrátiť zariadenie a odovzdal ho tretej osobe bez

vedomia sťažovateľa. V nájomnej zmluve je pritom uvedené, že nájomné patrí sťažovateľovi

až do doby vrátenia zariadenia, k čomu ani doposiaľ nedošlo.

Sudkyňa Okresného súdu Prešov nerozhodovala objektívne pre obidve strany.

Zámerne viedla pojednávanie tak, aby nebola zistená objektívna pravda (najmä pokiaľ ide

o zistenie skutočnosti ohľadom zábezpeky zo strany žalovaného), nepožadovala vysvetlenie

rozporov vo výpovedi žalovaného týkajúcej sa poskytnutej zábezpeky a neaplikovala ani

správnu právnu normu (pri poplatku z omeškania a výške nájomného). Správne sumy

konštatovala až po uplynutí štyroch rokov od podania žaloby, v dôsledku čoho mohol

žalovaný vzniesť námietku premlčania a ukrátiť tak sťažovateľa o značnú sumu. Sťažovateľ

sa navyše domnieva, že takto postupovala zámerne.

Žalovanému okrem toho nič nebránilo v tom, aby v súlade s ustanovením

preukázal, že sťažovateľovi poskytol zábezpeku vo výške 400.000 Sk bankovým výpisom,

peňažným denníkom, zmluvou o pôžičke, alebo svedeckou výpoveďou. Sťažovateľ ani

nemohol preukazovať skutočnosti ohľadom zábezpeky, nakoľko nenastali. Žalovaný

nedokázal uviesť obdobie ani miesto, kde mal sťažovateľovi zábezpeku odovzdať, čo by pri

tak vysokej sume nepochybne vedel.

Prvostupňový súd pochybil, keď sťažovateľovi priznal úrok z omeškania iba vo výške

17,6 %, nakoľko sťažovateľ požadoval 18,6 %, pričom žalovanému za rovnaké obdobie

priznal úrok z omeškania vo výške 18,3 %. V tejto súvislosti vyvstáva rovnako otázka, či

boli súdy oprávnené priznať žalovanému nárok na úroky z omeškania formou kompenzácie.

Súdy pochybili pri skutkovom zistení týkajúcej sa nájomnej zmluvy neuznať

sťažovateľovi zmluvnú pokutu po vypovedaní nájomnej zmluvy žalovaným z dôvodu, že sa

nejedná o zmluvne dohodnuté nájomné podľa § 623, ale nájomné zo zákona podľa § 723

ods. 1 , teda už nejde o zmluvný záväzok. Záväzok žalovaného platiť nájomné až do

vrátenia zariadenia, ktorý mu nevyplýval len zo zákona ale aj z nájomnej zmluvy (bod „B“

nájomnej zmluvy), trval aj po skončení zmluvného vzťahu. Platenie nájomného teda bolo

viazané na inú skutočnosť než na skončenie nájomného pomeru, preto nemohlo zánikom

zmluvy zaniknúť aj zabezpečenie poskytované zmluvnou pokutou. Sťažovateľ tak má nárok

aj na zmluvnú pokutu v zmluvne dohodnutej výške.

Súdy nesprávne právne posúdili aj otázku poplatku z omeškania. Žalovaný nikdy

sťažovateľovi prenajaté zariadenie nevrátil, preto nemohlo dôjsť ani k faktickému vráteniu

veci. Aj bez ohľadu na to, či sa za vrátenie zariadenia považuje koniec mája 1996, žalobca

žiada poplatok z omeškania za dlžné nájomné za obdobie od 07.12.1995 do 31.05.1996

a nie za omeškanie s vrátením zariadenia, preto závery súdov o jeho nepriznaní z dôvodu,

že došlo k vráteniu zariadenia a žiadať ho možno len popri nájomnom absolútne neobstojí,

keďže poplatok z omeškania bol žiadaný za nájomné, akurát až od 01.06.1996 a z celej

výšky.

Prvostupňový súd rovnako konštatuje, že je ťažké uveriť tvrdeniu žalobcu o tom, čo

bolo skutočne účelom zmluvy a poskytnutej zábezpeky. Odvolací súd sa aj v tomto smere

(alibisticky) stotožnil s odôvodnením prvostupňového súdu, nijako nezohľadnil argumenty

sťažovateľa v odvolaní a zohľadnil iba obranu žalovaného. Odvolací súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia neuviedol žiadne vlastné presvedčivé dôvody, čím podľa názoru

sťažovateľa porušil jeho právo na spravodlivý proces. Toto pochybenie následne nebolo

odstránené ani Najvyšším súdom SR a sťažovateľ tak z pohľadu uplatnenia si svojho nároku

súdnou cestou ostal poškodený a svojich práv sa účinne ani po viac ako 17 rokoch

nedomohol.

Na zákonnosť celého konania má vplyv aj procesné pochybenie Krajského súdu

v Prešove, ktorým došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom a ktoré spočívalo

v neakceptovaní ospravedlnenia a žiadosti sťažovateľa o odročenie odvolacieho

pojednávania konaného dňa 22.09.2003, ktorého sa chcel osobne zúčastniť a vypovedať na

ňom, a to len z dôvodu účasti jeho manželky, ktorá mala byť jeho zástupkyňou. Sťažovateľ

na pojednávaní pred prvostupňovým súdom dňa 25.06.2002 ústne do zápisnice žiadne

plnomocenstvo manželke neudelil, naopak uviedol, že bude konať sám.

Rozsudky súdov by mali byť zákonné a spravodlivé. Najvyšší súd SR v predmetnej

právnej veci zisťoval iba procesné pochybenia, skutkovým stavom sa vôbec nezaoberal.

V konaní nebolo dodržané právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu, keď súd

konštantne uvádzal, že rozsudok je po procesnej stránke v poriadku, pričom zistenie súdov

ohľadom skutkového stavu a hodnotenia dôkazov je neudržateľné, arbitrárne a v rozpore

so zisteným skutkovým stavom.».

5. V súvislosti s uvedenými argumentmi a dôvodmi sťažovateľ v záverečnej časti

sťažnosti cituje relevantné časti rozhodnutí najvyššieho súdu (napr. uznesenie ,

), ústavného súdu (napr. , , ,

, , , a )

a Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994), ktorými

tiež argumentuje v prospech opodstatnenosti svojej sťažnosti.

6. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho

sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod č. k. a Krajský súd

v Prešove v konaní vedenom pod č. k. porušil základné právo sťažovateľ a na

súdnu ochranu podľa SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. -442 zo dňa 24.04.2014

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -425 zo dňa 14.11.2012

a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 284,08

Eur na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu. (...)“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

)

8. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -442 z 24. apríla

2014, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -425 zo 14. novembra 2012.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu zakotvených v až ().

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť ().

Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , ,

, ). Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného

postupu (t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu

skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým

spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1

, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou

účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

9. Vychádzajúc z uvedených princípov a právnych názorov, ústavný súd na účely

posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal predovšetkým namietaný postup a uznesenie

najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k.

-425 zo 14. novembra 2012 odmietnuté ako procesne neprípustné.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

v. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá

dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade so zákonom

nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru,

považuje za potrebné tiež uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na

uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. ,

).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti teda vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

10. Podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru došlo aj odmietnutím jeho dovolania najvyšším

súdom a postupom, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo.

Vychádzajúc z uvedených princípov a právnych názorov, ústavný súd na účely

posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal v prvom rade namietaný postup a uznesenie

najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa.

10.1 Posudzujúc procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľa,

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo veci sťažovateľovho dovolania konal zákonom

predpísaným procesným postupom (podľa platného a účinného § 10a ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku). Postup najvyššieho súdu plne korešpondoval so zákonnými

požiadavkami kladenými na postup dovolacieho súdu a požiadavkami kladenými a

na procesný postup všeobecného súdu. Z hľadiska postupu teda nemožno napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu pre účely posudzovania dodržania dikcie a nasl.

nič vytknúť.

10.2 Pokiaľ ide o posúdenie skutkových a právnych záverov, a teda v danom prípade

interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení ,

predovšetkým treba poukázať na relevantnú časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

z ktorého vyplýva najmä, že:

«(...) Procesné vady konania v zmysle až e/ a dovolateľ

netvrdil a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto

ustanovení nevyplýva.

Podľa názoru dovolateľa je konanie postihnuté vadou v zmysle

O túto procesnú vadu, spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom, ide vtedy, ak súd

v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva priznané mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Uvedená vada

konania je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny

proces.

Obsahom práva na spravodlivý súdny proces ( ) je umožniť

každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je

naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných

právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bol účastník konania pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami

(). Do obsahu základného práva podľa nepatrí ani právo

účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (,

).

Porušenie práva na spravodlivý súdny proces dovolateľ v danom prípade vidí

predovšetkým v nedostatkoch odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (tzv.

nepreskúmateľnosť). Nepreskúmateľnosť rozhodnutia však judikatúra Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky považuje za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady

konania v zmysle (porovnaj R 111/1998). Aj Ústavný súd

Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. konštatoval, že

„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá

prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa

, ale len tzv. inú vadu konania podľa “. Ani

v iných právnych veciach, v ktorých dovolací súd zotrval na aktuálnosti judikátu

R 111/1998, nebolo zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky konštatované porušenie

ústavných práv (viď , , , ,

, , a ). Sama skutočnosť, že

dovolaním napadnuté rozhodnutie je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto

otázkou nezaoberal), nemôže založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle

Pokiaľ dovolateľ vníma porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces

i v súvislosti s nenariadením pojednávania odvolacím súdom na účely doplnenia

dokazovania, je potrebné poukázať na ustanovenia až 5 , z ktorých

vyplýva, že rozhodnutie o potrebe doplnenia či zopakovania dokazovania v odvolacom

konaní závisí (pri splnení zákonných podmienok) výhradne od úvahy odvolacieho súdu.

Výnimkou sú konania podľa ; i táto sa však vzťahuje len na dôkazy, ktoré

sú potrebné pre správne zistenie skutkového stavu, teda nie na dôkazy bezvýznamné,

nadbytočné, či nespôsobilé preukázať tvrdené skutočnosti. Ak odvolací súd dospeje

k záveru, že doplnenie či zopakovanie dokazovania v odvolacom konaní nie je potrebné,

a pre nariadenie pojednávania nie sú splnené ani ďalšie zákonné predpoklady,

pojednávanie nenariaďuje ( ). V danom prípade preto uvedená námietka

neobstojí.

Dovolanie je tiež odôvodnené vadou konania podľa (tzv.

iná vada konania), ktorú dovolateľ bližšie nešpecifikoval, ako aj nesprávnosťou právnych

záverov zaujatých súdmi nižších stupňov, teda nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241

ods. 1 písm. c/ ).

Dôsledkom inej vady konania je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Vada tejto

povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne

prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania

nezakladá, pretože nemá základ vo vadách konania podľa a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia. Tieto závery obdobne platia i pre nesprávne právne posúdenie

veci. Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne

závery, by prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký

prípad v prejednávanej veci nejde.

Vzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu

v zmysle v spojení s odmietol ako

neprípustné. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal. (...)»

Z citovanej časti napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver

o tom, že dovolanie sťažovateľa je v posudzovanej veci neprípustné, primeraným spôsobom

odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri

preskúmaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,

pozn.), t. j. taký postup, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj

vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľa.

Ústavný súd teda nepovažuje právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

odmietnutie dovolacieho konania vo veci sťažovateľa, za svojvoľný a jeho rozhodnutie za

také, ktoré by bolo založené na takom výklade v tom čase platných a účinných ustanovení

, ktorý by popieral ich účel a zmysel, a nezistil teda príčinnú

súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri

rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa. Osobitne treba zdôrazniť, že za arbitrárny nemožno

považovať ani právny názor najvyššieho súdu vyslovený vo vzťahu k nenariadeniu

pojednávania odvolacím súdom na účely doplnenia dokazovania, pretože nevykonanie

dôkazov v rozsahu podľa predstavy účastníka konania nemôže byť postupom, ktorým by

mu súd odňal možnosť konať pred súdom.

Pretože ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali sťažovateľovmu

záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k. -442

z 24. apríla 2014, sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

11. Ďalej ústavný súd posúdil tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom č. k. -425 zo 14. novembra 2012.

Ústavný súd vo vzťahu k zachovaniu dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti

podľa vo vzťahu k uvedenému postupu a uzneseniu

krajského súdu poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. , ,

), v zmysle ktorej sa táto lehota na prípadné podanie sťažností

po rozhodnutiach o dovolaniach považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcim právoplatným rozhodnutiam (v posudzovanej veci vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľa ústavný súd tiež poukazuje na to, že

súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je tiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa odvolací

(prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších

súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním

prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov (pozri

napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v.

Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2). Rozhodnutie všeobecného

súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú

byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

11.1 Krajský súd napadnutý rozsudok č. k. -425 zo 14. novembra 2012

odôvodnil najmä takto:

„(...) Odvolací súd(...) opätovne preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad

uvedených v ust. , , a to s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo,

vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel

k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. Súd prvého stupňa vo veci dostatočne zistil

skutkový stav, vec správne právne posúdil, o veci následne správne rozhodol a skutkové

zistenia prvostupňového súdu majú oporu vo vykonanom dokazovaní. (...)

V konaní vykonané dokazovanie potvrdzuje, že dňa 26.07.1995 účastníci konania

uzatvorili zmluvu o nájme hnuteľných vecí - obchodného zariadenia predajne mäso-údeniny

a bufetu na ul. č. 1 v , pričom nájom bol dohodnutý na dobu 20

mesiacov od 01. augusta 1995 a žalovaný ako nájomca mal platiť nájomné za predmet

nájmu v sume 100.000 Sk mesačne (3.319,39 Eur). Podľa nájomnej zmluvy žalovaný ako

nájomca mohol nájom jednostranne vypovedať s 1-mesačnou výpovednou lehotou písomne

a táto lehota začala plynúť odo dňa doručenia výpovede žalobcovi ako prenajímateľovi.

Listom z 06.10.1995 žalovaný vypovedal nájom uzatvorenej zmluvy s tým, že jej

platnosť končí uplynutím 1 mesiaca od doručenia výpovede a po skončení platnosti zmluvy

mu žalobca mal oznámiť termín, v ktorom preberie obchodné zariadenie, ktorého je

vlastníkom. V nadväznosti na to žalobca listom zo dňa 06.12.1995 konštatoval, že týmto

dňom uplynul mesiac od prevzatia výpovede, ktorú musí akceptovať. Nesporne žalovaný

hnuteľné veci tvoriace predmet nájmu užíval do konca mája 1996 a za uvádzané obdobie

má žalobca nárok na zaplatenie nájmu. Uvedené nepochybne plynie z obsahu spisu

Okresného súdu Prešov , v ktorom sa žalobca domáhal zaplatenia

bezdôvodného obohatenia od spoločnosti LIJAREX, s.r.o. Prešov za užívanie hnuteľných

vecí - obchodného zariadenia spomínanej predajne mäso-údeniny a bufetu, pričom už

s účinnosťou od 15.06.1996 bol žalobcovi tento nárok zodpovedajúci inak bežnému

nájomnému, priznaný právoplatným rozhodnutím súdu.

V zmysle uzatvorenej nájomnej zmluvy na zabezpečenie jej podmienok žalovaný

zložil vo vzťahu k žalobcovi sumu 400.000 Sk (13.277,56 Eur) s tým, že v prípade skončenia

nájmu, ak dôjde k odkúpeniu prenajatých vecí, mala prejsť táto zábezpeka na prenajímateľa

- žalobcu, a pokiaľ ku kúpe prenajatých vecí nedôjde, spomínanú sumu mal žalobca vrátiť

žalovanému do 15 dní od oznámenia žalovaným, že tento nereflektuje na kúpu prenajatých

vecí.

Súd prvého stupňa správnym spôsobom posudzoval dôvodnosť započítania tejto

sumy žalovaným voči uplatňovaným pohľadávkam žalobcu. Aj odvolací súd sa stotožňuje

so zisteniami prvostupňového súdu v tom zmysle, že neboli preukázané tvrdenia žalobcu

o tom, že účelom uvedenia zábezpeky tejto finančnej sumy do písomnej zmluvy bolo

zaevidovanie skôr zaplatených súm v celkovej výške 400.000 Sk (13.277,56 Eur), ktoré mal

žalovaný zaplatiť za nájom pred uzavretím zmluvy. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti

správne vyhodnotil realizované výpovede účastníkov v tomto konaní spolu s výpoveďou

svedkyne , ktorá v spornom čase pracovala v spoločnosti žalobcu ako

ekonómka. Zohľadňujúc rozdielne vyjadrenia účastníkov prezentované k účelu takto

zložených finančných prostriedkov, prvostupňový súd správne poukázal na to, že spomínaná

suma bola v účtovnej evidencii žalobcu zaúčtovaná ako nájomné za mesiace august až

november 1995.

Pokiaľ ide o zaplatenie žiadanej zmluvnej pokuty v rozsahu 474.176 Sk (15.739,75

Eur), je zrejmé, že v nájomnej zmluve si účastníci dohodli tzv. penále vo výške 0,5 % za

každý deň omeškania z dlžnej sumy v prípade nedodržania lehoty splatnosti dohodnutého

nájomného. Žalobca v súvislosti s týmto dojednaním poukazoval na dohodnuté úroky

z omeškania a žalovaný sa jednoznačne k tejto časti dohody v konaní nevedel vyjadriť,

tvrdil, že ide asi o zmluvnú pokutu. Pri akceptácii záveru súdu prvého stupňa o určite

a zrozumiteľne dohodnutej zmluvnej pokute, ktorá má patriť žalobcovi v súvislosti

s oneskorenými úhradami nájomného za prenajaté hnuteľné veci už v predchádzajúcom

konaní bolo konštatované, že takáto dohoda účastníkov môže byť platná len po dobu trvania

ich zmluvného vzťahu. Žalovaný však vypovedal uzatvorenú nájomnú zmluvu, ktorá tak

trvala do 06.12.1995, do tohto obdobia nájomné zo strany žalovaného bolo zaplatené (suma

663,87 Eur sa stala splatnou až po zániku zmluvy), a preto súd prvého stupňa správne

poukázal na zánik dohody o zmluvnej pokute ako akcesorického záväzku, existencia ktorého

a dôsledky súvisia s hlavným záväzkom - v danom prípade zmluvou o nájme hnuteľných

vecí. Zmluvnú pokutu možno teda viazať len na prípad porušenia zmluvnej povinnosti.

S účinnosťou od 07.12.1995 do 31.05.1996 patrilo žalobcovi za žalovaným naďalej

užívané hnuteľné veci nájom, avšak už nie podľa predtým uzatvorenej nájomnej zmluvy,

platnosť ktorej skončila, ale v súlade s ust. .

Oprávneným nárokom žalobcu teda bolo nájomné vo výške 663,87 Eur (20.000 Sk) za časť

decembra 1995 a následne vo výške 6.745,86 Eur (203.225,80 Sk) v zmysle jeho návrhu za

nájomné od 07.12.1995 do 31.05.1996, spolu vo výške 7.409,73 Eur.

V zmysle(...) ust. , ak je nájomca s vrátením veci

v omeškaní, je povinný zaplatiť aj poplatok z omeškania, výšku ktorého určovalo v tom čase

v ust. rozsahom 2,5 promile z dlžnej sumy, najmenej

však 25 Sk za každý i začatý mesiac omeškania. Ako bolo uvádzané, nájomné za prenajaté

hnuteľné veci sa platí dovtedy, kým sa prenajaté veci nevrátia prenajímateľovi a to bez

ohľadu na to, že podľa zmluvy nájom už skončil. Spolu s nájomným až do vrátenia veci sa

platí aj poplatok z omeškania. Prvostupňový súd preto správne poukazoval na to, že

poplatok v zmysle citovaného právneho ustanovenia možno žiadať len popri nájomnom, je

nesporné, že žalovaný hnuteľné veci po 31.05.1996 už neužíval, a preto nárok žalobcu na

zaplatenie poplatku z omeškania podľa žiadaný od

01.06.1996 nemôže byť dôvodný.

Vo vzťahu k týmto dôvodným nárokom žalobcu žalovaný v priebehu konania uplatnil

započítaciu námietku z titulu úrokov z omeškania za oneskorenú úhradu sumy 385.835 Sk

(12.807,37 Eur), keď táto suma vo vzťahu k žalovanému bola priznaná právoplatným

rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 28.06.2002 č. k. -41 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu Prešov z 22.09.2003 č. k. -67. Spolu s uvedenou

sumou boli spomínanými rozhodnutiami priznané žalovanému aj úroky z omeškania za

obdobie od 12.01.1996 do 04.08.1997. Súd prvého stupňa správne zhodnotil, že žalovaný

s účinnosťou od 05.08.1997 do 10.01.2006, resp. do 03.02.2006 môže v tejto súvislosti

žiadať úroky z omeškania v nižšom rozsahu než ako boli navrhované, a to vo výške 18,3 %

ročne. Žalobca k takto realizovanému započítaciemu úkonu zo strany žalovaného vzniesol

námietku premlčania poukazujúc na vykonanie tohto úkonu - započítacej námietky dňa

18.04.2006.

Je správny záver prvostupňového súdu o potrebe aplikácie ustanovení Obchodného

zákonníka pri posudzovaní tohto nároku aj v spojení s uplatnenou námietkou premlčania,

keďže nemožno spochybniť, že základný právny vzťah plynúci z odpredaja stravných lístkov

vznikol z podnikateľskej činnosti a bezprostredne súvisel s podnikaním oboch účastníkov

v oblasti prevádzkovania obchodnej činnosti s mäsom a mäsovými výrobkami.

V súlade s , na započítanie sú spôsobilé pohľadávky,

ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale

premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.

Započítanie (kompenzácia) je spôsob zániku záväzku nahrádzajúci splnenie. Je však

splneniu veľmi blízky, lebo dochádza k uspokojeniu veriteľa. Tento spôsob zániku záväzku

má v obchodných vzťahoch značné praktické využitie, pričom jeho základná úprava je

obsiahnutá v ( a ) a aplikuje sa aj na obchodné vzťahy,

pokiaľ nemá odchylnú právnu úpravu. Kompenzáciou zanikajú

vzájomne sa kryjúce pohľadávky vzájomne veriteľovi a dlžníkovi, ktorých plnenie je

rovnakého druhu (najčastejšie peniaze), ak niektorý z účastníkov i bez súhlasu, prípadne

i proti vôli druhého účastníka urobí prejav smerujúci k započítaniu. V každom prípade musí

ísť o pohľadávky spôsobilé na započítanie a teda také, ktorých započítanie nie je vylúčené

dohodou účastníkov alebo zákonom. Ustanovenie všeobecne

ustanovuje, ktoré pohľadávky sú spôsobilé na započítanie jednostranným právnym úkonom.

Sú to pohľadávky vymáhateľné na súde a započítateľná je aj pohľadávka premlčaná za

predpokladu, že premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na

započítanie. Rozhodujúce teda je, aby v okamihu, keď sa započítateľné pohľadávky stretli,

nebola žiadna z nich premlčaná. Pre posúdenie otázky premlčania vzájomnej

(započítateľnej) pohľadávky je podľa doterajšej konštantnej judikatúry rozhodná doba

stretnutia pohľadávok a nie doba, kedy bol urobený prejav smerujúci k započítaniu. V tomto

zmysle vyznieva aj obchodnoprávna úprava v spomínanom ustanovení § 358 v druhej vete

. K zániku započítaných pohľadávok dochádza spätne k dobe, keď sa

pohľadávky stali vzájomne započítateľnými a teda spravidla, keď sa stala splatnou

pohľadávka neskôr splatná.

Žalobca mal ku dňu 05.08.1997 vo vzťahu k žalovanému splatnú pohľadávku

vo výške 7.409,73 Eur so 17,6 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 663,87 Eur počítanými

od 01.06.1996. Od 05.08.1997 žalovanému patril úrok z omeškania 18,3 % ročne zo sumy

385.835 Sk (12.807,37 Eur) s tým, že táto suma bola uhradená sčasti dňa 10.01.2006

v rozsahu 85.320 Sk (2.832,10 Eur) a dňa 03.02.2006 bola zaplatená suma 300.515 Sk

(9.975,27 Eur). Celková započítateľná pohľadávka žalovaného z titulu úrokov z omeškania

zo spomínaných súm bola k 03.02.2006 ustálená sumou 19.375,60 Eur. Oproti tomuto do

03.02.2006 započítateľné nároky žalobcu dosahovali celkový rozsah 8.541,32 Eur. Ako sa

uvádza vyššie, podstatné je, že v čase stretu vzájomných pohľadávok účastníkov tieto neboli

premlčané, a preto je právne nedôvodná námietka žalobcu poukazujúceho na dobu

vykonania úkonu žalovaného k započítaniu.

Odvolací súd má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je s ohľadom na uvádzané

dôvody vecne správne, a preto ho potvrdil postupom podľa “

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k jeho námietke o nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozhodnutia neobstojí, pretože krajský súd dal odpovede v zásade

na všetky právne (o zmluvnej pokute, poplatky z omeškania) a skutkovo (započítanie

zábezpeky, pohľadávok) relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu preto spĺňa požiadavky vyplývajúce

zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie vo vzťahu

k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože dostatočne objasňuje skutkový a právny

základ rozhodnutia vo veci sťažovateľa. Všeobecné súdy samy osebe tým, že „neuverili“

niektorým skutkovým tvrdeniam sťažovateľa, nepresunuli na neho dôkazné bremeno,

pretože v okolnostiach danej veci išlo o štandardné hodnotenie dôkazov. Pokiaľ ide

o námietku sťažovateľa, že súdy pochybili, keď použili „extenzívny a doslovný“ výklad pri

interpretácii predmetných zmluvných podmienok, ústavný súd poznamenáva, že nie je

skutkovým súdom a do záverov všeobecných súdov zasahovať nemôže, pokiaľ tieto nie sú

svojvoľné, pričom v danom prípade k takémuto záveru nebolo možné dospieť. K námietke

sťažovateľa, že všeobecné súdy „úmyselne nezistili objektívnu pravdu“, treba poznamenať,

že úlohou všeobecných súdov ani nie je zisťovanie „objektívnej pravdy“, ale zabezpečiť

spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov (predtým § 1 Občianskeho

súdneho poriadku), resp. ochranu ohrozených alebo porušených práv a právom chránených

záujmov ( ). Možno pritom konštatovať, že citované

právne závery krajského súdu sú so zreteľom na zistený skutkový stav ústavne udržateľné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a pretože napadnuté uznesenie krajského súdu je

podľa prieskumu ústavného súdu už v režime predbežného prerokovania sťažnosti ústavne

materiálne akceptovateľné, bez potreby ďalšieho procesného postupu ústavný súd sťažnosť

aj v tejto časti odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

12. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. novembra 2016