Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 551/2015
PDF · 474.48 KB
No categories available
III. ÚS 551/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť Železníc Slovenskej republiky,
Bratislava, v skrátenej forme „ŽSR“, Klemensova 8, Bratislava, zastúpenej obchodnou
spoločnosťou Ružička Csekes s. r. o., Vysoká 2/B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Ján Azud, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Sžf 136/2013 zo 17. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Železníc Slovenskej republiky, Bratislava, v skrátenej forme „ŽSR“
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2015
doručená sťažnosť Železníc Slovenskej republiky, Bratislava, v skrátenej forme „ŽSR“
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Sžf 136/2013 zo 17. decembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Predmetom konania vedeného najvyšším súdom, v ktorom bol vydaný napadnutý
rozsudok, bolo rozhodovanie o odvolaní obchodnej spoločnosti SKANSKA SK, a. s.,
Krajná 29, Bratislava (ďalej len „odvolateľka“), proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 93/2013 196 z 27. júna 2013 (ďalej aj „rozsudok
krajského súdu“), ktorým bolo zrušené rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej
len „úrad“) č. 1447 6000/2012 ON/376 zo 4. apríla 2013 a vec mu bola vrátená na ďalšie
konanie. Najvyšší súd však napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu zmenil tak,
že žalobu zamietol.
Sťažovateľka s poukazom na § 201 a § 250 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“) vo svojej sťažnosti v podstatnom namieta, že odvolateľku nemožno považovať
za účastníka súdneho konania, keďže táto nepodávala správnu žalobu a žaloba voči nej
ani nesmerovala. «Skutočnosť, že podľa § 250 ods. 1 druhej vety zákona súd aj bez návrhu
uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by
mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté, ešte neznamená, že sa zúčastnená
osoba stáva účastníkom konania, teda okrem iného osobou oprávnenou podať odvolanie...
To, že zúčastnená osoba sa len zúčastňuje konania, ale nie je účastníkom konania
s úplnými právami a povinnosťami účastníka ostatne nasvedčuje aj samotné znenie § 250
ods. 1 OSP, podľa ktorého súd účastníka správneho konania „priberie do konania“.
Teda zákonodarca nedefinoval okruh účastníkov konania o prieskum zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu tak, že účastníkmi tohto konania sú aj účastníci správneho
konania. Použitie spojenia „súd ich priberie do konania“ je rovnaké, ako v prípade,
keď „súd do konania priberie znalca“.
Bez povšimnutia nemožno ponechať ani skutočnosť, že ide o takých účastníkov,
ktorých práva a povinnosti zrušením správneho rozhodnutia by mohli byť dotknuté.
Z obsahu spisu však vyplýva, že správny orgán vyhovel námietke účastníka správneho
konania a pre účastníka správneho konania nepriaznivé rozhodnutie obstarávateľa zrušil
a vec vrátil na samotný začiatok vyhodnocovania verejnej súťaže, teda pred obdobie,
keď o právach a povinnostiach účastníkov verejného obstarávania ešte len bude
rozhodované. Teda pokiaľ súd v konaní o prieskume zákonnosti rozhodnutia správneho
orgánu zrušil, prípadne by zrušil rozhodnutie správneho orgánu, nemohli byť tým dotknuté
práv a povinnosti účastníka správneho konania, ktoré ešte nemal. Tie mohol nadobudnúť
až v „obnovenom“ procese verejného obstarávania.»
Nadväzne na uvedené sa sťažovateľka zaoberá aj možnosťou právneho posúdenia
účastníctva odvolateľky podľa definícií vyvodených z § 90 a § 94 OSP dospejúc k záveru,
že postavenie odvolateľky ako účastníčky konania nemožno ani z týchto ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku vyvodiť.
Sťažovateľka súčasne namieta porušenie zásady dvojinštančnosti z dôvodu, že výrok
napadnutého rozsudku nemala sťažovateľka v postavení žalobkyne možnosť nechať
preskúmať v rámci druhého stupňa konania, z čoho odvodzuje, že jej bola odňatá možnosť
konať pred súdom. S poukazom na obsah rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 96/2013
zo 17. decembra 2014, ktorý vydal ten istý senát najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie
zákonnosti iného rozhodnutia úradu vydaného v súvislosti s tým istým procesom verejného
obstarávania sťažovateľky a v ktorom mal byť napádaný rozsudok krajského súdu zrušený
a vec mu vrátená na ďalšie konania, namieta aj porušenie princípu predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí. Najvyšší súd svoj odlišný postup v danej veci oproti konaniu vedenému
pod sp. zn. 2 Sžf 96/2013 podľa sťažovateľky dostatočne neodôvodnil, a preto je napadnutý
rozsudok arbitrárny, neodôvodnený, nepresvedčivý a nepredvídateľný.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto
rozhodnutie:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov súdneho konania
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, resp. čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd,
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn.
2Sžf/136/2013, porušené boli.
2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 12. 2014,
sp. zn. 2Sžf/136/2013 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania, a to v lehote
dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,
že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti oznámila, že súbežne s podanou sťažnosťou podala
proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu aj dovolanie namietajúc v ňom dovolací
dôvod spočívajúci v odňatí možnosti konať pred súdom. Ústavný súd však dopytom
na krajskom súde zistil, že do prerokovania sťažnosti ústavným súdom najvyšší súd
o podanom dovolaní rozhodol uznesením sp. zn. 1 Sdo 3/2015 z 13. októbra 2015 tak,
že dovolacie konanie zastavil. Nevidiac iné dôvody neprípustnosti prerokovania sťažnosti sa
preto ústavný súd zaoberal obsahom predložených námietok a celkovou ústavnou
konformitou napadnutého rozsudku z hľadiska obsahu sťažovateľkou označených práv
zaručených ústavou, listinou a dohovorom.
Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu
podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jeho porovnateľného
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a
niet medzi nimi zásadných odlišností.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na rovnosť v účastníkov
konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny ústavný súd uvádza,
že pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie,
ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu
zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy
a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07,
III. ÚS 139/08, I. ÚS 336/2011).
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech
(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas so záverom najvyššieho súdu
o práve odvolateľky na podanie odvolania proti rozsudku krajského súdu, ako
aj s porušením zásady dvojinštančnosti súdneho konania a predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí napadnutého rozsudku.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn. 2 Sžf 136/2013
zo 17. decembra 2014, ktorým zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1 S 93/2013 196 z 27. júna 2013 tak, že žalobu sťažovateľky zamietol, opísal podrobnú
genézu procesu verejného obstarávania realizovaného sťažovateľkou, ako aj úkonov jeho
účastníkov a rozhodnutí úradu vydaných v jednotlivých jeho štádiách vrátane dôvodov,
na základe ktorých vydal krajský súd v danej veci označený rozsudok a následne uviedol
obsah odvolania odvolateľky, ako aj obsah vyjadrení sťažovateľky i úradu. Následne sa
v relevantnej časti svojho odôvodnenia vyjadril k námietke sťažovateľky v súvislosti
s procesným postavením odvolateľky v odvolacom konaní pred najvyšším súdom, a tým
i k zákonnosti jej odvolania. Poukázal pritom na znenie § 246c ods. 1 a § 250 ods. 1 OSP,
ako aj § 138 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“) nadväzne konštatujúc,
že «piata časť OSP upravujúca procesný postup v správnom súdnictve má osobitnú úpravu
pokiaľ ide o účastníkov konania, a preto použitie ustanovení tretej časti OSP tak,
ako to namieta žalobca neprichádza do úvahy. Túto skutočnosť potvrdzuje aj spomínaný
nález ústavného súdu keď hovorí, že navrhovateľka nemôže vystupovať ako účastníčka
na strane žalovaného. V správnom súdnictve v zmysle úpravy obsiahnutej v § 250 ods. 1
OSP pribratý účastník správneho konania nevystupuje ani na strane žalobcu, ani na strane
žalovaného. Jeho účasť v súdnom konaní prichádza do úvahy len vtedy, ak by zrušením
preskúmavaného správneho rozhodnutia mohol byť dotknutý na svojich právach.
Z ustanovenia § 138 ods. 2 zákona č. 25/2006 Z. z. vyplýva, kto je účastníkom
konania o námietkach. Z administratívneho spisu je nepochybné, že odvolateľ bol
účastníkom konania o námietkach, pretože on sám tieto podal. Je preto zrejmé, že bol
účastníkom správneho konania.
Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) každému priznáva
právo domáhať sa ustanoveným postupom svojich práv na súde alebo na inom orgáne
Slovenskej republiky a odsek 2 tohto ustanovenia zaručuje tomu, kto tvrdí, že bol na svojich
právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal
zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že súčasťou
obsahu práva podľa čl. 46 ods. 1 je nielen právo každého domáhať sa svojho práva na súde
alebo na inom orgáne Slovenskej republiky, ale aj právo byť účastníkom konania, v ktorom
sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Z toho vyplýva, že každý má ústavné právo
byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, lebo inak
v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy.
Zákonom možno stanoviť okruh účastníkov konania a postup domáhania sa práv, ale
nemožno ním daný subjekt vylúčiť z konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach
a povinnostiach, lebo to by znamenalo popretie podstaty a zmyslu práva na súdnu a inú
právnu ochranu.
Ak je obsahom práva podľa čl. 46 ods. 1 možnosť vyvolať svojim prejavom vôle
konanie súdu alebo iného zákonom určeného orgánu, tak je o to viac jeho obsahom možnosť
byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje opravách bez toho, aby toto konanie
inicioval subjekt práv, o ktorých sa koná.
V Slovenskej republike sa zásada, že každý má právo byť účastníkom konania,
v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, odvoditeľná vo vzťahu k súdnemu
konaniu z niektorých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (medzi inými napríklad
rozhodnutia vo veciach Philis vers. Grécko, z 27. augusta 1991, séria A č. 209, Les Saints
Monastéres vers. Grécko, z 1. septembra 1997, séria A č. 301 A)), vzťahuje aj na správne
konanie, a teda i na predmetné konanie o námietkach účastníka proti rozhodnutiu
obstarávateľa vo verejnom obstarávaní podľa zákona č. 25/2006 Z. z. (pozri analog. nález
ÚS SR 3/2002).
V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“), „...v konaní podľa druhej a tretej hlavy piatej časti OSP je okruh
účastníkov viazaný na účasť v administratívnom konaní. Z tejto právnej úpravy je zrejmé, že
okruh účastníkov je závislý na okruhu účastníkov administratívneho konania, ktorého
výsledkom je napadnuté rozhodnutie. Podľa § 250i ods. 1 prvá veta OSP pri preskúmavaní
zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania
napadnutého rozhodnutia. V zmysle uvedeného ustanovenia sa preskúmava napadnuté
rozhodnutie podľa stavu a s okruhom účastníkov konania, ktorí boli v administratívnom
konaní v čase vydania napadnutého rozhodnutia..“ (medzi inými rozsudok NS SR
č. 8Sžo 46/2008 zo 17. apríla 2008).
Zo skutkového stavu v prejednávanej veci je nepochybné, že odvolateľ bol
účastníkom administratívneho konania, výsledkom ktorého bolo predmetné rozhodnutie
správneho orgánu, ktorým správny orgán vyhovel námietkam odvolateľa voči vyhodnoteniu
splnenia podmienok účasti a vyhodnoteniu ponúk vo verejnom obstarávaní. V tomto konaní
sa rozhodlo, že obstarávateľ musí opätovne vyhodnotiť ponuky a splnenie podmienok účasti
vo verejnom obstarávaní všetkých pôvodne prihlásených uchádzačov, t. j. aj odvolateľa,
za podmienok určených obstarávateľom.
Toto rozhodnutie v administratívnom konaní nadobudlo právoplatnosť, a preto sa
ním odvolateľ dôvodne mienil riadiť. Preto akákoľvek možná zmena tohto rozhodnutia sa
priamo dotýka jeho práv a povinností.
Hoci takáto zmena rozhodnutí môže nastať „lege artis“ v preskúmavacom súdnom
konaní, nie je možné z takéhoto konania vylúčiť priamu účasť odvolateľa, na žiadosť ktorého
bolo celé administratívne konanie iniciované. V opačnom prípade, keďže sa pred súdom
koná a rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, by došlo k popretiu podstaty a zmyslu
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Najvyšší súd z uvedených dôvodov odvolanie posúdil ako podané účastníkom
konania, a preto nebol dôvod pre postup podľa § 218 ods. 1 písm. b/ OSP.».
Z uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd svoje
stanovisko k sťažovateľkou prednesenej námietke spochybňujúcej právo odvolateľky
na podanie odvolania odôvodnil výkladom v danej veci relevantného procesného
ustanovenia § 250 ods. 1 OSP v spojitosti s obsahom základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj súvisiacou judikatúrou najvyššieho súdu,
ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva. Už citované právne posúdenie
namietanej otázky aktívnej procesnej legitimácie odvolateľky najvyšším súdom
hodnotí ústavný súd ako ústavne konformné s obsahom označeného základného práva
a zhodujúce sa s konštantnou rozhodovacou praxou ústavného súdu (m. m. I. ÚS 51/2011,
III. ÚS 304/2014). Argumentácia sťažovateľky o tom, že pribratie účastníkov správneho
konania do súdneho konania o žalobách proti rozhodnutiam právnych orgánov neznamená
plnohodnotný vznik účastníctva v takomto súdnom konaní, pretože nie sú ani žalobcami
ani žalovanými, ale len „zúčastnenými osobami“, nemá oporu v právnej úprave účastníctva
v konaní podľa II. hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Naopak, ústavný súd
sa stotožňuje s namietaným právnym posúdením danej otázky najvyšším súdom a zároveň
dodáva, že z § 250 ods. 1 OSP vo svojej podstate vyplýva generálne účastníctvo pre všetky
osoby, ktoré by zrušením správneho rozhodnutia mohli byť na svojich právach dotknuté
(I. ÚS 51/2011). Uvedené chápanie účastníctva v konaní o žalobách proti rozhodnutiam
správnych orgánov bolo posilnené aj novelou Občianskeho súdneho poriadku zákonom
č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinnou
od 15. októbra 2008, ktorou sa k pôvodnému zneniu § 250 ods. 1 OSP, že účastníkmi
konania sú žalobca a žalovaný, pripojila aj veta: „Súd aj bez návrhu uznesením priberie
do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením
správneho rozhodnutia dotknuté.“
Je nepochybné, že odvolateľka iniciovala podaním námietok správne konanie
pred úradom, bola účastníčkou tohto správneho konania a jej námietkam proti rozhodnutiu
sťažovateľky o vyhodnotení ponúk a výsledku vyhodnotenia splnenia podmienok účasti
v súťaži úrad svojím rozhodnutím č. 1447/6000/20125 ON/376 zo 4. apríla 2013 aj vyhovel.
Dôsledkom zrušenia tohto rozhodnutia úradu rozsudkom krajského súdu bolo,
že sťažovateľka nebola povinná opätovne vyhodnotiť ponuky uchádzačov a splnenie
podmienok ich účasti vo verejnej súťaži, čo sa vzhľadom na obsah námietok odvolateľky
uplatnených podľa § 138 zákona o verejnom obstarávaní zjavne dotklo jej práv.
Nepripustenie práva podať odvolanie proti výsledku prvostupňového súdneho konania, ktoré
vyznieva v neprospech odvolateľky ako účastníčky správneho konania, ktoré vyústilo
k vydaniu všeobecnými súdmi preskúmavaného rozhodnutia, by nepochybne bolo zásahom
do jej práva na prístup k súdu ako obsahovej zložky základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd preto v argumentácii sťažovateľky o absencii oprávnenia odvolateľky
na podanie odvolania proti rozsudku krajského súdu nevidel príčinnú súvislosť s možným
porušením ich práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
a ani nadväzujúceho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe čoho vyhodnotil sťažnosť v tejto časti
ako nedôvodnú.
Odmietnuť ako neodôvodnenú je potrebné aj námietku sťažovateľky, že v inej
súvisiacej veci týkajúcej sa toho istého verejného obstarávania (sp. zn. 2 Sžf 96/2013) mal
najvyšší súd toho istého dňa zrušiť iný rozsudok krajského súdu č. k. 5 S 314/2012 304 zo 7.
mája 2013 a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, a to bez toho, aby sa zaoberal aj vecnou
stránkou prípadu, tak ako to urobil v sťažovateľkinej veci, v ktorej dospel
priamo k zmeňujúcemu výroku o zamietnutí správnej žaloby. Ústavný súd totiž z obsahu
sťažovateľkou pripojeného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 96/2013
zo 17. decembra 2014 zistil, že najvyšší súd rozsudok krajského súdu č. k. 5 S 314/2012
304 zo 7. mája 2013 v skutočnosti nezrušil, ale zmenil tak, že zrušil priamo rozhodnutie
úradu č. 1201 600/2012 ON/313, 994 175 7000/2100 N zo 14. septembra 2012 a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Potreba takéhoto rozhodnutia mala vyplývať z najvyšším súdom
ustáleného záveru, že v dôsledku neskôr prijatého rozhodnutia úradu zo 4. apríla 2013,
ktorého súdny prieskum bol v konečnom štádiu realizovaný práve napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, nastal „zmätok minimálne v rozhodovacej činnosti Úradu pre verejné
obstarávanie“. Preto podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k názoru, že najvyšší
súd vydaním napadnutého rozsudku porušil zásadu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,
keďže závery, ku ktorým dospel, nie sú v rozpore s jeho ustálenou judikatúrou, na ktorú
v napadnutom rozsudku aj poukázal (napr. 8 Sžo 46/2008, 5 Sžf 13/2012, 3 Sžf 80/2009
a iné).
Napokon k časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie zásady dvojinštančnosti
napadnutým rozsudkom ako obsahovej časti základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry uvádza,
že dvojinštatnčnosť je ústavnoprocesný princíp (pozri čl. 141 ods. 2 a čl. 143 ústavy),
ktorému je podriadená aj organizačná sústava súdov so zákonom ustanovenou pôsobnosťou
jednotlivých stupňov súdov (m. m. II. ÚS 195/06). Účelom dvojinštančnosti súdneho
konania je zabezpečiť, aby sa v druhej inštancii mohli odstrániť nedostatky v postupe
a rozhodnutiach súdu prvého stupňa, čo sa vo veci sťažovateľky aj stalo.
Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu zároveň vyplýva, že sťažovateľka bola
najvyšším súdom vyzvaná na vyjadrenie k odvolaniu odvolateľky a na ňou predloženú
argumentáciu vo všetkých relevantných častiach najvyšší súd odpovedal ústavne
akceptovateľným spôsobom. Skutočnosť, že najvyšší súd ako súd odvolací právne posúdil
vec s iným výsledkom ako krajský súd, teda že rozhodol na základe dôvodov odlišných
od dôvodov, na základe ktorých rozhodol súd prvého stupňa, bez ďalšieho neznamená
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to predovšetkým v tom prípade,
pokiaľ tieto dôvody boli súčasťou argumentácie niektorého z účastníkov konania a ostatným
účastníkom konania bola konajúcim odvolacím súdom poskytnutá príležitosť na túto
argumentáciu odpovedať.
Ústavný súd aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky
arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Ústavný súd nezistil existenciu skutočností
svedčiacich o tom, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať
za popierajúci zmysel práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil
právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita
právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu,
ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne
odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd
nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak
sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť
sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr.
Najvyšší súd v posudzovanej veci použil relevantné právne normy a vyložil ich
ústavne konformným spôsobom. Preto obsah napadnutého rozsudku nesignalizuje porušenie
označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny a vzhľadom na to
dospel ústavný súd k záveru, že predmetná sťažnosť je zjavne neopodstatnená a je na mieste
ju odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
S prihliadnutím na uvedené stratilo v danej veci rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015