Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 336/2011
PDF · 224.64 KB
No categories available
I. ÚS 336/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti O., a. s., B., zastúpenej
advokátom JUDr. B. D., Advokátska kancelária, B., ktorou namietala porušenie práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom
Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 54 Cb 111/2008 z 30. apríla 2010 a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 299/2010 z 27. januára 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti O., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti O., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny rozsudkom Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 54 Cb 111/2008 z 30. apríla 2010 a
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob
299/2010 z 27. januára 2011.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že okresný súd rozsudkom z 30. apríla
2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zaviazal sťažovateľku ako žalovanú zaplatiť
žalobcovi sumu 2 321,03 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne
z jednotlivých určených súm až do zaplatenia, zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške
249,28 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 1 230,79 €, to všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Okresný súd konanie v časti o zaplatenie sumy 1 820,14 € zastavil.
Žalobca si podanou žalobou uplatňoval nárok na vyplatenie provízií za sprostredkovateľskú
činnosť, ktorú vykonával pre sťažovateľku. Išlo o sprostredkovanie poistenia, investičných
služieb, stavebného sporenia, starobného dôchodkového sporenia, doplnkového
dôchodkového sporenia a iných finančných služieb. Túto činnosť vykonával žalobca na
základe zmluvy o sprostredkovaní, ktorá bola uzavretá 26. februára 2007 medzi
sťažovateľkou a žalobcom. Sťažovateľka sa v spore bránila tým, že nárok na zaplatenie
provízie v sume 663,88 € zanikol z dôvodu započítania jej nároku na zaplatenie zmluvnej
pokuty obsiahnutej v čl. 7.5 zmluvy o sprostredkovaní. Zmluvná pokuta zabezpečovala
povinnosť žalobcu vrátiť sťažovateľke prostredníctvom svojho vedúceho materiály uvedené
v bode 6.6 zmluvy o sprostredkovaní a tiež podklady, poistky, provízne listy a poistné
podmienky, doklady o bankových poplatkoch, ako aj všetky ostatné podklady súvisiace
s jeho činnosťou pre sťažovateľku. Sťažovateľka započítala svoju pohľadávku na zaplatenie
zmluvnej pokuty proti pohľadávke žalobcu listom z 19. septembra 2007. Na zvyšnú sumu
1 657,15 € podľa sťažovateľky žalobcovi nevznikol nárok, pretože provízie boli v tejto
výške stornované zo strany zmluvných partnerov sťažovateľky, a preto sťažovateľka tieto
stornované provízie tzv. stornoprovízie započítala voči nároku žalobcu na náhradu kladných
provízií.
Okresný súd dospel k záveru, že návrh žalobcu bol dôvodný a mal oporu v zákone,
a preto priznal žalobcovi celú ním uplatnenú sumu aj s príslušenstvom. S obranou
sťažovateľky sa vysporiadal tak, že dohodu o zmluvnej pokute, na základe ktorej si
sťažovateľka započítala časť žalovanej sumy vo výške 663,88 €, vyhodnotil ako neplatnú.
Podľa okresného súdu bola táto dohoda nezrozumiteľná, z jej obsahu nebolo zrejmé, čo
presne mal žalobca sťažovateľke odovzdať, a ani to, aká povinnosť mala byť dohodou
o zmluvnej pokute zabezpečená. V časti sumy 1 657,15 €, na ktorú podľa sťažovateľky
žalobcovi nevznikol nárok z dôvodu tzv. stornoprovízií, dospel okresný súd k záveru, že
sťažovateľka nepreukázala, že skutočne došlo zo strany tretích osôb k porušeniu zmlúv
sprostredkovaných žalobcom. Zároveň podľa okresného súdu sťažovateľka v konaní
nepreukázala ani to, že by tieto zmluvy mali charakter špeciálne vybraných poisťovacích
produktov, na ktoré sa vzťahovalo ustanovenie čl. 4 bodu 4.3 písm. b) zmluvy
o sprostredkovaní, pri ktorých by mala sťažovateľka právo znížiť výšku vyplatených
provízií, prípadne pozastaviť ich vyplácanie. Okresný súd zároveň posúdil zmluvu uzavretú
medzi sťažovateľkou a žalobcom ako zmluvu o obchodnom zastúpení podľa § 652 a nasl.
Obchodného zákonníka, keďže táto obsahovala všetky jej podstatné náležitosti.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Cob 299/2010 z 27. januára 2011 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil. Krajský súd
zmenil rozsudok okresného súdu v časti trov konania tak, že priznal žalobcovi celú ním
uplatnenú náhradu trov konania s výnimkou úkonu z 19. januára 2009. Krajský súd zároveň
priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.
3. Podľa sťažovateľky rozsudkom okresného súdu a následne rozsudkom krajského
súdu bolo neprípustne zasiahnuté do jej základných práv. Podľa sťažovateľky „... závery
súdov sú v absolútnom rozpore s vykonaným dokazovaním. Súdy konštatujú neunesenie
bremena tvrdenia, ktoré sťažovateľ preukázateľne uniesol. Súdy poukazujú na
nepredloženie dôkazov na podporu sťažovateľových tvrdení, ktoré však sťažovateľ predložil,
tieto sú súčasťou súdneho spisu, pričom súdy ich ponechali nepovšimnuté... “.
Sťažovateľka vyčíta okresnému súdu aj krajskému súdu, že sa v odôvodnení rozsudkov
dôsledne nevysporiadali s jej argumentáciou. Preto sú rozsudky okresného súdu aj
krajského súdu „... arbitrárne a nepreskúmateľné“. Sťažovateľka na podporu svojich
tvrdení interpretovala napadnuté ustanovenia ústavy, listiny a dohovoru, ako aj judikatúru
ústavného súdu.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal takýto nález:
„Základné právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a práva
vyplývajúce z čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd boli
rozsudkom Okresného súdu Bratislava 2 zo dňa 30.04.2010, č. k. 54 Cb 111/2008-195
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.01.2011, č. k. l Cob 299/2010-237
porušené.
Zrušuje sa rozsudok Okresného súdu Bratislava 2 zo dňa 30.04.2010, č. k.
54 Cb 111/2008-195 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.01.2011, č. k.
1 Cob 299/2010-237 a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava 2 na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR,
ktoré mu sú porušovatelia povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto
nálezu.“
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená, a to či už ako celok, alebo v niektorej z jej častí. V súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy,
keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, I. ÚS 124/03).
7. Sťažovateľka sťažnosťou napadla rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok
krajského súdu, ktorými malo byť porušené jej právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, 36 ods. 1
listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3
listiny.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom okresného súdu
8. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci
vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. Sťažovateľkou napadnutý rozsudok okresného súdu už bol predmetom posúdenia
krajským súdom pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky, ktorá žiadala, aby bol návrh
žalobcu v celom rozsahu zamietnutý. Sťažovateľka odôvodnila odvolanie dôvodmi podľa
§ 205 ods. 2 písm. b), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Ústavný
súd zistil z obsahu odvolania sťažovateľky, ktoré mu bolo spolu so sťažnosťou predložené,
že v podanom odvolaní sťažovateľka vytýkala rozsudku okresného súdu nedostatky totožné
s tými, ktoré uplatnila aj v podanej sťažnosti. Preto vo vzťahu k rozsudku okresného súdu
bolo plne v právomoci krajského súdu poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky.
Túto možnosť sťažovateľka aj reálne využila podaním odvolania, o ktorom bolo krajským
súdom rozhodnuté. Vzhľadom na už uvedený princíp subsidiarity potom dospel ústavný súd
k záveru, že nemá dostatok právomoci na rozhodovanie o namietanom porušení práv
sťažovateľky rozsudkom okresného súdu.
10. Preto bolo potrebné sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie
svojich práv rozsudkom krajského súdu, odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny sú obdobné záruky,
že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť
podstatnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 27/07). Uvedené však platí aj pre vzťah medzi
základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m.
12. Podľa sťažovateľky je skutkový a právny základ rozsudku krajského súdu
nejasný, v rozsudku absentuje vysporiadanie sa s jej argumentáciou, krajský súd podľa jej
názoru ignoroval podstatné dôkazy svedčiace v jej prospech. Tieto nedostatky mali podľa
jej názoru spôsobiť porušenie jej práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny.
Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Z uvedeného dôvodu
ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných
súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00,
I. ÚS 93/08). Z uvedeného hľadiska potom ústavný súd podrobil kontrole rozsudok
krajského súdu.
13. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu obsahuje dostatok
skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok. Ústavný súd nezistil
v rozsudku krajského súdu žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že by sa pri
preskúmaní rozsudku okresného súdu nezaoberal argumentmi sťažovateľky alebo
dokazovaním vykonaným súdom prvého stupňa. Krajský súd zrozumiteľným a právne
korektným spôsobom odôvodnil, prečo sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu,
a to tak v časti zmluvnej pokuty, tzv. stornoprovízii, i posúdenia právneho vzťahu medzi
žalobcom a sťažovateľkou zmluvou o obchodnom zastúpení podľa § 652 a nasl.
Obchodného zákonníka. Sťažovateľka napadla rozhodnutie krajského súdu aj v časti
týkajúcej sa trov konania, pretože podľa jej názoru krajský súd „... priznal žalobcovi na
základe jeho odvolania náhradu trov konania aj za úkony, za ktoré mu náhrada trov
konania neprislúcha vôbec, resp., prislúcha v nižšej sume“. Krajský súd však dostatočne
konkrétne a právne akceptovateľne odôvodnil, za ktoré ďalšie úkony právnej pomoci ešte
priznal žalobcovi náhradu trov konania, i to, z akého dôvodu tak urobil. Zároveň krajský
súd objasnil aj dôvod nepriznania náhrady trov konania za úkon z 19. januára 2009.
Rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať ani v tejto časti za odporujúce platnej
právnej úprave či svojvoľné.
14. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd
sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sa
vysporiadal s jej argumentáciou, ako aj s vykonaným dokazovaním. Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v dokazovaní vykonanom
súdom prvého stupňa. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky
svojvôle či arbitrárnosti a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii
nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti
pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného
súdnictva.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi rozsudkom
krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
15. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala tiež ochrany základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, ktoré malo byť
rozsudkom krajského súdu tiež zasiahnuté.
Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých
občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta OSP, podľa ktorého účastníci majú
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov
možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces.
Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese
mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť
podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).
Sťažovateľka v sťažnosti nepreukázala žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by
nasvedčovali tomu, že by v konaní na krajskom súde bolo porušené právo rovnosti
účastníkov v konaní, okrem údajného nedostatočného prihliadnutia na ňou predložené
argumenty. S týmto tvrdením sa však ústavný súd vysporiadal v rámci rozhodovania
o namietanom porušení základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorú vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd nezistil v rozsudku krajského súdu žiadnu možnosť porušenia
základného práva sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, a preto
sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v celom rozsahu ako
zjavne neopodstatnenú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd
sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (zrušenie rozsudku okresného súdu aj
krajského súdu a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia), keďže tieto sú viazané
na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011