Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 28 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)IV. ÚS 211/07
PDF · 261.04 KB
No categories available
IV. ÚS 211/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra
2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. Š., Č., zastúpenej advokátom JUDr. J. K, K.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv na ochranu manželstva, rodičovstva
a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Čadca v konaniach vedených pod sp. zn. 11 P 18/1995 a sp. zn.
10 C 684/1998, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. B. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2007
doručená sťažnosť Ing. B. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených
pod sp. zn. 11 P 18/1995 a sp. zn. 10 C 684/1998.
Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 281/03
zo 7. apríla 2004, v ktorom ústavný súd o. i. už prikázal okresnému súdu v namietaných
konaniach konať bez zbytočných prieťahov, avšak napriek tomuto príkazu to tak podľa nej
nie je, pretože v jej právnych veciach nebolo právoplatne rozhodnuté.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 11 P 18/1995 sa rozhodovalo o zverení vtedy ešte maloletej dcéry sťažovateľky
do jej výchovy a o výživnom. Hoci sa maloletá dcéra medzitým stala plnoletou, vyštudovala
a vydala sa, okresný súd podľa sťažovateľky svojou nečinnosťou a prieťahmi nebol dodnes
schopný zabezpečiť pre ňu primerané výživné zo strany jej otca.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 11 P 18/1995-522 z 12. apríla 2007 bol návrh
na zvýšenie výživného zamietnutý, pretože podľa názoru okresného súdu v rozhodujúcom
období nedošlo k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala priznanie zvýšeného
výživného. Rozsudok dosiaľ nie je právoplatný, pretože sťažovateľka sa spolu s plnoletou
dcérou proti tomuto „rozsudku ako nespravodlivému odvolala (...), vec teda nie je
do dnešného dňa ukončená, celá ťarcha výživy ostala na matke Ing. B. Š.“.
Na okresnom súde sa viedlo aj konanie o rozvod manželstva sťažovateľky, a to
pod sp. zn. 10 C 684/1998. Rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 684/98-23 z 28. júla 1990
nadobudol 31. augusta 1998 právoplatnosť v časti, v ktorej okresný súd rozhodol o rozvode
manželstva a zverení maloletej dcéry do výchovy sťažovateľky na čas po rozvode. V rámci
tohto konania sa rozhodovalo aj o výživnom na čas po rozvode manželstva. Podľa
sťažovateľky vec ohľadom výživného dodnes nebola právoplatne skončená, keďže pre
pochybenie okresného súdu nebolo dosiaľ doručené právoplatné rozhodnutie. Je to tak
preto, že podľa rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 684/1998-138 z 29. októbra 2002, ktorý
nadobudol právoplatnosť 6. marca 2003, bolo v dôsledku zjavnej nesprávnosti jeho výroku
stanovené platiť výživné nesprávnej procesnej strane – sťažovateľke, ktorej bola maloletá
dcéra zverená do výchovy, namiesto otca maloletej.
Z rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 684/1998-138 z 29. októbra 2002 vyplýva, že
„odporca je povinný prispievať na výživu A. Š. (...) výživným v sume 2 500 Sk
od právoplatnosti rozhodnutia o rozvode“. Dlžné výživné za minulé obdobie v sume
25 200 Sk bol „odporca povinný platiť k rukám Ing. B. Š.“ a odo dňa plnoletosti maloletej
dcéry priamo jej. Z kontextu odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že išlo o zjavnú nesprávnosť
okresného súdu, keď vo výroku označil „odporcu“, teda sťažovateľku, za osobu povinnú
prispievať na výživné, pričom otec maloletej bol v tomto konaní „navrhovateľom“.
Sťažovateľka proti tomuto rozsudku ako „nespravodlivému, protiprávnemu a úplne
nelogickému a nezmyselnému bez právneho podkladu“, v ktorom bola zaviazaná prispievať
sama sebe na výživu jej maloletej dcéry, podala 16. júna 2004 odvolanie. Okresný súd
8. júla 2004 vydal opravné uznesenie, ktorým opravil výrok rozsudku z 29. októbra 2002.
Z uznesenia Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 30/04
z 1. decembra 2004 vyplýva, že odvolanie sťažovateľky bolo odmietnuté, pretože podľa
zistenia krajského súdu bol rozsudok okresného súdu doručený právnemu zástupcovi
sťažovateľky 11. februára 2003, a preto odvolanie podané sťažovateľkou až v roku 2004
treba považovať za oneskorene podané. Pokiaľ ide o odvolanie proti opravnému uzneseniu
okresného súdu z 8. júla 2004 vydanému v súvislosti s rozsudkom okresného súdu
z 29. októbra 2002, o tomto bolo rozhodnuté samostatným uznesením po odstránení
formálno-procesných nedostatkov v konaní vedenom okresným súdom, keď krajský súd
uznesením sp. zn. 9 Co 40/2007 potvrdil označené opravné uznesenie.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti navrhla ústavnému súdu, aby takto rozhodol:
„Okresný súd v Čadci, ktorý je príslušným všeobecným súdom navrhovateľky vo veci
11 P/18/95 svojou nečinnosťou, nerovnosťou pred súdom, nespravodlivosťou porušil jej
základné práva navrhovateľky ako aj zákonnej zást. dcéry A. podľa čl. 48, ods. 2, Ústavy
SR, čl. 47, ods. 3, Ústavy SR a čl. 41 ods. 1 a ods. 5, Ústavy Slovenskej republiky.
Okresný súd v Čadci, ktorý je príslušným všeobecným súdom navrhovateľky vo veci
10 C 684/95 svojou nečinnosťou a nespravodlivosťou porušil jej základné práva ako aj
zákonnej zást. dcéry A. podľa čl. 48, ods. 2, Ústavy SR a čl. 41 ods. 1 a ods. 5, Ústavy
Slovenskej republiky.
Ústavný súd priznáva navrhovateľke primerané zadosťučinenie vo výške 398.000,-
Sk, ktoré je Okresný súd v Čadci povinný zaplatiť navrhovateľke do 3 dní.
Ústavný súd priznáva trovy konania právnej pomoci JUDr. J. K. vo výške 6.296,-
Sk.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.
Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.
Podľa čl. 41 ods. 5 ústavy rodičia, ktorí sa starajú o deti, majú právo na pomoc štátu.
Podľa čl. 47 ústavy má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými
štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok
ustanovených zákonom (ods. 2). Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní
(ods. 3).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia
sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa
sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02,
I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty
odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).
Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti
Podľa judikatúry všeobecných súdov (napr. R 18/75 NS ČSSR) v konaní o výživnom
dieťaťa od rodiča za dobu neplnoletosti dieťaťa je druhý z rodičov účastníkom konania
i potom, keď už dieťa dosiahlo plnoletosť.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 5, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Sťažovateľka okrem iného namietala porušenie označených základných práv
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 684/1998.
Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
v označenom konaní do 7. apríla 2004, keď bol vydaný nález ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 281/03, ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom
súde, podľa ktorého návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už
rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak
v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené, považuje sťažnosť v tejto časti
za neprípustnú.
Zo sťažnosti sťažovateľky, ako aj zo spisu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 281/03 je
zrejmé, že sťažovateľka sa už obrátila na ústavný súd vo veci zbytočných prieťahov
v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C 684/1998.
O sťažovateľkinom namietanom porušení jej základného práva v uvedenom konaní
rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 281/03 zo 7. apríla 2004, ktorý nadobudol
právoplatnosť 10. mája 2004.
Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto
časti ako neprípustnú.
O vyživovacej povinnosti otca maloletej dcéry voči sťažovateľke na čas po rozvode
manželstva rozhodol okresný súd rozsudkom z 29. októbra 2002. Odvolanie sťažovateľky
zo 16. júna 2004 proti tomuto rozsudku krajský súd odmietol ako oneskorene podané
1. decembra 2004. Preto sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 10 C 684/1998 treba považovať za oneskorene podanú.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 5, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
11 P 18/1995
a) k čl. 41 ods. 1 a 5 ústavy
Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 41
ods. 1 a 5 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 18/1995.
Článok 41 ods. 1 ústavy priznáva ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny ako
inštitútom. Táto ochrana je zabezpečená prostredníctvom predpisov z oblasti rodinného,
finančného a trestného práva. Je nepochybné, že aj právo na pomoc štátu zaručené čl. 41
ods. 5 ústavy je v konkrétnej podobe rozpracované taktiež v príslušných právnych
predpisoch (napr. finančného a rodinného práva, práva sociálneho poistenia). Z čl. 51 ods.1
ústavy, ktorý obsahuje vlastné interpretačné pravidlo k niektorým ustanoveniam článkov
ústavy, medzi ktoré patrí aj čl. 41 ústavy, vyplýva, že domáhať sa práv uvedených v týchto
článkoch sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 41 ods. 1 a 5 ústavy
v tom, že všeobecný súd „... nedokázal včasnou rozhodovacou činnosťou zabezpečiť
rodičovskú starostlivosť otcom J. Š. aspoň včasným platením primeraného výživného
k rukám navrhovateľky...“, t. j. prieťahmi v konaní všeobecného súdu, resp. jeho
nečinnosťou.
Zjavným skutkovým základom sťažnosti sú zbytočné prieťahy v konaní okresného
súdu a argumentácia sťažovateľky sa vzťahuje iba na jeho nečinnosť, resp. neefektívnu
a nesústredenú činnosť. Základné práva podľa čl. 41 ods. 1 a 5 ústavy zaručujú ochranu
rodiny a rodičom právo na pomoc štátu. Obsahom čl. 41 ods. 1 a 5 ústavy nie je právo
na konanie bez zbytočných prieťahov, ktoré je výslovne ustanovené v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda nespadá pod ochranu čl. 41 ods. 1 a 5
Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj právny názor, že „zjavná
neopodstatnenosť sťažnosti spočíva v nesúlade medzi jej skutkovou a právnou stránkou“
(napr. III. ÚS 203/02, III. ÚS 84/03). V danom prípade je sťažnosť podľa názoru ústavného
súdu zjavne neopodstatnená, pretože medzi skutkovou stránkou veci spočívajúcou
v namietaných pridlhých časových odstupoch v postupe okresného súdu pri vykonávaní
jednotlivých procesných úkonov uskutočnených v označenom konaní, resp. jeho
neefektívnou a nesústredenou činnosťou a namietaným porušením základných práv podľa
čl. 41 ods. 1 a 5 ústavy, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by umožňovala prijatie
záveru o ich porušení.
Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
b) k čl. 47 ods. 3 ústavy
Porušenie zásady rovnosti účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy vidí sťažovateľka
predovšetkým v tom, že okresný súd „sústavne spôsoboval prieťahy a vyžiadaval iba
doklady a dôkazy od navrhovateľky“, ako aj v tom, že „majetkami otca sa súd takmer
nezaoberal, ani prvotnými daňovými dokladmi, ktoré od matky vyžiadaval, hoci tá mala
príjem aj z podnikania aj zo závislej činnosti a otec iba z podnikania“.
Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých
procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach
a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47
ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom
konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá
veta Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také
procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu
obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať
svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane.
Z tvrdení uvádzaných v sťažnosti ani z príloh k nej pripojených nevyplývajú žiadne
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že okresný súd pre účastníkov predmetného
konania nevytvoril rovnaké procesné podmienky. Podľa názoru ústavného súdu postup
všeobecného súdu v danej veci a uplatňovanie jeho právomocí v súlade s Občianskym
súdnym poriadkom nesignalizuje vo väzbe na argumentáciu sťažovateľky vo vzťahu
k namietanému porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy žiadnu možnosť porušenia zásady rovnosti
strán v civilnom procese. Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že
sťažovateľkina námietka porušenia rovnosti strán v konaní pred súdom je zjavne
neopodstatnená, a preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
c) k čl. 48 ods. 2 ústavy
Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy v označenom konaní do 7. apríla 2004, keď bol vydaný nález ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 281/03, ústavný súd s poukazom na ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom
súde považuje túto časť sťažnosti za neprípustnú (podrobnejšie pozri odôvodnenie v časti II
bod 1 tohto uznesenia).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty
(napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení
napadnutého konania. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu
len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného
práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď bola
sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu
označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie
V danom prípade označené konanie okresného súdu skončilo 12. apríla 2007, keď
okresný súd vydal rozsudok, ktorým o uplatnenom nároku rozhodol. Hoci rozsudok nie je
právoplatný, lebo sťažovateľka podala proti nemu odvolanie, k namietaným zbytočným
prieťahom už odo dňa vydania tohto rozsudku, resp. od doručenia jeho písomného
vyhotovenia, nemohlo zo strany okresného súdu dochádzať. Sťažovateľka sa obrátila
na ústavný súd so svojou sťažnosťou podaním doručeným 26. júna 2007, teda v čase, keď
okresný súd už svojím postupom nemohol porušovať jej označené základné právo.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť aj v tejto časti za zjavne
neopodstatnenú, a preto ju v tejto časti z tohto dôvodu odmietol.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2007