Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 112/2016
PDF · 208.28 KB
No categories available
II. ÚS 112/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného JUDr. Ľubomírom Samuelom, Horná 27, Banská
Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 To 12/2013 z 21. mája 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2014
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“,
v citáciách aj „obžalovaný“), zastúpeného JUDr. Ľubomírom Samuelom, Horná 27, Banská
Bystrica, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) bez uvedenia
jeho konkrétnej spisovej značky v petite sťažnosti.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný
súd“) sp. zn. BB-4 T 13/2013 z 19. novembra 2013 (ďalej len „rozsudok špecializovaného
súdu“) uznaný za vinného zo spáchania zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, za čo mu boli
kumulatívne uložené tresty vyplývajúce z výrokovej časti označeného rozsudku
špecializovaného súdu.
Proti rozsudku špecializovaného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 To 12/2013 z 21. mája 2014 (ďalej len „rozsudok
najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie sťažovateľa postupom
podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
zamietol.
Najvyšší súd potom ako preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť odvolaním
napadnutých výrokov rozsudku špecializovaného súdu a správnosť postupu konania, ktoré
predchádzalo ich vydaniu, sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi špecializovaného
súdu a odvolacie námietky sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodné.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ predovšetkým namieta, že
„[z] uznesenia Najvyššieho súdu SR ako aj z rozsudku Špecializovaného trestného súdu...
vyplýva, že tieto súdy konali svojvoľne, keď činnosť agenta... považovali za zákonnú.
Výpoveď a činnosť tohto agenta potvrdzuje, že agent ma navádzal na spáchanie trestnej
činnosti, čo je v rozpore v ustanovením § 117 ods. 1, 2 Tr. por...“.
Sťažovateľ tiež namieta, že „[o]rgány činné v... trestnom konaní zásadne pochybili,
keď nezabezpečili údajné písomné údaje o žiadaní úplatku za vybavenie žiadosti
z mojej strany... Agent... [n]evysvetlil prečo nešiel ihneď na políciu, ale až
2
s odstupom niekoľkých dní, kedy sa už objektívne nedala zaistiť údajná písomnosť, v ktorej
som sa údajne písomne dožadoval úplatku. Údaje agenta sa v tejto časti nezhodujú a jeho
konaním a vznikla úplná pochybnosť o existencii predmetnej písomnosti, najmä keď túto
skutočnosť popieram a objektívny dôkaz o tejto skutočnosti... v trestnom konaní
neexistuje.“.
Sťažovateľ ďalej upozorňuje, na to že „v čase [svojho] jednania a nahrávky agenta...
žiadosť, ktorú mal údajne za úplatok vybavovať na úrad, kde bol riaditeľom ]
nepodal, preto údajnú žiadosť nemohol ani vybaviť“.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
sťažovateľ osobitne uvádza, že „[z]a... stavu, keď agent... iniciatívne na žiadosť orgánov
činných v prípravnom konaní, navádzal ma na spáchanie trestného činu, postupoval
v rozpore s ustanovením § 117 ods. 1, 2 Tr. por. a preto súdy, ktoré rozhodovali v tejto veci
o mojej vine a treste konali svojvoľne a v rozpore s ÚSTAVOU SR v čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3. Súdy činné v tejto veci nemožno považovať za nestranné, nakoľko dôkazy vykonané
v priebehu trestného konania hodnotili jednostranne v môj neprospech a nepovažovali
strany v tomto konaní za rovné.“.
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol o namietanom porušení ním označených práv
uznesením najvyššieho súdu, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi
namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
4
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
1. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ najvyššiemu súdu predovšetkým vytýka
nesprávne právne posúdenie veci – svoju právnu argumentáciu vedie v rovine polemiky
s výkladom „jednoduchého“ práva uskutočneným všeobecnými súdmi, nesprávne a neúplné
zistenie skutkového stavu veci, namieta aj hodnotenie dôkazov a v tejto súvislosti
sa domáha ich prehodnotenia, v rámci čoho predkladá ústavnému súdu vlastnú skutkovú
verziu veci.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky
opodstatnenosti sťažnosti. V tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý k námietkam sťažovateľa uviedol:
„Odvolací súd mal teda preukázané, že svedok intervenoval v prospech
svedka . obžalovaný mu naznačil, že požaduje motivačné a až táto skutočnosť ho
viedla k tomu, že sa obrátil na políciu a bol políciou ustanovený do pozície agenta. Na tieto
skutkové zistenia potom úzko nadväzuje posúdenie odvolacej námietky obžalovaného,
či inštitút agenta bol vo veci použitý v rozpore so zákonom a či zo strany polície išlo
o provokáciu a navádzanie na trestný čin.
Samosudca Špecializovaného trestného súdu v dôvodoch rozhodnutia veľmi
podrobne rozviedol dôvody, pre ktoré vyhodnotil pôsobenie agenta vo veci ako
zákonné, prečo neakceptoval obhajobu obžalovaného, že zo strany polície išlo o provokáciu
a navádzanie na trestný čin, ale výlučne len o reakciu na správanie sa obžalovaného
a vytvorenie podmienok smerujúcich k tomu, aby korupčné správanie obžalovaného bolo
odhalené a zadokumentované.
Odvolací súd sa s týmito dôvodmi v plnej miere stotožnil, preto neakceptoval
odvolacie námietky obžalovaného ani v tomto bode a odkazuje v tejto súvislosti na dôvody
rozhodnutia súdu prvého stupňa, ich opakovanie aj v tomto rozhodnutí by bolo duplicitné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky neakceptoval ani námietku obžalovaného, že
vlastne nemal čo vybavovať, pretože žiadosti svedka boli na SPF zaevidované až
na intervenciu polície, teda v čase, keď mala byť spáchaná žalovaná trestná činnosť,
žiadosti na SPF neboli ešte podané.
Z výpovede svedka . ale najmä z listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu
jednoznačne vyplýva, že svedok si predmetné veci začal na fonde vybavovať
6
ešte v roku 2010, žiadosť podal vo februári 2011, komunikoval so svedkyňou a
na jej pokyny prikladal k žiadosti ďalšie požadované materiály. Niet dôvodu spochybňovať
výpoveď tohto svedka, pretože všetky svoje tvrdenia podložil listinnými dokladmi. Pokiaľ sa
obžalovaný odvolával na svedectvo svedkyne . táto nevylúčila, že so svedkom
rokovala tak, ako to popisoval, len si na to nespomenula, vzhľadom na odstup času
a množstvo stránok, ktoré počas troch stránkových dní v týždni vždy vybavila.“
Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, ktorým vo svojom odvolaní namietal, že agentom
nebol zachovaný list, ktorý by mohol slúžiť ako dôkaz o jeho tvrdeniach, najvyšší súd
uviedol, že „svedok hodnoverne popísal, že keď si podmienky prečítal, obžalovaný si papier
vzal späť a naviac v tomto čase ešte svedok nevedel, že pôjde na políciu a bude vo veci
vystupovať v pozícii agenta, a preto ani logicky neuvažoval, že by mal zachovávať nejaké
dôkazy o korupčnom správaní obžalovaného...“.
Pri hodnotení uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu s rozsudkom
špecializovaného súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za
potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku špecializovaného
súdu, v ktorej špecializovaný súd uviedol:
„Svedok v pozícii agenta konal spôsobom uvedeným v obžalobe prokurátora
pri stretnutí s obžalovaným dňa 30. marca 2012 v súlade s úlohou operatívnej činnosti
polície. Bol to obžalovaný, ktorý pri stretnutí dňa 22. marca 2012 svedkovi na kus papiera
napísal, že je potrebné motivovať, dať všimne. Až táto skutočnosť bola dôvodom, že svedok
sa obrátil na políciu z dôvodu jeho občianskeho presvedčenia odporu proti
korupcii. Nie je možné hovoriť o cielenej provokácii, keď polícia len vytvorila podmienky
(ustanovenie agenta, poskytnutie finančných prostriedkov, monitorovanie priebehu
stretnutia, odpočúvanie a zaznamenávanie telefonických hovorov) preto, aby korupčné
správanie obžalovaného bolo odhalené a riadne zadokumentované. Z prepisu zvukového
záznamu zo dňa 30. marca 2012 vyplynulo, že obžalovaný vedel o tom, čo je obsahom
stretnutia... Z toho vyplýva, že obžalovaný mal vedomosť o tom, prečo a s akou vecou prišiel
za ním svedok - agent , keď ho žiadal o dotiahnutie žiadosti . Svedok
obžalovanému neponúkal sumu 1.000,- €, ale bol to obžalovaný, ktorý na papier,
ktorý mu dal obžalovaný... na roh tohto papiera napísal sumu 1.000. Až potom svedok dal
obžalovanému sumu 1.000,- €, ktoré obžalovaný bez slova prijal, odtrhol roh papiera, na
ktorom bola uvedená suma napísaná... Agent nijakým spôsobom obžalovaného
nenavádzal na prijatie sumy 1.000,- € v súvislosti s riešením žiadosti .
Reagoval len na predchádzajúcu aktivitu obžalovaného... zo dňa 22. marca 2012.
Jeho konanie samosudca vyhodnotil ako konanie v súlade s § 117 ods. 1 Trestného
poriadku.“
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
v spojení s odôvodnením rozsudku špecializovaného súdu vo väzbe na obsah sťažnostnej
argumentácie sťažovateľa dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
v spojení s rozsudkom špecializovaného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom reaguje
na odvolacie námietky sťažovateľa, pričom všeobecné súdy primeraným spôsobom
zodpovedali aj všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom
špecializovaného súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárne.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že argumentácia sťažovateľa je len opakovaním jeho
predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizuje so skutkovými
a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku špecializovaného súdu, a je
výlučne výrazom jeho odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajú
všeobecné súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani
oprávnený, ani povinný vstupovať (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
8
Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho
súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre
možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie.
Podľa názoru ústavného súdu sa sťažovateľovi pre zjavnú absenciu ústavnoprávne
relevantnej argumentácie (polemika s právnymi a skutkovými závermi všeobecných súdov,
ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov)
nepodarilo preukázať namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorého by mohol ústavný súd posúdiť
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky
na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K námietke porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd s poukazom na svoju ustálenú
judikatúru uvádza, že spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa okrem
iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procese
musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať podstatnú
výhodu voči protistrane (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt proti
Belgicku zo 17. 1. 1970, vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. 10. 1993
a pod.). Princíp rovnosti zbraní hrá dôležitú úlohu v každom štádiu súdneho konania
a vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp je expressis verbis vymedzený v čl. 47
ods. 3 ústavy a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa
Zásada rovnosti strán sa v súdnom procese prejavuje vytváraním rovnakých
procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach
a povinnostiach sa v súdnom konaní rozhoduje (m. m. PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom
čl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Pod rovnakým postavením
účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý
proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu
v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať
možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v tejto súvislosti najvyššiemu súdu vytýka
jednostranné hodnotenie dôkazov v jeho neprospech, čím podľa jeho názoru došlo
k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný spôsob hodnotenia dôkazov zo strany
všeobecných súdov, ústavný súd už viackrát vyslovil názor, podľa ktorého do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. základného práva podľa čl. 47 ods. 3
ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhovaného spôsobu
hodnotenia dôkazov alebo právo na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým a právnym
názorom, resp. právo na úspech v konaní.
Ústavný súd preto uvádza, že takto koncipovaná argumentácia sťažovateľa v konaní
pred ústavným súdom je výlučne výrazom jeho formalistického vnímania práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy bez toho, aby túto rovinu naplnil aj
ústavnoprávne relevantným materiálnym obsahom.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je
záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné
a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
10
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru
ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba
tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami
účastníka konania, resp. základné právo na súdnu ochranu nezahŕňa v sebe záruku úspechu
v konaní (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07).
Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na
poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2016