Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 211/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra

2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. Š., Č., zastúpenej advokátom JUDr. J. K, K.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv na ochranu manželstva, rodičovstva

a rodiny podľa a 5 , na rovnosť účastníkov

v konaní podľa a na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa postupom

Okresného súdu Čadca v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. B. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2007

doručená sťažnosť Ing. B. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny podľa a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 3 a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených

pod sp. zn. a sp. zn. .

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na nález ústavného súdu sp. zn.

zo 7. apríla 2004, v ktorom ústavný súd o. i. už prikázal okresnému súdu v namietaných

konaniach konať bez zbytočných prieťahov, avšak napriek tomuto príkazu to tak podľa nej

nie je, pretože v jej právnych veciach nebolo právoplatne rozhodnuté.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. sa rozhodovalo o zverení vtedy ešte maloletej dcéry sťažovateľky

do jej výchovy a o výživnom. Hoci sa maloletá dcéra medzitým stala plnoletou, vyštudovala

a vydala sa, okresný súd podľa sťažovateľky svojou nečinnosťou a prieťahmi nebol dodnes

schopný zabezpečiť pre ňu primerané výživné zo strany jej otca.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -522 z 12. apríla 2007 bol návrh

na zvýšenie výživného zamietnutý, pretože podľa názoru okresného súdu v rozhodujúcom

období nedošlo k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala priznanie zvýšeného

výživného. Rozsudok dosiaľ nie je právoplatný, pretože sťažovateľka sa spolu s plnoletou

dcérou proti tomuto „rozsudku ako nespravodlivému odvolala (...), vec teda nie je

do dnešného dňa ukončená, celá ťarcha výživy ostala na matke Ing. B. Š.“.

Na okresnom súde sa viedlo aj konanie o rozvod manželstva sťažovateľky, a to

pod sp. zn. . Rozsudok okresného súdu č. k. -23 z 28. júla 1990

nadobudol 31. augusta 1998 právoplatnosť v časti, v ktorej okresný súd rozhodol o rozvode

manželstva a zverení maloletej dcéry do výchovy sťažovateľky na čas po rozvode. V rámci

tohto konania sa rozhodovalo aj o výživnom na čas po rozvode manželstva. Podľa

sťažovateľky vec ohľadom výživného dodnes nebola právoplatne skončená, keďže pre

pochybenie okresného súdu nebolo dosiaľ doručené právoplatné rozhodnutie. Je to tak

preto, že podľa rozsudku okresného súdu č. k. -138 z 29. októbra 2002, ktorý

nadobudol právoplatnosť 6. marca 2003, bolo v dôsledku zjavnej nesprávnosti jeho výroku

stanovené platiť výživné nesprávnej procesnej strane – sťažovateľke, ktorej bola maloletá

dcéra zverená do výchovy, namiesto otca maloletej.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -138 z 29. októbra 2002 vyplýva, že

„odporca je povinný prispievať na výživu A. Š. (...) výživným v sume 2 500 Sk

od právoplatnosti rozhodnutia o rozvode“. Dlžné výživné za minulé obdobie v sume

25 200 Sk bol „odporca povinný platiť k rukám Ing. B. Š.“ a odo dňa plnoletosti maloletej

dcéry priamo jej. Z kontextu odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že išlo o zjavnú nesprávnosť

okresného súdu, keď vo výroku označil „odporcu“, teda sťažovateľku, za osobu povinnú

prispievať na výživné, pričom otec maloletej bol v tomto konaní „navrhovateľom“.

Sťažovateľka proti tomuto rozsudku ako „nespravodlivému, protiprávnemu a úplne

nelogickému a nezmyselnému bez právneho podkladu“, v ktorom bola zaviazaná prispievať

sama sebe na výživu jej maloletej dcéry, podala 16. júna 2004 odvolanie. Okresný súd

8. júla 2004 vydal opravné uznesenie, ktorým opravil výrok rozsudku z 29. októbra 2002.

Z uznesenia Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 1. decembra 2004 vyplýva, že odvolanie sťažovateľky bolo odmietnuté, pretože podľa

zistenia krajského súdu bol rozsudok okresného súdu doručený právnemu zástupcovi

sťažovateľky 11. februára 2003, a preto odvolanie podané sťažovateľkou až v roku 2004

treba považovať za oneskorene podané. Pokiaľ ide o odvolanie proti opravnému uzneseniu

okresného súdu z 8. júla 2004 vydanému v súvislosti s rozsudkom okresného súdu

z 29. októbra 2002, o tomto bolo rozhodnuté samostatným uznesením po odstránení

formálno-procesných nedostatkov v konaní vedenom okresným súdom, keď krajský súd

uznesením sp. zn. potvrdil označené opravné uznesenie.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti navrhla ústavnému súdu, aby takto rozhodol:

„Okresný súd v Čadci, ktorý je príslušným všeobecným súdom navrhovateľky vo veci

11 svojou nečinnosťou, nerovnosťou pred súdom, nespravodlivosťou porušil jej

základné práva navrhovateľky ako aj zákonnej zást. dcéry A. podľa , ods. 2,

SR, , ods. 3, SR a a ods. 5, .

Okresný súd v Čadci, ktorý je príslušným všeobecným súdom navrhovateľky vo veci

svojou nečinnosťou a nespravodlivosťou porušil jej základné práva ako aj

zákonnej zást. dcéry A. podľa , ods. 2, SR a a ods. 5,

Slovenskej republiky.

Ústavný súd priznáva navrhovateľke primerané zadosťučinenie vo výške 398.000,-

Sk, ktoré je Okresný súd v Čadci povinný zaplatiť navrhovateľke do 3 dní.

Ústavný súd priznáva trovy konania právnej pomoci JUDr. J. K. vo výške 6.296,-

Sk.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.

Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa rodičia, ktorí sa starajú o deti, majú právo na pomoc štátu.

Podľa má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými

štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok

ustanovených zákonom (ods. 2). Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní

(ods. 3).

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis , ).

Podľa ustanovenia jednou z podmienok prijatia

sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa

sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. ,

). neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty

odpustiť (napr. ).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti

(, ).

Podľa judikatúry všeobecných súdov (napr. R 18/75 NS ČSSR) v konaní o výživnom

dieťaťa od rodiča za dobu neplnoletosti dieťaťa je druhý z rodičov účastníkom konania

i potom, keď už dieťa dosiahlo plnoletosť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 5, čl. 47

ods. 3 a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľka okrem iného namietala porušenie označených základných práv

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa

v označenom konaní do 7. apríla 2004, keď bol vydaný nález ústavného súdu sp. zn.

, ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom

súde, podľa ktorého návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už

rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak

v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené, považuje sťažnosť v tejto časti

za neprípustnú.

Zo sťažnosti sťažovateľky, ako aj zo spisu ústavného súdu sp. zn. je

zrejmé, že sťažovateľka sa už obrátila na ústavný súd vo veci zbytočných prieťahov

v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. .

O sťažovateľkinom namietanom porušení jej základného práva v uvedenom konaní

rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn. zo 7. apríla 2004, ktorý nadobudol

právoplatnosť 10. mája 2004.

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

v spojení s odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto

časti ako neprípustnú.

O vyživovacej povinnosti otca maloletej dcéry voči sťažovateľke na čas po rozvode

manželstva rozhodol okresný súd rozsudkom z 29. októbra 2002. Odvolanie sťažovateľky

zo 16. júna 2004 proti tomuto rozsudku krajský súd odmietol ako oneskorene podané

1. decembra 2004. Preto sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. treba považovať za oneskorene podanú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 5, čl. 47

ods. 3 a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

11

a) k a 5

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 41

ods. 1 a 5 postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Článok 41 ods. 1 priznáva ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny ako

inštitútom. Táto ochrana je zabezpečená prostredníctvom predpisov z oblasti rodinného,

finančného a trestného práva. Je nepochybné, že aj právo na pomoc štátu zaručené čl. 41

ods. 5 je v konkrétnej podobe rozpracované taktiež v príslušných právnych

predpisoch (napr. finančného a rodinného práva, práva sociálneho poistenia). Z čl. 51 ods.1

, ktorý obsahuje vlastné interpretačné pravidlo k niektorým ustanoveniam článkov

, medzi ktoré patrí aj , vyplýva, že domáhať sa práv uvedených v týchto

článkoch sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva podľa a 5

v tom, že všeobecný súd „... nedokázal včasnou rozhodovacou činnosťou zabezpečiť

rodičovskú starostlivosť otcom J. Š. aspoň včasným platením primeraného výživného

k rukám navrhovateľky...“, t. j. prieťahmi v konaní všeobecného súdu, resp. jeho

nečinnosťou.

Zjavným skutkovým základom sťažnosti sú zbytočné prieťahy v konaní okresného

súdu a argumentácia sťažovateľky sa vzťahuje iba na jeho nečinnosť, resp. neefektívnu

a nesústredenú činnosť. Základné práva podľa a 5 zaručujú ochranu

rodiny a rodičom právo na pomoc štátu. Obsahom a 5 nie je právo

na konanie bez zbytočných prieťahov, ktoré je výslovne ustanovené v .

Prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda nespadá pod ochranu čl. 41 ods. 1 a 5

.

Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj právny názor, že „zjavná

neopodstatnenosť sťažnosti spočíva v nesúlade medzi jej skutkovou a právnou stránkou“

(napr. , ). V danom prípade je sťažnosť podľa názoru ústavného

súdu zjavne neopodstatnená, pretože medzi skutkovou stránkou veci spočívajúcou

v namietaných pridlhých časových odstupoch v postupe okresného súdu pri vykonávaní

jednotlivých procesných úkonov uskutočnených v označenom konaní, resp. jeho

neefektívnou a nesústredenou činnosťou a namietaným porušením základných práv podľa

a 5 , neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by umožňovala prijatie

záveru o ich porušení.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

b) k

Porušenie zásady rovnosti účastníkov podľa vidí sťažovateľka

predovšetkým v tom, že okresný súd „sústavne spôsoboval prieťahy a vyžiadaval iba

doklady a dôkazy od navrhovateľky“, ako aj v tom, že „majetkami otca sa súd takmer

nezaoberal, ani prvotnými daňovými dokladmi, ktoré od matky vyžiadaval, hoci tá mala

príjem aj z podnikania aj zo závislej činnosti a otec iba z podnikania“.

Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých

procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach

a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (). v citovanom

ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom

konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá

veta , podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom

konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také

procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu

obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať

svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane.

Z tvrdení uvádzaných v sťažnosti ani z príloh k nej pripojených nevyplývajú žiadne

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že okresný súd pre účastníkov predmetného

konania nevytvoril rovnaké procesné podmienky. Podľa názoru ústavného súdu postup

všeobecného súdu v danej veci a uplatňovanie jeho právomocí v súlade s Občianskym

súdnym poriadkom nesignalizuje vo väzbe na argumentáciu sťažovateľky vo vzťahu

k namietanému porušeniu žiadnu možnosť porušenia zásady rovnosti

strán v civilnom procese. Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že

sťažovateľkina námietka porušenia rovnosti strán v konaní pred súdom je zjavne

neopodstatnená, a preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

c) k

Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

v označenom konaní do 7. apríla 2004, keď bol vydaný nález ústavného súdu sp. zn.

, ústavný súd s poukazom na ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom

súde považuje túto časť sťažnosti za neprípustnú (podrobnejšie pozri odôvodnenie v časti II

bod 1 tohto uznesenia).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty

(napr. ). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení

napadnutého konania. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu

len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného

práva ešte trvalo (napr. , , ). Ak v čase, keď bola

sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu

označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2

) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie

().

V danom prípade označené konanie okresného súdu skončilo 12. apríla 2007, keď

okresný súd vydal rozsudok, ktorým o uplatnenom nároku rozhodol. Hoci rozsudok nie je

právoplatný, lebo sťažovateľka podala proti nemu odvolanie, k namietaným zbytočným

prieťahom už odo dňa vydania tohto rozsudku, resp. od doručenia jeho písomného

vyhotovenia, nemohlo zo strany okresného súdu dochádzať. Sťažovateľka sa obrátila

na ústavný súd so svojou sťažnosťou podaním doručeným 26. júna 2007, teda v čase, keď

okresný súd už svojím postupom nemohol porušovať jej označené základné právo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť aj v tejto časti za zjavne

neopodstatnenú, a preto ju v tejto časti z tohto dôvodu odmietol.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2007