Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 336/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti O., a. s., B., zastúpenej

advokátom JUDr. B. D., Advokátska kancelária, B., ktorou namietala porušenie práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

a Listiny základných práv a slobôd rozsudkom

Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 30. apríla 2010 a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 27. januára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti O., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti O., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa a listiny rozsudkom Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 30. apríla 2010 a

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob

299/2010 z 27. januára 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že okresný súd rozsudkom z 30. apríla

2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zaviazal sťažovateľku ako žalovanú zaplatiť

žalobcovi sumu 2 321,03 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne

z jednotlivých určených súm až do zaplatenia, zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške

249,28 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 1 230,79 €, to všetko do troch dní od

právoplatnosti rozsudku. Okresný súd konanie v časti o zaplatenie sumy 1 820,14 € zastavil.

Žalobca si podanou žalobou uplatňoval nárok na vyplatenie provízií za sprostredkovateľskú

činnosť, ktorú vykonával pre sťažovateľku. Išlo o sprostredkovanie poistenia, investičných

služieb, stavebného sporenia, starobného dôchodkového sporenia, doplnkového

dôchodkového sporenia a iných finančných služieb. Túto činnosť vykonával žalobca na

základe zmluvy o sprostredkovaní, ktorá bola uzavretá 26. februára 2007 medzi

sťažovateľkou a žalobcom. Sťažovateľka sa v spore bránila tým, že nárok na zaplatenie

provízie v sume 663,88 € zanikol z dôvodu započítania jej nároku na zaplatenie zmluvnej

pokuty obsiahnutej v čl. 7.5 zmluvy o sprostredkovaní. Zmluvná pokuta zabezpečovala

povinnosť žalobcu vrátiť sťažovateľke prostredníctvom svojho vedúceho materiály uvedené

v bode 6.6 zmluvy o sprostredkovaní a tiež podklady, poistky, provízne listy a poistné

podmienky, doklady o bankových poplatkoch, ako aj všetky ostatné podklady súvisiace

s jeho činnosťou pre sťažovateľku. Sťažovateľka započítala svoju pohľadávku na zaplatenie

zmluvnej pokuty proti pohľadávke žalobcu listom z 19. septembra 2007. Na zvyšnú sumu

1 657,15 € podľa sťažovateľky žalobcovi nevznikol nárok, pretože provízie boli v tejto

výške stornované zo strany zmluvných partnerov sťažovateľky, a preto sťažovateľka tieto

stornované provízie tzv. stornoprovízie započítala voči nároku žalobcu na náhradu kladných

provízií.

Okresný súd dospel k záveru, že návrh žalobcu bol dôvodný a mal oporu v zákone,

a preto priznal žalobcovi celú ním uplatnenú sumu aj s príslušenstvom. S obranou

sťažovateľky sa vysporiadal tak, že dohodu o zmluvnej pokute, na základe ktorej si

sťažovateľka započítala časť žalovanej sumy vo výške 663,88 €, vyhodnotil ako neplatnú.

Podľa okresného súdu bola táto dohoda nezrozumiteľná, z jej obsahu nebolo zrejmé, čo

presne mal žalobca sťažovateľke odovzdať, a ani to, aká povinnosť mala byť dohodou

o zmluvnej pokute zabezpečená. V časti sumy 1 657,15 €, na ktorú podľa sťažovateľky

žalobcovi nevznikol nárok z dôvodu tzv. stornoprovízií, dospel okresný súd k záveru, že

sťažovateľka nepreukázala, že skutočne došlo zo strany tretích osôb k porušeniu zmlúv

sprostredkovaných žalobcom. Zároveň podľa okresného súdu sťažovateľka v konaní

nepreukázala ani to, že by tieto zmluvy mali charakter špeciálne vybraných poisťovacích

produktov, na ktoré sa vzťahovalo ustanovenie čl. 4 bodu 4.3 písm. b) zmluvy

o sprostredkovaní, pri ktorých by mala sťažovateľka právo znížiť výšku vyplatených

provízií, prípadne pozastaviť ich vyplácanie. Okresný súd zároveň posúdil zmluvu uzavretú

medzi sťažovateľkou a žalobcom ako zmluvu o obchodnom zastúpení podľa § 652 a nasl.

, keďže táto obsahovala všetky jej podstatné náležitosti.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 27. januára 2011 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil. Krajský súd

zmenil rozsudok okresného súdu v časti trov konania tak, že priznal žalobcovi celú ním

uplatnenú náhradu trov konania s výnimkou úkonu z 19. januára 2009. Krajský súd zároveň

priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

3. Podľa sťažovateľky rozsudkom okresného súdu a následne rozsudkom krajského

súdu bolo neprípustne zasiahnuté do jej základných práv. Podľa sťažovateľky „... závery

súdov sú v absolútnom rozpore s vykonaným dokazovaním. Súdy konštatujú neunesenie

bremena tvrdenia, ktoré sťažovateľ preukázateľne uniesol. Súdy poukazujú na

nepredloženie dôkazov na podporu sťažovateľových tvrdení, ktoré však sťažovateľ predložil,

tieto sú súčasťou súdneho spisu, pričom súdy ich ponechali nepovšimnuté... “.

Sťažovateľka vyčíta okresnému súdu aj krajskému súdu, že sa v odôvodnení rozsudkov

dôsledne nevysporiadali s jej argumentáciou. Preto sú rozsudky okresného súdu aj

krajského súdu „... arbitrárne a nepreskúmateľné“. Sťažovateľka na podporu svojich

tvrdení interpretovala napadnuté ustanovenia , listiny a dohovoru, ako aj judikatúru

ústavného súdu.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„Základné právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde podľa , Listiny základných práv

a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a práva

vyplývajúce z SR a Listiny základných práv a slobôd boli

rozsudkom Okresného súdu Bratislava 2 zo dňa 30.04.2010, č. k. -195

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.01.2011, č. k. -237

porušené.

Zrušuje sa rozsudok Okresného súdu Bratislava 2 zo dňa 30.04.2010, č. k.

-195 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.01.2011, č. k.

-237 a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava 2 na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR,

ktoré mu sú porušovatelia povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto

nálezu.“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená, a to či už ako celok, alebo v niektorej z jej častí. V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

7. Sťažovateľka sťažnosťou napadla rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok

krajského súdu, ktorými malo byť porušené jej právo podľa , 36 ods. 1

listiny a dohovoru a základné právo podľa a

listiny.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom okresného súdu

8. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci

vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa ktorého

rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

9. Sťažovateľkou napadnutý rozsudok okresného súdu už bol predmetom posúdenia

krajským súdom pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky, ktorá žiadala, aby bol návrh

žalobcu v celom rozsahu zamietnutý. Sťažovateľka odôvodnila odvolanie dôvodmi podľa

, a (ďalej len „OSP“). Ústavný

súd zistil z obsahu odvolania sťažovateľky, ktoré mu bolo spolu so sťažnosťou predložené,

že v podanom odvolaní sťažovateľka vytýkala rozsudku okresného súdu nedostatky totožné

s tými, ktoré uplatnila aj v podanej sťažnosti. Preto vo vzťahu k rozsudku okresného súdu

bolo plne v právomoci krajského súdu poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky.

Túto možnosť sťažovateľka aj reálne využila podaním odvolania, o ktorom bolo krajským

súdom rozhodnuté. Vzhľadom na už uvedený princíp subsidiarity potom dospel ústavný súd

k záveru, že nemá dostatok právomoci na rozhodovanie o namietanom porušení práv

sťažovateľky rozsudkom okresného súdu.

10. Preto bolo potrebné sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie

svojich práv rozsudkom krajského súdu, odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. listiny sú obdobné záruky,

že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť

podstatnú odlišnosť (m. m. ). Uvedené však platí aj pre vzťah medzi

základným právom podľa a právom podľa dohovoru (m. m.

).

12. Podľa sťažovateľky je skutkový a právny základ rozsudku krajského súdu

nejasný, v rozsudku absentuje vysporiadanie sa s jej argumentáciou, krajský súd podľa jej

názoru ignoroval podstatné dôkazy svedčiace v jej prospech. Tieto nedostatky mali podľa

jej názoru spôsobiť porušenie jej práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, listiny a dohovoru a základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a listiny.

Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , , ). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (m. m. , , ). Z uvedeného dôvodu

ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných

súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (obdobne ,

). Z uvedeného hľadiska potom ústavný súd podrobil kontrole rozsudok

krajského súdu.

13. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu obsahuje dostatok

skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok. Ústavný súd nezistil

v rozsudku krajského súdu žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že by sa pri

preskúmaní rozsudku okresného súdu nezaoberal argumentmi sťažovateľky alebo

dokazovaním vykonaným súdom prvého stupňa. Krajský súd zrozumiteľným a právne

korektným spôsobom odôvodnil, prečo sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu,

a to tak v časti zmluvnej pokuty, tzv. stornoprovízii, i posúdenia právneho vzťahu medzi

žalobcom a sťažovateľkou zmluvou o obchodnom zastúpení podľa § 652 a nasl.

. Sťažovateľka napadla rozhodnutie krajského súdu aj v časti

týkajúcej sa trov konania, pretože podľa jej názoru krajský súd „... priznal žalobcovi na

základe jeho odvolania náhradu trov konania aj za úkony, za ktoré mu náhrada trov

konania neprislúcha vôbec, resp., prislúcha v nižšej sume“. Krajský súd však dostatočne

konkrétne a právne akceptovateľne odôvodnil, za ktoré ďalšie úkony právnej pomoci ešte

priznal žalobcovi náhradu trov konania, i to, z akého dôvodu tak urobil. Zároveň krajský

súd objasnil aj dôvod nepriznania náhrady trov konania za úkon z 19. januára 2009.

Rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať ani v tejto časti za odporujúce platnej

právnej úprave či svojvoľné.

14. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd

sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sa

vysporiadal s jej argumentáciou, ako aj s vykonaným dokazovaním. Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v dokazovaní vykonanom

súdom prvého stupňa. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky

svojvôle či arbitrárnosti a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti

pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného

súdnictva.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi rozsudkom

krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , resp. listiny a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

15. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala tiež ochrany základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a listiny, ktoré malo byť

rozsudkom krajského súdu tiež zasiahnuté.

Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých

občanov bližšie charakterizuje prvá veta , podľa ktorého účastníci majú

v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov

možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces.

Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese

mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť

podstatnej výhody voči protistrane (, ).

Sťažovateľka v sťažnosti nepreukázala žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by

nasvedčovali tomu, že by v konaní na krajskom súde bolo porušené právo rovnosti

účastníkov v konaní, okrem údajného nedostatočného prihliadnutia na ňou predložené

argumenty. S týmto tvrdením sa však ústavný súd vysporiadal v rámci rozhodovania

o namietanom porušení základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , resp. listiny a práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorú vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd nezistil v rozsudku krajského súdu žiadnu možnosť porušenia

základného práva sťažovateľky podľa a listiny, a preto

sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol v celom rozsahu ako

zjavne neopodstatnenú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd

sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (zrušenie rozsudku okresného súdu aj

krajského súdu a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia), keďže tieto sú viazané

na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011