Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 71/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2005

predbežne prerokoval sťažnosť Ioana Kornelija Komanického, bytom B., ktorou namietal

porušenie jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. decembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ioana Kornelija Komanického o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára

2005 doručená sťažnosť Iona Kornelija Komanického (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie jeho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. decembra 2004.

Zo sťažnosti a predložených príloh vyplýva, že sťažovateľ „sa svojou žalobou zo dňa

16. mája 2002 domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uložil žalovaným správnym

orgánom povinnosť vydať zákonné rozhodnutie vo veci jeho hlavnej účastníckej telefónnej

stanice. Podaním zo dňa 30. mája 2004, ktoré bolo súdu doručené dňa 2. júna 2004

žalobca (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľ) žiadal o oslobodenie od súdneho

poplatku a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov“. Najvyšší súd uznesením

sp. zn. zo 17. decembra 2004 rozhodol o sťažovateľovom návrhu

na oslobodenie od súdnych poplatkov tak, že mu oslobodenie od súdneho poplatku

nepriznal.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza: „Myslím si, že spravodlivý súdny

proces nie je ten, keď k nemu ani prakticky nedôjde a teda nie je žiadny, a to len preto, že

účastník konania – navrhovateľ nie je v stave uniesť ťarchu finančného bremena, ktorú na

neho súd uvalí, neprihliadajúc na reálne a existujúce možnosti. (...) Z toho je vidieť, že

najvyšší súd pochybil, keď obišiel uvedený zákon, následkom čoho mi nebola poskytnutá

dostatočná právna a súdna ochrana, na ktorú mám ústavný nárok a ktorú majú na mysli

ods. 1), SR a ods. 1), Dohovoru, pokiaľ ide o právo k prístupu na reálny

súd.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „rozhodol takto:

1) Vyslovuje, že základné a ľudské práva Ioana Kornelija Komanického podľa

ods. 1), a ods. 1), Dohovoru o ich

ochrane, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom u neho pod

sp. zn. , porušené boli.

2) Prikazuje Najvyššiemu súdu SR, aby v konaní vedenom u neho pod sp. zn.

1/2004 neodkladne pokračoval a toto konanie z titulu nezaplatenia súdneho poplatku

nezastavoval.

3) Priznáva Ioanovi Kornelijovi Komanickému spravodlivé finančné zadosťučinenie

vo výške 80 tis. Sk (slovom osemdesiattisíc korún slovenských), ktoré je mu povinný

Najvyšší súd SR so sídlom v Bratislave zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto

súdneho rozhodnutia.

4) Ukladá Najvyššiemu súdu uhradiť trovy tohoto súdneho konania právnemu

zástupcovi sťažovateľa na jeho označený účet v peňažnom ústave, a to do 15-tich dní

od právoplatnosti tohoto súdneho rozhodnutia“.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ tým,

že „porušovateľ ústavného i ľudského práva podľa Dohovoru nedôvodne a v rozpore

so zákonodarstvom tohoto štátu mi znemožnil a vlastne odňal právo na reálny súd, čím

mi vo svojej kompetencii nezabezpečil dostatočnú právnu ochranu, ktoré majú na mysli

mnou namietané porušenia práv garantované našou i Dohovorom. Navrhovaná

výška satisfakcie zodpovedá závažnosti porušenia mojich práv, a to už s ohľadom

aj na skutočnosť, že zmarením tohoto súdneho konania hneď v jeho zárodku mi vznikla

nepriamym zapríčinením tohto súdu aj škoda väčšieho rázu materiálnej povahy“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa (sťažovateľa).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie, a zisťuje, či spĺňa

zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný sud právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané

oneskorene môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak by namietaným postupom orgánu štátu, v tomto prípade

najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ 16. mája 2002 podal žalobu proti nečinnosti orgánu

verejnej správy. Najvyšší súd 24. mája 2004 vyzval sťažovateľa na predloženie

splnomocnenia pre advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred najvyšším súdom

a na zaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ listom z 31. mája 2004 požiadal

o oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku, v dôsledku čoho 12. júla 2004 bol

sťažovateľ vyzvaný na predloženie potvrdenia o jeho osobných, majetkových

a zárobkových pomeroch za účelom rozhodnutia o jeho žiadosti. Sťažovateľ na základe

výzvy najvyššiemu súdu predložil potvrdenie Sociálnej poisťovne, z ktorého vyplývalo,

že je poberateľom starobného dôchodku, a keďže žiadne iné doklady preukazujúce

odôvodnenosť jeho žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku nepredložil, najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 17. decembra 2004 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie

od platenia súdneho poplatku. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva: „Postup

súdu podľa je dôvodný v tých prípadoch, keď je zo strany žalobcu bezpochyby

preukázané, že jeho osobné, rodinné a majetkové pomery, mu nedovoľujú zaplatiť

požadovaný súdny poplatok. Tieto skutočnosti musí žalobca preukázať hodnoverným

spôsobom a príslušnými dokladmi. (...) Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal

hodnoverným spôsobom svoju nepriaznivú sociálnu situáciu, s prihliadnutím na výšku

súdneho poplatku, rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“

Podľa (ďalej aj „OSP“) „Na návrh môže

súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov,

ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné

uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie

na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení

sa však nevracajú“. Z citovaného ustanovenia vyplýva,

že súd je oprávnený priznať účastníkovi konania oslobodenie od súdnych poplatkov

za splnenia uvedených podmienok.

Z oprávnenia súdu priznať účastníkovi konania oslobodenie od platenia súdnych

poplatkov však nemožno generovať právo účastníka konania na priznanie takéhoto

oslobodenia ani vtedy, ak sú na to kumulatívne splnené všetky podmienky. Najvyšší súd

teda postupoval v súlade s platným ( ),

keď sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od platenia súdneho poplatku.

Ústavný súd podľa svojej doterajšej judikatúry konštatuje (m. m. ,

), že postup a rozhodnutie, v ktorom je uložená povinnosť účastníkovi konania

zaplatiť súdny poplatok za návrh, nemožno podriadiť pod pojem „jeho vec“ v zmysle

, resp. dohovoru. Konanie o zaplatenie súdneho poplatku,

ktorý bol vyrubený sťažovateľovi, nie je konaním o jeho právach, o ktorých ochranu

požiadal všeobecný súd, a nemá vplyv na vecné prerokovanie sporu.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v predmetnej veci

nemôže s úspechom namietať porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2004.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť už po predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Vzhľadom na takýto záver ústavného súdu bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2005