Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)II. ÚS 110/2013
PDF · 184.54 KB
No categories available
II. ÚS 110/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť S. s., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., P., pre
namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 51/2012 z 31. júla 2012 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť S. s., a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra
2012 faxom a 31. októbra 2012 poštou doručená sťažnosť S. s., a. s., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 51/2012 z 31. júla 2012.
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III
zo dňa 27.01.2011, č. k. 16C/103/2G10-64, sme boli zaviazaní zaplatiť žalobkyni A. K....
sumu 190,07 € s príslušenstvom ako aj trovami konania.
Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 27.01.2011, č. k.
16 C/103/2010-64, sme podali v zákonnej lehote odvolanie. Rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 09.11.2011, č. k. 4Co/234/2011-129, bol potvrdený rozsudok Okresného
súdu Bratislava III zo dňa 27.01.2011, č. k. 16C/103/2010-64.
Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9. 11. 2011, č. k.
4 Co/234/2011 129, sme podali v zákonnej lehote dovolanie, ktoré sme odôvodnili tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 Občianskeho súdneho poriadku (§ 241 ods. 2
písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku), a to k vade podľa ustanovenia § 237 písm. f
V dovolaní sme špecifikovali, že odňatie možnosti konať pred súdom spočíva v tom,
že odvolací súd svoje rozhodnutie (rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
9. 11. 2011, č. k. 4 Co/234/2011-129) neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku, keď sa nevysporiadal s prevažnou väčšinou našich
námietok uvedených v odvolaní ako aj počas prvostupňového konania.
Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciou:
a/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre
rozpor so zákonom (článok III. odvolania),
b/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre
neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok (článok IV. odvolania),
c/ odôvodňujúcou to, že ak by posudzovaná zmluva o dôchodku bola platnou, právo
na plnenie by zaniklo pre dodatočnú právnu nemožnosť plnenia (článok V. odvolania)
d/ poukazujúcou na to, že zákon ani posudzovaná zmluva o dôchodku žiadnym
spôsobom neupravili dobu trvania zmluvy o dôchodku, ale len dobu trvania práva
na dôchodok (článok VII. odvolania),
e/ odôvodňujúcou, že zmluvu na dobu určitú nemožno viazať na takú právnu
skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu (článok IX. odvolania),
f/ odôvodňujúcou to, že rozsudkom súdu prvého stupňa nám bola odňatá možnosť
konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa
(článok XII. odvolania).
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.07.2012, sp. zn.
3Cdo/51/2012, bolo podané dovolanie odmietnuté, a to z dôvodu neprípustnosti dovolania,
keď dovolací súd dochádza k záveru, že nepreskúmateľnosť rozhodnutí nižších stupňov
nezakladá procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho
poriadku..“
3. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej tvrdí: „Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 31.07.2012, sp. zn. 3Cdo/51/2012 bolo porušené naše právo podľa článku
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podlá článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a to z dôvodu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol
naše dovolanie napriek tomu, že bola daná prípustnosť dovolania, a to podľa ustanovenia
§ 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.
Zásadne nesúhlasíme s právnym názorom dovolacieho súdu, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa nie je vadou konania spadajúcou pod
ustanovenie § 237 písm. f Občianskeho súdneho poriadku.“
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa S. s., a. s. v skratke S., a.s. podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podlá článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 7. 2012,
sp. zn. 3 Cdo/51/2012, porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 31. 7. 2012, sp. zn. 3 Cdo/51/20l2, a vec vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy
konania do 3 dni od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokáta JUDr. R. K..“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
8. Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dovolanie je
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
11. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva
na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 51/2012 z 31. júla 2012, ktorým najvyšší súd odmietol
dovolanie sťažovateľky z dôvodu jeho neprípustnosti. Sťažovateľka namieta, že najvyšší
súd pochybil, keď odmietol ňou podané dovolanie napriek tomu, že v danej veci bola podľa
jej názoru daná prípustnosť dovolania. Sťažovateľka tiež nesúhlasí s právnym názorom
najvyššieho súdu, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu
nie je vadou konania spadajúcou pod ustanovenie § 237 písm. f) OSP.
12. Najvyšší súd preskúmal podané dovolanie a po zistení, že nie sú splnené
podmienky procesnej prípustnosti podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP, v odôvodnení svojho
napadnutého rozsudku sp. zn. 3 Cdo 51/2012 z 31. júla 2012 vo vzťahu k namietanému
«S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal
dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho
súdu nebola odporkyni odňatá možnosť konať pred súdom [podľa § 237 písm. f) OSP,
pozn.]. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo
podľa jej názoru dôjsť tým, že odvolací súd v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. rozhodnutie
dostatočne neodôvodnil, nakoľko sa v odôvodnení nevyporiadal so všetkými námietkami,
ktoré uviedla v odvolaní, preto je nepreskúmateľné.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka
konania, ktorému poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred
súdmi nižších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou odporkyni
realizáciu jej procesných práv. ...
Na posúdenie prípustnosti dovolania - aj z aspektov § 237 písm. f/ O.s.p. - je zásadne
príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok
najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho
rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor
zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani
v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý
rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy zastával názor, že
nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď
napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009,
3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 135/2011). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti
rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania
pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn.
1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 135/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 137/2010, 4 Cdo 310/2009,
5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 55/2011, 7 Cdo 109/2011). Preto sama
skutočnosť, že v konaní prípadne došlo k procesnej vade tejto povahy (nepreskúmateľnosť
rozhodnutia), nemôže v danom prípade založiť prípustnosť dovolania odporkyne, lebo nejde
o vadu v zmysle § 237 O.s.p...
Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľka v dovolaní vyslovila aj nespokojnosť
s právnym posúdením veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). ... Nesprávne
právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno
odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo (prípadne)
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
odporkyne ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení, s § 218 ods. 1 písm. c/
O.s.p.), pričom sa nezaoberal vecnou správnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia.»
13. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
14. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
15. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné
uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto
nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti
postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom
oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného
súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu
základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného
súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery
boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou
je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky
odôvodnené.
16. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je na skúmanie prípustnosti
návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt,
oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť,
či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý
rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,
v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre
konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu
tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02).
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti
dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení
označených práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010).
17. Ústavný súd posúdil obsah napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 51/2012 z 31. júla 2012 z ústavne významných hľadísk a dospel k záveru, že najvyšší
súd primeraným spôsobom preskúmal prípustnosť dovolania a dostatočne sa vysporiadal
s dovolacími námietkami sťažovateľky.
18. Najvyšší súd preskúmal dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP
tak, ako ich namietala sťažovateľka. Podľa názoru ústavného súdu je postup najvyššieho
súdu v sťažovateľkinom prípade v súlade s procesno-právnou úpravou (v danom prípade
s OSP), keď po zistení, že nie je daný žiaden z dôvodov podľa § 237 a § 238 OSP, dovolací
súd napadnutým uznesením sťažovateľkino dovolanie odmietol pre neprípustnosť.
Právny názor, na ktorom je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu
odmietajúce dovolanie sťažovateľky z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné
a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že
sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani
právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.
Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa vo svojej podstate vecnej nesprávnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci konania o predmetnej
sťažnosti sa vzhľadom na už uvedené mohol zaoberať iba namietaným porušením
základných práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu v dovolacom konaní, a nie
prípadným porušením základných práv rozsudkom krajského súdu v konaní o odvolaní.
19. S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
20. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch
sťažovateľky nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2013