Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 67/2010
PDF · 164.31 KB
No categories available
II. ÚS 67/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., ktorou namietal porušenie základných
práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 187/05, a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2009
doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 187/05.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 22. augusta 2008 žalobu proti
U., a. s., o náhradu škody, pričom okresný súd mu vyrubil zaplatiť súdny poplatok, ktorý
nebol schopný zaplatiť. Okresný súd uznesením č. k. 7 C 187/05-267 z 2. septembra 2008
zamietol návrh sťažovateľa na ustanovenie zástupcu z radov advokátov s odôvodnením, že
sťažovateľ nespĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, keď uznesením
č. k. 7 C 187/05-229 z 21. januára 2008 mu nebolo priznané oslobodenie od súdnych
poplatkov, ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 15 Co 19/08-250 z 30. júna 2008.
Napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 7 Co 187/05-268 z 2. septembra 2008
okresný súd konanie pre nezaplatenie súdnych poplatkov za podanie žaloby zastavil, proti
čomu podal sťažovateľ odvolanie. O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k.
4 Co 284/08-279, 4 Co 285/08 z 31. marca 2009 tak, že rozhodnutie okresného súdu
z 2. septembra 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej poukazuje na to, že v inom konaní mu
uznesením okresného súdu č. k. 12 C 15/05-86 nebolo priznané oslobodenie od súdnych
poplatkov, súčasne mu bolo povolené zaplatiť súdny poplatok v mesačných splátkach, proti
čomu sa odvolal. Krajský súd uznesením č. k. 3 Co 360/05-97 z 22. septembra 2006 mu
priznal oslobodenie od súdnych poplatkov a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Predmetné uznesenie z iného konania malo byť podľa sťažovateľa záväzné pre zákonnú
sudkyňu i v namietanom konaní okresného súdu a v jeho uznesení z 21. januára 2008.
Z uvedeného dôvodu mu okresný súd mal uznesením z 2. septembra 2008 (potvrdené
uznesením krajského súdu uznesením č. k. 15 Co 19/08-250 z 30. júna 2008) ustanoviť
zástupcu z radov advokátov.
Podľa sťažovateľa namietaným postupom okresného súdu dochádza k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 187/05 boli
porušené jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať v označenom konaní bez
zbytočných prieťahov, prikázal okresnému súdu ustanoviť mu právneho zástupcu
JUDr. Ing. V. Č., priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 € a trovy
právneho zastúpenia advokátom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd
nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 187/2005.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Z prehľadu procesných úkonov, ktoré vyplývajú z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako
i zo spisov ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 203/08 a sp. zn. II. ÚS 85/09 vyplýva, že, konanie
sa začalo na okresnom súde podaním nekvalifikovanej žaloby sťažovateľa 22. augusta 2005.
Okresný súd uznesením č. k. 7 C 187/05-106 zo 4. apríla 2006 vyzval sťažovateľa
na odstránenie nedostatkov podania, na ktoré sťažovateľ odpovedal 24. apríla 2006. Dňa
11. júla 2006 okresný súd uznesením č. k. 7 C 187/05-135 sťažovateľovi nepriznal
oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Co 458/2006 z 29. júna 2007
tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ
30. apríla 2007 a 3. augusta 2007 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy
v konaní, ktorý mu odpoveďou z 20. augusta 2007 oznámil, že sťažnosť je nedôvodná. Dňa
5. novembra 2007 podal sťažovateľ sťažnosť zákonnej sudkyni na prieťahy v konaní.
Okresný súd výzvou z 23. novembra 2007 opätovne vyzval sťažovateľa na odstránenie
nedostatkov podania, na ktorú mu sťažovateľ odpovedal 4. decembra 2007 a 27. decembra
2007 predložil potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch
na oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd uznesením č. k. 7 C 187/05-229
z 21. januára 2008 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a 11. júla
2008 ho vyzval na zaplatenie súdnych poplatkov. Na základe odvolania sťažovateľa krajský
súd uznesením č. k. 15 Co 19/08-250 z 30. júna 2008 potvrdil rozhodnutie okresného súdu a
z toho dôvodu mu nebolo možné ustanoviť zástupcu z radov advokátov.
Dňa 17. júla 2008 podal sťažovateľ odvolanie označené ako dovolanie proti
uzneseniu krajského súdu z 30. júna 2008, v ktorom okrem iného žiadal o ustanovenie
advokáta na dovolacie konanie, ktorému podľa neho nebolo vyhovené. Dňa 21. júla 2008
sťažovateľ upravil petit návrhu a okresným súdom bol vyzvaný na zaplatenie súdneho
poplatku. Túto povinnosť si nesplnil. Okresný súd uznesením č. k. 7 C 187/05-267
z 2. septembra 2008 zamietol návrh sťažovateľa zo 17. júla 2008 na ustanovenie zástupcu
z radov advokátov a uznesením č. k. 7 C 187/05-268 z 2. septembra 2008 konanie zastavil.
Proti predmetným uzneseniam podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 4 Co 284/08-279, 4 Co 285/08 z 31. marca 2009 tak, že napadnuté
uznesenia okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že
sťažovateľom bolo 17. júla 2008 podané dovolanie.
Podľa zistenia ústavného súdu od vrátenia veci na ďalšie konanie okresný súd
15. júla 2009 upovedomil sťažovateľa o vybavení jeho sťažnosti z 29. decembra 2008,
22. júla 2009 bol spis pridelený zákonnej sudkyni, ktorá 21. augusta 2009 vzniesla námietku
zaujatosti, 22. septembra 2009 bol spis pridelený druhej zákonnej sudkyni, ktorá 18. januára
2010 požiadala o vylúčenie. V tomto čase sa bude rozhodovať o podanej námietke
zaujatosti.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže zákonom ustanoveným postupom domáhať
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50
ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že
postupujú v konaní súc viazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,
dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 371/06).
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je
právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade
sťažovateľa prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu
ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany okresného súdu rešpektované
spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby okresný súd
tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľovi
diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej
ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ mal priznané postavenie
účastníka súdneho konania a okresný súd o jeho návrhu na oslobodenie od platenia súdneho
poplatku a ustanovenie právneho zástupcu rozhodol, aj keď nie v súlade s jeho predstavami.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Z oprávnenia súdu priznať účastníkovi konania oslobodenie od súdnych poplatkov
nemožno generovať právo účastníka konania na oslobodenie od súdnych poplatkov a to ani
vtedy, ak sú kumulatívne splnené všetky podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov.
Ústavný súd podľa svojej doterajšej judikatúry konštatuje (m. m. I. ÚS 24/00,
IV. ÚS 42/03, IV. ÚS 71/05), že postup a rozhodnutie, v ktorom je uložená povinnosť
účastníkovi konania zaplatiť súdny poplatok z podaného návrhu a odvolania, nemožno
podriadiť pod pojem „jeho vec“ v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Konanie o zaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol vyrubený sťažovateľovi, nie je konaním
o jeho právach, o ktorých ochranu požiadal všeobecný súd, a nemá vplyv na vecné
prerokovanie sporu.
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v predmetnej veci
nemôže s úspechom namietať porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti už po
predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným
postupom okresného súdu
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).
Zo skutočností už uvedených vyplýva, že k predĺženiu napadnutého konania prispel
aj samotný sťažovateľ napríklad tým, že podal nekvalifikovaný návrh spočívajúci
v nesprávnom označení odporcu a v nepresne a neurčito vymedzenom petite (k čiastočnému
odstráneniu nedostatkov došlo 24. apríla 2006 a následne až 4. decembra 2007), potvrdenie
o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov
predložil až 27. decembra 2007, t. j. po viac ako dvoch rokoch od podania žaloby. Z dôvodu
odvolania sťažovateľa bol spis trikrát predložený odvolaciemu súdu, na čo má podľa
ústavného súdu sťažovateľ podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
právo, avšak konanie na krajskom (odvolacom) súde malo vplyv na predĺženie konania.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa uvedeným
postupom sám pričinil o to, že okresný súd nemohol v konaní plynulo konať.
Ústavný súd zisťoval aj obdobie nečinnosti okresného súdu a zistil, že okresný súd
nekonal v období odo dňa podania žaloby 23. augusta 2005 do prijatia uznesenia na
odstránenie nedostatkov žaloby 4. apríla 2006, t. j. viac ako sedem mesiacov, a od vrátenia
spisu z odvolacieho konania krajského súdu v auguste 2007 do opätovnej výzvy na
odstránenie nedostatkov podania 23. novembra 2007, t. j. tri mesiace. Celková doba
nečinnosti okresného súdu je tak podľa zistenia ústavného súdu viac ako 10 mesiacov.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe uvedených skutočností a na
základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať namietaný postup okresného súdu za
taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle citovaného
článku ústavy a dohovoru.
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už
vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj
v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a prerokovanie
záležitosti v primeranej lehote čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 42/01). Postup okresného
súdu, aj keď nebol vždy bez prieťahov, sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou
činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup okresného súdu
v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať
ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. februára 2010