Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 112/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného JUDr. Ľubomírom Samuelom, Horná 27, Banská

Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“,

v citáciách aj „obžalovaný“), zastúpeného JUDr. Ľubomírom Samuelom, Horná 27, Banská

Bystrica, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) bez uvedenia

jeho konkrétnej spisovej značky v petite sťažnosti.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný

súd“) sp. zn. z 19. novembra 2013 (ďalej len „rozsudok špecializovaného

súdu“) uznaný za vinného zo spáchania zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1

v znení neskorších predpisov, za čo mu boli

kumulatívne uložené tresty vyplývajúce z výrokovej časti označeného rozsudku

špecializovaného súdu.

Proti rozsudku špecializovaného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 21. mája 2014 (ďalej len „rozsudok

najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie sťažovateľa postupom

podľa v znení neskorších predpisov

zamietol.

Najvyšší súd potom ako preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť odvolaním

napadnutých výrokov rozsudku špecializovaného súdu a správnosť postupu konania, ktoré

predchádzalo ich vydaniu, sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi špecializovaného

súdu a odvolacie námietky sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodné.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ predovšetkým namieta, že

„[z] uznesenia Najvyššieho súdu SR ako aj z rozsudku Špecializovaného trestného súdu...

vyplýva, že tieto súdy konali svojvoľne, keď činnosť agenta... považovali za zákonnú.

Výpoveď a činnosť tohto agenta potvrdzuje, že agent ma navádzal na spáchanie trestnej

činnosti, čo je v rozpore v ustanovením , ..“.

Sťažovateľ tiež namieta, že „[o]rgány činné v... trestnom konaní zásadne pochybili,

keď nezabezpečili údajné písomné údaje o žiadaní úplatku za vybavenie žiadosti

z mojej strany... Agent... [n]evysvetlil prečo nešiel ihneď na políciu, ale až

2

s odstupom niekoľkých dní, kedy sa už objektívne nedala zaistiť údajná písomnosť, v ktorej

som sa údajne písomne dožadoval úplatku. Údaje agenta sa v tejto časti nezhodujú a jeho

konaním a vznikla úplná pochybnosť o existencii predmetnej písomnosti, najmä keď túto

skutočnosť popieram a objektívny dôkaz o tejto skutočnosti... v trestnom konaní

neexistuje.“.

Sťažovateľ ďalej upozorňuje, na to že „v čase [svojho] jednania a nahrávky agenta...

žiadosť, ktorú mal údajne za úplatok vybavovať na úrad, kde bol riaditeľom ]

nepodal, preto údajnú žiadosť nemohol ani vybaviť“.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa

sťažovateľ osobitne uvádza, že „[z]a... stavu, keď agent... iniciatívne na žiadosť orgánov

činných v prípravnom konaní, navádzal ma na spáchanie trestného činu, postupoval

v rozpore s ustanovením , a preto súdy, ktoré rozhodovali v tejto veci

o mojej vine a treste konali svojvoľne a v rozpore s SR v a

ods. 3. Súdy činné v tejto veci nemožno považovať za nestranné, nakoľko dôkazy vykonané

v priebehu trestného konania hodnotili jednostranne v môj neprospech a nepovažovali

strany v tomto konaní za rovné.“.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol o namietanom porušení ním označených práv

uznesením najvyššieho súdu, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi

namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

4

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

1. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ najvyššiemu súdu predovšetkým vytýka

nesprávne právne posúdenie veci – svoju právnu argumentáciu vedie v rovine polemiky

s výkladom „jednoduchého“ práva uskutočneným všeobecnými súdmi, nesprávne a neúplné

zistenie skutkového stavu veci, namieta aj hodnotenie dôkazov a v tejto súvislosti

sa domáha ich prehodnotenia, v rámci čoho predkladá ústavnému súdu vlastnú skutkovú

verziu veci.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky

opodstatnenosti sťažnosti. V tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý k námietkam sťažovateľa uviedol:

„Odvolací súd mal teda preukázané, že svedok intervenoval v prospech

svedka . obžalovaný mu naznačil, že požaduje motivačné a až táto skutočnosť ho

viedla k tomu, že sa obrátil na políciu a bol políciou ustanovený do pozície agenta. Na tieto

skutkové zistenia potom úzko nadväzuje posúdenie odvolacej námietky obžalovaného,

či inštitút agenta bol vo veci použitý v rozpore so zákonom a či zo strany polície išlo

o provokáciu a navádzanie na trestný čin.

Samosudca Špecializovaného trestného súdu v dôvodoch rozhodnutia veľmi

podrobne rozviedol dôvody, pre ktoré vyhodnotil pôsobenie agenta vo veci ako

zákonné, prečo neakceptoval obhajobu obžalovaného, že zo strany polície išlo o provokáciu

a navádzanie na trestný čin, ale výlučne len o reakciu na správanie sa obžalovaného

a vytvorenie podmienok smerujúcich k tomu, aby korupčné správanie obžalovaného bolo

odhalené a zadokumentované.

Odvolací súd sa s týmito dôvodmi v plnej miere stotožnil, preto neakceptoval

odvolacie námietky obžalovaného ani v tomto bode a odkazuje v tejto súvislosti na dôvody

rozhodnutia súdu prvého stupňa, ich opakovanie aj v tomto rozhodnutí by bolo duplicitné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky neakceptoval ani námietku obžalovaného, že

vlastne nemal čo vybavovať, pretože žiadosti svedka boli na SPF zaevidované až

na intervenciu polície, teda v čase, keď mala byť spáchaná žalovaná trestná činnosť,

žiadosti na SPF neboli ešte podané.

Z výpovede svedka . ale najmä z listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu

jednoznačne vyplýva, že svedok si predmetné veci začal na fonde vybavovať

6

ešte v roku 2010, žiadosť podal vo februári 2011, komunikoval so svedkyňou a

na jej pokyny prikladal k žiadosti ďalšie požadované materiály. Niet dôvodu spochybňovať

výpoveď tohto svedka, pretože všetky svoje tvrdenia podložil listinnými dokladmi. Pokiaľ sa

obžalovaný odvolával na svedectvo svedkyne . táto nevylúčila, že so svedkom

rokovala tak, ako to popisoval, len si na to nespomenula, vzhľadom na odstup času

a množstvo stránok, ktoré počas troch stránkových dní v týždni vždy vybavila.“

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, ktorým vo svojom odvolaní namietal, že agentom

nebol zachovaný list, ktorý by mohol slúžiť ako dôkaz o jeho tvrdeniach, najvyšší súd

uviedol, že „svedok hodnoverne popísal, že keď si podmienky prečítal, obžalovaný si papier

vzal späť a naviac v tomto čase ešte svedok nevedel, že pôjde na políciu a bude vo veci

vystupovať v pozícii agenta, a preto ani logicky neuvažoval, že by mal zachovávať nejaké

dôkazy o korupčnom správaní obžalovaného...“.

Pri hodnotení uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu s rozsudkom

špecializovaného súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za

potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku špecializovaného

súdu, v ktorej špecializovaný súd uviedol:

„Svedok v pozícii agenta konal spôsobom uvedeným v obžalobe prokurátora

pri stretnutí s obžalovaným dňa 30. marca 2012 v súlade s úlohou operatívnej činnosti

polície. Bol to obžalovaný, ktorý pri stretnutí dňa 22. marca 2012 svedkovi na kus papiera

napísal, že je potrebné motivovať, dať všimne. Až táto skutočnosť bola dôvodom, že svedok

sa obrátil na políciu z dôvodu jeho občianskeho presvedčenia odporu proti

korupcii. Nie je možné hovoriť o cielenej provokácii, keď polícia len vytvorila podmienky

(ustanovenie agenta, poskytnutie finančných prostriedkov, monitorovanie priebehu

stretnutia, odpočúvanie a zaznamenávanie telefonických hovorov) preto, aby korupčné

správanie obžalovaného bolo odhalené a riadne zadokumentované. Z prepisu zvukového

záznamu zo dňa 30. marca 2012 vyplynulo, že obžalovaný vedel o tom, čo je obsahom

stretnutia... Z toho vyplýva, že obžalovaný mal vedomosť o tom, prečo a s akou vecou prišiel

za ním svedok - agent , keď ho žiadal o dotiahnutie žiadosti . Svedok

obžalovanému neponúkal sumu 1.000,- €, ale bol to obžalovaný, ktorý na papier,

ktorý mu dal obžalovaný... na roh tohto papiera napísal sumu 1.000. Až potom svedok dal

obžalovanému sumu 1.000,- €, ktoré obžalovaný bez slova prijal, odtrhol roh papiera, na

ktorom bola uvedená suma napísaná... Agent nijakým spôsobom obžalovaného

nenavádzal na prijatie sumy 1.000,- € v súvislosti s riešením žiadosti .

Reagoval len na predchádzajúcu aktivitu obžalovaného... zo dňa 22. marca 2012.

Jeho konanie samosudca vyhodnotil ako konanie v súlade s § 117 ods. 1 Trestného

poriadku.“

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

v spojení s odôvodnením rozsudku špecializovaného súdu vo väzbe na obsah sťažnostnej

argumentácie sťažovateľa dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

v spojení s rozsudkom špecializovaného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom reaguje

na odvolacie námietky sťažovateľa, pričom všeobecné súdy primeraným spôsobom

zodpovedali aj všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom

špecializovaného súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že argumentácia sťažovateľa je len opakovaním jeho

predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizuje so skutkovými

a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku špecializovaného súdu, a je

výlučne výrazom jeho odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajú

všeobecné súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani

oprávnený, ani povinný vstupovať (m. m. , ).

8

Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho

súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre

možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

Podľa názoru ústavného súdu sa sťažovateľovi pre zjavnú absenciu ústavnoprávne

relevantnej argumentácie (polemika s právnymi a skutkovými závermi všeobecných súdov,

ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov)

nepodarilo preukázať namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, reálnosť ktorého by mohol ústavný súd posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky

na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

2. K námietke porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd s poukazom na svoju ustálenú

judikatúru uvádza, že spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa okrem

iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procese

musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať podstatnú

výhodu voči protistrane (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt proti

Belgicku zo 17. 1. 1970, vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. 10. 1993

a pod.). Princíp rovnosti zbraní hrá dôležitú úlohu v každom štádiu súdneho konania

a vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp je expressis verbis vymedzený v čl. 47

ods. 3 a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

.

Zásada rovnosti strán sa v súdnom procese prejavuje vytváraním rovnakých

procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach

a povinnostiach sa v súdnom konaní rozhoduje (m. m. ). v citovanom

čl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Pod rovnakým postavením

účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý

proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu

v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať

možnosť podstatnej výhody voči protistrane (, ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v tejto súvislosti najvyššiemu súdu vytýka

jednostranné hodnotenie dôkazov v jeho neprospech, čím podľa jeho názoru došlo

k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný spôsob hodnotenia dôkazov zo strany

všeobecných súdov, ústavný súd už viackrát vyslovil názor, podľa ktorého do obsahu

základného práva podľa , resp. základného práva podľa

nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhovaného spôsobu

hodnotenia dôkazov alebo právo na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým a právnym

názorom, resp. právo na úspech v konaní.

Ústavný súd preto uvádza, že takto koncipovaná argumentácia sťažovateľa v konaní

pred ústavným súdom je výlučne výrazom jeho formalistického vnímania práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa bez toho, aby túto rovinu naplnil aj

ústavnoprávne relevantným materiálnym obsahom.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

10

, ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa nemôže byť porušené iba

tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania, resp. základné právo na súdnu ochranu nezahŕňa v sebe záruku úspechu

v konaní (, , ).

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na

poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016