Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)IV. ÚS 57/2011
PDF · 342.51 KB
No categories available
IV. ÚS 57/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Jána Lubyho prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou D..., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. P. D., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom sp. zn. 4 S 77/2008 a jeho rozsudkom z 12. februára 2010
a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti P., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 77/2008 a jeho rozsudkom z 12. februára
2010 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 S 77/2008-52 z 12. februára 2010
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti P., s. r. o., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume
254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov), ktoré jej j e Krajský
súd v Bratislave p o v i n n ý uhradiť na účet Advokátskej kancelárie D..., s. r. o., B.,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2010
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom sp. zn.
4 S 77/2008 a jeho rozsudkom z 12. februára 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ alebo
„namietaný rozsudok“).
Sťažovateľka sa domáha zrušenia napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd
na základe žaloby Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) rozhodol podľa § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“) o zrušení rozhodnutia Krajského pamiatkového úradu... (ďalej len „krajský
pamiatkový úrad“) č. k. BA/05/1804/4/4947/Bi z 10. októbra 2005. Dôvodom zrušenia
označeného rozhodnutia krajského pamiatkového úradu napadnutým rozsudkom bola
skutočnosť, že príslušný administratívny spis, ktorý predložil žalovaný správny orgán
krajskému súdu, neobsahoval časť podkladov, ktoré mohli mať vplyv na posúdenie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Zrušeným rozhodnutím krajského pamiatkového
úradu bol schválený zámer novostavby objektu „D.“... s podmienkami, ktoré sú v ňom
podrobnejšie špecifikované.
Zo sťažnosti, z napadnutého rozsudku, ako aj ďalších jej príloh vyplýva, že
2
sťažovateľka je vlastníčkou pozemkov č. p... – záhrady o výmere 288 ma č. p... –
2
zastavané plochy a nádvoria o výmere 1311 mv k. ú... (ďalej len „predmetné
nehnuteľnosti“). Vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nadobudla na základe kúpnej
zmluvy od obchodnej spoločnosti L., s. r. o., ktorej vklad bol povolený príslušným
katastrálnym úradom 23. apríla 2008 pod č... Obchodná spoločnosť L., s. r. o., už v čase,
keď bola vlastníčkou predmetných pozemkov, si rámci prípravy novostavby objektu „D.“
zabezpečila vydanie územného rozhodnutia, ktoré bolo vydané stavebným úradom mestskej
časti... pod č... zo 14. septembra 2007.
Ešte pred uzavretím kúpnej zmluvy sťažovateľka uzatvorila s uvedenou obchodnou
spoločnosťou zmluvu o postúpení práv stavebníka stavby „D.“ vrátane zmluvy o nájme
pozemkov, na ktorých sa stavba mala realizovať. Obchodná spoločnosť L., s. r. o., sa pritom
stala vlastníčkou označených nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy uzavretej s ich
predchádzajúcim vlastníkom T. M., ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený
12. apríla 2006 pod č... T. M. bol teda vlastníkom predmetných nehnuteľností v čase, keď
prebiehalo konanie o schválení zámeru novostavby objektu „D.“ vedené krajským
pamiatkovým úradom, ktorého bol účastníkom.
Sťažovateľka ako stavebník uvedeného objektu realizovala stavbu v súlade
so stavebným povolením a 19. augusta 2009 bolo na ukončenú stavbu vydané Stavebným
úradom mestskej časti... kolaudačné rozhodnutie č..., ktoré nadobudlo právoplatnosť
20. augusta 2009, a následne bolo skolaudovanej stavbe rozhodnutím uvedenej mestskej
časti č... z 9. septembra 2009 pridelené súpisné a orientačné číslo.
Dňa 20. apríla 2010 T. M. doručil sťažovateľke napadnutý rozsudok. Tento rozsudok,
ktorý nadobudol právoplatnosť 16. marca 2010, si ako účastník správneho konania v 2. rade
prevzal prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu na krajskom súde 20. apríla
2010. Súčasne odovzdal sťažovateľke dokumentáciu týkajúcu sa konania o preskúmaní
zákonnosti rozhodnutia krajského pamiatkového úradu, a to protest generálneho prokurátora
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) č. VI/2 Gd 180/07-10
z 18. apríla 2008 a rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky č. PÚ-08/915-
2/4555/28/MIS, MIK z 20. júna 2008, ktorým tento správny orgán vyššieho stupňa protestu
generálneho prokurátora nevyhovel. Taktiež odovzdal sťažovateľke kópiu žaloby generálnej
prokuratúry doručenej krajskému súdu 8. septembra 2008 a v neposlednom rade jeho
vyjadrenie k predmetnej žalobe, ktoré konajúcemu súdu doručil na základe jeho výzvy
k sp. zn. 4 S 77/2008 z 12. novembra 2008. V tomto vyjadrení T. M. oznámil krajskému
súdu, že predmetné pozemky ešte v roku 2006 odpredal obchodnej spoločnosti L., s. r. o.,
a že má vedomosť o tom, že táto stavba sa v čase predloženia jeho vyjadrenia už realizuje.
Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd svojím konaním a namietaným rozhodnutím
v danej veci porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, keďže neaplikoval § 250 a § 246c OSP, čím jej odňal akúkoľvek možnosť
ochraňovať svoje práva pred súdom, hoci jej svedčilo rovnaké právo ako žalobcovi –
dokonca silnejšie, lebo je vlastníčkou sporného pozemku.
Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že počas celej realizácie výstavby objektu „D.“
nemala žiadnu informáciu o tom, že by prebiehali nejaké konania týkajúce sa problematiky
zákonnosti rozhodovania orgánov ochrany pamiatkového fondu. Uvádza, že i keď nebola
účastníkom napadnutého správneho konania, nemožno spochybňovať to, že v následných
konaniach, t. j. v územnom konaní, stavebnom a napokon kolaudačnom konaní sa
rozhodovalo aj o jej právach. Bolo teda povinnosťou krajského súdu postupovať tak, aby
nebola vylúčená z konania a aby sa neprimeraným spôsobom nezasahovalo do jej
základného práva na súdnu ochranu. Krajský súd mal preto upozorniť sťažovateľku
na existujúce konanie, čo by jej umožnilo ihneď z vlastného podnetu vstúpiť do konania ako
vedľajšia účastníčka na strane žalovaného postupom podľa § 246c v spojení s § 93 OSP,
resp. ako dotknutá osoba podľa § 250 ods. 1 OSP. Rovnocenne so žalovaným by
ochraňovala svoje procesné i hmotnoprávne nároky, ktoré v namietanom konaní stratila.
K tomu odkazujúc na právne závery obsiahnuté v náleze sp. zn. I. ÚS 219/07 z 13. marca
2008 dodáva, že skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok výslovne neoznačuje niekoho
za účastníka konania, neznamená, že s ním konajúci súd nemôže v prípade potreby konať,
ak sa účinky jeho postupu alebo rozhodnutia týkajú základných práv, ktoré má táto osoba
zaručené v ústave alebo medzinárodnou zmluvou.
Ďalej sťažovateľka upozorňuje, že krajský súd mal z vyjadrenia T. M. úplnú
vedomosť o tom, že on v tomto konaní nie je dotknutou osobou, keďže touto je obchodná
spoločnosť L., s. r. o. Mal teda vedomosť, že viac nie je podľa § 250 ods. 1 OSP účastníkom
správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho
rozhodnutia dotknuté. Sťažovateľka je presvedčená, že súčasťou základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je nielen právo
každého domáhať sa svojho práva na súde, ale aj právo byť účastníkom konania, v ktorom
sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, z čoho vyplýva, že každý má právo byť
účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje aj o jeho právach a povinnostiach, lebo inak
v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy. V tejto súvislosti poukazuje
na skutočnosť, že následne po vydaní rozhodnutia správneho orgánu, ktoré bolo
napadnutým rozsudkom krajského súdu zrušené, bolo príslušným stavebným úradom
vydané stavebné povolenie i kolaudačné rozhodnutie s tým, že v čase podania tejto
sťažnosti je stavba, ktorej sa zrušené rozhodnutie správneho orgánu dotýka, riadne
ukončená a na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí aj užívaná.
Postup krajského súdu sťažovateľka namieta napokon aj z toho dôvodu, že i keď
vyzval správny orgán (krajský pamiatkový úrad) na predloženie administratívneho spisu
a súčasne na vyjadrenie k žalobe a k procesným otázkam tohto konania, tento správny orgán
nebol nijakým spôsobom upozornený na skutočnosť, že konajúci súd nepovažuje ním
predložený administratívny spis za úplný, t. j. že z dôvodu jeho neúplnosti nemôže vo veci
konať.
Podľa sťažovateľky pri ústavne konformnom výklade § 250 v spojení s § 246c a § 93
OSP mali byť účastníkmi správneho konania žalobca a tí, ktorí nimi boli v konaní pred
správnym orgánom, lebo len tak sa dala zabezpečiť ochrana práv garantovaných pre
sťažovateľku v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka napokon navrhla vydanie dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorým by bola odložená vykonateľnosť
napadnutého právoplatného rozsudku krajského súdu.
II.
Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažnosti požiadal krajský súd
o vyjadrenie k sťažnosti. Vyjadrenie predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 3484/2010
zo 4. októbra 2010 bolo ústavnému súdu doručené 5. októbra 2010.
Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení stručne zrekapitulovala priebeh
konania, pričom uviedla, že podľa ustanovenia § 250 ods. 6 OSP boli účastníkmi súdneho
konania o žalobe prokurátora prokurátor, účastníci správneho konania a správny orgán.
Krajský súd podľa nej konal s účastníkmi správneho konania známymi z predloženého
spisu, ktorý nebol úplný.
Ďalej vo svojom vyjadrení predsedníčka krajského súdu uvádza, že T. M., účastník
konania a v čase správneho konania konateľ obchodnej spoločnosti L., s. r. o., ktorej mal
podľa vlastného vyjadrenia odpredať nekonkretizované pozemky, túto skutočnosť žiadnym
spôsobom nepreukázal, nepredložil doklad o zmene vlastníctva dotknutých pozemkov
výpisom z listu vlastníctva. Vzhľadom na to, že administratívny spis sa nachádza
na príslušnom pamiatkovom úrade, krajský súd nemá možnosť si overiť okolnosť, či vôbec
v rámci správneho konania obchodná spoločnosť L., s. r. o., informovala správny orgán
o zmene účastníka správneho konania na základe prevodu nehnuteľností. O tejto zmene
pritom zrejme nevedela ani generálna prokuratúra, ktorá predmetnú obchodnú spoločnosť
za účastníka správneho konania neoznačila.
Krajský súd teda podľa vyjadrenia jeho predsedníčky pri určovaní okruhu účastníkov
konania podľa § 250 ods. 6 OSP vychádzal z dokladov založených v správnom spise
a tvrdení žalobcu o okruhu účastníkov konania, pričom v konaní nebol predložený doklad
vyvracajúci tieto okolnosti, a z obsahu správneho spisu predloženého žalovaným
nevyplývalo, že by sa jeho rozhodnutie týkalo práv iných subjektov ako tých, s ktorými súd
konal. Predsedníčka krajského súdu poukázala tiež na to, že krajský súd nemal v priebehu
svojho konania vedomosť o tom, že sťažovateľka je vlastníčkou nehnuteľností, ktorých sa
napadnuté rozhodnutie týkalo, a nemal dôvod ani možnosť si nové skutočnosti preverovať.
Tieto je potrebné včas oznámiť správnemu orgánu, z dokladov ktorého nebolo možné tieto
nové skutočnosti zistiť. Podľa predsedníčky krajského súdu predmetnú aktualizáciu údajov
sťažovateľka vykonala pravdepodobne v stavebnom konaní, ktoré je iným konaním ako
tým, ktoré súd skúmal, pričom priebeh tohto konania nebol predmetom skúmania krajského
súdu.
Z týchto dôvodov predsedníčka krajského súdu vyslovila názor, že v danom prípade
zrušením napadnutého rozhodnutia nebolo porušené žiadne právo sťažovateľky v zmysle
princípov piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, pretože rozhodnutie
žalovaného, ktoré bolo predmetom žaloby, je len podkladom (stanoviskom) na rozhodnutie
príslušného stavebného úradu, ktorý o vydaní územného rozhodnutia a stavebného
povolenia zrejme už rozhodol v inom konaní, a nie je teda rozhodnutím o konkrétnych
právach stavebníka, príp. vlastníka stavieb.
III.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 57/2011-22
z 24. februára 2011 ju prijal v časti namietaného porušenia základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 77/2008
a jeho rozsudkom z 12. februára 2010 na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť
odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Zároveň ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu
č. k. 4 S 77/2008-52 z 12. februára 2010.
Následne vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či trvajú na konaní verejného
pojednávania v danej veci, prípadne aby doplnili svoje vyjadrenia k sťažnosti.
Predsedníčka krajského súdu v prípise z 10. marca 2011 ústavnému súdu oznámila,
že sa pridržiava svojho vyjadrenia k veci zo 4. októbra 2010. Zároveň upozornila
na vyjadrenie JUDr. S. L..., ktorá poukázala na to, „že súčasťou súdneho spisu tunajšieho
súdu sp. zn. 4 S 77/2008, nie je administratívny spis správneho orgánu, z ktorého súd
vychádzal, a ktorý v čase rozhodovania tunajšieho súdu, nebol kompletný. Preto postup
správneho orgánu, ani jeho rozhodnutie, nebolo možné v súdnom konaní preskúmať.
Z uvedeného dôvodu Krajský súd v Bratislave vo veci postupoval podľa ustanovenia § 250j
ods. 3 O. s. p.“.
Krajský súd súčasne oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní pri meritórnom
rozhodovaní v tejto veci pred ústavným súdom.
Právny zástupca sťažovateľky zaujal stanovisko k vyjadreniu predsedníčky krajského
súdu zo 4. októbra 2010 podaním doručeným ústavnému súdu 1. mája 2011, v ktorom
okrem iného uviedol:
«Prvým argumentom „opomenutia“ sťažovateľky v súdnom konaní bola údajne
skutočnosť, že pôvodný účastník správneho a následne i súdneho konania p. T. M.
vo svojom podaní doručenom krajskému súdu dňa 12. 11. 2008 žiadnym spôsobom
nepreukázal, nepredložil doklad o zmene vlastníctva dotknutých pozemkov.
Pokiaľ krajský súd považoval – tak, ako to uvádza vo svojom vyjadrení – podanie
za neúplné, mal súd postupovať podľa ust. § 43 ods.1 O. s. p., a tak mal byť povereným
pracovníkom súdu p. T. M. vyzvaný na jeho doplnenie.
Pokiaľ konajúci krajský súd nepovažoval za potrebné toto – podľa neho – neúplné
podanie doplniť zo strany p. T. M. za cca 30 sekúnd by mal požadovanú informáciu
o majetko-právnom stave dotknutých pozemkov vygenerovanú na internetovom kataster
portáli!
Teda nie je pravdou tvrdenie uvedené vo vyjadrení krajského súdu – viď 4. odstavec
listu krajského súdu zo 04. 10. 2010 – že nemal možnosť si nové skutočnosti preverovať.
Tvrdenie uvedené vo vyjadrení krajského súdu – viď 4. odstavec listu krajského súdu
zo 04. 10. 2010 – že nemal ani dôvod si nové skutočnosti preverovať, je tiež rozporné,
nakoľko podľa ust. § 103 O. s. p. konajúci súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú
splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci. V danom prípade sa jednoznačne
jednalo o nedostatok konania odstrániteľný, pričom v takomto prípade sa konajúci súd musí
pokúsiť tieto nedostatky v súčinnosti s účastníkmi odstrániť.
Aj skutočnosť, že krajský súd konštatoval, že administratívny spis, ktorý mu bol
zaslaný žalovaným správnym orgánom vykazoval vady (údajná nekompletnosť – absencia
niekoľkých dokladov), jednalo sa o nedostatok konania odstrániteľný, pričom opakovane
poukazujeme na skutočnosť, že v takomto prípade sa konajúci súd musí pokúsiť tieto
nedostatky v súčinnosti s účastníkmi odstrániť. Pri tomto tiež poukazujem na skutočnosť, že
administratívny spis pred tým, než bol zaslaný súdu, bol na Krajskej prokuratúre
v Bratislave a opakovane na Pamiatkovom úrade SR, kde bol preskúmavaný a je možné, že
nebol po tom, ako „prešiel viacerými rukami“ úplne uprataný, čo však mohlo byť
jednoduchými úkonmi konvalidované.
Záverečná argumentácia uvedená vo vyjadrení krajského súdu pojednávajúca o tom,
že napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu bolo len podkladom pre
rozhodnutie príslušného stavebného úradu a tak toto konanie nebolo o konkrétnych právach
stavebníka, je neprípustným bagatelizovaním správneho konania, nakoľko z dôvodu
zrušenia napadnutého rozhodnutia správneho orgánu účastníci územného a stavebného
konania podali žaloby na preskúmanie zákonnosti týchto rozhodnutí stavebného úradu
s argumentáciou, že tieto majú byť zrušené, nakoľko boli vydané na základe zrušeného
súhlasu Krajského pamiatkového úradu...»
Právny zástupca sťažovateľky napokon uviedol, že súhlasí s tým, aby bolo v konaní
vo veci samej o sťažnosti sťažovateľky upustené od verejného pojednávania senátu
ústavného súdu.
Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkov
upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom uvedeným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sa
nevyčerpáva len právom každého domáhať sa svojho práva na súde, ale aj právom byť
účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Inak by v ňom
totiž sťažovateľ nemohol chrániť svoje práva a právom chránené záujmy (I. ÚS 219/07).
Zákon ustanoví, kto je účastníkom konania v správnom súdnictve. V prípade konania
o žalobe prokurátora vymedzuje účastníkov konania § 250 ods. 6 OSP tak, že sú nimi
prokurátor, účastníci správneho konania a správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom
stupni.
Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľky, že postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 77/2008, ktorý ju neinformoval o tom, že je pred ním pod
uvedenou spisovou značkou vedené konanie o žalobe prokurátora proti rozhodnutiu
krajského pamiatkového úradu, jej bola odňatá možnosť ochraňovať svoje práva pred
súdom. Sťažovateľka netvrdí, že bola účastníkom konania podľa § 250 ods. 6 OSP,
poukazuje však na to, že predmetné konanie sa jej týkalo ako vlastníčky nehnuteľnosti
vo väčšej miere, ako to bolo v prípade účastníka konania a bývalého vlastníka dotknutej
nehnuteľnosti T. M. Zároveň sťažovateľka upriamuje pozornosť na skutočnosť, že krajský
súd bol menovaným účastníkom konania upozornený na zmenu vlastníckeho práva
vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktorých sa konanie pred ním týkalo.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka výpisom z katastra nehnuteľností
preukázala, že je, ale tiež že už v priebehu konania o žalobe prokurátora bola vlastníčkou
nehnuteľností, ktorých sa týkalo rozhodnutie krajského pamiatkového úradu z 10. októbra
2005. S ohľadom na jej vlastnícke právo a skutočnosť, že toto rozhodnutie bolo
predpokladom na vydanie ďalších rozhodnutí v súvislosti s realizáciou predmetnej
novostavby, dospel ústavný súd k záveru, že napadnutý rozsudok sa dotýka tiež práv
sťažovateľky. Treba zdôrazniť, že v prípadoch, keď sú predmetom správneho konania práva
a povinnosti vo vzťahu k určitej nehnuteľnosti, dochádza obvykle so zmenou vlastníka
i k tomu, že nový vlastník získava právny záujem na výsledku konania. V prípade
sťažovateľky to znamená, že bude vo veci ďalej rozhodované, pričom prípadné negatívne
stanovisko krajského pamiatkového úradu by mohlo mať dôsledky na jej práva alebo
právom chránené záujmy vyplývajúce z jej postavenia ako vlastníčky.
Z uvedeného ale bez ďalšieho nevyplývajú dôsledky pre vymedzenie okruhu osôb,
s ktorými súd koná v rámci konania v správnom súdnictve. Pokiaľ určitá osoba nadobudla
vlastnícke právo k nehnuteľnosti až potom, keď sa skončilo príslušné správne konanie,
v rámci ktorého by inak z titulu vlastníckeho práva vystupovala ako účastník, nevstupuje
táto osoba spätne do postavenia účastníka v správnom konaní. Ani § 250 ods. 1 a 2 OSP
(a tiež aj § 250 ods. 6 OSP) preto nepovažuje takúto zmenu za skutočnosť, ktorá by mala
dopad na vymedzenie účastníkov súdneho konania, pretože tí sa odvodzujú len
od správneho konania. Pokiaľ však táto osoba preukáže, že má právny záujem na jeho
výsledku, môže sa zúčastniť konania v správnom súdnictve ako vedľajší účastník
za podmienok ustanovených v § 93 v spojení s § 246c OSP (porov. Števček, M., Ficová, S.
a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck 2009. s. 733).
Citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nezakladajú všeobecnú
povinnosť súdu vyzvať každého, koho práva alebo právom chránené záujmy by mohli byť
jeho rozhodnutím zasiahnuté, aby uskutočnil nevyhnutné úkony pre jeho účasť v príslušnom
konaní. Dôvodom je predovšetkým skutočnosť, že súd nemôže mať takúto vedomosť
vo vzťahu k všetkým dotknutým osobám a nemá ani možnosť takto vymedzenú skupinu
osôb zistiť. Súčasne nemožno opomenúť ani to, že v prípade nadobudnutia vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti by mal každý predovšetkým sám dbať o svoje práva a postupovať
obozretne pri ich výkone. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína aj zásadu „vigilantibus
iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc,
aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by
nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že
sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať
prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv (IV. ÚS 329/2010).
Táto všeobecná právna zásada znamená v prípade nadobudnutia vlastníctva
nehnuteľnosti aj nevyhnutnosť získať informácie o tom, či vo vzťahu k predmetným
nehnuteľnostiam prebiehajú alebo môžu prebiehať správne alebo súdne konania. Možnosť
domôcť sa súdnej ochrany účinným spôsobom je zachovaná aj v prípade, ak možno
predpokladať, že by sa nový vlastník, ktorý nadobudol vlastnícke právo až po vydaní
správneho rozhodnutia vzťahujúceho sa k jeho nehnuteľnosti, dozvedel o priebehu súdneho
konania o preskúmaní zákonnosti tohto správneho rozhodnutia, pokiaľ by postupoval
s náležitou obozretnosťou (porov. tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) z 15. januára 2003 vo veci sťažnosti č. 55782/00 – Cañete de Goñi proti
Španielsku, § 39 až § 41).
Z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru vyplýva povinnosť umožniť v súdnom konaní
ochranu práv a právom chránených záujmov každému, o koho právach a povinnostiach sa
v tomto konaní koná. Takto vymedzený prístup k súdu musí byť účinný a jednotlivec by
mal mať jasnú, praktickú príležitosť namietať akt, ktorý zasahuje do jeho práv [rozsudok
ESĽP vo veci Bellet proti Francúzsku zo 4. decembra 1995, Series A no. 333-B, s. 42,
§ 36].
Pri posúdení namietaného porušenia základného práva sťažovateľky musel ústavný
súd vziať do úvahy tieto skutočnosti. Krajský súd rozhodoval v predmetnom konaní
o žalobe prokurátora (o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia krajského pamiatkového úradu
z 10. októbra 2005 o schválení predloženého zámeru novostavby objektu „D.“ a o určení
podmienok týkajúcich sa jej prípravy a realizácie projektovej dokumentácie, projektu stavby
a prípadných zmien), teda na základe „mimoriadneho opravného prostriedku“. Protest
prokurátora, ktorý predchádzal podaniu žaloby, bol podaný približne dva a pol roka
od právoplatnosti rozhodnutia krajského pamiatkového úradu. Potom, ako mu Pamiatkový
úrad Slovenskej republiky nevyhovel, podal prokurátor včas žalobu, pričom konanie o tejto
žalobe trvalo opäť približne jeden a pol roka. Súdne konanie bolo teda začaté dva a pol roka
po právoplatnosti rozhodnutia krajského pamiatkového úradu a k zrušeniu tohto rozhodnutia
došlo až po viac ako 4 rokoch od právoplatnosti rozhodnutia. Už samotná táto dĺžka konania
vypovedá o možnosti, že medzičasom mohlo dôjsť k zmene vlastníckych pomerov a že
údaje obsiahnuté v spisovom materiáli správneho orgánu môžu byť neaktuálne.
Vyjadrenie krajského súdu, podľa ktorého z príslušného spisového materiálu
krajského pamiatkového úradu nevyplývala zmena vlastníckych pomerov, ako aj že tieto
zmeny mali byť včas oznámené správnemu orgánu, je nevyhnutné posudzovať v kontexte
konania o proteste prokurátora. Podľa § 69 Správneho poriadku rozhodne o proteste
prokurátora buď správny orgán, ktorý rozhodnutie vydal, alebo jemu nadriadený správny
orgán. Účastníci konania však aj s ohľadom na krátkosť zákonnej lehoty na rozhodnutie
nie sú vyrozumení o tomto proteste a je im doručované až rozhodnutie o ňom. Nemožno
preto očakávať, že by účastník konania, ktorý bol pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti,
informoval krajský pamiatkový úrad o zmene vlastníka nehnuteľnosti v priebehu konania
o proteste, ako ani to, že by tak učinil z iného dôvodu potom, ako pôvodné rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť.
Je teda zrejmé, že za týchto okolností nemala sťažovateľka ako nová vlastníčka
predmetných nehnuteľností dôvod predpokladať, že by mohlo byť spätne spochybnené
rozhodnutie krajského pamiatkového úradu. Pokiaľ účastník konania T. M. upozornil
krajský súd, že už nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností, ale že tieto pozemky predal
obchodnej spoločnosti L., s. r. o., bolo povinnosťou krajského súdu reagovať na túto
informáciu, a to napríklad žiadosťou o doplnenie tohto tvrdenia alebo zistením, kto je
v súčasnosti ich vlastníkom, a informovať o prebiehajúcom konaní nového vlastníka.
Z tohto hľadiska nie je podstatné, že zákon výslovne neustanovuje povinnosť súdu
vyrozumieť za týchto okolností nového vlastníka o prebiehajúcom súdnom konaní. Ústavný
súd už v minulosti konštatoval, že skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok výslovne
neoznačuje niekoho za účastníka konania, neznamená, že s ním konajúci súd nemôže
v prípade potreby konať, ak sa účinky jeho postupu alebo jeho rozhodnutia týkajú
základných práv, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo v medzinárodnej zmluve
(I. ÚS 23/01). Za situácie, keď krajský súd v priebehu konania získal informáciu o osobe,
ktorej práva alebo právom chránené záujmy by mohli byť jeho rozhodnutím dotknuté,
a s ohľadom na konkrétne okolnosti nemožno dôvodne predpokladať, že by táto osoba aj pri
zachovaní náležitej obozretnosti mohla mať vedomosť o tomto súdnom konaní, vyplývala
táto povinnosť priamo z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže v okolnostiach
daného prípadu išlo v konaní pred krajským súdom o preskúmanie rozhodnutia, ktoré sa
priamo dotýka vlastníckeho práva sťažovateľky, mohlo byť namietaným postupom podľa
názoru ústavného súdu navyše dotknuté aj základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 2
ústavy, porušenie ktorého však vo svojej sťažnosti nenamietala.
K tomu ústavný súd pripomína, že v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov
v súlade s ústavou. Zároveň v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné
zmluvy o ľudských právach a základných slobodách prednosť pred zákonmi,
ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd (I. ÚS 23/01 v spojení s I. ÚS 5/02,
Z týchto dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že napadnutým postupom
a rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
V.
Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné
právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56
ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva
sťažovateľky bolo potrebné nielen rozsudok krajského súdu č. k. 4 S 77/2008-52
z 12. februára 2010 zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd bude
pokračovať v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného správneho orgánu (bod 2
výroku tohto nálezu).
V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné doručením
(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka sa nedomáhala primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 50
ods. 3 zákona o ústavnom súde, preto sa ústavný súd touto otázkou vzhľadom na viazanosť
petitom sťažnosti podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde nezaoberal.
Sťažovateľka napokon žiadala, aby jej ústavný súd priznal všetky trovy konania,
ktoré jej vznikli v konaní o jej sťažnosti pred ústavným súdom. Trovy konania nevyčíslila.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom
sťažovateľky vychádzal z § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd
môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania
pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za I. polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.
Vzhľadom na to ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2009, ktorá bola 721,40 €, pretože úkony právnej služby boli vykonané v roku 2010.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia
a spísanie a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)
vyhlášky v sume 120,23 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál.
Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedené
v bode 3 výroku tohto nálezu.
Ústavný súd pri prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol okrem iného
aj o dočasnom opatrení tak, že odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku.
Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie
právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom
zrušení.
S poukazom na to nebolo potrebné v tejto veci rozhodovať o zrušení predmetného
dočasného opatrenia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2011