Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 57/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Jána Lubyho prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou D..., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. P. D., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. februára 2010

a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti P., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. februára

2010 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -52 z 12. februára 2010

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti P., s. r. o., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume

254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov), ktoré jej j e Krajský

súd v Bratislave p o v i n n ý uhradiť na účet Advokátskej kancelárie D..., s. r. o., B.,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom sp. zn.

a jeho rozsudkom z 12. februára 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ alebo

„namietaný rozsudok“).

Sťažovateľka sa domáha zrušenia napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd

na základe žaloby Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) rozhodol podľa (ďalej

aj „OSP“) o zrušení rozhodnutia Krajského pamiatkového úradu... (ďalej len „krajský

pamiatkový úrad“) č. k. BA/05/1804/4/4947/Bi z 10. októbra 2005. Dôvodom zrušenia

označeného rozhodnutia krajského pamiatkového úradu napadnutým rozsudkom bola

skutočnosť, že príslušný administratívny spis, ktorý predložil žalovaný správny orgán

krajskému súdu, neobsahoval časť podkladov, ktoré mohli mať vplyv na posúdenie

zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Zrušeným rozhodnutím krajského pamiatkového

úradu bol schválený zámer novostavby objektu „D.“... s podmienkami, ktoré sú v ňom

podrobnejšie špecifikované.

Zo sťažnosti, z napadnutého rozsudku, ako aj ďalších jej príloh vyplýva, že

2

sťažovateľka je vlastníčkou pozemkov č. p... – záhrady o výmere 288 ma č. p... –

2

zastavané plochy a nádvoria o výmere 1311 mv k. ú... (ďalej len „predmetné

nehnuteľnosti“). Vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nadobudla na základe kúpnej

zmluvy od obchodnej spoločnosti L., s. r. o., ktorej vklad bol povolený príslušným

katastrálnym úradom 23. apríla 2008 pod č... Obchodná spoločnosť L., s. r. o., už v čase,

keď bola vlastníčkou predmetných pozemkov, si rámci prípravy novostavby objektu „D.“

zabezpečila vydanie územného rozhodnutia, ktoré bolo vydané stavebným úradom mestskej

časti... pod č... zo 14. septembra 2007.

Ešte pred uzavretím kúpnej zmluvy sťažovateľka uzatvorila s uvedenou obchodnou

spoločnosťou zmluvu o postúpení práv stavebníka stavby „D.“ vrátane zmluvy o nájme

pozemkov, na ktorých sa stavba mala realizovať. Obchodná spoločnosť L., s. r. o., sa pritom

stala vlastníčkou označených nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy uzavretej s ich

predchádzajúcim vlastníkom T. M., ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený

12. apríla 2006 pod č... T. M. bol teda vlastníkom predmetných nehnuteľností v čase, keď

prebiehalo konanie o schválení zámeru novostavby objektu „D.“ vedené krajským

pamiatkovým úradom, ktorého bol účastníkom.

Sťažovateľka ako stavebník uvedeného objektu realizovala stavbu v súlade

so stavebným povolením a 19. augusta 2009 bolo na ukončenú stavbu vydané Stavebným

úradom mestskej časti... kolaudačné rozhodnutie č..., ktoré nadobudlo právoplatnosť

20. augusta 2009, a následne bolo skolaudovanej stavbe rozhodnutím uvedenej mestskej

časti č... z 9. septembra 2009 pridelené súpisné a orientačné číslo.

Dňa 20. apríla 2010 T. M. doručil sťažovateľke napadnutý rozsudok. Tento rozsudok,

ktorý nadobudol právoplatnosť 16. marca 2010, si ako účastník správneho konania v 2. rade

prevzal prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu na krajskom súde 20. apríla

2010. Súčasne odovzdal sťažovateľke dokumentáciu týkajúcu sa konania o preskúmaní

zákonnosti rozhodnutia krajského pamiatkového úradu, a to protest generálneho prokurátora

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) č. VI/2 Gd 180/07-10

z 18. apríla 2008 a rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky č. PÚ-08/915-

2/4555/28/MIS, MIK z 20. júna 2008, ktorým tento správny orgán vyššieho stupňa protestu

generálneho prokurátora nevyhovel. Taktiež odovzdal sťažovateľke kópiu žaloby generálnej

prokuratúry doručenej krajskému súdu 8. septembra 2008 a v neposlednom rade jeho

vyjadrenie k predmetnej žalobe, ktoré konajúcemu súdu doručil na základe jeho výzvy

k sp. zn. z 12. novembra 2008. V tomto vyjadrení T. M. oznámil krajskému

súdu, že predmetné pozemky ešte v roku 2006 odpredal obchodnej spoločnosti L., s. r. o.,

a že má vedomosť o tom, že táto stavba sa v čase predloženia jeho vyjadrenia už realizuje.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd svojím konaním a namietaným rozhodnutím

v danej veci porušil jej základné právo podľa a právo podľa

dohovoru, keďže neaplikoval a , čím jej odňal akúkoľvek možnosť

ochraňovať svoje práva pred súdom, hoci jej svedčilo rovnaké právo ako žalobcovi –

dokonca silnejšie, lebo je vlastníčkou sporného pozemku.

Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že počas celej realizácie výstavby objektu „D.“

nemala žiadnu informáciu o tom, že by prebiehali nejaké konania týkajúce sa problematiky

zákonnosti rozhodovania orgánov ochrany pamiatkového fondu. Uvádza, že i keď nebola

účastníkom napadnutého správneho konania, nemožno spochybňovať to, že v následných

konaniach, t. j. v územnom konaní, stavebnom a napokon kolaudačnom konaní sa

rozhodovalo aj o jej právach. Bolo teda povinnosťou krajského súdu postupovať tak, aby

nebola vylúčená z konania a aby sa neprimeraným spôsobom nezasahovalo do jej

základného práva na súdnu ochranu. Krajský súd mal preto upozorniť sťažovateľku

na existujúce konanie, čo by jej umožnilo ihneď z vlastného podnetu vstúpiť do konania ako

vedľajšia účastníčka na strane žalovaného postupom podľa v spojení s ,

resp. ako dotknutá osoba podľa . Rovnocenne so žalovaným by

ochraňovala svoje procesné i hmotnoprávne nároky, ktoré v namietanom konaní stratila.

K tomu odkazujúc na právne závery obsiahnuté v náleze sp. zn. z 13. marca

2008 dodáva, že skutočnosť, že výslovne neoznačuje niekoho

za účastníka konania, neznamená, že s ním konajúci súd nemôže v prípade potreby konať,

ak sa účinky jeho postupu alebo rozhodnutia týkajú základných práv, ktoré má táto osoba

zaručené v ústave alebo medzinárodnou zmluvou.

Ďalej sťažovateľka upozorňuje, že krajský súd mal z vyjadrenia T. M. úplnú

vedomosť o tom, že on v tomto konaní nie je dotknutou osobou, keďže touto je obchodná

spoločnosť L., s. r. o. Mal teda vedomosť, že viac nie je podľa účastníkom

správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho

rozhodnutia dotknuté. Sťažovateľka je presvedčená, že súčasťou základného práva na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva podľa dohovoru je nielen právo

každého domáhať sa svojho práva na súde, ale aj právo byť účastníkom konania, v ktorom

sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, z čoho vyplýva, že každý má právo byť

účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje aj o jeho právach a povinnostiach, lebo inak

v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy. V tejto súvislosti poukazuje

na skutočnosť, že následne po vydaní rozhodnutia správneho orgánu, ktoré bolo

napadnutým rozsudkom krajského súdu zrušené, bolo príslušným stavebným úradom

vydané stavebné povolenie i kolaudačné rozhodnutie s tým, že v čase podania tejto

sťažnosti je stavba, ktorej sa zrušené rozhodnutie správneho orgánu dotýka, riadne

ukončená a na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí aj užívaná.

Postup krajského súdu sťažovateľka namieta napokon aj z toho dôvodu, že i keď

vyzval správny orgán (krajský pamiatkový úrad) na predloženie administratívneho spisu

a súčasne na vyjadrenie k žalobe a k procesným otázkam tohto konania, tento správny orgán

nebol nijakým spôsobom upozornený na skutočnosť, že konajúci súd nepovažuje ním

predložený administratívny spis za úplný, t. j. že z dôvodu jeho neúplnosti nemôže vo veci

konať.

Podľa sťažovateľky pri ústavne konformnom výklade § 250 v spojení s § 246c a § 93

mali byť účastníkmi správneho konania žalobca a tí, ktorí nimi boli v konaní pred

správnym orgánom, lebo len tak sa dala zabezpečiť ochrana práv garantovaných pre

sťažovateľku v a dohovoru.

Sťažovateľka napokon navrhla vydanie dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), ktorým by bola odložená vykonateľnosť

napadnutého právoplatného rozsudku krajského súdu.

II.

Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažnosti požiadal krajský súd

o vyjadrenie k sťažnosti. Vyjadrenie predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 3484/2010

zo 4. októbra 2010 bolo ústavnému súdu doručené 5. októbra 2010.

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení stručne zrekapitulovala priebeh

konania, pričom uviedla, že podľa ustanovenia boli účastníkmi súdneho

konania o žalobe prokurátora prokurátor, účastníci správneho konania a správny orgán.

Krajský súd podľa nej konal s účastníkmi správneho konania známymi z predloženého

spisu, ktorý nebol úplný.

Ďalej vo svojom vyjadrení predsedníčka krajského súdu uvádza, že T. M., účastník

konania a v čase správneho konania konateľ obchodnej spoločnosti L., s. r. o., ktorej mal

podľa vlastného vyjadrenia odpredať nekonkretizované pozemky, túto skutočnosť žiadnym

spôsobom nepreukázal, nepredložil doklad o zmene vlastníctva dotknutých pozemkov

výpisom z listu vlastníctva. Vzhľadom na to, že administratívny spis sa nachádza

na príslušnom pamiatkovom úrade, krajský súd nemá možnosť si overiť okolnosť, či vôbec

v rámci správneho konania obchodná spoločnosť L., s. r. o., informovala správny orgán

o zmene účastníka správneho konania na základe prevodu nehnuteľností. O tejto zmene

pritom zrejme nevedela ani generálna prokuratúra, ktorá predmetnú obchodnú spoločnosť

za účastníka správneho konania neoznačila.

Krajský súd teda podľa vyjadrenia jeho predsedníčky pri určovaní okruhu účastníkov

konania podľa vychádzal z dokladov založených v správnom spise

a tvrdení žalobcu o okruhu účastníkov konania, pričom v konaní nebol predložený doklad

vyvracajúci tieto okolnosti, a z obsahu správneho spisu predloženého žalovaným

nevyplývalo, že by sa jeho rozhodnutie týkalo práv iných subjektov ako tých, s ktorými súd

konal. Predsedníčka krajského súdu poukázala tiež na to, že krajský súd nemal v priebehu

svojho konania vedomosť o tom, že sťažovateľka je vlastníčkou nehnuteľností, ktorých sa

napadnuté rozhodnutie týkalo, a nemal dôvod ani možnosť si nové skutočnosti preverovať.

Tieto je potrebné včas oznámiť správnemu orgánu, z dokladov ktorého nebolo možné tieto

nové skutočnosti zistiť. Podľa predsedníčky krajského súdu predmetnú aktualizáciu údajov

sťažovateľka vykonala pravdepodobne v stavebnom konaní, ktoré je iným konaním ako

tým, ktoré súd skúmal, pričom priebeh tohto konania nebol predmetom skúmania krajského

súdu.

Z týchto dôvodov predsedníčka krajského súdu vyslovila názor, že v danom prípade

zrušením napadnutého rozhodnutia nebolo porušené žiadne právo sťažovateľky v zmysle

princípov piatej časti druhej hlavy , pretože rozhodnutie

žalovaného, ktoré bolo predmetom žaloby, je len podkladom (stanoviskom) na rozhodnutie

príslušného stavebného úradu, ktorý o vydaní územného rozhodnutia a stavebného

povolenia zrejme už rozhodol v inom konaní, a nie je teda rozhodnutím o konkrétnych

právach stavebníka, príp. vlastníka stavieb.

III.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -22

z 24. februára 2011 ju prijal v časti namietaného porušenia základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 12. februára 2010 na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť

odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Zároveň ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu

č. k. -52 z 12. februára 2010.

Následne vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či trvajú na konaní verejného

pojednávania v danej veci, prípadne aby doplnili svoje vyjadrenia k sťažnosti.

Predsedníčka krajského súdu v prípise z 10. marca 2011 ústavnému súdu oznámila,

že sa pridržiava svojho vyjadrenia k veci zo 4. októbra 2010. Zároveň upozornila

na vyjadrenie JUDr. S. L..., ktorá poukázala na to, „že súčasťou súdneho spisu tunajšieho

súdu sp. zn. , nie je administratívny spis správneho orgánu, z ktorého súd

vychádzal, a ktorý v čase rozhodovania tunajšieho súdu, nebol kompletný. Preto postup

správneho orgánu, ani jeho rozhodnutie, nebolo možné v súdnom konaní preskúmať.

Z uvedeného dôvodu Krajský súd v Bratislave vo veci postupoval podľa ustanovenia § 250j

ods. 3 “.

Krajský súd súčasne oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní pri meritórnom

rozhodovaní v tejto veci pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľky zaujal stanovisko k vyjadreniu predsedníčky krajského

súdu zo 4. októbra 2010 podaním doručeným ústavnému súdu 1. mája 2011, v ktorom

okrem iného uviedol:

«Prvým argumentom „opomenutia“ sťažovateľky v súdnom konaní bola údajne

skutočnosť, že pôvodný účastník správneho a následne i súdneho konania p. T. M.

vo svojom podaní doručenom krajskému súdu dňa 12. 11. 2008 žiadnym spôsobom

nepreukázal, nepredložil doklad o zmene vlastníctva dotknutých pozemkov.

Pokiaľ krajský súd považoval – tak, ako to uvádza vo svojom vyjadrení – podanie

za neúplné, mal súd postupovať podľa ust. , a tak mal byť povereným

pracovníkom súdu p. T. M. vyzvaný na jeho doplnenie.

Pokiaľ konajúci krajský súd nepovažoval za potrebné toto – podľa neho – neúplné

podanie doplniť zo strany p. T. M. za cca 30 sekúnd by mal požadovanú informáciu

o majetko-právnom stave dotknutých pozemkov vygenerovanú na internetovom kataster

portáli!

Teda nie je pravdou tvrdenie uvedené vo vyjadrení krajského súdu – viď 4. odstavec

listu krajského súdu zo 04. 10. 2010 – že nemal možnosť si nové skutočnosti preverovať.

Tvrdenie uvedené vo vyjadrení krajského súdu – viď 4. odstavec listu krajského súdu

zo 04. 10. 2010 – že nemal ani dôvod si nové skutočnosti preverovať, je tiež rozporné,

nakoľko podľa ust. konajúci súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú

splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci. V danom prípade sa jednoznačne

jednalo o nedostatok konania odstrániteľný, pričom v takomto prípade sa konajúci súd musí

pokúsiť tieto nedostatky v súčinnosti s účastníkmi odstrániť.

Aj skutočnosť, že krajský súd konštatoval, že administratívny spis, ktorý mu bol

zaslaný žalovaným správnym orgánom vykazoval vady (údajná nekompletnosť – absencia

niekoľkých dokladov), jednalo sa o nedostatok konania odstrániteľný, pričom opakovane

poukazujeme na skutočnosť, že v takomto prípade sa konajúci súd musí pokúsiť tieto

nedostatky v súčinnosti s účastníkmi odstrániť. Pri tomto tiež poukazujem na skutočnosť, že

administratívny spis pred tým, než bol zaslaný súdu, bol na Krajskej prokuratúre

v Bratislave a opakovane na Pamiatkovom úrade SR, kde bol preskúmavaný a je možné, že

nebol po tom, ako „prešiel viacerými rukami“ úplne uprataný, čo však mohlo byť

jednoduchými úkonmi konvalidované.

Záverečná argumentácia uvedená vo vyjadrení krajského súdu pojednávajúca o tom,

že napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu bolo len podkladom pre

rozhodnutie príslušného stavebného úradu a tak toto konanie nebolo o konkrétnych právach

stavebníka, je neprípustným bagatelizovaním správneho konania, nakoľko z dôvodu

zrušenia napadnutého rozhodnutia správneho orgánu účastníci územného a stavebného

konania podali žaloby na preskúmanie zákonnosti týchto rozhodnutí stavebného úradu

s argumentáciou, že tieto majú byť zrušené, nakoľko boli vydané na základe zrušeného

súhlasu Krajského pamiatkového úradu...»

Právny zástupca sťažovateľky napokon uviedol, že súhlasí s tým, aby bolo v konaní

vo veci samej o sťažnosti sťažovateľky upustené od verejného pojednávania senátu

ústavného súdu.

Ústavný súd podľa so súhlasom účastníkov

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

IV.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa sa môže každý domáhať zákonom uvedeným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Právo na súdnu ochranu podľa a dohovoru sa

nevyčerpáva len právom každého domáhať sa svojho práva na súde, ale aj právom byť

účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Inak by v ňom

totiž sťažovateľ nemohol chrániť svoje práva a právom chránené záujmy ().

Zákon ustanoví, kto je účastníkom konania v správnom súdnictve. V prípade konania

o žalobe prokurátora vymedzuje účastníkov konania tak, že sú nimi

prokurátor, účastníci správneho konania a správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom

stupni.

Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľky, že postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorý ju neinformoval o tom, že je pred ním pod

uvedenou spisovou značkou vedené konanie o žalobe prokurátora proti rozhodnutiu

krajského pamiatkového úradu, jej bola odňatá možnosť ochraňovať svoje práva pred

súdom. Sťažovateľka netvrdí, že bola účastníkom konania podľa ,

poukazuje však na to, že predmetné konanie sa jej týkalo ako vlastníčky nehnuteľnosti

vo väčšej miere, ako to bolo v prípade účastníka konania a bývalého vlastníka dotknutej

nehnuteľnosti T. M. Zároveň sťažovateľka upriamuje pozornosť na skutočnosť, že krajský

súd bol menovaným účastníkom konania upozornený na zmenu vlastníckeho práva

vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktorých sa konanie pred ním týkalo.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka výpisom z katastra nehnuteľností

preukázala, že je, ale tiež že už v priebehu konania o žalobe prokurátora bola vlastníčkou

nehnuteľností, ktorých sa týkalo rozhodnutie krajského pamiatkového úradu z 10. októbra

2005. S ohľadom na jej vlastnícke právo a skutočnosť, že toto rozhodnutie bolo

predpokladom na vydanie ďalších rozhodnutí v súvislosti s realizáciou predmetnej

novostavby, dospel ústavný súd k záveru, že napadnutý rozsudok sa dotýka tiež práv

sťažovateľky. Treba zdôrazniť, že v prípadoch, keď sú predmetom správneho konania práva

a povinnosti vo vzťahu k určitej nehnuteľnosti, dochádza obvykle so zmenou vlastníka

i k tomu, že nový vlastník získava právny záujem na výsledku konania. V prípade

sťažovateľky to znamená, že bude vo veci ďalej rozhodované, pričom prípadné negatívne

stanovisko krajského pamiatkového úradu by mohlo mať dôsledky na jej práva alebo

právom chránené záujmy vyplývajúce z jej postavenia ako vlastníčky.

Z uvedeného ale bez ďalšieho nevyplývajú dôsledky pre vymedzenie okruhu osôb,

s ktorými súd koná v rámci konania v správnom súdnictve. Pokiaľ určitá osoba nadobudla

vlastnícke právo k nehnuteľnosti až potom, keď sa skončilo príslušné správne konanie,

v rámci ktorého by inak z titulu vlastníckeho práva vystupovala ako účastník, nevstupuje

táto osoba spätne do postavenia účastníka v správnom konaní. Ani a

(a tiež aj ) preto nepovažuje takúto zmenu za skutočnosť, ktorá by mala

dopad na vymedzenie účastníkov súdneho konania, pretože tí sa odvodzujú len

od správneho konania. Pokiaľ však táto osoba preukáže, že má právny záujem na jeho

výsledku, môže sa zúčastniť konania v správnom súdnictve ako vedľajší účastník

za podmienok ustanovených v v spojení s (porov. Števček, M., Ficová, S.

a kol.: . Komentár. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck 2009. s. 733).

Citované ustanovenia nezakladajú všeobecnú

povinnosť súdu vyzvať každého, koho práva alebo právom chránené záujmy by mohli byť

jeho rozhodnutím zasiahnuté, aby uskutočnil nevyhnutné úkony pre jeho účasť v príslušnom

konaní. Dôvodom je predovšetkým skutočnosť, že súd nemôže mať takúto vedomosť

vo vzťahu k všetkým dotknutým osobám a nemá ani možnosť takto vymedzenú skupinu

osôb zistiť. Súčasne nemožno opomenúť ani to, že v prípade nadobudnutia vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti by mal každý predovšetkým sám dbať o svoje práva a postupovať

obozretne pri ich výkone. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína aj zásadu „vigilantibus

iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc,

aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by

nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že

sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať

prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv ().

Táto všeobecná právna zásada znamená v prípade nadobudnutia vlastníctva

nehnuteľnosti aj nevyhnutnosť získať informácie o tom, či vo vzťahu k predmetným

nehnuteľnostiam prebiehajú alebo môžu prebiehať správne alebo súdne konania. Možnosť

domôcť sa súdnej ochrany účinným spôsobom je zachovaná aj v prípade, ak možno

predpokladať, že by sa nový vlastník, ktorý nadobudol vlastnícke právo až po vydaní

správneho rozhodnutia vzťahujúceho sa k jeho nehnuteľnosti, dozvedel o priebehu súdneho

konania o preskúmaní zákonnosti tohto správneho rozhodnutia, pokiaľ by postupoval

s náležitou obozretnosťou (porov. tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) z 15. januára 2003 vo veci sťažnosti č. 55782/00 – Cañete de Goñi proti

Španielsku, § 39 až § 41).

Z a dohovoru vyplýva povinnosť umožniť v súdnom konaní

ochranu práv a právom chránených záujmov každému, o koho právach a povinnostiach sa

v tomto konaní koná. Takto vymedzený prístup k súdu musí byť účinný a jednotlivec by

mal mať jasnú, praktickú príležitosť namietať akt, ktorý zasahuje do jeho práv [rozsudok

ESĽP vo veci Bellet proti Francúzsku zo 4. decembra 1995, Series A no. 333-B, s. 42,

§ 36].

Pri posúdení namietaného porušenia základného práva sťažovateľky musel ústavný

súd vziať do úvahy tieto skutočnosti. Krajský súd rozhodoval v predmetnom konaní

o žalobe prokurátora (o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia krajského pamiatkového úradu

z 10. októbra 2005 o schválení predloženého zámeru novostavby objektu „D.“ a o určení

podmienok týkajúcich sa jej prípravy a realizácie projektovej dokumentácie, projektu stavby

a prípadných zmien), teda na základe „mimoriadneho opravného prostriedku“. Protest

prokurátora, ktorý predchádzal podaniu žaloby, bol podaný približne dva a pol roka

od právoplatnosti rozhodnutia krajského pamiatkového úradu. Potom, ako mu Pamiatkový

úrad Slovenskej republiky nevyhovel, podal prokurátor včas žalobu, pričom konanie o tejto

žalobe trvalo opäť približne jeden a pol roka. Súdne konanie bolo teda začaté dva a pol roka

po právoplatnosti rozhodnutia krajského pamiatkového úradu a k zrušeniu tohto rozhodnutia

došlo až po viac ako 4 rokoch od právoplatnosti rozhodnutia. Už samotná táto dĺžka konania

vypovedá o možnosti, že medzičasom mohlo dôjsť k zmene vlastníckych pomerov a že

údaje obsiahnuté v spisovom materiáli správneho orgánu môžu byť neaktuálne.

Vyjadrenie krajského súdu, podľa ktorého z príslušného spisového materiálu

krajského pamiatkového úradu nevyplývala zmena vlastníckych pomerov, ako aj že tieto

zmeny mali byť včas oznámené správnemu orgánu, je nevyhnutné posudzovať v kontexte

konania o proteste prokurátora. Podľa § 69 Správneho poriadku rozhodne o proteste

prokurátora buď správny orgán, ktorý rozhodnutie vydal, alebo jemu nadriadený správny

orgán. Účastníci konania však aj s ohľadom na krátkosť zákonnej lehoty na rozhodnutie

nie sú vyrozumení o tomto proteste a je im doručované až rozhodnutie o ňom. Nemožno

preto očakávať, že by účastník konania, ktorý bol pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti,

informoval krajský pamiatkový úrad o zmene vlastníka nehnuteľnosti v priebehu konania

o proteste, ako ani to, že by tak učinil z iného dôvodu potom, ako pôvodné rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť.

Je teda zrejmé, že za týchto okolností nemala sťažovateľka ako nová vlastníčka

predmetných nehnuteľností dôvod predpokladať, že by mohlo byť spätne spochybnené

rozhodnutie krajského pamiatkového úradu. Pokiaľ účastník konania T. M. upozornil

krajský súd, že už nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností, ale že tieto pozemky predal

obchodnej spoločnosti L., s. r. o., bolo povinnosťou krajského súdu reagovať na túto

informáciu, a to napríklad žiadosťou o doplnenie tohto tvrdenia alebo zistením, kto je

v súčasnosti ich vlastníkom, a informovať o prebiehajúcom konaní nového vlastníka.

Z tohto hľadiska nie je podstatné, že zákon výslovne neustanovuje povinnosť súdu

vyrozumieť za týchto okolností nového vlastníka o prebiehajúcom súdnom konaní. Ústavný

súd už v minulosti konštatoval, že skutočnosť, že výslovne

neoznačuje niekoho za účastníka konania, neznamená, že s ním konajúci súd nemôže

v prípade potreby konať, ak sa účinky jeho postupu alebo jeho rozhodnutia týkajú

základných práv, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo v medzinárodnej zmluve

(). Za situácie, keď krajský súd v priebehu konania získal informáciu o osobe,

ktorej práva alebo právom chránené záujmy by mohli byť jeho rozhodnutím dotknuté,

a s ohľadom na konkrétne okolnosti nemožno dôvodne predpokladať, že by táto osoba aj pri

zachovaní náležitej obozretnosti mohla mať vedomosť o tomto súdnom konaní, vyplývala

táto povinnosť priamo z a dohovoru. Keďže v okolnostiach

daného prípadu išlo v konaní pred krajským súdom o preskúmanie rozhodnutia, ktoré sa

priamo dotýka vlastníckeho práva sťažovateľky, mohlo byť namietaným postupom podľa

názoru ústavného súdu navyše dotknuté aj základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 2

, porušenie ktorého však vo svojej sťažnosti nenamietala.

K tomu ústavný súd pripomína, že v súlade s musí byť výklad

a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov

v súlade s . Zároveň v zmysle c ods. 1 majú príslušné medzinárodné

zmluvy o ľudských právach a základných slobodách prednosť pred zákonmi,

ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd ( v spojení s ,

).

Z týchto dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že napadnutým postupom

a rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

V.

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší ( ) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [

ods. 3 písm. b) ]. V danom prípade na ochranu základného práva

sťažovateľky bolo potrebné nielen rozsudok krajského súdu č. k. -52

z 12. februára 2010 zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd bude

pokračovať v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného správneho orgánu (bod 2

výroku tohto nálezu).

V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Krajský súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné doručením

( ).

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa nedomáhala primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 50

ods. 3 , preto sa ústavný súd touto otázkou vzhľadom na viazanosť

petitom sťažnosti podľa nezaoberal.

Sťažovateľka napokon žiadala, aby jej ústavný súd priznal všetky trovy konania,

ktoré jej vznikli v konaní o jej sťažnosti pred ústavným súdom. Trovy konania nevyčíslila.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom

sťažovateľky vychádzal z , podľa ktorého ústavný súd

môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania

pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za I. polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na to ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2009, ktorá bola 721,40 €, pretože úkony právnej služby boli vykonané v roku 2010.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia

a spísanie a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)

vyhlášky v sume 120,23 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál.

Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedené

v bode 3 výroku tohto nálezu.

Ústavný súd pri prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol okrem iného

aj o dočasnom opatrení tak, že odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku.

Podľa dočasné opatrenie zaniká najneskoršie

právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom

zrušení.

S poukazom na to nebolo potrebné v tejto veci rozhodovať o zrušení predmetného

dočasného opatrenia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011