Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 20 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (25)IV. ÚS 71/05
PDF · 159.32 KB
No categories available
IV. ÚS 71/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2005
predbežne prerokoval sťažnosť Ioana Kornelija Komanického, bytom B., ktorou namietal
porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžnč 1/2004 zo 17. decembra 2004, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Ioana Kornelija Komanického o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára
2005 doručená sťažnosť Iona Kornelija Komanického (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžnč 1/2004 zo 17. decembra 2004.
Zo sťažnosti a predložených príloh vyplýva, že sťažovateľ „sa svojou žalobou zo dňa
16. mája 2002 domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uložil žalovaným správnym
orgánom povinnosť vydať zákonné rozhodnutie vo veci jeho hlavnej účastníckej telefónnej
stanice. Podaním zo dňa 30. mája 2004, ktoré bolo súdu doručené dňa 2. júna 2004
žalobca (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľ) žiadal o oslobodenie od súdneho
poplatku a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov“. Najvyšší súd uznesením
sp. zn. 3 Sžnč 1/2004 zo 17. decembra 2004 rozhodol o sťažovateľovom návrhu
na oslobodenie od súdnych poplatkov tak, že mu oslobodenie od súdneho poplatku
nepriznal.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza: „Myslím si, že spravodlivý súdny
proces nie je ten, keď k nemu ani prakticky nedôjde a teda nie je žiadny, a to len preto, že
účastník konania – navrhovateľ nie je v stave uniesť ťarchu finančného bremena, ktorú na
neho súd uvalí, neprihliadajúc na reálne a existujúce možnosti. (...) Z toho je vidieť, že
najvyšší súd pochybil, keď obišiel uvedený zákon, následkom čoho mi nebola poskytnutá
dostatočná právna a súdna ochrana, na ktorú mám ústavný nárok a ktorú majú na mysli
ods. 1), čl. 46 Ústavy SR a ods. 1), čl. 6 Dohovoru, pokiaľ ide o právo k prístupu na reálny
súd.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „rozhodol takto:
1) Vyslovuje, že základné a ľudské práva Ioana Kornelija Komanického podľa
ods. 1), čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a ods. 1), čl. 6 Dohovoru o ich
ochrane, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom u neho pod
sp. zn. 3 Sžnč 1/2004, porušené boli.
2) Prikazuje Najvyššiemu súdu SR, aby v konaní vedenom u neho pod sp. zn. 3 Sžnč
1/2004 neodkladne pokračoval a toto konanie z titulu nezaplatenia súdneho poplatku
nezastavoval.
3) Priznáva Ioanovi Kornelijovi Komanickému spravodlivé finančné zadosťučinenie
vo výške 80 tis. Sk (slovom osemdesiattisíc korún slovenských), ktoré je mu povinný
Najvyšší súd SR so sídlom v Bratislave zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto
súdneho rozhodnutia.
4) Ukladá Najvyššiemu súdu uhradiť trovy tohoto súdneho konania právnemu
zástupcovi sťažovateľa na jeho označený účet v peňažnom ústave, a to do 15-tich dní
od právoplatnosti tohoto súdneho rozhodnutia“.
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ tým,
že „porušovateľ ústavného i ľudského práva podľa Dohovoru nedôvodne a v rozpore
so zákonodarstvom tohoto štátu mi znemožnil a vlastne odňal právo na reálny súd, čím
mi vo svojej kompetencii nezabezpečil dostatočnú právnu ochranu, ktoré majú na mysli
mnou namietané porušenia práv garantované našou ústavou i Dohovorom. Navrhovaná
výška satisfakcie zodpovedá závažnosti porušenia mojich práv, a to už s ohľadom
aj na skutočnosť, že zmarením tohoto súdneho konania hneď v jeho zárodku mi vznikla
nepriamym zapríčinením tohto súdu aj škoda väčšieho rázu materiálnej povahy“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa (sťažovateľa).
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie, a zisťuje, či spĺňa
zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný sud právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané
oneskorene môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak by namietaným postupom orgánu štátu, v tomto prípade
najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ 16. mája 2002 podal žalobu proti nečinnosti orgánu
verejnej správy. Najvyšší súd 24. mája 2004 vyzval sťažovateľa na predloženie
splnomocnenia pre advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred najvyšším súdom
a na zaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ listom z 31. mája 2004 požiadal
o oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku, v dôsledku čoho 12. júla 2004 bol
sťažovateľ vyzvaný na predloženie potvrdenia o jeho osobných, majetkových
a zárobkových pomeroch za účelom rozhodnutia o jeho žiadosti. Sťažovateľ na základe
výzvy najvyššiemu súdu predložil potvrdenie Sociálnej poisťovne, z ktorého vyplývalo,
že je poberateľom starobného dôchodku, a keďže žiadne iné doklady preukazujúce
odôvodnenosť jeho žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku nepredložil, najvyšší súd
uznesením sp. zn. 3 Sžnč 1/2004 zo 17. decembra 2004 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie
od platenia súdneho poplatku. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva: „Postup
súdu podľa § 138 OSP je dôvodný v tých prípadoch, keď je zo strany žalobcu bezpochyby
preukázané, že jeho osobné, rodinné a majetkové pomery, mu nedovoľujú zaplatiť
požadovaný súdny poplatok. Tieto skutočnosti musí žalobca preukázať hodnoverným
spôsobom a príslušnými dokladmi. (...) Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal
hodnoverným spôsobom svoju nepriaznivú sociálnu situáciu, s prihliadnutím na výšku
súdneho poplatku, rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“
Podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) „Na návrh môže
súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov,
ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné
uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie
na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení
sa však nevracajú“. Z citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vyplýva,
že súd je oprávnený priznať účastníkovi konania oslobodenie od súdnych poplatkov
za splnenia uvedených podmienok.
Z oprávnenia súdu priznať účastníkovi konania oslobodenie od platenia súdnych
poplatkov však nemožno generovať právo účastníka konania na priznanie takéhoto
oslobodenia ani vtedy, ak sú na to kumulatívne splnené všetky podmienky. Najvyšší súd
teda postupoval v súlade s platným Občianskym súdnym poriadkom (§ 138 ods. 1 OSP),
keď sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od platenia súdneho poplatku.
Ústavný súd podľa svojej doterajšej judikatúry konštatuje (m. m. I. ÚS 24/00,
IV. ÚS 42/03), že postup a rozhodnutie, v ktorom je uložená povinnosť účastníkovi konania
zaplatiť súdny poplatok za návrh, nemožno podriadiť pod pojem „jeho vec“ v zmysle
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Konanie o zaplatenie súdneho poplatku,
ktorý bol vyrubený sťažovateľovi, nie je konaním o jeho právach, o ktorých ochranu
požiadal všeobecný súd, a nemá vplyv na vecné prerokovanie sporu.
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v predmetnej veci
nemôže s úspechom namietať porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžnč 1/2004
zo 17. decembra 2004.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť už po predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na takýto záver ústavného súdu bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2005