Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 246 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (259)IV. ÚS 208/2012
PDF · 473.74 KB
No categories available
IV. ÚS 208/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. J. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny
základných ľudských práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
5 Co 382/2009-343 z 30. decembra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 83/2010 z 31. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. arch. J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2011
doručená sťažnosť Ing. arch. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných
ľudských práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 382/2009-343 z 30. decembra 2009
(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 83/2010 z 31. januára 2011
(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je ako žalovaný v prvom rade účastníkom
konania pred Okresným súdom Pezinok (ďalej len „okresný súd“) o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam vedeného pod sp. zn. 4 C 919/2008, iniciovaného V. C. (ďalej len
„navrhovateľka“). Sťažovateľ sa domáhal zastavenia súdneho konania z dôvodu nedostatku
právomoci súdu ako existujúcej neodstrániteľnej prekážky konania. Nedostatok právomoci
všeobecného súdu konať a rozhodnúť vo veci odôvodňoval tým, že navrhovateľka si
uplatnila nárok vyplývajúci z reštitučných predpisov (zákon č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších
predpisov, resp. zákon č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene
a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých
opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov), ktoré
majú postavenie špeciálnych predpisov (lex specialis), a preto majú prednosť pred použitím
všeobecných predpisov (lex generalis), v tomto prípade pred Občianskym zákonníkom.
Právomoc konať a rozhodnúť vo veci prislúcha podľa sťažovateľa v zmysle reštitučných
predpisov príslušnému pozemkovému úradu, a nie súdu. Z toho dôvodu nemá mať súd
v zmysle § 7 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) právomoc konať a rozhodnúť
vo veci. V priebehu konania navyše vyšlo najavo, že navrhovateľka podala v zmysle
reštitučných predpisov Obvodnému pozemkovému úradu v S. (ďalej len „pozemkový úrad“)
návrh na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom súdneho konania.
Sťažovateľ poukázal na to, že pozemkový úrad toto správne konanie do doby rozhodnutia
súdu o určení vlastníckeho práva prerušil.
Okresný súd uznesením č. k. 4 C 919/2008-195 z 2. apríla 2008 (v znení opravného
uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 C 919/08 z 12. októbra 2009) návrh sťažovateľa
na zastavenie konania zamietol. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ odvolal.
Krajský súd sa so závermi okresného súdu stotožnil, ale jeho uznesenie ako
nadbytočné zrušil. Uviedol, že okresný súd ako súd prvého stupňa správne posúdil otázku
právomoci súdu na rozhodnutie o predmetnej žalobe, ale o návrhu sťažovateľa na zastavenie
konania nemal vôbec rozhodovať samostatným uznesením z dôvodu hospodárnosti konania.
Ak by totiž súd takto rozhodoval o námietkach účastníkov, ktorými sa má zaoberať
z úradnej povinnosti, mal by takýto spôsob vedenia konania podľa krajského súdu
za následok nenáležité spomaľovanie procesu a dával by účastníkom konania možnosť
nevhodným spôsobom zasahovať do efektívneho priebehu konania.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu, ako aj súdu prvého stupňa podal sťažovateľ
dovolanie. Navrhol ich zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Okrem
iného namietal nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu z dôvodu
absencie právnej argumentácie. Namietal tiež nesprávne právne posúdenie otázky
právomoci súdu a trval na tom, že súd mal konanie zastaviť. Sťažovateľ zároveň tvrdil, že
názor považujúci nedostatky v odôvodnení súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu
konania, ktorá sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania, je prekonaný. Najvyšší súd
dovolanie sťažovateľa v súlade s § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP ako
neprípustné odmietol.
Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť po predbežnom prerokovaní prijal
na ďalšie konanie a nálezom rozhodol, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo
k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy,
čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1
dodatkového protokolu a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ taktiež navrhol,
aby ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľ zároveň navrhol, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné
zadosťučinenie v sume 3 000 €. Svoj návrh odôvodnil tým, že „Predmetné nezákonné
rozhodnutia prvostupňového, odvolacieho i dovolacieho súdu u sťažovateľa vyvolali
psychický stav neistoty a očakávania, ako bude vo veci rozhodované. Nezákonnými
rozhodnutiami a odopieraním základných práv sťažovateľa zo strany oboch súdov sa
neustále zvyšuje neistota sťažovateľa, z doterajšieho postupu súdov pochybuje, či sa
ochrany svojich práv niekedy dovolá. Sťažovateľ spoločne so svojím tímom vynaložil
obrovské úsilie pri realizácii svojich zámerov so získanými pozemkami celkom vo výmere
100 ha, ktoré zmysluplne zveľadil a pretvoril a dnes slúžia širokej verejnosti ako
športovisko (golfový areál). V neposlednom rade mieru obáv sťažovateľa zvyšuje hodnota
vynaložených investícií na realizáciu zámerov na týchto nehnuteľnostiach.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03,
IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného
paktu uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 382/2009-343 z 30. decembra 2009
Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 1
a čl. 37 ods. 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa
so záverom všeobecných súdov, osobitne krajského súdu, podľa ktorého majú všeobecné
súdy právomoc konať o návrhu navrhovateľky na určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam. V súvislosti s týmto podľa sťažovateľa nesprávnym záverom malo dôjsť
k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv.
Podľa sťažovateľa je „daná právomoc pozemkového úradu na prejednanie nároku
navrhovateľky a nie súdu. Poukazujeme na to, že reštitučné predpisy (napr. spomenutý
zákon č. 229/1991 Zb. v platnom znení a zákon č. 503/2003 Z. z. v platnom znení) sú
lex specialis k právnym normám súkromného práva upravujúcim nadobúdanie a zánik
vlastníckeho práva, v tomto konkrétnom prípade predovšetkým vo vzťahu k právnej úprave
obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. 175/1999 reštitučné zákony majú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku povahu
legis specialis za podmienky, že sú dané všetky podmienky pre ich použitie. Z tohto dôvodu
nemôže navrhovateľka uplatňovať svoj nárok cestou súdu prostredníctvom určovacej
žaloby, a to v zmysle základného právneho princípu lex specialis derogat legi generali –
tam, kde existuje špeciálna právna úprava, v tomto prípade reštitučné predpisy, nemožno
použiť právnu úpravu všeobecnú, v tomto prípade ustanovenia Občianskeho zákonníka
č. 40/1964 Zb. a OSP.“.
Sťažovateľ zastáva názor, že danom prípade boli splnené podmienky na použitie
reštitučných zákonov a všeobecné súdy mali rozhodnúť tak, že predmetná vec nepatrí
do právomoci súdu, ale príslušného správneho orgánu určeného reštitučným zákonom
(pozemkového úradu). Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu bola
„svojvoľne“ založená právomoc všeobecných súdov a tento nesprávny právny záver nebol
odstránený ani najvyšším súdom v konaní o jeho dovolaní.
Sťažovateľ predovšetkým namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny sa každý môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1
dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva
na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97).
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou
uvedenou v jeho rozsiahlom odvolaní, ktorou odôvodňoval záver o nedostatku právomoci
všeobecných súdov na konanie. Absenciu argumentácie odvolacieho súdu (ako
aj prvostupňového súdu) v tomto smere treba podľa sťažovateľa považovať za prejav
arbitrárnosti rozhodnutia.
Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd v napadnutom uznesení „... vôbec neuviedol, či
v tomto prípade sú dané podmienky na aplikáciu reštitučných predpisov a či možnosť
aplikácie týchto reštitučných predpisov vylučuje možnosť navrhovateľky domáhať sa svojho
nároku určujúcou žalobou na súde, neuviedol, či sa zaoberal dôkazmi uvádzanými
sťažovateľom a ako sa s nimi vysporiadal... napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
(rovnako tak rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré mu predchádzalo) má znaky
svojvoľného (arbitrárneho) rozhodnutia nielen pre absolútny nedostatok odôvodnenia, ale
i z toho dôvodu, že bez akéhokoľvek zdôvodnenia súd rozhodol v priamom rozpore s § 7
ods. 1 OSP a s ustanoveniami reštitučných predpisov.“.
Sťažovateľ taktiež namieta, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu sa odchýlilo
od doterajšej judikatúry všeobecných súdov (poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
Sž-o-KS 38/2003). Svoju argumentáciu podporil aj odkazom na rozhodovaciu činnosť
českých súdov (najmä stanovisko Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
PL. ÚS-st. 21/05 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp. zn.
28 Cdo 4733/2008), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“; osobitne
rozhodnutie vo veci Kopecký proti Slovenskej republike z 28. septembra 2004, sťažnosť
č. 44912/98, Jantner proti Slovenskej republike zo 4. marca 2003, sťažnosť č. 39050/97,
Malhous proti Českej republike z 13. decembra 2000, sťažnosť č. 33071/96, a Gratzinger
a Gratzingerová proti Českej republike z 10. júla 2002, sťažnosť č. 39794/98). Sťažovateľ
sa odvolal aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 130/2007 z 25. februára 2009,
podľa ktorého ak vydanie veci možno žiadať podľa reštitučného predpisu, nemožno sa
domáhať ochrany vlastníctva podľa všeobecných predpisov.
Sťažovateľ napokon poukázal aj na existenciu iných protichodných rozhodnutí
okresného súdu v tej istej veci. Podľa sťažovateľa «na základe rovnakého právneho dôvodu
(výmery o vlastníctve pôdy vydané podľa nar. SNR č. 104/1945 Sb. SNR zo skonfiškovaného
nehnuteľného majetku K. E. v katastrálnom území B.) na Okresnom súde v Pezinku je
vedených vyše 20 súdnych sporov proti sťažovateľovi a jeho súkromným spoločnostiam.
V týchto konaniach si rôzni navrhovatelia – fyzické osoby, spravidla právni nástupcovia
pôvodných „prídelcov“ uplatňujú nároky na určenie vlastníckeho práva. V týchto
konaniach navrhovatelia predkladajú súdu rovnaké dokumenty a tvrdia rovnaké skutočnosti
tak ako v konaní 4 C 919/08, tieto sa odlišujú len označením účastníkov úkonu príp.
výmerou pozemkov. Ide teda o podobné prípady, kde aj rozhodnutia súdu s poukazom
na vyššie uvedenú zásadu jednotnosti rozhodovacej činnosti musia byť podobné. V jednej
z týchto vecí sp. zn. 4 C 967/2008 došlo už k vyhláseniu rozhodnutia (vo forme uznesenia)
o zastavení tohto súdneho konania a o postúpení veci na miestne príslušný pozemkový úrad
z dôvodu nedostatku právomoci súdu. V tomto prípade súd správne vyložil a aplikoval
právne predpisy, rešpektujúc a odvolávajúc sa aj na právny názor skôr vydaného
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 4 Cdo 130/2007). Rovnako
rozhodol súd aj v ďalšom z týchto 20 konaní prebiehajúcich na Okresnom súde Pezinok.
a to v konaní pod sp. zn. 4 C 926/2008 o zastavení konania a postúpení veci na miestne
príslušný pozemkový úrad z dôvodu nedostatku právomoci súdu, čo riadne odôvodnil (str. 5
a 6 uznesenia). Z uvedeného vyplýva, že v tej istej veci, t. j. vo veci na rovnakom skutkovom
a právnom základe tak existujú protichodné súdne rozhodnutia a právne názory, čo je
v rozpore s vyššie uvádzanou zásadou jednotnosti rozhodovacej činnosti a to vyvoláva stav
právnej neistoty nielen u sťažovateľa, ale vo všeobecnosti vo všetkých obdobných
prípadoch.».
V časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, proti ktorej smerujú
námietky sťažovateľa, sa uvádza:
„Pravdivosť v návrhu tvrdených rozhodujúcich skutočností súd skúma dokazovaním,
prípadná ich nepravdivosť alebo rozpor so skutočnosťou sa prejaví v rozhodnutí vo veci
samej, ktoré je pre navrhovateľa nepriaznivé. Posúdením návrhu navrhovateľky bez
podrobného skúmania a vyhodnotenia skutkového a právneho stavu v predmetnej veci
patriacemu až rozhodnutiu v merite veci možno konštatovať, že petit jej návrhu je
určovacím petitom prípustným podľa ust. § 80 O. s. p., o ktorom má právomoc rozhodnúť
práve a len súd. Skutočnosť, že navrhovateľka podala podnet na Obvodný pozemkový úrad
o vrátenie vlastníctva k pozemkom podľa ust. zák. č. 503/2003 Z. z. a úrad nerozhodol
o zastavení konania pre nespríslušnosť, teda má za to, že je oprávnený v reštitučnej veci
konať, nepredstavuje prekážku pre súd rozhodnúť o jej návrhu na určenie vlastníctva.
V opačnom prípade by bola súdom spôsobená situácia odopierajúca fyzickej osobe
(navrhovateľke) spravodlivosť (denegatio justitiae). Súd v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení ex offo skúma, či sú splnené všetky podmienky konania a teda aj či
predmetná vec spadá do právomoci súdov. Ak zistí že do právomoci súdov nespadá, alebo
ak má súdnemu konaniu predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti
uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu. Toto konanie vykonáva teda z úradnej
povinnosti a ak nezistí nedostatok podmienky konania odôvodňujúci zastavenie konania,
jednoducho pokračuje v konaní. O svojej právomoci rozhoduje iba v prípade zistenia jej
nedostatku, teda ak vec nespadá do právomoci súdov. O tom, že súd právomoc má, súd
nerozhoduje, a to ani na návrh účastníka.
Postup súdu prvého stupňa, ktorý z návrhu správne ustálil dostatok právomoci súdu
na rozhodnutie o návrhu navrhovateľky, aj keď sa nezaoberal všetkými skutkovými
a právnymi námietkami odporcu v 1. rade, ktoré, ako už bolo uvedené, budú predmetom
skúmania súdu vo veci samej, nemožno považovať za okolnosť, ktorou by sa odporcovi
v 1. rade odňala možnosť konať pred súdom...“
V súvislosti s namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej
konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia, a to so zreteľom na to, o aké rozhodnutie ide
(meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).
Ústavný súd už mal možnosť vyjadriť sa ku vzťahu právnej ochrany podľa
reštitučných predpisov a ochrany poskytovanej všeobecnými právnymi predpismi (vrátane
Občianskeho zákonníka) uplatnenej spôsobom predpokladaným Občianskym súdnym
poriadkom.
Ústavný súd konštatoval, že reštitučné predpisy neboli vydané na ten účel, aby
spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto
vlastníckeho práva, ktorého boli nespravodlivo zbavené. Preto, ak došlo k zabratiu majetku
štátom bez právneho dôvodu, dotknutá osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto
majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala
žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany
vlastníckeho práva – žalôb určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod.;
(III. ÚS 102/04, III. ÚS 178/06, II. ÚS 231/09)].
Ústavný súd taktiež uviedol, že ak by všeobecný súd dospel k jednoznačnému záveru
o danosti skutkových dôvodov na ochranu vlastníckeho práva prostredníctvom reštitučných
predpisov, potom by určovaciu žalobu bolo potrebné bez ďalšieho zamietnuť
(III. ÚS 279/09). Možnosť zamietnutia tzv. určovacej žaloby je ale potrebné odlíšiť
od otázky, či má všeobecný súd právomoc konať o nároku, ktorý je alebo môže byť súbežne
uplatnený aj ako nárok vyplývajúci z reštitučných predpisov. Sťažnosťou napadnuté
uznesenie krajského súdu nerozhodlo meritórne o nároku navrhovateľky na určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ale iba potvrdilo právomoc všeobecných súdov
konať o tomto nároku a vec rozhodnúť.
Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil právomoc konať a rozhodnúť o nároku,
neprejudikoval ale rozhodnutie vo veci samej, teda opodstatnenosť nároku navrhovateľky
na určenie vlastníckeho práva. Vzhľadom na úvodné procesné štádium (rozhodovanie
o právomoci všeobecného súdu vec prerokovať a rozhodnúť) súdneho konania vo veci
samej nemohol dať krajský súd vyčerpávajúcu odpoveď na všetky námietky sťažovateľa
uvedené v odvolaní, ak sa netýkali právomoci všeobecných súdov, ale opodstatnenosti
návrhu navrhovateľky, ktorá sa skúma až v priebehu konania vo veci samej. Krajský súd
napadnuté uznesenie odôvodnil dostatočne vzhľadom na jeho záver o tom, že právomoc
súdu na prerokovanie veci samej je daná. Krajský súd taktiež dostatočne objasnil, že
s námietkami sťažovateľa sa okresný súd bude musieť vysporiadať v konaní vo veci samej
pri rozhodovaní o opodstatnenosti návrhu navrhovateľky a argumenty sťažovateľa tak môžu
v pokračovaní konania pred všeobecným súdom viesť k meritórnemu zamietnutiu návrhu
navrhovateľky. Podľa ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu obsahuje
dostatok dôvodov na svoj záver a nie je ani arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené.
Sťažovateľ namietal aj nejednotnosť rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu
v podobných veciach, ako aj okresného súdu v tej istej veci, ale v inom konaní.
V súvislosti s touto námietkou ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú
judikatúru (napríklad IV. ÚS 75/09, IV. ÚS 499/2011), podľa ktorej neoddeliteľnou
súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty.
Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že
príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich
budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09).
Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr.
I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Ústavný súd vo svojej
predchádzajúcej judikatúre (IV. ÚS 209/2010) v zhode a s poukazom na judikatúru ESĽP
konštatoval, „že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom
súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou
územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil, že „úlohou najvyššieho súdu je práve
usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko,
sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59).
Ústavný súd vo vzťahu k okolnostiam tohto prípadu dodáva, že dôveru v určitú
rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná
rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé
rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa
judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté
ojedinelé rozhodnutie vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe sa konajúci súd
nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti.
Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa napadnutým uznesením odchýlil
od rozhodovacej činnosti, osobitne od rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-KS 38/2003
a od rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 130/2007 z 25. februára 2009. Ústavný súd
v tejto súvislosti uvádza, že ani jeden z uvedených rozsudkov najvyššieho súdu sa vecne
netýka právomoci (alebo nedostatku právomoci) všeobecných súdov rozhodovať o žalobe
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré môžu byť predmetom vydania podľa
reštitučných predpisov, ale o opodstatnenosti tohto nároku na určenie vlastníckeho práva.
Najmä rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 130/2007 z 25. februára 2009, podľa
ktorého možnosť uplatniť nárok na vydanie veci v rámci reštitučných predpisov vylučuje
uplatnenie si nároku podľa všeobecných predpisov, má podľa najvyššieho súdu viesť
k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva (pozri
aj III. ÚS 279/09). Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu tak nevedie k záveru
o nedostatku právomoci všeobecných súdov konať a rozhodnúť o nároku na určenie
vlastníckeho práva, ale týka sa naliehavého právneho záujmu na tomto určení. Ústavný súd
ďalej uvádza, že ani sťažovateľom uvedená judikatúra českých súdov či rozhodovacia
činnosť ESĽP (Kopecký proti Slovenskej republike, Jantner proti Slovenskej republike,
Malhous proti Českej republike a Gratzinger a Gratzingerová proti Českej republike)
sa netýka otázky právomoci všeobecných súdov konať vo veci žaloby o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom ochrany aj v zmysle
reštitučných predpisov, a to bez ohľadu na mieru záväznosti tejto judikatúry
vo vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej republiky.
Ústavný súd zároveň uvádza, že najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4 Cdo 318/2008
z 29. septembra 2009, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti taktiež poukazuje, explicitne
vyslovuje názor vecne zhodný s názorom krajského súdu v napadnutom uznesení, podľa
ktorého žaloba, ktorou sa navrhovateľ dovoláva určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, spadá do právomoci všeobecných súdov, hoci o reštitučnom nároku
navrhovateľa už bolo právoplatne rozhodnuté príslušným správnym orgánom.
Vo vzťahu k nejednotnej rozhodovacej činnosti okresného súdu v tej istej veci
ústavný súd pripomína, že právna úprava občianskeho súdneho konania predpokladá
aj mechanizmy, ktoré napravia prípadnú nejednotnosť v rozhodovacej činnosti nižších
súdov pri rozhodovaní v tej istej veci. Ojedinelá rozhodovacia činnosť súdu nižšej inštancie
(v tomto prípade okresného súdu) nezakladá ochrany hodnú pozíciu právnej istoty
sťažovateľa vo vzťahu k rozhodnutiam súdov vyššej inštancie. Skutočnosť, že napadnuté
uznesenie krajského súdu sa odlišuje od iného rozhodnutia okresného súdu, hoci sa obe tieto
rozhodnutia, ako uvádza sťažovateľ, týkajú tej istej veci, nemôže viesť sama osebe k záveru
o ústavnej neudržateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.
V zmysle uvedeného možno považovať odôvodnenie napadnutého uznesenia
krajského súdu za dostatočné a ústavne konformné a sťažovateľ ani nepreukázal, že by
osobitne vybočovalo z inak ustálenej rozhodovacej praxe. Nevykazuje znaky arbitrárnosti či
zjavnej neodôvodnenosti. Rozhodnutie krajského súdu obsahuje dostatok právnych záverov
na jeho výrok a ústavný súd nezistil ani to, že by závery, ku ktorým dospel, boli svojvoľné.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím
vlastným. Vzhľadom na to uzavrel, že argumentácia sťažovateľa o namietanom porušení
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru neumožňuje dospieť k záveru o takom pochybení zo strany krajského súdu,
z ktorého by bolo možné vyvodzovať vecnú súvislosť s namietaným porušením označených
práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru
ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré neskončilo podľa
jeho predstáv, čo však nemožno spájať s porušením základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) ani práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd ďalej skúmal, či napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť
k porušeniu ďalších sťažovateľom označených práv.
Sťažovateľ tvrdí, že v dôsledku napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým sa
potvrdila právomoc všeobecných súdov vec prerokovať, malo byť porušené nielen jeho
právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj jeho základné právo na rovné postavenie
účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny a právo podľa
čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní pred
súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.
Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.
Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým
a nestranným súdom, ktorý rozhoduje... o jeho právach a povinnostiach...
Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že „... bez ďalšieho
o existencii právomoci súdu rozhodnúť o nároku navrhovateľky... (čím priznal)...
navrhovateľke viac práv a viac ochrany ako jej zaručuje ústava v čl. 46 ods. 1 a OSP v § 7
ods. 1, a to na úkor sťažovateľa, ktorého postavenie pred súdom týmto zjavne
znevýhodnili... Nakoľko sa však odvolací súd argumentmi uvádzanými vo vyjadreniach, či v
opravných prostriedkoch sťažovateľa vôbec nezaoberal a v rozhodnutí použil svojvoľný
výklad ustanovení právneho poriadku v neprospech sťažovateľa, odňal sťažovateľovi jediný
prostriedok obrany, resp. spôsobil, že tento prostriedok nemožno považovať za účinný
spôsob ochrany práv sťažovateľa...“.
Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých
procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach
a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa okrem iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“,
t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že
žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok ESĽP vo veci
Delcourt proti Belgicku zo 17. januára 1970, vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandsku
z 27. októbra 1993 a pod.). Ústava v citovanom čl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov
v konaní pred súdom. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu zaručujúcu pre
každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu
mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).
Napadnutým uznesením krajského súdu sa potvrdila právomoc konať pred
všeobecnými súdmi, čím sa umožnila realizácia práv na súdnu ochranu všetkým účastníkom
konania. Postup a rozhodnutie súdu, ktoré zákon predpokladá a ktoré účastníkom sporu
umožňujú realizovať svoje procesné práva, sám osebe nepriznáva žiadnemu z účastníkov
viac práv ako priznáva druhému účastníkovi. Skutočnosť, že postup a rozhodnutie súdu
nezodpovedá predstavám sťažovateľa, ešte neznamená, že bolo navrhovateľke priznaných
viac práv, a teda ani to, že by si účastníci konania neboli rovní. Takýmto postupom
a napadnutým uznesením krajského súdu spĺňajúcim podmienky dostatočne odôvodneného
rozhodnutia nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv účastníkov na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy (čl. 37 ods. 3 listiny) či práva podľa čl. 14 ods. 1
medzinárodného paktu.
Podľa sťažovateľa došlo nesprávnym potvrdením právomoci všeobecných súdov
konať vo veci navrhovateľkou uplatneného nároku aj k porušeniu jeho práva na pokojné
užívanie majetku garantovaného v čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva
zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, a to bez akéhokoľvek zákonného podkladu. V spojitosti
s tým sťažovateľ uviedol, že „... výklad všeobecných predpisov odvolacím súdom
v napadnutom uznesení vedie k rozšíreniu reštitúcií nad rámec nárokov vyplývajúcich
z reštitučných predpisov a vedie k šíreniu právnej neistoty. Podľa nášho názoru však
neexistuje žiadna legitímna nádej (legitímne očakávanie) navrhovateľky na vydanie
nehnuteľností – pozemkov.“.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú
judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), ktorej súčasťou je aj právny
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom
porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu
primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením
krajského súdu a porušením základných práv sťažovateľa upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 ústavy a v čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a ani práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru či
podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie
porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a ani práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného
paktu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich
porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Nad rámec uvedeného ústavný súd osobitne zvýrazňuje, že napadnutým uznesením
krajského súdu sa nerozhodlo meritórne o uplatnenom nároku navrhovateľky, a teda ani
nemohlo byť rozhodnuté o vlastníckom práve navrhovateľky nad rozsah „nárokov
vyplývajúcich z reštitučných predpisov“. Napadnutým uznesením krajského súdu došlo
vo svojej podstate iba k potvrdeniu právomoci konať o uplatnenom nároku, nie však
k vecnému potvrdeniu tohto nároku. Okolnosti danej veci, ktoré sa v rámci konania pred
všeobecnými súdmi ustália, môžu viesť k tomu, že námietky uvedené sťažovateľom budú
všeobecným súdom posudzované ako rozhodujúce pre opodstatnenosť uplatneného nároku
navrhovateľky (m. m. III. ÚS 279/09).
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Cdo 83/2010 z 31. januára 2011
Sťažovateľ sťažnosťou napadol aj uznesenie najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd
ako súd dovolací odmietol jeho dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, čím
malo byť porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ tvrdil, že „Arbitrárne je i napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
2 Cdo 83/2010, ktorým najvyšší súd zároveň porušil zásadu jednotnosti rozhodovacej
činnosti. Najvyšší súd v predmetnom uznesení rozhodol o neprípustnosti dovolania
sťažovateľa. Najvyšší súd týmto uznesením rozhodol a rozhodnutie odôvodnil v rozpore
so skoršími rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, najmä sp. zn. 2 Cdo 170/2005
a 4 Cdo 171/2005 bez toho, aby nemožnosť použitia týchto judikátov odôvodnil. A to
napriek tomu, že rozhodnutie 4 Cdo 171/2005 sťažovateľ výslovne vo svojom dovolaní
citoval a k dovolaniu ho priložil. Z uvedeného dôvodu následne najvyšší súd už vôbec
neskúmal obsah a dôvody dovolania sťažovateľa.“.
Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s interpretáciou § 237 písm. f) OSP
najvyšším súdom vymedzujúceho podmienky prípustnosti dovolania. Podľa napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu nezakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského
súdu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohlo by predstavovať len tzv.
inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorá sama osebe nezakladá prípustnosť
dovolania. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa týmto právnym názorom vyjadreným
v napadnutom uznesení odchýlil od iných svojich predchádzajúcich rozhodnutí
v obdobných veciach (najmä rozhodnutia najvyššieho súdu v konaniach vedených pod
sp. zn. 2 Cdo 170/2005 a sp. zn. 4 Cdo 171/2005), v ktorých naopak založil prípustnosť
dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP na nedostatku riadneho odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu.
Ústavný súd už vo svojej stabilnej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania
podľa § 237 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru (II. ÚS 261/06, IV. ÚS 499/2011). Ústava neupravuje, aké dôsledky majú prípady
porušenia práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné pochybenia, ku ktorým dochádza
v konaní pred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom
konaní. Bližšiu úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky
súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom
súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení
upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti
napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými
procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok
priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň
aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším
vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel
od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný
dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý možno uplatniť iba v takom
dovolaní, ktoré je procesne prípustné [vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť
dovolania nezakladá (nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 142/09-32 z 9. apríla 2009)].
Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti
dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07).
So zreteľom na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch
(II. ÚS 261/06, I. ÚS 393/08 a I. ÚS 342/2010) treba dodať, že je vždy vecou
individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné
nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania
(II. ÚS 148/09). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno
výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty
záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch
do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmu na ochrane základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a záujmu na ochrane právnej istoty ako ústavného princípu
vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý čiastočne
„obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba rozhodujúce otázky
v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení.
Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných
článkov tak, aby boli zachované označené základné práva (m. m. II. ÚS 148/09).
Najvyšší súd preto v okolnostiach danej veci nemohol brať na zreteľ len
sťažovateľom zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať
aj na to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom
a ústavným princípom právnej istoty vyplývajúcim z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený
právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu. Najvyšší súd pri riešení otázky
prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej
istoty, lebo sťažovateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu (ako
aj okresného súdu) nevykazoval podľa jeho názoru znaky odňatia možnosti konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Z priložených príloh totiž vyplýva, že krajský súd
uviedol rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z uznesenia okresného súdu, stanoviská
oboch procesných strán k prerokúvanej veci, obsah odvolania a citoval právne predpisy
aplikované na prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Krajský súd svoje právne
závery podľa názoru ústavného súdu aj náležite vysvetlil.
Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k názoru, že závery
krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
ústavy a že odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2
OSP). Za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno považovať to, že
krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.
Ústavný súd už posudzoval prípady, v ktorých sťažovatelia (podobne ako sťažovateľ
v tomto konaní) namietali, že reštriktívnym výkladom prípustnosti dovolania sa najvyšší súd
odkláňa od svojej skoršej rozhodovacej činnosti (IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011).
Ústavný súd v týchto prípadoch skúmal, či najvyšší súd ponúkol dostatok presvedčivých
dôvodov na svoj záver, a to najmä v súvislosti s už uvedeným princípom právnej istoty
a so záujmom na jednotnom rozhodovaní vo veci. Ústavný súd nevidí dôvod odchýliť sa
od uvedenej línie rozhodovacej činnosti, navyše, ak najvyšší súd opakuje svoje
odôvodnenie, ktoré bolo ústavným súdom preskúmané v konaniach o týchto skorších
sťažnostiach.
Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení venoval námietke sťažovateľa týkajúcej sa
reštriktívneho výkladu prípustnosti dovolania v tejto časti odôvodnenia:
«Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v zmysle ktorého „konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s.
p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok
zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v
uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom
prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Dovolací súd sa nestotožňuje s tvrdením
žalovaného 1) (sťažovateľa, pozn.), že je neudržateľný názor zaujatý v judikáte R 111/1998.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel v predmetnej veci k záveru, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.,
nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Právna kvalifikácia
nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho
(len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z ďalších rozhodnutí iných senátov
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 338/2009). Právna
kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu
zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí iných senátov
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009,
3 Cdo 338/2009, 4 MCdo 310/2009 a 5 Cdo 290/2009).»
Tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru,
poukazujúc na judikát publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky, nemožno v danom prípade považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom
je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný
a v danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny či práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani
právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými
(pozri aj IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011).
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2012