Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 304/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-88

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2014

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti S., zastúpenej advokátkou

JUDr. Andreou Tomlainovou, PhD., LL.M, ATLegal, s. r. o., Grösslingová 45, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

ods. 3 , základného práva na verejné prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, v prítomnosti účastníkov a na vyjadrenie sa ku všetkým

dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 152 ods. 4

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. júna 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa

ods. 3 , základné právo na verejné prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, v prítomnosti účastníkov a na vyjadrenie sa ku všetkým

dôkazom podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júna 2013

p o r u š e n é b o l i .

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej

spoločnosti S. trovy konania v sume 418 € (slovom štyristoosemnásť eur) na účet

advokátskej kancelárie ATLegal, s. r. o., Grösslingová 45, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. septembra 2013 faxom a 30. septembra 2013 poštou doručená sťažnosť obchodnej

spoločnosti S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa , základného práva na verejné prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov, v prítomnosti účastníkov a na vyjadrenie sa ku všetkým

dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 12

ods. 1, a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. júna 2013 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“) a postupom, ktorý vydaniu napadnutého rozsudku predchádzal.

Predmetom najvyšším súdom preskúmavaného správneho konania vedeného Úradom

jadrového dozoru Slovenskej republiky (ďalej aj „úrad“) bolo rozhodovanie o povolení

zmeny stavby pred dokončením A. (ďalej aj „zmena stavby EMO“). Úrad ako prvostupňový

správny orgán rozhodnutím č. 246/2008 zo 14. augusta 2008 (ďalej aj „rozhodnutie úradu“)

zmenu stavby povolil a predsedníčka Úradu jadrového dozoru Slovenskej republiky (ďalej

len „predsedníčka úradu“) ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. 79/2009

z 28. apríla 2009 (ďalej aj „rozhodnutie predsedníčky úradu“) odvolanie podané proti

rozhodnutiu úradu zamietla a súčasne rozhodnutie úradu potvrdila. Krajský súd v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedníčky

úradu ako druhostupňového orgánu rozsudkom č. k. -72 z 11. mája 2012

(ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) žalobu G., občianske združenie (ďalej aj „žalobca“),

zamietol, avšak najvyšší súd odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že

rozhodnutie predsedníčky úradu zrušil a vec vrátil úradu na ďalšie konanie, teda do fázy

druhostupňového správneho konania.

Sťažovateľka v prvej časti sťažnosti uvádza relevantné ustanovenia vo veci

aplikovaných právnych predpisov, najmä o územnom plánovaní

a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „Správny poriadok“), o posudzovaní vplyvov na životné

prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o EIA“), v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“), smernice o posudzovaní vplyvov určitých verejných

a súkromných projektov na životné prostredie č. 85/337/EHS v znení smernice č. 97/11/ES

a smernice č. 2003/35/ES (ďalej len „smernica o posudzovaní vplyvov“), Dohovoru

o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia oznámeného Ministerstvom

zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. (ďalej len „Aarhuský

dohovor“) a na prípad dopadajúcich ustanovení , dohovoru a dodatkového protokolu,

ktoré mali byť napadnutým rozsudkom a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal,

porušené. Nadväzne na to sťažovateľka obšírne cituje z judikatúry ústavného súdu

vzťahujúcej sa na obsah ňou označených práv.

K namietanému porušeniu , a a

ods. 1 dohovoru sťažovateľka uvádza, že súd „konajúci o žalobe podanej podľa § 247

a nasl. je v zmysle výslovného znenia druhej vety ex lége (t. j. aj bez

návrhu) povinný osobu, ktorej práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho

rozhodnutia dotknuté, pribrať do súdneho konania“ a o pribratí účastníka vydať príslušné

uznesenie, ktoré účastníkom konania doručí. Ak tak konajúci správny súd neurobil, podľa

názoru sťažovateľky „odňal právo na súdny proces účastníkovi, ktorý bol účastníkom

správneho konania a ktorému právo byť účastníkom preskúmavacieho konania súdu

zaručuje právna norma ustanovená v “. Svoj právny názor sťažovateľka

podporuje doterajšou judikatúrou najvyššieho súdu k danej otázke (napr. rozhodnutia

vo veci sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. ). Napriek tomu, že sťažovateľka ako

stavebník v konaní o povolení zmeny stavby je osobou, ktorej práva a povinnosti mohli byť

zrušením rozhodnutia predsedníčky úradu dotknuté, sťažovateľka nebola pribratá

do konania o správnej žalobe žalobcu a ani s ňou krajský súd a najvyšší súd nekonali, neboli

jej pri súdnom prieskume doručované žiadne podania žalobcu ani rozsudky krajského súdu

a najvyššieho súdu a ani iným spôsobom všeobecné súdy sťažovateľku o prebiehajúcom

konaní neinformovali.

Na základe uvedeného potom sťažovateľka tvrdí, že postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj napadnutým rozsudkom došlo

k porušeniu jej práv podľa , a a

dohovoru, pretože jej nebolo umožnené byť účastníkom konania o žalobe žalobcu a nebola

jej poskytnutá možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím

procesných prostriedkov, na ktorých použitie bola oprávnená, za podmienok, ktoré by ju

nestavali do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s ostatnými účastníkmi konania.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv zaručených a

ods. 1 dohovoru v spojitosti s čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 152 ods. 4 a čl. 20 ods. 1

a dodatkového protokolu sťažovateľka namieta, že napadnutý rozsudok je

arbitrárny a nedostatočne odôvodnený. Najvyšší súd totiž „žiadnym spôsobom neodôvodnil,

na základe čoho dospel k záveru, že je oprávnený preskúmavať v konaní o Žalobe G. otázku,

ktorej posúdenie patri do výlučnej právomoci MŽP SR, a ktorá je riešená vo Vyjadrení MŽP

SR.

NS SR v Rozsudku NS SR neuviedol, z ktorého zákonného ustanovenia vyvodil svoju

právomoc preskúmavať v konaní o Žalobe G. otázku, ktorej posúdenie patri do výlučnej

právomoci MŽP SR, a ktorá je riešená vo Vyjadrení MŽP SR.“.

Sťažovateľka dalej poukazuje na právne závery ústavného súdu v inej právnej veci

(), v ktorej „ako zásadný protiústavný moment v rozsudku NS SR vyhodnotil

prekročenie zákonnej právomoci správneho súdu ( SR) v súvislosti

s preskúmaním zákonnosti procesu EIA a rozhodnutia vydaného v tomto konaní (v danej

veci išlo o rozhodnutie o predĺžení platnosti záverečného stanoviska k EIA)“. Rovnako

uvádza, že najvyšší súd v inej právnej veci (rozsudok sp. zn. z 27. januára

2011) posúdil úkon Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“, v citáciách aj „MŽP“) „uskutočnený v rámci konania podľa Zákona o EIA

ako iný nezákonný zásah orgánu verejnej moci ( )“. Zo zásady subsidiarity

súdneho konania má pritom vyplývať, že „správny orgán sa musí pred súdnym konaním

dozvedieť o tom, že existuje stav, ktorý navrhovateľ vyhodnotil ako nezákonný zásah, ako aj

vyjadriť sa k námietkam sťažovateľa, t. j. mať možnosť sám odstrániť tento stav a dosiahnuť

nápravu“. Podľa názoru sťažovateľky bez ohľadu na to, či «Vyjadrenie MŽP SR budeme

považovať za individuálny akt MŽP (na ktorého preskúmanie je určený osobitný postup -

žaloba podľa druhej hlavy, piatej časti ), alebo... za iný zásah (preskúmateľný podľa

- čomu však muselo predchádzať podanie sťažnosti podľa zákona

č. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov), je zrejmé, že súd konajúci

o Žalobe G. nemal právomoc preskúmavať otázku, ktorej posúdenie patrí do výlučnej

právomoci MŽP SR, a ktorá je riešená vo Vyjadrení MŽP SR. NS SR bol povinný vychádzať

z Vyjadrenia MŽP SR (princíp prezumpcie správnosti)... Okrem toho, ak G. v Žalobe G.

výslovne neoznačil Vyjadrenie MŽP SR za nezákonné a nežiadal, aby súd preskúmal

zákonnosť Vyjadrenia MŽP SR... NS SR nebol oprávnený preskúmavať Vyjadrenie MŽP SR

a ak tak urobil, prekročil rozsah súdneho prieskumu „v medziach žaloby“».

Nadväzne na to sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd „napriek tomu, že zrušil

Druhostupňové rozhodnutie ÚJD podľa veta prvá , neuviedol v rozpore

s ktorým konkrétnym ustanovením Zákona o EIA je Druhostupňové rozhodnutie ÚJD, t. j.

v rozpore s ktorým zákonom postupoval ÚJD, ak pri rozhodovaní o povolení Zmeny EMO

vychádzal z Vyjadrenia MŽP SR. Rozsudok NS SR v tomto smere neobsahuje žiadne

odôvodnenie.

Podľa názoru Sťažovateľa zo žiadneho ustanovenia Zákona o EIA nevyplýva

povinnosť vykonať EIA pred povolením Zmeny EMO, a to ani ak by Zákon o EIA bol

aplikovaný v súlade so Smernicou alebo Aarhuským dohovorom prostredníctvom tzv.

nepriameho účinku práva EÚ (ako to vyplýva z nižšie uvedeného).“. Keďže podľa názoru

sťažovateľky zo zákona o EIA jednoznačne vyplýva, že proces posudzovania vplyvov

na životné prostredia (ďalej len „EIA“) má vo výlučnej právomoci ministerstvo, a nie úrad,

najvyšší súd vôbec neodôvodnil, na základe čoho dospel k záveru, že podľa zákona o EIA

posúdenie vplyvu zmeny stavby na životné prostredie má vykonať úrad.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že ani smernica o posudzovaní vplyvov neustanovuje, že

v prípade posudzovanej zmeny stavby ide „o projekt, ktorý by podľa Smernice mal

podliehať posudzovaniu vplyvov na životné prostredie“, pretože aj v prípade zmeny alebo

rozšírenia elektrárne „ako projektu už autorizovaného, vykonaného, alebo v procese

vykonávania, z čl. 4 ods. 2 Smernice v spojitosti s bodom 13 Prílohy II Smernice (viď body

14 a 18 tejto ústavnej sťažnosti) vyplýva, že tieto podliehajú EIA, ak môžu mať podstatný

nepriaznivý vplyv na životné prostredie“. Poukazom na obsah vyjadrenia ministerstva

o tom, že realizáciou „zmien v projekte EMO 3, 4 nedôjde k zmene rozsahu činnosti,

hodnoty inštalovaného výkonu zostanú na pôvodnej úrovni a nezmení sa ani rozsah

povolených hodnôt výstupov na životné prostredie, napr. vypúšťaných odpadových vôd

z areálu JE M. do povrchového toku rieky H.“, a že navrhnuté zmeny len „spočívajú

v splnení požiadaviek na zabezpečenie jadrovej bezpečnosti, spoľahlivosti, fyzickej ochrany,

havarijnej pripravenosti a ochrany pred požiarmi jadrových zariadení“, ako aj poukazom

na obsah vyjadrenia úradu k správnej žalobe sťažovateľka uzatvára, že napadnutá zmena

stavby nemôže mať podstatný vplyv na životné prostredie, a teda smernica posúdenie

vplyvov na životné prostredie nevyžaduje. Podľa názoru sťažovateľky je tiež zrejmé, že

najvyšší súd sa vo svojom rozsudku nezaoberal „s možnosťami aplikácie Smernice

(prostredníctvom tzv. nepriameho účinku Smernice) pri posudzovaní otázky, či bolo pred

rozhodnutím o povolení Zmeny EMO potrebné vykonať EIA alebo nie“.

S prihliadnutím na obsah odôvodenia napadnutého rozsudku sťažovateľka namieta aj

z ustanovení Aarhuského dohovoru vyvodenú povinnosť vykonať posúdenie vplyvov

na životné prostredie pri zmene stavby EMO. Najvyšším súdom uvádzaný čl. 6 a príloha I

Aarhuského dohovoru totiž podľa sťažovateľky neupravujú povinnosť členských štátov

zabezpečiť vykonanie posúdenia vplyvu stavby na životné prostredie ani jeho podmienky,

ale „upravuje len povinnosť členských štátov umožniť účasť verejnosti na procesoch

rozhodovania, či povoliť navrhované činnosti. ... Ak NS SR napriek tomu v Rozsudku NS SR

konštatoval povinnosť zabezpečiť vykonanie EIA pred povolením Zmeny EMO

s prihliadnutím na článok 6 a Prílohu I Aarhuského dohovoru, išlo o postup v rozpore

s Aarhuským dohovorom.“. Rovnako najvyšší súd vôbec nemal odôvodniť, na základe čoho

dospel k záveru o priamej aplikovateľnosti Aarhuského dohovoru. Sťažovateľka pritom

argumentuje obsahom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Lesoochranárskeho

zoskupenia VLK sp. zn. C-240/09 z 8. marca 2011, ako aj obsahom rozsudku najvyššieho

súdu sp. zn. . Sťažovateľka s poukazom na uvedené argumentuje, že

„ustanovenia Aarhuského dohovoru nie sú priamo aplikovateľné (self-executing), pretože

dostatočne nešpecifikujú práva a povinnosti jednotlivca a ich aplikovateľnosť treba zaistiť

prostredníctvom vnútroštátneho práva.

Ak NS SR v iných rozhodnutiach... ako aj ÚS SR... konštatoval, že ustanovenia

Aarhuského dohovoru nie sú priamo aplikovateľné (self-executing), a v Rozsudku NS SR

z Aarhuského dohovoru NS SR priamo vyvodil povinnosť uskutočniť proces EIA pred

povolením Zmeny EMO, je zrejmé, že v rôznych rozhodnutiach bola rôznym spôsobom

posúdená otázka priamej/nepriamej aplikovateľnosti Aarhuského dohovoru. Takýto postup

NS SR je rozpore s princípom právnej istoty ( SR)...“.

Aj z čl. 6 ods. 1 písm. a) Aarhuského dohovoru v spojení s bodom 1 prílohou I

Aarhuského dohovoru podľa názoru sťažovateľky vyplýva, že označený článok Aarhuského

dohovoru „sa uplatní, len ak zmena alebo rozšírenie jadrovej elektrárne môžu mať

významný vplyv na životné prostredie“, a že «čl. 6 Aarhuského dohovoru sa aplikuje len, ak

samotná „zmena alebo rozšírenie“ navrhovanej činnosti spĺňa kritériá/limity uvedené

v Prílohe I Aarhuského dohovoru. V súvislosti s jadrovou elektrárňou nie je stanovený

žiadny osobitný limit ani kritérium. To znamená, že z Aarhuského dohovoru vyplýva

povinnosť členského štátu zabezpečiť účasť verejnosti na rozhodovaní o povolení zmeny

alebo rozšírenia stavby jadrovej elektrárne len ak takáto zmena alebo rozšírenie stavby

jadrovej elektrárne môže mať významný vplyv na životné prostredie.». Vzhľadom

na uvedené preto Slovenská republika nie je povinná umožniť účasť verejnosti v konaní

o povolení zmeny stavby EMO.

Sťažovateľka nespochybňuje, že proces posudzovania vplyvov na životné prostredie

bude v plnom rozsahu vyžadovaný pred vydaním povolenia na uvádzanie jadrového

zariadenia do prevádzky a následnom povolení na jeho prevádzku, najvyšší súd však podľa

nej žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo «v priamom rozpore so skutočnosťou uviedol:

„... v predmetnom správnom konaní nesporne jedná o činnosť spočívajúcu v povolení

na prevádzku jadrového zariadenia...“. V danom prípade nejde o povolenie prevádzky

jadrového zariadenia (ako to v rozpore so skutočnosťou uviedol NS SR v Rozsudku NS SR),

ale o zmenu jadrového zariadenia pred dokončením.». Z tohto hľadiska považuje

sťažovateľka napadnutý rozsudok za zmätočný.

Vo vzťahu k účasti žalobcu v správnom konaní pred úradom sťažovateľka poukazuje

nielen na neexistenciu povinnosti umožniť účasť verejnosti na rozhodovaní o povolení

zmeny stavby EMO, ale aj na skutočnosť, že v danom prípade úrad fakticky so žalobcom

konal, keďže sa vysporiadal s jeho námietkami napriek tomu, že ho formálne za účastníka

konania nepribral. Sťažovateľka pritom argumentuje odpoveďami úradu žalobcovi na jeho

pripomienky (napríklad prípis č. 1577/320-282/2008 z 21. júla 2008, prípis č. 2005/320-

359/2008 z 5. septembra 2008), obsahom odôvodnení rozhodnutia úradu, ako aj rozhodnutia

predsedníčky úradu, ako aj umožnením nahliadnutia zástupcu žalobcu do spisu vedeného

úradom. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd „neuviedol, ktoré konkrétne práva G.

a podľa ktorého konkrétneho zákonného ustanovenia neboli rešpektované a ktorých

realizáciu je ÚJD povinný umožniť G. v opätovnom konaní o Rozklade G.“, a ani žiadnym

spôsobom neodôvodnil, „aký vplyv na zákonnosť Druhostupňového rozhodnutia ÚJD

( - viď bod 26 tejto ústavnej sťažnosti) mala skutočnosť, že ÚJD neoznačil

formálne G. za účastníka konania o povolení Zmeny EMO, hoci s ním ako s účastníkom

konania fakticky konal a vysporiadal sa so všetkými jeho námietkami“. Uvedený prístup

najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za formalistický, ktorý odporuje materiálnemu

chápaniu princípu právneho štátu zaručenému . Na základe uvedeného, ako aj

s prihliadnutím na ujmu, ktorá môže sťažovateľke vzniknúť, sťažovateľka argumentuje

neproporcionalitou zásahu najvyššieho súdu do ňou označených práv, osobitne do práva

chráneného , resp. dodatkového protokolu. Neproporcionalitu

zásahu sťažovateľka konkrétne vyvodzuje z toho, že o povolenie zmeny stavby EMO

žiadala „len z dôvodu zvýšenia jadrovej bezpečnosti bez toho, aby táto zmena mala vplyv

na rozsah činnosti, hodnoty inštalovaného výkonu alebo rozsah povolených hodnôt výstupov

na životné prostredie“, ďalej z toho, že sťažovateľka do výstavby dosiaľ investovala

asi 2 miliardy eur a legitímne očakávala, že stavba bude v predpokladaných termínoch

dokončená a následne užívaná. Ďalej má tvrdená neproporcionalita zásahu do práv

sťažovateľky vyplývať aj zo skutočnosti, že v čase konania o žalobe žalobcu mal proces

posudzovania vplyvov na životné prostredie súbežne prebiehať, pričom sa do neho mal

žalobca aktívne zapájať, ďalej z toho, že úrad, ako aj ministerstvo „viackrát avizovali, že

EIA bude potrebná pred udelením povolenia na uvedenie do prevádzky a prevádzku EMO“,

a napokon aj zo skutočnosti, že stavba EMO je v súlade so Stratégiou energetickej

bezpečnosti Slovenskej republiky a Stratégiou záverečnej časti jadrovej energetiky. Podľa

názoru sťažovateľky teda neexistoval „verejný záujem, ktorý by mohol viesť k zásahu

do práv Sťažovateľa a spravodlivej rovnováhe medzi požiadavkami všeobecného záujmu

a právami Sťažovateľa...

Na základe uvedeného je zrejmé, že NS SR v Rozsudku NS SR;

(i) postupoval v rozpore s princípom proporcionality, ktorý je súčasťou princípu

právneho štátu garantovaného či. 1 SR,

(ii) neposkytol spravodlivú ochranu právu Sťažovateľa vlastniť majetok chránenému

či. 20 ods. 1 SR a Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru,

(iii) dôsledne nevychádzal z podstaty vlastníckeho práva Sťažovateľa a nevykladal

právne predpisy so zreteľom na podstatu inštitútu vlastníckeho práva...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci takto

rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa S... podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn.

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júna 2013

porušené boli.

Základné právo sťažovateľa S... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojitosti s čl. 1, 12 ods. 1, 13 ods. 4

a , Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júna 2013 porušené boli.

Základné právo sťažovateľa S... vlastniť majetok zaručené ods. I

Slovenskej republiky a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júna 2013 porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. júna 2013 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi S. do 15 dní

od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokátskej kancelárie ATLegaL s. r. o.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. zo 6. mája 2014 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie,

pričom jej návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu nevyhovel.

Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu sa vyjadril k sťažnosti pred jej

prijatím na ďalšie konanie podaním sp. zn. KP 3/2014 z 10. februára 2014 a taktiež

po doručení uznesenia sp. zn. zo 6. mája 2014 o prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie podaním sp. zn. KP 3/2014 doručeným ústavnému súdu 18. júna 2014. V oboch

podaniach najvyššieho súdu bolo predložené takmer identické vyjadrenie predsedníčky

senátu najvyššieho súdu 5 S k sťažnosti, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Pridržiavame sa v celom rozsahu nášho vyjadrenia zo 4. februára 2014, ktoré sme

Ústavnému súdu Slovenskej republiky zaslali k č. -42 a dovoľujeme si iba

zopakovať, že v danej veci predmetom odvolacieho konania pred Najvyšším súdom

Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ktorý rozsudkom z 27. júna 2013, sp. zn.

zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -72

z 11. mája 2012 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného č. 79/2009 (číslo: 1006/2009 P)

zo dňa 28. apríla 2009 a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie, bol rozsudok Krajského

súdu v Bratislave, ktorým krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca G., zastúpený

E. K., advokátkou..., domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného

Úradu jadrového dozoru Slovenskej republiky, žiadajúc jeho zrušenie a vrátenie veci

žalovanému na ďalšie konanie - osobitne riadnej účasti v konaní, v ktorom sa rozhodovalo

o zmene stavby pred dokončením v zmysle stavebného zákona, pričom išlo o stavbu „A...“.

Najvyšší súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu ako aj pripojeného spisového

materiálu sa nestotožnil s právnym posúdením veci krajským súdom považujúc jeho závery

za arbitrárne nemajúce oporu v zákone ani v príslušných medzinárodných zmluvách a

práve Európskej únie a v judikatúre súdov Slovenskej republiky.

Sťažovateľka v časti I. ústavnej sťažnosti zhrnula konanie pred Úradom jadrového

dozoru a všeobecnými súdmi a v časti II. vymedzuje právny rámec ústavnej sťažnosti

(časť II A) a porušenie základných práv a slobôd (časť II.B.).

Z časti II.B. považujeme vo vzťahu ku konaniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

za najzávažnejšiu časť II. B1, v ktorej sťažovateľka namieta nekonanie s ňou ako

s účastníčkou súdneho konania o správnej žalobe občianskeho združenia G.

K tejto námietke si dovoľujeme uviesť nasledovné:

Konanie v správnom súdnictve má kontradiktórnu povahu, aj keď obmedzenú účelom

správneho súdnictva. Účastníkmi konania sú preto zásadne žalobca a žalovaný (§ 250

ods. 1 veta prvá ) (ďalej len „OSP“).

Novelou (ďalej len „OSP“)

Z. z. s účinnosťou od 15. októbra 2008 bolo ustanovenie § 250 ods. 1 doplnené druhou

vetou, podľa ktorej súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho

konania, ktorého práva a povinnosti vyplývajúce zo správneho rozhodnutia by mohli byť

zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Stalo sa tak preto, že doterajšia právna úprava

nezabezpečovala účastníctvo v konaní, ktoré bolo začaté na základe žaloby jedného

z účastníkov správneho konania, ani všetkým účastníkom tohto konania, ani osobám

zúčastneným (§, 15a o správnom konaní (správny poriadok)

v znení neskorších predpisov.

Doplnené ustanovenie rozšírilo okruh účastníkov konania o žalobách tak, aby

účastníkmi súdneho konania mohli byť aj tí účastníci správneho konania, ktorí sami žalobu

nepodali (napr. preto, že sú s rozhodnutím správneho orgánu spokojní), ale zrušením

rozhodnutia správneho orgánu by mohli byť dotknuté ich práva a povinnosti. Dôvodová

správa k tomuto ustanoveniu poukázala najmä na Dohovoru o prístupe k informáciám,

účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach

životného prostredia z 25. júna 1998 (oznámenie MZV SR č. - ďalej len

„Aarhuský dohovor“). Okrem účastníkov podľa Aarhuského dohovoru v súdnej praxi ide

napr. aj o účastníkov stavebného konania.

Zákonné ustanovenie veta druhá dopadá nesporne na meritórne

rozhodnutia, teda rozhodnutia vo veci samej, kedy sa zrušením rozhodnutia orgánu verejnej

správy vec vracia naspäť tomuto orgánu na nové vecné prejednanie a rozhodnutie

o právach a povinnostiach všetkých účastníkov správneho konania.

V danej veci však predmetom preskúmavacieho konania nebolo rozhodnutie v merite

veci, ale procesné rozhodnutie o tom, či žalobca občianske združenie G. má alebo nemá byť

účastníkom správneho konania.

Súdna prax nebola dosť dlho jednotná v tom, či takého rozhodnutie môže byť

predmetom súdnemu prieskumu, až napokon pod vplyvom judikatúry Súdneho dvora

Európskej únie (najmä rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 8. marca 2011 vo veci

sp. zn. C-240/09 - Lesoochranárske zoskupenie VLK proti Ministerstvu životného prostredia

Slovenskej republiky) ustálila, že tieto rozhodnutia súdnemu prieskumu podliehajú.

Napriek uvedenému, podľa názoru najvyššieho súdu zrušením procesného

rozhodnutia o tom, či občianske združenie G. má či nemá byť účastníkom správneho

konania, nemôžu byť dotknuté práva a povinnosti sťažovateľky v konaní o zmene stavby

„A...“ pred dokončením v zmysle stavebného zákona, keď základným kritériom

pre posúdenie účastníctva je aj v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 13. januára 2011, č. k. -52 predovšetkým dopad účinkov postupu orgánu

štátnej moci (súdu alebo orgánu verejnej správy) alebo jeho rozhodnutia na základné

práva, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo prostredníctvom medzinárodnej

zmluvy.

Rozhodnutie o okruhu účastníkov správneho konania teda nemení nič na právnom

postavení sťažovateľky v konaní o zmene stavby, a preto nebolo nevyhnuté, aby súd

sťažovateľku pribral do konania o žalobe občianskeho združenia G., v ktorom sa jednalo

výlučne o tom, či toto občianske združenie má či nemá byť účastníkom správneho konania.

Pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľky k vecnej správnosti rozhodnutia

najvyššieho súdu, najvyšší súd poukazuje na dôvody svojho rozsudku sp. zn.

z 27. júna 2013, domnievajúc sa, že sa dostatočne a podrobne vyporiadal so všetkými

skutkovými i právnymi otázkami dôležitými pre rozhodnutie a vo veci zaujal výklad súladný

s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora Európskej únie.»

K vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 16. júla 2014, v ktorom

uviedla:

«5. S tvrdeniami uvedenými v Stanovisku NS SR nemožno súhlasiť, ako je to zrejmé

z nasledovného:

6. Rozhodnutím ÚJD č. 246/2008 (číslo 684/320-231/2008) zo dňa 14.8.2008 (ďalej

aj „Prvostupňové rozhodnutie ÚJD“) bola povolená zmena stavby EMO pred dokončením

v areáli S... (ďalej aj „Zmena EMO“) v zmysle § 66 SZ

7. G. podal proti Prvostupňovému rozhodnutiu ÚJD odvolanie zo 14.11.2008

(doručené ÚJD dňa 19.11.2008) (ďalej aj „Rozklad G.“), v ktorom žiadal, aby

Prvostupňové rozhodnutie ÚJD bolo zrušené z dôvodu, že:

(i) povolenie Zmeny EMO môže byť vydané až po predložení záverečného stanoviska

procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie, a

(ii) ÚJD nekonal s G. ako účastníkom konania o povolení Zmeny EMO.

8. Rozhodnutím predsedníčky ÚJD č. 79/2009 (číslo: 1006/2009 P) zo dňa 28.4.2009

(ďalej aj „Druhostupňové rozhodnutie ÚJD“) bol zamietnutý Rozklad G. proti

Prvostupňovému rozhodnutiu ÚJD a súčasne potvrdené Prvostupňové rozhodnutie ÚJD,

ktorým bola povolená Zmena EMO.

9. Proti Druhostupňovému rozhodnutiu ÚJD podal G. podľa a nasl.

žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia Druhostupňového rozhodnutia ÚJD

(ďalej aj „Žaloba G.“).

10. KS BA rozsudkom č. k. -72 z 11. mája 2012 (ďalej aj „Rozsudok KS

BA“) zamietol Žalobu G.

11. NS SR rozsudkom sp. zn. z 27. júna 2013 (ďalej aj „Rozsudok NS

SR") Rozsudok KS BA zmenil tak, že Druhostupňové rozhodnutie ÚJD zrušil a vec vrátil

ÚJD na ďalšie konanie.

12. Z uvedeného je zrejmé, že predmetom preskúmavacieho konania pred KS BA ako

aj NS SR na základe Žaloby G. bolo Druhostupňové Rozhodnutie ÚJD, ktorým bol

zamietnutý Rozklad G. proti Prvostupňovému rozhodnutiu ÚJD a súčasne potvrdené

Prvostupňové rozhodnutie ÚJD, ktorým bola povolená Zmena EMO.

13. Druhostupňové rozhodnutie ÚJD je nepochybne meritórne rozhodnutie, t. j.

rozhodnutie vo veci žiadosti Sťažovateľa o povolenie Zmeny EMO.

14. Ak sa v Stanovisku NS SR uvádza, že predmetom preskúmavacieho konania

pred KS BA a NS SR na základe Žaloby G. bolo len procesné rozhodnutie o určení okruhu

účastníkov konania pred ÚJD, toto tvrdenie NS SR je v rozpore so skutočnosťou.

15. Druhostupňové rozhodnutie ÚJD nepochybne predstavuje rozhodnutie, ktorého

zrušením mohli byť dotknuté práva a povinnosti Sťažovateľa ako stavebníka v konaní

o povolení Zmeny EMO.

16. Keďže na základe Druhostupňového rozhodnutia ÚJD v spojitosti

s Prvostupňovým rozhodnutím ÚJD nadobudol Sťažovateľ právo pokračovať v stavbe EMO

v súlade so Zmenou EMO povolenou Prvostupňovým rozhodnutím ÚJD, je nepochybne, že

predmetom súdneho konania vedeného pred KS BA a NS SR na základe Žaloby G., v ktorej

sa G. domáhal zrušenia Druhostupňového rozhodnutia ÚJD, bolo rozhodnutie, ktorého

zrušením mohli byť dotknuté práva a povinnosti Sťažovateľa ako stavebníka v konaní

o povolení Zmeny EMO.

17. Súdna prax NS SR potvrdzuje, že osobou, ktorej práva a povinnosti by mohli byť

zrušením správneho rozhodnutia dotknuté, je aj stavebník z dôvodu, že práva a povinnosti

stavebníka, ktorého stavebné povolenie, resp. rozhodnutie o odvolaní proti nemu je

predmetom súdneho preskúmavacieho konania, by mohli byť zrušením správneho

rozhodnutia dotknuté.

18. Skutočnosť, že Sťažovateľ ako stavebník v konaní o povolení zmeny EMO je

osobou, ktorej práva a povinnosti mohli byť zrušením Druhostupňového rozhodnutia ÚJD

dotknuté, potvrdzuje aj nález ÚS SR sp. zn. , na ktorý poukazuje NS SR

v Stanovisku NS SR.

19. ÚS SR v náleze sp. zn. posudzoval ústavnú sťažnosť, v ktorej

sťažovateľka namietala porušenie svojich práv zaručených ods. l a

SR ako aj čl. 6 ods. l Dohovoru postupom NS SR, ktorý svojim rozsudkom zmenil rozsudok

krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba proti rozhodnutiu o umiestnení stavby, tak,

že zrušil napadnuté rozhodnutie o umiestnení stavby a vec vrátil žalovanému stavebnému

úradu na ďalšie konanie.

20. Sťažovateľka bola účastníkom konania o vydanie rozhodnutia o umiestnení

stavby v postavení žiadateľa o vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby.

21. NS SR v stanovisku k ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyjadril pochybnosť, či

sťažovateľka je aktívne legitimovaná na podanie ústavnej sťažnosti z dôvodu, že čl. 127

ods. 1 SR vyžaduje ako „conditio sine qua non“ pre legitimáciu na podanie ústavnej

sťažnosti zásah do práv sťažovateľky, a takáto podmienka podľa názoru NS SR u pôvodných

účastníkov územného konania, ako osôb zúčastňujúcich sa na súdnom prieskume v celkom

inej pozícii ako žalobca, nie je evidentne splnená.

22. ÚS SR však námietku NS SR o nedostatku aktívnej procesnej legitimácie

sťažovateľky na podanie sťažnosti ústavnému súdu vyhodnotil ako nedôvodnú.

23. ÚS SR poukázal na nález ÚS SR, sp. zn. -42 z 13. marca 2008,

v ktorom sa uvádza, že „Nemožno... v nijakom prípade spochybňovať, že v konaní vedenom

krajským súdom sa rozhodovalo... aj o právach sťažovateľky... Bolo povinnosťou krajského

súdu vykladať ustanovenie tak, aby sťažovateľka nebola vylúčená

z konania a aby sa neprimeraným spôsobom nezasahovalo do podstaty jej práva na súdnu

ochranu. Skutočnosť, že výslovne neoznačuje niekoho za účastníka konania,

neznamená, že s ním konajúci súd nemôže v prípade potreby konať, ak sa účinky jeho

postupu alebo jeho rozhodnutia týkajú základných práv, ktoré má takáto osoba zaručené

v ústave alebo medzinárodnej zmluve ()“

24. Nález ÚS SR, sp.zn. -42 bol pritom vydaný ešte v čase, kedy § 250

ods. 1 neobsahoval druhú vetu, v zmysle ktorej súd aj bez návrhu uznesením priberie

do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením

správneho rozhodnutia dotknuté.

25. ÚS SR tak zaujal stanovisko, že ak je predmetom súdneho prieskumu rozhodnutie

o umiestnení stavby, tak účastníkom takéhoto súdneho konania je aj žiadateľ o vydanie

rozhodnutia o umiestnení stavby (ktorý nepodal žalobu proti takémuto rozhodnutiu, pretože

bol s ním spokojný), t. j. že účinky postupu a rozhodnutia súdu sa v takomto prípade týkajú

aj práv žiadateľa o vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby.

26. Uvedené stanovisko US SR v náleze sp. zn. a náleze sp. zn.

len potvrdzuje, že ak predmetom súdneho prieskumu bolo v danom prípade

Druhostupňové rozhodnutie ÚJD tak Sťažovateľ ako stavebník v konaní o povolení Zmeny

EMO mal byť pribraný do súdneho konania o preskúmaní zákonnosti Druhostupňového

rozhodnutia ÚJD, pretože účinky postupu a rozhodnutia súdu o žalobe G. proti

Druhostupňovému rozhodnutiu ÚJD sa týkajú aj práv Sťažovateľa ako stavebníka v konaní

o povolení Zmeny EMO.

27. NS SR preto v súlade s druhou vetou , bol povinný prijať

opatrenia, aby Sťažovateľ bol pribratý do konania o Žalobe G. a bolo s ním konané ako

účastníkom tohto konania.

28. Keďže NS SR uvedeným spôsobom nepostupoval, v rozpore s princípmi práva

na spravodlivé súdne konanie a kontradiktórnosť konania garantovanými čl. 46 ods. 1,

a SR ako aj Dohovoru (viď stanoviská ÚS SR

citované v bodoch 49 až 52 ústavnej sťažnosti Sťažovateľa) postupom a Rozsudkom NS SR:

(i) Sťažovateľovi (ako stavebníkovi) nebolo umožnené byť účastníkom konania

o Žalobe G., v dôsledku čoho mu nebolo umožnené, aby chránil svoje práva a právom

chránené záujmy vyplývajúce z Druhostupňového rozhodnutia ÚJD,

(ii) Sťažovateľovi nebola poskytnutá možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh

a výsledok konania o Žalobe G. využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré by

ho nestavali do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s ostatnými účastníkmi tohto

konania.

29. Pre úplnosť Sťažovateľ poukazuje na to, že nemožno súhlasiť s tvrdením NS SR,

že druhá veta dopadá len na meritórne rozhodnutia, t. j. rozhodnutia

vo veci samej.

30. Podľa druhej vety súd aj bez návrhu uznesením priberie

do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením

správneho rozhodnutia dotknuté.

31. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že druhá veta ods. l dopadá

na akékoľvek „správne rozhodnutie“, ktoré je spôsobilým predmetom preskúmania súdom

na základe žaloby podľa a nasl. .

32. Spôsobilým predmetom súdneho prieskumu je „správne rozhodnutie“, ktoré

spĺňa zákonné náležitosti (viď o. i. a ) a nie je vylúčené zo súdneho

prieskumu (viď - zo súdneho prieskumu pritom nesmú byť vylúčené ani

rozhodnutia uvedené v , ak sa týkajú niektorého základného práva alebo slobody

účastníka konania).

33. Z hľadiska aplikácie druhej vety je irelevantné, či „správne

rozhodnutie“, ktoré je predmetom súdneho prieskumu, je formálne považované

za rozhodnutie procesnej povahy alebo rozhodnutie týkajúce sa merita veci. Z hľadiska

aplikácie druhej je relevantné len to, či ide o „správne rozhodnutie“,

ktorého zrušením môžu byť dotknuté práva a povinnosti účastníka správneho konania.

34. Ako však vyplýva z vyššie uvedeného, v danom prípade je nepochybné, že

Druhostupňové rozhodnutie ÚJD je meritórnym rozhodnutím, ktorého zrušením mohli byť

dotknuté práva a povinnosti Sťažovateľa ako stavebníka v konaní o povolení Zmeny EMO.»

Podaním doručeným 30. júla 2014 sťažovateľka ústavnému súdu oznámila, že

rozhodnutím predsedníčky úradu č. 291/2014 z 23. mája 2014 bol opätovne zamietnutý

rozklad žalobcu proti rozhodnutiu úradu, ktorým bola povolená zmena stavby „A...“ pred

dokončením stavby.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde vo veci sťažnosti sťažovateľky upustil od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s jej stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát

predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich

zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu

na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

Sťažnosť sťažovateľky v tejto veci bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi

Jánovi Auxtovi, ktorý bol členom III. senátu ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu o prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie a o nevyhovení návrhu na odloženie vykonateľnosti rozsudku

najvyššieho súdu rozhodoval 6. mája 2014 III. senát ústavného súdu. V zmysle Dodatku č. 1

k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015

(ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) veci predtým pridelené bývalým sudcom ústavného

súdu Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a Jánovi Lubymu (ktorým skončilo funkčné

obdobie) ako sudcom spravodajcom, ktoré neboli do 4. júla 2014 skončené prijatím

konečného rozhodnutia pléna ústavného súdu alebo príslušného senátu ústavného súdu,

prípadne odložením podania podľa , boli s účinnosťou

od 14. júla 2014 pridelené ostatným sudcom ústavného súdu. Predmetná sťažnosť bola

náhodným výberom pridelená sudkyni ústavného súdu Marianne Mochnáčovej, ktorá je

v súlade s dodatkom k rozvrhu práce členkou I. senátu, a z tohto dôvodu túto vec prerokoval

a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali alebo samotných rozhodnutiach,

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi

konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych

orgánov ( a nasl. ), t. j. v konaní, v ktorom fyzická osoba alebo právnická osoba

tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu.

Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany

v konaní podľa druhej hlavy piatej časti , všeobecný súd mu

túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov

na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však

prirodzene nemožno považovať za právo na úspech v predmetnom konaní (m. m.

).

Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v zaväzuje všetky orgány verejnej moci

vrátane súdov preskúmavajúcich na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány

verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií

poskytujú ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb

rešpektujúc pritom princípy právneho štátu ( prvej vety ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky, alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo predovšetkým vtedy, ak by

komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)

fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ), ale tiež v prípade, ak by

rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade

a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania

alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, , ).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale

aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je aj právo

účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. m. m. ,

, ).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

III.

Z predloženého spisového materiálu ústavný súd zistil, že predmetom konania

pred krajským súdom vo veci vedenej pod sp. zn. bolo preskúmanie

z 28. apríla 2009, ktorým zamietla

odvolanie (rozklad) podané žalobcom proti rozhodnutiu úradu a súčasne potvrdila

rozhodnutie úradu, ktorým bola na základe žiadosti sťažovateľky povolená zmena stavby

pred dokončením „A...“.

Žalobca v podanej žalobe uviedol, že podaním z 25. júna 2008 podal úradu

pripomienky v rámci stavebného konania na zmenu uvedenej stavby, v ktorých tvrdil, že

úrad je povinný vyžiadať si od sťažovateľky (stavebníka) stanovisko o posudzovaní

vplyvov na životné prostredie v zmysle zákona EIA, a súčasne poukazoval na to, že podľa §

14 ods. 1 Správneho poriadku a v súlade s čl. 6 Aarhuského dohovoru má právo zúčastniť

sa stavebného konania ako účastník konania. Napriek uvedenému úrad so žalobcom ako

účastníkom konania nekonal, na jeho námietky neprihliadol a vydal stavebné povolenie,

ktorým povolil zmenu stavby pred dokončením „A...“. Rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu napadol žalobca odvolaním (rozkladom), o ktorom rozhodla predsedníčka

úradu tak, že ho zamietla.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 11. mája 2012 žalobu zamietol podľa

, keď dospel k záveru, že účasť žalobcu v správnom konaní v danom

prípade nemožno posudzovať podľa čl. 6 Arhuského dohovoru, pretože rozhodnutie

predsedníčky úradu (ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie úradu) nemá vplyv na životné

prostredie. Krajský súd ďalej zistil procesné pochybenie v postupe žalovaného, ktorý

o účastníctve žalobcu nevydal rozhodnutie, avšak táto vada bola podľa jeho názoru

konvalidovaná v rozhodnutí žalovaného, v ktorom sa vysporiadal aj s námietkami žalobcu.

Formálne nevydanie rozhodnutia vo veci účastníctva žalobcu podľa názoru krajského súdu

preto nebolo dôvodom na zrušenie rozhodnutia žalovaného, keďže opakované správne

konanie by mu neprinieslo priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Najvyšší súd na základe odvolania žalobcu namietaným rozhodnutím rozsudok

krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie predsedníčky zrušil a vec jej vrátil na ďalšie

konanie.

Z obsahu k sťažnosti pripojeného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vzhľadom

na predmet sťažnosti považuje za potrebné poukázať na tieto relevantné časti jeho

odôvodnenia:

«K názoru krajského súdu, že účasť žalobcu v povoľovacom konaní o zmene stavby

pred dokončením, nemožno posudzovať na základe čl. 6 Aarhuského dohovoru, pretože

predmetom konania nebolo povolenie činnosti podľa v čl. 1 dohovoru, vzhľadom k tomu, že

napadnuté rozhodnutie nemá vplyv na životné prostredie, Najvyšší súd Slovenskej republiky

konštatuje, že z čl. 6 ods. 1 písm. a/ a bodu 22 Aarhuského dohovoru vyplýva, že akákoľvek

zmena, alebo rozšírenie činnosti, kde takáto zmena alebo rozšírenie splní kritéria stanovené

v prílohe (pričom v prílohe sú jednoznačne uvedené jadrové elektrárne a ostatné jadrové

reaktory vrátane ich rozobratia alebo vyradenia z prevádzky), bude predmetom čl. 6 ods. 1

písm. a/, a je činnosťou, pri ktorej je povinnosťou správneho orgánu umožniť včasnú účasť

verejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa môže

uskutočniť efektívne. Na základe uvedeného záver krajského súdu, že predmetom

rozhodnutia žalovaného nebolo povolenie žiadnej z činnosti podľa Aarhuského dohovoru, je

v zjavnom rozpore so znením tohto dohovoru. Takisto je nesprávny aj záver krajského súdu,

že sa nejedná o rozhodnutie, ktoré by malo vplyv na životné prostredie.

Je potrebné konštatovať, že pod vplyvom prijatia uvedeného dohovoru aj v prípade,

že nie je plne implementovaný v právnom poriadku, je potrebné z neho vychádzať, pričom

vnútroštátny súd mal uplatniť taký výklad práva týkajúci sa podmienok, ktoré je potrebné

splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej

miere v súlade s cieľmi v čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

Ohľadne posúdenia účasti žalobcu ako účastníka správneho konania, najvyšší súd

poukazuje na v praxi už uplatňovanú zásadu širšieho chápania pojmu „účastník správneho

konania“, vychádzajúc aj z výkladu § 14 správneho poriadku, ktorý za účastníkov

správneho konania označuje:

1. toho, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má

konať,

2. toho, koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť.

rozhodnutím priamo dotknuté,

3. toho, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených

záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak

(§ 14 ods. 1 správneho poriadku), a

4. aj toho, komu osobitný zákon také postavenie priznáva (§ 14 ods. 2 správneho

poriadku).

Pri zisťovaní okruhu účastníkov správneho konania v tomto prípade preto nemožno

reštriktívne vychádzať z vymedzenia okruhu osôb ustanovených v osobitnom zákone, ale je

potrebné prihliadať aj na osoby, ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti

môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Okruh účastníkov vymedzený v osobitnom zákone

predstavuje subjekty, u ktorých zákonodarca predpokladá reálnu možnosť zásahu do práv

a povinností, a považuje za potrebné menovite ich do správneho konania zahrnúť. Pri

výklade § 14 ods. 2 správneho poriadku totiž nemožno opomenúť časticu „aj“, ktorá

z hľadiska gramatického výkladu indikuje ďalšie rozšírenie okruhu účastníkov popri

subjektoch uvedených v § 14 ods. 1 správneho poriadku.

Tento názor vyslovil tiež Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)

v náleze z 13. januára 2011, č. k. -52: „základným kritériom pre posúdenie

účastníctva je predovšetkým dopad účinkov postupu orgánu štátnej moci (súdu alebo

orgánu verejnej správy) alebo jeho rozhodnutia na základné práva, ktoré má takáto osoba

zaručené v ústave alebo prostredníctvom medzinárodnej zmluvy“.

V tejto súvislosti nemožno opomenúť nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

(ďalej aj „ústavný súd“) č. k. . mája 2010, v ktorom ústavný súd o. i.

uviedol, že „účinná starostlivosť o životné prostredie je ústavnou hodnotou (čl. 44 ods. 4

), o ktorú dbá štát. Subjektom práva na priaznivé životné prostredie je každý (či 44

ods. 1 ). Štát zabezpečuje účinnú starostlivosť o životné prostredie všestranne, pričom

základné formy tejto starostlivosti sú normotvorba (právny rámec ochrany) a dozor

orgánov štátnej správy pre životné prostredie nad vybranými činnosťami v oblasti životného

prostredia. Prejavom významu požiadavky na účinnú ochranu a starostlivosť o životné

prostredie je jej zakotvenie v normách najvyššej právnej sily. Okrem ide o množstvo

medzinárodných zmlúv, ale aj komunitárne právo, ktoré otázkam spojeným s ochranou

a tvorbou životného prostredia venujú zvýšenú pozornosť. S ohľadom na to, že subjektom

práva na priaznivé životné prostredie je podľa každý, Slovenská republika prijala

viaceré právne záväzky smerom k zabezpečeniu účasti verejnosti na rozhodovacích

procesoch orgánov verejnej správy vo sfére životného prostredia. V medzinárodno-právnej

rovine ide najmä o Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom

procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (publikovaný

pod č. ; ďalej len „Aarhuský dohovor“). V zákonnej rovine ide napr.

o ZIPaKZ, do ktorého bola implementovaná Smernica Rady 96/61/ES o integrovanej

prevencii a kontrole znečisťovania v znení smernice 2003/35/ES, ako aj

Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „zákon o EIA“).“ V zmysle tohto záveru ústavného súdu bolo potrebné

posudzovať aj v danú vec.

Napriek ich nenormatívnej, a teda právne nezáväznej povahe, nemožno opomenúť

ani vymedzenie pojmu „účastník konania“ vyplývajúce z čl. 2 písm. a/ Odporúčania Výboru

ministrov Rady Európy (2004) 20 o súdnom prieskume správnych úkonov, ako ani

Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy (87) 16 o administratívnych konaniach, ktoré

sa týkajú veľkého počtu osôb.

Podľa čl. 2 písm. a/ Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy (2004) 20 súdny

prieskum by mal byť dostupný prinajmenej fyzickým a právnickým osobám vzhľadom

na správne akty, ktoré priamo ovplyvňujú ich práva a povinnosti. Členské štáty by mali byť

podporované v snahe vyzistiť, či prístup k súdnemu prieskumu by nemal byť dostupný aj

združeniam či iným osobám a organizáciám oprávneným chrániť kolektívne záujmy

a záujmy jednotlivých komunít.

Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy (87) 16 vyzdvihuje narastajúci počet

oblastí správneho práva (najmä vo sfére výstavby veľkých technologických celkov alebo

priemyselných zariadení), kde správne orgány stále čoraz viac čelia výzve na ochranu

kolektívnych záujmov pri ochrane krajiny, prírody (tzn. prvkov nenahraditeľným spôsobom

spojených so životným prostredím) a logicky sú preto orgány štátnej moci častejšie

prizývané na vydávanie uvedených kolektívnych rozhodnutí. Citované odporúčanie kladie

jasný dôraz na úlohu združení (asociácií) zastupujúcich osoby pri ich práve na ochranu

záujmov chránených právom vrátane súdneho prieskumu takýchto kolektívnych rozhodnutí

správneho orgánu (viď článok I. zásada II. b/ a zásada VII. odporúčania).

Ohľadne odvolacej námietky žalobcu, že správny orgán ho nepovažoval za účastníka

konania, je potrebné konštatovať, že na základe vyššie uvedených záverov je potrebné

žalobcu považovať za účastníka správneho konania a ďalej s ním v tomto konaní ako

s účastníkom konať. Pri hodnotení tejto námietky nie je dostatočné skonštatovať, že žalobca

neutrpel ujmu na svojich právach, nakoľko s ním správny orgán konal, a je nutné poukázať

na povinnosť správneho orgánu pribrať žalobcu ako účastníka správneho konania, keďže

takéto právo žalobcovi na základe vyššie uvedených zákonných ustanovení prislúcha

(k tomu pozri bližšie rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.

z 28. apríla 2011 a sp. zn. z 27. januára 2011).

Na základe uvedených skutočností, Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol

považovať rozhodnutie žalovaného za zákonné, a preto rozsudok Krajského súdu

v Bratislave podľa veta prvá zmenil a rozhodnutie žalovaného zrušil

podľa , a z dôvodu, že rozhodnutie správneho orgánu

vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu je pre

posúdenie veci nepostačujúce a v konaní bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný v ďalšom konaní súc viazaný právnym názorom súdu ( )

vec opätovne prejedná a o nej rozhodne za účasti žalobcu, pričom bude povinný zaoberať

sa všetkými relevantnými námietkami účastníkov správneho konania (§ 59 ods. 1 správneho

poriadku) a rozhodnúť tak, aby jeho konanie a rozhodnutie zodpovedalo ustanoveniam § 3,

§ 4 a § 47 správneho poriadku, pričom musí podrobne zdôvodniť i svoje stanovisko

k vzneseným námietkam.

S poukazom na záver odvolania, v ktorom žalobca veľmi výstižne zhrnul svoje

námietky, s ktorými sa stotožňuje i najvyšší súd, a síce, že:

„- jadrové elektrárne jednoznačne sú činnosti, ktoré možno označiť ako záležitosti

životného prostredia, ako s týmto pojmom narába Aarhuský dohovor,

- akékoľvek povoľovanie (vrátane stavebného konania) týkajúce sa jadrovej

elektrárne jednoznačne spadá pod povoľovacie konania, ktorých sa týka Aarhuský dohovor,

a v ktorých majú členské štáty zabezpečiť včasnú a efektívnu účasť verejnosti.

- Aarhuský dohovor sa týka nielen povoľovania nových činností, ale aj relevantných

zmien už povolených činností,

- podstatou a cieľom Aarhuského dohovoru je zabezpečiť širokú účasť verejnosti,

osobitne združení, ktorých cieľom je ochrana životného prostredia, na rozhodovacích

procesoch,

- účasť verejnosti má byť zabezpečená tak, aby bola včasná a efektívna“, správny

orgán, vzhľadom na to, že sa v predmetnom správnom konaní nesporne jedná o činnosť

spočívajúcu v povolení na prevádzku jadrového zariadenia, vykoná s prihliadnutím na čl. 6

Prílohy č. I Aarhuského dohovoru posúdenie vplyvu stavby na životné prostredie v zmysle

zákona o EIA.

Najvyšší súd si záverom dovoľuje dať opakovane do pozornosti, že zo žiadneho

zákona Slovenskej republiky, ani z Aarhuského dohovoru nevyplýva právny nárok

občianskych združení a zainteresovanej verejnosti, aby ich pripomienkam, ktoré podávajú

procese posudzovania vplyvov na životné prostredie, bolo vyhovené. Účelom prístupu

k informáciám a účasti verejnosti na rozhodovacom procese, ako aj prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia zaručených týmto dohovorom je, aby

sa verejnosť mohla nielen vyjadriť, ale najmä prostredníctvom odborníkov z oblasti

životného prostredia predložiť kvalifikované pripomienky tak, t aby sa hodnotiaci proces

viedol bola odbornej vecnej rovine vzhľadom k cieľu (k tomu pozri bližšie rozsudky

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. z 28. apríla 2011 a sp. zn.

z 27. januára 2011).»

Za najpodstatnejšiu časť námietok sťažovateľky ústavný súd považuje jej tvrdenie, že

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 27. júna 2013 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a , ako aj práva podľa dohovoru z dôvodu, že napriek tomu,

že sťažovateľka je účastníkom správneho konania o povolenie zmeny stavby „A...“ pred jej

dokončením, a teda je osobou, ktorej práva a povinnosti by mohli byť zrušením rozhodnutia

predsedníčky úradu dotknuté, nebola pribratá do konania pred všeobecnými súdmi

o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia tohto správneho orgánu. Krajský súd,

ako aj najvyšší súd s ňou nekonali ako s účastníkom konania, a teda nebola informovaná

o tom, že prebieha súdne konanie v tejto veci, nebola jej doručená žaloba žalobcu ani jeho

odvolanie proti rozsudku krajského súdu, ani žiadne ďalšie podania žalobcu predložené

v súdnom konaní a neboli jej doručované rozhodnutia súdov. Podľa sťažovateľky krajský

súd, ako aj najvyšší súd postupovali v rozpore s druhou vetou , keď

neprijali žiadne opatrenia, aby sa sťažovateľka mohla stať účastníkom konania, a teda jej

bola odopretá možnosť využitím svojich procesných oprávnení ovplyvniť priebeh súdneho

konania, čím sa dostala do pozície podstatne nevýhodnejšej oproti ostatným účastníkom

konania. Sťažovateľka súčasne poukázala na rozsiahlu judikatúru najvyššieho súdu,

v zmysle ktorej nepribratie účastníka správneho konania do súdneho preskúmavacieho

konania je porušením jeho práva na spravodlivé súdne konanie a kontradiktórnosť konania.

Podľa účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez

návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva

a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Ústavný súd konštatuje, že iba postup, keď príslušný všeobecný súd podľa § 250

ods. 1 aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania,

ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté, a tým

poskytne takémuto účastníkovi konania priestor na zaujatie jeho stanoviska k žalobe

i k vyjadreniam prípadne podaným opravným prostriedkom ostatných účastníkov, je

v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z , a

a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Iba takýmto postupom príslušného všeobecného súdu môže byť

v konaní v rámci správneho súdnictva zachované právo jeho účastníkov na súdnu ochranu,

rovnosť účastníkov v konaní, spravodlivé súdne konanie a právo na prerokovanie veci v ich

prítomnosti či právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom.

Ako je zrejmé zo spisu krajského súdu, krajský súd ako prvostupňový súd ani

najvyšší súd ako odvolací súd takto pri rozhodovaní o žalobe na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia predsedníčky úradu vo vzťahu k sťažovateľke nepostupovali napriek tomu, že

z obsahu administratívneho spisu predloženého v súdnom konaní jednoznačne vyplývalo, že

žalobou napadnuté rozhodnutie predsedníčky úradu sa sťažovateľky bezprostredne dotýka,

pretože toto konanie sama iniciovala a v čase jeho vydania nepochybne bola účastníkom

stavebného konania v pozícii stavebníka. Napriek uvedenému všeobecné súdy konajúce

v danej právnej veci sťažovateľku do konania nepribrali, čím jej odopreli možnosť

ovplyvniť priebeh, ako aj výsledok súdneho konania, ktorým bolo zrušenie rozhodnutia

predsedníčky úradu, na základe ktorého sťažovateľka bola oprávnená pokračovať

v dokončení stavby „A...“.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že skutočnosť, že

výslovne neoznačuje niekoho za účastníka konania, neznamená, že s ním konajúci súd

nemôže v prípade potreby konať, ak sa účinky jeho postupu alebo jeho rozhodnutia týkajú

základných práv, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo v medzinárodnej zmluve

(). Podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. z 12. mája 2011

súčasťou obsahu práva podľa je nielen právo každého domáhať sa

svojho práva na súde alebo na inom orgáne Slovenskej republiky, ale aj právo byť

účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Z toho vyplýva,

že každý má právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje aj o jeho právach

a povinnostiach, lebo ináč v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy.

Uvedené závery ústavného súdu sú v súlade aj s judikatúrou najvyššieho súdu (napr.

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. júla 2011, sp. zn.

z 15. marca 2011, sp. zn. z 19. júla 2011, sp. zn.

zo 17. júna 2009, sp. zn. z 18. marca 2009, sp. zn.

zo 17. júla 2011), ktorý opakovane vyslovil názor, že ak prvostupňový súd nepribral

do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením

správneho rozhodnutia dotknuté, a následne s ním nekonal ako s účastníkom súdneho

konania, odňal týmto postupom právo na súdny proces účastníkovi, ktorý bol účastníkom

správneho konania a ktorému toto právo zaručuje ustanovenie .

Ústavný súd sa nestotožňuje so stanoviskom predsedníčky senátu najvyššieho súdu

k sťažnosti, že v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku krajského súdu pred najvyšším

súdom išlo len o procesné rozhodnutie o tom, či žalobca (G., občianske združenie) má alebo

nemá byť účastníkom správneho konania, a z tohto dôvodu nemôžu byť dotknuté práva

a povinnosti sťažovateľky. V namietanom rozsudku, ako vyplýva z jeho citovanej časti

odôvodnenia, najvyšší súd okrem iného zaviazal správny orgán (bez bližšieho určenia), aby

s prihliadnutím na čl. 6 ods. 1 Aarhuského dohovoru vykonal posúdenie vplyvu stavby

„A...“ pred dokončením na životné prostredie v súlade so zákonom o EIA napriek tomu, že

otázka, či má alebo nemá proces EIA pred vydaním rozhodnutia úradu o povolení zmeny

danej stavby prebehnúť, bola vyriešená vo vyjadrení ministerstva ako orgánu príslušného

na úseku posudzovania vplyvov na životné prostredie. Najvyšší súd v tejto otázke dospel

k opačnému stanovisku ako ministerstvo, ktorého výlučnou právomocou je posúdenie tejto

otázky.

Aj keď ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne

poňatie právneho štátu (pozri napr. , , , ),

nemôže rezignovať na svoju funkciu súdneho orgánu ochrany ústavnosti, a preto nemôže

prehliadať závažné procesné pochybenia, ku ktorým dôjde v postupe a rozhodovaní

príslušných orgánov verejnej moci, ktoré intenzitou svojich dôsledkov zasahujú do podstaty

základných práv.

S poukazom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postup najvyššieho súdu,

ako aj jeho rozhodnutie boli z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, a preto rozhodol, že

najvyšší súd svojím postupom a namietaným rozsudkom porušil základné práva

sťažovateľky podľa , a , ako aj jej právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľka tiež namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj svojho práva podľa dohovoru z dôvodu, že namietané rozhodnutie

najvyššieho súdu je nepresvedčivé, neodôvodnené, pretože nedáva jasne a zrozumiteľne

odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky, a teda je arbitrárne. Súčasne

sťažovateľka namietala porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa

a dohovoru v spojitosti s , , a

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v dôsledku neproporcionality zásahu rozsudkom

najvyššieho súdu, ktorá mala vyplývať z možného zmarenia investícií v rozsahu až 2 mld. €,

zo skutočnosti, že počas súdneho konania už prebiehal proces EIA, ako aj z dôvodu, že

žalobca nebol v správnom konaní označený za účastníka konania len formálne, ale na jeho

námietky správne orgány v skutočnosti prihliadali.

Ústavný súd riadiac sa v danom prípade princípom zdržanlivosti (m. m. ,

) nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať sa týmito ďalšími sťažovateľkou

namietanými skutočnosťami, keďže tie, na základe ktorých rozhodol, boli dostačujúce

na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľky. Z uvedených dôvodov ústavný súd

nezaujal stanovisko k vecnej správnosti rozsudku vo veci samej.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd takéto rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V dôsledku toho, že nadobudnutím právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku najvyššieho

súdu sa vec vrátila do rozkladového správneho konania, v ktorom je sťažovateľka

účastníkom konania, a za súčasného zohľadnenia skutočnosti, že medzitým bolo vydané

nové rozhodnutie predsedníčky úradu č. 291/2014 z 23. mája 2014 o zamietnutí podaného

odvolania žalobcu a potvrdení rozhodnutia úradu o povolení zmeny stavby „A...“

pred dokončením, ústavný súd dospel k záveru, že zrušenie namietaného rozsudku

najvyššieho súdu sa v danej veci stalo bezpredmetným, a preto nevyužil svoju právomoc

vyplývajúcu z , a teda nevyhovel návrhu sťažovateľky na zrušenie

namietaného rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie. Vzhľadom na to, že sťažovateľka si neuplatnila nárok na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, ústavný súd o tomto nároku nerozhodoval.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

pred ústavným súdom. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013

(prevzatie a príprava a spísanie sťažnosti) a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku

2014 (vyjadrenie k stanovisku najvyššieho súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14

ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov spolu v sume 417,98 €, čo zodpovedá tarifnej odmene

za 2 úkony právnej pomoci vykonané v roku 2013 po 130,16 € a jeden úkon urobený v roku

2014 v sume 134 € plus trikrát paušálna náhrada hotových výdavkov (2 x 7,81 €

za rok 2013, 1 x 8,04 € za rok 2014).

Trovy konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľky ( v spojení s ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014