Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 551/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť Železníc Slovenskej republiky,

Bratislava, v skrátenej forme „ŽSR“, Klemensova 8, Bratislava, zastúpenej obchodnou

spoločnosťou Ružička Csekes s. r. o., Vysoká 2/B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Ján Azud, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa a Listiny základných

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 17. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Železníc Slovenskej republiky, Bratislava, v skrátenej forme „ŽSR“

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2015

doručená sťažnosť Železníc Slovenskej republiky, Bratislava, v skrátenej forme „ŽSR“

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), základného

práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 17. decembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Predmetom konania vedeného najvyšším súdom, v ktorom bol vydaný napadnutý

rozsudok, bolo rozhodovanie o odvolaní obchodnej spoločnosti SKANSKA SK, a. s.,

Krajná 29, Bratislava (ďalej len „odvolateľka“), proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. z 27. júna 2013 (ďalej aj „rozsudok

krajského súdu“), ktorým bolo zrušené rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej

len „úrad“) č. 1447 6000/2012 ON/376 zo 4. apríla 2013 a vec mu bola vrátená na ďalšie

konanie. Najvyšší súd však napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že žalobu zamietol.

Sťažovateľka s poukazom na a (ďalej

aj „OSP“) vo svojej sťažnosti v podstatnom namieta, že odvolateľku nemožno považovať

za účastníka súdneho konania, keďže táto nepodávala správnu žalobu a žaloba voči nej

ani nesmerovala. «Skutočnosť, že podľa § 250 ods. 1 druhej vety zákona súd aj bez návrhu

uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by

mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté, ešte neznamená, že sa zúčastnená

osoba stáva účastníkom konania, teda okrem iného osobou oprávnenou podať odvolanie...

To, že zúčastnená osoba sa len zúčastňuje konania, ale nie je účastníkom konania

s úplnými právami a povinnosťami účastníka ostatne nasvedčuje aj samotné znenie § 250

ods. 1 , podľa ktorého súd účastníka správneho konania „priberie do konania“.

Teda zákonodarca nedefinoval okruh účastníkov konania o prieskum zákonnosti

rozhodnutia správneho orgánu tak, že účastníkmi tohto konania sú aj účastníci správneho

konania. Použitie spojenia „súd ich priberie do konania“ je rovnaké, ako v prípade,

keď „súd do konania priberie znalca“.

Bez povšimnutia nemožno ponechať ani skutočnosť, že ide o takých účastníkov,

ktorých práva a povinnosti zrušením správneho rozhodnutia by mohli byť dotknuté.

Z obsahu spisu však vyplýva, že správny orgán vyhovel námietke účastníka správneho

konania a pre účastníka správneho konania nepriaznivé rozhodnutie obstarávateľa zrušil

a vec vrátil na samotný začiatok vyhodnocovania verejnej súťaže, teda pred obdobie,

keď o právach a povinnostiach účastníkov verejného obstarávania ešte len bude

rozhodované. Teda pokiaľ súd v konaní o prieskume zákonnosti rozhodnutia správneho

orgánu zrušil, prípadne by zrušil rozhodnutie správneho orgánu, nemohli byť tým dotknuté

práv a povinnosti účastníka správneho konania, ktoré ešte nemal. Tie mohol nadobudnúť

až v „obnovenom“ procese verejného obstarávania.»

Nadväzne na uvedené sa sťažovateľka zaoberá aj možnosťou právneho posúdenia

účastníctva odvolateľky podľa definícií vyvodených z a dospejúc k záveru,

že postavenie odvolateľky ako účastníčky konania nemožno ani z týchto ustanovení

vyvodiť.

Sťažovateľka súčasne namieta porušenie zásady dvojinštančnosti z dôvodu, že výrok

napadnutého rozsudku nemala sťažovateľka v postavení žalobkyne možnosť nechať

preskúmať v rámci druhého stupňa konania, z čoho odvodzuje, že jej bola odňatá možnosť

konať pred súdom. S poukazom na obsah rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2014, ktorý vydal ten istý senát najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie

zákonnosti iného rozhodnutia úradu vydaného v súvislosti s tým istým procesom verejného

obstarávania sťažovateľky a v ktorom mal byť napádaný rozsudok krajského súdu zrušený

a vec mu vrátená na ďalšie konania, namieta aj porušenie princípu predvídateľnosti súdnych

rozhodnutí. Najvyšší súd svoj odlišný postup v danej veci oproti konaniu vedenému

pod sp. zn. podľa sťažovateľky dostatočne neodôvodnil, a preto je napadnutý

rozsudok arbitrárny, neodôvodnený, nepresvedčivý a nepredvídateľný.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto

rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie

podľa SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov súdneho konania

podľa SR, resp. Listiny základných práv a slobôd,

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn.

, porušené boli.

2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 12. 2014,

sp. zn. a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania, a to v lehote

dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti oznámila, že súbežne s podanou sťažnosťou podala

proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu aj dovolanie namietajúc v ňom dovolací

dôvod spočívajúci v odňatí možnosti konať pred súdom. Ústavný súd však dopytom

na krajskom súde zistil, že do prerokovania sťažnosti ústavným súdom najvyšší súd

o podanom dovolaní rozhodol uznesením sp. zn. z 13. októbra 2015 tak,

že dovolacie konanie zastavil. Nevidiac iné dôvody neprípustnosti prerokovania sťažnosti sa

preto ústavný súd zaoberal obsahom predložených námietok a celkovou ústavnou

konformitou napadnutého rozsudku z hľadiska obsahu sťažovateľkou označených práv

zaručených , listinou a dohovorom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa a listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu

podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ( až ) a jeho porovnateľného

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a

niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na rovnosť v účastníkov

konaní podľa a listiny ústavný súd uvádza,

že pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie,

ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu

zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy

a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (,

, ).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech

(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas so záverom najvyššieho súdu

o práve odvolateľky na podanie odvolania proti rozsudku krajského súdu, ako

aj s porušením zásady dvojinštančnosti súdneho konania a predvídateľnosti súdnych

rozhodnutí napadnutého rozsudku.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn.

zo 17. decembra 2014, ktorým zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. z 27. júna 2013 tak, že žalobu sťažovateľky zamietol, opísal podrobnú

genézu procesu verejného obstarávania realizovaného sťažovateľkou, ako aj úkonov jeho

účastníkov a rozhodnutí úradu vydaných v jednotlivých jeho štádiách vrátane dôvodov,

na základe ktorých vydal krajský súd v danej veci označený rozsudok a následne uviedol

obsah odvolania odvolateľky, ako aj obsah vyjadrení sťažovateľky i úradu. Následne sa

v relevantnej časti svojho odôvodnenia vyjadril k námietke sťažovateľky v súvislosti

s procesným postavením odvolateľky v odvolacom konaní pred najvyšším súdom, a tým

i k zákonnosti jej odvolania. Poukázal pritom na znenie a ,

ako aj o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“) nadväzne konštatujúc,

že «piata časť upravujúca procesný postup v správnom súdnictve má osobitnú úpravu

pokiaľ ide o účastníkov konania, a preto použitie ustanovení tretej časti tak,

ako to namieta žalobca neprichádza do úvahy. Túto skutočnosť potvrdzuje aj spomínaný

nález ústavného súdu keď hovorí, že navrhovateľka nemôže vystupovať ako účastníčka

na strane žalovaného. V správnom súdnictve v zmysle úpravy obsiahnutej v § 250 ods. 1

pribratý účastník správneho konania nevystupuje ani na strane žalobcu, ani na strane

žalovaného. Jeho účasť v súdnom konaní prichádza do úvahy len vtedy, ak by zrušením

preskúmavaného správneho rozhodnutia mohol byť dotknutý na svojich právach.

Z ustanovenia vyplýva, kto je účastníkom

konania o námietkach. Z administratívneho spisu je nepochybné, že odvolateľ bol

účastníkom konania o námietkach, pretože on sám tieto podal. Je preto zrejmé, že bol

účastníkom správneho konania.

Čl. 46 ods. 1 (ďalej len „“) každému priznáva

právo domáhať sa ustanoveným postupom svojich práv na súde alebo na inom orgáne

Slovenskej republiky a odsek 2 tohto ustanovenia zaručuje tomu, kto tvrdí, že bol na svojich

právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal

zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že súčasťou

obsahu práva podľa čl. 46 ods. 1 je nielen právo každého domáhať sa svojho práva na súde

alebo na inom orgáne Slovenskej republiky, ale aj právo byť účastníkom konania, v ktorom

sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Z toho vyplýva, že každý má ústavné právo

byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, lebo inak

v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy.

Zákonom možno stanoviť okruh účastníkov konania a postup domáhania sa práv, ale

nemožno ním daný subjekt vylúčiť z konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach

a povinnostiach, lebo to by znamenalo popretie podstaty a zmyslu práva na súdnu a inú

právnu ochranu.

Ak je obsahom práva podľa čl. 46 ods. 1 možnosť vyvolať svojim prejavom vôle

konanie súdu alebo iného zákonom určeného orgánu, tak je o to viac jeho obsahom možnosť

byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje opravách bez toho, aby toto konanie

inicioval subjekt práv, o ktorých sa koná.

V Slovenskej republike sa zásada, že každý má právo byť účastníkom konania,

v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, odvoditeľná vo vzťahu k súdnemu

konaniu z niektorých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (medzi inými napríklad

rozhodnutia vo veciach Philis vers. Grécko, z 27. augusta 1991, séria A č. 209, Les Saints

Monastéres vers. Grécko, z 1. septembra 1997, séria A č. 301 A)), vzťahuje aj na správne

konanie, a teda i na predmetné konanie o námietkach účastníka proti rozhodnutiu

obstarávateľa vo verejnom obstarávaní podľa (pozri analog. nález

ÚS SR 3/2002).

V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“), „...v konaní podľa druhej a tretej hlavy piatej časti je okruh

účastníkov viazaný na účasť v administratívnom konaní. Z tejto právnej úpravy je zrejmé, že

okruh účastníkov je závislý na okruhu účastníkov administratívneho konania, ktorého

výsledkom je napadnuté rozhodnutie. Podľa prvá veta pri preskúmavaní

zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania

napadnutého rozhodnutia. V zmysle uvedeného ustanovenia sa preskúmava napadnuté

rozhodnutie podľa stavu a s okruhom účastníkov konania, ktorí boli v administratívnom

konaní v čase vydania napadnutého rozhodnutia..“ (medzi inými rozsudok NS SR

č. zo 17. apríla 2008).

Zo skutkového stavu v prejednávanej veci je nepochybné, že odvolateľ bol

účastníkom administratívneho konania, výsledkom ktorého bolo predmetné rozhodnutie

správneho orgánu, ktorým správny orgán vyhovel námietkam odvolateľa voči vyhodnoteniu

splnenia podmienok účasti a vyhodnoteniu ponúk vo verejnom obstarávaní. V tomto konaní

sa rozhodlo, že obstarávateľ musí opätovne vyhodnotiť ponuky a splnenie podmienok účasti

vo verejnom obstarávaní všetkých pôvodne prihlásených uchádzačov, t. j. aj odvolateľa,

za podmienok určených obstarávateľom.

Toto rozhodnutie v administratívnom konaní nadobudlo právoplatnosť, a preto sa

ním odvolateľ dôvodne mienil riadiť. Preto akákoľvek možná zmena tohto rozhodnutia sa

priamo dotýka jeho práv a povinností.

Hoci takáto zmena rozhodnutí môže nastať „lege artis“ v preskúmavacom súdnom

konaní, nie je možné z takéhoto konania vylúčiť priamu účasť odvolateľa, na žiadosť ktorého

bolo celé administratívne konanie iniciované. V opačnom prípade, keďže sa pred súdom

koná a rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, by došlo k popretiu podstaty a zmyslu

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

Najvyšší súd z uvedených dôvodov odvolanie posúdil ako podané účastníkom

konania, a preto nebol dôvod pre postup podľa .».

Z uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd svoje

stanovisko k sťažovateľkou prednesenej námietke spochybňujúcej právo odvolateľky

na podanie odvolania odôvodnil výkladom v danej veci relevantného procesného

ustanovenia v spojitosti s obsahom základného práva na súdnu ochranu

zaručeného , ako aj súvisiacou judikatúrou najvyššieho súdu,

ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva. Už citované právne posúdenie

namietanej otázky aktívnej procesnej legitimácie odvolateľky najvyšším súdom

hodnotí ústavný súd ako ústavne konformné s obsahom označeného základného práva

a zhodujúce sa s konštantnou rozhodovacou praxou ústavného súdu (m. m. ,

). Argumentácia sťažovateľky o tom, že pribratie účastníkov správneho

konania do súdneho konania o žalobách proti rozhodnutiam právnych orgánov neznamená

plnohodnotný vznik účastníctva v takomto súdnom konaní, pretože nie sú ani žalobcami

ani žalovanými, ale len „zúčastnenými osobami“, nemá oporu v právnej úprave účastníctva

v konaní podľa II. hlavy piatej časti . Naopak, ústavný súd

sa stotožňuje s namietaným právnym posúdením danej otázky najvyšším súdom a zároveň

dodáva, že z vo svojej podstate vyplýva generálne účastníctvo pre všetky

osoby, ktoré by zrušením správneho rozhodnutia mohli byť na svojich právach dotknuté

(). Uvedené chápanie účastníctva v konaní o žalobách proti rozhodnutiam

správnych orgánov bolo posilnené aj novelou zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinnou

od 15. októbra 2008, ktorou sa k pôvodnému zneniu , že účastníkmi

konania sú žalobca a žalovaný, pripojila aj veta: „Súd aj bez návrhu uznesením priberie

do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením

správneho rozhodnutia dotknuté.“

Je nepochybné, že odvolateľka iniciovala podaním námietok správne konanie

pred úradom, bola účastníčkou tohto správneho konania a jej námietkam proti rozhodnutiu

sťažovateľky o vyhodnotení ponúk a výsledku vyhodnotenia splnenia podmienok účasti

v súťaži úrad svojím rozhodnutím č. 1447/6000/20125 ON/376 zo 4. apríla 2013 aj vyhovel.

Dôsledkom zrušenia tohto rozhodnutia úradu rozsudkom krajského súdu bolo,

že sťažovateľka nebola povinná opätovne vyhodnotiť ponuky uchádzačov a splnenie

podmienok ich účasti vo verejnej súťaži, čo sa vzhľadom na obsah námietok odvolateľky

uplatnených podľa § 138 zákona o verejnom obstarávaní zjavne dotklo jej práv.

Nepripustenie práva podať odvolanie proti výsledku prvostupňového súdneho konania, ktoré

vyznieva v neprospech odvolateľky ako účastníčky správneho konania, ktoré vyústilo

k vydaniu všeobecnými súdmi preskúmavaného rozhodnutia, by nepochybne bolo zásahom

do jej práva na prístup k súdu ako obsahovej zložky základného práva na súdnu ochranu

zaručeného , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto v argumentácii sťažovateľky o absencii oprávnenia odvolateľky

na podanie odvolania proti rozsudku krajského súdu nevidel príčinnú súvislosť s možným

porušením ich práv zaručených a dohovoru

a ani nadväzujúceho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

a dohovoru, na základe čoho vyhodnotil sťažnosť v tejto časti

ako nedôvodnú.

Odmietnuť ako neodôvodnenú je potrebné aj námietku sťažovateľky, že v inej

súvisiacej veci týkajúcej sa toho istého verejného obstarávania (sp. zn. ) mal

najvyšší súd toho istého dňa zrušiť iný rozsudok krajského súdu č. k. zo 7.

mája 2013 a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, a to bez toho, aby sa zaoberal aj vecnou

stránkou prípadu, tak ako to urobil v sťažovateľkinej veci, v ktorej dospel

priamo k zmeňujúcemu výroku o zamietnutí správnej žaloby. Ústavný súd totiž z obsahu

sťažovateľkou pripojeného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2014 zistil, že najvyšší súd rozsudok krajského súdu č. k.

304 zo 7. mája 2013 v skutočnosti nezrušil, ale zmenil tak, že zrušil priamo rozhodnutie

úradu č. , 994 175 7000/2100 N zo 14. septembra 2012 a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Potreba takéhoto rozhodnutia mala vyplývať z najvyšším súdom

ustáleného záveru, že v dôsledku neskôr prijatého rozhodnutia úradu zo 4. apríla 2013,

ktorého súdny prieskum bol v konečnom štádiu realizovaný práve napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, nastal „zmätok minimálne v rozhodovacej činnosti Úradu pre verejné

obstarávanie“. Preto podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k názoru, že najvyšší

súd vydaním napadnutého rozsudku porušil zásadu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,

keďže závery, ku ktorým dospel, nie sú v rozpore s jeho ustálenou judikatúrou, na ktorú

v napadnutom rozsudku aj poukázal (napr. , ,

a iné).

Napokon k časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie zásady dvojinštančnosti

napadnutým rozsudkom ako obsahovej časti základného práva na súdnu ochranu podľa

, ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry uvádza,

že dvojinštatnčnosť je ústavnoprocesný princíp (pozri a ),

ktorému je podriadená aj organizačná sústava súdov so zákonom ustanovenou pôsobnosťou

jednotlivých stupňov súdov (m. m. ). Účelom dvojinštančnosti súdneho

konania je zabezpečiť, aby sa v druhej inštancii mohli odstrániť nedostatky v postupe

a rozhodnutiach súdu prvého stupňa, čo sa vo veci sťažovateľky aj stalo.

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu zároveň vyplýva, že sťažovateľka bola

najvyšším súdom vyzvaná na vyjadrenie k odvolaniu odvolateľky a na ňou predloženú

argumentáciu vo všetkých relevantných častiach najvyšší súd odpovedal ústavne

akceptovateľným spôsobom. Skutočnosť, že najvyšší súd ako súd odvolací právne posúdil

vec s iným výsledkom ako krajský súd, teda že rozhodol na základe dôvodov odlišných

od dôvodov, na základe ktorých rozhodol súd prvého stupňa, bez ďalšieho neznamená

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to predovšetkým v tom prípade,

pokiaľ tieto dôvody boli súčasťou argumentácie niektorého z účastníkov konania a ostatným

účastníkom konania bola konajúcim odvolacím súdom poskytnutá príležitosť na túto

argumentáciu odpovedať.

Ústavný súd aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky

arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Ústavný súd nezistil existenciu skutočností

svedčiacich o tom, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať

za popierajúci zmysel práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil

právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita

právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu,

ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne

odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd

nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak

sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť

sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr.

).

Najvyšší súd v posudzovanej veci použil relevantné právne normy a vyložil ich

ústavne konformným spôsobom. Preto obsah napadnutého rozsudku nesignalizuje porušenie

označeného základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a listiny a vzhľadom na to

dospel ústavný súd k záveru, že predmetná sťažnosť je zjavne neopodstatnená a je na mieste

ju odmietnuť podľa .

S prihliadnutím na uvedené stratilo v danej veci rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015