Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 208/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. J. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a podľa a Listiny

základných ľudských práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

-343 z 30. decembra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. arch. J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2011

doručená sťažnosť Ing. arch. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných

ľudských práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -343 z 30. decembra 2009

(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. januára 2011

(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je ako žalovaný v prvom rade účastníkom

konania pred Okresným súdom Pezinok (ďalej len „okresný súd“) o určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam vedeného pod sp. zn. , iniciovaného V. C. (ďalej len

„navrhovateľka“). Sťažovateľ sa domáhal zastavenia súdneho konania z dôvodu nedostatku

právomoci súdu ako existujúcej neodstrániteľnej prekážky konania. Nedostatok právomoci

všeobecného súdu konať a rozhodnúť vo veci odôvodňoval tým, že navrhovateľka si

uplatnila nárok vyplývajúci z reštitučných predpisov ( o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších

predpisov, resp. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene

a doplnení o niektorých

opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov), ktoré

majú postavenie špeciálnych predpisov (lex specialis), a preto majú prednosť pred použitím

všeobecných predpisov (lex generalis), v tomto prípade pred .

Právomoc konať a rozhodnúť vo veci prislúcha podľa sťažovateľa v zmysle reštitučných

predpisov príslušnému pozemkovému úradu, a nie súdu. Z toho dôvodu nemá mať súd

v zmysle (ďalej aj „OSP“) právomoc konať a rozhodnúť

vo veci. V priebehu konania navyše vyšlo najavo, že navrhovateľka podala v zmysle

reštitučných predpisov Obvodnému pozemkovému úradu v S. (ďalej len „pozemkový úrad“)

návrh na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom súdneho konania.

Sťažovateľ poukázal na to, že pozemkový úrad toto správne konanie do doby rozhodnutia

súdu o určení vlastníckeho práva prerušil.

Okresný súd uznesením č. k. -195 z 2. apríla 2008 (v znení opravného

uznesenia okresného súdu sp. zn. z 12. októbra 2009) návrh sťažovateľa

na zastavenie konania zamietol. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ odvolal.

Krajský súd sa so závermi okresného súdu stotožnil, ale jeho uznesenie ako

nadbytočné zrušil. Uviedol, že okresný súd ako súd prvého stupňa správne posúdil otázku

právomoci súdu na rozhodnutie o predmetnej žalobe, ale o návrhu sťažovateľa na zastavenie

konania nemal vôbec rozhodovať samostatným uznesením z dôvodu hospodárnosti konania.

Ak by totiž súd takto rozhodoval o námietkach účastníkov, ktorými sa má zaoberať

z úradnej povinnosti, mal by takýto spôsob vedenia konania podľa krajského súdu

za následok nenáležité spomaľovanie procesu a dával by účastníkom konania možnosť

nevhodným spôsobom zasahovať do efektívneho priebehu konania.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu, ako aj súdu prvého stupňa podal sťažovateľ

dovolanie. Navrhol ich zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Okrem

iného namietal nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu z dôvodu

absencie právnej argumentácie. Namietal tiež nesprávne právne posúdenie otázky

právomoci súdu a trval na tom, že súd mal konanie zastaviť. Sťažovateľ zároveň tvrdil, že

názor považujúci nedostatky v odôvodnení súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu

konania, ktorá sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania, je prekonaný. Najvyšší súd

dovolanie sťažovateľa v súlade s v spojení s ako

neprípustné odmietol.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť podľa .

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť po predbežnom prerokovaní prijal

na ďalšie konanie a nálezom rozhodol, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo

k porušeniu jeho základných práv podľa , a ,

čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1

dodatkového protokolu a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a listiny a práva podľa dohovoru. Sťažovateľ taktiež navrhol,

aby ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ zároveň navrhol, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné

zadosťučinenie v sume 3 000 €. Svoj návrh odôvodnil tým, že „Predmetné nezákonné

rozhodnutia prvostupňového, odvolacieho i dovolacieho súdu u sťažovateľa vyvolali

psychický stav neistoty a očakávania, ako bude vo veci rozhodované. Nezákonnými

rozhodnutiami a odopieraním základných práv sťažovateľa zo strany oboch súdov sa

neustále zvyšuje neistota sťažovateľa, z doterajšieho postupu súdov pochybuje, či sa

ochrany svojich práv niekedy dovolá. Sťažovateľ spoločne so svojím tímom vynaložil

obrovské úsilie pri realizácii svojich zámerov so získanými pozemkami celkom vo výmere

100 ha, ktoré zmysluplne zveľadil a pretvoril a dnes slúžia širokej verejnosti ako

športovisko (golfový areál). V neposlednom rade mieru obáv sťažovateľa zvyšuje hodnota

vynaložených investícií na realizáciu zámerov na týchto nehnuteľnostiach.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. ,

, , , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a a listiny a práv podľa

dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného

paktu uznesením krajského súdu č. k. -343 z 30. decembra 2009

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho

základných práv podľa , a a

a čl. 37 ods. 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu

a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa

so záverom všeobecných súdov, osobitne krajského súdu, podľa ktorého majú všeobecné

súdy právomoc konať o návrhu navrhovateľky na určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam. V súvislosti s týmto podľa sťažovateľa nesprávnym záverom malo dôjsť

k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv.

Podľa sťažovateľa je „daná právomoc pozemkového úradu na prejednanie nároku

navrhovateľky a nie súdu. Poukazujeme na to, že reštitučné predpisy (napr. spomenutý

v platnom znení a v platnom znení) sú

lex specialis k právnym normám súkromného práva upravujúcim nadobúdanie a zánik

vlastníckeho práva, v tomto konkrétnom prípade predovšetkým vo vzťahu k právnej úprave

obsiahnutej v . Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. 175/1999 reštitučné zákony majú vo vzťahu k povahu

legis specialis za podmienky, že sú dané všetky podmienky pre ich použitie. Z tohto dôvodu

nemôže navrhovateľka uplatňovať svoj nárok cestou súdu prostredníctvom určovacej

žaloby, a to v zmysle základného právneho princípu lex specialis derogat legi generali –

tam, kde existuje špeciálna právna úprava, v tomto prípade reštitučné predpisy, nemožno

použiť právnu úpravu všeobecnú, v tomto prípade ustanovenia

č. a .“.

Sťažovateľ zastáva názor, že danom prípade boli splnené podmienky na použitie

reštitučných zákonov a všeobecné súdy mali rozhodnúť tak, že predmetná vec nepatrí

do právomoci súdu, ale príslušného správneho orgánu určeného reštitučným zákonom

(pozemkového úradu). Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu bola

„svojvoľne“ založená právomoc všeobecných súdov a tento nesprávny právny záver nebol

odstránený ani najvyšším súdom v konaní o jeho dovolaní.

Sťažovateľ predovšetkým namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, listiny a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu.

Podľa a listiny sa každý môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k ( listiny) a

dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou

uvedenou v jeho rozsiahlom odvolaní, ktorou odôvodňoval záver o nedostatku právomoci

všeobecných súdov na konanie. Absenciu argumentácie odvolacieho súdu (ako

aj prvostupňového súdu) v tomto smere treba podľa sťažovateľa považovať za prejav

arbitrárnosti rozhodnutia.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd v napadnutom uznesení „... vôbec neuviedol, či

v tomto prípade sú dané podmienky na aplikáciu reštitučných predpisov a či možnosť

aplikácie týchto reštitučných predpisov vylučuje možnosť navrhovateľky domáhať sa svojho

nároku určujúcou žalobou na súde, neuviedol, či sa zaoberal dôkazmi uvádzanými

sťažovateľom a ako sa s nimi vysporiadal... napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

(rovnako tak rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré mu predchádzalo) má znaky

svojvoľného (arbitrárneho) rozhodnutia nielen pre absolútny nedostatok odôvodnenia, ale

i z toho dôvodu, že bez akéhokoľvek zdôvodnenia súd rozhodol v priamom rozpore s § 7

ods. 1 a s ustanoveniami reštitučných predpisov.“.

Sťažovateľ taktiež namieta, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu sa odchýlilo

od doterajšej judikatúry všeobecných súdov (poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

Sž-o-KS 38/2003). Svoju argumentáciu podporil aj odkazom na rozhodovaciu činnosť

českých súdov (najmä stanovisko Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

. 21/05 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp. zn.

), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“; osobitne

rozhodnutie vo veci Kopecký proti Slovenskej republike z 28. septembra 2004, sťažnosť

č. 44912/98, Jantner proti Slovenskej republike zo 4. marca 2003, sťažnosť č. 39050/97,

Malhous proti Českej republike z 13. decembra 2000, sťažnosť č. 33071/96, a Gratzinger

a Gratzingerová proti Českej republike z 10. júla 2002, sťažnosť č. 39794/98). Sťažovateľ

sa odvolal aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2009,

podľa ktorého ak vydanie veci možno žiadať podľa reštitučného predpisu, nemožno sa

domáhať ochrany vlastníctva podľa všeobecných predpisov.

Sťažovateľ napokon poukázal aj na existenciu iných protichodných rozhodnutí

okresného súdu v tej istej veci. Podľa sťažovateľa «na základe rovnakého právneho dôvodu

(výmery o vlastníctve pôdy vydané podľa nar. SNR č. 104/1945 Sb. SNR zo skonfiškovaného

nehnuteľného majetku K. E. v katastrálnom území B.) na Okresnom súde v Pezinku je

vedených vyše 20 súdnych sporov proti sťažovateľovi a jeho súkromným spoločnostiam.

V týchto konaniach si rôzni navrhovatelia – fyzické osoby, spravidla právni nástupcovia

pôvodných „prídelcov“ uplatňujú nároky na určenie vlastníckeho práva. V týchto

konaniach navrhovatelia predkladajú súdu rovnaké dokumenty a tvrdia rovnaké skutočnosti

tak ako v konaní , tieto sa odlišujú len označením účastníkov úkonu príp.

výmerou pozemkov. Ide teda o podobné prípady, kde aj rozhodnutia súdu s poukazom

na vyššie uvedenú zásadu jednotnosti rozhodovacej činnosti musia byť podobné. V jednej

z týchto vecí sp. zn. došlo už k vyhláseniu rozhodnutia (vo forme uznesenia)

o zastavení tohto súdneho konania a o postúpení veci na miestne príslušný pozemkový úrad

z dôvodu nedostatku právomoci súdu. V tomto prípade súd správne vyložil a aplikoval

právne predpisy, rešpektujúc a odvolávajúc sa aj na právny názor skôr vydaného

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. ). Rovnako

rozhodol súd aj v ďalšom z týchto 20 konaní prebiehajúcich na Okresnom súde Pezinok.

a to v konaní pod sp. zn. o zastavení konania a postúpení veci na miestne

príslušný pozemkový úrad z dôvodu nedostatku právomoci súdu, čo riadne odôvodnil (str. 5

a 6 uznesenia). Z uvedeného vyplýva, že v tej istej veci, t. j. vo veci na rovnakom skutkovom

a právnom základe tak existujú protichodné súdne rozhodnutia a právne názory, čo je

v rozpore s vyššie uvádzanou zásadou jednotnosti rozhodovacej činnosti a to vyvoláva stav

právnej neistoty nielen u sťažovateľa, ale vo všeobecnosti vo všetkých obdobných

prípadoch.».

V časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, proti ktorej smerujú

námietky sťažovateľa, sa uvádza:

„Pravdivosť v návrhu tvrdených rozhodujúcich skutočností súd skúma dokazovaním,

prípadná ich nepravdivosť alebo rozpor so skutočnosťou sa prejaví v rozhodnutí vo veci

samej, ktoré je pre navrhovateľa nepriaznivé. Posúdením návrhu navrhovateľky bez

podrobného skúmania a vyhodnotenia skutkového a právneho stavu v predmetnej veci

patriacemu až rozhodnutiu v merite veci možno konštatovať, že petit jej návrhu je

určovacím petitom prípustným podľa ust. , o ktorom má právomoc rozhodnúť

práve a len súd. Skutočnosť, že navrhovateľka podala podnet na Obvodný pozemkový úrad

o vrátenie vlastníctva k pozemkom podľa ust. a úrad nerozhodol

o zastavení konania pre nespríslušnosť, teda má za to, že je oprávnený v reštitučnej veci

konať, nepredstavuje prekážku pre súd rozhodnúť o jej návrhu na určenie vlastníctva.

V opačnom prípade by bola súdom spôsobená situácia odopierajúca fyzickej osobe

(navrhovateľke) spravodlivosť (denegatio justitiae). Súd v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení ex offo skúma, či sú splnené všetky podmienky konania a teda aj či

predmetná vec spadá do právomoci súdov. Ak zistí že do právomoci súdov nespadá, alebo

ak má súdnemu konaniu predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti

uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu. Toto konanie vykonáva teda z úradnej

povinnosti a ak nezistí nedostatok podmienky konania odôvodňujúci zastavenie konania,

jednoducho pokračuje v konaní. O svojej právomoci rozhoduje iba v prípade zistenia jej

nedostatku, teda ak vec nespadá do právomoci súdov. O tom, že súd právomoc má, súd

nerozhoduje, a to ani na návrh účastníka.

Postup súdu prvého stupňa, ktorý z návrhu správne ustálil dostatok právomoci súdu

na rozhodnutie o návrhu navrhovateľky, aj keď sa nezaoberal všetkými skutkovými

a právnymi námietkami odporcu v 1. rade, ktoré, ako už bolo uvedené, budú predmetom

skúmania súdu vo veci samej, nemožno považovať za okolnosť, ktorou by sa odporcovi

v 1. rade odňala možnosť konať pred súdom...“

V súvislosti s namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej

konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa ( listiny) a práva podľa

dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia, a to so zreteľom na to, o aké rozhodnutie ide

(meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , ).

Ústavný súd už mal možnosť vyjadriť sa ku vzťahu právnej ochrany podľa

reštitučných predpisov a ochrany poskytovanej všeobecnými právnymi predpismi (vrátane

) uplatnenej spôsobom predpokladaným Občianskym súdnym

poriadkom.

Ústavný súd konštatoval, že reštitučné predpisy neboli vydané na ten účel, aby

spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto

vlastníckeho práva, ktorého boli nespravodlivo zbavené. Preto, ak došlo k zabratiu majetku

štátom bez právneho dôvodu, dotknutá osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto

majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala

žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany

vlastníckeho práva – žalôb určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod.;

(, , )].

Ústavný súd taktiež uviedol, že ak by všeobecný súd dospel k jednoznačnému záveru

o danosti skutkových dôvodov na ochranu vlastníckeho práva prostredníctvom reštitučných

predpisov, potom by určovaciu žalobu bolo potrebné bez ďalšieho zamietnuť

(). Možnosť zamietnutia tzv. určovacej žaloby je ale potrebné odlíšiť

od otázky, či má všeobecný súd právomoc konať o nároku, ktorý je alebo môže byť súbežne

uplatnený aj ako nárok vyplývajúci z reštitučných predpisov. Sťažnosťou napadnuté

uznesenie krajského súdu nerozhodlo meritórne o nároku navrhovateľky na určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ale iba potvrdilo právomoc všeobecných súdov

konať o tomto nároku a vec rozhodnúť.

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil právomoc konať a rozhodnúť o nároku,

neprejudikoval ale rozhodnutie vo veci samej, teda opodstatnenosť nároku navrhovateľky

na určenie vlastníckeho práva. Vzhľadom na úvodné procesné štádium (rozhodovanie

o právomoci všeobecného súdu vec prerokovať a rozhodnúť) súdneho konania vo veci

samej nemohol dať krajský súd vyčerpávajúcu odpoveď na všetky námietky sťažovateľa

uvedené v odvolaní, ak sa netýkali právomoci všeobecných súdov, ale opodstatnenosti

návrhu navrhovateľky, ktorá sa skúma až v priebehu konania vo veci samej. Krajský súd

napadnuté uznesenie odôvodnil dostatočne vzhľadom na jeho záver o tom, že právomoc

súdu na prerokovanie veci samej je daná. Krajský súd taktiež dostatočne objasnil, že

s námietkami sťažovateľa sa okresný súd bude musieť vysporiadať v konaní vo veci samej

pri rozhodovaní o opodstatnenosti návrhu navrhovateľky a argumenty sťažovateľa tak môžu

v pokračovaní konania pred všeobecným súdom viesť k meritórnemu zamietnutiu návrhu

navrhovateľky. Podľa ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu obsahuje

dostatok dôvodov na svoj záver a nie je ani arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené.

Sťažovateľ namietal aj nejednotnosť rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu

v podobných veciach, ako aj okresného súdu v tej istej veci, ale v inom konaní.

V súvislosti s touto námietkou ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú

judikatúru (napríklad , ), podľa ktorej neoddeliteľnou

súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa je aj princíp právnej istoty.

Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že

príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich

budú správne vykladať a aplikovať (napr. , , ).

Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne

relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr.

, , , ). Ústavný súd vo svojej

predchádzajúcej judikatúre () v zhode a s poukazom na judikatúru ESĽP

konštatoval, „že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom

súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou

územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil, že „úlohou najvyššieho súdu je práve

usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko,

sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59).

Ústavný súd vo vzťahu k okolnostiam tohto prípadu dodáva, že dôveru v určitú

rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná

rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé

rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa

judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté

ojedinelé rozhodnutie vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe sa konajúci súd

nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa napadnutým uznesením odchýlil

od rozhodovacej činnosti, osobitne od rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-KS 38/2003

a od rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2009. Ústavný súd

v tejto súvislosti uvádza, že ani jeden z uvedených rozsudkov najvyššieho súdu sa vecne

netýka právomoci (alebo nedostatku právomoci) všeobecných súdov rozhodovať o žalobe

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré môžu byť predmetom vydania podľa

reštitučných predpisov, ale o opodstatnenosti tohto nároku na určenie vlastníckeho práva.

Najmä rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2009, podľa

ktorého možnosť uplatniť nárok na vydanie veci v rámci reštitučných predpisov vylučuje

uplatnenie si nároku podľa všeobecných predpisov, má podľa najvyššieho súdu viesť

k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva (pozri

aj ). Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu tak nevedie k záveru

o nedostatku právomoci všeobecných súdov konať a rozhodnúť o nároku na určenie

vlastníckeho práva, ale týka sa naliehavého právneho záujmu na tomto určení. Ústavný súd

ďalej uvádza, že ani sťažovateľom uvedená judikatúra českých súdov či rozhodovacia

činnosť ESĽP (Kopecký proti Slovenskej republike, Jantner proti Slovenskej republike,

Malhous proti Českej republike a Gratzinger a Gratzingerová proti Českej republike)

sa netýka otázky právomoci všeobecných súdov konať vo veci žaloby o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom ochrany aj v zmysle

reštitučných predpisov, a to bez ohľadu na mieru záväznosti tejto judikatúry

vo vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej republiky.

Ústavný súd zároveň uvádza, že najvyšší súd v uznesení sp. zn.

z 29. septembra 2009, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti taktiež poukazuje, explicitne

vyslovuje názor vecne zhodný s názorom krajského súdu v napadnutom uznesení, podľa

ktorého žaloba, ktorou sa navrhovateľ dovoláva určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, spadá do právomoci všeobecných súdov, hoci o reštitučnom nároku

navrhovateľa už bolo právoplatne rozhodnuté príslušným správnym orgánom.

Vo vzťahu k nejednotnej rozhodovacej činnosti okresného súdu v tej istej veci

ústavný súd pripomína, že právna úprava občianskeho súdneho konania predpokladá

aj mechanizmy, ktoré napravia prípadnú nejednotnosť v rozhodovacej činnosti nižších

súdov pri rozhodovaní v tej istej veci. Ojedinelá rozhodovacia činnosť súdu nižšej inštancie

(v tomto prípade okresného súdu) nezakladá ochrany hodnú pozíciu právnej istoty

sťažovateľa vo vzťahu k rozhodnutiam súdov vyššej inštancie. Skutočnosť, že napadnuté

uznesenie krajského súdu sa odlišuje od iného rozhodnutia okresného súdu, hoci sa obe tieto

rozhodnutia, ako uvádza sťažovateľ, týkajú tej istej veci, nemôže viesť sama osebe k záveru

o ústavnej neudržateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

V zmysle uvedeného možno považovať odôvodnenie napadnutého uznesenia

krajského súdu za dostatočné a ústavne konformné a sťažovateľ ani nepreukázal, že by

osobitne vybočovalo z inak ustálenej rozhodovacej praxe. Nevykazuje znaky arbitrárnosti či

zjavnej neodôvodnenosti. Rozhodnutie krajského súdu obsahuje dostatok právnych záverov

na jeho výrok a ústavný súd nezistil ani to, že by závery, ku ktorým dospel, boli svojvoľné.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným. Vzhľadom na to uzavrel, že argumentácia sťažovateľa o namietanom porušení

jeho základného práva podľa ( listiny) a práva podľa

ods. 1 dohovoru neumožňuje dospieť k záveru o takom pochybení zo strany krajského súdu,

z ktorého by bolo možné vyvodzovať vecnú súvislosť s namietaným porušením označených

práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru

ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré neskončilo podľa

jeho predstáv, čo však nemožno spájať s porušením základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa ( listiny) ani práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd ďalej skúmal, či napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu ďalších sťažovateľom označených práv.

Sťažovateľ tvrdí, že v dôsledku napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým sa

potvrdila právomoc všeobecných súdov vec prerokovať, malo byť porušené nielen jeho

právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj jeho základné právo na rovné postavenie

účastníkov súdneho konania podľa , listiny a právo podľa

čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu.

Podľa a listiny všetci účastníci sú si v konaní pred

súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.

Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým

a nestranným súdom, ktorý rozhoduje... o jeho právach a povinnostiach...

Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že „... bez ďalšieho

o existencii právomoci súdu rozhodnúť o nároku navrhovateľky... (čím priznal)...

navrhovateľke viac práv a viac ochrany ako jej zaručuje v a v

ods. 1, a to na úkor sťažovateľa, ktorého postavenie pred súdom týmto zjavne

znevýhodnili... Nakoľko sa však odvolací súd argumentmi uvádzanými vo vyjadreniach, či v

opravných prostriedkoch sťažovateľa vôbec nezaoberal a v rozhodnutí použil svojvoľný

výklad ustanovení právneho poriadku v neprospech sťažovateľa, odňal sťažovateľovi jediný

prostriedok obrany, resp. spôsobil, že tento prostriedok nemožno považovať za účinný

spôsob ochrany práv sťažovateľa...“.

Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých

procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach

a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (). Spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa okrem iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“,

t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že

žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok ESĽP vo veci

Delcourt proti Belgicku zo 17. januára 1970, vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandsku

z 27. októbra 1993 a pod.). v citovanom garantuje rovnosť účastníkov

v konaní pred súdom. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu zaručujúcu pre

každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu

mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (, ).

Napadnutým uznesením krajského súdu sa potvrdila právomoc konať pred

všeobecnými súdmi, čím sa umožnila realizácia práv na súdnu ochranu všetkým účastníkom

konania. Postup a rozhodnutie súdu, ktoré zákon predpokladá a ktoré účastníkom sporu

umožňujú realizovať svoje procesné práva, sám osebe nepriznáva žiadnemu z účastníkov

viac práv ako priznáva druhému účastníkovi. Skutočnosť, že postup a rozhodnutie súdu

nezodpovedá predstavám sťažovateľa, ešte neznamená, že bolo navrhovateľke priznaných

viac práv, a teda ani to, že by si účastníci konania neboli rovní. Takýmto postupom

a napadnutým uznesením krajského súdu spĺňajúcim podmienky dostatočne odôvodneného

rozhodnutia nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv účastníkov na rovnosť účastníkov

v konaní podľa ( listiny) či práva podľa

medzinárodného paktu.

Podľa sťažovateľa došlo nesprávnym potvrdením právomoci všeobecných súdov

konať vo veci navrhovateľkou uplatneného nároku aj k porušeniu jeho práva na pokojné

užívanie majetku garantovaného v čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva

zaručeného , a to bez akéhokoľvek zákonného podkladu. V spojitosti

s tým sťažovateľ uviedol, že „... výklad všeobecných predpisov odvolacím súdom

v napadnutom uznesení vedie k rozšíreniu reštitúcií nad rámec nárokov vyplývajúcich

z reštitučných predpisov a vedie k šíreniu právnej neistoty. Podľa nášho názoru však

neexistuje žiadna legitímna nádej (legitímne očakávanie) navrhovateľky na vydanie

nehnuteľností – pozemkov.“.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú

judikatúru (napr. , , ), ktorej súčasťou je aj právny

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . O prípadnom

porušení základného práva podľa (a práva podľa dodatkového

protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a porušením základných práv sťažovateľa upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a v a listiny a ani práv podľa dohovoru či

podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie

porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v a ani práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a podľa a listiny, ako aj práv podľa

ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného

paktu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich

porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Nad rámec uvedeného ústavný súd osobitne zvýrazňuje, že napadnutým uznesením

krajského súdu sa nerozhodlo meritórne o uplatnenom nároku navrhovateľky, a teda ani

nemohlo byť rozhodnuté o vlastníckom práve navrhovateľky nad rozsah „nárokov

vyplývajúcich z reštitučných predpisov“. Napadnutým uznesením krajského súdu došlo

vo svojej podstate iba k potvrdeniu právomoci konať o uplatnenom nároku, nie však

k vecnému potvrdeniu tohto nároku. Okolnosti danej veci, ktoré sa v rámci konania pred

všeobecnými súdmi ustália, môžu viesť k tomu, že námietky uvedené sťažovateľom budú

všeobecným súdom posudzované ako rozhodujúce pre opodstatnenosť uplatneného nároku

navrhovateľky (m. m. ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti ( ).

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. januára 2011

Sťažovateľ sťažnosťou napadol aj uznesenie najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd

ako súd dovolací odmietol jeho dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, čím

malo byť porušené jeho základné právo podľa , listiny

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ tvrdil, že „Arbitrárne je i napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

, ktorým najvyšší súd zároveň porušil zásadu jednotnosti rozhodovacej

činnosti. Najvyšší súd v predmetnom uznesení rozhodol o neprípustnosti dovolania

sťažovateľa. Najvyšší súd týmto uznesením rozhodol a rozhodnutie odôvodnil v rozpore

so skoršími rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, najmä sp. zn.

a bez toho, aby nemožnosť použitia týchto judikátov odôvodnil. A to

napriek tomu, že rozhodnutie sťažovateľ výslovne vo svojom dovolaní

citoval a k dovolaniu ho priložil. Z uvedeného dôvodu následne najvyšší súd už vôbec

neskúmal obsah a dôvody dovolania sťažovateľa.“.

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s interpretáciou

najvyšším súdom vymedzujúceho podmienky prípustnosti dovolania. Podľa napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu nezakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského

súdu prípustnosť dovolania podľa , ale mohlo by predstavovať len tzv.

inú vadu konania podľa , ktorá sama osebe nezakladá prípustnosť

dovolania. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa týmto právnym názorom vyjadreným

v napadnutom uznesení odchýlil od iných svojich predchádzajúcich rozhodnutí

v obdobných veciach (najmä rozhodnutia najvyššieho súdu v konaniach vedených pod

sp. zn. a sp. zn. ), v ktorých naopak založil prípustnosť

dovolania podľa ustanovenia na nedostatku riadneho odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu.

Ústavný súd už vo svojej stabilnej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania

podľa znamená porušenie , ako aj

dohovoru (, ). neupravuje, aké dôsledky majú prípady

porušenia práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné pochybenia, ku ktorým dochádza

v konaní pred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom

konaní. Bližšiu úpravu garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky

súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom

súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení

upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti

napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými

procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája

priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň

aj prípustným dovolacím dôvodom podľa . Aj niektorým ďalším

vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(tzv. iným vadám konania) pripisuje význam, avšak – na rozdiel

od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný

dovolací dôvod [pozri ], ktorý možno uplatniť iba v takom

dovolaní, ktoré je procesne prípustné [vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť

dovolania nezakladá (nález ústavného súdu č. k. -32 z 9. apríla 2009)].

Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti

dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. ).

So zreteľom na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch

(, a ) treba dodať, že je vždy vecou

individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné

nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania

(). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno

výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty

záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch

do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmu na ochrane základného

práva podľa a záujmu na ochrane právnej istoty ako ústavného princípu

vyplývajúceho z . Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý čiastočne

„obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa , treba rozhodujúce otázky

v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení.

Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných

článkov tak, aby boli zachované označené základné práva (m. m. ).

Najvyšší súd preto v okolnostiach danej veci nemohol brať na zreteľ len

sťažovateľom zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať

aj na to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom

a ústavným princípom právnej istoty vyplývajúcim z , ktorý bol vyjadrený

právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu. Najvyšší súd pri riešení otázky

prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej

istoty, lebo sťažovateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu (ako

aj okresného súdu) nevykazoval podľa jeho názoru znaky odňatia možnosti konať pred

súdom v zmysle . Z priložených príloh totiž vyplýva, že krajský súd

uviedol rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z uznesenia okresného súdu, stanoviská

oboch procesných strán k prerokúvanej veci, obsah odvolania a citoval právne predpisy

aplikované na prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Krajský súd svoje právne

závery podľa názoru ústavného súdu aj náležite vysvetlil.

Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k názoru, že závery

krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a že odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (

). Za porušenie základného práva podľa nemožno považovať to, že

krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.

Ústavný súd už posudzoval prípady, v ktorých sťažovatelia (podobne ako sťažovateľ

v tomto konaní) namietali, že reštriktívnym výkladom prípustnosti dovolania sa najvyšší súd

odkláňa od svojej skoršej rozhodovacej činnosti (, ).

Ústavný súd v týchto prípadoch skúmal, či najvyšší súd ponúkol dostatok presvedčivých

dôvodov na svoj záver, a to najmä v súvislosti s už uvedeným princípom právnej istoty

a so záujmom na jednotnom rozhodovaní vo veci. Ústavný súd nevidí dôvod odchýliť sa

od uvedenej línie rozhodovacej činnosti, navyše, ak najvyšší súd opakuje svoje

odôvodnenie, ktoré bolo ústavným súdom preskúmané v konaniach o týchto skorších

sťažnostiach.

Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení venoval námietke sťažovateľa týkajúcej sa

reštriktívneho výkladu prípustnosti dovolania v tejto časti odôvodnenia:

«Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 28. augusta 1997 sp. zn. , v zmysle ktorého „konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s.

p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok

zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v

uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom

prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Dovolací súd sa nestotožňuje s tvrdením

žalovaného 1) (sťažovateľa, pozn.), že je neudržateľný názor zaujatý v judikáte R 111/1998.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel v predmetnej veci k záveru, že nepreskúmateľnosť

rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle ,

nie však procesnú vadu konania v zmysle . Právna kvalifikácia

nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho

(len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z ďalších rozhodnutí iných senátov

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , , ). Právna

kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu

zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí iných senátov

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. ,

, a ).»

Tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru,

poukazujúc na judikát publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky, nemožno v danom prípade považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom

je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný

a v danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny či práva podľa dohovoru. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani

právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými

(pozri aj , ).

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti ( ).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012