Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 329/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. S., B.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 11. augusta 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. D. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra

2009 doručená sťažnosť Ing. D. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. augusta 2009.

Ku skutkovému stavu, ktorý je príčinou podania sťažnosti, sťažovateľka uviedla, že

je žalovanou v konaní o zaplatenie sumy 11 462 € vedenom Okresným súdom Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“). Okresný súd vydal 27. apríla 2009 platobný rozkaz sp. zn.

31 , ktorým ju zaviazal na zaplatenie žalovanej istiny a trov konania.

Sťažovateľka proti platobnému rozkazu podala odpor, preto jej okresný súd uznesením

sp. zn. z 18. júna 2009 uložil zaplatiť súdny poplatok v sume 687,50 €. Dňa

15. júla 2009 podala sťažovateľka „odvolanie proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku

za podaný odpor..., v ktorom súčasne požiadala o odpustenie súdneho poplatku“. Krajský

súd uznesením sp. zn. z 11. augusta 2009 rozhodol, že sťažovateľke

nepriznáva oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľka súdny poplatok za podaný

odpor napokon zaplatila, čo urobila podľa jej vyjadrenia len z toho dôvodu, aby zabránila

správoplatneniu platobného rozkazu. Bola však schopná urobiť to iba tak, že si peňažné

prostriedky požičala.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd mal rozhodnúť o jej odvolaní proti uzneseniu

okresného súdu, ktorým jej bolo uložené zaplatiť súdny poplatok, a o jej žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov mal rozhodnúť v prvom stupni okresný súd.

Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že do podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo

rozhodnuté o jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktorým jej bolo uložené zaplatiť

súdny poplatok za podaný odpor.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka cituje platnú právnu úpravu [§ 9, § 10 ods. 1,

, , , a (ďalej aj „OSP“)]

a konštatuje, že krajský súd svojím postupom „prelomil“ citované zákonné ustanovenia,

a to tým, že:

- o jej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodol ako súd prvostupňový,

- nerozhodol o jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktorým jej bolo uložené

zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor,

- jej nepriznal oslobodenie od súdneho poplatku za podaný odpor, hoci podľa nej boli

splnené zákonné podmienky.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vo veci konal a následne vydal tento nález:

„1. Krajský súd v Bratislave Uznesením z 11. 8. 2009, ktorým nepriznal

sťažovateľke ako žalovanej oslobodenie od súdnych poplatkov, porušil jej základné právo

zaručené v a právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru.

2. Ing. D. K. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.315,56 €, ktoré jej je

Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

3. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť Ing. D. K. trovy konania v sume

295,95 € (za dva úkony právnej pomoci a paušál včítane DPH) do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. S...“

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania predmetnej veci vyžiadal

stanovisko krajského súdu k podanej sťažnosti. Predsedníčka krajského súdu v prípise

sp. zn. Spr. 3622/2009 zo 16. novembra 2009 okrem iného uviedla:

«V predmetnej veci súd prvého stupňa uznesením sp. zn. zo dňa

18. 06. 2009, uložil žalovanej – Ing. D. K., povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podaný

odpor proti platobnému rozkazu v sume 687,50 eur.

Podaním zo dňa 15. 07. 2009, označeným ako „odvolanie“, žalovaná navrhla, aby

jej bolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Toto podanie žalovanej

odvolací súd podľa jeho obsahu (ustanovenie ), posúdil ako návrh

na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov podľa ustanovenia § 138 ods. 1

Odvolací súd uznesením č. k. -103 zo dňa 11. 08. 2009, žalovanej

nepriznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Odvolací súd takto rozhodol v súlade

s ustanovením , posledná veta, »

K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným

ústavnému súdu 7. decembra 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Podľa § 41 ods. 2 0. s. p.

(2) Každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne

označený.

Podľa § 138 ods. 1 0. s. p.

(1) Na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie

od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo

zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa

oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím

o oslobodení sa však nevracajú.

Podľa § 211 ods. 1 0. s. p.

(1) Ak súd prvého stupňa nesprávne postupoval podľa § 209 ods. 1, odvolací súd

sám vyzve toho, kto podal odvolanie, aby doplnil chýbajúce náležitosti, a poučí ho o

následkoch neodstránenia vád odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. d). Vo veciach podľa

§ 120 ods. 2 odvolací súd odstraňuje vady odvolania tým, že sa obmedzí len na zistenie

rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda. Odvolací súd sám odstráni vady pri doručovaní

odvolania a výzvy podľa § 209a ods. 1 tak, že sám vykoná doručovanie. Odvolací súd

rozhodne aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého

stupňa.

K uvedenému udávam, že podľa vyjadrenia sťažovateľky ju ani prvostupňový, ani

odvolací súd nevyzýval na odstránenie vád podania ani inak s ňou nekomunikoval.

Podčiarkujem v ústavnej sťažnosti uvedený argument, že odvolací súd vychádzal pri svojom

rozhodovaní z nepravdivých informácií /napr. sťažovateľka nevlastnila žiadne motorové

vozidlo, ako sa v rozhodnutí uvádza a pod./. Z rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, odkiaľ súd

takúto informáciu zistil. Navyše meritom sporu má byť navrhovateľom uplatnený nárok

na úhradu nájomného za užívanie nehnuteľnosti odporkyňou od 11. 4. 2007 – čo je zjavne

svojvoľné a zrejme bezúspešne uplatňovanie práva, pretože sťažovateľka ako spoluvlastník

nehnuteľností nemôže mať tieto v prenájme. Ďalej sťažovateľka argumentuje faktom, že

spomínané rozhodnutie KS Bratislava meritórne nerozhodlo o jej odvolaniu proti

vyrubenému súdnemu poplatku za odpor, pretože rozhodol iba o tom, že sa jej nepriznáva

oslobodenie od súdnych poplatkov, ale o jej odvolaní proti poplatkovej povinnosti súd

nerozhodol. Z tohto dôvodu podľa názoru sťažovateľky uznesením KS Bratislava uznesením

z 11. 8. 2009 bolo prelomené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne

konanie. Dopĺňame na základe horeuvedených argumentov, že súd svojím postupom

prelomil aj citované ustanovenie § 211 ods. 1 0. s. p.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený rozhodovať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie

ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne

procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd)

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , , , ,

, , , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky

podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na jej

odmietnutie podľa .

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že krajský súd:

- o jej žiadosti o odpustenie súdneho poplatku rozhodol ako súd prvostupňový,

- nerozhodol o jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktorým jej bolo uložené

zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor,

- nepriznal jej oslobodenie od súdneho poplatku za podaný odpor, hoci podľa jej

názoru boli splnené zákonné podmienky,

v dôsledku čoho mal porušiť jej základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie,

nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací

súd. To znamená, že v zásade platí, že odvolanie, ktoré je prípustné, za predpokladu, že je

podané včas a oprávnenou osobou, má suspenzívny (odkladný) účinok, teda podaním

odvolania sa odkladá právoplatnosť napadnutého rozhodnutia.

Podanie odvolania má aj devolutívny účinok, ktorého zmysel spočíva v tom, aby

o veci, o ktorej už rozhodol súd prvého stupňa, ktorý je svojím rozhodnutím viazaný,

po podaní odvolania rozhodoval iba súd vyššieho stupňa. Devolutívny účinok je však

vylúčený u odvolania podaného proti rozhodnutiam, kde právna úprava umožňuje

autoremedúru prvostupňovým súdom ( ), prípadne je podané proti uzneseniu,

ktoré vydal vyšší súdny úradník a justičný čakateľ.

V uvedenom prípade, keďže išlo o uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť súdny

poplatok vydané navyše vyšším súdnym úradníkom, mal súd prvého stupňa možnosť

odvolaniu vyhovieť. Keďže sa tak nestalo, spis bol predložený krajskému súdu, ktorý, ako

už bolo uvedené, vyhodnotil podanie sťažovateľky podľa jeho obsahu len ako žiadosť

o oslobodenie od súdneho poplatku a v súlade s poslednou vetou (z ktorej

vyplýva právomoc odvolacieho súdu rozhodnúť aj o návrhoch podľa

vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa), o nej rozhodol tak, že jej nevyhovel.

Podľa ak odvolanie smeruje proti uzneseniu, ktorým súd prvého

stupňa nerozhodol vo veci samej, vec sa predloží odvolaciemu súdu pred rozhodnutím,

ktorým sa konanie končí, len ak by bez rozhodnutia o odvolaní súd prvého stupňa nemohol

pokračovať v konaní.

Z uvedeného vyplýva, že odvolanie smerujúce proti nemeritórnemu rozhodnutiu

predkladá prvostupňový súd vyššiemu súdu len vtedy, ak by prvostupňový súd bez

rozhodnutia o odvolaní nemohol pokračovať v konaní vo veci samej, inak až spolu

s odvolaním podaným proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej.

Keďže v prípade zaplatenia súdneho poplatku za podaný odpor ide o jednu z vecných

procesných podmienok prípustnosti ďalšieho konania pred súdom prvého stupňa, bez

splnenia ktorej nie je možné, aby konanie prebiehalo ďalej, ak sťažovateľka zistila, že

krajský súd nerozhodol o jej odvolaní proti uzneseniu, ktorým jej bola uložená povinnosť

zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor, mala a ešte stále môže upozorniť okresný súd,

aby uplatnil postup podľa .

Vzhľadom na to, že bez rozhodnutia o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu,

ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor, nemožno

pokračovať v konaní, mala sťažovateľka možnosť uplatniť aspoň mininálnu procesnú

aktivitu a upozorniť okresný súd na nutnosť opätovného predloženia predmetného spisu

krajskému súdu. Ústavný súd považuje v okolnostiach daného prípadu tento postup za iný

právny prostriedok, ktorý sťažovateľke zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd

účinne poskytoval a na použitie ktorého bola a je v okolnostiach daného prípadu stále

oprávnená ( ).

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažovateľka mala a dosiaľ má

k dispozícii procesný nástroj spôsobilý napraviť vytýkané pochybenie krajského súdu

priamo v rámci prebiehajúceho súdneho konania.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína aj zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“,

ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ

sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo

k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľ musí

využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné

opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv.

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru) musí

byť realizované a napĺňané v celom súdnom procese prioritne tými všeobecnými súdmi,

ktoré konkrétnu vec prerokovávajú a rozhodujú. Judikatúra ústavného súdu stabilne

pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ). Podľa právneho

názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne

konanie príslušným všeobecným súdom v danej veci nahradzoval ústavný súd svojím

vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd

môže urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú

schopné protiústavný stav napraviť.

Súčasťou doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že

predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou

všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno

napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v

(m. m. , , ).

Využitie všetkých opravných prostriedkov a iných právnych prostriedkov je podľa

podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany

základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. ). Keďže

aj v okolnostiach daného prípadu táto podmienka nebola splnená, ústavný súd sťažnosť

podľa zákona o súde na neverejnom zasadnutí senátu pri jej

predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol pre jej neprípustnosť.

2. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že krajský súd vôbec nemal rozhodovať o jej

žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, ústavný súd v zhode s vyjadrením krajského

súdu poukazuje na poslednú vetu , podľa ktorej odvolací súd rozhodne

v odvolacom konaní aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 (možnosť súdu priznať účastníkovi

celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov) vrátane tých, o ktorých nerozhodol

súd prvého stupňa.

Uvedená právna úprava umožňuje odvolaciemu súdu, aby o takomto návrhu

na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov rozhodol sám. (J. Mazák: Komentár

k , , systém ASPI)

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa nerozhodol o žiadosti sťažovateľky

o oslobodenie od súdnych poplatkov, o tomto návrhu rozhodol odvolací súd, i keď zjavne

opomenul rozhodnúť o podanom odvolaní (proti uzneseniu, ktorým jej bola uložená

povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor) tvrdiac, že ho podľa obsahu „posúdil

ako návrh na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov podľa ustanovenia

“.

Ústavný súd poznamenáva, že uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu

v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných

ľudských práv. Preto za porušenie základného práva nemožno považovať to, že krajský súd

postupujúc v súlade so zákonom rozhodol o nevyhovení žiadosti sťažovateľky

o oslobodenie od súdnych poplatkov (napr. m. m. ). Vzhľadom na to ústavný súd

sťažnosť v tejto časti podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

3. Napokon sťažovateľka namieta, že jej krajský súd nepriznal oslobodenie

od súdnych poplatkov, hoci podľa jej názoru na to boli splnené zákonné podmienky.

Napadnutému uzneseniu krajského súdu vytýka, že majetok v rozsahu, v akom bol v ňom

uvedený, „nezodpovedá skutočnosti a ňou vyplnenému tlačivu o majetkových pomeroch“.

Otázka právneho a skutkového posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené zákonné

podmienky na oslobodenie od súdneho poplatku, patrí do výlučnej právomoci všeobecného

súdu.

Úlohou ústavného súdu nie je naprávať prípadné skutkové a právne omyly

všeobecných súdov. Ak však k rozhodnutiu súdu neoslobodiť sťažovateľku od súdnych

poplatkov došlo z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje a umožňuje Občiansky súdny

poriadok, nie je podľa názoru ústavného súdu možné vstupovať do jeho právomoci

preskúmaním jeho myšlienkových úvah a hodnotení o existencii alebo neexistencii

skutkových okolností (majetkových pomerov) odôvodňujúcich rozhodnutie súdu o žiadosti

sťažovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľka nemá zaručené právo,

aby všeobecný súd akceptoval jej názor na rozsah, spôsob a postup zisťovania skutkového

stavu (v okolnostiach daného prípadu majetkových pomerov). Pri rozhodovaní o oslobodení

od súdnych poplatkov súd zohľadňuje všetky jemu úradne známe skutočnosti

o majetkových a zvlášť príjmových pomeroch. Potvrdenie je len administratívnou

pomôckou a rozsah v ňom uvádzaných údajov nevymedzuje rozsah informácií, ktoré súd

môže použiť pri rozhodovaní o oslobodení. Ak súd, ako to vyplýva z uznesenia „podľa

obsahu spisu“, vedel o ďalšom majetku sťažovateľky, tak toto nielen mohol, ale i musel

zohľadniť.

Ústavný súd preto v okolnostiach daného prípadu navyše konštatuje, že uvedené

rozhodnutie o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov nie je zjavne svojvoľné.

Z uvedeného dôvodu samotné rozhodnutie, ktorým nebolo vyhovené návrhu účastníka

konania na oslobodenie od súdnych poplatkov, nemožno považovať za odňatie možnosti

konať pred súdom (). Právo na spravodlivý súdny proces totiž neznamená

právo na vyhovujúce rozhodnutie o procesnom návrhu na priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov.

Ústavný súd napokon dodáva, že povinnosť zaplatiť súdne poplatky nemožno

v princípe podriadiť pod „spory o občianskych právach a záväzkoch“ podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, tak ako sú tieto spory interpretované Európskym súdom pre ľudské práva, preto

priame uplatnenie záruk práva na spravodlivý proces, ktoré tento článok ustanovuje, tu

neprichádza do úvahy (, ).

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami uplatnenými sťažovateľkou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2010