Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 329/2010
PDF · 260.33 KB
No categories available
IV. ÚS 329/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. S., B.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 6 Co 256/09 z 11. augusta 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. D. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra
2009 doručená sťažnosť Ing. D. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 256/09 z 11. augusta 2009.
Ku skutkovému stavu, ktorý je príčinou podania sťažnosti, sťažovateľka uviedla, že
je žalovanou v konaní o zaplatenie sumy 11 462 € vedenom Okresným súdom Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“). Okresný súd vydal 27. apríla 2009 platobný rozkaz sp. zn.
31 Ro/212/2009, ktorým ju zaviazal na zaplatenie žalovanej istiny a trov konania.
Sťažovateľka proti platobnému rozkazu podala odpor, preto jej okresný súd uznesením
sp. zn. 31 Ro/212/2009 z 18. júna 2009 uložil zaplatiť súdny poplatok v sume 687,50 €. Dňa
15. júla 2009 podala sťažovateľka „odvolanie proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku
za podaný odpor..., v ktorom súčasne požiadala o odpustenie súdneho poplatku“. Krajský
súd uznesením sp. zn. 6 Co 256/2009 z 11. augusta 2009 rozhodol, že sťažovateľke
nepriznáva oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľka súdny poplatok za podaný
odpor napokon zaplatila, čo urobila podľa jej vyjadrenia len z toho dôvodu, aby zabránila
správoplatneniu platobného rozkazu. Bola však schopná urobiť to iba tak, že si peňažné
prostriedky požičala.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd mal rozhodnúť o jej odvolaní proti uzneseniu
okresného súdu, ktorým jej bolo uložené zaplatiť súdny poplatok, a o jej žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov mal rozhodnúť v prvom stupni okresný súd.
Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že do podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo
rozhodnuté o jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktorým jej bolo uložené zaplatiť
súdny poplatok za podaný odpor.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka cituje platnú právnu úpravu [§ 9, § 10 ods. 1,
§ 138 ods. 1, § 218, § 219, § 220 a § 221 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]
a konštatuje, že krajský súd svojím postupom „prelomil“ citované zákonné ustanovenia,
a to tým, že:
- o jej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodol ako súd prvostupňový,
- nerozhodol o jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktorým jej bolo uložené
zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor,
- jej nepriznal oslobodenie od súdneho poplatku za podaný odpor, hoci podľa nej boli
splnené zákonné podmienky.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie vo veci konal a následne vydal tento nález:
„1. Krajský súd v Bratislave Uznesením 6 Co 256/09 z 11. 8. 2009, ktorým nepriznal
sťažovateľke ako žalovanej oslobodenie od súdnych poplatkov, porušil jej základné právo
zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru.
2. Ing. D. K. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.315,56 €, ktoré jej je
Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
3. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť Ing. D. K. trovy konania v sume
295,95 € (za dva úkony právnej pomoci a paušál včítane DPH) do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. S...“
Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania predmetnej veci vyžiadal
stanovisko krajského súdu k podanej sťažnosti. Predsedníčka krajského súdu v prípise
sp. zn. Spr. 3622/2009 zo 16. novembra 2009 okrem iného uviedla:
«V predmetnej veci súd prvého stupňa uznesením sp. zn. 31 Ro 212/2009 zo dňa
18. 06. 2009, uložil žalovanej – Ing. D. K., povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podaný
odpor proti platobnému rozkazu v sume 687,50 eur.
Podaním zo dňa 15. 07. 2009, označeným ako „odvolanie“, žalovaná navrhla, aby
jej bolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Toto podanie žalovanej
odvolací súd podľa jeho obsahu (ustanovenie § 41 ods. 2 O. s. p.), posúdil ako návrh
na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov podľa ustanovenia § 138 ods. 1
Odvolací súd uznesením č. k. 6 Co 256/2009-103 zo dňa 11. 08. 2009, žalovanej
nepriznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Odvolací súd takto rozhodol v súlade
s ustanovením §211 ods. 1, posledná veta, O. s. p.»
K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným
ústavnému súdu 7. decembra 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:
„Podľa § 41 ods. 2 0. s. p.
(2) Každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne
označený.
Podľa § 138 ods. 1 0. s. p.
(1) Na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie
od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo
zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa
oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím
o oslobodení sa však nevracajú.
Podľa § 211 ods. 1 0. s. p.
(1) Ak súd prvého stupňa nesprávne postupoval podľa § 209 ods. 1, odvolací súd
sám vyzve toho, kto podal odvolanie, aby doplnil chýbajúce náležitosti, a poučí ho o
následkoch neodstránenia vád odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. d). Vo veciach podľa
§ 120 ods. 2 odvolací súd odstraňuje vady odvolania tým, že sa obmedzí len na zistenie
rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda. Odvolací súd sám odstráni vady pri doručovaní
odvolania a výzvy podľa § 209a ods. 1 tak, že sám vykoná doručovanie. Odvolací súd
rozhodne aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého
stupňa.
K uvedenému udávam, že podľa vyjadrenia sťažovateľky ju ani prvostupňový, ani
odvolací súd nevyzýval na odstránenie vád podania ani inak s ňou nekomunikoval.
Podčiarkujem v ústavnej sťažnosti uvedený argument, že odvolací súd vychádzal pri svojom
rozhodovaní z nepravdivých informácií /napr. sťažovateľka nevlastnila žiadne motorové
vozidlo, ako sa v rozhodnutí uvádza a pod./. Z rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, odkiaľ súd
takúto informáciu zistil. Navyše meritom sporu má byť navrhovateľom uplatnený nárok
na úhradu nájomného za užívanie nehnuteľnosti odporkyňou od 11. 4. 2007 – čo je zjavne
svojvoľné a zrejme bezúspešne uplatňovanie práva, pretože sťažovateľka ako spoluvlastník
nehnuteľností nemôže mať tieto v prenájme. Ďalej sťažovateľka argumentuje faktom, že
spomínané rozhodnutie KS Bratislava meritórne nerozhodlo o jej odvolaniu proti
vyrubenému súdnemu poplatku za odpor, pretože rozhodol iba o tom, že sa jej nepriznáva
oslobodenie od súdnych poplatkov, ale o jej odvolaní proti poplatkovej povinnosti súd
nerozhodol. Z tohto dôvodu podľa názoru sťažovateľky uznesením KS Bratislava uznesením
6 Co 256/09 z 11. 8. 2009 bolo prelomené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne
konanie. Dopĺňame na základe horeuvedených argumentov, že súd svojím postupom
prelomil aj citované ustanovenie § 211 ods. 1 0. s. p.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie
ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne
procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd)
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05,
IV. ÚS 55/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky
podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že krajský súd:
- o jej žiadosti o odpustenie súdneho poplatku rozhodol ako súd prvostupňový,
- nerozhodol o jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktorým jej bolo uložené
zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor,
- nepriznal jej oslobodenie od súdneho poplatku za podaný odpor, hoci podľa jej
názoru boli splnené zákonné podmienky,
v dôsledku čoho mal porušiť jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
1. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa § 206 ods. 1 OSP ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie,
nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací
súd. To znamená, že v zásade platí, že odvolanie, ktoré je prípustné, za predpokladu, že je
podané včas a oprávnenou osobou, má suspenzívny (odkladný) účinok, teda podaním
odvolania sa odkladá právoplatnosť napadnutého rozhodnutia.
Podanie odvolania má aj devolutívny účinok, ktorého zmysel spočíva v tom, aby
o veci, o ktorej už rozhodol súd prvého stupňa, ktorý je svojím rozhodnutím viazaný,
po podaní odvolania rozhodoval iba súd vyššieho stupňa. Devolutívny účinok je však
vylúčený u odvolania podaného proti rozhodnutiam, kde právna úprava umožňuje
autoremedúru prvostupňovým súdom (§ 210a OSP), prípadne je podané proti uzneseniu,
ktoré vydal vyšší súdny úradník a justičný čakateľ.
V uvedenom prípade, keďže išlo o uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť súdny
poplatok vydané navyše vyšším súdnym úradníkom, mal súd prvého stupňa možnosť
odvolaniu vyhovieť. Keďže sa tak nestalo, spis bol predložený krajskému súdu, ktorý, ako
už bolo uvedené, vyhodnotil podanie sťažovateľky podľa jeho obsahu len ako žiadosť
o oslobodenie od súdneho poplatku a v súlade s § 211 ods. 1 OSP poslednou vetou (z ktorej
vyplýva právomoc odvolacieho súdu rozhodnúť aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 OSP
vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa), o nej rozhodol tak, že jej nevyhovel.
Podľa § 209 ods. 2 OSP ak odvolanie smeruje proti uzneseniu, ktorým súd prvého
stupňa nerozhodol vo veci samej, vec sa predloží odvolaciemu súdu pred rozhodnutím,
ktorým sa konanie končí, len ak by bez rozhodnutia o odvolaní súd prvého stupňa nemohol
pokračovať v konaní.
Z uvedeného vyplýva, že odvolanie smerujúce proti nemeritórnemu rozhodnutiu
predkladá prvostupňový súd vyššiemu súdu len vtedy, ak by prvostupňový súd bez
rozhodnutia o odvolaní nemohol pokračovať v konaní vo veci samej, inak až spolu
s odvolaním podaným proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej.
Keďže v prípade zaplatenia súdneho poplatku za podaný odpor ide o jednu z vecných
procesných podmienok prípustnosti ďalšieho konania pred súdom prvého stupňa, bez
splnenia ktorej nie je možné, aby konanie prebiehalo ďalej, ak sťažovateľka zistila, že
krajský súd nerozhodol o jej odvolaní proti uzneseniu, ktorým jej bola uložená povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor, mala a ešte stále môže upozorniť okresný súd,
aby uplatnil postup podľa § 209 ods. 2 OSP.
Vzhľadom na to, že bez rozhodnutia o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu,
ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor, nemožno
pokračovať v konaní, mala sťažovateľka možnosť uplatniť aspoň mininálnu procesnú
aktivitu a upozorniť okresný súd na nutnosť opätovného predloženia predmetného spisu
krajskému súdu. Ústavný súd považuje v okolnostiach daného prípadu tento postup za iný
právny prostriedok, ktorý sťažovateľke zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd
účinne poskytoval a na použitie ktorého bola a je v okolnostiach daného prípadu stále
oprávnená (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažovateľka mala a dosiaľ má
k dispozícii procesný nástroj spôsobilý napraviť vytýkané pochybenie krajského súdu
priamo v rámci prebiehajúceho súdneho konania.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína aj zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“,
ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ
sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo
k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľ musí
využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné
opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv.
Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) musí
byť realizované a napĺňané v celom súdnom procese prioritne tými všeobecnými súdmi,
ktoré konkrétnu vec prerokovávajú a rozhodujú. Judikatúra ústavného súdu stabilne
pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho
názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne
konanie príslušným všeobecným súdom v danej veci nahradzoval ústavný súd svojím
vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd
môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú
schopné protiústavný stav napraviť.
Súčasťou doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že
predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou
všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno
napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku
(m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
Využitie všetkých opravných prostriedkov a iných právnych prostriedkov je podľa
§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany
základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05). Keďže
aj v okolnostiach daného prípadu táto podmienka nebola splnená, ústavný súd sťažnosť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavom súde na neverejnom zasadnutí senátu pri jej
predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol pre jej neprípustnosť.
2. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že krajský súd vôbec nemal rozhodovať o jej
žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, ústavný súd v zhode s vyjadrením krajského
súdu poukazuje na § 211 ods. 1 poslednú vetu OSP, podľa ktorej odvolací súd rozhodne
v odvolacom konaní aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 (možnosť súdu priznať účastníkovi
celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov) vrátane tých, o ktorých nerozhodol
súd prvého stupňa.
Uvedená právna úprava umožňuje odvolaciemu súdu, aby o takomto návrhu
na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov rozhodol sám. (J. Mazák: Komentár
k Občianskemu súdnemu poriadku 99/1963 Zb., § 211, systém ASPI)
Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa nerozhodol o žiadosti sťažovateľky
o oslobodenie od súdnych poplatkov, o tomto návrhu rozhodol odvolací súd, i keď zjavne
opomenul rozhodnúť o podanom odvolaní (proti uzneseniu, ktorým jej bola uložená
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor) tvrdiac, že ho podľa obsahu „posúdil
ako návrh na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov podľa ustanovenia
Ústavný súd poznamenáva, že uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu
v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných
ľudských práv. Preto za porušenie základného práva nemožno považovať to, že krajský súd
postupujúc v súlade so zákonom rozhodol o nevyhovení žiadosti sťažovateľky
o oslobodenie od súdnych poplatkov (napr. m. m. I. ÚS 8/96). Vzhľadom na to ústavný súd
sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
3. Napokon sťažovateľka namieta, že jej krajský súd nepriznal oslobodenie
od súdnych poplatkov, hoci podľa jej názoru na to boli splnené zákonné podmienky.
Napadnutému uzneseniu krajského súdu vytýka, že majetok v rozsahu, v akom bol v ňom
uvedený, „nezodpovedá skutočnosti a ňou vyplnenému tlačivu o majetkových pomeroch“.
Otázka právneho a skutkového posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené zákonné
podmienky na oslobodenie od súdneho poplatku, patrí do výlučnej právomoci všeobecného
súdu.
Úlohou ústavného súdu nie je naprávať prípadné skutkové a právne omyly
všeobecných súdov. Ak však k rozhodnutiu súdu neoslobodiť sťažovateľku od súdnych
poplatkov došlo z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje a umožňuje Občiansky súdny
poriadok, nie je podľa názoru ústavného súdu možné vstupovať do jeho právomoci
preskúmaním jeho myšlienkových úvah a hodnotení o existencii alebo neexistencii
skutkových okolností (majetkových pomerov) odôvodňujúcich rozhodnutie súdu o žiadosti
sťažovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľka nemá zaručené právo,
aby všeobecný súd akceptoval jej názor na rozsah, spôsob a postup zisťovania skutkového
stavu (v okolnostiach daného prípadu majetkových pomerov). Pri rozhodovaní o oslobodení
od súdnych poplatkov súd zohľadňuje všetky jemu úradne známe skutočnosti
o majetkových a zvlášť príjmových pomeroch. Potvrdenie je len administratívnou
pomôckou a rozsah v ňom uvádzaných údajov nevymedzuje rozsah informácií, ktoré súd
môže použiť pri rozhodovaní o oslobodení. Ak súd, ako to vyplýva z uznesenia „podľa
obsahu spisu“, vedel o ďalšom majetku sťažovateľky, tak toto nielen mohol, ale i musel
zohľadniť.
Ústavný súd preto v okolnostiach daného prípadu navyše konštatuje, že uvedené
rozhodnutie o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov nie je zjavne svojvoľné.
Z uvedeného dôvodu samotné rozhodnutie, ktorým nebolo vyhovené návrhu účastníka
konania na oslobodenie od súdnych poplatkov, nemožno považovať za odňatie možnosti
konať pred súdom (I. ÚS 160/03). Právo na spravodlivý súdny proces totiž neznamená
právo na vyhovujúce rozhodnutie o procesnom návrhu na priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov.
Ústavný súd napokon dodáva, že povinnosť zaplatiť súdne poplatky nemožno
v princípe podriadiť pod „spory o občianskych právach a záväzkoch“ podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, tak ako sú tieto spory interpretované Európskym súdom pre ľudské práva, preto
priame uplatnenie záruk práva na spravodlivý proces, ktoré tento článok ustanovuje, tu
neprichádza do úvahy (I. ÚS 143/09, II. ÚS 67/2010).
Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami uplatnenými sťažovateľkou.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2010