Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
922/393164.072f4e.pdf
PDF · 109.56 KB
No categories available
3Cdo/350/2014
Najvyšší súd 3 Cdo 350/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu H., a.s., IČO: X., so sídlom
v P., proti žalovanej D. B., bývajúcej v L., o zaplatenie 890,31 € s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 10 C 18/2012, o dovolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline z 22. októbra 2013 sp. zn. 5 Co 93/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom zo 7. novembra 2012 č. k. 10 C 18/2012-
48: I. konanie o zaplatenie sankčného úroku vo výške 3,34 € zastavil, II. žalobu
v prevyšujúcej časti zamietol, III. rozhodol o trovách konania. Proti výroku o zamietnutí
žaloby v prevyšujúcej časti (II.) podal žalobca odvolanie.
Krajský súd v Žiline rozsudkom z 22. októbra 2013 sp. zn. 5 Co 93/2013 rozsudok
súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti potvrdil a žalovanej nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil
dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. Ostatne uvedený dovolací
dôvod vidí žalobca v tom, že rozsudok odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnený, keďže
nedal špecifickú odpoveď na jeho argumentáciu v konaní. Nesúhlasil so záverom súdov, že
zmluva o úvere neobsahuje podstatné náležitosti v zmysle § 4 zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch. Podľa jeho názoru je uvedená zmluva uzavretá platne a v nej
dohodnuté podmienky zaväzujú účastníkov zmluvy. Z týchto dôvodov žalobca žiadal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj ním potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa
zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.), po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
za ktorého koná jeho zamestnanec s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Vychádzal pritom
z týchto zásad a ustanovení právnych predpisov:
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým
môže dovolací súd zasiahnuť do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu právnej
istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúži na nápravu
akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád,
ktorých závažnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu účastníkov konania
Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
možno podať len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným
v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)],
alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád
Dovolaním je v danom prípade napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V preskúmavanej veci nie je dovolaním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238
ods. 1 O.s.p). Dovolanie smeruje proti takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
ktorý nemá znaky rozsudkov uvedených v § 238 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom na to, že dovolací
súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, a preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238
ods. 2 O.s.p.), treba uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalobcu z § 238 O.s.p. nevyplýva. Jeho
dovolanie by vzhľadom na to bolo procesne prípustné, iba ak v konaní došlo k niektorej
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. v zení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len
O procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, že
k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Žalobca v dovolaní tvrdí, že v konaní pred odvolacím súdom došlo k procesnej vade
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých
procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.
O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú
účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť
im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať
procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť
si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným
dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby
mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Z obsahu dovolania vyplýva, že k dovolateľom tvrdenému odňatiu možnosti
pred súdom konať (v zmysle znemožnenia realizácie jeho procesných oprávnení) malo dôjsť
rozhodnutím odvolacieho súdu, ktoré prehliada významné skutkové okolnosti a spočíva
na nesprávnych právnych záveroch; dovolanie tiež naznačuje, že napadnutý rozsudok nie
je dostatočne odôvodnený.
Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). K uvedenej
argumentácii dovolací súd uvádza nasledovné:
1. Žalobca neuvádza, ktoré procesné oprávnenie mu odvolací súd odňal, resp.
realizáciu ktorého procesného oprávnenia mu znemožnil.
Najvyšší súd v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom
súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Rovnako v uznesení
z 11. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011 konštatoval, že „za odňatie možnosti konať
pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti
súdu“. V súlade s tým pod postupom súdu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. možno rozumieť len
faktickú procesnú (ne)činnosť súdu, teda procedúru prejednania veci, ktorá predchádza
vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní (viď
aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012).
V preskúmavanej veci žalobca spochybňuje správnosť tej činnosti odvolacieho súdu,
v rámci ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu a na tom základe
podáva záväzný úsudok o prejednávanej veci. Táto činnosť súdu sa označuje ako právne
posúdenie veci. Z rozhodujúceho – obsahového – hľadiska teda žalobca nenamieta existenciu
procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ale (len) správnosť právneho
posúdenia veci.
2. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že
ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012
a rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž
o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol
uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže žalobca uvedený
dovolací dôvod uplatnil v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd
podrobiť napadnuté rozhodnutie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych
záverov.
Pokiaľ odvolací súd prípadne (ako tvrdí žalobca) nesprávne interpretoval alebo
aplikoval niektoré ustanovenie zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
nezakladala by táto nesprávnosť prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
3. Pre prípad, že žalobca namieta to, že k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237
písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení súdov,
dovolací súd uvádza, že takáto nesprávnosť by mohla viesť k vecne nesprávnemu rozhodnutiu
súdu, nezakladala by ale procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré
rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Najvyšší súd dodáva, že konštantne zastáva názor, v zmysle ktorého ani nesprávne
hodnotenie dôkazov nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p.
(porovnaj napríklad uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011
a 5 Cdo 24/2012). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý
by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993).
4. Pokiaľ dovolanie obsahuje námietku, že dovolaním napadnuté rozhodnutie
je nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, že judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998)
je nepreskúmateľnosť považovaná za tzv. inú (v § 237 O.s.p. neuvedenú) procesnú vadu
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Aj Ústavný súd
Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že
„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá
prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Ani
v iných právnych veciach, v ktorých dovolací súd zotrval na aktuálnosti judikátu R 111/1998,
nebolo zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky konštatované porušenie ústavných
práv (viď II. ÚS 110/2013, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 161/2012,
I. ÚS 275/2012, I. ÚS 35/2013, I. ÚS 33/2013 a II. ÚS 45/2014). Sama skutočnosť, že
dovolaním napadnuté rozhodnutie je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto
otázkou nezaoberal), nemôže založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237
5. Keďže prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd odmietol jeho dovolanie podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných
dôvodov) sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní právo na náhradu trov vzniklo žalovanej (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní uvedenej náhrady
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. marca 2015
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková