Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 595/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, a

, zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia , základných

práv podľa a a práv podľa ,

čl. 13, čl. 17 a čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť

a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. júna 2015 doručená sťažnosť

, a

(spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie čl. 1

(ďalej len „“), základných práv podľa

a a práv podľa , , a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. marca 2015

(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd označeným uznesením odmietol dovolanie

sťažovateľov proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 28. marca 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“), ktorým bol

ako vecne správny potvrdený rozsudok Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -437 zo 6. decembra 2011 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) vo veci

určenia vlastníctva a vydania nehnuteľností.

3. Sťažovatelia vo svojej argumentácii tvrdia, že najvyšší súd v dovolacom konaní

neodstránil vady, ktorými boli postihnuté konania na nižších stupňoch súdov a ktoré mal

z úradnej povinnosti preskúmavať. Krajský súd mal totiž podľa sťažovateľov pri svojom

rozhodovaní vychádzať «z iného skutkového základu než súd prvého stupňa bez toho, že by

postupoval podľa § 213 ods. 3 a opakoval dôkazy, na ktorých založil svoje skutkové zistenia

súd prvého stupňa, resp. sám doplnil dokazovanie, aby mohol vo veci spravodlivo

rozhodnúť čo sa nestalo...

Dovolací súd pri svojej preskúmavacej činnosti mal prihliadať, okrem vád

uvádzaných v § 237, aj na tie vady, ktoré boli uplatnené v dovolaní. K týmto vadám

prihliada dovolací súd z úradnej povinnosti podľa , t. j. bez ohľadu

na to, či ich dovolateľ v dovolaní namieta alebo nie. Naviac sa domnievame, že dovolací

súd je viazaný „Dohovorom“ a teda musí z úradnej povinnosti skúmať či nie sú porušené

základné ľudské práva a ak sú práva, nesmie ich porušovať ďalej...

Tvrdenie predsedu senátu, že prípustnosť dovolania dovolateľov nemožno vyvodiť

z ust. a 237 , bolo nesprávne, preto je potrebné, aby ústavný súd v zmysle

ods. 2 toto uznesenie sp. zn. zo dňa 25. 03. 2015

zrušil.».

4. Nadväzne na uvedené sťažovatelia opisujú priebeh konania pred všetkými

stupňami všeobecných súdov a k právnemu posúdeniu svojho prípadu uvádzajú, že boli

„v rozpore so zákonom zbavení vlastníctva k nehnuteľnostiam... na základe

neprávoplatného rozsudku bývalého Mestského súdu Bratislava č. k. , ktorý

nikdy nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, lebo bolo proti nemu podané odvolanie,

čo v zmysle tvorí prekážku nenadobudnutia právoplatnosti“.

Ako porušenie svojich základných práv ďalej vidia aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku

okresného súdu a rozsudku krajského súdu, čo malo tiež zakladať naplnenie dovolacieho

dôvodu podľa (ďalej aj „OSP“).

Rovnako namietajú aj prerokovanie ich odvolania krajským súdom „bez riadneho

predvolania na pojednávanie“, v dôsledku čoho mala byť sťažovateľom taktiež «odňatá

možnosť konať pred súdom, čo malo za následok porušenie nielen... ,

ale aj porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru (veta prvá a druhá) čo je dôvodom na vydanie

NÁLEZU ÚS, ktorým zruší napadnuté rozhodnutia...

Súdy porušili jednu najdôležitejšiu zo zásad Dohovoru a jeho protokolov a to

„zásadu rovnosti zbraní“ „zásadu nezávislosti“ „nestrannosti“ pretože žalovanému SKP

umožnili podstatné výhody vo vzťahu k sťažovateľom, čím porušili nielen čl. 6 ods. 1

Dohovoru na spravodlivé súdne rozhodnutie, čo malo za následok porušenie čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru „Právo užívať majetok“.».

5. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd v ich právnej veci

takto rozhodol:

„1. Právoplatným uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa

25. 03. 2015 ktorým bolo dovolanie odmietnuté proti rozsudku Krajského súdu Košice

č. k. -490 zo dňa 18. 06. 2013 a proti rozsudkom Okresného súdu Trebišov

č. k. -334 z 10. 09. 2009 a č. k. -437 z 06. 12. 2011, boli porušené

základné ústavné a ľudské práva sťažovateľov:

... ... a to hlavne, ich právo

na základnú obranu podľa , , , ako aj ich základné

ľudské práva podľa čl. 6 , 13 , 17, 41 a nasl. Dohovoru, porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 25. 03. 2015 sa zrušuje a zrušuje sa aj Rozsudok Krajského súdu Košice

č. k. -490 z 28. 03. 2013 a vec sa vracia Okresnému súdu Trebišov

na opätovné rozhodnutie v konaní sp. zn. .

3. Žiadame, aby ÚS SR v zmysle po zrušení

rozhodnutí... ktorými boli porušené základné ľudské práva sťažovateľov... priznal každému

sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume po 30 000 -€, ktorú sumu

sú povinní porušovatelia spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov

od nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu na účet ich právneho

zástupcu...

4. ÚS SR, sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia... spolu

419,84 Eur a to za dva úkony právnej služby... na účet právneho zástupcu sťažovateľov

JUDr. Jozefa Holiča... do dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

10. Ústavný súd skôr, ako sa vyjadrí k výsledkom realizovaného ústavného

prieskumu, poznamenáva, že v konaní podľa je v zmysle

viazaný návrhom sťažovateľov. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na

návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. To znamená, že ústavný súd

môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , ). Uvedené platí osobitne v prípadoch, v ktorých sú osoby

požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym

zástupcom, tak ako to je aj v tomto prípade. Pretože sťažovatelia žiadajú v petite sťažnosti

vysloviť porušenie nimi označených práv len uznesením najvyššieho súdu, tvrdenia

o porušení označených práv rozsudkom krajského súdu a rozsudkom okresného súdu, ktoré

sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti, resp. o porušení ďalších práv zaručených napríklad

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd

mimo petitu sťažnosti, považoval ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(m. m. , , ) iba za súčasť ich argumentácie,

a preto sa ich tvrdeným porušením vecne nezaoberal.

11. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. , ).

V súvislosti so svojím postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež

zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne , ). Vzhľadom na to

ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové

zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných

než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

17. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

18. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na rovnosť v účastníkov

konaní podľa ústavný súd uvádza, že pod rovnakým postavením

účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý

proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu

v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať

možnosť podstatnej výhody voči protistrane (, ,

).

19. Právo na spravodlivé prejednanie veci v sebe zahŕňa princíp rovnosti zbraní,

princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu

(). V zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) v prípadoch namietaného porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha

súdu sústreďuje na zistenie, či konanie ako celok vrátane dokazovania (spôsobu vykonania

dôkazov) malo spravodlivý charakter (napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní

proti Holandsku z 23. 4. 1997, § 49, § 50; rozsudok A. M. proti Taliansku zo 14. 12. 1999,

§ 23, § 24).

20. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech

(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

21. Pokiaľ ide o porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

dohovoru, judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru

s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje (napríklad rozhodnutie vo veci Silver a ostatní

proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, rozsudok vo veci Boyle a Rice proti Spojenému

kráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rozsudok ESĽP Vilvarajah a ďalší proti

Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, § 122). Ústavný súd poznamenáva,

že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný

právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva

základných práv a slobôd uvedených v dohovore, a tento účinný prostriedok nápravy

je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľov (podobne ,

, , ).

22. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

sp. zn. z 25. marca 2015 potom, ako dospel k záveru, že z

nemožno prípustnosť dovolania vyvodiť, a s poukazom na svoju zákonnú povinnosť

preskúmal, či napadnutý rozsudok nebol postihnutý niektorou z procesných vád uvedených

v . Pokiaľ ide o sťažovateľmi osobitne namietanú vadu konania podľa

písm. d) , najvyšší súd uviedol, že prekážka „litispendencie je daná vtedy, ak v novom

konaní ide o tú istú vec, teda o to isté, o čo ide v inom konaní. Samotná skutočnosť,

že v určitom konaní je jeho predmetom to isté právo alebo že jeho účastníkmi sú tí istí

účastníci, ešte neznamená, že ide o tú istú vec. Totožnosť veci charakterizujú určité znaky,

ktoré musia byť dané zároveň a sú nimi: totožnosť osôb a totožnosť predmetu konania.

Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený

žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol

uplatnený, t.j. o nárok založený na rovnakom právnom dôvode a vyplývajúci z rovnakých

skutkových okolností. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je samo o sebe významné,

ak majú tí istí účastníci v rôznych konaniach rozdielne procesné postavenie. Tých istých

účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom konaní vystupujú právni nástupcovia

účastníkov, ktorí sú (boli) účastníkmi už prv začatého konania. Pokiaľ z uvedených znakov

chýba čo i len jeden, nejde o tú istú vec, takže prebiehajúce iné konanie nemôže zakladať

prekážku litispendencie. V danom prípade jednoznačne chýba nielen totožnosť účastníkov,

ale aj totožnosť predmetu konania (určenie vlastníckeho práva a ako uviedol žalobca,

neplatnosť registrácie Dodatku č. 1 Zmeny spoločenskej zmluvy z 23. novembra 1992).

Vzhľadom na uvedené, nie je daná dovolateľom tvrdená vada konania (§ 237 písm. d/

).“.

23. K sťažovateľmi ďalšiemu uvádzanému dovolaciemu dôvodu o naplnení vady

konania podľa najvyšší súd citujúc z uznesení ústavného súdu

sp. zn. z 3. júla 2003 a sp. zn. zo 16. marca 2005 a poukazujúc

na ustálené právne názory týkajúce sa procesného postupu odvolacích súdov podľa § 219

ods. 2 uviedol, že „odvolací súd sa v celom rozsahu s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa stotožnil a považoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny (§ 219

ods. 1, 2 ). Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého predmetné

nehnuteľnosti žalobca 1/ vniesol ako nepeňažný vklad do majetku

a preto sa v súlade so zásadou hospodárnosti konania nezaoberal týmto skutkovým

stavom veci, naviac sa podrobne vyporiadal s ďalšími odvolacími námietkami odvolateľa.

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého, stupňa v spojení s napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel

k záveru, že skutkové a právne závery prijaté súdmi nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s a že ich

odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ).

Za porušenie základného práva zaručeného v

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv žalobcu 1/. Námietka dovolateľa týkajúca sa

nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu preto nebola dôvodná.“.

24. Napokon vo vzťahu k námietke sťažovateľov o tom, že krajský súd v odvolacom

konaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, najvyšší súd uviedol, že o tom, či odvolací

súd nariadi alebo nenariadi pojednávanie «rozhoduje súd, pričom nie je viazaný návrhom

účastníka na nariadenie pojednávania ani nesúhlasom účastníka s rozhodnutím o odvolaní

bez nariadenia pojednávania.

Z dovolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva, že a/ odvolací súd sa stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a dospel k názoru, že vzhľadom

na to nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol

po nariadení pojednávania, c/ nešlo o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania, c/ so zreteľom na povahu prejednávanej veci nič nenasvedčuje tomu, že by

nariadenie odvolacieho pojednávania vyžadoval dôležitý verejný záujem.

Zo zápisnice o vyhlásení rozsudku z 28. marca 2013 (č. l. 485 ) vyplýva, že odvolací

súd 28. marca 2013 vyhlásil rozsudok v predmetnej právnej veci bez nariadenia ústneho

pojednávania. V zmysle o veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom

bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Tento procesný

postup bol v danom prípade zachovaný - účastníci konania boli o čase a mieste verejného

vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom zodpovedajúcim

na úradnej tabuli súdu (por. oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia vo veci

sp. zn. založený v spise na č. l. 483).

Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu

možnosti dovolateľa konať pred súdom. Neopodstatnená je preto jej námietka,

že namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle §237 písm. f/

K námietke dovolateľa, spochybňujúcu správnosť zistenia skutkových záverov nižších

súdov, či nedostatočné zistenie skutkového stavu veci možno uviesť len to, že v zmysle § 241

ods. 2 dôvodom dovolania nemôže byť samo o sebe nesprávne skutkové zistenie.

Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom

určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných ( a )

a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa dovolaním nemožno

úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa,

tak ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové

závery je oprávnený dopĺňať prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom

môže vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou

inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.

Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym

posúdením veci nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto

dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom

konaní podľa ustanovenia §243 a ods. 2 in fine O. s. p, (arg. „dokazovanie však

nevykonáva“). Táto námietka bola taktiež nedôvodná.

K odňatiu možnosti žalobcu pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť tým,

že súdy nevyvrátili dôkazy žalobcu (podľa obsahu zrejme nevyhodnotili dôkazy správne).

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich ostatných rozhodnutiach

už niekoľkokrát vyslovil, že nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom,

ktorým súd odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom (pozri napr. uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 1992 sp. zn. , uverejnené

v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1993, zošit č. 3-4,

str. 127 pod poradovým č. 37/1993). Dovolací súd v predmetnej veci nevidí žiaden dôvod,

pre ktorý by sa mal odchýliť od uvedeného záveru. V zmysle dôkazy hodnotí

súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,

čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotil niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho

rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne. No táto skutočnosť ešte sama o sebe

nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle (pre úplnosť treba dodať,

že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy,

keď je dovolanie procesne prípustné - por. až c/ )

Pokiaľ dovolateľ svoje dovolanie ďalej odôvodnil tým, že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že napadnuté rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že inú procesnú vadu (§ 241

ods. 2 písm. h/ ) považuje za prípustný dovolací dôvod

(ktorý možno uplatniť vždy, ak je dovolanie prípustné); samotná táto vada ale prípustnosť

dovolania nezakladá. Rovnako nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

) je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie

prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Dovolanie je v ustanoveniach upravené ako mimoriadny

opravný prostriedok , ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu;

pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté

rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné

nesprávnosti rozhodnutia.

Nakoľko v danom prípade dovolanie nie je podľa prípustné, nebola

preukázaná existencia dovolateľom namietaných vád konania v zmysle § 237 písm. d/ a f/

a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v , Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalobcu 1/ podľa v spojení s

ods. 1 písm. c/ ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný, odmietol.».

25. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. marca 2015, ktorých relevantné právne závery boli už uvedené, ústavný súd

konštatuje, že najvyšší súd označeným rozhodnutím neporušil práva zaručené čl. 46 ods. 1

a , resp. a dohovoru.

26. Z citovaných častí odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší

súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou prípustnosti

dovolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 28. marca 2013, pričom

odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dáva dostatočnú odpoveď

na argumentáciu sťažovateľov týkajúcu sa nimi namietaného porušenia procesných

pravidiel verejného prerokovania veci pred odvolacím súdom, ako aj nedostatočného

odôvodnenia rozsudku krajského súdu. Ustálenej judikatúre najvyššieho súdu zodpovedá

aj názor, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle

a do tohto právneho názoru ústavný súd v zásade nemá dôvod zasahovať ().

Porušenia ustanovení o dokazovaní (napríklad ak pri dokazovaní všeobecný súd

nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami ) sa totiž

považujú za tzv. iné vady konania majúce za následok nesprávne rozhodnutie veci

(k tomu bližšie pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára 2008,

rozsudok sp. zn. z 28. februára 2008 a iné v právnej databáze ASPI,

judikatúra k ).

27. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania,

vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania je navyše podľa názoru ústavného súdu

vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami ,

ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného

práva na súdnu ochranu, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení

základného práva sťažovateľov zaručeného , resp. práva zaručeného

ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na ústavne akceptovateľné závery najvyššieho súdu

o neprípustnosti dovolania a vzhľadom na to, že predmetom dovolacieho konania bol

potvrdzujúci rozsudok krajského súdu, najvyšší súd nemal právomoc preskúmavať

dôvodnosť dovolania z hľadiska naplnenia dovolacích dôvodov svedčiacich o existencii inej

vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b)

] alebo jej nesprávneho právneho posúdenia [ ]. Sťažovatelia

sa s odkazom na mylne domáhajú povinnosti najvyššieho súdu ex offo

skúmať rozhodnutie dovolacieho súdu z hľadiska všetkých v dovolaní uplatniteľných vád,

keďže v zmysle stabilizovanej judikatúry najvyššieho súdu vykladajúcej príslušné zákonné

normy môže dovolacie dôvody podľa a súd najvyšší súd

skúmať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo však nebol prípad sťažovateľov.

28. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje

znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností

svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu

ochranu, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery o neprípustnosti

dovolania, ku ktorým dospel. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základnému právu

na rovnosť účastníkov v konaní podľa sťažovatelia ani nepredložili

ústavne relevantnú argumentáciu signalizujúcu akýmkoľvek spôsobom nerovnaký prístup

najvyššieho súdu k účastníkom konania pri ustálení záveru o neprípustnosti dovolania

(resp. nerovnakých procesných možností pre uplatnenie práv účastníkov) a ani ústavný súd

z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu žiadne takéto porušenie nezistil. Obsah

uznesenia najvyššieho súdu nedáva ústavnému súdu dôvod ani pre záver o porušení práva

na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, keďže najvyšší súd sa

udržateľným spôsobom zaoberal otázkou prípustnosti podaného dovolania a túto vyriešil

akceptovateľným spôsobom. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita

právnych úvah sťažovateľov uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu,

ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovatelia nesúhlasia, avšak rozhodnutie bolo

odôvodnené dostatočne a na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré

ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne

poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka

konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia

základného práva (napr. ).

29. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu neboli porušené sťažovateľmi označené základné právo na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1, ako aj základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené čl. 47

ods. 3 a rovnako ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a právo na účinný prostriedok nápravy zaručené čl. 13 dohovoru.

30. Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd v súlade so svojou

stabilizovanou judikatúrou uvádza, že uvedený článok neobsahuje konkrétnu

garanciu základného práva a slobody, ale je akýmsi základným či všeobecným ustanovením

limitujúcimi zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti

na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa ústavný

súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného

v druhej hlave , prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku

možno podaním individuálnej sťažnosti podľa namietať len

v spojení s namietaným porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo

slobody (obdobne napr. , , ). Keďže porušenie

označených základných práv sťažovateľov ( a ) zistené

nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení .

31. Z obdobných hľadísk ústavný súd nevzhliadol ani žiadnu možnosť porušenia

čl. 17 dohovoru, ktorý obsahuje skôr všeobecné pravidlá obmedzenia ostatných (vecných)

základných práv alebo slobôd a ani čl. 41 dohovoru upravujúci právomoc ESĽP priznať

poškodenej strane v konaní pred ním spravodlivé zadosťučinenie.

32. Z uvedených dôvodov bola sťažnosť ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Vzhľadom na odmietnutie

sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov v danej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2016